Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 17. október 2016

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 9C/443/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219932
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viera Betáková

ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2016:4212219932.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky, sudkyňou Mgr. Vierou Betákovou v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so

sídlomPribinovaul.č.25,Bratislava,IČO:35807598,vzastúpeníAdvokátskakanceláriaFridrichPaľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému súd n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 13.11.2012, domáhal od žalovaného

zaplatenia sumy vo výške 125,- eur z titulu majetkovej škody a sumy vo výške 440,- eur z titulu
nemajetkovej ujmy, keď poukázal na skutočnosti, v zmysle ktorých ako oprávnený mal navrhnúť
zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená pod sp. zn. EX
6375/2009.SúdnyexekútorpodľaprocesnejúpravyobsiahnutejvExekučnomporiadkunajmäpodľaust.
§ 44 ods. 1 ExP, mal predložiť návrh žalobcu (oprávneného) na vykonanie exekúcie spolu s exekučným
titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu - Okresnému súdu Komárno (ďalej „exekučný

súd“), spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd túto žiadosť prijal
na ďalšie konanie, čím malo dôjsť k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou
a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonnom ustanovenej dobe. Žalobca poukázal na
ustanovenie § 44 ods. 2, ExP, v znení účinnom od 01.06.2011 a tiež v znení účinnom od 01.06.2010
do 31.05.2011. Poukázal na skutočnosť, že disponuje exekučnými titulmi a to rozsudkami Stáleho
rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z., o rozhodcovskom konaní. Podľa odbornej
literatúryvykonateľnýmrozhodnutímrozhodcovskejkomisie,resp.zmieromňouschválenýmsarozumeli

rozhodnutia o pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa
§ 207 Zákonníka práce a Vyhlášky č. 42/1975 Zb., s tým, že prejednávanie a rozhodovanie pracovných
sporov bolo ku dňu 01.02.1991 zrušené, avšak rozhodnutia rozhodcovských komisií a nimi schválené
zmiery ostali i naďalej vykonateľné, je to úplne iný právny inštitút ako rozsudok Rozhodcovského
súdu, ktorým je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O.S.P.“), a neskôr ExP. Poukázal, že v exekúcii vedenej podľa označených procesných pravidiel je
založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie rozhodcovského súdu. Napokon žalobca označil ustanovenie § 44 ods. 2 ExP, v znení
účinnom od 01.02.2002 do 31.05.2010, podľa ktorého v tomto prípade sa nemal robiť rozdiel medzi
exekučnými titulmi a exekučný súd mal mať zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútorao udelení poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti bez ohľadu na to,
či exekučným titulom bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo
napríklad notárska zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nemala vykazovať

prvky nadmernej právnej zložitosti a nemala vyžadovať takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá
by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 6.10.2009, a to vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, po uplynutí zákonom stanovenej lehoty - omeškania viac ako 242 dní,
pričom nemala existovať okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene

a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť
exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo
veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej
veci počas súdneho konania mal nachádzať, čo je základným účelom práva zaručeného v článku
48 ods. 2 Ústavy SR. Poškodený sa mal dozvedieť o všetkých okolnostiach priebehu skutkového
deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Žalobca si z

dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil nasledovne:
- majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou veci, správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím

o nej, a to vo výške 70,- eur (správa pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému), 40,- eur (udržiavanie a správa informačného systému), 15,- eur
(administratívne spracovanie textov, urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencii adresovaných exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné výdaje
spojené s urgovaním a kontrolou stavu na exekučnom súde). Celkove mal vynaložiť poškodený vo veci

správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej sumu 125,- eur, ktorá by nezaťažila
poškodeného, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie by dodržal v zákonom stanovenú dobu.
- nemajetková ujma v peniazoch predstavuje sumu 440,- eur, pretože samotné

konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonnom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemá byť
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý má

byť dôsledkom nesústredenej činnosti súdu takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v
konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym plynutím času mali byť
reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky a taktiež malo dôjsť k vyvolaniu rizík - zánik povinného, zmarenie účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako

spravodlivú satisfakciu za údajné konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov. Nezákonným zásahom
vyvolaná situácia mala ovplyvniť ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobiť neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. V ďalšom žalobca poukázal na nálezy Ústavného súdu SR,
týkajúce sa primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia vo veci porušovania práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej

ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania
sumu 440,- eur. Žalobca uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie doktríny Ústavného súdu SR,
teda 660,- eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac. V danej veci mal byť exekučný súd
bezdôvodne nečinný viac ako 242 dní. Žalobca napokon uviedol, že v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1

zák. č. 514/2003 Z. z., písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, do podania žaloby však žalovaný na žiadosť pozitívne nereagoval.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe doručenému tunajšiemu súdu dňa 21.7.2014, poukázal na zmätočnosť
podania žalobcu, keď v žalobe nie je uvedená spisová značka exekučného konania, chýbajú relevantné

údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci, dátumy, kedy
sa žalobca dozvedel o vzniku škody, keď odkazuje na exekučný spis, čím dôkaznú povinnosť prenáša
na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Ďalej žalovaný poukázal na skutočnosť, že nie je
jasný ani titul nároku na náhradu škody, keď nie je zrejmé, či si uplatňuje z titulu nesprávneho úradnéhopostupu z dôvodu prieťahov alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka
uvádzaných prieťahov v konaní, žalobca neuviedol, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného
stavu,vdruhomrademázato,ževšeobecnýsúdvkonaníonáhraduškodyniejeoprávnenýposudzovať

prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu, alebo Ústavný súd SR. V podmienke
uplatnenia nároku na súde poukázal na to, že dňa 23.04.2012, boli žalovanému doručené prvé žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012, a vzhľadom na to, že dňa
17.09.2012 bol okresnému súdu doručený návrh vo veci, je zrejmé, že žalobca ho nepodal po uplynutí
6-mesačnej lehoty, ale skôr. Ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalovaný adresoval žalobcovi

po doručení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku škody výzvy na doplnenie žiadostí, napriek
tomu žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril
akúkoľvekmožnosťpredbežneprerokovaťnároknanáhraduškody,oktoréhoprerokovanísámpožiadal.
Ministerstvo spravodlivosti SR, ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1, písm. a) zák. č. 514/2003 Z.
z., preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Ďalej žalovaný uviedol, že ustanovenia
zákona č. 514/2003 Z. z., ustanovujú všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za

škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pri výkone verejnej moci, a to nezákonné rozhodnutia, resp.
nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené
všetky tri podmienky súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu uviedol žalovaný, že prax ukázala
dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne

posúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnica,aleborozhodcovskýrozsudok,
najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1, písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z., o
rozhodcovskom konaní, čo sa prejavilo vo veľkom počte nezákonných exekúcii a zbytočného vzniku trov
exekučného konania. Žalovaný poukázal na znenie § 44 ods. 2, ExP, účinného od 01.06.2011, resp.
§ 41 ods. 2, písm. d) ExP. Vzhľadom na túto právnu úpravu, ak bola žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie podaná na súd po 01.06.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Ďalej poukázal
žalovaný na znenie ustanovenia § 41 ods. 2, písm. d) ExP, pred dňom 01.06.2011. V dôvodovej správe k
novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2, písm. b) ExP, je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého
ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj
NR SR, ako zákonodarný zbor SR. Ustanovenie § 41 ods. 2, písm. b) ExP, sa správne aplikoval na

rozhodcovské rozsudku aj pred dňom 01.06.2011. Žalovaný poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR,
sp. zn. I.ÚS 16/02, z ktorého vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských
rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych

vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. V otázke existencie prieťahov v konaní poukázal
žalovaný tiež na § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v znení účinnom od 01.01.2013, a konštatoval, že
žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti,
že by existovalo právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či Ústavného súdu SR,
ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, preto nie

je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Ako vyplýva zo skutkových
okolností uvádzaných žalobcom, žalobca sa v niektorých prípadoch o škode musel dozvedieť v období
pred dňom 23.04.2009, teda v prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným
postupom spočívajúcom vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí 15 - dňovej lehoty,
lehota na uplatnenie tohto nároku začala plynúť od 1. dňa po uplynutí zákonnej lehoty na vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie a uplynula po 3 rokoch od tohto dňa. Vzhľadom na uvedené žalovaný
vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15 dňovej
lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.04.2009, t. j. 3 roky pred dňom, kedy
boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

3. Pokiaľ ide o materiálnu škodu vo výške 125,- eur, poukázal žalovaný na ustanovenie § 17 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, je okrem iného nevyhnuté
preukázať existenciu škody a jej výšku. Žalobca vyčíslil výšku škody na základe paušalizácie reálnych
vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových

výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca a to bez ohľadu na dĺžku trvania
prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uviedol žalobca správu pohľadávky prostredníctvom
pracovnýchvýkonovzamestnancapomocouinformačnéhosystému,udržiavanieasprávuinformačného
systému, a administratívne spracovanie textov, urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Na základeustálených definícii skutočnej škody a ušlého zisku, má žalovaný za to, že žalobca doposiaľ neuniesol
bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval či si uplatňuje skutočnú škodu, alebo ušlý zisk, pričom
na preukázanie vzniku škody by musel žalobca produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej

