Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. máj 2015

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/95/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813203248
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Robert Šorl PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2015:3813203248.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Robertom Šorlom, PhD. v právnej veci navrhovateľa:

EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava proti odporcom: 1/ B. F., narodená
XX.XX.XXXX, a 2/ G. Y., narodený XX.XX.XXXX, obaja bytom Q. XXX/XX, A., obaja zastúpení
advokátom JUDr. Andrejom Cifrom so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec o zaplatenie 4.485,66 eur s
príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Odporkyňa1/aodporca2/stým,žepovinnosťkaždéhozodporcovvočinavrhovateľovizanikávrozsahu
plnenia ostatných odporcov, sú p o v i n n í zaplatiť navrhovateľovi 2.737,63 eur s úrokom z omeškania

vo výške 10 % ročne z 55,87 eur od 21.2.2009 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne z 55,87 eur od
21.3.2009 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne z 55,87 eur od 21.4.2009 do zaplatenia, vo výške 9
% ročne z 55,87 eur od 21.7.2009 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.8.2009 do zaplatenia, z 55,87 eur
od 21.9.2009 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.10.2009 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.11.2009 do
zaplatenia, z 55,87 eur od 21.12.2009 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.1.2010 do zaplatenia, z 55,87
eur od 21.2.2010 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.3.2010 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.4.2010 do
zaplatenia, z 55,87 eur od 21.5.2010 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.6.2010 do zaplatenia, z 55,87

eur od 21.7.2010 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.8.2010 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.9.2010 do
zaplatenia, z 55,87 eur od 21.10.2010 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.11.2010 do zaplatenia, z 55,87
eur od 21.12.2010 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.1.2011 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.2.2011 do
zaplatenia, z 55,87 eur od 21.3.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne z 55,87 eur od 21.4.2011 do
zaplatenia, z 55,87 eur od 21.5.2011 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.6.2011 do zaplatenia, vo výške
9,5 % ročne z 55,87 eur od 21.7.2011 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.8.2011 do zaplatenia, z 55,87 eur
od 21.9.2011 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.10.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne z 55,87 eur
od 21.11.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne z 55,87 eur od 21.12.2011 do zaplatenia, z 55,87 eur

od 21.1.2012 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.2.2012 do zaplatenia, a to v splátkach vo výške 60 eur
mesačne splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca, pričom prvá splátka bude splatná do konca
mesiaca, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť a omeškanie čo i len s jednou splátkou,
má za následok zročnosť celého plnenia.
V prevyšujúcej časti sa konanie z a s t a v u j e .
Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 21.2.2013 domáhal proti odporcom zaplatenia 4.485,66

eur s príslušenstvom. Svoj návrh navrhovateľ sčasti zobral späť tak, že v podaní doručenom súdu
dňa 24.7.2014 uviedol, že proti odporcom sa domáha zaplatenia len čiastky 2.737,63 eur s úrokom z
omeškania vo výške 10 % ročne z 55,87 eur od 21.2.2009 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne z 55,87
eur od 21.3.2009 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne z 55,87 eur od 21.4.2009 do zaplatenia, vo výške9 % ročne z 55,87 eur od 21.7.2009 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.8.2009 do zaplatenia, z 55,87 eur
od 21.9.2009 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.10.2009 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.11.2009 do
zaplatenia, z 55,87 eur od 21.12.2009 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.1.2010 do zaplatenia, z 55,87

eur od 21.2.2010 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.3.2010 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.4.2010 do
zaplatenia, z 55,87 eur od 21.5.2010 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.6.2010 do zaplatenia, z 55,87
eur od 21.7.2010 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.8.2010 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.9.2010 do
zaplatenia, z 55,87 eur od 21.10.2010 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.11.2010 do zaplatenia, z 55,87
eur od 21.12.2010 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.1.2011 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.2.2011 do

