Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. september 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/733/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211211032
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7211211032.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ViktórieMidovejasudcovJUDr.

Alexandra Husivargu a JUDr. Gizely Majerčák v právnej veci žalobcu Y. U., O.. X.XX.XXXX, V. X. M., B.
XX,zastúpenéhoJUDr.PetromPórom,advokátom,sosídlomvKošiciach,Kováčska32,protižalovaným
1. Y. M., O.. X.XX.XXXX, V. X. M., L. XX, 2. U. M., O.. XX.XX.XXXX, V. X. M., L. XX, zastúpených JUDr.
Tiborom Šafárikom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, v konaní o určenie, že nehnuteľnosť
patrídodedičstva,oodvolanížalovanýchprotirozsudkuOkresnéhosúduKošiceIIč.k.29C/58/2011-204
zo dňa 11.6.2014

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II (ďalej aj súd prvého stupňa alebo súd) rozsudkom označeným v záhlaví určil, že

trojizbový byt č. 10, na 4. poschodí bytového domu súpisné číslo XXXX O. Y. H.. Č.. XX X. M., vedený
na liste vlastníctve č. XXXXX, katastrálne územie L., D. M. - O. L., D. M. C., stojaci na parcele č. 1392
a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v podiele 51/10 000
patrí do dedičstva po nebohých poručiteľoch I. U., O.. XX.XX.XXXX, zomrelom dňa X.X.XXXX a U. U.,
E. M., O.. XX.X.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX, oboch naposledy bytom X. M., Y. XX. Vyslovil, že o
trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak po zistení, že žalovaní v 1. a 2. rade ako kupujúci a I. U. a U. U. ako predávajúci uzavreli
dňa 5.8.1999 kúpnopredajnú zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva vyššie uvedeného bytu
a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu za dohodnutú
kúpnu cenu 600.000,-Sk. Táto mala byť uhradená prostredníctvom Prvej stavebnej sporiteľne formou
prevodu na bežný účet uvedený v tejto zmluve. Vklad zmluvy bol povolený dňa 10.9.1999. Z vykonaného

dokazovania vzal za preukázané, že nebolo úmyslom nebohých I. a U. U. a nebolo ich vôľou previesť
na žalovaných byt formou predaja, ale bolo ich vôľou, záujmom a zámerom, o ktorých sa zmieňovali
tak pred blízkou rodinou, ako aj pred susedmi, previesť vlastnícke právo na žalovanú v 1. rade a jej
manžela darovaním. Rovnako úmyslom a vôľou žalovaných nebolo nadobudnutie nehnuteľnosti kúpou,
ale ich vôľou bolo nehnuteľnosti nadobudnúť bezodplatne, teda prijať dar od nebohých poručiteľov.
Písomná kúpna zmluva bola teda simulovaným právnym úkonom, lebo zastierala skutočnú vôľu
účastníkov tejto zmluvy, z ktorého dôvodu je táto kúpna zmluva neplatná. Rovnako je však neplatná aj

darovacia zmluva vzhľadom na nedostatok jej písomnej formy, a preto následne súd skúmal, či žalovaní
nenadobudli vlastnícke právo k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam vydržaním v zmysle ust. § 129 a nasl.
Občianskehozákonníka.Zvykonanéhodokazovaniauzavrel,žežalovaní podľavlastnéhopresvedčenia
nadobudli vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam podpísaním kúpnej zmluvy dňa 5.8.1999 apovolením vkladu do katastra nehnuteľností dňa 10.9.1999, pričom počnúc dňom 10.9.1999 mali za
to, že predmetný byt im vlastnícky patrí. Takto vydržacia lehota uplynula dňom 10.9.2009 a žalovaní
doposiaľ neustále majú predmetnú nehnuteľnosť v držbe. Zástupca žalobcu vyzýval žalovaných na

riešenie situácie týkajúcej sa vlastníctva predmetného bytu až výzvou zo dňa 4.11.2010, t.j. po uplynutí
10-ročnej vydržacej lehoty. S odkazom na právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho uznesení č.k.
6Co/157/2013-174 zo dňa 18.11.2013 skúmal, kto bol vlastníkom bytu ku dňu smrti I. U. dňa 6.2.2008,
teda či k tomuto dňu boli nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve poručiteľa I. U. a vtedy ešte
žijúcej U. U. alebo boli v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných titulom vydržania vlastníckeho