individuálnej pohľadávke. Požadovať paušálne sumy za žalobcom všeobecne uvedené činnosti je
nesprávne a účelové. Pokiaľ sa žalobca domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume
440,- eur, čo predstavuje pomernú výšku k sume 660,- eur za rok prieťahov (suma, ktorú v niektorých
nálezov priznal Ústavný súd SR), podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie, žalovaný vo svojom
vyjadrení poukázal na skutočnosť, že s poukazom na Judikatúru Ústavného súdu SR je potrebné

uviesť,žeposkytovaniefinančnéhozadosťučinenianiejeautomatickéapodliehapodrobnémuskúmaniu
prípadu zo strany Ústavného súdu SR. Každé prípadové okolnosti sú osobitné vychádzať z paušálnej
sumy 660,- eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd
SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedu súdu viedla k náprave. Ak žalobca tento prostriedok
nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy. Ďalej je potrebné poznamenať,
že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov

spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Žalovaný
uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto bližšie nekonkretizoval
a tiež neupresnil v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. V ďalšom
poukázal žalovaný na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z

občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných, a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, a teda nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady
vzniku zodpovednosti za škodu. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu
požaduje žalovaný za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na

náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne
vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Taktiež žalovaný poukázal na neexistenciu príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a prípadnou škodou. Vzťah príčiny a následku musí byť preto
priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej
charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku nemožno

tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

4. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci samej rozsudkom dňa 17.12.2014 tak, že žalobu zamietol a
žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané
dokazovanie, najmä obsahom spisu Okresného súdu Komárno, sp. zn. 7Er/626/2009 a citované

ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
(§ 4 odsek 1 písmeno a) bod 1, § 17 odsek 1 a 2, § 19 odsek 1 a § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení účinnom v čase začatia konania (v znení
účinnom do 31.12.2012) a podania návrhu na vykonanie exekúcie, s poukazom na § 41 odsek 1, 2
písmeno d) v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011, § 44 odsek 2 Exekučného poriadku (zákon

č. 233/1995 Z. z.) v znení účinnom do 31.05.2010 a od 1.6.2010 do 31.5.2011, § 45 odsek 1, 2 zák.
244/2002 Z. z. v platnom znení a dospel k záveru, že návrh žalobcu nebol dôvodne podaný.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pretože súd prvej

inštancie odňal strane sporu možnosť konať pred súdom, vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie v merite veci
aplikoval novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala

súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného
právneho vzťahu. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012
Z. z. Mal za to, že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,

čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty aj napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdnyproces neakceptovateľný. Mal za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre
vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná
súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. V tomto konaní tak bolo potrebné rozhodnúť v súlade

so žalobným petitom. Okrem iného namietal, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha
konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a
práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. V tomto smere poukázal

na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

6. Odvolací súd uznesením zo dňa 3.2.2016 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) a ods. 2 O.S.P. v tom čase platnom, a dospel k
záveru, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie je dôvodné s poukazom na nepreskúmateľnosť
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, lebo vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Z napadnutého rozsudku nie je jednoznačne zrejmé, či prišlo k omeškaniu zo strany
exekučného súdu pri vydávaní poverenia na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
a aké bolo toto omeškanie. Taktiež nie je zrejmé, kedy exekučné konanie začalo a teda za akej účinnosti
boli aplikované ustanovenia Exekučného poriadku. Taktiež nemožno zo strany súdu prvej inštancie
konštatovať, že neprišlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď poverenie nebolo vydané v zákonnej

15 dňovej lehote. V ďalšom konaní uviedol, že je potrebné, aby sa súd prvej inštancie vysporiadal s
tým, či boli naplnené zákonné znaky nesprávneho úradného postupu a ak boli naplnené, či nesprávny
úradný postup mohol spôsobiť účastníkovi škodu, resp. nemajetkovú ujmu, a ak áno, tak v akej výške.
V tomto smere je taktiež nevyhnutné ustáliť, kedy exekučné konanie začalo z dôvodu správnej aplikácie
ustanovení Exekučného poriadku. V nadväznosti na uvedené, je následne potrebné zistiť, aké je reálne

omeškanie exekučného súdu pri rozhodnutí o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

