Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. november 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoKR/40/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109220066
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5109220066.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany

Nemčekovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
Ing. Mikuláš Takáč, so sídlom V. XX, XXX XX H., správca konkurznej podstaty úpadcu BUDA mont s.r.o.,
sosídlomPodHradiskom16/373,01004Žilina,IČO:36381098,zastúpenéhoprávnymzástupcomMgr.
Ing. Miroslavom Babeľom, advokátom, so sídlom M. XX/XX, XXX XX J. L., proti žalovanému: STRABAG
Pozemné a inžinierske staviteľstvo s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 61/A, 820 15 Bratislava, IČO: 31 355
161, právne zastúpenému: Valko Marián & partners, s.r.o., so sídlom Porubského 2, 811 06 Bratislava,
IČO: 35 916 192, v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi 3/2009-289 zo dňa 05.09.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi 3/2009-289 zo dňa 05.09.2014 v napadnutých výrokoch
o určenie, že právny úkon Dohoda uzatvorená medzi dlžníkom BUDA mont s.r.o., so sídlom Pod
Hradiskom 16/373, 010 04 Žilina, IČO: 36 381 098 a odporcom ZIPP BRATISLAVA spol. s r.o., so
sídlom Mlynské nivy 61/A, 820 15 Bratislava, IČO: 31 355 161 dňa 3.12.2008, ktorou došlo k započítaniu
vzájomných pohľadávok účastníkov zmluvy vo výške 4.411.452,66 Sk, je v konkurze vedenom na
Okresnom súde Žilina pod sp. značkou 4K 2/2009 na majetok úpadcu BUDA mont, s.r.o., so sídlom

Pod Hradiskom 16/373, Žilina, IČO: 36 381 098 voči veriteľom prihlásených pohľadávok neúčinný a o
povinnosti odporcu zaplatiť do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu BUDA mont s.r.o. v konkurznom
konaní Okresného súdu Žilina sp. zn. 4K 2/2009 sumu 146.433,41 Eur, do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku, p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi 3/2009-289 zo dňa 05.09.2014 v napadnutom výroku o
povinnosti odporcu nahradiť navrhovateľovi trovy konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške
4.520,24 Eur, na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku

z r u š u j e a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dovolanie proti tomuto rozsudku v časti potvrdzujúceho výroku p r i p ú š ť a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že právny úkon Dohoda uzatvorená medzi dlžníkom BUDA
mont s.r.o., so sídlom Pod Hradiskom 16/373, 010 04 Žilina, IČO: 36 381 098 a odporcom ZIPP
BRATISLAVA spol. s r.o., so sídlom Mlynské nivy 61/A, 820 15 Bratislava, IČO: 31 355 161 dňa
3.12.2008,ktoroudošlokzapočítaniuvzájomnýchpohľadávokúčastníkovzmluvyvovýške4.411.452,66

Sk, je v konkurze vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. značkou 4K 2/2009 na majetok
úpadcu BUDAmont, s.r.o., so sídlom Pod Hradiskom 16/373, Žilina, IČO: 36 381 098 voči veriteľom
prihlásenýchpohľadávokneúčinný.Žalovanéhozaviazalpovinnosťouzaplatiťdovšeobecnejkonkurznej
podstaty úpadcu BUDA mont s.r.o. v konkurznom konaní Okresného súdu Žilina sp.zn. 4K 2/2009sumu 146.433,41 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania okresný súd
rozhodol tak, že žalovaného zaviazal povinnosťou nahradiť navrhovateľovi trovy konania titulom trov
právneho zastúpenia vo výške 4.520,24 Eur, na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní od

právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd poukázal na žalobu
zo dňa 17.07.2009, doručenú súdu 22.07.2009, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal určenia,
že žalovaný je povinný peňažné plnenie žalobcu započítané napadnutou dohodou uzavretou medzi
dlžníkom BUDA mont s.r.o., so sídlom Pod Hradiskom 16/373, Žilina, IČO: 36 381 098 a odporcom ZIPP
BRATISLAVA spol. s r.o., so sídlom Stará Vajnorská 16, Bratislava, IČO: 313 55 161 dňa 03.12.2008

vo výške 4.411.452,90 Sk (146.433,41 Eur) vydať do všeobecnej podstaty úpadcu BUDAmont s.r.o.
v konkurze, č. konania 4K/2/2009 a nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že ako
správca konkurznej podstaty úpadcu dlžníka BUDA mont, s.r.o., ktorý bol ustanovený do funkcie správcu
uznesením Okresného súdu v Žiline č. konania 4K/2/2009-510 zverejneným v Obchodnom vestníku
č. 85B/2009 dňa 6.5.2009, zistil, že dlžník BUDA mont, s.r.o. v čase pred vyhlásením konkurzu na
svoj majetok urobil právny úkon - uzavrel Dohodu dňa 3.12.2008 s odporcom (ďalej aj len „Dohoda"),

ktorou dlžník dojednal so žalovaným započítanie svojich pohľadávok v celkovej sume 4.411.452,66
Sk. V čase uzavretia Dohody mal dlžník viacerých známych veriteľov, z ktorých si riadne a včas
prihlásilo svoje pohľadávky v konkurze 8 konkurzných veriteľov v celkovej sume 149.466,20 Eur (4
462 455,90 Sk). Pohľadávky týchto veriteľov vedie úpadca vo svojom účtovníctve a uviedol ich v
zozname svojho majetku, ktorý predložil v návrhu na vyhlásenie konkurzu na Okresnom súde Žilina.

Pohľadávky špecifikovaných veriteľov boli splatné pred podpisom Dohody v roku 2008 a čiastočne
v roku 2007. Žalobca v žalobe označil jednotlivých veriteľov s uvedením poradového čísla a sumy
prihlásenejpohľadávky.Pouplynutílehotynaprihlasovaniepohľadávokbolozaregistrovanýchusprávcu
aj na súde celkom 68 prihlášok pohľadávok 24 konkurzných veriteľov, ktorí prihlásili svoje pohľadávky
v sume 230 739,40 Eur (6 951 255,52 Sk). Napadnutou Dohodou dlžník započítal voči svojím splatným

pohľadávkam sankcie uplatnené voči nemu žalovaným v celkovej sume 4.605.000,- Sk na podklade
faktúr č: 2008081403, 2008081302, 2008081303. Rozdiel vyplývajúci zo zápočtu vo výške 6.424,59
Eur si žalovaný uplatnil prihláškou v konkurze BUDA mont s.r.o., č.k. 4K/2/2009. Žalobca uviedol, že
Dohodu uzavrel dlžník so žalovaným v čase svojho úpadku, uzavrel ju dobrovoľne a započítal pritom
svoje splatné pohľadávky proti sankciám, ktoré vyčíslil a uplatnil žalovaný až ku dňu predchádzajúcemu

podpisu Dohody, t.j. ku dňu 02.12.2008. Žalovaný uplatnil sankcie faktúrami zo dňa 02.12.2008 a
splatnými toho istého dňa titulom zmluvnej pokuty z dôvodu omeškania zhotoviteľa (úpadcu) s plnením
termínov s poukazom na zmluvu o dielo č. 716/2007, čl. VI. bod 1, a to zmluvnej pokuty vo výške 5
% z ceny diela bez DPH v celkovej výške 29.044,68 Eur a titulom náhrady škody v sume 92.279,09
Eur podľa zmluvy o dielo č. 149/2008, čl. VII bod 2. Žalobca poukázal na to, že žalovaný vystavil

všetky tri faktúry dňa 02.12.2008, pričom ich splatnosť určil na ten istý deň, t.j. 2.12.2008. V rámci
vyúčtovanej náhrady škody žalovaný jej vznik nepreukázal, odvolával sa na obsah ustanovení zmluvy,
ktoré uplatnenie náhrady škody umožňujú. Príloha č. 2 Dohody, ktorú tvorí protokol o prevzatí diela,
od ktorého je odvodená sankcia vo výške 31.534,22 Eur, obsahuje dátum dopísaný rukou osoby, ktorá
označovala prílohu v čase podpisu Dohody, t.j. 03.12.2008. Žalobca ďalej uviedol, že v texte protokolu

o prevzatí diela nie je žiadna zmienka o významnom omeškaní dlžníka s odovzdaním diela. V deň
nasledujúci po vystavení predmetných faktúr, t.j. 03.12.2008, dlžník pristúpil k uzavretiu Dohody a uznal
bez výhrad a v plnom rozsahu nároky žalovaného na nepreukázanú škodu. Urobil tak bez toho, aby
svoje alikvotné nároky vyplývajúce z omeškania s úhradou vlastných dodávateľských faktúr akokoľvek
uplatňoval. Dlžník pritom musel mať vedomosť o tom, že viaceré jemu známe pohľadávky svojich

veriteľovužneuhradíaďalejskutočnosť,žejehopodnikaniesmerujedokonkurzu.Sjedinýmžalovaným,
ktorý sa stal veriteľom de facto až pri uzavretí napadnutej Dohody, neprimerane ústretovo dohodol
úhrady všetkých jeho nárokov. Zo súpisu majetku úpadcu je zrejmé, že majetok úpadcu nepostačuje na
uspokojenie oprávnených nárokov konkurzných veriteľov. Dohoda, ktorú uzavrel dlžník so žalovaným,
vykazuje znaky zvýhodňujúceho právneho úkonu podľa § 59 ods. 1, 2, 3, 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze

a reštrukturalizácii, v znení platnom a účinnom do 31.12.2011 (ďalej aj len „ZKR“), nakoľko uzavretím
dohody dlžník nesporne zvýhodnil jedného zo svojich „veriteľov“, a to žalovaného, pričom právny úkon
urobil v čase svojho úpadku, dohodol úpravu svojho práva vo svoj neprospech, pričom neodôvodnene
znevýhodnil seba na úkor svojich veriteľov. Podľa okresného súdu z textu žaloby vyplynulo, že žalobca
sa domáha určenia právnej neúčinnosti právnych úkonov, ktoré konkretizoval ako Dohodu zo dňa

03.12.2008, v ktorej namietol, že Dohoda vykazuje znaky zvýhodňujúceho právneho úkonu s poukazom
na ustanovenie § 59 ods. 1, 2, 3, 4 ZKR s tým, že v petite žaloby žiadal určiť povinnosť žalovaného
peňažné plnenie započítané napadnutou Dohodou vo výške 146.433,41 Eur vydať do konkurznej
podstaty majetku úpadcu. Na základe výzvy Okresného súdu Žilina zo dňa 24.08.2010 žalobca doplnilpetit žaloby o určenie, že napadnutá dohoda uzavretá medzi dlžníkom a žalovaným dňa 03.12.2008
je voči konkurzným veriteľom úpadcu právne neúčinná. Prvostupňový súd dospel k záveru, že žalobca
uviedol všetky relevantné skutočnosti, o ktoré opiera dôvodnosť podanej žaloby, pričom žalobný petit na

základe výzvy súdu formulačne upravil v súlade s objektívnym hmotným právom, ktorý úkon nemožno
považovať za zmenu žaloby, o ktorej rozhoduje súd.

