Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/82/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111237078
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8111237078.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu Obec Jarovnice, so sídlom v Jarovniciach 223, IČO:
00327212, zastúpenej Eva Petránová Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom v Prešove, Puškinova
16, Prešov, proti žalovanej: PaedDr. D. F., bytom H., R. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Dášou Komkovou,
advokátkou, so sídlom v Prešove, Hlavná 27, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu i žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29C/292/2011-399 zo dňa 18.09.2013 a o odvolaní

žalovanej proti uzneseniam Okresného súdu Prešov č.k. 29C/292/2011-417 zo dňa 19.11.2013 a č.k.
29C/292/2011-434 zo dňa 05.03.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu 1.stupňa a vec vracia na ďalšie konanie.

Z r u š u j e uznesenie č.k. 29C/292/2011-417 zo dňa 19.11.2013.

M e n í uznesenie súdu 1.stupňa č.k. 29C/292/2011-434 zo dňa 05.03.2014 tak, že priznáva žalovanej
oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 50 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanej uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosť byt č.
XX, na X. poschodí, vchod č. XXX v bytovom dome č. XXX na parcele registra „C“ č. 452/3 k. ú. D.,
obec D., okres J., H. kraj na LV č. XXXX v lehote 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku bez práva na

zabezpečenie bytovej náhrady.

Druhým výrokom vyslovil, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvého stupňa ustanovením § 676 ods. 1, 2, § 685 ods. 1, 2,
3, § 710 ods. 1, 2, 3, 4, § 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.) a ustanovením §

11 ods. 4 zákona č. 369/1990 Zb. v znení účinnom od 01.05.2005 do 01.01.2006, ustanovením § 9 ods.
1, 2, 3, 4, 5, 6 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalobca mal uzatvoriť so žalovanou
dňa 12.12.2005 zmluvu o nájme bytu č. XX nachádzajúcom sa na X. podlaží bytového domu súp. č.
XXX vo vlastníctve žalobcu vedeného na LV č. XXXX k. ú. D. s tým, že nájomná zmluva sa uzatvára

na dobu určitú od 15.12.2005 do 31.10.2008. Následne mal byť dňa 15.10.2008 uzatvorený dodatok č.
1 k zmluve o nájme bytu s uvedením, že doba nájmu sa predlžuje a to opätovne na dobu určitú a to
od 1.11.2008 do 31.10.2011.

V danom prípade žalobca namietal neplatnosť ako zmluvy o nájme bytu, tak aj dodatku z dôvodu, že
táto bola uzatvorená v rozpore so všeobecným záväzným nariadením obce D.. 42/2005 o prideľovaní

nájomných bytov postavených z prostriedkov obce a dotácie štátu a ust. § 9 ods. 2 zák. č. 138/1991Z. z. o majetku obce, keďže tieto štatutárny zástupca obce uzatvoril bez predchádzajúceho súhlasu
obecného zastupiteľstva.

U obce ako právnickej osoby (§ 18 ods. 2 písm. c) Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 1 zák. č. 360/1990
Zb.) je potrebné rozlišovať vykonávanie právnych úkonov od rozhodovania o týchto úkonoch. Zatiaľ čo
rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri vrámci organizačnej štruktúry obce o tom, či resp. aký
právny úkon obec urobí, právne konanie je prejavom už takto vytvorenej vôle navonok voči tretej osobe
s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah.

Funkcia štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorým je nesporne starosta obce, znamená výhradné
oprávnenie konať menom obce navonok, t. j. prejavovať vôľu obce vo vzťahu k tretím osobám.

Táto funkcia však sama o sebe nezahŕňa jeho výlučné oprávnenie vytvárať túto vôľu, ktorá je potom
prejavovaná navonok práve v podobe právnych úkonov urobených na základe uvedeného konateľského

oprávnenia.

Oprávnenie rozhodovať o právnych úkonoch, t. j. o tom, či resp. aký právny úkon obec urobí, je zo
zákona rozdelená medzi obecnú radu, štatutárny orgán a obecné zastupiteľstvo.

Rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkovo-právnom úkone nie je autoritatívnym výrokom obce,
ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá, mení alebo ruší, ale je prejavom vôle obce.
Tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva. Právne účinky vyvolá však len
vtedy, ak spĺňa formálne a meritórne náležitosti. Ak sa pred súdom vyskytne v občiansko-súdnom
konaní ako sporná otázka platnosti zmluvy uzatvorenej medzi obcou a druhým účastníkom zmluvy,

ktorého predmetom je niektorý z majetkovo-právnych úkonov, ktorý vyžadoval rozhodnutie obecného
zastupiteľstva, musí súd skúmať platnosť prejavu vôle tak z hľadiska formálnych ako aj z hľadiska
meritórnych náležitostí, ktorého jadrom je prejav vôle. Bez prejavu vôle a jeho vyjadrenia v objektívne
zistiteľnej forme nemožno hovoriť o právnom úkone.

Táto zásada platí, aj pre prejavy vôle obce v oblasti občianskeho práva. Kým obecné zastupiteľstvo
nerozhodlo o majetkovo-právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze
obecného zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik
právneho vzťahu. Majetkovo-právne úkony, o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo a ktoré by urobil
starosta bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, by obec nezaväzovali,

pretože by tu chýbal prejav vôle obce.

Starosta obce nemôže urobiť bez prejavu vôle obce majetkovo- právny úkon, ku ktorému sa vyžaduje
predchádzajúce rozhodnutie obecného zastupiteľstva a zaviazať nim obec, pretože mu k tomu zákon
o majetku obce s príslušnými predpismi nedáva oprávnenie, takže jeho právny úkon by ani nevyvolal

právne účinky (rozsudok NS SR 2Cdo284/2006).

