Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. máj 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21CoE/90/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615207940
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5615207940.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom Exekútorského úradu G. XX, XXX XX O., vo veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, právne zastúpený:
1/ Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, zast. konateľom JUDr. Martinom
Máčajom, advokátom, 2/ Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, zast.

konateľom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátom, proti povinnému: Milan Mirga, s
miestom podnikania Pri úpuste 67/3, Liptovský Hrádok, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 6Er/937/2015-10 zo dňa 19.11.2015, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom okresný súd pri aplikácii § 251 ods. 4, §
103, § 104 ods. 1 a § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) exekúciu zastavil.
Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Exekučný titul v predmetnom konaní predstavoval rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

pri Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 22820/09 zo dňa 20.01.2010. Okresný súd dospel k
záveru, že o žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie voči povinnému na základe totožného
exekučného titulu okresný súd už právoplatne rozhodol tak, že exekúciu zastavil v konaní vedenom
na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 10Er/68/2010. Oprávnený sa opakovane domáha
voči povinnému plnenia z toho istého rozhodcovského rozsudku. Súd už právoplatne rozhodol, že
exekúcia vedená na podklade predmetného rozhodcovského rozsudku je neprípustná a toto rozhodnutie

predstavuje prekážku rozhodnutej veci. Pokiaľ oprávnený nedisponuje iným exekučným titulom, je
vylúčené, aby si novým návrhom na vykonanie exekúcie uplatnil akékoľvek nároky z listiny, ktorú už súd
vyhodnotil ako nespôsobilý exekučný titul

Proti predmetnému uzneseniu podal odvolanie oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v rade
2/, pričom žiadal predmetné rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Vytýkal súdu, že svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm.
a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného
konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať
svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti
s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a
vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Exekučné konanie je tak

poznačené závažnými procesnými nedostatkami.Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ÚvES L95, S.29; Mim. vyd. 15/002, s. 288), musela
byť táto aplikácia založená na právnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym

dvorom Európskej únie.
V danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne tvrdil, že
exekučnýsúdnezohľadnilpriaplikáciiSmernice93/13/ESsvojupovinnosťupozorniťúčastníkovkonania
na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému
vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcii) povinného. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa

a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti. Mal za to, že je potrebné Súdnemu dvoru EÚ dať príležitosť
posúdiť exekučné konanie, vo vzťahu k povinnosti vnútroštátneho súdu informovať spotrebiteľa a
zamýšľanom vylúčení aplikácie neprijateľnej podmienky a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti, a to
vychádzajúc z právneho názoru vysloveného Súdnym dvorom EÚ v bode 33 rozsudku Pannon GSM
Zrt. proti Erszébet Sustikné Győrfi C-243/08.
Rovnako bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu

Článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES v tom zmysle, či zmluvná podmienka, podľa ktorej je spotrebiteľ
zastúpený za účelom uznania dlhu, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka
neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na skutočnosť, že spotrebiteľ sa žiadnych práv
nevzdáva, pretože plnú moc tretej osobe môže kedykoľvek odvolať, by nemohol dodržať jednu z
podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia článku 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES musia byť úplne

zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov
komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa,
ževýkladvnútroštátnehosúdujerovnakozjavnýostatnýmsúdomčlenskýchštátov.Súdsitútopovinnosť
nesplnil.
Osobitne oprávnený poukázal na to, že súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie a

napadnutým rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok zastavenia exekučného konania
a založilo prekážku veci rozhodnutej bez možnosti ústneho prejednania, porušil právo sťažovateľa na
súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces t.j. odňal účastníkovi možnosť konať pred
súdom, a preto je nutné, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie s poukazom na porušenie základných
práv a procesných zásad zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Ako ďalší odvolací dôvod uviedol, že súd rozhodol nad rámec verejnej právomoci (§ 205
ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Podľa oprávneného všeobecný súd založil svoju právomoc na ust. § 45 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Zb. o
rozhodcovskom konaní. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu. K takémuto revíznemu

postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s
výsledkom absolútnej nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Exekučný súd nie je súdom
v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným
právom žalobcu (veriteľa) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore

so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Zákon o
rozhodcovskom konaní (procesný predpis) zámerne určuje lehotu v ktorej je možné právny akt alebo
jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie
rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia
rozhodcovskéhosúdu,atovrátaneúčinkov,ktorénajehozákladenastali(§35Zákonaorozhodcovskom

konaní v spojení s § 159 O.s.p.). Všeobecný súd si musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené
vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov.
Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním či príslušné deklaratórne
rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou
to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie

uvedené tvrdenie, a to preto, že v čase keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu
Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť
možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ
takto nepostupoval nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie
rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém

všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom
vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov, len na konanie o zrušení
rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom.Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladne interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácií, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie

o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá
Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez

akejkoľvek časovej limitácie.
Vytýkal súdu, že nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods.
2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.).
Podľa oprávneného ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez
návrhu, v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského
súdu. Opravný mechanizmus upravený v ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní by

inak nemal žiaden zmysel, pretože účastník rozhodcovského konania by sa vždy mohol spoľahnúť
na revíziu vykonanú exekučným súdom. Navyše v čase uskutočňovania tejto revízie sa účastník
ocitá v oveľa výhodnejšom postavení, než by tomu bolo v prípade revízie uskutočňovanej podľa ust.
§ 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, pretože je zbavený zákonného bremena tvrdenia,
dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského

rozsudku. Rovnako tak je oslobodený ako akéhokoľvek časového obmedzenia, ktoré by ho zaväzovalo
uplatňovať svoje námietky voči rozsudku rozhodcovského súdu riadne a včas (vylúčenie lehoty ust. § 41
Zákonaorozhodcovskomkonaníkomponovanejzaúčelomzachovaniaprincípuprávnejistoty).Zároveň
dochádza k vylúčeniu dvojinštantnosti konania, kedy účastník konania nemusí čeliť právu protistrany,
domáhať sa opravy súdneho rozhodnutia pred druhostupňovým orgánom súdnej moci.

Oprávnený tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka konania.
Ako ďalší odvolací dôvod uviedol, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie. Uviedol, že exekučný súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti akoby

v nich vykonal dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel
na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže
byť podkladom pre rozhodnutie. Ak by aj bol považovaný postup súdu za vykonávanie dokazovania,
tak toto dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom, lebo účastníci konania predovšetkým
nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi

tvrdených skutočnosti.
Ďalej podľa oprávneného rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že oprávnenie na zastavenie exekúcie vyplýva z ust. § 45 Zákona
o rozhodcovskom konaní. Podľa oprávneného exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ Zákona

o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v
súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Exekučný súd
preto nebol oprávnený skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, pretože mu to právny poriadok
neumožňuje. Súd tak vec nesprávne právne posúdil a v rozsahu so zákonom zastavil exekučné konanie,
čím zároveň odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený
skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tak tvrdil, že táto je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany
založili právomoc rozhodcovského súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne
v rozhodcovskom konaní. Účastníkom je daná možnosť voľby. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o
reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv

obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde.
V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu
medzi oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na
základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu
absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval

ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná
náležitosť dohodnutá, o.i., aj ročná percentuálna miera nákladov. Namietal aj nesprávne posúdenie
ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere
vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 % za každý deňomeškania.Zdôrazňuje,žetentoúrokmásankčnýcharakteradlžníkovisaúčtujelenvprípade,akporuší
zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného
dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi

ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a
nevyžadovalzabezpečeniepriposkytnutíúveru.Uviedolďalej,žeustanovenie§369ods.1Obchodného
zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým
dohodouzmluvnýchstrán.VtejtosúvislostipoukázalnarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.1Obdo
34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy

nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných
ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, sp. zn.
2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005).
Oprávnený záverom zvýraznil skutočnosť, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom
skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní
uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Ak

exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva o právny poriadok, čím taktiež porušuje
základné práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý
súdny proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné užívanie majetku). V neposlednom rade je podľa
oprávneného potrebné zdôrazniť, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti

vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.

Sudca podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nevyhovel, a preto vec podľa
§ 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, (ďalej len „O.s.p.“), predložil na rozhodnutie odvolaciemu
súdu. Uviedol, že tvrdenia oprávneného v odvolaní sú bezpredmetné, pretože v danej veci bola zistená

procesná prekážka res iudicata, ktorú nemožno odstrániť.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p., ďalej len O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané
včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 44 ods. 2 posledná veta Exekučného poriadku),

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je
dôvodné,apretouznesenieokresnéhosúduakovecnesprávnepotvrdilpodľaust.§219ods.1a2O.s.p.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s náležitým a presvedčivým odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a len na zdôraznenie jeho správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami dopĺňa ďalšie
dôvody.

Odvolanie oprávneného nekorešponduje s právnymi úvahami okresného súdu, na ktorých založil
rozhodnutie o zastavení exekúcie - prekážka rei iudicatae, a teda odvolacie dôvody skutkové a právne
závery okresného súdu nenapádajú a ani ich nespochybňujú. Oprávnený podal odvolanie, ktoré podáva
v stovkách prípadoch, automaticky bez toho, aby sa s napadnutým uznesením oboznámil. Následne

krajský súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky odvolateľa ako irelevantné, a preto odvolací súd nad
rámec odvolania napadnuté uznesenie nepreskúmaval.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p., keď zistil, že oprávnený ohľadne svojho odvolania úspech nemal, ostatným účastníkom žiadne

trovy v spojení s opravným prostriedkom oprávneného nevznikli. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd
účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov tohto odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.