7. Dňa 17.10.2016 súd pojednával v neprítomnosti strán sporu a právneho zástupcu žalobcu podľa
ustanovenia § 180 C.S.P., keď žalobca a jeho právny zástupca boli na toto pojednávanie riadne

predvolaní, doručenie predvolania mal právny zástupca žalobcu vykázané riadne a včas, svoju neúčasť
žiadnym spôsobom neospravedlnil ako žalobca, tak ani právny zástupca žalobcu.
Žalovaná strana ospravedlnila svoju neúčasť mailom zo dňa 14.10.2016 z dôvodu hospodárnosti
konania, pričom poukázala na Čl. 2 odsek 2 zákona č. 160/2015 C.S.P., ktorý ako základný princíp
zakotvuje princíp právnej istoty a v tejto súvislosti poukázal na obdobné spory, ktoré sa prejednávajú na

tunajšomsúdeakoajnainýchsúdochSR,kdesúdyrozhodujújednotnetak,žežalobyžalobcuzamietajú
v celom rozsahu a správnosť zamietaných rozhodnutí súdu je opakovane potvrdzovaná aj odvolacím
súdom a neexistuje žiadny dôvod odkloniť sa od tejto rozhodovacej praxe. Žalovaná strana súhlasila s
tým, aby súd pojednával a rozhodol v jej neprítomnosti. Zároveň žiadala zaslať rovnopis zápisnice na
mailovú adresu.

8. Súd zo spisu zistil, že právny zástupca žalobcu v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie
namietal skutočnosť, že súd nerozhodol o návrhu na prerušenie konania o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu a zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, a že súd prvej inštancie bol povinný pred samotným

rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. V tomto smere poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014

9. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to: vyjadrením žalovaného,
znaleckými posudkami č. 1/2013 a 1/2014, vyjadrením žalovaného k znaleckému posudku č. 1/2014,

žiadosťou o zaevidovanie do Spr vyjadrenia žalovaného k znaleckému posudku č. 1/2014, spisom OS
Komárnoč.k.7Er/626/2009,uznesenímKrajskéhosúduvNitreč.k.5Co/177/2015-100zodňa3.2.2016,
a zistil tento skutkový a právny stav:

10. Dňa 24.07.2009 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo

forme zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60,
(ďalej „exekútor“), keď oprávneným je POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpený
JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, povinným je M. G., IČO: XXXXXXXX, so sídlom S. XX/XX.,
H., exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 01.06.2009, sp. zn. SR02701/09, a predmetom exekúcie bolo vymoženie 606,80 eur s príslušenstvom. Dňa 26.08.2009 bola
exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný
súd, Okresný súd v Komárne vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr.

Rudolfovi Krutému, vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava,
zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému:
M. G., F.: XXXXXXXX, so sídlom H., dňa 06.10.2009. Exekúcia stále pokračuje, nie je skončená.

11. Zákon č. 514/2003 Z. z (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb. -
článok 36 odsek 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb. - článok
6 odsek 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 odsek 3) upravuje podmienky
a spôsobom náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal

za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.

12. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1, písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinný od 1.7.2004 do 31.12.2012

(ďalej „citovaného zákona“), vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa
§ 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla
v občianskom súdnom konaní, alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2. škodu
spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti
vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu.

13. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1, písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení (ďalej „citovaného
zákona“), vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1,
koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v občianskom

súdnom konaní, alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2. škodu spôsobil notár
pri výkone verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej
z poverenia súdu podľa osobitného predpisu. 4. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej
činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu.

14. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 a 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, v znení platnom v čase
začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonnom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

15. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, v znení platnom v čase

začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

16. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný

predpis neustanovuje inak. 1a)

17. Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočný zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju
uspokojiť inak.18. Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 veta prvá, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody sa premlčí
za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.

19. Podľa ustanovenia § 42 ods. 2 ExP, v znení platnom po 31.08.2005, podľa novely zák. č. 858/2006
Z. z., a ďalších, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia

žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu,
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

20. Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) ExP, v znení platnom po 31.08.2005, podľa novely zák. č.
858/2006 Z. z., a ďalších, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade d) vykonateľných

rozhodnutí, rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

21. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného od 01.02.2002 do 31.05.2010,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu
na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

22. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného od 01.06.2011, súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zák. č.

231/1999 Z. z. o štátnej pomoci, v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak
súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie
exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehote neplatí, ak ide o exekučný titulom podľa § 41 ods. 2 písm.
c)ad).Aksúdzistírozporžiadostialebonávrhu,aleboexekučnéhotitulusozákonom,žiadosťoudelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

23. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu
na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2,
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