Súd sa v danom prípade zaoberal otázkou, či uzatvorenie zmluvy o nájme bytu vo vlastníctve obce
podlieha schváleniu obecného zastupiteľstva v zmysle ust. § 9 ods. 2 zák. č. 138/1991 Z. z., ktoré si
žalobca vymienil vo všeobecnom záväznom nariadení č. 42/2005, konkrétne v čl. 4, 5 a 6.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. IIIÚS389/2008 z
1.4.2009, ktorý riešil otázku vzťahu starostu obce obecného zastupiteľstva pri rozhodovaní o nakladaní
s majetkom obce.

Na základe uvedených skutočností je možné vyvodiť jednoznačný záver, že uzatvorenie zmluvy o nájme
bytu vo vlastníctve obce je právnym úkonom týkajúcim sa nakladania s nehnuteľným majetkom obce, k
uzatvoreniu ktorého si obec s poukazom na ust. § 9 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb. a § 11 ods. 4 zák. č.
369/1990 Zb. záväzným aktom obecného zastupiteľstva, konkrétne všeobecne záväzným nariadením
č. 42/2005 vymienila ich schválenie obecným zastupiteľstvom.

S poukazom na skutočnosť, že zmluva o nájme k predmetnému bytu bola uzatvorená so žalovanou
a podpísaná starostom obce dňa 12.12.2005 bez predchádzajúceho súhlasu obecného zastupiteľstva,ktorý bol udelený až na zasadnutí dňa 21.12.2005, ide o neplatný právny úkon v zmysle ust. § 39
Občianskeho zákonníka.

Uvedený záver súd môže konštatovať aj vo vzťahu k uzatvorenému dodatku č. 1, keďže predlženie
pôvodne dohodnutej doby nájmu v danom prípade nebolo prejednané zo strany obecného zastupiteľstva
obce žalobcu vôbec.

Na základe uvedených skutočností preto súd prvého stupňa žalobe o vypratanie predmetnej

nehnuteľnosti zo strany žalovanej, ktorá túto užívala na základ neplatného právneho úkonu vyhovel.

Súčasne mal za to, že ani v prípade uzatvorenia zmluvy o nájme k predmetnému bytu so žalovanou
platným spôsobom nebolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby v tomto nájomnom vzťahu
zotrval.

Žalovaná pri uzatvorení zmluvy o nájme bytu nespĺňala žiadnu z podmienok žiadateľa v zmysle
všeobecného záväzného nariadenia č. 42/2005 nepreukázaním, že jej mesačný príjem neprevyšoval
3-násobok životného minima, že ku dňu podania žiadosti mala minimálne 2 roky trvalý pobyt v obci,
nebola väčšinovým spoluvlastníkom, nájomcom, spolunájomcom obecného štátneho družstevného
podnikového bytu alebo domu alebo zabezpečovala spoločenské, kultúrne, zdravotnícke, ekonomické

a sociálne potreby obce D..

Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že žalovaná žiadosť o pridelenie bytu
odôvodňovala svojim pôsobením ako učiteľky základnej školy, pričom tento ukončila ešte dňa
10.12.2005, teda pred uzatvorením predmetnej neplatnej zmluvy o nájme bytu.

V čase podania žiadosti o pridelenie bytu nemala trvalý pobyt v obci D., keďže doposiaľ tak, ako
to vyplýva z potvrdenia Mesta Prešov, má táto evidovaný trvalý pobyt na ulici R. č. XX v H. a v
minulosti bola nájomcom družstevného bytu, ktorý dohodou o prevode členských práv previedla na svoju
dcéru W. F. dňa 1.3.2000 (č. l. 141), pričom vo svojich písomných podaniach adresovaných žalobcovi

potrebu predlženia nájmu k predmetnému bytu zdôvodňovala aj jeho užívaním zo strany uvedenej dcéry
pôsobiacej v obci D. ako učiteľky.

Zároveň je nedôvodná argumentácia žalovanej splnenia podmienok na uzatvorenie nájomnej zmluvy
v zmysle výnosu č. 1/2004 z 23.12.2004 vydaného Ministerstvom výstavby regionálneho rozvoja

vydaného Ministerstvom výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, konkrétne § 5 ods. 1
písm. d), podľa ktorého dotáciu na obstaranie nájomného bytu možno poskytnúť len ak sa žiadateľ
zaviaže uzatvoriť nájomnú zmluvu s nájomcom na dobu, ktorá neprevýši 3 roky s výnimkou, ak je
nájomcom občan so zdravotným postihnutím uvedeným v prílohe č. 2, u ktorého doba nájmu neprevýši
10 rokov.

Žalovaná nepreukázala, aby v čase podania žiadosti o pridelenie bytu bola osobou s ťažkým zdravotným
postihnutím, keďže uvedený status jej bol priznaný rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
v Prešove zo dňa 20.10.2008 (č. l. 141).

Nakoľko žalovanej by nepatrila bytová náhrada ani v prípade uzatvorenia platnej zmluvy o nájme bytu
na dobu určitú v zmysle ust. § 712a) ods. 9 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa rozhodol o jej
vyprataní z predmetného bytu bez práva na bytovú náhradu.