zaplatenia, z 55,87 eur od 21.3.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne z 55,87 eur od 21.4.2011 do
zaplatenia, z 55,87 eur od 21.5.2011 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.6.2011 do zaplatenia, vo výške
9,5 % ročne z 55,87 eur od 21.7.2011 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.8.2011 do zaplatenia, z 55,87
eur od 21.9.2011 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.10.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne z
55,87 eur od 21.11.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne z 55,87 eur od 21.12.2011 do zaplatenia,
z 55,87 eur od 21.1.2012 do zaplatenia, z 55,87 eur od 21.2.2012 do zaplatenia. Vzhľadom na toto

podanie navrhovateľa súd podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku rozhodol tak, že konanie
v prevyšujúcej časti oproti pôvodnému návrhu zastavil. Návrh navrhovateľ zdôvodnil tým, že jeho
právny predchodca, ktorý na neho pohľadávku proti odporcom previedol na základe zmluvy o postúpení
pohľadávky, s odporkyňou 1/ uzavrel zmluvu, na základe ktorej jej poskytol peňažné prostriedky, ktoré
odporkyňa dohodnutým spôsobom nevrátila, pričom za vrátenie týchto peňazí sa zaručil odporca 2/.

Súd na návrh navrhovateľa vydal dňa 9.5.2014 platobný rozkaz, ktorý bol odporcom doručený dňa
11.6.2014, a proti ktorému odporcovia podali dňa 19.6.2014 prostredníctvom svojho advokáta odpor,
v ktorom žiadali návrh zamietnuť tvrdiac, že poskytnutý úver treba považovať za bezúročný, keďže
je nesprávne vyjadrená ročná percentuálna miera nákladov vo výške 6,66 %, hoci len ročná úroková
sadzba prestavovala čiastku 11,60 % ročne. Okrem toho odporcovia namietli premlčanie pôvodne

uplatneného nároku.
Súd vykonal všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy, a to zmluva o splátkovom úvere (čl. 3 - 4), dohoda
o ručení (čl. 7 - 8), oznámenie o postúpení pohľadávok (čl. 16 - 19), zmluva o postúpení pohľadávok
(čl. 20 - 29), výzvy k úhrade (čl. 30 - 32). Z vykonaného dokazovania s ohľadom na to, čo v priebehu
konanie tvrdili účastníci konania, boli zistené nasledovné skutočnosti:

Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ a odporkyňa 1/ uzavreli dňa 4.3.2005 zmluvu, na základe ktorej
bol odporkyni 1/ poskytnutý úver vo výške 100.000,- Sk, pri úrokovej sadzbe 11,60 % ročne, poplatku
za správu úveru vo výške 50,- Sk mesačne, ktorý sa odporkyňa 1/ spolu s úrokom zaviazala vrátiť v
pravidelných mesačných splátkach vo výške 1.683,- Sk mesačne, splatných vždy do 20. dňa mesiaca,
a to pri splatnosti prvej splátky dňa 20.4.2005 a poslednej dňa 20.2.2013. V zmluve bolo dohodnuté,

že ročná percentuálna miera nákladov predstavuje 6,66. Vo všeobecných podmienkach bolo v bode
7.6.1. uvedené, že banka je v prípade definovaného porušenia oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru, t.j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku
zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti. Rovnako bola
banka v takomto prípade oprávnená od zmluvy odstúpiť alebo ju vypovedať. Odporca 2/ ako ručiteľ

s právnym predchodcom navrhovateľa ako veriteľom uzavrel dňa 4.3.2005 dohodu o ručení, podľa
ktorej sa zaviazal, že na prvú písomnú výzvu veriteľa obsahujúcu jeho vyhlásenie, že dlžník neuhradil
pohľadávku riadne a včas uhradí túto pohľadávku.
Odporcovia tvrdili, že právny predchodca navrhovateľa, Slovenská sporiteľňa, a.s., v dôsledku
nesplácania úveru vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Na preukázanie tejto skutočnosti však