S poukazom na vykonané dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a závery za aplikácie
ust. § 57 ods. 1, 2, 4 ZKR, § 59 ods. 1, 2, 3, 4 ZKR, § 62 ods. 1 ZKR, § 63 ods. 1 ZKR, za

vychádzania z právneho názoru odvolacieho súdu (§ 226 OSP) vyjadreného v predchádzajúcom
uznesení Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/14/2012-245 zo dňa 22.07.2013 (ďalej aj len „uznesenie
č.l. 245“), okresný súd posúdil žalobou uplatnené meritórne nároky žalobcu ako dôvodné. Podľa
okresnéhosúdupredmetomsporumedziúčastníkmikonaniajevyslovenieprávnejneúčinnostiprávneho
úkonu na základe odporovacej žaloby a súčasne vrátenie plnenia, ktoré žalovaný získal na základe
právneho úkonu, voči ktorému bola podaná odporovacia žaloba. Okresný súd uviedol, že správca

konkurznej podstaty úpadcu je povinný uplatniť odporovacie právo ohľadne tých právnych úkonov,
pri ktorých možno odôvodnene predpokladať ich odporovateľnosť (§ 86 ods. 2 ZKR). Správca v
procesnom postavení žalobcu má dôkazné bremeno ohľadne splnenia hmotnoprávnych podmienok
odporovateľnosti. Predpokladom každej odporovateľnosti právneho úkonu je ukrátenie uspokojenia
prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka (§ 58 ods. 4 ZKR). V posudzovanom prípade

správca v postavení žalobcu žiadal vysloviť právnu neúčinnosť Dohody uzatvorenej medzi dlžníkom
a odporcom dňa 03.12.2008, ktorou došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok jej účastníkov v
celkovej sume 4.411.452,66 Sk, t. j. 146.433,41 Eur. Okresný súd uviedol, že započítanie predpokladá
nielen existenciu pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ale aj záväzok dlžníka voči veriteľovi, ktorý je
potom súčasne v právnej pozícii dlžníka, ale aj veriteľa a stotožnil sa s názorom žalobcu, že v

dôsledku započítania sa znížia nielen aktíva dlžníka, ale súčasne aj jeho pasíva - záväzky, teda bilancia
pohľadávok a záväzkov sa zásadne nemení. Táto okolnosť však bez ďalšieho neznamená, že v prípade,
ak správca preukáže odporovateľnosť právneho úkonu tým, že došlo k zvýhodneniu niektorého veriteľa
oproti iným veriteľom, nemôže byť tento úkon napadnutý odporovateľnosťou.

Z vykonaných dôkazov podľa okresného súdu vyplynulo, že spornou Dohodou došlo k uspokojeniu v
rozsahu 100% započítavanej pohľadávky, a teda uspokojenie žalovaného bolo nepomerne vyššie ako
uspokojenie ostatných veriteľov v konkurznom konaní, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky v celkovej
sume 230.739,40 Eur, pričom majetok zapísaný v súpise všeobecnej podstaty úpadcu predstavuje sumu
59.417,24 Eur z čoho je zrejmé, že majetok úpadcu predstavujú len jeho sporné, súdne vymáhané

pohľadávky, z ktorých výťažok nepostačuje na uspokojenie pohľadávok konkurzných veriteľov, a ktorého
výška je nepomerne nižšia ako predmet započítania podľa spornej Dohody. Podpísaním Dohody zo
dňa 3.12.2008 tak úpadca znížil finančný majetok dlžníka o sumu 146.433,41 Eur, pričom v tejto sume
započítal svoje pohľadávky za vykonané práce v rokoch 2007 a 2008 voči penalizačným faktúram
žalovaného. V čase podpisu Dohody mal dlžník známych, v účtovníctve riadne vedených veriteľov,

ktorých pohľadávky boli po lehote splatnosti, a ktoré dlžník dlhšiu dobu neuhrádzal, pretože bol v stave
platobnej neschopnosti. Išlo o pohľadávky veriteľov, u ktorých dlžník nakupoval materiál alebo služby
na vykonanie diela, ktoré zhotovoval na základe zmluvy uzatvorenej so žalovaným.

Z pripojeného spisového materiálu Okresného súdu Žilina sp. značka 4K/2/2009 mal okresný

súd preukázanú existenciu riadne a včas prihlásených viacerých pohľadávok veriteľov úpadcu,
konkretizovanýchvodôvodnenínapadnutéhorozsudku.Vovzťahuksplneniuhmotnoprávnejpodmienky
odporovacej žaloby podľa § 57 ods. 4 ZKR (v znení platnom a účinnom do 31.12.2011) okresný súd
konštatoval preukázanie tejto zákonnej podmienky, nakoľko z predložených prihlášok konkurzných
veriteľovmaljednoznačnepreukázanúexistenciupohľadávoktýchtoveriteľovvčase,kedynastaliúčinky

právneho úkonu započítania vzájomných pohľadávok, ktorému žalobca odporuje, a ktoré boli týmito
veriteľmi riadne prihlásené v konkurznom konaní pod sp. zn. 4K 2/2009. Aj keď v prípade započítania
vzájomných pohľadávok nedošlo k zmene bilancie aktív a pasív úpadcu, avšak v dôsledku započítania
zvýhodnenie žalovaného spočívalo v rozsahu uspokojenia jeho pohľadávky voči dlžníkovi v porovnaní
s ostatnými veriteľmi pohľadávok prihlásených v konkurznom konaní, keď pohľadávka žalovaného bola

uspokojená v celom rozsahu započítanej pohľadávky, zatiaľ čo miera uspokojenia veriteľov, ktorých
pohľadávky sa stali splatnými v období pred splatnosťou pohľadávok žalovaného, v konkurznom konaní
je nepomerne nižšia.Návrh žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov Ing. E. P., Ing. O. P. a Ing.
H. k okolnostiam uzavretia Dohody okresný súd zamietol z dôvodu sledovaného cieľa na rýchly
a hospodárny priebeh konania v záujme zabezpečovať zisťovanie relevantných skutočností pre

rozhodnutie predmetu konania. Napriek pôvodnej kumulácii viacerých zákonných ustanovení, o ktoré
žalobca opieral dôvodnosť podanej žaloby, a medzi ktorými ako dôvod odporovateľnosti označil
ust. § 60 ZKR, t.j. ukracujúci právny úkon urobený s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov
a vedomosť tohto úmyslu na druhej strane, žalobca následne upriamil dokazovanie na existenciu
odporovateľnosti právneho úkonu ako zvýhodňujúceho právneho úkonu, ktorým dlžník zvýhodnil svojho

veriteľa, t. j. žalovaného oproti iným svojim veriteľom, a ktorým súčasne došlo k ukráteniu pohľadávok
veriteľov prihlásených pohľadávok v konkurznom konaní. Podľa okresného súdu demonštratívny
výpočet skutkových podstát v ust. § 59 ZKR zahŕňa medzi zvýhodňujúce právne úkony dlžníka
právne úkony, ktorými dlžník iným spôsobom zvýhodnil veriteľa oproti iným veriteľom, ak spôsobil
úpadok, alebo bol urobený počas úpadku dlžníka. Pri všetkých právnych úkonoch vymedzených v ZKR
zákon nevyžaduje pre odporovateľnosť preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľov. Predpokladom pre

odporovateľnosť je objektívny ekonomický dôsledok takých právnych úkonov, ktorý sa prejaví v ukrátení
uspokojenia pohľadávok veriteľov. To znamená, že v prípade skutkovej podstaty zvýhodňujúceho
právneho úkonu zákonná úprava nevyžaduje úmysel dlžníka alebo druhej strany, ak ide o dvojstranný
právny úkon, ukrátiť uspokojenie pohľadávok veriteľov. Vedomostná zložka na strane žalovaného je
v prípade posudzovanej skutkovej podstaty odporovateľnosti irelevantná. Všeobecným predpokladom

odporovateľnosti v posudzovanom prípade je právny úkon dlžníka (Dohoda), účinnosť právneho úkonu
dlžníka, ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa a k osobitným predpokladom odporovateľnosti v
konkurznom konaní pristupuje vyhlásenie konkurzu, právny úkon dlžníka, ktorý sa týka jeho majetku
a ukrátenie veriteľa, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku v konkurznom konaní. S prihliadnutím na tieto
skutočnosti okresný súd výsluch osôb, ktoré konali za žalovaného v čase uzavretia spornej Dohody,

vyhodnotil ako nadbytočný, nakoľko skutočnosti uvádzané žalovaným, na preukázanie ktorých výsluch
týchto osôb žalovaný označil, považoval okresný súd za irelevantné vo vzťahu k žalobcom vymedzenej
skutkovej podstate odporovateľnosti právneho úkonu. Vo vzťahu k označeným dôkazným návrhom
navyše absentovali konkrétne tvrdenia žalovaného, z ktorých by potreba vykonania navrhovaných
dôkazovvyplynula.SvedokBudaivosvojejsvedeckejvýpovediuviedol,žekonateľmipodpísanúDohodu

predložil dlžníkovi Ing. H. ako zástupca žalovaného. Teda o podmienkach Dohody konateľ dlžníka s
vtedajšími konateľmi žalovaného osobne nerokoval. Osoba Ing. H. vo veci uzavretia spornej Dohody
nebola okrem jej predloženia dlžníkovi iným spôsobom činná. Návrh výsluchu tohto svedka žalovaný
učinil napriek poučeniu súdu podľa § 118a ods. 1 OSP až po prvom pojednávaní, pričom nejde o
dôkaz, ktorý by žalovaný nemohol navrhnúť na prvom pojednávaní. Pokiaľ okresný súd v určitom štádiu

dokazovania považoval výsluch vyššie označených svedkov za relevantný, tak tento procesný postup
bol ovplyvnený priebehom dokazovania a najmä rozsahom vymedzenia odporovateľnosti v podanej
žalobe, keď žalobca pôvodne vymedzil odporovateľnosť aj z dôvodu vyplývajúceho z ust. § 60 ZKR a
neskôr uvádzal svoje tvrdenia vo väzbe na ust. § 59 ZKR. Na každé pojednávanie v predmetnej veci
bol žalovaný okresným súdom riadne predvolaný a mal procesné právo a povinnosť sa na pojednávanie

ustanoviť a vypovedať ako účastník konania. Ak toto právo žalovaný nevyužil, zásadne nie je možné
zisťovať skutočnosti rozhodné pre posúdenie jeho obrany z navrhovaných dôkazov, ak absentujú
tvrdeniatohtoúčastníka.Ing.E.P.jenaďalejkonateľomžalovaného,pretoakoúčastníkkonaniamalplnú
možnosť uplatnenia svojich procesných práv v postavení účastníka konania. Ak túto možnosť žalovaný
opakovane nevyužil a konal len prostredníctvom svojho právneho zástupcu, je neprípustné v konaní