Súd prvého stupňa sa v danom prípade zaoberal aj otázkou, či výkon práva žalobcu na vypratanie bytu

nie je v rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. či v vzhľadom na okolnosti prípadu je
možné uložiť povinnosť žalobcovi zabezpečiť žalovanej bytovú náhradu.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná už v čase podania žiadosti o pridelenie bytu nespĺňala žiadnu
z podmienok na pridelenie nájomného bytu v zmysle všeobecného záväzného nariadenia obce č.

42/2005, neexistenciou jej trvalého pobytu v obci a vedomým zamlčaním skutočnosti, že v čase
uzatvorenia zmluvy o nájme bytu už nezabezpečovala kultúrne, spoločenské, ekonomické, prípadne
sociálne potreby obce a to ukončením pracovného pomeru učiteľky vrátane informácie a v minulosti
bola výlučnou nájomníčkou družstevného bytu v H. na R. ulici XX, kde doposiaľ je evidovaná k trvalémupobytu zo strany žalobcu, ktorý sa domáha jej vypratania z bytu, ktorý je majetkom obce, nejde o výkon
právavrozporesdobrýmimravmivzmysleust.§3ods.1Občianskehozákonníkazasituácie,kedytento
disponuje preukázateľne množstvom žiadostí o pridelenie nájomného bytu zo strany obyvateľov obce

spĺňajúcich podmienky všeobecného záväzného nariadenia obce týkajúce sa prideľovania nájomných
bytov.

Pri užívaní bytu bez právneho dôvodu nemožno uložením povinnosti oprávnenému nájsť povinným
náhradné ubytovanie považovať za obmedzenie vlastníckeho práva, ale jedná sa o založenie novej

povinnosti vlastníkom, čo nie je v súlade s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Na základe uvedeného je možné konštatovať, že s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
nie je možné žalobcovi ako vlastníkovi predmetného bytu s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka založiť novú povinnosť zabezpečenia bytovej náhrady v prospech žalovanej v zmysle ust. §
712a Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia sa nepochybne viažu k nájmu bytu a v žiadnom

prípade k povinnosti vypratať byt užívaný na základe neplatného právneho dôvodu. Zároveň v zmysle
ust. § 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka by v prípade aj platného uzatvorenia zmluvy o nájme bytu
so žalovanou tejto nárok na bytovú náhradu nepatril, keďže doba nájmu bola dojednaná na dobu určitú.

V danom prípade súd pri určení dĺžky lehoty na vypratanie predmetného bytu zohľadnil zdravotný stav

žalovanej, ktorej bol priznaný status ťažko zdravotne postihnutého občana s odkázanosťou na invalidný
dôchodok a z uvedeného dôvodu jej poskytol 6-mesačnú lehotu na vypratanie predmetného bytu.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa ustanovením § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej O.s.p.). Nepriznal náhradu trov konania úspešnému žalobcovi vo vzťahu k žalovanej s

poukazom na majetkové pomery žalovanej, ktorá je ťažko zdravotne postihnutou osobou odkázanou
na poberanie invalidného dôchodku, čo nesporne postačuje iba na náhradu nevyhnutných výdavkov na
bývanie a uspokojenie jej elementárnych životných potrieb.

Uznesením č.k. 29C/292/2011-417 zo dňa 19.11.2013 súd prvého stupňa uložil F. D., teda žalovanej,

aby v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatila súdny poplatok za odvolanie, ktorý je
99,50 Eur, položka č. 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov.

Uznesením č.k. 29C/292/2011-434 zo dňa 05.03.2014 súd prvého stupňa nepriznal žalovanej
oslobodenie od súdnych poplatkov.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením zo dňa 19.11.2013 č.k. 29C/292/2011-417 súd uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 99,50 Eur podľa položky č. 1 písm.
b) Sadzobníka súdnych poplatkov. proti uvedenému uzneseniu podala žalovaná odvolanie a žiadala
oslobodiť ju od platenia súdnych poplatkov. Uviedla, že je osoba ťažko zdravotne postihnutá, poberá

invalidný dôchodok. Z tohto jediného príjmu hradí výdavky na bývanie vo výške 120 Eur mesačne, na
zakúpenie liekov dáva cca 50 Eur mesačne.

Na výzvu súdu predložila vyplnené „Tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý
navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov (fyzická osoba)“, z ktorého vyplýva,

že žalovaná je poberateľkou invalidného dôchodku vo výške 380 Eur. Býva v dcérinom byte v H., na
ul. R. XX, pričom prespieva na náklady súvisiace s bývaním. Po 10 Eur mesačne spláca dlh na dani za
komunálny odpad a za MHD je dlžná 75 Eur. Je rozvedená a má štyri deti.

Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa ustanovením § 138 ods. 1, 2 O.s.p.

S poukazom na výšku invalidného dôchodku 380 Eur mesačne a výšku súdneho poplatku za odvolanie,
ktorý predstavuje 99,50 Eur mal súd prvého stupňa za to, že u žalovanej nie sú splnené podmienky na
priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že zaplatenie súdneho
poplatku nie je otázkou krátkodobého časového intervalu, ale spravidla dlhšieho časového úseku v rámci

prípravy na súdne konania, preto jeho zaplatenie nie je možné viazať len na jednomesačný príjem,
prípadne na jednomesačné výdavky účastníka konania. Splnenie poplatkovej povinnosti u žalovanej
neohrozíuspokojeniejejzákladnýchživotnýchpotriebanepredstavujeprekážkurealizáciejejústavného
práva na súdnu ochranu.Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalovaná. Navrhla rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. S rozhodnutím v merite veci nemožno súhlasiť a je potrebné ho považovať

