Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. september 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžso/62/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200457
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Henčeková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8014200457.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej,

PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci žalobcov
1/ Dariusza Edwarda Piteru - ITI Media, Bardejovská 220/1, 089 01 Svidník, IČO: 46 373 519, 2/ Z. H. O.,
XXX XX F. XXX, Poľská republika, 3/ H. F. A., R., Poľská republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom
Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, 080 01 Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni,
ústredie Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí
žalovanej č. 17485-3/2014-BA zo dňa 6. februára 2014 a č. 17626-2/2014-BA zo dňa 28. januára 2014,
konajúc o odvolaní žalobcov 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/30/2014-44

zo dňa 30. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/30/2014-44 zo dňa 30.
apríla 2015 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) vo vzťahu k žalobcovi 1/ zamietol
žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej č.

17485-3/2014-BA zo dňa 06.02.2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne
pobočky Svidník č. 5920-9/2013-SK zo dňa 4. novembra 2013 a č. 17626-2/2014-BA zo dňa 28.01.2014
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočky Svidník č. 5920-32/2013-SK zo
dňa 4. novembra 2013 a vo vzťahu k žalobcom 2/ a 3/ krajský súd konanie podľa § 250d ods. 1 O. s.
p. zastavil.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že žalobca 1/ v žalobe namieta iné porušenie ako svojich

subjektívnych práv, a to porušenie práv zamestnancov (žalobcovia 2/ a 3/). S poukazom na ust. §
172 až 225 zákona č. 461/2003 Z.z. považuje krajský súd za nedôvodnú námietku, že žalovaná a ani
prvostupňový správny orgán neboli oprávnení vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu
výkonu zamestnania zamestnancami žalobcu 1/.

Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku žalobcu 1/, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci

nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňového
rozhodnutia, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok.K námietkam žalobcu v 1/ vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v Oznámení žalovanej príslušnému
orgánu Poľskej republiky a retroaktivite, krajský súd konštatoval, že žalobca v 1/ v žalobe nenamietal
v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym

orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe krajský súd dospel k
záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1/ subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe je
namietané porušenie subjektívnych práv žalobcov 2/ a 3/, postup žalovanej bol v súlade so zákonom, a

preto žalobu žalobcu v 1/ podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

Vo vzťahu k žalobcom 2/ a 3/ dospel krajský súd k záveru, že je dôvodné konanie zastaviť podľa § 250d
ods. 1 O.s.p., pretože žaloba bola podaná oneskorene.

Krajský súd poukázal na predložený administratívny spis, z ktorého vyplýva, že rozhodnutie žalovanej

bolo žalobcovi v 2/ doručené do vlastných rúk dňa 17.02.2014 a žalobcovi 3/ dňa 14.02.2014. Žaloba
žalobcom 1/ bola podaná na krajskom súde osobne dňa 27.03.2014 a krajský súd pripustil vstup
žalobcov 2/ a 3/ do konania uzneseniami, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 09.03.2015. Postavenie
žalobcov 2/ a 3/ teda nadobudli dňa 09.03.2015, t. j. po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby
(17.04.2014 a 14.04.2014), pričom zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že lehota žalobcov 2/ a 3/ (dva mesiace odo dňa doručenia
rozhodnutia žalovanej) nemôže byť zachovaná ani pri argumentácií, že zamestnávateľ (žalobca 1/)
a zamestnanci (žalobcovia 2/ a 3/) sú nerozluční spoločníci, pretože z hmotnoprávnych ustanovení
zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplývajú pre žalobcu v 1/ a žalobcov 2/ a 3/ rovnaké práva a povinností.

Navyše krajský súd uviedol, že subjektívne práva, resp. povinnosti žalobcu 1/ ako zamestnávateľa nie sú
identickésosubjektívnymiprávamiapovinnosťamifyzickýchosôbzamestnancov.Aplikáciaustanovenia
§ 91 ods. 2 v spojení s §246c ods. 1 O.s.p. pre toto konanie tak nespĺňa podmienku primeranosti.

Pretože žalobcovia 2/ a 3/ podali žalobu oneskorene, krajský súd konanie zastavil.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p., tak, že z dôvodu, že žalobcovia
neboli v konaní úspešní a žalovaná nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, súd účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podali žalobcovia 1/, 2/ a 3/ odvolanie, ktorým navrhli odvolaciemu súdu,
aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobcom 1/, 2/ a 3/ v celom rozsahu vyhovie a
zruší napadnuté rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu a
prisúdi žalobcom 1/, 2/ a 3/ náhradu trov prvostupňového a aj odvolacieho konania.

Žalobca 1/ má za to, že postupom žalovanej a jej organizačnej zložky bezpochyby došlo aj k porušeniu
jeho subjektívnych práv. Prioritne v tomto smere namieta porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré
zahŕňa aj právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy na princípe
tzv. dobrej správy („good administration“), právo na dodržiavanie základných zásad správneho konania,
pričom žalobca 1/ (vo vzťahu k svojej osobe) namieta aj porušenie svojho subjektívneho práva vlastniť

majetok, práva na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty, právo na dosahovanie
zisku vlastnou činnosťou.