namietať, že v rámci dôkazných návrhov žalovaného na výsluch jeho osoby, nebolo tomuto návrhu
vyhovené. Rozhodnutie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná, patrí iba súdu. Preto okresný
súd výsluch Ing. O. P. a Ing. E. P. vyhodnotil ako dôkaz, ktorý je pre rozhodnutie vo veci nerozhodný a
z tohto hľadiska ako nehospodárny, v rozpore so zásadou vyjadrenou v ust. § 6 OSP, podľa ktorej súd
postupuje v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Okresný súd z vykonaných dôkazov dospel k záveru, že úpadca s vedomím existencie svojich skôr
splatných záväzkov nepostupoval pri uzavretí Dohody so žalovaným v súlade so zákonom, poctivým
obchodným stykom a v záujme rešpektovania práv iných osôb, keď v čase existencie viacerých
splatných záväzkov voči veriteľom nepodal návrh na vyhlásenie konkurzu a v situácii, že si bol vedomý

svojho predĺženia a dlhodobej platobnej neschopnosti, pristúpil k uzavretiu Dohody, ktorou započítal
svoje existentné a nesporné pohľadávky s pohľadávkami žalovaného bez toho, že by ich výšku a
existenciu akýmkoľvek spôsobom verifikoval a okolnosti ich vzniku poznal. Dlžník započítal voči svojim
pohľadávkam nároky žalovaného z titulu zmluvnej pokuty v celkovej výške 1.820.000,- Sk a náhradyškody v celkovej sume 2.780.000,- Sk, preukázateľne motivovaný možnou spoluprácou so žalovaným
do budúcnosti. Takéto zistenia okresný súd viedli k presvedčeniu o zámere dlžníka svojim postupom
zvýhodniť postavenie jedného z veriteľov, a to žalovaného, vychádzajúc z časových súvislostí vzniku

pohľadávok žalovaného, okolností ich vzniku, ich povahy a spôsobu ich (ne)preukazovania pri ich
započítaní voči pohľadávkam dlžníka. Konateľ úpadcu vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil vnútornú
motiváciu uzavrieť spornú dohodu so zámerom ukončiť zmluvný vzťah so žalovaným s predpokladom
ďalšej obchodnej spolupráce medzi ním ako fyzickou osobou - podnikateľom a žalovaným. Uzavretím
Dohody sa zmenil rozsah možného uspokojenia pohľadávky žalovaného ako veriteľa, a to vylúčením

pomerného uspokojenia jeho pohľadávky, ku ktorému by inak došlo v podmienkach konkurzného
konania, a to spôsobom ukracujúcim ostatných veriteľov riadne prihlásených pohľadávok. Uzavretím
Dohody došlo k vylúčeniu možnosti správcu a veriteľov prihlásených pohľadávok popierať pravosť
započítanej pohľadávky s možnosťou uplatnenia moderačného oprávnenia súdu vo vzťahu k uplatnenej
zmluvnej pokute.

Okresný súd uviedol, že správa majetku podliehajúceho konkurzu zahŕňa aj využívanie všetkých
právnych prostriedkov na ochranu a vymáhanie majetkových práv podliehajúcich konkurzu aj v
podobe uplatňovania odporovacích práv a vymáhania nárokov z neúčinných právnych úkonov. Jednou
zo základných funkcií konkurzného konania a konkurzu je zabezpečenie pomerného uspokojenia
pohľadávok veriteľov z výťažku získaného speňažením majetku dlžníka v záujme toho, aby nedošlo

k individuálnemu uspokojeniu pohľadávok len niektorých veriteľov. Preto konkurzné právo obsahuje
súhrn hmotnoprávnych noriem, ktoré majú zabrániť dlžníkovi nielen pokračovať v ekonomickej činnosti
v záujme ochrany ostatných subjektov, ale najmä upraviť postup súdu, veriteľov, dlžníka, správcu a
ďalších zúčastnených procesných subjektov pri speňažovaní majetku dlžníka za účelom pomerného
uspokojenia pohľadávok veriteľov zo získaného výťažku. V posudzovanom prípade nepochybne ide len

o pomerné uspokojenie pohľadávok prihlásených veriteľov, pretože v opačnom prípade by ani neboli
splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a dôvody okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel,
určil neúčinnosť napadnutého právneho úkonu a súčasne rozhodol o povinnosti žalovaného vydať do

konkurznej podstaty úpadcu sumu započítanej pohľadávky 146.433,41 Eur tak, ako vyplýva z výrokovej
časti napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalovaný v záverečnom prednese pred okresným súdom poukázal
na plnenia poskytnuté žalovaným v rámci Dohody o započítaní, bez ich bližšej špecifikácie, okresný súd
uviedol, že povinnosť tvrdenia významných skutočností sa viaže na skončenie prvého pojednávania vo
veci, preto na neskôr označené skutočnosti a dôkazy súd môže prihliadať len výnimočne, a to v zákonom

stanovených prípadoch, ktorých existencia z uvedených tvrdení a vykonaných dôkazov nevyplynula.

O náhrade trov (doterajšieho) konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP s tým, že žalobca
ako v konaní úspešný účastník si uplatnil voči žalovanému náhradu trov písomnou špecifikáciou zo dňa
08.09.2014 a žiadal zaviazať žalovaného na náhradu trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby

- príprava a prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 19.07.2011, účasť na pojednávaní
dňa 19.07.2011, ďalšia porada s klientom dňa 06.10.2011, účasť na pojednávaní dňa 07.10.2011, účasť
na pojednávaní dňa 13.12.2011, písomné vyjadrenie k odvolaniu odporcu dňa 18.06.2012, účasť na
pojednávaní dňa 05.09.2014 - 6 x 718,69 Eur a 1x 359,34 Eur (porada s klientom), náhradu režijného
paušálu 5 úkonov v roku 2011 x 7,41 Eur, 1 úkon v roku 2012 á 7,63 Eur, 1 úkon v roku 2014 -

8,04 Eur, spolu režijný paušál 52,72 Eur, náhradu cestovného Považská Bystrica - Žilina a späť spolu
95,26 Eur, náhradu za stratu času spolu 150,30 Eur, celkom trovy právneho zastúpenia 4.969,76 Eur.
Rozdielne od pôvodného rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorému predchádzalo uplatnenie trov
právneho zastúpenia vyčísleného z neurčenej hodnoty práva, žalobca v rámci aktuálne špecifikovaných
trov konania určil hodnotu právnej služby z ceny peňažného plnenia, ktorého vydania do konkurznej

podstaty sa popri neúčinnosti právneho úkonu domáha.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v podaní jeho
právneho zástupcu (č.l. 304-327 spisu), z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
OSP (§ 205 ods. 2 písm. a) OSP) spočívajúcim v tom, že účastníkovi konania sa postupom okresného

súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f) OSP), okresný súd nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav (§ 221 ods. 1 písm. h) OSP) a rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP). Podľa žalovaného od pôvodného petitu zo dňa 17.07.2009,ktorým žalobca žiadal vydanie peňažného plnenia do podstaty, cez pôvodný rozsudok okresného súdu
zo dňa 13.12.2011 o určení neúčinnosti dohody, sa spor vo veci dostal k rozsudku zo dňa 05.09.2014, v
ktoromokresnýsúdrozhodolourčeníneúčinnostidohodyazároveňourčenípovinnostivydaťplneniedo

podstaty, to všetko na základe požiadaviek súdu, aby žalobca spresnil, čoho sa domáha; takýto postup
okresného súdu označil žalovaný za rozporný s Občianskym súdnym poriadkom. Podľa žalovaného
okresný súd nesprávne právne posúdil vec, keď napriek nezrozumiteľnosti žaloby a napriek skutočnosti,
žežalobcaanipopredchádzajúcejvýzvesúdupetitžalobyneupravilzrozumiteľnýmspôsobom,rozhodol
o veci rozsudkom, hoci bolo namieste aplikovať postup podľa § 43 ods. 2 OSP. Žalobca napriek tomu,

že už raz dopĺňal, resp. spresňoval žalobu svojím Doplnením zo dňa 07.09.2010, v ďalšom konaní vo
veci na okresnom súde po zrušení pôvodného rozsudku Krajským súdom v Žiline opätovne spresňuje
žalobu a žiada okrem určenia neúčinnosti Dohody aj vydanie peňažného plnenia do podstaty. Takéto
uplatnenie nároku je pritom v rozpore s tým, čo právny zástupca žalobcu žiadal v záverečnej reči pred
vydaním pôvodného rozsudku dňa 13.12.2011. V záverečnej reči pred vydaním pôvodného rozsudku
žalobca neuviedol, že sa žalobou domáha aj vydania peňažného plnenia do podstaty. Podľa žalovaného

okresný súd svojím procesným postupom prekročil hranicu manudukačnej povinnosti súdu a žalobcu
svojím aktívnym poučovaním a rozhodovaním priviedol k uplatňovaniu takých nárokov, o ktorých určení
žalobca súd pôvodne vôbec nežiadal. V tomto smere žalovaný zdôraznil, že ak mu v tejto časti odvolania
nebude vyhovené, je „pripravený domáhať sa ochrany svojho práva na spravodlivý proces na Ústavnom
súde SR“. Žalovaný mal za to, že v odvolacom konaní o pôvodnom rozsudku a v následnom konaní

na okresnom sa preukázalo, že žaloba je zjavne nezrozumiteľná, a to v takej podstatnej otázke, akou
je uplatňovaný nárok. Vzhľadom na túto nezrozumiteľnosť, ktorá nebola odstránená ani po výzve
okresného súdu, bolo potrebné žalobu odmietnuť. Žalovaný vytkol okresnému súdu, že nepostupoval
v zmysle § 95 OSP, keďže doplnenie žaloby predstavovalo zmenu žaloby. Žalovaný poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4Obdo 13/2012. Uviedol, že žalobca síce v

žalobe zmieňoval neúčinnosť dohody, avšak iba preto, aby odôvodnil svoj nárok na vydanie peňažného
plnenia do podstaty; zo žaloby plynie, že žalobca nemal záujem žiadať súd o deklarovanie neúčinnosti
dohody, pričom žaloba v pôvodnom znení bola v celom rozsahu jasná, zrozumiteľná a určitá. Žalobca
ako správca bol povinný pri formulovaní žaloby konať s odbornou starostlivosťou a okresný súd nemal
žalobcu vyzývať na doplnenie, resp. spresnenie formulácie petitu; išlo o poučenie žalobcu o hmotnom

práve, čím okresný súd konal v rozpore s OSP a poučovacou povinnosťou súdu. Podľa žalovaného
okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď vyzýval žalobcu na doplnenie jasného, zrozumiteľného
a určitého návrhu v zmysle hmotného práva. Na základe tohto nesprávneho posúdenia okresný súd
vydal nesprávne rozhodnutie vo veci, keď na základe podanej žaloby malo dôjsť k jej zamietnutiu pre jej
nevykonateľnosť.Podľažalovanéhožalobcaodporovaldohodeaždoplnenímžalobyzodňa07.09.2010,

po uplynutí prekluzívnej lehoty podľa § 57 ods. 2 ZKR, ktorá uplynula 08.11.2009.