za neúplné, predčasné a nezákonné. Namietala, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu
ďalšie dôkazy a skutočnosti, ktoré neboli uplatnené, ako aj že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa sa podľa názoru žalovanej nevyrovnal s
doterajšou judikatúrou všeobecných súdov SR, ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalejESĽP).JudikatúraESĽPpodporujeochranuobydliaajzastavu,žedotknutáosobabývajúcavbyte
nemá legitímny vzťah k bytu. Právo na obydlie je garantované aj Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a to v zmysle čl. 8. Z rozsiahlej judikatúry ESĽP, kde je ochrane obydlia venovaná
veľká pozornosť a hierarchia hodnôt v zmysle život, zdravie, obydlie a majetok vyplýva, že garancie,
ktoré poskytuje Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd vyžadujú, aby zásah do sťažovateľovho
práva na rešpektovanie jeho obydlia nebol iba legálny, ale taktiež primeraný podľa ods. 2 čl. 8, k

cieľu sledovanému a to s ohľadom na okolnosti prípadu. Žalovaná poukázala na rozhodnutie Stanková
vs. Slovenská republika, § 24 a rozsudok Paulovič vs. Chorvátsko sťažnosť 3572/2006 a na ďalšie
rozhodnutia. Zároveň namietala, že vypratanie bytu nebolo v demokratickej spoločnosti nevyhnutné,
ako vyplýva z rozsudku Stanková vs. Slovenská republika. Ak sa súd náležitým spôsobom nevyporiadá
s judikatúrou, ide o porušenie práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a spravodlivý

proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Zároveň žalovaná poukázala aj na nález Ústavného súdu
SR IV. ÚS 115/2003, II. ÚS 209/2004 z ktorých vyplýva, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé súdne konanie a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, to je s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

Zároveň citovala znenie ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p.

Z doposiaľ vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa vyplýva, že žalovaná po uzavretí
nájomnej zmluvy a pridelení bytu do užívania v byte počas celej doby a prakticky do dnešnej doby
riadne bývala aj so svojou dcérou. Predmetný byt ako jediný spôsob bývania, jediné obydlie, užívala

bezprostredne po nasťahovaní ako osoba ZŤP, o čom svedčí rozhodnutie ÚPSVaR Prešov zo dňa
20.10.2008. Súd prvého stupňa nepostupoval správne a nebol dôsledný pri hodnotení dôkazov z
pohľadu práva na obydlie a tejto otázke nevenoval adekvátnu pozornosť. Aj keby sa nepotvrdil žiadny
typový vzťah žalovanej k bytu podľa Občianskeho zákonníka, doteraz zistené skutočnosti indikujú
potrebu poskytnúť žalovanej ochranu obydlia. Povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach rovnako

a v prípade odklonu od judikatúry povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre tento odklon,
vyplýva aj z požiadaviek právnej teórie. Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedensu,
alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (nesie teda bremeno argumentácie)
je považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie. Aj odvolací súd
Krajský súd v Prešove vo viacerých svojich rozhodnutiach (6Co/148/2011) vyslovil právny názor, že je

neakceptovateľné, aby súd rozhodol v rozpore s judikatúrou ESĽP a nevyrovnal sa s ňou. Aj takýto
vyššie uvedený dôvod je potrebné považovať za dôvod na zrušenie rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. f)
O.s.p. Rozhodnutie odporujúce judikatúre bez argumentácie odlišného právneho názoru totiž porušuje
právo na súdnu ochranu.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie aj žalobca. Navrhol rozsudok čo do druhého výroku
v čase nepriznania náhrady trov konania účastníkom zmeniť, resp. zrušiť a vrátiť vec na nové konanie a
rozhodnutie. Poukázal na znenie ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. s tým, že toto ustanovenie má slúžiť
na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami na dosiahnutie spravodlivosti pre účastníkov
konania. Aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. musí spočívať v okolnostiach prejednávanej veci,

ako aj v okolnostiach na strane účastníkov. Súd musí prihliadnuť na osobné, majetkové, zárobkové
a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu
práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie trov konania sa nesmie javiť ako neprimerané tvrdé
voči účastníkom konania a nesmie odporovať v tejto súvislosti ani dobrým mravom. Žalobca zobral na
vedomie, že žalovaná je osobou poberajúcou invalidný dôchodok, ale má za to, že konajúci súd sa

nevyporiadal so všetkými predpokladmi pozitívnej aplikácie ustanovenia § 150 O.s.p. Žalobca poukázal
na to, že žalovaná bola riadne zastúpená advokátkou, so žalobou do rozhodnutia vo veci samej
nesúhlasila, pred samotným konaním žalovaná vedela, že žiadosť o pridelenie bytu odôvodnila svojím
pôsobení učiteľky na základnej škole, pričom toto pôsobenie ukončila ešte dňa 10.12.2012. Zároveňžalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaná má trvalý pobyt evidovaný na ul. R.. XX v H. a v minulosti
bola nájomcom družstevného bytu, ktorý dohodou o prevode členských práv k bytu previedla na svoju
dcéru, W. F., dňa 01.03.2000. Tým ponížila hodnotu svojho majetku. Podľa názoru žalobcu nepriznaním

náhrady trov úspešnému účastníkovi v tomto konaní je porušená zásada rovnosti účastníkov konania.
Žalovaná až do rozhodnutia vo veci samej trvala na stanovisku, že žaloba je nedôvodná, aj keď mala
vedomosť o neplatnom podpísaní nájomnej zmluvy o nájme bytu a trvala na priznaní náhrady trov
konania.

