Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. september 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/20/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113212821
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8113212821.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci žalobcu: T. R., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XX, XXX XX V., zastúpeného JUDr. Jánom Klimekom, advokátom
so sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov proti žalovanému: Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, Organizačný a kontrolný odbor so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29C
118/2013-128 zo dňa 31.10.2014 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie

nemajetkovej ujmy nad sumu 3.000 eur s príslušenstvom.

II. V prevyšujúcej zamietavej časti sa rozsudok zrušuje a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenú štátnym orgánom pri
výkone verejnej moci v trestnom konaní vedenom proti nemu. Táto škoda pozostáva zo zaplatených
trov obhajoby vynaložených žalobcom, škody spočívajúcej v zaplatenej dani z príjmu a odvodu na
zdravotné poistenie z dodatočne vyplateného príspevku na bývanie, náhrady ušlého zisku v súvislosti

s nemožnosťou zúčastniť sa ako profesionálny vojak na misii Armády Slovenskej republiky v H., škody
za zadržanie a nemajetkovej ujmy, ktorá mu v súvislosti s trestným stíhaním vznikla.

2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len ,,súd“) rozhodol tak, že: cit.

„žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 8.248,85 Eur s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo
sumy 5.224,75 Eur od 20.12.2012 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a ,

o trovách konania a trovách štátu bude rozhodnuté v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

3. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že žalobca bol stíhaný pre zločin

útoku týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods.1 písm. a), b, e) ods.2 písm. d) Trestného
zákona. Dňa 26.03.2009 bol zadržaný a jeho osobná sloboda bola obmedzená dňa 26.03.2009 od 7.20
hod. do večerných hodín, kedy bol prepustený zo zadržania. Okresný súd v Prešove rozsudkom zo dňa
11.01.2011 ho spod obžaloby oslobodil. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 18.05.2011 pod sp.zn.23 Tov 13/2011 odvolanie vojenského obvodového prokurátora ako nedôvodné zamietol. Z uvedeného
dôvodu v jeho trestnej veci mu trestným stíhaním bola spôsobená škoda, za ktorú zodpovedá štát v
zmysle § 1, 3, 5, 6 zákona č. 514/2003 Z.z. Táto škoda pozostáva zo zaplatených trov obhajoby v

trestnej veci 4 Tv 2/2009 v sume 4.192,94 Eur, ktorá bola vyčíslená vrátane náhrady za premeškaný
čas a náhrady cestovného v celkovej výške 4.192,94 Eur, ktorú žalobca v prospech právneho zástupcu
uhradil dňa 25.05.2012.

4. Súčasne si uplatňuje škodu na zaplatenej dani z príjmu a odvodu na zdravotné poistenie z dodatočne

vyplateného príspevku na bývanie v sume 6.060,50 Eur, ktorá mu bola zrazená vo výške 1.235,60
Eur. Ako profesionálny vojak má nárok na príspevok na bývanie a v rokoch 2009 až 2011 od začiatku
trestného stíhania v mes. marec r.2009 až do mes. máj 2011 mu tento bol pozastavený a celkovo činil
sumu 6.060,50 Eur. Po skončení trestného stíhania oslobodzujúcim rozsudkom mu bol tento dodatočne
vyplatený jednorázovo v mes. jún 2011 spolu s príspevkom za uvedený mesiac. Do konca roku 2010
tento nebol zdaňovaný a ani sa nezarátaval do základu pre výpočet odvodu na zdravotné poistenie.

Pokiaľ by mu bol príspevok na bývanie vyplácaný v roku 2009 a 2010, tento by predstavoval sumu 4.908
Eur, ktorá by nebola zdanená, ale vzhľadom na výplatu v r.2011 mu bola z tejto sumy zrazená daň z
príjmu zo závislej činnosti v sume 20 %, čo predstavuje 981,60 Eur, a to v priebehu mesiacov august až
december r.2011. Rovnako mu v mesiacoch august až december r.2011 boli vykonané zrážky odvodu
na zdravotné poistenie v celkovej sume 254 Eur, čo spolu predstavuje 1.235,60 Eur.

5. Žalobca sa ďalej ako profesionálny vojak mal zúčastniť na misii Armády Slovenskej republiky v
Afganistane a v priebehu trestného stíhania sa pripravoval a bol zaradený do výcviku ISAF s termínom
nástupu marec 2011. Keďže pre vyslanie na túto misiu bolo potrebné vykonať kompletný výcvik a mať
istotu, že sa bude môcť tejto misie zúčastniť, vzhľadom na prebiehajúce trestné konanie, podal žiadosť

o vyradenie z výcviku dňa 25.11.2010. V prípade účasti na misii by okrem mzdy, ktorú poberal pri pobyte
na Slovensku a ktorá mu bola pravidelne vyplácaná na účet vo výške 2.260 Eur v hrubom, obdržal za
6 mesiacov na misii sumu 13.560 Eur, čo predstavuje jeho ušlý zisk.

6. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu škody za zadržanie podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. za

obmedzenie jeho osobnej slobody dňa 26.03.2009 od 7.20 hod. do večerných hodín, pričom jej výška
je podľa § 17 ods.4 v sume 24,10 Eur.

7. Predmetnou žalobou si uplatnil nárok aj na nemajetkovú ujmu podľa § 17 ods.2 citovaného zákona vo
výške 10.000 Eur majúc za to, že samotný oslobodzujúci rozsudok nie je dostatočným zadosťučinením v

jeho prípade, a preto sa domáha nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok na nemajetkovú ujmu odôvodnil
tým, že počas trestného stíhania pracoval ako profesionálny vojak v štátnej službe so špeciálnym
zaradením do jednotiek ISAF v H. a jeho pozícia ako vojaka bola tým pádom vážne narušená, tak ako
uviedol vyššie, keďže mu boli krátené niektoré finančné náležitosti a zároveň nemohol rozvíjať svoj ďalší
kariérny postup, a to až do právoplatného skončenia trestného stíhania, pričom nemal istotu či bude

môcť naďalej pokračovať vo svojej kariére profesionálneho vojaka. Tento stav trval od 26.03.2009 do
18.05.2011, teda viac ako 2 roky, čo malo vplyv na jeho psychický stav, keďže musel v rámci vojenského
útvaru vyhľadať aj pomoc psychológa, nakoľko jeho zaradenie v armáde vyžadovalo nielen dostatočnú
fyzickú, ale aj psychickú odolnosť. Počas doby viac ako 2 rokov bolo vykonaných viacero vyšetrovacích
úkonov, vrátane pojednávaní na súde, kde ako svedkovia boli vypočúvaní viacerí jeho susedia, ako aj

príbuzní, čo zhoršovalo jeho povesť v okolí. V tejto trestnej veci boli vypočúvaní aj jeho rodičia, ktorí
túto situáciu ťažko znášali, a to najmä otec, u ktorého došlo k viacerým psychickým ťažkostiam. Trestné
stíhanie malo nepriaznivý vplyv aj na jeho psychický stav, čo viedlo až k nutnosti návštev u vojenského
psychológa. Trestné stíhanie malo mať vplyv aj na jeho kariérny postup, keďže z dôvodu vedeného
trestného stíhania mu nebolo umožnené získať vyššiu hodnosť a povýšiť na pozíciu desiatnika vodiča

operátora. Nepriaznivo vplývalo aj na jeho osobný vzťah s maloletým synom pochádzajúcim z jeho
manželstva, pre ktoré syna nemohol pol roka navštíviť a s týmto sa nemohli kontaktovať ani jeho rodičia,
a to ani pri príležitosti osobných sviatkov alebo Vianoc.

8. Z trestného spisu z prehľadu o odmenách a trestoch v čase jeho pôsobenia ako príslušníka

policajného zboru bolo zistené, že dňa 21.11.2012 v čase od 8.00 hod. do 16.00 hod., kedy mal
plánovanú službu pred nástupom do hliadkovej služby bolo zistené, že požil alkoholické nápoje, a to
0,25 %, za čo mu bol uložený trest zníženia služobného platu o 15 % po dobu troch mesiacov a následnedňa 11.09.2003 bol prepustený personálnym rozkazom MV SR zo služobného pomeru z dôvodu požitia
alkoholických nápojov pred službou dňa 11.08.2003.

9. Na zistený skutkový stav prijal súd prvej inštancie právny záver, podľa ktorého nakoľko bol žalobca
právoplatneoslobodenýspodobžalobypodľaustanovenia§285písm.a/Trestnéhoporiadkurozsudkom
Okresného súdu Prešov zo dňa 11.01.2011, je na strane štátu daná zodpovednosť za škodu, ktorá
mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím v súlade s ustanovením § 5 a 6 zákona č. 514/2003

Z. z.. Podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktorému
poškodenému vznikli v trestnom konaní s výnimkou trov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Nakoľko voči žalobcovi v trestnom konaní bolo trestné stíhanie vedené pre skutok podľa § 208
ods. 1 písm. a/, b/, e/ a ods. 2 písm. d/ Trestného zákona, kde trestná sadzba bola určená v rozsahu 7 až
15 rokov trestu odňatia slobody v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 písm. b/ vyhlášky 655/2004 Z. z., bola
tarifná odmena určená 1/8-ou výpočtového základu, teda ak ide o trestný čin, u ktorého horná hranica

trestu odňatia slobody prevyšuje 8 rokov. Na základe uvedených skutočností preto žalobcovi vznikol
nárok na náhradu škody pozostávajúci z trov právneho zastúpenia za obhajobu právnym zástupcom.