Ďalej žalovaný vytkol okresnému súdu, že sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne
nezaoberal otázkou uplynutia prekluzívnej 6-mesačnej lehoty, keď len odkázal na názor odvolacieho
súdu v predchádzajúcom uznesení č.l. 245. Pritom odvolací súd vyjadril v uvedenom uznesení len

predbežný názor, ktorý o včasnom podaní žaloby o určenie neúčinnosti dohody nebol pre okresný súd
právne záväzný. Žalovaný zdôraznil, že otázka uplynutia prekluzívnej lehoty v spojení s formulačnými
nepresnosťami žaloby bola vo veci podstatnou, preto absencia odôvodnenia včasnosti žaloby spôsobila
nepreskúmateľnosť rozsudku, čo predstavuje odňatie možnosti žalovanému konať pred súdom.

Podľa žalovaného okresný súd rozhodol o nevykonaní dôkazov navrhnutých žalovaným, a to výsluchom
Ing. E. P. a Ing. O. P., pretože nepovažoval za potrebné preukazovať vedomosť žalovaného o úpadku
úpadcu v čase uzavretia dohody, keď pri odporovaní právnemu úkonu ako zvýhodňujúcemu podľa §
59 ZKR, sa preukazovanie vedomostnej zložky, resp. úmyslu nevyžaduje. Vyššie uvedeným konaním a
rozhodnutím okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď použil nesprávne ustanovenie právneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Následkom tohto postupu bolo zároveň odňatie možnosti
žalovanému konať pred súdom a preukazovať relevantné skutočnosti na podporu svojich tvrdení.
Žalovaný navrhoval výsluch Ing. E. P. a Ing. O. P. nielen kvôli preukázaniu vedomosti žalovaného
o úpadku úpadcu, ale najmä kvôli preukázaniu okolností uzavretia Dohody a splneniu podmienok
odporovateľnosti. Podmienkou odporovateľnosti právnemu úkonu z dôvodu zvýhodnenia veriteľa je

najmä skutočnosť, že právny úkon ukrátil uspokojenie veriteľov úpadcu. Predpokladom tohto ukrátenia
je objektívne zmenšenie majetku úpadcu v dôsledku napadnutého právneho úkonu. Ak úpadcov
právny úkon nemá za následok zmenšenie majetku, pretože za svoje plnenie dostal ekvivalentné
protiplnenie, takémuto úkonu nie je možné odporovať. V konaní o odporovacej žalobe musí byť záver,že napadnutý právny úkon je úkonom ekvivalentným, vždy bezpečne preukázaný, a to nielen odkazom
na samotné znenie právneho úkonu, ale zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník stratil, nadobudol
iné plnenie skutočne ekvivalentnej povahy (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo

2435/2006, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 2426/1999). Žalovaný zdôraznil, že
pre posúdenie splnenia podmienky odporovateľnosti Dohode ako zvýhodňujúceho právneho úkonu
bolo v zmysle vyššie uvedenej súdnej praxe nevyhnutné bezpečne preukázať, že majetok úpadcu sa
uzavretím Dohody objektívne zmenšil, t.j. že započítavané pohľadávky žalovaného neboli ekvivalentné
pohľadávkam úpadcu. Pre rozhodnutie vo veci bolo teda nevyhnutné skúmať a preukázať, či Dohodou

započítavané pohľadávky žalovaného na zaplatenie zmluvných pokút za omeškanie žalobcu so
zhotovením diel podľa Zmluvy o dielo č. 716/2007 a Zmluvy o dielo č. 149/2008 a pohľadávka
žalovaného na náhradu škody spôsobenej omeškaním so zhotovením diela podľa Zmluvy o dielo č.
149/2008, zodpovedali pohľadávke úpadcu na zaplatenie ceny za nedokončené dielo. Pre posúdenie
ekvivalentnosti zmluvných pokút za omeškanie úpadcu so zhotovením diel bolo namieste posúdiť ich
výšku s ohľadom na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti (§ 545a Občianskeho zákonníka).

Otázkou ekvivalentnosti zmluvných pokút sa okresný súd vôbec nezaoberal, iba uviedol, že v prípade
zmluvných pokút vo všeobecnosti existuje moderačné právo súdu. To, či využitie tohto práva prichádzalo
do úvahy aj v tomto prípade, však už neriešil. K náhrade škody, ktorá vznikla žalovanému v dôsledku
omeškania úpadcu so zhotovením diela podľa Zmluvy o dielo č. 149/2008, žalovaný poukázal na
skutočnosť, že okresný súd iba konštatoval všeobecnú možnosť úpadcu napadnúť uplatňovanú náhradu

škody. To však platí o akomkoľvek nároku, ktorý by veriteľ mohol mať voči dlžníkovi - úpadcovi. Z
rozhodnutia okresného pritom nevyplýva, prečo mal mať úpadca dôvod na to, aby napádal žalovaným
uplatnenú náhradu škody na súde. Okresný súd otázku opodstatnenosti a pôvodu náhrady škody
neriešil, hoci bola zásadnou pre posúdenie ekvivalentnosti plnení, ktorých sa týkala Dohoda. Pre
posúdenie tejto ekvivalentnosti bolo tiež potrebné zistiť, či pohľadávky úpadcu, ktoré boli predmetom

započítania v Dohode, boli nesporné. Táto skutočnosť vôbec nebola skúmaná. Nie je preto zrejmé, z
čoho vychádzal okresný súd, keď v rozsudku tvrdil, že započítané pohľadávky úpadcu boli nesporné,
zatiaľ čo pohľadávky žalovaného mali byť sporné, a preto neekvivalentné. V súvislosti s údajným
zámerom úpadcu zvýhodniť žalovaného pre účely možnej budúcej vlastnej spolupráce konateľa úpadcu,
pána Jána Budaia so žalovaným, žalovaný namietol, že takýto zámer konateľa úpadcu nevyplýval z

jeho výpovede na pojednávaní dňa 07.10.2011; z výpovede pána Budaia vyplývalo iba to, že cieľom
uzavretia Dohody bolo ukončenie zmluvného vzťahu medzi žalovaným a úpadcom, nakoľko úpadca
ako zhotoviteľ nemal prostriedky na dokončenie diela pre žalovaného ako objednávateľa. Nakoľko
pokračujúce omeškanie so zhotovením diela by len zvyšovalo zmluvnú pokutu a škodu na strane
žalovaného a zároveň by zmenšovalo majetok úpadcu, rozhodli sa strany zmluvný vzťah ukončiť a

nároky vysporiadať započítaním. Možná budúca spolupráca medzi pánom Budaiom a žalovaným bola
len naznačená a nebola podmieňovaná uzavretím Dohody. Tým, že okresný súd nesprávne vychádzal
z § 60 ZKR namiesto z § 59 ZKR, nedostatočne zistil skutočnosti pre vec rozhodujúce a dospel podľa
žalovaného k nesprávnym zisteniam. Zo strany okresného súdu bola vec nesprávne právne posúdená,
nakoľko bolo pri rozhodovaní o vykonaní podstatného dôkazu použité nesprávne ustanovenia ZKR, čím

došlo k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu a zároveň k odňatiu možnosti žalovanému konať
pred súdom a preukazovať svoje tvrdenia.

Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania žalovaný vytkol okresnému súdu, že určil hodnotu
právnej služby z ceny peňažného plnenia, ktorého vydania do konkurznej podstaty sa popri neúčinnosti

právneho úkonu žalobca domáhal. V zmysle rozhodovacej praxe súdov, ak je predmetom konania
odporovateľnosť právneho úkonu, nevychádza sa z hodnoty veci, ktorú žalobca žiada vydať do podstaty
(napr. rozsudok Okresného súdu Trnava, sp. zn. 19C/32/2010). Okresný súd Žilina mal v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou súdov vychádzať pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia
žalobcu z § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodol o zmene napadnutého rozsudku tak, že žalobu odmietne,
resp. z titulu preklúzie nároku žalobu zamietne, resp. z dôvodu odňatia možnosti žalovanému konať pred
súdom napadnutý rozsudok zruší a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne rovnako
rozhodol z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalovaný si zároveň uplatnil náhradu trov tohto odvolacieho konania.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v písomnom podaní jeho právneho zástupcu.
Odvolacie dôvody žalovaného nepovažoval za opodstatnené. Zdôraznil, že odporovacie právo uplatnil
včas, podaním žaloby 22.07.2009. Z celého obsahu žaloby bolo zrejmé, čoho sa domáhal tak postránke skutkového základu ako aj právneho dôvodu. S poukazom na § 62 ods. 5 ZKR, § 63 ZKR
žalobca uviedol, že odporovacie právo možno uplatniť aj žalobou určovacou (§ 80 písm. c) OSP), aj
žalobou na plnenie (§ 80 písm. b) OSP). Ak by aj nedošlo k doplneniu petitu podaním zo 07.09.2010,

musel by okresný súd danú otázku riešiť ako prejudiciálnu a uplatnený nárok na vydanie žalovanej
sumy priznať len pri určení, že napadnutý právny úkon je neúčinný. Okresný súd svoju manudukačnú
povinnosť neporušil; ani raz žalobcu nepoučoval o jeho hmotných právach. Žalobca časť petitu týkajúcu
sa vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu formuloval jednoznačne aj na pojednávaní 19.07.2011. Z
celého obsahu spisu je zrejmé, že k späťvzatiu pôvodného návrhu na vydanie splnenia zo strany

žalobcu nedošlo, čo správne konštatoval aj odvolací súd. Žaloba bola doplnená len raz, v podaní zo
dňa 07.09.2010 tak, aby petit obsahoval aj výrok o určení neúčinnosti právneho úkonu, o čom by
okresný súd musel i tak rozhodovať. Záverečnú reč žalobcu nemožno chápať izolovane od ostatných
úkonov účastníka konania. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obdo 13/2012
nepovažoval žalobca za aplikovateľné na danú sporovú právnu vec, keďže riešilo diametrálne odlišnú
situáciu - išlo o neplatnosť (nie neúčinnosť) právneho úkonu. Podľa žalobcu napadnutý právny úkon

predstavoval zvýhodňujúci právny úkon; podstatným právnym následkom dohody bol zánik pohľadávky
dlžníka-úpadcuvočižalovanémuzapočítaním.Vtomtosmerežalobcapoukázalnasplneniepodmienok
pre odporovanie neúčinnému právnemu úkonu (§ 57 a nasl. ZKR) a na konanie a výpoveď svedka
Jána Budaia. Neekvivalentnosť uspokojenia pohľadávok žalovaného a úpadcu je potrebné vidieť práve
v okolnostiach uzavretia napadnutej Dohody. K nevypočutiu Ing. O. P. a Ing. E. P.alobca uviedol, že

okresný súd uviedol dôvody tohto postupu. Zdôraznil, že súd nie je povinný vykonať všetky účastníkmi
navrhnuté dôkazy a ak odmietnutý dôkaz nie je spôsobilý prispieť k objasneniu veci, resp. sám účastník
neuvedie, aké svoje tvrdenia chce predmetným dôkazom preukázať, tak nemožno hovoriť o odňatí
možnosti konať pred súdom. Za relevantné považoval žalobca to, že úpadca bol v čase uzatvorenia
dohody so žalovaným v úpadku. Vo vzťahu k trovám konania žalobca uviedol, že v danom prípade išlo

o dve spojené veci, teda určenie neúčinnosti právneho úkonu a vydanie plnenia do podstaty, preto bolo
dôvodné postupovať za aplikácie ust. § 10 ods. 1, 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátovzaposkytovanieprávnychslužiebvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejajlen„vyhl.č.655/2004
Z.z.“). Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu i náhradu trov tohto
odvolacieho konania, ktoré vyčíslil.