Žalobca v prípade úspechu v odvolacom konaní si uplatňuje právo na náhradu trov odvolacieho konania
vo výške 81,45 Eur. Zároveň v prílohe predložil konajúcemu súdu vyčíslenie trov súdneho konania a
osvedčenie platcu dane z pridanej hodnoty. Čo do zmeny rozhodnutia, žiadal žalobca uložiť povinnosť
žalovanej zaplatiť žalobcovi na účet jej právnej zástupkyne 1 460,64 Eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Namietal, že posledný deň, kedy bola žalovaná oprávnená
podať odvolanie proti rozsudku, uplynul dňa 05.11.2013. Z podacej pečiatky Slovenskej pošty vyplýva,
že žalovaná podala odvolanie na Slovenskú poštu dňa 06.11.2013, čo je deň po uplynutí lehoty na
podanie odvolania. Preto navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovanej ako neskoro podané odmietol.
Žalobca zároveň uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe rozsiahleho dokazovania k správnym

skutkovým zisteniam, na základe takéhoto dokazovania dôkazy správne vyhodnotil a vyvodil z nich
záver, ktorý bol náležite a rozsiahlo odôvodnený. Správne konštatuje, že žalovaná už v čase podania
žiadosti o pridelenie bytu nespĺňala žiadnu z podmienok na pridelenie nájomného bytu. Neexistenciou
jej trvalého pobytu v obci a vedomým zamlčaním skutočnosti, že v čase uzavretia zmluvy o nájme bytu už
nezabezpečovala kultúrne, spoločenské, ekonomické, prípadne sociálne potreby obce a to ukončením

pracovného pomeru učiteľky. V uvedenom čase nebola žalovaná ťažko zdravotne postihnutá. Mala
trvalý pobyt a doposiaľ má na ul. R. XX v H., pričom dohodovo o prevode členských práv previedla na
svoju dcéru, ktorá je výlučnou vlastníčkou uvedeného bytu. Odvolávanie sa žalovanej na hrozbu zásahu
do práva na obydlie a porušenie práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a spravodlivý
proces podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR je irelevantné práve s poukazom na skutočnosť, že žalovaná

nikdy nemala v predmete sporu trvalý ani prechodný pobyt a pred ukončením nájomnej zmluvy pred
začatím súdneho konania, ako aj počas trvania súdneho konania sa v predmete sporu nezdržiavala.
Preto žalobca navrhol, aby odvolací súd v časti povinnosti žalovanej vypratať nehnuteľnosť potvrdil a
rozsudok a v časti nepriznania trov konania zrušil a vrátil vec na nové konanie v súlade s odvolaní
žalobcu voči trovám súdneho konania.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Pokiaľ sa týka námietky žalobcu, že žalovaná riadne bola
zastúpená advokátom, nepožiadala centrum právnej pomoci o advokáta na náklady štátu, s týmto
názorom nemožno súhlasiť. Podľa Zákona o advokácií vo všeobecných ustanoveniach je definícia
poslania advokáta, ktorý má pomáhať fyzickým a právnickým osobám pri uplatňovaní ich záujmov

garantovaných Ústavou v spojení so zákonmi a inými všeobecne záväznými predpismi. Citovaný zákon
má na pamäti odôvodnené potreby fyzických osôb v § 24 ods. 4, podľa ktorého advokát môže poskytnúť
právne služby za zníženú odmenu alebo bezplatne, ak to odôvodňujú osobné pomery alebo majetkové
pomery klienta. Naviac, keďže žalovaná poberá o pár eur vyšší invalidný dôchodok, nespĺňa podmienky
pre ustanovenie právneho zástupcu prostredníctvom centra právnej pomoci. I napriek tejto skutočnosti

požiadala o posúdenie žiadosti centrom právnej pomoci, ktoré opätovne posúdilo jej žiadosť. Žalovaná
súdu predložila dôkazy k tomu, že jej osobné a majetkové pomery sú málo nad hranicou životné
minima, z ktorých musí fakticky uhrádzať aj nájom za predmetný byt. Je invalidná dôchodkyňa. Súd
prvého stupňa sa nevyporiadal so zásadnou otázkou, ktorá je zakotvená vo VZN žalobcu, podľa ktorého
nájomca môže požiadať o predĺženie nájmu 2 mesiace pred ukončením nájomnej zmluvy. Z dokazovaní

jednoznačne vyplýva, že žalovaná podala 2 žiadosti o predĺženie nájmu, o ktorých fakticky dosiaľ
nebolo rozhodnuté. Pokiaľ sa týka námietky žalobcu, že trvalý pobyt žalovanej je na inej adrese, ako
v obci D., táto poznamenala, že zmena trvalého pobytu je upravená zákonom, a pokiaľ Obecný úrad
neposkytne ako vlastník nehnuteľnosti súhlas, nie je možné zmeniť miesto pobytu. VZN vyriešilo otázku,
že občanom, ktorí nemajú trvalý pobyt v obci, môže byť pridelený nájomný byt za určitých podmienok,

ktoré žalovaná v čase pridelenia nájomného bytu aj v súčasnej dobe spĺňa. Je osobou, ktorá spadá so
svojou klinickou diagnózou spondilártróza gr. III, M08 pod ochranu výnosu MVaRR SR, ktorá je uvedená
v prílohe 1 uvedeného výnosu, platného v čase uzatvárania nájomnej zmluvy. Žalovaná nesúhlasilas podaným návrhom a to z dôvodu, že tento návrh bol podľa žalovanej predčasný, pretože nebola
doriešená otázka predĺženia jej opakovanej žiadosti o nájom.