24. Podľa ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskoršíchpredpisov,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutiaalebonaexekúciupodľaosobitnýchpredpisov
na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o

výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40, písm. a) a b), alebo
c) ak rozhodcovský rozsudkom zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívnej nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1, písm. b) alebo c).25. Žalobca v priebehu konania predložil súdu dva znalecké posudky, ktoré si dal sám vypracovať
a predložil ich ako listinný dôkaz. Ide o znalecký posudok č. 1/2013, vypracovaný znalcom Doc.
JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD., zo dňa 24.06.2013, ktorým bola zodpovedaná otázka

zadávateľa, teda žalobcu tak, že jednotlivé záväzné pramene práva Európskej Únie a súvisiace
nezáväzné pramene práva EÚ, ktoré obsahujú, alebo odkazujú na ustanovenie o rozhodcovskom
konaní v tzv. spotrebiteľských sporoch, vrátane súvisiacej judikatúry Súdneho dvora EÚ, k 1. júlu
2013, neobsahujú výslovný zákaz rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, tzv. právo EÚ
všeobecne a bez plnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory,

v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským
súdom v rozhodcovskom konaní (označený znalecký posudok).
Znalecký posudok č. 1/2014, Ekonomickej univerzity v Bratislave, Znaleckého ústavu so sídlom v
Bratislave zo dňa 17.01.2014, ktorý bol zaevidovaný pod Spr č. 339/2014 tunajšieho súdu, ním
bola daná odpoveď na otázku zadávateľa- žalobcu o určenie výšky majetkovej škody, ktorá mala
byť spôsobená nesprávnymi úradnými postupmi, a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov SR

v exekučných konania, a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či
zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora, s tým, že
na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné služby,
tlač a úpravu informačného systému, znalecký kolektív realizoval výpočet majetkovej ujmy vzniknutej

žalobcovi, pričom táto je diferencovaná podľa jednotlivých typov žalôb nasledovne: žaloby NZP a NP,
pri ktorých exekučné okresné súdy mali neskoro rozhodnúť, resp. nerozhodnúť o žiadosti o nevydaní
poverenia na vykonanie exekúcie - 30,76 eur, žaloby, pri ktorých exekučné okresné súdy mali neskoro
rozhodnúť, resp. nerozhodnúť o žiadosti o zmene exekútora - 31,68 eur.

26. Čo sa týka nerozhodnutia súdu prvého stupňa o návrhu žalobcu na prerušenie konania, o tomto
návrhu nebolo potrebné rozhodovať, nakoľko súdu prvej inštancie nebol doručený v tomto konaní ako
riadny návrh, namietal ho žalobca iba v podanom odvolaní, čiže vôbec nie je možné hovoriť o tom,
že vo veci bol podaný riadny návrh, a teda pokiaľ nebol zo strany žalobcu doručený riadny návrh na
prerušenie konania, nie je možné o ňom ani rozhodnúť. To, že sa zmienil o takomto návrhu žalobca v

odvolaní s domnienkou, že takýto návrh podal v predmetnej veci je mylný, a preto súd o ňom nerozhodol
a ani odvolací súd sa o tomto návrhu žalobcu vo svojom uznesení nezmienil, ani ho žiadnym spôsobom
nevyhodnotil a nepoukázal na to, že súd prvej inštancie má o ňom rozhodnúť resp. sa vysporiadať.

27. Súd na základe vykonaného dokazovania a podľa uznesenia odvolacieho súdu dospel k tomu

záveru, že žalobe nemožno vyhovieť a treba ju zamietnuť z nasledovných dôvodov:

28. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom

vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Jednou zo základných podmienok zodpovednosti štátu je, aby bola škoda spôsobená pri výkone
verejnej moci orgánom, ktorý verejnú moc vykonáva niektorým zo spôsobom v zákone špecifikovaným.
Druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi
konaním, ktoré viedli k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné

bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie,
štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu,
akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu, a to
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny
úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 odsek 1 zák. č. 514/2003
Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej

moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jednýmz rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému
výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti
štátu ide teda o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak

je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť
vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

29. Vznik škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu môže byť napríklad prípad, kedy štát
zodpovedá za škodu spôsobenú poškodenému tým, že súd nekonal o žalobe, ktorou u neho poškodený

uplatnilpohľadávkuvočisvojmudlžníkovi,lenakpoškodenýpreukážeajto,žepohľadávkuvočidlžníkovi
skutočne mal a že neodôvodnené prieťahy v súdnom konaní boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou
toho, že sa pohľadávka stala nedobytnou alebo ak prišlo k poškodeniu veci pri realizácii výkonu
rozhodnutia vyprataním bytu alebo nesprávne vyznačenie doložky právoplatnosti rozhodnutia, ktoré
doteraz nie je právoplatné.

30. V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie, či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne, či v ustanovenej

lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania.

31. Hoci nie je vylúčené, aby škoda za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu sami o sebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,

bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu
orgánu štátu nezakladajú vady konania, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie.

32. Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkov konania v príčinnej
súvislosti s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy

v konaní ako dôsledkom nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej
úrovni a nie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky alebo Európskym súdom pre ľudské práva.
Vnútroštátny prostriedok nápravy musí byť podľa judikatúry ESĽP teoreticky a prakticky efektívnym
prostriedkom, musí byť dostupný, musí byť v stave zabezpečiť nápravu vo veci sťažovateľa a poskytnúť
mu dostatočnú nádej na úspech (Akdivaris and others v. Turecko, rozsudok zo 16. septembra 1996).