10. Žalobca ako profesionálny vojak mal nárok na príspevok na bývanie v rokoch 2009, 2010 a 2011,
ktorý mu bol od začiatku trestného stíhania v mesiaci marec 2009 až do mesiaca máj roku 2011

pozastavený a celkovo predstavoval sumu 6.060,50 Eur. Pokiaľ by mu bol príspevok riadne vyplácaný
v priebehu rokov 2009 a 2010 v čase trestného stíhania, tento by predstavoval sumu 4.908 Eur, ktorá
by mu zdanená nebola. Keďže táto suma mu bola spätne doplatená až v roku 2011, z uvedeného
príjmu mu bola zrazená daň z príjmu v rozsahu 20 %, čo predstavuje sumu 981,60 Eur a súčasne
mu boli vykonané zrážky odvodu na zdravotné poistenie v sume 254 Eur, čo predstavuje spolu sumu

1.235,60 Eur. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca v období trestného stíhania od
marca roku 2009 do decembra 2010 mal podľa § 172 zák. č. 346/2005 Z. z. nárok na výplatu príspevku
na bývanie, ktorý bol v súlade s ustanovením § 9 zák. č. 593/2003 Z. z. o dani z príjmov do 31.12.2010,
oslobodený od dane a zároveň sa nezarátaval do vymeriavacieho základu pre výpočet odvodu na
zdravotné poistenie. Nakoľko bol žalobca v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodený rozhodnutím

súdu s dátumom právoplatnosti v máji roku 2011, príspevok na bývanie mu bol v súlade s ustanovením
§ 172 zákona č. 346/2005 Z. z. vyplatený spätne odo dňa začatia trestného stíhania do rozhodnutia
súdu o oslobodení spod obžaloby, avšak z dôvodu jeho doplatenia až v priebehu roku 2011 už tento
podliehal dani z príjmov a súčasne bol zarátaný do výpočtu odvodu za zdravotné poistenie, a to aj za
obdobie do 31.12.2010, dokedy uvedené dávky odvodovej a daňovej povinnosti nepodliehali, nakoľko

pre vznik daňovej a odvodovej povinnosti je rozhodujúce, kedy došlo k jeho výplate bez ohľadu na to, za
ktoré obdobie boli tieto dávky vyplatené. Na základe uvedených skutočností mal preto súd za nesporne
preukázané, že nebyť trestného stíhania žalobcu, tomuto by boli dávky pozostávajúce z príspevku na
bývanie za obdobie marca roku 2009 do decembra 2010 vyplatené bez toho, aby podliehali daňovej
a odvodovej povinnosti na zdravotné poistenie, preto vyhovel žalobe v časti uplatneného nároku na

ušlý zisk pozostávajúceho zo zaplatenej dane z príjmu z vyplácaného príspevku na bývanie od marca
roku 2009 do decembra roku 2010, ako aj odvodu na zdravotné poistenie v celkovej výške 1.235,60
Eur s poukazom na preukázanú príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o začatí trestného
stíhania a vzniknutou škodou vo forme ušlého zisku.

11. Žalobca si ďalej uplatnil nárok na ušlý zisk vo výške 13.560 Eur s odôvodnením, že bol zaradený do
výcviku ISAF H. s termínom nástupu marec roku 2011, ktorého sa nemohol zúčastniť pre prebiehajúce
trestné stíhanie, a teda musel podať žiadosť o vyradenie z výcviku dňa 25.11.2010. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že žalobca sa nemohol zúčastniť predmetnej misie z dôvodu, že
podľa vnútorného dokumentu ozbrojených síl vydaného náčelníkom generálneho štábu ozbrojených

síl Slovenskej republiky z roku 2010 označeným ako štandardné operačné postupy pre zabezpečenie
výberu a personálne zabezpečenie profesionálnych vojakov pri plnení úloh mimo územia Slovenskej
republiky, nebolo možné profesionálneho vojaka zaradiť do personálneho zámeru za predpokladu, že
je voči nemu vedené trestné stíhanie alebo priestupkové konanie. Predmetný nárok žalobcu súd ako
hypotetický zamietol z dôvodu nepreukázania príčinnej súvislosti medzi vznikom uvedeného ušlého

zisku a nezákonného rozhodnutia štátu. Z výsluchu svedka I. O. ako priameho nadriadeného žalobcu
v čase realizácie prípravného výcviku na zahraničnú misiu v H. s termínom nástupu v marci roku
2011 vyplynulo, že nie každý z profesionálnych vojakov zaradený na uvedený výcvik sa v konečnom
dôsledku zahraničnej misie zúčastnil, keďže v priebehu prípravy prebiehali aj vyraďovacie konania,pre ktoré mohol byť profesionálny vojak vyradený z výcvikového procesu za predpokladu, že neprešiel
psychodiagnostickým, zdravotným vyšetrením alebo bol vyradený pre disciplinárne previnenie. Na
základe uvedených skutočností nárok žalobcu na uvedený ušlý zisk bol dôvodný iba za predpokladu

preukázania úspešného absolvovania celého výcvikového procesu a splnenia všetkých zákonných
podmienok zaradenia do zahraničnej misie, avšak za stavu, kedy požiadal o predčasné vyradenie z
výcviku pred jeho ukončením za súčasne prebiehajúcich vyraďovacích konaní nebolo možné ustáliť, či
by sa v konečnom dôsledku uvedenej zahraničnej misie zúčastnil a z dôvodu nepreukázania príčinnej
súvislosti medzi uvedeným nárokom na ušlý zisk a nezákonným rozhodnutím o začatí jeho trestného

stíhania súd tento ako nedôvodný zamietol.