Proti uzneseniu č.k. 29C/292/2011-417 zo dňa 19.11.2013 podala odvolanie žalovaná. Navrhla toto
uznesenie zrušiť a zároveň žiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Odvolanie odôvodnila
tým, že je osoba ťažko zdravotne postihnutá, poberá invalidný dôchodok. Rozhodnutie o výške
invalidného dôchodku predložila na pojednávaní. Z toho dôchodku, ktorý je jediným jej príjmom hradí
náklady na bývanie mesačne vo výške 120 Eur, z dôvodu jej pretrvávajúcich zdravotných problémov

mesačne zakupuje lieky vo výške 50 Eur. Nie je preto schopná hradiť súdny poplatok z odvolania.

Proti uzneseniu č.k. 29C/292/2011-434 zo dňa 05.03.2014 podala tiež odvolanie žalovaná. Navrhla
uznesenie zmeniť tak, že jej bude priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Poukázala
na znenie ustanovenia § 138 O.s.p. s tým, že s vykonaného dokazovania vyplýva, že sa domáha
zamietnutia žaloby o vypratanie nehnuteľnosti, teda nejde u nej o svojvoľné uplatňovanie alebo bránenie

práva. Uvedeným vyprataním nehnuteľnosti by fakticky zostala na ulici, i keď je pravdou, že v súčasnosti
jej umožnila bývanie dcéra v jej byte. Je poberateľkou invalidného dôchodku vo výške 380 Eur, avšak
po odpočítaní základných potrieb nevyhnutných k prežitiu a žitiu jej zostáva fakticky len 200 - 210 Eur
na mesiac, čo vychádza na jeden deň približne 6,70 - 7 Eur. Pri dnešných vysokých cenách si preto z
uvedenej dennej sumy môže zakúpiť len základne potraviny, nevyhnutné k uspokojeniu vyktuálií. Má za

to, že splnenie poplatkovej povinnosti u nej ohrozilo uspokojenie jej základných životných potrieb, preto
predstavuje prekážku realizácie jej ústavného práva na súdnu ochranu.

Odvolací súd na základe podaných odvolaní preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa i uznesenia súdu
prvého stupňa v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvého stupňa i
proti uzneseniam č.k. 29C/292/2011-417 zo dňa 19.11.2013 a 29C/292/2011 - 434 zo dňa 05.03.2014
sú dôvodné. Dôvodné je i odvolanie žalobcu čo do výroku o trovách konania vzhľadom na to, že
žalovanej nebolo v priebehu prvostupňového konania priznané právo na oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov.

Podľa ust.§ 676 ods.1 Občianskeho zákonníka, nájom sa skončí uplynutím doby, na ktorú sa dojednal,
ak sa prenajímateľ nedohodne s nájomcom inak.

Podľa ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a

prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do
30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne.
Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu dobu
sa obnovuje na túto dobu.

Podľa ust.§ 712a ods.9 Občianskeho zákonníka, pri zániku nájmu dohodnutého na určitý čas nemá
nájomca právo na bytovú náhradu. Osobitný zákon môže ustanoviť, kedy aj v týchto prípadoch má
nájomca právo na bytovú náhradu.

Súd prvého stupňa mal za preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovanou dňa 12.12.2005 zmluvu o

nájme bytu č. XX, ktorý sa nachádza na X.podlaží bytového domu, súpisní č. XXX vo vlastníctve žalobcu
vedeného na LV č. XXXX k.ú. D. s tým, že nájomná zmluva sa uzatvára na dobu určitú od 15.12.2005
do 31.10.2008. Následne mal byť dňa 15.10.2008 uzatvorený dodatok č. 1 k zmluve o nájme bytu s
uvedením, že doba nájmu sa predlžuje a to opätovne na dobu určitú a to od 01.11.2008 do 31.10.2011.

Žalobca namietal neplatnosť zmluvy o nájme bytu, pričom sa súd prvého stupňa zaoberal otázkou,
či uzatvorenie zmluvy o nájme bytu vo vlastníctve obce podlieha schváleniu obedného zastupiteľstva
v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 138/1991 Z. z. o majetku obce, ktoré si žalobca vymienil vo všeobecne
záväznom nariadení č. 42/2005 Z.z., konkrétne v článku 4, 5 a 6.

Súd prvého stupňa vyvodil jednoznačný záver, že uzatvorenie zmluvy o nájme bytu vo vlastníctve obce
je právnym úkonom týkajúcim sa nakladania s nehnuteľným majetkom obce, k uzatvoreniu ktorého si
obec s poukazom na ust. § 9 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb. a § 11 ods. 4 zák. č. 369/1990 Zb. záväznýmaktom obecného zastupiteľstva, konkrétne všeobecne záväzným nariadením č. 42/2005 vymienila ich
schválenie obecným zastupiteľstvom.

Zmluva o nájme bytu bola uzavretá so žalovanou a podpísaná starostom obce dňa 12.12.2005 bez
predchádzajúceho súhlasu obecného zastupiteľstva, ktorý bol udelený až na zasadnutí dňa 21.12.2005,
ide o neplatný právny úkon v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa rovnaký záver konštatoval aj vo vzťahu k dodatku č. 1 z dôvodu, že predĺženie

pôvodne dohodnutej doby nájmu v danom prípade nebolo prejednané zo strany obecného zastupiteľstva
obce žalobcu vôbec.