práva. Z vykonaného dokazovania uzavrel, že nehnuteľnosť v čase smrti I. U. dňa 6.2.2008 patrila do
zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľa I. U. a vtedy ešte žijúcej U. U., keďže vydržacia
lehota žalovaným k tomuto dňu neuplynula, a preto ku dňu smrti mala patriť do dedičstva po nebohom
I. U. a následne po úmrtí U. U. do dedičstva po nebohej U. U.. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobe
vyhovel, pričom na zistený skutkový stav aplikoval ust. §§ 80 písm. c/ O.s.p., 628 ods. 1,2 Obč. zák.
a 129 až 134 Obč. zák.. Za splnenú považoval aj podmienku naliehavého právneho záujmu žalobcu

na podanej určovacej žalobe, keďže žalobca v prípade vyhovenia žalobe bude sa môcť v dedičskom
konaní domáhať práv, ktoré mu titulom dedenia patria.

S poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti

rozsudku.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalovaní a navrhli napadnutý rozsudok zmeniť
tak, že súd žalobu zamietne. Uplatnili si aj náhradu trov celého konania. V dôvodoch odvolania uviedli,

že nesúhlasia s názorom tradovaným vo viacerých judikátoch ohľadne výkladu a možnosti aplikácie §
41a Obč. zák.. Poukázali na svoje námietky proti záveru uvedenému v uznesení Najvyššieho súdu ČR
MCdo 11/2009 (správne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo 11/2009 z
19.10.2010 - poznámka odvolacieho súdu) a namietali, že tieto zostali bez odpovede, preto ich opakujú.
Pripomenuli, že vyčerpávajúce a presvedčivé odôvodnenie rozsudku v intenciách Európskeho súdu

pre ľudské práva aj Ústavného súdu SR sa nezaobíde bez reakcie na argumenty, ktoré sú vecné,
jasne uvedené, konkrétne a týkajú sa predmetu sporu. Ust. § 41a Obč. zák. bolo zavedené do zákona
novelou z roku 1991, preto pre jeho interpretáciu je nevyhnutné zvažovať jeho účel, históriu jeho
vzniku, systematickú súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré ho zaraďujú do celkového významového
celku. Nie vždy bolo pri disimilácii motívom ušetriť na poplatkoch. Rodičia mohli napríklad voliť formu

predstieraného predaja starostlivému dieťaťu v snahevoliť formu
vyhnúť sa zápočtu pri kolácii v prípade nehodných, ale nevydediteľných súrodencov. Nie bez významu
môže byť zadovážená dôvodová správa. Žiadna z týchto okolností sa v odôvodnení rozsudku neobjavila
a nenachádzajú ich ani v rozhodnutiach, z ktorých sa vychádza. Ide teda o rozsudky nedostatočne
odôvodnené. Záver, že považovať za platnú možno disimulovanú zmluvu iba v prípade, ak v jej

vyhotovení bude označená v súlade so zámerom kontrahentov, dokonale vyvracia ratio legis. Nie
je podľa ich názoru ničím iným, ako obyčajným tvrdením. Je neprijateľné, aby v situácii, keď im
zákonodarca dovolí za stanovených podmienok niečo zastierať, nemôže ich súd svojim výkladom normy
nútiť, aby „to niečo“ prezradili. Za takého stavu by táto právna norma nebola aplikovateľná. Ust. § 157
O.s.p. vyžaduje presvedčivé dôvody rozsudku, a preto púhy poukaz na judikatúru nestačí. Podmienky,

za ktorých možno disimilovanú zmluvu považovať za platnú, sú neopodstatnene rozšírené o takú,
ktorá jediná môže - vlastne musí - byť v zmluve predstieraná. Za týchto okolností tvrdiť, že pravdivo,
nepredstierane uviesť skutočný spôsob prevodu nehnuteľnosti si vyžaduje povinná písomná forma
úkonu, je v zjavnom rozpore s materiálnym cieľom § 41a Obč. zák.. Za rovnako neprijateľný považujú aj
aktuálny dôvod vyhovenia žalobe, ktorý sa opiera o judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 3Cdo 154/2010. Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ak doba 10 rokov držby
nerušene uplynula, má to za následok nadobudnutie vlastníctva. Vyniesť za tejto situácie rozsudok, že
nehnuteľnosť patrí do dedičstva, je v rozpor s kogentnou normou § 157 O.s.p. Vlastníctvo žalovaných
teda nemôže byť sporné.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny a
uplatnil si náhradu trov konania.Vyššie uvedené vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaných JUDr. Tiborovi Šafárikovi
dňa 10.7.2015.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných ako podané včas oprávnenými
osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle
ust. § 214 ods.2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods.1, 3 O.s.p. a z hľadiska uplatneného
odvolacieho dôvodu (§ 205 ods.2 písm.f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 8. septembra 2015 o 12.30 hod v

pojednávacej miestnosti č.dv. 202/II.posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli
zverejnené dňa 31.8.2015 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods.1, 3
O.s.p.

