Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. december 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 26CoE/38/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8415202834
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8415202834.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného K. T., s.r.o., so sídlom v Bratislave, Vajnorská
100/A, IČO: 36 432 105, zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, AK Bratislava,
Martinčekova 13, korešpondenčná adresa Vajnorská 100/A, Bratislava, proti povinnej Márii O., bytom
E. č. XX, o vymoženie sumy 796,35 EUR s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Kežmarok č. k. 8Er/193/2015 - 16 zo dňa 16. júla 2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Michala

Brožinu, Exekútorský úrad Svidník, EX 518/2015-3 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučným titulom vo veci je rozhodcovský rozsudok zo dňa 10.9.2014 sp. zn. II/2014-2510, vydaný
Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave. Právny vzťah
medzi právnym predchodcom oprávneného, Všeobecnou úverovou bankou, a.s. a povinnou vznikol na
základe Zmluvy o poskytnutí flexipôžičky (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 16.11.2006 č. 004673201161106.
Oprávnený uzatvoril s veriteľom Všeobecná úverová banka, a.s. zmluvu o postúpení pohľadávok,

v zmysle ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky z uvedenej Zmluvy na súčasného oprávneného. S
odkazom na § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku § 52 a nasl., zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), príslušné ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS,
stanovisko Súdneho dvora ES vo veci C-243/08 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi, bod
40, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6Cdo/1/2015, rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 3CoE/29/2010 a 4CoE/42/2010, využijúc oprávnenie dané Exekučným poriadkom, exekučný súd

preskúmal predložený exekučný titul a jeho súlad so zákonom a dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka uvedená v čl. IX. bod 3. Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. na poskytovanie
spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom, ktoré sú súčasťou spotrebiteľskej formulárovej zmluvy
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná a vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní. Súd preto konštatoval neplatnosť rozhodcovskej doložky podľa § 53 ods. 5 OZ. Nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od vyslovenia neplatnosti rozhodcovskej doložky má za
následok materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu, rozhodcovského rozsudku. Na základe týchto
skutočností súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom navrhol, aby

odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahuzrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil § 205 ods.
2 písm. a/, d/, e/, f/, § 221 ods. 1 písm. d/, f/, h/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len O.s.p.). Oprávnený uviedol, že exekučný súd svojou preskúmavacou činnosťou vo

vzťahu k rozhodcovskej doložke prekročil oprávnenia dané mu príslušnými ustanoveniami Exekučného
poriadku, čím oprávnenému odňal možnosť konať pred súdom a zároveň mu odňal právo domáhať
sa uspokojenia svojej pohľadávky voči povinnej v exekučnom konaní, čo je bezpochyby súčasťou
jeho ústavného práva na súdnu ochranu. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké
právne účinky ako rozsudok všeobecného súdu, t.j. takýto rozsudok zakladá prekážku res iudicata a

exekučný súd je ním viazaný rovnako ako rozhodnutím všeobecného súdu. Rozhodcovský rozsudok je
bezpochyby materiálne vykonateľným rozhodnutím a je spôsobilým podkladom pre vykonanie exekúcie.
Zároveň týmto postupom exekučný súd vážne narúša princíp právnej istoty, keďže v skutkovo i právne
obdobných veciach súdy rozhodujú odlišne bez primeraného právneho základu. Exekučný súd takto
vylúčil možnosť pre oprávneného riešiť svoje spory v rozhodcovskom konaní, čo bezpochyby zasahuje
dozákonomdanýchprávoprávneného.Zákonorozhodcovskomkonaníarokovacíporiadokpríslušného

rozhodcovského súdu poskytuje obom stranám dostatok priestoru na uplatňovanie a bránenie svojich
práv a nemožno pochybovať o zákonnom priebehu rozhodcovského konania, ani o rovnocennom
postavení povinného v rámci rozhodcovského konania v porovnaní s konaním na všeobecnom súde.
Oprávnený poukázal na príslušné ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v zmysle ktorých si
právny predchodca oprávneného, VÚB, a.s., ponukou návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky plnil

len svoju zákonnú povinnosť. Postup banky, ktorý je v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami
preto nemôže byť považovaný za neprijateľnú zmluvnú podmienku a byť tak postihovaný neplatnosťou.
Rovnako nie je možné pochybovať o zákonnej, písomnej forme uzavretej rozhodcovskej doložky.
Exekučný súd tak svojím postupom znemožnil uplatniť právo oprávneného priznané právoplatným
exekučným titulom, ktorého účinky sú zhodné s právoplatným rozsudkom všeobecného súdu.

Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212
O.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Exekučný súd je podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o.i. povinný skúmať súlad exekučného
titulu so zákonom. Súd teda neskúma vecnú správnosť vydaného rozhodcovského rozsudku, ale jeho
súlad so zákonom. Pri existencii rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v spotrebiteľských
veciach skúma, či rozhodcovskému orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, bola daná právomoc vo veci
konať. V prípade zistenia nedostatku v tomto smere, t.j. pri zistení neplatnosti rozhodcovskej zmluvy,

resp. rozhodcovskej doložky, je namieste konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom,
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu. Toto spolu s princípom dôslednej
ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu dáva podklad pre taký postup
exekučného súdu v konaní, ktorý mal za následok neudelenie poverenia.

Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejedať daný spor,
nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný
zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pri postupe podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je
nútený výkon rozhodnutia neprípustný (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011).

Pre rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že výhradná
rozhodcovská doložka ako neoddeliteľná súčasť všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria
prílohu Zmluvy, čl. IX, bod 3/, nebola platne uzavretá, a teda ako taká nebola spôsobilá založiť právomoc
rozhodcovského súdu. Rozhodcovský súd tak nemal oprávnenie vo veci konať. Platné uzavretie

rozhodcovskej zmluvy resp. doložky je základnou a nevyhnutnou skutočnosťou, bez ktorej nie je daná
právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci. Neplatná rozhodcovská doložka znamená vo
svojich dôsledkoch nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno vykonať.

Nie je možné súhlasiť ani s argumentáciami oprávneného, že pri uzatváraní Zmluvy medzi právnym

predchodcom oprávneného a povinnou došlo iba k naplneniu ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách.Nie je možné súhlasiť s odvolacou námietkou oprávneného, že pri uzatváraní Zmluvy o poskytnutí
spotrebného úveru medzi právnym predchodcom oprávneného, Všeobecnou úverovou bankou, a.s.
a povinnou došlo iba k naplneniu ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Podľa §

93b ods. 1 Zákona o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)]
budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného
zákona. Stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky,

ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. K tomu je potrebné uviesť, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinnou
osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnej osobitný návrh na jej uzatvorenie spolu s príslušným
poučením, ale tento „návrh“ je súčasťou všeobecných podmienok Zmluvy o poskytnutí flexipôžičky,
pričom samotný text návrhu obsahuje zároveň súhlas dlžníka s návrhom), ale výhradná rozhodcovská
doložka je zakomponovaná ako súčasť Všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu

oprávneného, čo spochybňuje jej individuálne predloženie zamestnancom banky spolu s primeraným
poučenímavýslovnéprijatietejtozmluvnejpodmienkypovinnou.UvedenézákonnéustanovenieZákona
o bankách, ktorým oprávnený ospravedlňuje postup právneho predchodcu pri uzatváraní zmlúv však
nepochybne vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, keďže
umožňuje klientovi, spotrebiteľovi návrh neprijať. Skutočnosť, že zmluvné podmienky ako celok sú

vopredpripravenéaspravidlaichnemožnomeniťindividuálnymdojednaním,nepochybnesvedčiatomu,
že povinná ako spotrebiteľ nemala možnosť a vôľu si rozhodcovskú doložku dojednať individuálne.
Oprávnenému sa v priebehu konania nepodarilo preukázať opak a dokázať, že zo strany povinnej
došlo k individuálnemu vyjednaniu výhradnej rozhodcovskej doložky resp. k jej výslovnému prijatiu po
primeranom poučení. Súd poukazuje na to, že aj banková inštitúcia v pozícii veriteľa pri uzatváraní

zmluvy so spotrebiteľom, je povinná rešpektovať príslušné zákonné normy chrániace práva spotrebiteľa.

Zmluvná podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ
tak nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou
zmluvou. Zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľom nie je individuálne vyjednané, je tak bezpochyby

možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, pričom výhradná rozhodcovská doložka uzavretá v takejto
podobe je zároveň v rozpore s ústavným právom osoby na súdnu ochranu. Vnútroštátnemu súdu
prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať
v zmysle ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS ako nekalú.

Odvolací súd poukazuje tiež na odvolaciu námietku oprávneného, že povinná ako klient banky,
právneho predchodcu oprávneného mala v zmluvných podmienkach danú možnosť rozhodcovskú
doložku neuzavrieť. Vzhľadom na obsah a znenie návrhu banky ako aj obsah výhradnej rozhodcovskej
doložky určujúcej konkrétny rozhodcovský súd ako aj miesto konania rozhodcovského konania, ktorá

takúto možnosť odstúpenia neobsahuje, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka tvorí
neoddeliteľnú súčasť obchodných podmienok banky, ktoré sú nemenné a vopred pripravené, je zrejmé,
že táto námietka oprávneného nie je dôvodná.

Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou

k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodnutiu rozhodcovského súdu,
ktorý bol vopred určený veriteľom, nemôže ísť o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, pretože
tá bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ tak nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti
s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Zmluvné dojednanie, ktoré spotrebiteľom nie je
individuálne vyjednané, je tak bezpochyby možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku

spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, pričom výhradná
rozhodcovská doložka uzavretá v takejto podobe je zároveň v rozpore s ústavným právom osoby na
súdnu ochranu. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované
na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle ustanovení Smernice Rady ako nekalú.

Osobitné vyjednanie, ktoré je podmienkou platnosti uzavretej rozhodcovskej doložky, sa má sledovať
predovšetkým z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, či si spotrebiteľ z určitých dôvodov
osobitne vymienil istú zmluvnú klauzulu, lebo má pre neho nejaký osobitný, prospešný význam.
Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne individuálnevyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by tak jeho
individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel. Práve toto je zmyslom osobitného vyjednania istých
zmluvných podmienok. Spôsob, akým je v tomto a v obdobných prípadoch rozhodcovská doložka

predložená spotrebiteľovi, je skôr o nevhodnom spôsobe predloženia zmluvných podmienok, vo vzťahu
ku ktorým oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných
podmienok. Takýto postup predstavuje nekaloobchodnú praktiku podľa § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

Výhradná rozhodcovská doložka, ktorá bola predformulovaná poskytovateľom úveru, dodávateľom
služby, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, navyše na
geograficky neprijateľnom mieste, spĺňa charakteristiku nekalej zmluvnej podmienky, ako to uviedol aj
súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia, s odkazom na závery stanoviska Súdneho
dvora ES vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. c/a Erzsébet Sustikné Györfi, bod 40.
Rovnako je možné takúto zmluvnú podmienku považovať za uzavretú v rozpore s dobrými mravmi (IV.

ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011). Súdu nič nebráni judikovať neplatnosť rozhodcovskej zmluvy pre rozpor
s dobrými mravmi podľa § 39 OZ, v zmysle generálnej klauzuly podľa § 53 ods. 1, pre rozpor s § 53
ods. 5 OZ.

Rozhodcovský rozsudok predložený oprávneným ako exekučný titul je tak vydaný orgánom, ktorému

nebola platne zverená právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Takýto rozsudok nie je platným právnym
úkonom a nemôže byť považovaný za rozhodnutie, ktoré je spôsobilé byť podkladom pred nariadenie
exekúcie. Na splnenie tejto podmienky musí exekučný súd prihliadať v každom štádiu exekučného
konania. Práva oprávneného v tomto prípade, vzhľadom na prelomenie zásady res iudicatae (t.j.
definovanie rozhodcovského rozsudku zo dňa 10.9.2014 sp. zn. II/2014-2510, vydaného Stálym

rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie ako nulitného právneho aktu), vo vzťahu k
možnosti vymôcť pohľadávku voči povinnej, nie sú dotknuté.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožňuje so záverom exekučného súdu, že pre
vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul.

K námietke oprávneného, že postupom exekučného súdu boli porušené procesné práva účastníka
konania a bola mu odňatá možnosť vyjadriť sa k postupu súdu pri preskúmavaní exekučného titulu,
odvolací súd uvádza, že postup exekučného súdu nie je v rozpore s procesnými právami oprávneného.
Obsah listín predložených oprávneným bol v tomto prípade postačujúci na objasnenie veci a na

dostatočné posúdenie skutkového stavu. Práva oprávneného neboli porušené a postupom súdu mu
nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Oprávnený využil svoje právo podať proti rozhodnutiu súdu
odvolanie, čím tak vyjadril svoje námietky a nesúhlas so skutkovými zisteniami a právnym záverom
súdu prvého stupňa, ku ktorým súdu dospel z predložených listinných dôkazov. Podanie odvolania proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa tak možno bezpochyby považovať za zhojenie namietaného porušenia

práva oprávneného vyjadriť sa vo veci (tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I ÚS 38/2013
zo dňa 24.10.2013).

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď v súlade s postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku po preskúmaní predloženého návrhu na vykonanie exekúcie žiadosť o udelenie poverenia

zamietol.

Z uvedených dôvodov odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa ako
vecne správne potvrdil.

Odvolací súd dopĺňa, že v zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby
na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok
Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-
III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.2.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.6.2004 sp. zn.

III. ÚS 209/04). Vzhľadom na vyslovenie absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky odvolací súd
nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami.O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že
náhradutrovodvolaciehokonaniaúčastníkomnepriznal.Oprávnenýnebolvodvolacomkonaníúspešný,
ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.