Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. október 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/256/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114222590
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114222590.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a
členiek senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Gabriely Világiovej v spore žalobcov: 1. P.. B. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom W. XX O., 2. P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. X O., obaja právne zastúpení
JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, advokátkou, Bajzova 2 Košice, proti žalovaným: 1. U. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q. č. XXX, právne zastúpený JUDr. Martinom Kirňákom, advokátom, Hlavná 29

Prešov, 2. Kooperatíve poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00
585 441, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcov a žalovaného v 1. rade proti
rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 10C/294/2014-56 zo dňa 20.05.2015, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanému v 2. rade a vo výroku o trovách konania
a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcov o náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch voči žalovanému v 2. rade zamietol. Náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobcami v 1. a
2. rade a žalovaným v 2. rade navzájom nepriznal. Vylúčil nárok žalobcov v 1. a 2. rade voči žalovanému
v 1. rade na samostatné konanie.
V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, citoval ust. § 1 ods. 1, § 2 písm. f), písm. d), § 4 ods. 2
písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla v platnom znení, ďalej citoval ust. § 11, § 13 ods. 2, 3 Občianskeho
zákonníka a uviedol, že žalobcovia sa domáhajú uloženia povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade spoločne
a nerozdielne zaplatiť im sumu 40.000,- Eur, a to žalobkyni v 1. rade a sumu 30.000,- Eur žalobcovi
v 2. rade z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli v súvislosti s usmrtením ich otca, resp.
manžela pri dopravnej nehode, ktorú spôsobil žalovaný v 1. rade, pričom zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vyvodili aj voči žalovanému v 2. rade. V konaní žalovaný

v 2. rade vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore pri uplatnenom nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy. V danom prípade súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou, či je
poisťovateľ v zmysle Zákona o povinnom zmluvnom poistení, pasívne legitimovaným subjektom pre
nárokyžalobcov,uplatnenévzmysleustanoveníObčianskehozákonníkaoochraneosobnosti.Poukázal
na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej
na Okresnom súde Ružomberok, pod sp. zn. 5C/42/2008 z 20.05.2008. Ďalej uviedol, že sa oboznámil aj

s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie k majetkovej ujme krytej povinným zmluvným poistením,
a to rozsudkom vo veci C-22/12 z 24.10.2013, predmetom ktorej bol návrh na začatie prejudiciálneho
konania podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vo veci Haasová proti Petrík, v ktorej Súdny
dvor EÚ odpovedal na otázku, či nemajetková ujma, ako je napr. ujma vyplývajúca zo smrti rodiča
alebo manžela pri automobilovej nehode je súčasťou škôd, ktoré musia byť pokryté povinným poistením
zodpovednostizaškoduspôsobenéprevádzkoumotorovýchvozidiel.Podľanázorusúduprvejinštancie,

vysvetlenie záveru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého sa čl. 3 ods. 1 prvej smernice a čl. 1 ods. 1 druhej
smernice a tretej smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škoduspôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Poistenie má

pokrývať náhradu nemajetkovej ujmy, ak táto úprava vyplýva z vnútroštátnej úpravy, t.j. zákona č.
381/2001 Z.z., § 4 ods. 2 písm. a), ktorý priamo ukladá poisťovateľovi, aby za poisteného nahradil
poškodenému uplatnený a preukázaný nárok na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení.
V danom prípade sa žalobcovia domáhajú nemajetkovej ujmy na základe ustanovení Občianskeho
zákonníka, nejedná sa o škodu na zdraví ani nie je to náklad pri usmrtení. Podľa názoru súdu prvej

inštancie, nemožno ani extenzívnym výkladom dospieť k tomu, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
ktorý je uplatnený žalobcami je nákladom pri usmrtení, resp. škoda na zdraví. Pod pojmom škoda sa
rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi
akovšeobecnýmekvivalentom.Súčasťounáhradyškodysúajnemajetkovéujmynazákladevýslovného
znenia zákona, a to bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. Vychádzajúc z definície škody súd
ustálil,žepoisťovňavzmysleZákonaopovinnomzmluvnompoistenímápovinnosťhradiťpoškodenému