33. Súd zdôrazňuje, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom,
ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania
a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom
konaní. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní

tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so
žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Podľa zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa tohto zákona až v prípade, ak o existencii prieťahov v konaní
bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní, a to buď v rámci disciplinárneho konania, v konaní pred

Európskym súdom pre ľudské práva alebo v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

34. Z hľadiska dikcie ustanovenia § 9 odsek 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote a zbytočné prieťahy v konaní, keďže ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak

zákonodarcaexplicitneustanovil,žezanesprávnyúradnýpostupsapovažujeporušenieorgánuverejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad
by bol v rozpore s účelom zákona pokiaľ nebola dodržaná zákonná pätnásťdňová lehota na vydanie
poverenia (ak bola zákonom v danom období stanovená) takýto stav predstavuje nesprávny úradný
postup súdu.

35. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom nie je absolútne, ale v záujme právnej istoty podlieha zákonným
obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. V súlade s ustálenou súdnou praxoumožno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý
nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod slovom „postup“ možno podriadiť ako

konanie (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, omisívnosť, alebo opomenutie).
Nesprávnym úradným postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri
jeho činnosti a spravidla ide o postup, ktorý nesúvisí s rozhodovacou činnosťou.

36. V danom prípade mal súd za to, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť

medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca si svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a
nepreukázal splnenie zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný
postup exekučného súdu, žalované sumy bližšie nešpecifikoval a ani ich ničím nepreukázal, pričom
jeho tvrdenia o vzniku škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti,

sa javia ako účelové. Žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti je práve vymáhanie
pohľadávok, nesporne na zabezpečenie svojej činnosti musí viesť databázu vymáhaných pohľadávok
prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom.
Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami,
udržiavaním informačného systému a podobne tak nepredstavujú zmenšenie majetku žalobcu v čase

nerozhodnutiasúduožiadostiexekútora.Pretoabsentujepríčinnásúvislosťmedzikonanímexekučného
súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež nešpecifikoval a ničím nepreukázal ani uplatnenú
nemajetkovú ujmu.

37. Zo spisu je jednoznačne preukázané, že tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, ktorými odôvodňoval

svoju žalobu nie sú pravdivé. Exekučný súd síce nedodržal zákonnú lehotu na vydanie poverenia,
lebo z exekučného spisu je jednoznačne preukázané, že súdny exekútor doručil Okresnému súdu
Komárno žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňom 26.8.2009, o čom svedčí pečiatka
podateľne tohto súdu a exekučný súd vydal poverenie dňa 6.10.2009. V žiadnom prípade súd nesúhlasí
s tvrdením žalobcu v žalobe uvedenom, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 242 dní,

keď poverenie na vykonanie exekúcie exekučný súd vydal v oveľa kratšej lehote. Okrem toho exekúcia
ďalej pokračuje, nie je právoplatne skončená. Z tohto dôvodu takéto omeškanie automaticky nezakladá
vznik prieťahov v konaní a teda ani vznik škody, resp. nárok na nemajetkovú ujmu, a v danom prípade
nejde o neúmerne vysoké omeškanie, pri množstve vecí, ktoré v tom čase oprávnený podával na všetky
súdy SR a ktoré boli z tohto dôvodu neúmerne zaťažené, preto námietka žalobcu v tomto smere je

nedôvodná. Stav právnej neistoty trvá až do okamihu, kedy súd rozhodne vo veci samej. Tým, že
súd dňa 6.10.2009 vydal poverenie na vykonanie exekúcie pod č. k. 7Er/626/2009-9a bol stav právnej
neistotyúčastníkovkonaniaodstránený.Súdvdanomprípadeneskúmal,čivkonanídošlokakýmkoľvek
prieťahom, pretože všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní, má právo skúmať,
či bola dodržaná zákonná lehota, ktorá by založila zodpovednostný vzťah medzi účastníkmi konania, a

teda či v skutočnosti došlo k vzniku škody, ktorej sa žalobca v predmetnom konaní domáha.

38. Zodpovednosť podľa ustanovenia § 9 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je jednou z foriem
objektívnej zodpovednosti štátu bez ohľadu na zavinenie. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné (kumulatívne) splnenie troch základných

predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a 3/
príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. O vzťah
príčinnej súvislosti by išlo vtedy, ak škoda vznikla následkom nesprávneho úradného postupu, t. j.
vtedy, ak nesprávny úradný postup a škoda by boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo
preukázané, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, ku škode by nebolo bývalo došlo.