Na základe uvedeného súdu prvého stupňa žalobe o vypratanie zo strany žalovanej, ktorá užívala byt na
základe neplatného právneho úkonu vyhovel. Zároveň konštatoval, že ani v prípade uzavretia zmluvy
o nájme k predmetnému bytu so žalovanou platným spôsobom nebolo možné od žalobcu spravodlivo

požadovať, aby v tomto nájomnom vzťahu zotrval.

Žalovaná pri uzatváraní zmluvy o nájme bytu nemala spĺňať žiadnu z podmienok žiadateľa v zmysle
všeobecne záväzného nariadenia č. 42/2005 Z.z. Nepreukázala, že jej mesačný príjem neprevyšoval
trojnásobok životného minima, že ku dňu podania žiadosti mala minimálne dva roky trvalý pobyt v obci,

nebola väčšinovým spoluvlastníkom, nájomcom, spolunájomcom obecného štátneho družstevného
podnikového bytu alebo domu alebo zabezpečovala spoločenské, kultúrne, zdravotnícke, ekonomické
a sociálne potreby obce. Žalovaná žiadosť o pridelenie bytu odôvodňovala svojim pôsobím ako učiteľky
na základnej škole, pričom tento ukončia dňa 10.12.2005, teda pred uzavretím zmluvy o nájme. V čase
podania žiadosti nemala trvalý pobyt v Obci D.. Má evidovaný trvalý pobyt na ulici R.. XX v H. a v

minulosti bola nájomcom družstevného bytu, ktorý dohodou o prevode členských práv previedla na svoju
dcéru W. F. dňa 01.03.2000. Žalovaná nepreukázala, aby v čase podania žiadosti o pridelenie bytu bola
osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, keďže uvedený status jej bol priznaný rozhodnutím Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v Prešove zo dňa 20.10.2008. Súd preto konštatoval, že nakoľko by
žalovanej nepatrila bytová náhrada ani v prípade uzatvorenia platnej zmluvy o nájme a dobu určitú v

zmysle ust.§ 712a ods.9 Občianskeho zákonníka, rozhodol o jej vyprataní bytu bez práva na bytovú
náhradu.

Súd prvého stupňa sa zaoberal aj aplikáciou ust.§ 3 ods.1 Občianskeho zákonníka i ust.§ článku 1
ods.3 Listiny základných práv a slobôd, keď konštatoval, že nie je možné žalobcovi ako vlastníkovi bytu

s poukazom na ust.§ 3 ods.1 Občianskeho zákonníka založiť novú povinnosť zabezpečenia bytovej
náhrady v prospech žalovanej v zmysle ust.§ 712a Občianskeho zákonníka, keďže toto ustanovenie sa
nepochybne viaže k nájmu bytu a v žiadnom prípade nie k povinnosti vypratať byt užívaný na základe
neplatného právneho úkonu.

Status ťažko zdravotne postihnutého občana s odkázanosťou na invalidný dôchodok má súd prvého
stupňa zohľadniť tak, že poskytol 6-mesačnú lehotu na vypratanie bytu.

Možno prisvedčiť žalovanej, že ochrane obydlia sa vo svojej judikatúre venuje Európsky súd pre ľudské
práva. Z jeho judikatúry je zrejmá hierarchia hodnôt v zmysle život, zdravie, obydlie a tak majetok.

Žalobca ako obec má postavenie verejnoprávnej korporácie, ktorá má vlastný majetok, má vlastné
príjmy a hospodári za podmienok stanovených zákonom podľa vlastného rozpočtu. Základnou úlohou
žalobcu pri výkone samosprávy je garantovať starostlivosť o všestranný rozvoj územia obce a o potreby
obyvateľov podľa ust.§ 1 ods.2 veta prvá zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení.

Zo žaloby podanej žalobcom však vyplýva, že tento favorizuje svoje vlastnícke právo pred právom
žalovanej na obydlie.

Ústava SR pojem obydlie bližšie nedefinuje. Základné práva a slobody podľa Ústavy je však potrebné
vykladať a uplatňovať v zmysle a v duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných

slobodách. Pri vymedzení obsahu uvedených pojmov je potrebné prihliadať aj na príslušnú judikatúru
týkajúcu sa predovšetkým článku 8 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na definíciu obydlia ako miesta kde osoba býva alebo vykonáva
svoju obvyklú profesiu, napríklad rozsudok Niemetz verzus Nemecko z 16.12.1992.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku zo dňa 09.10.2007 Stanková proti Slovenskej
republiky dospel k záveru, že k porušeniu Dohovoru zisteného súdom v tomto prípade došlo
neprimeraným zásahom do práva žiadateľky na rešpektovanie jej domova po jej vysťahovaní, bez
ponúknutia náhradného ubytovania (porušenie čl. 8). Z dôvodu zisteného porušenia sťažovateľka
nepopierateľne utrpela nemajetkovú ujmu a uskutočniac odhad na spravodlivom základe tak, ako to

vyžaduje čl. 41 Dohovoru, súd sťažovateľke z tohto titulu priznal 3.000,- Eur.

Zároveň v tomto rozsudku Európsky súd pre ľudské práva konštatuje, „že vypratanie bytu nebolo v
demokratickej spoločnosti nevyhnutné“.