škodu na zdraví, ktorej súčasťou je aj bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia ako nemajetkové
ujmy, ale len pokiaľ vznikli u osoby, ktorá bola poškodenou osobne pri poistnej udalosti. Z tohto dôvodu
pretosúdprvejinštanciežalobuzamietolvočižalovanémuv2.radezdôvodunedostatkupasívnejvecnej
legitimácie. Zdôraznil, že ani z extenzívneho eurokonformného výkladu Zákona o povinnom zmluvnom
poistení nemožno dospieť k záveru, že povinné zmluvné poistenie pokrýva aj náhradu nemajetkovej

ujmy.
O trovách konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol tak, že úspešnému žalovanému v 2. rade
náhradu trov konania nepriznal, lebo ich nežiadal.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný v 1. rade. Namietal nesprávne

právne posúdenie. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa
20.04.2011 s tým, že uviedol, že sa jedná o prebratie odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,
ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku podanom voči rozhodnutiu Okresného súdu Ružomberok,
sp. zn. 5C/42/2008 zo dňa 20.05.2008, ktorý bol vydaný pred vydaním rozsudku Súdneho dvora EÚ,
sp. zn. C-22/2012. K uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR pripojil odlišný právny názor, ktorý

vyslovil nesúhlas s rozhodnutím senátu sudca JUDr. Rudolf Čirč, na ktoré stanovisko právny zástupca
žalovaného v 1. rade poukázal. Zdôraznil, že aj z judikatúry EÚ Súdneho dvora vyplýva, že členské štáty
musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti rešpektovať právo Únie a že vnútroštátne ustanovenia,
ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel,
nemôžu odňať Smernici 2009/103/ES potrebný účinok. Ďalej poukázal na konanie vedené na Okresnom

súdu Prešov pod sp. zn. 6Co/127/2010, v ktorom konajúci odvolací súd mal konštatovať, že právo na
náhradu nemajetkovej ujmy, t.j. jej náhrada musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. V
opačnom prípade by právna úprava odporovala právu Únie a bránila by naplneniu cieľa Smerníc EÚ.
Poukázal aj na článok zverejnený na stránke najprávo.sk JUDr. Kataríny Dudíkovej dňa 20.05.2014,
týkajúci sa výkladu ustanovení Zákona o povinnom zmluvnom poistení vo vzťahu k uplatnenej náhrade

nemajetkovej ujmy, s ktorým sa stotožnil. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec
vrátiť súdu na ďalšie konanie.

3. V zákonom stanovenej lehote podali proti rozsudku odvolanie žalobcovia v 1. a 2. rade.
Namietali nesprávne rozhodnutie vo veci na základe vykonaných dôkazov. Podľa ich názoru, súd prvej

inštancie nesprávne aplikoval príslušnú právnu normu. Navyše odôvodnenie rozhodnutia považovali
za nedostatočné a nepreskúmateľné, majúce za následok porušenie práva účastníka na spravodlivý
proces, čo napĺňa znaky odňatia možnosti konať pred súdom. Taktiež poukázali na rozhodovaciu prax
všeobecných súdov, na výklad pojmu ujma na zdraví, ktorá musí byť krytá v rámci škody, pričom ujma
na zdraví predstavuje ujmu spôsobenú zásahom do osobnej integrity, fyzickú ako aj psychickú traumu.

Ďalej poukázali na konanie vedené na Krajskom súdu v Prešov pod sp. zn. 6Co/127/2010 a výklad
čl. 1 Smernice Rady 90/232 EHS v spojení s ust. § 4 ods. 1, 4 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení. Uviedli, že znenie Smernice 72/166/EHS a Smernice 90/232/EHS zahŕňa akýkoľvek
typ škody alebo ujmy, bez ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú povahu, a preto nie je
možné z neho vyvodiť záver, že nemajetková ujma nespadá do rozsahu pôsobnosti Smernice. Čl. 3 ods.

1 Smernice 72/166/EHS a čl. 1 ods. 1 Smernice 90/232/EHS sa preto musí vykladať v tom zmysle, že
zahŕňa tak majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu, akou je bolesť alebo utrpenie. Odlišný výklad
by bol nezlučiteľný s cieľmi voľného pohybu a zaručenia porovnateľného zaobchádzania s obeťami
dopravných nehôd v celom EHP bez ohľadu na miesto, kde sa nehoda stala (rozsudok Súdneho dvoraEZVO vo veci E-8/07 Nguyen, body 26 a 27). Právna zástupkyňa žalobcov zdôraznila, že aj Súdny
dvor EÚ uviedol, že zo žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej smernice nemožno dospieť k
záveru, že normotvorca Únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa

priamo zúčastnili na škodovej udalosti. Ďalej poukázali na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Farrell,
bod 35 v zmysle ktorého rozsah odškodnenia môže byť obmedzený iba vo výnimočných prípadoch
na základe individuálneho posúdenia a rešpektovania práva EÚ. Navrhli zmeniť napadnutý rozsudok a
žalobe vyhovieť.
Uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania alebo zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové prejednanie.
Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov a žalovaného v 1. rade uviedol, že súd
prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, na základe čoho dospel k správnym zisteniam, ako aj k
správnemu právnemu posúdeniu. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, sp. zn. C-22/12 zo dňa
24.10.2013 s tým, že uviedol, že v Slovenskej republike platí princíp písaného práva, čo je v protiklade
s princípom sudcovskej tvorby práva, preto na základe uvedeného ani rozhodnutie Súdneho dvora EÚ

nemá subsidiárny právny účinok na právny poriadok SR v tom zmysle, že ním alebo prostredníctvom
neho majú vypĺňať medzery v platnom právnom poriadku Slovenskej republike. Zámerom smerníc je
úprava režimu zodpovednosti za škodu v členských štátoch. Jasne to uviedol Súdny dvor EÚ v rozsudku
vo veci C-300/10 zo dňa 23.10.2012 Vítor Hugo Marques Almeida proti Companhia De Seguros
Fidelidade-MundialSAaspol.,vods.28,vktoromuvádza,žepovinnosťpoistnéhokrytiazodpovednosti

za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami sa odlišuje od rozsahu náhrady škody v
prospech týchto osôb z dôvodu zodpovednosti poistenej osoby za škodu. Z cieľa, ako aj zo znenia
prvej, druhej a tretej smernice (72/166/EHS, 84/5/EHS a 90/232/EHS) vyplýva, že ich zámerom nie je
harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu v členských štátoch a že podľa súčasného stavu práva
Únie sú členské štáty stále oprávnené upraviť režim zodpovednosti za škodu, ktorý sa uplatňuje na

dopravné nehody spôsobené prevádzkou vozidiel. Podľa názoru žalovaného v 2. Rade, právny poriadok
SR podrobne a dostatočne upravuje neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, ako aj
podmienky priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch, pokiaľ by sa iná forma zadosťučinenia nezdala
postačujúca (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka), ako aj jasne upravuje nároky, ktoré sú kryté z
povinného zmluvného poistenia. Navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Vyjadrenie žalovaného v 2. rade k odvolaniu žalobcov a žalovaného v 1. rade bolo doručené právnym
zástupcom na strane žalobcu, ako aj žalovaného v 1. rade, ktoré v replike nepredložili žiadne vyjadrenie.

4. Podľa ust. § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od
1.7.2016 (ďalej len Civilného sporového poriadku), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj

na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon
použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

Podľa čl. 2 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, ochrana ohrozených alebo porušených práv a
právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,
aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

Podľa čl. 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento
zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

Citované ust. § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku je vyjadrením princípu okamžitej aplikability
ustanovení Civilného sporového poriadku aj na konania začaté pred nadobudnutím jeho účinnosti
so zachovaním princípu justifikácie účinkov procesných úkonov vyplývajúcim z ust. § 470 ods. 2
Civilného sporového poriadku, ktorý znamená, že sa priznávajú účinky vykonaným procesným úkonom
za účinnosti pôvodného Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 i

vtedy, ak novšia právna úprava už s týmto účinkom nepočíta.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na prejednanie odvolania (§ 34 Civilného
sporového poriadku) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmyslezásad vyplývajúcich z ust. § 379, § 380 a § 383 Civilného sporového poriadku, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 a contrario Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolania sú
dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd
použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil.

6. Oboznámením sa s obsahom spisu, zisteným skutkovým stavom a najmä odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a uplatnenými odvolacími námietkami stranami sporu, odvolací súd zistil, že namietané
nesprávne právne posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade bolo dôvodné.
Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Predmetom uplatneného nároku je náhrada
nemajetkovej ujmy z titulu objektívnej zodpovednosti vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade. Súd prvej

inštancie žalobu vo vzťahu k žalovanému v 2. rade zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v 2. rade v spore. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym posúdením pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade v spore z dôvodu, že súd prvej inštancie síce poukázal na právne
názory vyplývajúce z iných rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci
C-22/12z24.10.2013stým,žealeuviedol,ževychádzajúczdefinícieškody,poisťovňavzmysleZákona