12. Žalobca si ďalej uplatnil nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. za zadržanie s uvedením, že samotný oslobodzujúci rozsudok nie je dostatočným
zadosťučinením, a preto sa domáha aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vykonaným dokazovaním mal
súd za preukázané, že samostatné konštatovanie porušenia práva nezákonným rozhodnutím štátu

vedeného trestného stíhania voči žalobcovi nie je dostatočným zadosťučinením a je dôvodné priznanie
nemajetkovej ujmy. V konkrétnom prípade súd prihliadal na samotnú povahu trestnej veci vedenej proti
žalobcovi pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby, ktorého sa mal dopustiť voči bývalej manželke,
za ktorý mu hrozil trest odňatia slobody v zmysle obžaloby v trvaní 7 až 15 rokov. Podľa názoru
súdu vo všeobecnosti ujma v prípade trestného stíhania pre uvedený zločin je väčšia ako v prípade

prečinu podvodu, nakoľko obvinený podvodník nebude vystavený takému spoločenskému odsúdeniu,
ako osoba stíhaná pre vyššie uvedený zločin. Aj samotná dĺžka trestného konania po dobu dlhšiu
ako dva roky tieto negatívne dopady na spoločenský, osobný ako aj profesionálny život zvýraznila. Z
výsledkov vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, že trestné stíhanie žalobcu vyvolalo
negatívne reakcie nielen zo strany bezprostrednej rodiny, ale aj osôb žijúcich v mieste obvyklého pobytu

žalobcu a viedlo až k nutnosti zmeny miesta pobytu nielen na strane žalobcu, ale aj jeho rodičov
ako spolužijúcich osôb. Vzhľadom na skutočnosť, že trestné stíhanie voči žalobcovi bolo vedené pre
zločin, ktorý mal byť spáchaný voči bývalej manželke, to nepriaznivo ovplyvnilo aj jeho vzťah so synom
pochádzajúcimzichmanželstvaaviedlokabsenciiakéhokoľvekkontaktusosynompodobu6mesiacov
vedenia trestného stíhania. Negatívne následky sa prejavili aj v jeho profesionálnom živote tým, že

nemohol ukončiť výcvikový proces prípravy na zahraničnú misiu ISAF v H., boli mu krátené platové
náležitosti, pre ktoré sa dostal do finančnej núdze aj s poukazom na jeho zákonnú povinnosť uloženú
súdom prispievať na výživu maloletého syna. Nebolo však preukázané tvrdenie žalobcu, že trestné
stíhanie významným spôsobom ovplyvnilo jeho kariérny postup. Nemožno prehliadnuť skutočnosť,
že krátko po skončení trestného stíhania sa dopustil disciplinárneho previnenia požitím alkoholických

nápojov počas doby plnenia služobných povinností, pre ktoré bol s ním ukončený služobný pomer.
Nie je možné sa stotožniť s tvrdením právneho zástupcu žalobcu, že išlo o ojedinelé a náhle zlyhanie
žalobcu pri plnení si služobných povinností ako následok vedeného trestného stíhania voči nemu. Z
uvedeného dôvodu súd pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal predovšetkým z negatívnych
následkov jeho trestného stíhania na jeho osobný, spoločenský život, ako aj život profesionálny, avšak

iba v rozsahu nemožnosti zúčastnenia sa výcvikového procesu na zahraničnú misiu, vrátane krátenia
platových náležitostí, ktoré odôvodňujú priznanie uvedenej nemajetkovej ujmy maximálne vo výške
3.000 Eur, cca. vo výške 1.000 Eur za každý aj začatý rok vedenia trestného stíhania a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Zároveň súd priznal žalobcovi v zmysle ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 nemajetkovú ujmu za zadržanie dňa 26.03.2009 od 7.20

hod. do večerných hodín, a to vo výške 1/30-iny z priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, teda v danom prípade rok 2008,
ktorá predstavovala sumu 723,03 Eur, a teda 1/30-ina je suma 24,10 Eur.

13. Aplikoval ustanovenia § 4 , § 15 ods. 1,2, § 16, ods. 1,2, § 17 ods. 1-5, § 18, ods. 1,2,3 zákona

č. 514/2003 Z. z., § 65, § 172 zák. č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov, § 5 ods.
2 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.

14. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 151, ods.3 O.s.p. tak, že o nich rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

15. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žalovaný.16. Žalobca podal odvolanie proti výroku, ktorým súd prvej inštancie v časti žalobu zamietol. Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobe vyhovel. V odvolaní ďalej uviedol, že
dôvody uvádzané súdom prvej inštancie ohľadom jeho nároku na ušlý zisk nie sú dostatočné pre

zamietnutie návrhu. Otázku jeho účasti na misii je potrebné vyhodnotiť v celom kontexte jeho pôsobenia
ako profesionálneho vojaka. On už totiž raz na misii v H. po dobu 6 mesiacov pôsobil, keď predtým
riadne vykonal výcvik a prípravu a počas misie nemal žiadne problémy. Preto pri ďalšej misii sa s ním
počítalo, ale keďže sa voči nemu viedlo trestné stíhanie, tak do výcviku bol zaradený až po tom, kedy
bol vyhlásený a doručený oslobodzujúci rozsudok. O všetkých týchto skutočnostiach musel informovať

svojich nadriadených, ako aj o tom, že prokurátor podal voči rozsudku odvolanie, pričom bol predpoklad,
že odvolacie konanie môže reálne prebehnúť do konca roka 2010 a pri potvrdení oslobodzujúceho
rozsudku by mohol misiu vykonať, keďže táto bola plánovaná na mesiac marec 2011. Odvolací súd však
uznesením zo dňa 23.11.2010 napadnuté rozhodnutie z procesných dôvodov zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa, pričom vzhľadom na obvyklý priebeh trestného konania už nebola záruka, že do odchodu
na misiu trestné stíhanie voči nemu právoplatne skončí. To sa aj v skutočnosti stalo, keď odvolací súd

rozhodol o ďalšom odvolaní prokurátora dňa 18.05.2011, ale oddiel vyslaný na misiu odišiel už v marci
2011. Po rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 23.11.2010 nadriadeným oznámil, že do odchodu na misiu
reálne trestná vec vedená voči nemu nebude ukončená, tak mu nadriadení odporučili, aby sám požiadal
o vyradenie z výcviku, čo aj urobil, pretože mal dobré vzťahy s veliteľmi. Ak by tak neučinil, mohol by
za to byť postihnutý nielen on, ale aj jeho velitelia. Jeho žiadosť o vyradenie z výcviku nebola jeho

slobodným rozhodnutím, ale bola dôsledkom situácie, že trestné stíhanie naďalej pokračovalo. Počas
výcvikov spĺňal všetky kritériá, ktoré v priebehu prípravy na misiu boli robené, a najmä vzhľadom na
jeho predchádzajúce skúsenosti z vykonanej misie by bol túto absolvoval. Chcel sa misie zúčastniť aj z
dôvodu, že v dôsledku trestného stíhania bol finančne postihnutý, došlo k rozvodu manželstva, kde bol
zaviazaný k plateniu výživného, a preto potreboval zarobiť peniaze naviac. Pokiaľ sa týka konštatovania

súdu, že svedok O. uvádzal, že z vojakov, ktorí sa podrobili výcviku, zarobil ešte výber, t. j. boli vyradení tí
vojaci, ktorí nesplnili kritéria výberu. On ale tieto kritériá spĺňal. Ďalším dôvodom, pre ktorý sám požiadal
o vyradenie z výcviku bola skutočnosť, aby útvar, v ktorom bol zaradený, mohol v dostatočnom predstihu
pred odchodom na misiu zaradiť do výcviku ďalšieho profesionálneho vojaka na miesto, ktoré on takto
uvoľnil.Súdibahypotetickykonštatuje,ženamisiunemuselbyťvybranýaztohovyvodzujeajnesprávny

záver, že to nie je príčinná súvislosť s jeho trestným stíhaním. Prax pri výbere do misie bola taká,
že vojaci, ktorí sa už v predchádzajúcich misiách osvedčili, boli vyberaní prednostne. Pokiaľ mal súd
pochybnosti o položke ušlého zisku, mal túto zohľadniť pri položke nemajetkovej ujmy. Je potrebné
zobrať do úvahy, že pri trestnom čine, pre ktorý bol stíhaný po dobu troch rokov, hrozí trest odňatia
slobody v trvaní od 7 do 15 rokov. Žiť s pocitom takejto hrozby po celý čas trestného stíhania sa nemôže

obísť bez závažnejších dôsledkov na psychike obžalovaného. Aj po odchode z armády mal problémy
nájsť si primerané zamestnanie.

17. Žalovaný podal včas odvolanie proti rozsudku a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol alebo rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie. V odvolaní namietol nedostatok oprávnenia konať v mene štátu, neúčelnosť trov
konania, nemožnosť orgánov činných v trestnom konaní, zodpovedať za zákonnosť postupu iných
štátnychorgánovprivyplatenínáhradyzazaplatenúdaňaodvodzdravotnéhopoisteniažalobcovi,výšku
nemajetkovej ujmy priznanej súdom žalobcovi. Uviedol, že má za to posúdenie dĺžky trvania trestného
konania v občianskom súdnom konaní, nespadá do právomoci takého súdu. Civilný súd nie je oprávnený

posudzovať dĺžku trestného konania a priznávať ani peňažné odškodnenie. Z vykonaného dokazovania
nevyplýva žiadna skutočnosť odôvodňujúca nárok na nemajetkovú ujmu. V konaní nebolo preukázané,
že by trestné konanie malo na žalobcu negatívny vplyv na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, prípadne následky v súkromnom živote, či spoločenskom uplatnení. Naopak, v konaní
bolo preukázané, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru v dôsledku opakovaných problémov

s požívaním alkoholických nápojov v čase plnenia služobných povinností, čo nepochybne spôsobilo
následky v súkromnom živote, či v spoločenskom uplatnení žalobcu.

18. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods.

1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok v jeho napadnutých
častiach, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP,
bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia
oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dnívopred a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny vo vyhovujúcom výroku a vo výroku
o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy nad sumu 3.000 eur s príslušenstvom a v
prevyšujúcej zamietavej časti neboli splnené podmienky na potvrdenie alebo zmenu rozsudku v tejto

časti.

19. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorú
žalobcovi priznal. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si v tejto časti osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím
námietkam uvádza( § 387, ods. 2 CSP).

20. Odvolacou námietkou žalovaného je nesprávne právne posúdenie veci vyplývajúce z nesprávne
zisteného skutkového stavu veci.

21. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery
a aplikuje konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

22. Žalovaný namieta nedostatok oprávnenia konať v mene štátu s poukazom na to, že za
nezákonné rozhodnutie žalobca označil rozhodnutie vyšetrovateľa a o predbežné prerokovanie požiadal
Ministerstvo vnútra SR. Má za to, že súd mal konať so Slovenskou republikou, zastúpenou

Ministerstvom vnútra SR a nie s ním.

Podľa § 1 písm. a) zák.č. 514/2003 Z.z. tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa § 3 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom.

23. Je nepochybné, že pasívne legitimovaným je Slovenská republika a bolo vecou žalobcu označiť
aj zastupujúci orgán, keďže predmetom konania je náhrada škody, ktorá mala byť navrhovateľovi
spôsobená nezákonným rozhodnutím.

24. Ustanovenie § 4 zák.č. 514/2003 Z.z. upravuje, ktorý orgán koná v mene štátu, čo vyplýva aj z
nadpisu tohto ustanovenia „Orgán konajúci v mene štátu.“

Podľa§4ods.1zák.č.514/2003Z.z.vznenído31.12.2012vovecináhradyškody,ktorábola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, ak 1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor
pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, b) Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán
Policajného zboru, f) Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného

predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

25. V zmysle zákona je štát, t. j. Slovenská republika, zodpovedným za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci (v zákonom stanovených prípadoch, keďže zodpovednostným subjektom môže byť aj
jednotka územnej samosprávy v rozsahu obec či vyšší územný celok). V súlade s ustanovením § 21

zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom ku dňu rozhodovania súdu prvej
inštancie, pred súdom za štát koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi
alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom je potom
práve zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“), ktorý v ustanovení § 4 ods. 1
ustanovuje pôsobnosť orgánov konať v mene Slovenskej republiky.

26. Zo znenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zjavné, že subjektom zodpovednosti za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
je štát.

27. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa jednoznačne vyjadril, že v sporoch o náhradu škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuštátualebojehonesprávnymúradnýmpostupom,pasívne
vecne legitimovaným subjektom je štát, keď uviedol, že „štát ako zodpovedný subjekt nezodpovedá
za seba, ale za subjekt, ktorý škodu či nemajetkovú ujmu zapríčinil. Tým je orgán štátu alebo orgán
spoločenskej organizácie, na ktorú sa preniesli úlohy štátneho orgánu; pretože štát zodpovedá za tieto
orgány, ony samy nie sú subjektmi zodpovednostného vzťahu. Ak žalobca podal žalobu proti iným

subjektom než proti štátu, nemôžu byť tieto iné subjekty nositeľmi právnych povinností vyplývajúcich zo
zodpovednosti za škodu vzniknutú z nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu
podľa zákona č. 58/1969 Zb., teda nemajú pasívnu legitimáciu v tomto konaní “(porovnaj rozsudok NS
SR sp.zn. 4Cdo/185/2007 zo dna 21.08.2008)

28. Je nesporné, že v prejednávanej veci bol žalobca trestne stíhaný pre zločin útoku týrania blízkej
osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods.1 písm. a), b, e) ods.2 písm. d) Trestného zákona. Okresný
súd v Prešove rozsudkom zo dňa 27.04.2009 ho spod obžaloby oslobodil s poukazom na dôvody
v ustanovení § 285 písm. a) Trestného poriadku, avšak z dôvodu podaného odvolania zo strany
vojenského obvodového prokurátora Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 23.11.2010 pod sp. zn.