Vyjadrenie žalobcu bolo žalovanej strane doručené.

KrajskýsúdvŽilineakosúdodvolací(§10ods.1OSP)prejednalvecvmedziachpodľa§212ods.1OSP
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a za splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3

OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP verejným vyhlásením rozsudku napadnutý rozsudok okresného súdu
vo výrokoch o určenie, že právny úkon Dohoda uzatvorená medzi dlžníkom BUDA mont s.r.o., so sídlom
Pod Hradiskom 16/373, 010 04 Žilina, IČO: 36 381 098 a odporcom ZIPP BRATISLAVA spol. s r.o., so
sídlom Mlynské nivy 61/A, 820 15 Bratislava, IČO: 31 355 161 dňa 3.12.2008, ktorou došlo k započítaniu
vzájomných pohľadávok účastníkov zmluvy vo výške 4.411.452,66 Sk, je v konkurze vedenom na

Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 4K 2/2009 na majetok úpadcu BUDAmont, s.r.o., so sídlom Pod
Hradiskom 16/373, Žilina, IČO: 36 381 098 voči veriteľom prihlásených pohľadávok neúčinný a o
povinnosti odporcu zaplatiť do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu BUDA mont s.r.o. v konkurznom
konaní Okresného súdu Žilina sp.zn. 4K 2/2009 sumu 146.433,41 Eur, do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku, potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie a v napadnutom výroku

o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 OSP.

Primárne krajský súd uvádza, že preskúmaval vec len v rozsahu a z tých dôvodov, ktoré žalovaný
vymedzil v odvolaní. Vyplýva to z ust. § 212 ods. 1 OSP, podľa ktorého odvolací súd je rozsahom

a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 212 ods. 3 OSP na vady konania pred súdom prvého stupňa
prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa § 212 ods. 4 OSP,
odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď sa navrhuje zmena, a naopak. Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd súčasne viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP).

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného vo vzťahu k napadnutým meritórnym výrokom, ktorými
okresný súd žalobe vyhovel, ako je vyjadrené v potvrdzujúcom výroku tohto rozsudku odvolacieho
súdu, tak krajský súd poukazuje na vyššie citované zákonné ust. § 219 ods. 1, 2 OSP, ktoré sú
základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže sa stotožňuje s vecne správnou výrokovou časťou v

merite veci i so skutkovými, ako i právnymi závermi obsiahnutými v odôvodnení rozsudku okresného
súdu, viažucimi sa k tejto napadnutej časti a na tieto dôvody odkazuje. Práve z titulu aplikácie § 219
ods. 2 OSP nebolo podľa názoru krajského súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti skutkového
a právneho charakteru, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu vo vzťahu k
potvrdenej časti rozhodnutia, boli opätovne uvádzané aj v dôvodoch tohto rozhodnutia krajského súdu,
pretože § 219 ods. 2 OSP umožňuje, aby sa krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení obmedzil

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý postup je v
súlade aj s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa
ktorého... „odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(III. US 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho
súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania". Z
uvedeného vyplýva, že pokiaľ rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok, potom
k požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho je postačujúce
odkázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a len vo vzťahu k

odvolacím dôvodom žalobcu zvýrazniť a doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia
ďalšie dôvody tak, ako to vyplýva z § 219 ods. 2 OSP, čo je v zhode aj s judikatúrou Ústavného súdu SR.

Krajský súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvého stupňa vo vzťahu k potvrdenej časti rozsudku žiadne vady majúce za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci a po skutkovej a právnej stránke sa stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi
sa predmetnej časti odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu. Len na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu v predmetnej (potvrdenej) časti, krajský súd
uvádza nasledovné.

Z obsahu odvolania žalovaného vyplývajú odvolacie dôvody tak v procesnej ako aj vecno-právnej rovine.

V procesnej rovine žalovaný namietal, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať
pred súdom a rozsudok nie je preskúmateľný v otázke, či (ne)došlo k podaniu žaloby v prekluzívnej
lehote. Preskúmaním napadnutého rozsudku a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, krajský súd

v tomto odvolacom konaní nezistil dôvodnosť uvedených odvolacích námietok žalovaného.

K námietke žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd uvádza, že
pre posúdenie tohto odvolacieho dôvodu bola relevantná právna úprava v § 157 ods. 2 OSP.

Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Požiadavka spravodlivého procesu v sebe zahŕňa zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v súdnom
procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej
výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov
občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania

(osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a
povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia
účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný(II. ÚS 35/02). Táto zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“
alebo tiež „princíp rovnosti“, sa premieta predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a
priebehdokazovania.Vpodstaterovnosťúčastníkovvsúdnomkonaní,akoprirodzenýdôsledokrovnosti

všetkých občanov (resp. tiež fyzických a právnických osôb), je upravená v § 18 OSP. Pri uplatňovaní
tejto zásady rovnosti v súdnom konaní je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka
súdneho konania, v danom prípade žalovaného ako odvolateľa, ale aj k právam žalobcu, ktorý rovnako
má nárok, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže v
súdnom konaní dochádzať k výkonom práv jedného z účastníkov súdneho konania na ujmu druhého

účastníka súdneho konania. Ani s ohľadom k uvedenej zásade rovnosti, vyjadrenej v § 18 OSP, krajský
súd nezistil, že by postupom okresného súdu došlo k takej vade prvostupňového konania, ktorá by
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedené dopadá aj na záver, že nebolo zistené
prekročenie procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu vyplývajúcej z ust. § 5 ods. 1, 2 OSP,
podľa ktorého súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia
o ich procesných právach a povinnostiach. Súdy povinnosť podľa odseku 1 nemajú, ak je účastník v

občianskom súdnom konaní zastúpený advokátom. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca
nebol v čase podania žaloby zastúpený advokátom, teda tu existovala poučovacia povinnosť okresného
súdu podľa § 5 ods. 1 OSP. Je pravdou, že okresný súd uznesením č.k. 10Cbi 3/2009-31 zo dňa
24.08.2010 vyzval žalobcu, aby v lehote 15-dní od doručenia tohto rozhodnutia opravil a doplnil návrh zo
dňa 17.07.2009 spôsobom uvedeným v odôvodnení tohto uznesenia, pričom ho vyzval na upresnenie

petitužalobytak,abyspĺňalnáležitostipodľa§62ods.5ZKRstým,žeideotypovúžalobuaustanovenia
ZKR podrobnejšie (ako osobitné ustanovenia) rozvádzajú všeobecné ustanovenie § 79 ods. 1 OSP, z
ktorého vyplýva, že z návrhu musí byť o. i. zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Nasledovalo doplnenie
petitužalobyvpodanížalobcuzo07.09.2010(č.l.35spisu).Vdanomprípadetedabolorelevantné(načo
poukázalodvolacísúdužvuzneseníč.l.245)posúdenieprocesnéhopostupuokresnéhosúduvovzťahu

k podanej žalobe, jej predmetu, s dôsledkom zodpovedania otázky, čo bolo predmetom uplatneného
nároku žalobcu a aký bol jeho rozsah - tým bol daný i predmet konania a rozhodovania okresného súdu
v prvostupňovom konaní. Z ust. § 152 ods. 2 veta prvá OSP vyplýva povinnosť súdu rozhodnúť o celej
prejednávanej veci.

Nepochybne žaloba je procesno-právnym prostriedkom ochrany práv účastníkov, ktoré vyplývajú
predovšetkým z hmotno-právnej úpravy. V danom prípade, po oboznámení sa s podaním žalobcu
zo dňa 17.07.2009, odvolací súd zistil, že žalované boli nároky správcu konkurznej podstaty úpadcu
vyplývajúce z právnej úpravy ZKR o neúčinnosti právnych úkonov. Konkrétne žalobou bol napadnutý
právny úkon úpadcu uzavretý so žalovaným dňa 03.12.2008, a to Dohoda, v ktorej bol obsiahnutý

zápočet vzájomných pohľadávok v rozsahu 4.411.452,90 Sk, t.j. 146.433,41 Eur.

Je potrebné uviesť, že žalobu nevymedzuje len jej petit, teda samotný žalobný návrh, ktorým žalobca
určuje ako chce, aby súd rozhodol, ale žalobu je potrebné ponímať, vyhodnocovať a posudzovať ako
celok,vrátaneskutkovýchaprávnychtvrdení,ktorýmižalobcavymedzujeaodôvodňujenímuplatňované

nároky. Z celého obsahu, kontextu žaloby, bolo zrejmé, že žaloba ako procesné podanie na súd
spĺňala všeobecné náležitosti vyžadované pre úkony účastníkov v § 42 ods. 1, 3 OSP, vo väzbe na
§ 79 ods. 1, 2 OSP. Žalobca nepochybne podal „žalobu na určenie právnej neúčinnosti právnych
úkonov“, pričom konkretizoval, že týmto právnym úkonom je Dohoda z 03.12.2008, že vykazuje znaky
„zvýhodňujúceho právneho úkonu“ v zmysle § 59 ods. 1, 2, 3, 4 ZKR, pričom takýto právny úkon je

podľa ZKR „odporovateľný a voči konkurzným veriteľom úpadcu právne neúčinný“. V petite žaloby zo
17.07.2009 žalobca žiadal, aby súd určil, že „žalovaný je povinný peňažné plnenie žalobcu započítané
napadnutou DOHODOU uzavretou medzi dlžníkom BUDA mont s.r.o, Pod Hradiskom 16/373, 010
04 Žilina, IČO: 36 381 098, zastúpeným konateľom Ing. Jánom Budaiom a žalovaným subjektom
ZIPP BRATISLAVA spol. s.r.o., so sídlom Stará Vajnorská 16, 832 44 Bratislava, IČO: 313 55 161,

zastúpeným Ing. O. P., konateľom spoločnosti a Ing. E. P., konateľom spoločnosti, dňa 3.12.2008 vo
výške 4.411.452,90 Sk, t.z. 146.433,41 Eur vydať do všeobecnej podstaty majetku úpadcu BUDA mont
s.r.o. v konkurze, č.k. 4K/2/2009 do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“ Žalobca po výzve okresného
súdu v uznesení č.k. 10Cbi 3/2009-31 zo dňa 24.08.2010 v podaní zo 07.09.2010 doplnil petit žaloby zo
17.07.2009tak,že„Súdurčuje,žeDOHODAuzavretámedzidlžníkomBUDAmonts.r.o.,PodHradiskom

16/373, 010 04 Žilina, IČO: 36 381 098, zastúpeným konateľom Jánom Budaiom a žalovaným subjektom
ZIPP BRATISLAVA spol. s r.o., so sídlom Stará Vajnorská 16, 832 44 Bratislava, IČO: 31 355 161,
zastúpeným Ing. O. P., konateľom spoločnosti a Ing. E. P. konateľom spoločnosti, dňa 03.12.2008 vovýške 146.433,41 Eur (4.411,452,90 Sk) je voči konkurzným veriteľom úpadcu BUDA mont s.r.o. „v
konkurze“ právne neúčinná.“

Podľa odvolacieho súdu, predmetné doplnenie petitu žaloby nebolo možné považovať za zmenu žaloby,
keďže žalobca nežiadal niečo iné, prípadne viac, než už uplatňoval žalobou zo 17.07.2009 v celom
jej obsahu - nepochybne išlo o uplatňovanie práva na odporovanie právnemu úkonu úpadcu. Len cez
posúdenie právnej neúčinnosti žalobou napadnutého právneho úkonu by mohlo byť rozhodované o
povinnosti vydať započítané peňažné plnenie do všeobecnej podstaty majetku úpadcu.