Podľa ust.§ 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z

občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Žalobca žiada o ochranu svojho vlastníckeho práva k bytu, žalovaná žiada o ochranu obydlia a svojho
súkromia. V konečnom dôsledku však ide o záujem na zabezpečení bývania ako jednej zo základných

sociálnych istôt. Preto význam práva na obydlie mal súd prvého stupňa posúdiť nielen z hľadiska
opodstatnenosti ochrany práva žalobcu, tak ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu prvého
stupňa, ale komplexne zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk a to aj vo vzťahu k žalovanej
a opačne, či ochranu vlastníckeho práva možno odoprieť žalobcovi s poukazom na ust. 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Otázka, či sa výkon určitého práva prieči dobrým mravom musí byť súdom

vo vzájomnom konaní subjektov občianskoprávnych vzťahov vždy náležite zistená podľa objektívneho
kritéria s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, vrátane doby, miesta konania, ako
aj postavenia subjektov (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn 6Cdo/200/2010 zo dňa
31.01.2012).

Krajský súd v Prešove už v niekoľkých veciach, napríklad 6Co/211/2013 judikoval, že uložiť povinnosť
žalovanej, ktorá sa nachádza v nepriaznivej životnej situácií vypratať byt bez bytovej náhrady, pokiaľ
ide o byt, ktorý má plniť sociálnu funkciu podľa ust.§ 1 ods.2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení možno hodnotiť vo vzťahu k rozsudku ako prístup formalistický. Žalobca ako obec na rozdiel od
neverejnoprávnych prenajímateľov má povinnosť garantovať sociálne práva, vrátane práva žalovanej.

Právo na obydlie je právom základným.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že ani v prípade platného uzavretia
nájomnej zmluvy nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby v tomto nájomnom vzťahu zotrval.

Z obsahu spisu vyplýva, že nájomnú zmluvu predkladal žalobca ako obec, ktorý ju vyhotovil, pričom ju
podpísal starosta obce za obec. Túto nájomnú zmluvu vyhodnotil súd prvého stupňa ako absolútne
neplatnú, takisto vyhodnotil za absolútne neplatný súd prvého stupňa i dodatok k nej. K uvedenej
otázke odvolací súd uvádza, že skutočnosť kto vyhotovil nájomnú zmluvu a kto zodpovedá za to, aby
túto nájomnú zmluvu podpísala osoba oprávnená, zároveň aby prebehol príslušný schváľovací proces,

prípadne i obecným zastupiteľstvom, pokiaľ si to vo všeobecne záväznom nariadení obec vymieni, mala
sledovať obec. To, že ide o verejnoprávnu korporáciu a jej úlohy popísal odvolací súd vyššie. V tejto
súvislosti odvolací súd má za to, že pochybenie žalobcu nemožno pripočítať v neprospech žalovanej.

Možno prisvedčiť žalovanej, že súd prvého stupňa nepostupoval správne a nebol dôsledný pri hodnotení

dôkazov z pohľadu práva na obydlie a tejto otázke nevenoval adekvátnu pozornosť. Zároveň súd prvého
stupňa neuviedol dostatočné a presvedčivé dôvody pre odklon od judikatúry, tak Krajského súdu v
Prešove, ako i Európskeho súdu pre ľudské práva.

Vyššie uvedeným došlo k odňatiu práva žalobkyne konať pred súdom.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust.§ 221 ods.1 písm.f/ O.s.p. zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie.Tým, že bol zrušený rozsudok ako celok, bol zrušený i výrok čo do trov konania, ktorým sa súd bude
opäť zaoberať.

Úlohou súdu prvého stupňa bude riadne sa zaoberať otázkou ochrany obydlia vo vzťahu k žalovanej,
ale i ďalšími otázkami nastolenými odvolacím súdom.

Vo vzťahu k uzneseniu č.k. 29C/292/2011-434 o nepriznaní oslobodenia žalovanej od platenia súdnych
poplatkov odvolací súd uvádza, že z dokladov vyplýva, že žalovaná je poberateľkou invalidného

dôchodku vo výške 380,- Eur. V súčasnosti býva v dcérinom byte na R. XX v H.. Prispieva na náklady
súvisiace s bývaním, po 10,- Eur mesačne spláca dlh na dani za komunálny odpad a za MHD je dlžná
75,- Eur, je rozvedená a má 4 deti. Súd prvého stupňa vyhodnotil, že vo vzťahu k výške invalidného
dôchodku a súdneho poplatku, ktorý predstavuje 99,50 Eur má za to, že nie sú u žalovanej splnené
podmienky na priznanie oslobodenia od súdneho poplatku.

Odvolací súd má za to, že pomery na strane žalovanej odôvodňujú priznanie oslobodenie od platenia
od súdnych poplatkov vo výške 50 %. Možno prisvedčiť žalovanej, tak ako uviedla vo svojom odvolaní,
že po odpočítaní základných potrieb nevyhnutných k prežitiu a pre život jej zostáva fakticky len 200,- až
210,- Eur na mesiac, čo vychádza na 1 deň približne 6,70 až 7,- Eur. Uvedené je na hranici chudoby.

Preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 29C/292/2011-434 zo dňa 05.03.2014 zmenil tak,
že priznal žalovanej oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 50 %.

Keďže odvolací súd priznal žalovanej oslobodenie od platenia súdnych poplatkov vo výške 50 %, zrušil
uznesenie č.k. 29C/292/2011-417 zo dňa 19.11.2013 o vyrubení súdneho poplatku.

Úlohou súdu prvého stupňa bude čo do vyrubenia súdneho poplatku znova rozhodnúť. Súdny poplatok
za odvolanie súd prvého stupňa vyrubi iba vo výške 50 %, pretože nad rozsah 50 %, tak ako bolo
uvedené vyššie bolo priznané žalovanej oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa i o trovách odvolacieho konania podľa ust.§ 224 ods.3
O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.