Okolnosť, že žalobca v exekučnom súdnom konaní pre nečinnosť súdu nedosiahol v zákonom
stanovenej lehote vydanie požadovaného súdneho rozhodnutia, prípadne poverenia na vykonanie
exekúcie ešte nezaručuje samo osebe dôvodnosť a priznanie nároku na náhradu škody.
Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 odsek 2 druhá
veta ExP) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 1.2.2012, sp. zn. 5 CDo 205/2011).Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom je daná vtedy, ak je škoda
podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúsenosti adekvátnym dôsledkom protiprávneho
úkonu alebo škodnej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny.

Pre zodpovednosť za škodu nie je nevyhnutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho (škodcu)
konkrétne predvídateľný, ale je postačujúce, že pre optimálneho pozorovateľa nie je vznik škody vysoko
nepravdepodobný (ČR I. ÚS 3438/11).
Právne posúdenie príčinnej súvislosti môže iba spočívať v stanovení toho, medzi akými skutkovými
okolnosťami má byť jej existencia stanovená, prípadne určenie, či a aké okolnosti sú spôsobilé

tento vzťah vylúčiť. Vzťah príčinnej súvislosti musí preukázať poškodený, ktorému je treba poskytnúť
dostatočný dôkazný priestor, t. j. príležitosť preukázať existenciu takých skutkových tvrdení, ktoré sú z
hľadiska potencionálnej príčinnej súvislosti relevantné.

39. K žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujme vo výške 440,- eur (t. j. 660,- eur ročne: 12 mesiacov x
5 mesiacov žalobcom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu), pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal z

judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje sumu
660,- eur ročne súd uvádza, že všetky Nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré žalobca
poukazuje v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie
za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ustanovenie § 17 odsek 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je okrem
písmena b) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä

na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti
sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i
právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti,
za ktorých k nej došlo. V dôsledku nedodržania zákonom stanovenej lehoty na udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie teda automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca návrh
na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval ako satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných
nárokov a základných práv, vyvolaním rizík (zánik povinného zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným, insolvencia povinného) ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného prostriedku nápravy
vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery v právo

a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených podnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. V danom prípade súd opätovne zdôrazňuje, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vydaním poverenia
dňa 6.10.2009, čo je primeraná lehota, vzhľadom na v tom čase aktuálnu zaťaženosť súdov SR,
a určite nebol v omeškaní viac ako 242 dní s vydaním poverenia. Poverenie bolo vydané pod č.

k. 7er/626/2009-9a a túto okolnosť je potrebné vziať do úvahy ako rozhodujúcu pri rozhodovaní
o uplatnenom nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli
konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu žalobcu, ktorá by mu prípadne
mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery) resp.
ovplyvniť správanie jeho štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani riziká, na ktoré žalobca

poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie
nemajetkovej ujmy (ktorú ale žalobca nepreukázal) nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS
111/02).

40. V danom prípade súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca požaduje od žalovaného

náhradu majetkovej škody vo výške 125,- eur, a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 440,- eur,
a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie pre
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej žalovaným
súd vychádzal z tej skutočnosti, že exekúcia začala u súdneho exekútora zápisnicou zo dňa 24.7.2009,

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 26.8.2009,
pričom súd rozhodol o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie dňa 6.10.2009 s tým, že exekúcia
nie je skončená. Oprávnený mohol už od 7.10.2009 vedieť o tom, že exekúcia vo veci bola začatá
a tým aj o prípadnej škode a jej orientačnom rozsahu, ktorá mu mala vzniknúť dňom nasledujúcim
po vydaní vyššie citovaného poverenia exekučného súdu. Žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie

nároku bola žalovanému doručená 23.04.2012, exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie
dňa 6.10.2009, a žalobu podal žalobca na tunajšom súde dňa 17.9.2012, a preto má súd za to, že
námietka premlčania nie je dôvodná a nárok žalobcu nie je premlčaný.41. K podmienke uplatnenia nároku na súde, a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody
príslušným orgánom v zmysle § 15 a nasledujúcich citovaného zákona, súd poukazuje, že v zmysle
vyjadrenia žalovaného mu boli dňa 23.04.2012, doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody. Je pravdou, že už dňa 17.09.2012, bol tunajšiemu súdu doručený návrh vo
veci samej a teda nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, súd však poukazuje, že je
nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu vo veci samej v tejto právnej veci rozsudkom vyhláseným
na pojednávaní dňa 17.10.2016, lehota 6 mesiacov už uplynula.