Žalovaní podľa obsahu odvolania namietajú odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p., t.j.
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §

135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná
vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, riadiac sa pritom právnym názorom vysloveným v rozhodnutiach Krajského súdu v
Košiciach č.k. 6 Co 188/2012-126 zo dňa 15.10.2012 a 6 Co 157/2013-174 zo dňa 18.11.2013, pričom

nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací
súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s

ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).Z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru
o neplatnosti kúpnej zmluvy, uzavretej medzi poručiteľmi a žalovanými, ako aj o neplatnosti
dissimulovaného právneho úkonu - darovacej zmluvy medzi tými istými účastníkmi a taktiež úvaha,

na základe ktorej dospel k záveru, že žalovaní ku dňu smrti poručiteľa I. U., t.j. ku dňu 6.2.2008
neboli vlastníkmi predmetných nehnuteľností, a to aj s poukazom na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z
vykonaného dokazovania a s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec právne
posudzoval.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom
súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého neplatná je kúpna zmluva uzavretá medzi poručiteľmi a
žalovanými z dôvodu, že išlo o simulovaný právny úkon, neplatný je aj dissimulovaný právny úkon -
darovacia zmluva z dôvodu nedostatku jej písomnej formy a nehnuteľnosti patrili ku dňa 6.2.2008 do
zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľa Františka Mala a vtedy ešte žijúcej U. U. a
následne po jej smrti (dňa 14.1.2011) do dedičstva po I. U. a U. U. z dôvodu, že žalovaní ku dňu 6.2.2008

nesplnili podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k týmto nehnuteľnostiam, keďže
k tomuto dňu im ešte neuplynula 10-ročná vydržacia doba.

Tieto závery súdu prvého stupňa korešpondujú s dlhodobo ustálenou súdnou praxou, pokiaľ ide o

posudzovanie (ne)platnosti dissimulovaných právnych úkonov, ako aj pokiaľ ide o posúdenie, či poručiteľ
bol v čase smrti vlastníkom tejto veci.

Z tejto dlhodobo ustálenej súdnej praxe vychádzal aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach

(uzneseniach) v tejto prejednávanej veci č.k. 6Co/188/2012-126 zo dňa 15.10.2012 a 6Co/157/2013-174
z 18.novembra 2013, v ktorých vyslovil právny názor v oboch pre rozhodnutie veci rozhodujúcich
otázkach, týmto vysloveným právnym názorom bol súd prvého stupňa viazaný a v konečnom rozhodnutí
sa ním aj dôsledne riadil.

Skutočnosť, že právny zástupca žalovaných nesúhlasí s názorom uvedeným vo viacerých judikátoch
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Českej republiky, ako na nich odvolací súd poukazoval
vo vyššie uvedených zrušujúcich uzneseniach, nezakladá povinnosť súdu polemizovať s týmto jeho
názorom a vyvracať jeho argumenty, pre ktoré s týmto názorom nesúhlasí. Nedôvodná je v tomto smere

preto odvolacia námietka žalovaných o nedostatočnom odôvodnení rozsudku.

Odvolací súd vo vyššie uvedených zrušujúcich uzneseniach pri vyslovení svojho právneho názoru nielen
citoval rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Českej republiky, z ktorých vychádzal, ale

tieto aj aplikoval na prejednávaný prípad, a preto námietka právneho zástupcu žalovaných, že nestačí
iba púhy odkaz na danú judikatúru, je nenáležitá.

Rovnako súd prvého stupňa pri vyslovení svojho právneho názoru dôsledne vychádzal zo zisteného

skutkového stavu a svoje úvahy pri aplikácii zodpovedajúcich právnych noriem na zistený skutkový stav
podrobne uviedol tak, že tieto úvahy sú jednoznačné a presvedčivé.