Žalobca1/ďalejnesúhlasísodôvodnenímnapadnutéhorozhodnutia,podľaktoréhopostupomžalovanej
nedošlo k porušeniu princípu dvojinštantnosti správneho konania. Podľa názoru žalobcu 1/ došlo

vydaním rozhodnutia žalovanej nepochybne k porušeniu uvedeného princípu správneho konania,
nakoľko rozhodnutie žalovanej je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne.

Krajský súd uzavrel, že žalovaná svojim postupom neporušila žiadne ustanovenie právneho predpisu,
preto je jej postup lege artis a v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Tento záver však podľa názoru žalobcu 1/

neobstojí.Niejepovinnosťoužalobcu1/preukazovaťakýprávnypredpisžalovanáporušila,aležalovaná
ako správny orgán je povinná uviesť relevantné právne ustanovenia, podľa ktorých v konkrétnej veci
rozhodovala. Samotný postup žalovanej je podľa názoru žalobcu 1/ v priamom rozpore s viacerými
ustanoveniami Ústavy SR a ďalšími právnymi predpismi, najmä pokiaľ ide o citovaný čl. 2 ods. 2 Ústavy,ďalej je tiež v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, 4 a 5, § 32 ods. 1 a § 46
ods. 1 Správneho poriadku a ďalšími právnymi normami, ktoré upravujú aj základné zásady správneho
konania.

Čo sa týka vykonanej kontroly žalovanej u žalobcu 1/ týkajúcej sa reálneho výkonu činnosti
zamestnancov žalobcu 1/ sa žalobca 1/ nestotožnil s názorom krajského súdu o zákonnosti takejto
kontroly. Predovšetkým namieta, že do kompetencie žalovanej uskutočnenie takejto kontroly nepatrí.

Žalobca 1/ v odvolaní poukázal aj na to, že krajský súd sa nevysporiadal s ďalšími argumentami
nezákonnosti uvedenými v žalobe, najmä porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania.

Žalobcovia 2/ a 3/ majú za to, že krajský súd pri procesnom rozhodnutí o zastavení konania vo vzťahu
k nim nesprávne posúdil otázku (ne)zachovania zákonnej lehoty na podanie žaloby o preskúmanie
zákonnosti napadnutých rozhodnutí, čím im bola odňatá možnosť konať pred súdom.

V súlade so závermi nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 219/07 zo dňa 13.03.2008 majú žalobcovia
2/ a 3/ za to, že lehotu podľa § 250d ods. 1 OSP nemožno počítať odo dňa rozhodnutia súdu o pribratí
účastníka konania, ale podľa názoru žalobcov 2/ a 3/ postačuje, ak aspoň jeden z účastníkov správneho
konania podal včas žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. V

prípade žalobcov možno s prihliadnutím na obsah napadnutých rozhodnutí správnych orgánov uvažovať
aj tzv. nerozlučnom spoločenstve práv, v dôsledku čoho argumentácia krajského súdu o plynutí lehoty
odo dňa pribratia ostatných žalobcov do konania nemôže obstáť.

Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/, 2/ a 3/ žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského

súdu potvrdil. Žalovaná uviedla, že žalobcovia 1/, 2/ a 3/ v odvolaní neuviedli také námietky, ktoré
by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutí žalovanej. Vo vyjadrení k odvolaniu sa žalovaná
pridržala svojich vyjadrení k žalobám nakoľko v nich zaujala stanovisko ku každej námietke obsiahnutej
v žalobách.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10
ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods.
1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že rozsudok
krajského súdu je potrebné zmeniť tak, že žalobu zamieta.
Podľa § 250ja ods. 2 O. s. p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie

je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za
potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.
V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil
rozhodnutie dňa 30.04.2015. Odvolací súd nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať
pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom.

Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a
na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 28.09.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súd v správnom súdnictve
preskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný.

Podľa § 247 ods. 1 O. s. p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 833/2004 z 29. apríla 2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) osoby, na ktoré sa toto

nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy
sa určia v súlade s touto hlavou.Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo
ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých

registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch.

Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s

odsekom 1.

Z obsahu predloženého súdneho spisu najvyšší súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, ako
prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 5920-9/2013-SK zo dňa 04.11.2013 rozhodla podľa § 178
ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že žalobcovi 2/ zaniklo povinné

nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy dňa 05.06.2013. Vo vzťahu k žalobcovi 3/ Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník,
ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 5920-32/2013-SK zo dňa 04.11.2013 rozhodla podľa
§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že žalobcovi 3/ zaniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa

slovenskej legislatívy dňa 08.03.2013.

Na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ žalovaná rozhodnutím č. 17485-3/2014-BA zo dňa 06.02.2014 odvolania
zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila a vo vzťahu k žalobcovi 3/ žalovaná
rozhodnutím č. 17626-2/2014-BA zo dňa 28.01.2014 odvolania žalobcov 1/ a 3/ zamietla a rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Po preskúmaní veci najvyšší súd konštatuje, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný
prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú osobu, v súlade
so základným a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie.

Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalovaná dňa 04.07.2012 vystavila pre žalobcu 2/ formulár
PD A 1 s platnosťou od 01.04.2012 do 05.06.2013 a pre žalobcu 3/ vystavila formulár PD A 1 dňa
18.04.2012 s platnosťou od 01.10.2011 do 08.03.2013. Formuláre boli vystavené ešte v čase, kedy
neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie

uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území
Slovenskej republiky.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy požiadala inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS
Varšava o preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a žalovaná, ako

príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, tieto rozhodujúce
skutočnosti preskúmala. Posúdenie vzniku poistného vzťahu v právnom zmysle patrí do kompetencie
orgánu, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, t.j. do
kompetencie žalovanej.

Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník vykonala u žalobcu
1/ kontrolu na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území
Slovenskej republiky dňa 12.03.2013. Kontrolou bolo zistené, že v mieste registrovaného sídla
uvedeného v osvedčení o živnostenskom oprávnení sa kancelária alebo prevádzka zamestnávateľa
nenachádza. Zo záznamu z pracovného stretnutia medzi kontrolnými zamestnancami pobočky Sociálnej

poisťovne a Ing. H. C., ktorý je písomne poverený k vedeniu firmy, vyplýva že, adresa uvedená vo výpise
zo živnostenského registra je virtuálnou adresou na základe súhlasu majiteľa domu na tej adrese, za
účelom otvorenia živnosti zamestnávateľa. Reálne má zamestnávateľ priestory na výkon činnosti na M.,
v kancelárii Ing. H. C.. Na tejto adrese sa spravujú prevádzkové záležitosti, uchovávajú účtovné dokladya tiež sú z tohto miesta vykonávané finančné transakcie. Žalobca 1/ riadi svoju spoločnosť prevažne
z miesta svojho trvalého pobytu v Poľskej republike, ale taktiež z M., kde navštevuje poverenú osobu
za účelom riadenia firmy.

Na základe výsledkov kontroly dospel najvyšší súd k názoru, že sídlo žalobcu 1/ uvedené vo výpise zo
živnostenského registra nespĺňa základné kritéria sídla spoločnosti. Zároveň odvolací súd uvádza, že
žalobca1/sícepredložilformálnedoklady,akopracovnúzmluvu,mzdovýlist,výplatnépáskyaevidenciu
dochádzky, ale nepredložil doklady preukazujúce reálny výkon práce žalobcov 2/ a 3/, z ktorých by bolo

zrejmé, že žalobcovia 2/ a 3/ vykonávali prácu na určenom mieste.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd udáva, že jednou z rozhodujúcich skutočností na určenie miesta
výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho
zabezpečeniajeurčenieregistrovanéhosídlaalebomiestapodnikania.Akosobapracujúcavoviacerých
členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne

predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Síce
termín registrované sídlo alebo miesto podnikania v základom alebo vykonávacom nariadení nie je
vymedzený, Súdny dvor na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 vypracoval termíny,
na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa
názoru Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu

faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich
osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike.
Ďalšie faktory ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto
uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činnosť, najmä
bankových sa môžu zohľadniť tiež.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd ďalej uvádza, že registrované sídlo alebo miesto
podnikania môžu byť teda uznané po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria skúma inštitúcia v mieste
bydliskanazákladedostupnýchinformáciialebovúzkejspoluprácisinštitúciouvčlenskomštáte,kdemá
zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania predmetných skutočností

je potrebné preukázať miesto, kde má zamestnávateľ registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od
zriadenia zamestnávateľa v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv a pod. V prípade, že zamestnávateľ nespĺňa podmienky
registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu,
v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania, čo je vzhľadom na výsledky

kontroly aj tento prípad.

Po preskúmaní administratívneho spisu odvolací súd zároveň konštatuje, že nebolo preukázané, že by
žalovaná pri určení uplatniteľnej legislatívy postupovala inak k občanom Poľskej republiky ako k iným
fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a výsledky kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti
zamestnancov vykonanej u zamestnávateľa (žalobcu 1/) na základe, ktorej nebolo preukázané, že
žalobcovia 2/ a 3/ reálne vykonávali činnosť ako zamestnanci na území Slovenskej republiky, a preto
žalobcovia 2/ a 3/ nemôžu podliehať slovenským právnym predpisom podľa čl. 13 ods. 3 základného

nariadenia, má odvolací súd za preukázané, že žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán dospeli k
správnemu záveru, že posledné dni platnosti formulárov PD A 1, t.j. 05.06.2013 vo vzťahu k žalobcovi 2/
adňa08.03.2013vovzťahukžalobcovi3/,súdnizánikupovinnéhonemocenskéhopoistenia,povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcov 2/ a 3/.

Po preskúmaní námietok žalobcov najvyšší súd konštatuje, že sú nedôvodné a neboli spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.

S poukazom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že rozhodnutia žalovanej a aj prvostupňového
správneho orgánu sú v súlade so zákonom, a preto podľa § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského

súdu zmenil tak, že žalobu zamietol.O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods.1 a § 224 ods. 1
O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobcovia v konaní nemali úspech a žalovaná
nemá na ich náhradu zákonný nárok ani v prípade úspechu.

S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval
odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.