nepredložili žiaden dôkaz, pričom vychádzali len z listín predložených navrhovateľom, a to prílohy k
zmluve o postúpení pohľadávky, v ktorej bolo uvedené, že počet dní omeškania je 1.230, pričom táto
zmluva bola uzavretá 15.12.2011. Okrem tohto rozporného dôkazu, v ktorom bol napriek konštatovaniu
dní omeškania, uvedený deň splatnosti 20.2.2013 a toho, že splatnosť celého úveru v pôvodnom návrhu
tvrdil navrhovateľ, nič nenasvedčovalo tomu, že by pôvodný veriteľ požiadal odporcov o predčasné

splatenie úveru. V oznámení o postúpení pohľadávky nie je predčasná splatnosť úveru žiadnym
spôsobom spomenutá. Z výpisu účtu (čl. 74 - 81), vyplýva, že pôvodný veriteľ až do roku 2011,
teda do postúpenia pohľadávky odporkyni účtoval dohodnutý poplatok za správu úveru. Až advokát
navrhovateľa v listine zo dňa 24.1.2012 vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru a žiada o okamžité
zaplatenie úveru. Preto súd považoval bližšie nešpecifikované tvrdenie odporcov, z ktorého dospeli k

záveru, že k predčasnej splatnosti úveru došlo pred postúpením pohľadávky z pôvodného veriteľa na
navrhovateľa, za nepreukázané.Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 15.12.2011 uzavrela s navrhovateľom zmluvu, na základe ktorej
previedla svoju pohľadávku voči odporcom na navrhovateľa, pričom v zmluve bolo uvedené, že spolu s
pohľadávkou sa prevádzajú všetky práva, ktoré sú s pohľadávkami spojené.

Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 303 Obchodného zákonníka kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu
nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.

Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného do 31.1.2013 ak je dlžník v omeškaní so
splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania
dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania
podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je
spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov
občianskeho práva.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka účinného do 31.1.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.
Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej

zákonom.
Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany
nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí
premlčacej doby.
Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť

premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.
Podľa § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba
pre každé čiastkové plnenie samostatne. Ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane
splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od doby splatnosti nesplneného záväzku.
Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia

doba štyri roky.
Právny predchodca navrhovateľa s odporkyňou uzavrel zmluvu, v ktorej bolo uvedené, že sa uzaviera
ako zmluva o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Právny predchodca navrhovateľa s odporcom
2/ uzavrel dohodu, v ktorej bolo uvedené, že sa uzaviera ako dohoda o ručení podľa § 303 a nasl.
Obchodného zákonníka. Okrem tohto právneho posúdenia právneho úkonu medzi účastníkmi, ktorým

súd zásadne viazaný nie je, je z tohto dojednania účastníkov zrejmá ich vôľa podriadiť svoj právny vzťah
podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka pod ustanovenia Obchodného zákonníka. Súd uvedené
dojednanie o voľbe Obchodného zákonníka na právny vzťah účastníkov posúdil ako platné, keďže
nebolo v rozpore so žiadnym ustanovením zákona, či skôr deklarovalo právny stav, podľa ktorého treba
vzťah účastníkov posúdiť ako absolútny obchod.

Zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi bolo zrejmé, že vôľou právneho predchodcu navrhovateľa
bolo poskytnúť za odplatu peňažné prostriedky odporkyni 1/, pričom vôľou odporkyne 1/ bolo takto
poskytnuté peňažné prostriedky prijať a zaplatiť za ne dohodnutú odplatu vo forme úroku. Preto je
zrejmé, že dojednania účastníkov obsahovali všetky nevyhnutné prvky zmluvy o úvere, podľa ktorej
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej

sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Preto v prípade
účastníkov bola nepochybne uzavretá zmluva o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Bolo
vylúčené posúdenie zmluvy medzi účastníkmi ako zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka,
keďžepeňažnéprostriedkyboliprávnympredchodcomnavrhovateľaodporkyni1/poskytnuténazáklade
predchádzajúcej predzmluvnej žiadosti so zrejmou vôľou oboch zmluvných strán, ktorá spočívala v tom,