Podľa § 42 ods. 3 OSP v spojení s § 79 ods. 1 OSP, zo žaloby musí byť zjavné, ktorému súdu je určená,
kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísaná a datovaná. Okrem uvedených náležitostí
musí žaloba obsahovať meno, priezvisko (prípadne aj dátum narodenia, telefonický kontakt) a bydlisko
účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaje o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich
skutočností,označeniedôkazov,ktorýchsažalobcadovolávaamusíbyťznehozrejmé,čohosažalobca

domáha (tzv. žalobný petit). Ak je účastníkom právnická osoba, žaloba musí obsahovať názov alebo
obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. Ak je účastníkom fyzická osoba, ktorá
je podnikateľom, žaloba musí obsahovať obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené.
Prípadné vady žaloby, spôsobujúce jej nesprávnosť, neúplnosť alebo nezrozumiteľnosť, je možné
odstrániť postupom podľa § 43 OSP. Za nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie je možné

považovať také podanie, v ktorom absentujú všeobecné náležitosti vyžadované vyššie citovanými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (resp. ďalšími jeho osobitnými ustanoveniami), ako aj
nevyhnutné k tomu, aby bolo súdu jasné, o čom má rozhodnúť. Posúdeniu toho, či žalobný petit je
dostatočne presný, určitý, zrozumiteľný a úplný, napomáha zistenie, či po prevzatí petitu do výroku
rozhodnutia, bude toto vykonateľné.

Zmenou žaloby v zmysle § 95 OSP sa rozumie inštitút procesného práva, použitím ktorého možno
zmeniť to, čoho sa žalobca domáhal v pôvodnom petite, a to tak, že žiada viac, žiada niečo iné alebo
na základe iného skutkového stavu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
4 Obdo 60/2011 z 31. januára 2012). O taký prípad (zmeny žaloby) však v prípade podania žalobcu

zo 07.09.2010 nešlo. Odvolací súd zhodne s okresným súdom konštatoval, že išlo o upresňujúce -
doplňujúce podanie žalobcu v intenciách úpravy v § 42 ods. 3 OSP v spojení s § 79 ods. 1, 2 OSP.
Relevantné bolo, že žalobca už podaním zo 17.07.2009 podal „žalobu na určenie právnej neúčinnosti
právnych úkonov“, avšak opomenul to vyjadriť i v petite žaloby - čo doplnil upresňujúcim podaním zo
07.09.2010.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva k pôvodnému (nesprávnemu) uzneseniu Okresného súdu Žilina
č.k. 10Cbi 3/2009-36 zo dňa 19.10.2010, ktorým pripustil „zmenu návrhu na začatie konania zo dňa
07.09.2010“ v zmysle obsahu podania zo 07.09.2010 podľa § 95 ods. 1, 2 OSP, že podaním odvolania
žalovaného (č.l. 66-71 spisu) proti uvedenému procesnému rozhodnutiu, ktoré vydal vyšší súdny

úradník okresného súdu, došlo k účinkom podľa § 374 ods. 4 posledná veta OSP, t.z. k zrušeniu
tohto rozhodnutia. Uvedené konštatoval Krajský súd v Žiline ako súd odvolací i vo vrátení veci ako
predčasne (nedôvodne) predloženej na rozhodnutie pod sp.zn. 13CoKR/4/2011 zo dňa 10.03.2011 (č.l.
78spisu).Napokonkonajúcisudcaokresnéhosúduvúradnomzáznameč.k.10Cbi/3/2009-79vovzťahu
k ďalšiemu procesnému postupu v prvostupňovom konaní správne uviedol, že žalobca uviedol všetky

relevantné skutočnosti, o ktoré opieral dôvodnosť podanej žaloby, už v podaní zo 17.07.2009, avšak
petit formulačne neupravil v súlade s hmotným právom (od ktorého uplatňovaný nárok odvodzoval).
Z dikcie ust. § 79 ods. 1 OSP je zrejmé, že za postačujúce sa považuje, ak žalobca v žalobe vyjadrí
podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe v žalobe opísaného skutkového stavu domáha.
Správca konkurznej podstaty sa môže domáhať súčasne vyslovenia právnej neúčinnosti právneho

úkonu, ako aj plnenia z odporovateľného právneho úkonu. Keďže formulácia žalobného petitu (v podaní
zo 17.07.2009) nezodpovedala presne tomu, čo žalobca - správca konkurznej podstaty v kontexte celej
žaloby čo do uplatňovaného nároku vyjadril, formulačnú nepresnosť petitu žaloby žalobca odstránil
doplňujúcim (upresňujúcim) podaním na základe výzvy okresného súdu, čo nebolo možné považovať
za zmenu žaloby (§ 95 ods. 1, 2 OSP a contrario).

Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalobca v ďalšom priebehu prvostupňového konania k
žalobou uplatňovaným nárokom v rámci prednesov na pojednávaní 19.07.2011 (č.l. 85 - 97 spisu)
uviedol, že „....k uplatneniu odporovateľnosti právneho úkonu, vieme, že je možné nielen v rámciurčovacej žaloby, ale aj v rámci žaloby na plnenie“. „...ako navrhovateľ som v odporovacej žalobe priamo
uplatňoval aj právo na vydanie nadobudnutého plnenia odporcom podľa napadnutej DOHODY“.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že okresný súd nepoučil žalobcu vo vzťahu k petitu žaloby tak,
aby išlo o vymedzenie iného predmetu tohto konania, teda odlišne od toho vymedzenia, ktoré už
bolo obsiahnuté v žalobe, vrátane jej dôvodov. Preto takýmto postupom okresného súdu nemohlo
dôjsť ani k porušeniu zásady rovnosti účastníkov, ani k odňatiu práva žalovanému konať pred súdom.
K uvedenému len podporne a contrario odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 20.12.2011, sp.zn. 6Cdo 125/2011, v zmysle ktorého: „Ak by súdy poučili žalobcu
ohľadne naformulovania správneho petitu žaloby, a teda vymedzili inak predmet tohto konania, takéto
poučenie by presiahlo poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O.s.p. a bolo by v rozpore so zásadou
rovnosti účastníkov konania“.

Je tiež potrebné poukázať na ust. § 154 ods. 1 OSP, podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v

čase jeho vyhlásenia. K momentu rozhodovania tak okresného ako aj krajského súdu v merite veci bolo
nevyhnutné vychádzať z petitu žaloby, ktorý vyplýval z podania žalobcu zo dňa 17. júla 2009 (č.l. 1-5
spisu) v spojení s podaním žalobcu zo dňa 07.09.2010 (č.l. 35 spisu).

Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd dospel k záveru o dostatočnom

odôvodnení zo strany súdu prvého stupňa, za rešpektovania vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2
OSP, a to vo vzťahu ku všetkým skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie vo
veci samej. I vo všeobecnej rovine je potrebné uviesť, že odôvodnenie rozsudku je práve tou časťou
rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná, významná z hľadiska
presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Okresný súd v danom

prípade dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal,
ktoré dôkazy nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach.
Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci. Pod právnym posúdením veci sa
rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie
rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej

normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je
potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako
ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval. Uvedené kritériá v dostatočnej miere z napadnutého
rozsudku okresného súdu vyplývajú. V tomto smere bolo dostatočné nielen samotné vymenovanie a
odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplynulo,

akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia
okresného súdu. Pre úplnosť v tomto smere krajský súd poukazuje i na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03, podľa ktorého ustanovenie § 157 ods. 2 OSP je potrebné
z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a
interpretovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých

je založené, čo v danom prípade prvostupňový súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dodržal.

Uvedené sa vzťahuje aj k otázke odôvodnenia záveru okresného súdu o podaní odporovacej žaloby
v danom prípade v prekluzívnej lehote. Okresný súd sa uvedenou otázkou dostatočne zaoberal i v
skoršom rozsudku č.k. 10Cbi 3/2009-237 zo dňa 19.07.2012, čo zhodnotil odvolací súd v uznesení č.l.