V prejednávanej veci neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odklon súdu prvého

stupňa ako aj odvolacieho súdu od doterajšej ustálenej súdnej praxe a ani sám právny zástupca
žalovaných na podporu svojho nesúhlasu s doterajšou súdnou praxou neuvádza iné, odlišné
rozhodnutia, či už Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo Českej republiky, prípadne ústavných
súdov, ktoré by podporovali ním prezentovaný názor počas konania na súde prvého stupňa ako aj v
odvolaní.

Vychádzajúc z odvolacích námietok žalovaných odvolací súd uvádza nasledovné:Súdnapraxjejednotnávzávere,žepokiaľúčastníciuzavrelisimulovanúpísomnúkúpnuzmluvuohľadne
nehnuteľnosti, ktorou chceli zastrieť darovanie tejto nehnuteľnosti, nie je dissimulovaná darovacia
zmluvaplatná,pokiaľnebolauzavretápísomneazjejznenianiejezrejmé,žeišloodarovanie.Podstatné

náležitosti darovacej zmluvy je totiž treba vyžadovať bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde
o zastretý právny úkon (viď rozsudky NS SR sp.zn. 1Cdo 9/2002 z 22.8.2002, 5 MCdo 11/2009 z
19.10.2010, ako aj rozsudky NS ČR sp.zn. 22 Cdo 102/1999, 22 Cdo 101/2001 zo 4.9.2002, 22 Cdo
1869/2003 z 31.3.2004 a ďalšie).

Podľa ust. § 46 ods. 1 Obč. zákonníka zmluvy o prevodoch nehnuteľností musia mať písomnú formu.
Ak nebol právny úkon urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný
(§ 40 ods. 1 Obč. zákonníka).

Ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať,

ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby (§ 41a ods.1 Obč.zák.).

Zmluva je uzavretá, len čo sa účastníci zhodnú na jej obsahu. Požiadavka písomnej formy zmluvy je
splnená, pokiaľ sú v písomnom prejave vôľe účastníkov vyjadrené podstatné zložky ich prejavu vôle.
Podstatné náležitosti, tvoriace obsah zmluvy o prevode nehnuteľností, musia byť preto vyjadrené v

písomnej forme.

Ak uzavierajú účastníci darovaciu zmluvu ohľadne nehnuteľnosti, musí byť skutočnosť, že ide o
darovanie, vyjadrená v písomnej forme. Inak darovacia zmluva platne nevznikne.

V prejednávanej veci z obsahu písomnej zmluvy zo dňa 5.8.1999, uzavretej medzi nebohými poručiteľmi
a žalovanými nevyplýva, že by úmyslom jej účastníkov bol bezodplatný prevod nehnuteľností, t.j.
uzavretie darovacej zmluvy. Z článku II. a VII. bod 2 totiž vyplýva záväzok kupujúcich dohodnutú kúpnu
cenu vo výške 600.000,- Sk predávajúcim zaplatiť na určený účet označený ako účet predávajúceho.

Aj keď teda skutočnou vôľou účastníkov tejto zmluvy bolo uzavretie darovacej zmluvy, ako táto
skutočnosť nepochybne vyplynula z doposiaľ vykonaného dokazovania, takúto (darovaciu) zmluvu v
súlade s ich skutočnou vôľou v písomnej forme neuzavreli.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že zastretý právny

úkon (darovacia zmluva) je neplatný, keďže darovacia zmluva o prevode nehnuteľnosti vyžaduje
písomnú formu a v prejednávanej veci táto nebola dodržaná, pretože zo znenia zmluvy uzavretej medzi
účastníkmi nie je zrejmé, že išlo o darovanie vzhľadom na dohodnutú kúpnu cenu ako odplatu za predaj
nehnuteľnosti.

Vyššie uvedený záver súdu o neplatnosti darovacej zmluvy teda nevychádza zo záveru, že zmluva
uzavretá medzi účastníkmi mala byť označená ako darovacia, ako to prezentuje právny zástupca
žalovaných v odvolaní. Podstatným nie je označenie zmluvy, ale podstatnými sú náležitosti tejto zmluvy
a v prípade darovania ide o bezodplatný právny úkon, ktorá náležitosť v prejednávanej veci splnená
nebola, preto nemožno dospieť k záveru o dodržaní písomnej formy darovacej zmluvy. V písomnej forme

bola uzavretá jednoznačne iba kúpna zmluva, ktorá však pre nedostatok vážnosti vôle je neplatná v
zmysle ust. § 37 Obč.zák.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku súdu
prvého stupňa je správny záver súdu prvého stupňa o neplatnosti tak kúpnej zmluvy uzavretej medzi

poručiteľmi a žalovanými, ako aj darovacej zmluvy medzi tými istými účastníkmi zo dňa 5.8.1999.