42. V danom prípade nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu ohľadom vzniku škody a nemajetkovej
ujmy vyčíslenej v podanej žalobe, nakoľko žalobca dôvody vzniku škody a nemajetkovej ujmy a jej
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu nijako nepreukázal. Žalobca nepredložil súdu
relevantné dôkazy preukazujúce a dokumentujúce skutočnú reálnu výšku jeho škody. V tomto prípade
je potrebné preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom reálnej
konkrétnej škody, ktorá mala žalobcovi skutočne vzniknúť. Žalobca musí totiž preukázať konkrétnu

sumu, ktorú si uplatňuje ako škodu a nie minimálnu výšku škody, ktorá by mu mohla vzniknúť a taktiež
musí preukázať, že škoda, ktorá mu vznikla je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
súdu. V tomto prípade nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom,
vznikom škody (v akejkoľvek výške) t. j. nie je splnená ďalšia z podmienok zodpovednostného právneho
vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca ním vyčíslené sumy ničím nepodložil a z obsahu

exekučného spisu sp. zn. 7Er/626/2009 nie sú známe ani skutočnosti, že by exekučný súd bol v
omeškaní, že by došlo k zmareniu účelu pre stratu kontaktu s povinným a taktiež nie je preukázané, že
by došlo k insolvencii povinného. Žalobca uviedol aj nepravdivé údaje týkajúce sa doby omeškania, a to
242 dní, čo vôbec nepreukázal a ničím nevedel odôvodniť. Taktiež žalobca nepreukázal ani dôvody pre
priznanie nemajetkovej ujmy, keďže ani jeden dôvod, ktorý uvádza v návrhu ničím nepodložil a ničím

nepreukázal a v tejto časti sa súd pridržiava svojho predchádzajúceho odôvodnenia v časti nepriznania
nemajetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal, že by mu vznikla škoda a súd mal za to, že mu žiadna ani
nevznikla, a tak isto ani nemajetková ujma.

43. Čo sa týka námietky žalobcu ohľadom odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom, následne

nesprávne právne posúdenie veci má súd za to, že odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto
ustanovenia sa rozumie taký zásadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia
jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov.
Základné právo priznané podľa čl. 46 odsek 1 Ústavy SR a jeho podstata spočíva v prvom rade v

oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo
na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j.
zákonom ustanoveným postupom súdu dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená

zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 odsek 1
Ústavy SR. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS
50/97, I. ÚS 54/97). V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom
ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý
proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrany

podľa čl. 46 odsek 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech žalobcu (II. ÚS 71/97,
III. ÚS 46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak
súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

44. Súd poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne
nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 07.05.2013, sp. zn.
IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom
ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného

práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne
okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle
citovaného článku ústavy, nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne
nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejtosúvislosti uviedol, že pojem "zbytočný prieťah" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-
ktorého úkonu súdu, alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02). V tejto súvislosti je potrebné podotknúť,

že exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2 zák.
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade,
ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti
o udelenie poverenia uvedená v § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) ExP, v znení do 01.06.2011,

je extrémne krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z
hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu.
Pokiaľ oprávnený označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej
zmluvy ( uznesenie NS SR sp. zn. Cdo 143/2011 z 18.12.2012). Je oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať

rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného
titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa
( uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 z 21.03.2012).

45. Čo sa týka znaleckých posudkov č. 1/2013 a 1/2014, ktoré si v priebehu konania dal vypracovať

žalobca, a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny, ako dôkazného prostriedku, sú pre súdenú
vec bez väčšieho významu. Znalecký posudok č. 1/2013, rieši otázku rozhodcovského konania v
spotrebiteľských sporoch, v práve Európskej únie.
Ďalší znalecký posudok č. 1/2014, stanovuje výšku majetkovej škody žalobcu. Tento znalecký posudok
pre súdenú vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný,

vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nie sú preukázané zostávajúce dva predpoklady nároku na
náhradu škody nesprávnym úradným postupom, ktorými sú nesprávny úradný postup a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.

46. Záverom súd uvádza, že doplnil dokazovanie v intenciách uznesenia odvolacieho súdu. Mal za to,

že žaloba žalobcu nie je premlčaná, je podaná v lehote, tak ako to súd vyššie odôvodnil a zdôvodnil aj
ďalšienámietkynamietanéžalobcomvodvolaníaajvuzneseníodvolaciehosúdu.Dospelkopätovnému
záveru, že je potrebné, aby žalobu zamietol pre nepreukázanie výšky náhrady škody a nemajetkovej
ujmy žalobcom s tým, že súd použil zákonné ustanovenia platné v čase začatia exekučného konania,
čím tiež odstránil ďalšiu vadu, ktorú odvolací súd súdu prvej inštancie vytkol.

47. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 C.S.P. a priznal ich žalovanému, ale keďže žalovaný
si neuplatnil nárok na náhradu trov konania, súd mu tento nárok nepriznal.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého

rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.