o povinnom zmluvnom poistení má povinnosť hradiť poškodenému škodu na zdraví, ktorej súčasťou je
aj bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia ako nemajetkové ujmy, ale len pokiaľ vznikli u osoby,
ktorá bola poškodenou osobne pri poistenej udalosti z hľadiska posúdenia vzťahu poisťovne k rozsahu
svojho poistenia. Žalobu vo vzťahu k žalovanému v 2. rade súd prvej inštancie zamietol z dôvodu, že bol
toho názoru, že pri posudzovaní zodpovednosti žalovaného v 2. rade pri uplatnenom nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo znenia slovenskej právnej úpravy, z ktorej nemožno pri
extenzívnom eurokonformnom výklade škody vyvodiť, že poistenie v zmysle slovenskej právnej úpravy
pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy. S týmto právnym názorom odvolací súd nesúhlasí.

7. Vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade bolo vedené konanie na Ústavnom súde SR pod sp. zn. III. ÚS

646/2015-30 zo dňa 16.12.2015 týkajúce sa obdobnej veci uplatňovaného nároku na zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy z titulu objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla. Z právneho záveru vyplývajúceho z tohto rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplýva, že Ústavný
súd SR už opakovane posudzoval identickú sťažnosť v tomto konaní žalovaného v 2. rade vo veci
týkajúcej sa rozsudku Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 5C/182/2013 z 24.09.2014, ktorý pri svojom

rozhodovaní rovnako vychádzal z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-22/12 z 24.10.2013
s tým, že uznesením č.k. I. ÚS 206/2015-25 z 29.04.2015 bola sťažnosť odmietnutá z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti. Uviedol, že Súdny dvor EÚ rozsudkom vo veci sp. zn. C/22/12 z 24.10.2013
rozhodol, že: „Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24.04.1972 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobené motorovými

vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice
Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.05.2005, a čl. 1 prvý ods. tretej smernice Rady
90/232/EHS z 14.05.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné
v spore vo veci samej. Súdny dvor EÚ viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia

vnútroštátnehopráva,jevšakzjavné,ževnútroštátneprávoSRprostredníctvomkonkrétnychustanovení
Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13) umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných
nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje zákon č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého

žalovaný v 2. rade ako poisťovateľ má oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území SR. Pri
uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať z eurokonformného výkladu
škody ako osobnej ujmy blízkym príbuzným, ktorí utrpeli ujmu v súvislosti s prevádzkou motorového
vozidla iného subjektu. Aj odvolací súd k posúdeniu výkladu škody poukazuje na právny názor sudcuNajvyššieho súdu SR JUDr. Rudolfa Čirča v obdobnej veci, podľa ktorého rozširujúci výklad pojmu
škoda pre účely Zákona o povinnom zmluvnom poistení je ústavne konformný, pretože zmierňuje,
resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením , napr. poistením pri pracovných

úrazoch a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných
prostriedkov.Usmrteniepridopravnejnehodevyvolávanielenobčianskoprávnuzodpovednosťzaškodu,
ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, a preto musí
byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých
nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov

zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu. Zároveň by to mohlo znamenať neistotu pozostalých v
tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že pri insolventnosti
zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považoval uplatnené
námietky nesprávneho právneho posúdenia pasívne vecne legitimovanej strany sporu - žalovaného v
2. rade za dôvodné.
Napadnutýrozsudokpretoodvolacísúdzrušilpostupompodľa§389ods.1písm.c)Civilnéhosporového

poriadku a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie v
súlade s ust. § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia bolo nesprávne právne posúdenie vznesenej námietky
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade pri uplatnenom nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy z titulu objektívnej zodpovednosti žalovaných za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel.

8. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej
postupovať (§ 391 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

V ďalšom konaní je úlohou súdu prvej inštancie vo veci vykonať dokazovanie za účelom posúdenia
dôvodnosti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy s tým, že je v súlade so zásadou hospodárnosti
konania, aby súd prvej inštancie spojil na spoločné konanie vylúčený nárok žalobcov v 1. a 2. rade na
náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalovanému v 1. rade do jedného súdneho konania vedeného

podjednouspisovouznačkou.Výrokovylúčenínárokužalobcovv1.a2.radenasamostatnékonanievo
vzťahu k žalovanému v 1. rade nebol predmetom posúdenia správnosti procesného postupu súdu prvej
inštancie. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade odvolací súd konštatuje, že je pasívne vecne legitimovaný
v spore (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

9. Podľa § 396 ods. 1, 3 Civilného sporového poriadku, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej
inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.