Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. október 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/539/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314206111
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314206111.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5,
proti žalovanému: L. S., bytom K. XXX/XX, O., o 2.111,41 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Galanta zo 6. februára 2015 č. k. 30C/208/2014-40, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému náhradu trov konania

nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 52 ods. 1,2,3 a 4, § 100 ods. 1, §
101 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov), § 2 písm. a) a
b) a § 4 ods. 1 ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ako aj § 5b ZoOS (zákon č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov) a vecne považujúc nároky žalobkyne uplatnené v tomto konaní voči žalovanej za

nedôvodné, pre nemožnosť ich priznania súdom z dôvodu ich premlčania márnym uplynutím premlčacej
doby (uplynula dňom 7. februára 2011 a žaloba bola podaná na súde až dňa 17. marca 2014), posúdiac
Zmluvu o pôžičke č. 6054762 uzatvorenú 10. októbra 2010 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne
- spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s., ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom (z ktorej
si žalobkyňa v tomto konaní uplatňovala právo na plnenie) za spotrebiteľskú (inak typovú, uzatvorenú
podľa predtlače veriteľa), z dôvodu, že na jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ (v tomto
konaní žalovaný), ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ (v tomto konaní
právny predchodca žalobkyne), ktorá pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti. Zároveň zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je potrebné aplikovať
prednostne Zákon o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne O.z. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil právne poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne plným úspechom žalovaného v konaní, ktorý si však právo
na náhradu trov konania neuplatnil a žiadne trovy mu ani nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie len žalobkyňa s návrhom
na jeho zmenu úplným vyhovením žalobe a priznaním jej náhrady trov prvostupňového i odvolacieho
konania, namietajúc nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a nedostatočné zistenieskutkového stavu, majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci dôvodiac, že na prejednávanú
vec nebolo možné aplikovať ustanovenie § 5b ZoOS z dôvodu, že žalobkyňa si uplatnila svoje nároky
zo zmluvy uzatvorenej podľa ObZ. Súd prvej inštancie na danú vec nesprávne aplikoval ustanovenia

O.z., týkajúce sa premlčacej doby (ktorá je trojročná), nakoľko vzhľadom na charakter zmluvy (úverovej
- posúdiac ju podľa jej obsahu) bolo v danej veci potrebné aplikovať ustanovenia Obch.z. o premlčacej
dobe (ktorá je štvorročná). V tejto súvislosti poukázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
(2MCdo 3/2011 z 28. apríla 2011, 6MCdo 4/2011 z 27. marca 2013) a rozhodnutia krajských súdov (KS
v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/28/2013, sp. zn. 15Co/132/2013, KS v Trnave z 20. februára 2014 sp.

zn. 9Co/138/2013 a KS v Prešove z 30. septembra 2014 sp. zn. 9Co/64/2013).

3. Žalovaný odvolacie námietky nepodal a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadril.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - účastníčka konania (§ 362 ods. 1 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné

(§ 355 ods. 1 C.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), prejednal vec v
medziach daných dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.) dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny (§ 387
ods. 1 a 2 C.s.p.).

5. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru,
že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne
posúdil. Nie je dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v odôvodnení
napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia (a v ostatnom na ňu aj odkazuje),

teda najmä na záver o tom, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho odchodu,
neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Podľa názoru odvolacieho súdu pri spotrebiteľských zmluvách,
ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť O.z., keďže aplikácia
Obch.z. prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Inými slovami, musí z hľadiska
poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obch.z. celkom alebo z časti ustúpiť nutnej

priorite aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, tzn. aplikácii O.z..

6. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že s účinnosťou od 1. apríla 2015
do odseku 2 ustanovenia § 52 O.z. bola doplnená novelou O.z., vykonanou zákonom č. 102/2014 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základy zmluvy uzavretej na

diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho, tretia veta, podľa ktorej
„Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
O.z., aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“. Ide o zásadnú zmenu, ktorá má závažné
dôsledky. Doposiaľ sa na obchodné spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa vzťahovala úprava o neprijateľných podmienkach. Ide o prelom v pôsobnosti O.z.

vovzťahukObch.z..Podľatejtoúpravyjeužbezakýchkoľvekúvah(nevynímajúcajžalobkyňoucitované
úvahy nachádzajúce sa v konkrétnych rozhodnutiach, či už krajských súdov alebo aj Najvyššieho súdu
SR) potrebné pre zmluvy uzatvárané medzi spotrebiteľmi, t.j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, použiť
ustanovenia O.z. a nie Obch.z.. Zásadná zmena nastáva v dĺžke premlčacej doby. Podľa Občianskeho
zákonníka (§ 101) je všeobecná premlčacia doba trojročná, podľa Obch.z. (§ 397) štvorročná. Na

uplatnenie práv zo spotrebiteľských zmlúv bude potrebné aplikovať úpravu v O.z., teda trojročnú
premlčaciudobu.Vsúvislostispremlčanímtrebaupozorniťajnanovéustanovenievzákoneč.250/2004
Z.z.oochranespotrebiteľa.Vzmyslenovelyvykonanejzákonomč.102/2014Z.z. súčinnosťou
od 1. mája 2014 v zmysle § 5b, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj
bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,

vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť
alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával. Vzhľadom na skutočnosť, že k tejto novej úprave v Zákone o ochrane
spotrebiteľa niet prechodného ustanovenia, musia túto otázku súdy skúmať aj pri návrhoch, ktoré došli
pred 1. májom 2014, teda pri všetkých sporoch v čase ich rozhodovania.

7. Odvolací súd podobne ako Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku z 21. apríla 2015 sp. zn. 3MCdo
14/2014 konštatuje, že v preskúmavanom prípade aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka
žalobkyne o tom, že premlčanie práva malo byť súdom prvého stupňa v čase jeho rozhodovania onárokoch žalobkyne uplatnených v tomto konaní posudzované podľa ustanovení Obch.z. (a nie O.z.)
je zrejmé, že ak by odvolací súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie (čo však by nebolo správnym a dôvodným), musel by súd prvého stupňa opätovne

vziať na zreteľ žalovaným vznesenú námietku premlčania, resp. aj v prípade, že by vznesená nebola
tak ust. § 5b ZoOS, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný
prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Musel by tiež zohľadniť
§ 52 ods. 2 vetu tretiu O.z., podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ
sa vždy prednostne použijú ustanovenia O.z., aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Obe tieto ustanovenia sú už účinné a nakoľko právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné
ustanovenia, vzťahujú sa aj na právne vzťahy založené pred dňom ich účinnosti. Z vyššie citovaných
ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudku napadnutého odvolaním by súd prvého stupňa
(opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení O.z., v dôsledku čoho by rozhodol tak,
ako v rozsudku, ktorý žalobkyňa navrhuje zrušiť.

8. Odvolací súd dodáva, že zákaz retroaktivity právnych noriem je aj podľa názoru odvolacieho súdu
významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty. V tejto súvislosti však odvolací súd
dodáva, že nie každá retroaktivita je nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát.
V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita), právnych predpisov.
Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta

ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na
dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci.

9. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti
založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho

(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napríklad vtedy, keď skorší právny
predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V
dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako
jeho platnosť.

10. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže
ísť napriek tomu, že zákonodarca novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna
prinesieurčitézmenyajtýchpráv(alebopovinností),ktorévzniklizaplatnostiskoršiehozákona.Nepravá
retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov,

ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ
nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu)
zavádzadobudúcnanovýrežimamechanizmus(procedúru)uplatneniatýchtoprávalebopokiaľprávam
nadobudnutým zo skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový
obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí teda nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý

nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej
úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2010 sp. zn. 4Cdo 98/2010).

11. Vzhľadom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti, tak i v časti trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

V časti rozhodnutia o trovách konania súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 142 ods.
1 O.s.p. žalovanému ako účastníkovi majúcemu v spore plný úspech náhradu trov konania nepriznal z
dôvodu, že tento si právo na náhradu trov v konaní neuplatnil a taktiež mu žiadne trovy ani nevznikli.

12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v

spojení s ust. § 396 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech priznal nárok na náhradu
trov konania v plnej výške.

13. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).