že za poskytnutie peňazí sa zaplatí úrok. Zmluva medzi účastníkmi konania mala zrejmý konsenzuálny
a nie reálny charakter, ako tomu je v prípade uzavretia zmluvy o pôžičke. Inak povedané, zmluvný
vzťah medzi účastníkmi nebol založený tým, že navrhovateľ reálne odovzdal peniaze, ale tým, že sa
stretla vôľa účastníkov uzavrieť zmluvu za určitých podmienok. Posúdenie zmluvy ako zmluvy o úvere,
na ktorú sa vzťahuje Obchodný zákonník vyplýva aj z nepochybného úmyslu zákonodarcu posudzovať

zmluvy týkajúce sa úverových vzťahov podľa Obchodného zákonníka, ktorý v § 261 ods. 3 písm. d) a
e) Obchodného zákonníka konštruuje zmluvy týkajúce sa úverov a rôznych iných peňažných vzťahov
ako absolútne obchody.Okrem Obchodného zákonníka sa na vzťah účastníkov vzťahujú aj ustanovenia zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom spotrebiteľský úver nemožno považovať za samostatný zmluvný
typ, čo vyplýva z § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého

spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Z toho
ustanovenia je zrejmé, že zákon o spotrebiteľských úveroch nekonštituuje vo svojich ustanoveniach
osobitný zmluvný typ spotrebiteľského úveru, ale vytvára právny rámec pre všetky zmluvné typy, či už
podľaObčianskehoaleboObchodnéhozákonníka,ktorýchpodstatoujedočasnéposkytnutiepeňažných

prostriedkov v akejkoľvek právnej forme. Pod právnou formou podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch možno rozumieť len niektorý, či už v zákone výslovne upravený zmluvný
typ alebo medzi účastníkmi nepomenovanou zmluvou vytvorený vzťah, ktorého podstatou je dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov.
Z obsahu zmluvy uzavretej medzi účastníkmi je zrejmé, že sa netýka podnikateľskej činnosti odporcov.
Preto sa na zmluvu použijú okrem ustanovení Obchodného zákonníka aj ustanovenia §§ 52 - 54

Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V nadväznosti na to, že odporcovia posudzovali
právny vzťah tak, akoby išlo o nie vzťah podľa Obchodného zákonníka, ale podľa Občianskeho
zákonníka, bolo nevyhnutné vyporiadať sa s otázkou, z akého dôvodu a či správne odporcovia
vychádzajú z toho, že medzi navrhovateľom a odporcami ide o občianskoprávny a nie obchodnoprávny
vzťah, a z toho dôvodu treba posudzovať prípadné premlčanie nároku a uznanie záväzku podľa

ustanovení Občianskeho a nie Obchodného zákonníka. Je zrejmé, že právny predchodca navrhovateľa
a odporcovia pri uzavretí zmluvy vychádzali z toho, že si na svoj vzťah, hoci to pre absolútny
obchodnoprávny charakter zmluvy o úvere ani urobiť nemuseli, zvolili Obchodný zákonník. Preto ako
jediný dôvod toho, že svoje vzťahy vo svojich vyjadreniach ďalej posudzovali podľa Občianskeho
zákonníka, sa javí to, že vychádzali z toho, že dojednanie o voľbe Obchodného zákonníka je neplatné,

keďže ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka. S takýmto právnym
názorom nemožno súhlasiť, keďže osobitné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách dojednanie
Obchodného zákonníka na určitý právny vzťah výslovne nevylučujú, pričom samotný Obchodný
zákonník konštruuje výslovne spotrebiteľské vzťahy, a to nielen zmluvu o úvere, ale napr. aj zmluvy
o bežnom a vkladovom účte, resp. vzťahy z cestovného šeku, ako absolútne obchody. To, že i

spotrebiteľskú zmluvu možno uzavrieť aj podľa Obchodného zákonníka, je zrejmé zo znenia § 369
ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom
je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky stanovenej podľa predpisov
občianskeho práva. V tomto ustanovení zákonodarca jednoznačne akceptuje vznik spotrebiteľských
vzťahov i v rámci Obchodného zákonníka. Nielen preto vôbec neobstoja názory o údajnej nevýhodnosti