23 Tov 25/2010 napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu I. stupňa na ďalšie prejednanie a rozhodnutie.
Následne Okresný súd v Prešove rozsudkom zo dňa 11.01.2011 opätovne ho spod obžaloby oslobodil
podľa ustanovenia § 285 písm.a) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre
ktorý bol trestne stíhaný. Tento bol opätovne napadnutý odvolaním vojenského prokurátora, o ktorom
Krajský súd v Trenčíne rozhodol uznesením zo dňa 18.05.2011 pod sp.zn. 23 Tov 13/2011 tak, že

odvolanie vojenského obvodového prokurátora s poukazom na ust. § 319 Trestného poriadku ako
nedôvodné zamietol. Z uvedeného dôvodu v jeho trestnej veci mu trestným stíhaním bola spôsobená
škoda, za ktorú zodpovedá štát v zmysle § 1, 3, 5, 6 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca v prejednávanej
veci označil štát za subjekt, ktorý zodpovedá za škodu, ktorá mu bola spôsobená. Na žalovanej strane
ako účastníka konania označil Slovenskú republiku (štát) a zároveň v podanej žalobe označil ako orgán

verejnej moci Ministerstvo vnútra SR. Následne na základe výzvy súdu žalobca upresnil označenie
zástupcu štátu na Generálnu prokuratúru SR.

29. Námietky odvolateľa, ktorými spochybňuje svoju vecnú pasívnu legitimáciu odvolací súd nepovažuje
za dôvodné. Odvolateľ má za to, že keďže žalobca za nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola

spôsobená škoda označil rozhodnutie vyšetrovateľa, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
prerokoval s Ministerstvom vnútra SR, mal súd podľa § 4, ods.1 písm. m/ zákona č. 514/2003 Z.z.
konať so Slovenskou republikou, zastúpenou Ministerstvom vnútra SR. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. októbra 2015 sp.zn. 8 Cdo
289/2014, pričom odvolací súd nenašiel dôvod na odklon od predmetného rozhodnutia. „Ak v trestnom

konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v
trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa
§ 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1. januára 2013 Generálna

prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v
takomto konaní súd z úradnej povinnosti“.(uverejnený v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2016).
Odvolacísúdnevidívprejednávanejvecidôvodnaodklonodtohtorozhodnutia.Tátonámietkavovzťahu
k nedostatku oprávnenia žalovaného konať v mene štátu je nedôvodná.

30. Žalovaný namieta neúčelnosť trov obhajoby v trestnej veci vedenej proti nemu, ktoré boli priznané
žalobcovi, konkrétne namieta neúčelnosť porád s klientom. V tejto súvislosti odvolací súd nenašiel
dôvod pre iné posúdenie účelnosti trov obhajoby, ako súd prvej inštancie, náležitým spôsobom odôvodnil
účelnosť úkonov, ktoré sú namietané žalovaným. Konkretizoval dôvody, pre ktoré boli porady obhajcus klientom realizované. Žalovaný okrem tvrdenia, že tieto úkony nie sú účelné, bližšie nešpecifikuje
ich neúčelnosť a v čom túto neúčelnosť na rozdiel od súdu prvej inštancie vidí. V tejto súvislosti treba
konštatovať, že úvahu súdu prvej inštancie pri posudzovaní účelnosti vykonaných úkonov a celkovej

správnosti vyúčtovanej odmeny a náhrady možno hodnotiť ako legitímnu.

31. Odvolateľ nesúhlasí s priznanou sumou 1.235,60 Eur, ktorá predstavuje náhradu za zaplatenú
daň a odvod zdravotného poistenia s tvrdením, že nemohla ovplyvniť rozhodnutie Ministerstva obrany
SR o pozastavení vyplácania príspevku na bývanie pre žalobcu s tým, že tento mohol podať opravný

prostriedok s cieľom zrušiť rozhodnutie a zodpovedným by malo byť Ministerstvo obrany SR , pokiaľ
nerešpektovalo prezumpciu neviny pri pozastavení vyplácania príspevku na bývanie.

32. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k tomuto nároku a prijal správny
právny záver. Nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného o zodpovednosti iného orgánu verejnej moci
za túto škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003

Z.z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie
je potrebné preukazovať zavinenie, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného
orgánu štátu, t.j. zodpovednosť za výsledok. Je zrejmé, že táto škoda preukázateľne vznikla v príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, preto nesie žalovaný za ňu zodpovednosť.

33. Žalovaný namieta nepreukázanie nemajetkovej ujmy, ktorú súd žalobcovi priznal. Má za to,
že v trestnom konaní mu nebol spôsobený tak závažný následok, ktorý by odôvodňoval nárok na
nemajetkovú ujmu.

34. Odvolací súd pripomína, že tak ako má poškodený právo na náhradu majetkovej škody, má

poškodený právo aj na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a to v prípade, že by konštatovanie
porušenia práva, nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu. Nemajetkovou
ujmou je určitá náhrada za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu vo sfére fyzickej osoby.
Je dôležité tu prihliadať na to, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej
osoby. Súd náležitým spôsobom konkretizoval dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy. Priznanú výšku

náhrady nemajetkovej ujmy považuje aj súd prvej inštancie za dostatočnú na spravodlivé zmiernenie
vzniknutých následkov, ktoré nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu (restitutio in integrum). Súd
správne prihliadol na závažnosť ujmy, aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Možno súhlasiť
s priznanou výškou peňažného zadosťučinenia a to s ohľadom na vek žalobcu, jeho postavenie v
spoločnosti, v rodine, citovú ujmu vo vzťahu k nemožnosti stretávať sa so svojim synom. Nie je možné