Žaloba o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, je žalobou určovacou v zmysle ust. § 80 písm.
c/ O.s.p. a súd prvého stupňa správne uzavrel, že žalobca tento naliehavý právny záujem preukázal,
pretože v prípade vyhovenia žalobe bude sa môcť domáhať v dedičskom konaní práv, ktoré mu patria

titulom dedenia.

V konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi,
ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje kokamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie
súdu (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 154/2010).

Vyššie uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu rieši skutkovo a právne obdobnú vec, o akú ide aj v
prejednávanej veci, preto nebol dôvod odchýliť sa pri rozhodovaní v prejednávanej veci od právneho
názoruvyslovenéhovovyššieuvedenomrozhodnutí.Trebatiežpripomenúť,žeiné(odlišné)rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tejto otázke nie je odvolaciemu súdu známe a takéto
rozhodnutie neuvádzajú ani žalovaní, resp. ich právny zástupca v odvolaní.

Vyššie uvedené rozhodnutie jednoznačne určuje, ku ktorému okamihu má súd rozhodujúci o žalobe
dediča, že vec patrí do dedičstva, posudzovať splnenie podmienok pre vyhovenie tejto žalobe. Týmto
okamihom je okamih smrti poručiteľa. Povinnosťou súdu je teda skúmať, či poručiteľ bol vlastníkom veci
ku dňu svojej smrti a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu, sú pre rozhodnutie o tejto žalobe právne
bezvýznamné. Súd teda nemôže prihliadať na okolnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľa a ktoré tu teda

sú v čase vyhlásenia rozsudku, ako sa toho domáhajú žalovaní v odvolaní.

Pokiaľ ide o okolnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľa, ohľadne týchto sa vyjadril najvyšší súd vo vyššie
citovanom rozhodnutí v tom smere, že síce nemajú vplyv na rozhodnutie súdu, avšak na druhej strane
dodal, že ak súd vyhovel žalobe o určenie, že vec patrí do dedičstva a vec je následne prejednaná

v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve, že dedič je v
súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s
ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napr. vydržaním); v konaní, v ktorom sa
zisťuje,čiurčitávecbolavčasesmrtiporučiteľavjehovlastníctve,súvšaktakéto(neskoršie)skutočnosti
právne bezvýznamné (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/154/2010).

V prejednávanej veci poručiteľ František Malo zomrel dňa 6.2.2008, a preto pre posúdenie
opodstatnenosti žaloby boli relevantné tie skutkové okolnosti, ktoré tu boli k tomuto dňu. Z vykonaného
dokazovania nepochybne vyplynul záver, že žalovaní k tomuto dňu nestali sa vlastníkmi nehnuteľnosti
titulom vydržania, pretože k tomuto dňu neuplynula 10 ročná vydržacia doba a pokiaľ táto uplynula po

smrti poručiteľa Františka Mala (dňa 10.9.2009), túto okolnosť nie je možné zohľadniť pri rozhodovaní
o žalobe o určenie, že vec patrí do dedičstva.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ku dňu 6.2.2008 patrili nehnuteľnosti do zaniknutého bezpodielového
spoluvlastníctva I. U. a vtedy ešte žijúcej U. U. a po jej smrti nepochybne patria do dedičstva po týchto

poručiteľoch, ako o tom správne rozhodol súd prvého stupňa.

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že súd rozhodnutie nezaložil na závere, ktorý prezentuje právny
zástupca žalovaných v odvolaní, a to že momentom smrti poručiteľa malo dôjsť k strate dobromyseľnosti
žalovaných. Takýto záver z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva a posudzovanie tejto otázky

nebolo ani právne významné. Podstatnou v prejednávanej veci je tá skutočnosť, že súd bol povinný
posudzovať existenciu vlastníckeho práva poručiteľa, resp. žalovaných ku dňu smrti I. U., t.j. X.X.XXXX
a nemohol sa zaoberať okolnosťami, ktoré nastali následne.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalovaných nedôvodné a nemajú vplyv

na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle
ust. § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods.4 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods.9 zák. č.757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.