Obchodného zákonníka pre spotrebiteľa, ktoré vychádzajú z eklektívneho a izolovaného porovnávania
niektorých právnych inštitútov v ich úprave podľa Občianskeho a Obchodného zákonníka. Nepochybne
je niekedy Obchodný zákonník pre spotrebiteľa ako dlžníka nevýhodný (napr. na prvý pohľad, no nie v
každom prípade, v určení premlčacej doby štyroch rokov, na rozdiel od trojročnej premlčacej doby podľa
Občianskeho zákonníka), no inokedy je pre dlžníka spotrebiteľa výhodnejšia aplikácia Obchodného

zákonníka namiesto Občianskeho zákonníka (napr. pri určení dĺžky premlčacej doby po uznaní záväzku,
keď Obchodný zákonník určuje premlčaciu dobu v trvaní štyroch rokov a Občiansky zákonník v trvaní
desiatich rokov).
Z vykonaného dokazovania nevyplynuli skutočnosti, z ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že dlh
odporkyne voči navrhovateľovi sa stal splatným v celkom rozsahu. Pred začatím konania, ale ani v jeho

priebehu, nielen pôvodný veriteľ, ale ani navrhovateľ vo vzťahu k odporcom neurobili žiaden úkon, z
ktorého by bolo možné vyvodiť, že by stal celý dlh odporcov voči navrhovateľovi splatným. Žiaden z
týchto úkonov neobsahuje aplikáciu dojednaní účastníkov z ich zmluvy a obchodných podmienok, keďže
v žiadnom z týchto úkonov sa neuvádza, že ním navrhovateľ odstupuje od zmluvy o úvere, vypovedá ju
alebo vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru tak, ako to predpokladá dojednanie účastníkov v článku 7.6

obchodných podmienok. Preto súd pri posúdení splatnosti navrhovateľom uplatneného dlhu vychádzal
len zo splatnosti tých splátok úveru, ku splatnosti ktorých došlo v dôsledku plynutia času a neplnenia
odporkyne. Preto súd vo vzťahu k odporkyni 1/ vyhovel návrhu v rozsahu 49 splátok, ktorých splatnosť
nastala od 21.2.2009 do 21.2.2013, a to vždy v dohodnutej výške 55,87 eur, čo spolu predstavuje
2.737,63 eur, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporkyňa 1/ ako dlžník podľa § 497

Obchodnéhozákonníkaaodporca2/akoručiteľpodľa§303Obchodnéhozákonníka,dohodnutésplátky
navrhovateľovi nezaplatili.
Vo vzťahu k navrhovateľom uplatnenému návrhu nebola dôvodná námietka premlčania odporcov,
ktorá vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia otázky dĺžky premlčacej doby, keď odporcoviavychádzali z toho, že na plynutie premlčacej doby sa vzťahuje Občiansky zákonník. Takéto právne
posúdenie nie je správne, keďže na vzťah účastníkov sa vzťahuje premlčacia doba podľa § 397
Obchodného zákonníka. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľom poskytnuté peňažné

prostriedky mala odporkyňa vrátiť spolu s úrokom v mesačných splátkach vo výške 1.683,- Sk mesačne,
splatných vždy do 20. dňa mesiaca, a to pri splatnosti prvej splátky dňa 20.4.2005 a poslednej dňa
20.2.2013. Z tohto skutkového zistenia je zrejmé, že k začatiu plynutia premlčacej doby dochádzalo
podľa § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka samostatne vo vzťahu ku každej zo splátok úveru. Preto už
odo dňa splatnosti každej splátky samostatne mohol právny predchodca navrhovateľa podľa § 391 ods.