súhlasiť s tvrdeniami žalovaného, že súd prihliadal na dĺžku trvania trestného konania a odškodnenie
mu priznal za dĺžku trvania. Súd pri určení výšky prihliadol na iné kritériá, ktoré boli rozhodujúce,
tieto náležitým spôsobom zdôvodnil a samotná dĺžka trvania trestného konania bola iba jedným z
podporných ukazovateľov. Súd prvej inštancie nezohľadnil stratu profesie v dôsledku trestného konania,
práve naopak, poukázal na to, že po skončení trestného stíhania sa žalobca dopustil disciplinárneho

previnenia. Úvahu súdu o výške priznanej nemajetkovej ujmy možno považovať za preskúmateľnú pri
zohľadnení všetkých relevantných okolností prípadu. V tejto súvislosti sa tak odvolací súd vyrovnal aj
s odvolacími námietkami žalobcu vo vzťahu k nepriznaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
celej uplatnenej výške. Žalobca vo svojom odvolaní vo vzťahu k nepriznaniu vyššej sumy uvádza, že
vzhľadom na všetky dôsledky trestného stíhania mu mala byť priznaná celá uplatnená suma z dôvodu,

že žil počas celého priebehu trestného stíhania v strese, čo sa prejavilo na jeho psychike. Po odchode
z armády mal problémy si nájsť primerané zamestnanie. Odvolací súd nadväzuje na predchádzajúce
závery vo vzťahu k správnosti priznanej nemajetkovej ujmy, na správnosť kritérií, ktorými sa súd riadil a
správne poukázal na to, že nie je preukázaná žiadna príčinná súvislosť so stratou zamestnania žalobcu
a trestným stíhaním, keďže zhodnotil, že u žalobcu nešlo o ojedinelé zlyhanie a v dôsledku požitia

alkoholických nápojov bol neskôr jeho služobný pomer skončený. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené
dôvody, odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o zamietnutí
žaloby v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy nad sumu 3.000 eur s príslušenstvom postupom podľa
§ 387, ods. 1 C.s.p..

35. V prevyšujúcej zamietavej časti vo vzťahu k nároku na náhradu ušlého zisku titulom možnosti
získania vyššieho zárobku zúčastnením sa na misii súd rozsudok zrušil z nasledovných dôvodov. Súd
prvej inštancie považoval nárok žalobcu za hypotetický a otázku účasti žalobcu na zahraničnej misii
v H. vyhodnotil tak, že v konečnom dôsledku by sa tejto misie nemusel zúčastniť, keďže v priebehuprípravy prebiehali aj vyraďovacie konania, pre ktoré mohol byť vyradený z výcvikového procesu
za predpokladu, že neprešiel psychodiagnostickým, zdravotným vyšetrením, alebo bol vyradený pre
disciplinárne previnenie. Postrádal tak príčinnú súvislosť medzi uvedeným nárokom na ušlý zisk a

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Tento jeho záver je možno považovať za predčasný. Z
doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca počas výcviku spĺňal kritériá pre výber do misie,
pričom sa už v predchádzajúcom období na zahraničnej misii zúčastnil. Súd sa dôsledne nevyrovnal s
dôvodmi vyradenia žalobcu z prípravy na misiu v roku 2011. Z výsluchu svedka I. (čl. 92) vyplýva, že
žalobca bol zaradený na prípravu, aj sa jej zúčastnil na začiatku, dôsledkom jeho vyradenia bola jeho

osobná žiadosť o vyradenie. Súd dôsledne neskúmal, či prebiehajúce trestné stíhanie voči žalobcovi
bolo len jediným dôvodom pre jeho vyradenie, alebo či v čase prebiehajúcej prípravy na misiu na strane
žalobcu existovali aj iné dôvody, ktoré mohli mať na jeho vyradenie vplyv. Až po dôslednom zistení
týchtoskutočnostíbudemožnéprijaťzáveroexistencii,čineexistenciipríčinnejsúvislostimedzitrestným
konaním a nemožnosťou žalobcu zúčastniť sa na zahraničnej misii. V tejto súvislosti bude potrebné
zohľadniť skutočnosť, že žalobca sa už v roku 2008 rovnakej misie zúčastnil, v tom čase predpoklady

spĺňal. Za týmto účelom bude potrebné doplniť dokazovanie a žalobca musí preukázať svoje tvrdenia
vo vzťahu k tejto časti uplatneného nároku.

36. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok v tejto časti vo vzťahu k nároku na náhradu ušlého zisku
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie postupom podľa § 389 ods.

1 písm. c) a § 391, ods. 1 C.s.p.

37. Vzhľadomnavyššieuvedenédôvodyodvolacísúdnapadnutýrozsudokvovyhovujúcomvýrokuavo
výroku o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy nad sumu 3.000 eur s príslušenstvom,
potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p. ).

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).