245, na ktoré obe rozhodnutia (i) v otázke dodržania prekluzívnej lehoty podľa § 57 ods. 2 ZKR, poukázal
v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd. Len pre úplnosť odvolací súd i na tomto mieste
precizuje, že z ust. § 57 ods. 2 ZKR, správne citovaného v odôvodnení napadnutého rozsudku, vyplýva
6-mesačná prekluzívna lehota na podanie odporovacej žaloby, ktorá plynie od vyhlásenia konkurzu.
Účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu BUDA mont s.r.o. nastali deň po uverejnení uznesenia

o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku, t.j. dňa 08.05.2009, pričom žaloba v danej veci došla
Okresnému súdu Žilina dňa 22.07.2009, t.j. v rámci prekluzívnej lehoty podľa § 57 ods. 2 ZKR, ktorá by
uplynula 08.11.2009. Odvolací súd zhodne s okresným súdom a svojim právnym názorom vysloveným
už v predchádzajúcom uznesení č.l. 245 uvádza, že na tento záver nemala vplyv okolnosť upresnenia
žaloby v doplňujúcom podaní žalobcu zo dňa 07.09.2010, pričom vysvetlil tiež to, že toto upresnenie

žaloby zo dňa 17. júna 2009, ktoré došlo okresnému súdu 22.07.2009, nemalo charakter zmeny žaloby,
o ktorej by malo byť rozhodované v zmysle § 95 ods. 1, 2 OSP, keďže nešlo o kvalitatívne odlišný
nárok uplatňovaný na odlišnom skutkovom a právnom základe. Na dotvrdenie správnosti uvedeného
nazerania na otázku zmeny žaloby odvolací súd len podporne a primerane poukazuje na uznesenieNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo 99/2010 zo dňa 28.09.2010, podľa ktorého: „...O
zmenu žaloby ide vtedy, ak sa domáha žalobca niečoho iného než v pôvodnej žalobe, alebo ak
požaduje na základe rovnakého skutkového základu viac, než požadoval v pôvodnej žalobe, alebo ak

požaduje žalobca síce rovnaké plnenie rovnakej kvality a rovnakého rozsahu, ale na základe iného
skutkového stavu (skutkového základu veci), než aký uviedol v pôvodnej žalobe“. Relevantné bolo, že
žalobca pri upresnení žaloby v podaní zo 07.09.2010, spočívajúcom v precizovaní žalobného petitu,
do ktorého sa len premietli všetky nároky už obsahovo vyjadrené v podanej žalobe zo dňa 17. júna
2009 tak, aby žaloba v petite zodpovedala zákonnej úprave, neuvádzal iné skutkové okolnosti, než

z ktorých odvodzoval žalobu zo dňa 17. júna 2009 uplatnený nárok na určenie neúčinnosti právneho
úkonu, ktorému odporoval. V danom prípade bola postupom okresného súdu zabezpečená len úprava
žalobného petitu, jeho precizovanie, čo nebolo možné hodnotiť ako zmenu žaloby v zmysle § 95
ods. 1, 2 OSP. Ak aj dôjde k oprave, doplneniu žaloby o určité náležitosti a súd prípadne vyzve na
opravu takejto žaloby, tak súdne konanie začína s účinkami zachovania procesných a hmotnoprávnych
lehôt doručením žaloby na súd, v danom prípade dňom 22.07.2009, preto nemohla byť vyhodnotená

ako dôvodná námietka žalovaného o preklúzii uplatneného nároku žalobcom. Je aj ústavne legitímna
požiadavka, že pri úkonoch účastníkov treba rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia
OSP v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním jednotlivých
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez

zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že má poskytovať v občianskom
súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom
prípade stať zárukou zákonnosti a má slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP). Prílišný
formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania nemá oporu v zákone a

viedol by k popretiu základného významu pre ochranu zákonnosti a súčasne nie je v súlade s ústavnými
princípmi spravodlivého procesu.

Aj v nadväznosti na uvedené odvolací súd zvýrazňuje a dodáva, že vo všeobecnosti v zmysle § 79 ods.
1 OSP je potrebné uviesť taký sumár skutočností, aby z podaného návrhu na začatie konania (žaloby)

bolo zrejmé, čoho sa žalobca domáha. Požiadavku, aby z návrhu na začatie konania bolo zjavné, čoho
sa žalobca domáha, nemožno vykladať tak, že by žalobca bol povinný urobiť návrh znenia výroku,
ktorý sudca len prevezme do výroku rozsudku. Ustanovenie § 79 ods. 1 druhá veta OSP žalobcovi
neukladá formulovať návrh rozsudku, ale iba to, aby z návrhu na začatie konania bolo zrejmé, čoho
sa žalobca domáha. Stačí určite a zrozumiteľne označiť spôsob určenia právneho vzťahu, právo a

povinnosť, ktorá má byť rozhodnutím súdu uložená. Občiansky súdny poriadok v spojení so zákonom
č. 7/2005 Z.z. žalobcovi neukladá formulovať návrh rozsudku, ale iba to, aby zo žaloby sa dalo zistiť,
čoho sa žalobca domáha. Až súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia
(k tomu obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2Cdo 8/2005). Pokiaľ teda
okresný súd v súvislosti s formulovaným žalobným petitom žalobcom v podanej žalobe zo dňa 17. júna

2009 postupoval uznesením č.k. 10Cbi 3/2009-31 zo dňa 24.08.2010 tak, že vyzval žalobcu na opravu
(úpravu) žalobného petitu, tak týmto postupom nezasiahol do práv účastníkov súdneho konania, keďže
zo samotnej žaloby žalobcu ako celku bolo zrejmé, čoho sa žalobca domáhal, a to nárokov správcu z
odporovania dotknutému právnemu úkonu úpadcu podľa úpravy v ZKR. Rovnako tak nedošlo k žiadnej
vade konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, ani k odňatiu práva

žalovaného konať pred súdom tým, že okresný súd rozhodol napokon bez postupu podľa § 95 ods. 1,
2 OSP vo vzťahu k podaniu žalobcu zo dňa 07.09.2010.

Pokiaľ vo vzťahu k vyššie uvedený dôvodom neakceptovania námietok žalovaného v odvolaní v
procesnej rovine, žalovaný poukázal na možnosť a svoju pripravenosť „domáhať sa ochrany svojho

práva na spravodlivý proces na Ústavnom súde SR“, tak odvolací súd pre úplnosť dodáva, že uvedené
netvorí relevantný odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 OSP. Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že súd prvého stupňa
alebo odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).Vo vecno-právnej rovine žalovaný namietal, že pre rozhodnutie bolo potrebné skúmať i to, či napadnutou
dohodou započítavané pohľadávky žalovaného na zaplatenie zmluvných pokút za omeškanie žalobcu
so zhotovením diela podľa zmluvy o dielo č. 716/2007 a č. 149/2008, ako aj pohľadávka žalovaného

na náhradu škody, spôsobenej omeškaním so zhotovením diela podľa zmluvy o dielo č. 149/2008,
zodpovedali žalobcovej pohľadávke na zaplatenie ceny diela za nedokončené dielo. Súčasne namietal,
že okresný súd sa nezaoberal otázkou ekvivalentnosti zmluvných pokút, pričom v tejto spojitosti bolo
tiež potrebné podľa neho zistiť, či pohľadávky úpadcu, ktoré boli predmetom započítania v dohode,
boli nesporné. K tomu odvolací súd uvádza, že žalovaný až v štádiu súdneho konania paradoxne

spochybňuje vlastné pohľadávky, ktoré započítal s úpadcom napadnutou dohodou. V konečnom
dôsledku však tieto tvrdenia žalovaného boli ako odvolacie dôvody pre posúdenie prejednávanej
veci irelevantné. Okresný súd správne pri určení právnej neúčinnosti napadnutej dohody s určením
povinnosti žalovanému vrátiť dohodou získané peňažné plnenie do majetkovej podstaty úpadcu, v rámci
prebiehajúceho konkurzného konania Okresného súdu Žilina sp.zn. 4K 2/2009, posúdil, že predmetná
dohoda zodpovedala odporovateľnému úkonu úpadcu v zmysle ust. § 57 ods. 1, 2, 4, § 59 ods. 1-4 ZKR.

Okresný súd vysvetlil aj svoj procesný postup v rámci dokazovania, uviedol dostatočné dôvody, prečo
nevykonal všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi. Za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd v plnom
rozsahu odkazuje na tieto dôvody, s ktorými sa stotožňuje, tak ako ich okresný súd uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Len zvýrazňuje, že odporovateľnosť právnych úkonov je osobitný inštitút, ktorý
slúži na ochranu veriteľov, v danom prípade veriteľov úpadcu. Odporovateľnosť právnych úkonov pritom

ako určitá sankcia nie je postihom za konkrétne vady právneho úkonu, ale za jeho právne dôsledky vo
vzťahukveriteľomdlžníka(úpadcu).Negatívneprávnedôsledkysaprejavujúvtom,žekonkrétnyprávny
úkon dlžníka (úpadcu) spôsobí ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľa, čo bolo v danom konaní aj
preukázané. Je potrebné súhlasiť s okresným súdom, že v prípade započítania vzájomných pohľadávok
nedochádza k zmene bilancie aktív a pasív úpadcu, avšak v dôsledku započítania zvýhodnenie

žalovaného spočívalo v rozsahu uspokojenia jeho pohľadávok voči dlžníkovi v porovnaní s ostatnými
veriteľmi pohľadávok prihlásených v konkurznom konaní, keď pohľadávky žalovaného boli uspokojené
v celom rozsahu v rámci dohody o započítaní, zatiaľ čo miera uspokojenia veriteľov, ktorých pohľadávky
sa stali splatnými v období pred splatnosťou pohľadávok žalovaného, je v konkurznom konaní nižšia.

K námietkam vo vzťahu k rozsahu dokazovania pred súdom prvého stupňa a jeho hodnotením v rovine
námietky o nedostatočne zistenom skutkovom stave, odvolací súd uvádza, že pre prijaté skutkové
zistenia a následné právne posúdenie, tak ako vyplýva z napadnutého rozsudku, bolo okresným súdom
vykonané dostatočné dokazovanie a dôkazy boli vyhodnotené v súlade s § 132 OSP. Odvolací súd
len dodáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten
argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (k
tomu porovnaj rozhodnutie ESĽP Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Argumentovanie žalovaného uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obdo 13/2012

zo dňa 31. mája 2012 nebolo opodstatnené, keďže primárne sa žalobca v uvedenom konaní domáhal
neplatnosti kúpnej zmluvy a až po uplynutí prekluzívnej lehoty žalobca navrhol bez zmeny skutkového
stavuurčenieneúčinnostiprávnehoúkonu,čobolaodlišnásituáciaodtej,ktorájeriešenávsúdenejveci.

Krajský súd záverom konštatuje, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

napadnutého rozsudku nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty
podporili príslušné závery. Z uvedeného rozhodnutia vyplývala celková presvedčivosť, závery prijaté
okresným súdom rešpektovali i právny názor odvolacieho súdu v uznesení č.l. 245 (§ 226 OSP) a boli
súladné so skutkovými zisteniami ako vyplynuli z dostatočne vykonaného dokazovania i s relevantnou
právnou úpravou správne citovanou v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Napokon k tejto časti svojho rozhodnutia považuje krajský súd za potrebné k precizovaniu dôvodov
potvrdeného rozhodnutia súdu prvého stupňa v merite veci poukázať podporne i na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktoréhoodvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho
rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol
vlastnú argumentáciu.