1 Obchodného zákonníka uplatniť dlh z každej splátky proti odporcom na súde, a preto vždy 20. deň
mesiaca začala plynúť štvorročná premlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka, ktorá uplynula
vždy do štyroch rokov odo dňa splatnosti splátok. Navrhovateľ podal návrh dňa 21.2.2013, teda pred
uplynutím štvorročnej premlčacej doby ku všetkým uplatneným splátkam.
Úrok z omeškania súd navrhovateľovi priznal len z jednotlivých splátok, pričom pri jeho vyčíslení
vychádzal vždy z návrhu navrhovateľa a toho, že z vykonaného dokazovania a tvrdení účastníkov

nevyplynulo osobitné dojednanie o sadzbe úroku z omeškania. Preto o výške sadzby úrokov bolo
rozhodnuté podľa § 3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka účinného do 31.1.2013.
Vo vzťahu k uplatnenému nároku neboli dôvodné námietky vychádzajúce z § 4 ods. 2 písm. g) zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého zmluva

o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru
nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a zo
skutkového zistenie, z ktorého vyplýva, že v zmluve bola dojednaná ročná percentuálna miera nákladov
6,66 %, hoci len ročná úroková sadzba prestavovala čiastku 11,60 % ročne. Údaj o ročnej percentuálnej
miere nákladov v tomto prípade nemožno považovať za určený nesprávne, pretože bol spôsobený

použitím nesprávneho vzorca pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov v prílohe zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov účinnej až do 30.6.2006.
Odporca mal povinnosť v zmluve uviesť údaj vypočítaný podľa vzorca stanoveného zákonom, pričom
túto povinnosť si splnil, hoci zákonom stanovený vzorec bol nesprávny.
O povinnosti odporcovi zaplatiť dlh navrhovateľovi vzhľadom na ich vzťah dlžníka a ručiteľa rozhodol

tak, že povinnosť každého z odporcov voči navrhovateľovi zaniká v rozsahu plnenia ostatných odporcov.
Z tvrdení odporkyne 1/ ďalej vyplynulo, že s odporcom 2/ žije v jednej domácnosti, majú spoluv dve
deti vo veku sedem a desať rokov, odporkyňa 1/ je nezamestnaná a odporca 2/ dosahuje príjem vo
výške približne 14.000,- Kč mesačne v čistom. Dom, ktorý majú prenajatý, ich stojí mesačne 250 eur.
Preto súd odporcom umožnil, aby dlh navrhovateľovi splácali v mesačných splátkach vo výške 60 eur,

splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca, pričom prvá splátka bude splatná do konca mesiaca,
ktorý bude nasledovať mesiacu, v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť, pričom omeškanie čo i
len s jednou splátkou má za následok zročnosť celého plnenia, a to podľa § 160 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Odporkyňa 1/ je ochotná dlh splniť bez toho, aby musel navrhovateľ pristúpiť k
exekúcií. Oprávnené záujmy navrhovateľa sú dostatočne chránené tým, že má voči odporcom nárok

na zaplatenie úroku z omeškania a v prípade omeškania čo o len s jednou splátkou sa celý dlh stáva
splatným.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 146 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku. Navrhovateľ zavinil, že konanie bolo v sčasti o zaplatenie 1.748,03 eur zastavené,
čo predstavuje 38,97 % predmetu konania. Preto hoci bolo jeho návrhu po uvedenom späťvzatí návrhu

vyhovené, navrhovateľ podaním zjavne nedôvodného návrhu a jeho následným späťvzatím spôsobil
zastavenie konania v jeho časti 38,97 % predmetu konania. Pri rozhodnutí o náhrade trov konania
súd podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zohľadnil aj to, že navrhovateľ v tomto konaní
neuviedol všetky rozhodné skutočnosti v návrhu, návrh postupne dopĺňal o ďalšie dôkazy, ktoré mohol
predložiť spolu s návrhom, pričom svoje tvrdenia menil. Preto i pri jeho relatívnom úspechu mu nemožno

priznať náhradu trov konania a súd rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Prievidza do 15 dní odo dňa jeho
doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach.Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach
(§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.