Dňa 18.11.2015 doručil žalovaný písomné podanie svojho právneho zástupcu k vyjadreniu žalobcu k
odvolaniužalovaného(č.l.394-399spisu).Žalovanýuviedol,žeokresnýsúdvkonanívovecinezohľadnil
podstatnú hmotnoprávnu podmienku pre úspešné podanie odporovacej žaloby, a to podmienku platnosti
právneho úkonu, ktorému sa odporuje. Napriek tomu, že súdy sú povinné ex offo prihliadať na absolútnu

neplatnosť právnych úkonov, okresný súd rozhodol o neúčinnosti Dohody o započítaní, hoci táto
je absolútne neplatným právnym úkonom. Platí pritom, že nakoľko odporovať možno iba platnému
právnemu úkonu, má zistenie o neplatnosti úkonu za následok to, že odporovacej žalobe nie je možné
vyhovieť. Vo všeobecnosti platí, že podmienkou toho, aby právny úkon nadobudol účinnosť, je jeho
platnosť. Ak právny úkon nie je platný, hľadí sa naň, akoby vôbec nebol urobený a takýto neplatný úkon
preto nemôže vyvolať právne účinky. Neplatný právny úkon teda nemôže mať ani účinok ukracovania,

príp. zvýhodňovania veriteľov. Dohoda o započítaní obsahuje započítanie viacerých pohľadávok úpadcu
a viacerých pohľadávok žalovaného z titulu náhrady škôd a z titulu zaplatenia zmluvných pokút.
PohľadávkybolivyfakturovanéniekoľkýmifaktúramiuvedenýmivDohodeozapočítaní.VDohodepritom
nie je určené, ktorá konkrétna pohľadávka žalovaného sa započítava proti ktorej konkrétnej pohľadávke
úpadcu. V Dohode sa len uvádza, že započítaním má zaniknúť každá pohľadávka úpadcu v celej výške,

avšak nie je zrejmé, započítaním s ktorou z troch pohľadávok žalovaného. Rovnako nie je zrejmé,
započítaním s ktorými konkrétnymi pohľadávkami úpadcu mali zaniknúť dve pohľadávky žalovaného
v celom rozsahu a jedna pohľadávka čiastočne. Takéto započítanie vzájomných pohľadávok je podľa
žalovaného síce po jazykovej stránke zrozumiteľné, ale po obsahovej stránke je jeho vecný obsah
neurčitý. V zmysle rozhodovacej praxe súdov ak zo započítania nie je zrejmé, ktorá pohľadávka proti

ktorejjezapočítavaná,úkonzapočítaniajeneplatnýpodľa§37ods.1OZ(napr.rozhodnutieNajvyššieho
súdu ČR, sp.zn. 32 Cdo 3082/2007, rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp.zn. 5Cmo 38/2006,
potvrdeného Najvyšším súdom ČR). Napriek tomu, že okresný súd pri rozhodovaní vo veci nepochybne
skúmal Dohodu o započítaní, na jej neplatnosť neprihliadal a rozhodol o určení jej neúčinnosti, preto je
napadnuté rozhodnutie nesprávne, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalovaný ďalej vo vyjadrení uviedol, že ako veriteľ sa pri zisťovaní stavu konkurzu úpadcu dostal
k zápisnici zo zasadnutia veriteľského výboru zo dňa 11.09.2009 (ďalej aj „Zápisnica"). Z bodu 4
Zápisnice vyplýva, že v čase uzavretia Dohody mal úpadca zakázané nakladať so svojim majetkom z
dôvodu exekúcie na majetok úpadcu. Majetkom úpadcu nesporne boli aj záväzky a pohľadávky, ktoré

boli predmetom Dohody o započítaní. Ak by sa preukázalo, že úpadca mal zakázané nakladať so
svojím majetkom, vrátane záväzkov a pohľadávok, v čase uzavretia Dohody, bola by Dohoda absolútne
neplatná i v zmysle § 39 OZ. Okresný súd mal konkurzný spis úpadcu k dispozícii. Zákaz exekútora
nakladať s majetkom úpadcu by mohol znamenať ďalší dôvod na vyslovenie absolútnej neplatnosti
započítacieho prejavu obsiahnutého v Dohode. Okresný súd sa však absolútnou neplatnosťou Dohody o

započítaní vôbec nezaoberal, preto nezisťoval ďalšie skutočnosti ohľadne exekúcie a zákazu nakladania
s majetkom úpadcu v čase uzavretia Dohody, ktoré vyplývali z konkurzného spisu. Z uvedeného vyplýva,
že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav veci. Žalobca sa teda od žalovaného domáha plnenia v
zmysle § 63 ods. 2 ZKR, z titulu náhrady škody a zmluvných pokút, ktoré žalovaný podľa žalobcu získal
od úpadcu Dohodou o započítaní. Nakoľko je však Dohoda neplatná, žalovaný touto Dohodou nezískal

od úpadcu žiadne plnenie, ktoré by mal vrátiť do podstaty, preto nie je možné vyhovieť ani tejto časti
žaloby. Súd nemôže vyhovieť návrhu v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 146.433,41 Eur do konkurznej
podstaty ani z titulu prípadnej povinnosti žalovaného plniť pohľadávky úpadcu, ktoré boli predmetom
započítania v rámci Dohody. Predpokladom povinnosti žalovaného plniť pohľadávky úpadcu, ktoré
boli predmetom Dohody, je existencia týchto pohľadávok. Pohľadávky úpadcu, ktoré boli predmetom

Dohody, spočívali najmä v zaplatení zádržného a garančnej zábezpeky. Existencia týchto pohľadávok
je spojená so splnením určitých podmienok obsiahnutých v príslušných zmluvách o dielo. Nakoľko však
žalobca existenciu pohľadávok úpadcu, ktoré boli predmetom Dohody, a povinnosť žalovaného zaplatiť
tieto pohľadávky úpadcu v určitej výške v konaní vo veci netvrdil, ani nepreukázal, neuniesol bremeno
tvrdenia a bremeno dôkazu, spojené s prípadným nárokom úpadcu na plnenie takýchto pohľadávok.

Žalovaný zopakoval svoj odvolací návrh.

Toto vyjadrenie žalovaného bolo následne doručené žalobcovi (č.l. 403 spisu).K procesnému písomnému podaniu žalovaného, ktoré bolo v origináli doručené Krajskému súdu v Žiline
dňa 18.11.2015 (č.l. 394-399 spisu), a ktoré obsahovalo nové skutočnosti a nové dôkazy (č.l. 400-401
spisu), neuvádzané a nepredkladané žalovaným v prvostupňovom konaní ani v odvolaní (č.l. 316-327

spisu), odvolací súd poukazuje na ust. § 118a ods. 1-3 OSP, § 205a ods. 1 OSP, § 205 ods. 3 OSP.

Podľa § 118a ods. 1 OSP, vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo
veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, v sporoch vyvolaných alebo
súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou, o základe veci v sporoch o ochranu hospodárskej súťaže,

o základe veci v sporoch o ochranu práv porušených alebo ohrozených nekalým súťažným konaním,
o základe veci v sporoch z porušenia alebo ohrozenia práva na obchodné tajomstvo sú účastníci
povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
najneskôr do skončenia prvého pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie
prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu (§ 101 ods. 2).

Podľa § 118a ods. 2 OSP, na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliada;
to neplatí, ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník
nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných
dôkazných prostriedkov.

Podľa § 118a ods. 3 OSP, o povinnostiach podľa odseku 1 a o následkoch ich nesplnenia musia byť
účastníci poučení najneskôr v predvolaní na prvé pojednávanie vo veci.

Podľa § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa,
sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa

týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia
súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania
bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa § 205 ods. 3 OSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Z obsahu spisového materiálu bolo nepochybné, že okresný súd poučil žalovaného podľa § 118a ods.
1 OSP na pojednávaní dňa 19.07.2011 (č.l. 85-93 spisu). Išlo o prvé pojednávanie vo veci a bolo

riadne vykonané. Na tomto pojednávaní, no ani neskôr v prvostupňovom konaní, či v predchádzajúcom
odvolaní (č.l. 209-223 spisu) a v prejednávanom odvolaní (č.l. 316-327 spisu), žalovaný neposkytol tie
tvrdenia,ktorýmivovyjadreníz13.11.2015vzniesolnámietkuabsolútnejneplatnostidohodyozapočítaní
(č.l. 6-10 spisu) z dôvodu jej neurčitosti (§ 37 ods. 1 OZ) z hľadiska, že nie je zrejmé a nedá sa
odvodiť ani výkladom, ktorá konkrétna pohľadávka žalovaného je započítaná proti ktorej konkrétnej

pohľadávke úpadcu a naopak. Súčasne má ísť o absolútnu neplatnosť dohody o započítaní v zmysle §
39 OZ z dôvodu porušenia zákazu exekútora nakladať s majetkom úpadcu v čase uzatvorenia dohody o
započítaní. Tieto argumenty žalovaný nepochybne vzniesol po uplynutí odvolacej lehoty, ktorá v danom
prípade skončila 24.10.2014 (piatok). Podľa § 205 ods. 3 OSP však rozsah, v akom sa rozhodnutie
napáda a dôvody odvolania, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Preto na

novú argumentáciu žalovaného, ktorou vo vyjadrení zo dňa 13.11.2015 rozširoval dôvody odvolania, už
nemohol odvolací súd pri svojom rozhodovaní vo veci prihliadať.

Uvedené bolo zosilnené i právnou úpravou v § 205a ods. 1 OSP, podľa ktorej by na (nové) skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, mohol odvolací súd prihliadať ako

na relevantné odvolacie dôvody len za splnenia zákonných podmienok uvedených taxatívne v § 205a
ods. 1 písm. a) až d). Žalovaný však netvrdil ani nepreukázal splnenie ani jednej z týchto zákonných
podmienok. Len vo vzťahu k novému listinnému dôkazu, doloženému v prílohe vyjadrenia z 13.11.2015
uviedol, že sa k predmetnej zápisnici dostal „pri zisťovaní stavu konkurzu úpadcu“, čo časovo neupresnil,
avšak podstatné bolo, že dotknutá zápisnica je datovaná 11.09.2009, teda zjavne existovala aj v čase

prebiehajúceho prvostupňového konania a bolo ju možné označiť ako dôkaz žalovaným v zmysle §
118a ods. 1, 2 OSP. Žalovaný sám potvrdil, že predmetná zápisnica bola súčasťou konkurzného spisu
sp.zn. 4K 2/2009 Okresného súdu Žilina. No predovšetkým odvolací súd nemohol na novú argumentáciužalovaného v skutkovej rovine prihliadať za rešpektovania koncentračnej zásady vyjadrenej v § 118a
OSP, vo vzťahu k danému incidenčnému konaniu.

K uvedenému odvolací súd pre úplnosť dodáva, že na novú argumentáciu žalovaného o absolútnej
neplatnosti právneho úkonu úpadcu, ktorému žalobca odporuje podanou žalobou, nazeral nielen ako
na námietky v rovine právneho posúdenia veci, ale súčasne a najmä i otvárajúce už uzavretý skutkový
stav veci tak ako bol z vykonaného dokazovania zistený okresným súdom (§ 213 ods. 1 OSP). Práve i
cez toto nazeranie nebolo možné zo strany odvolacieho súdu sa v odvolacom konaní zaoberať novou

argumentáciou žalovaného, pričom sa zvýrazňuje koncentračná zásada v konaní o incidenčnom spore
a neúplná apelácia, ktorou je ovládané odvolacie konanie.

Vovzťahuknapadnutémuvýroku-rozhodnutiuonáhradetrovkonania,dospelkrajskýsúdpreskúmaním
veci v zmysle § 212 ods. 1 OSP k záveru o dôvodnosti odvolania žalovaného, pokiaľ namietol nesprávne
právne posúdenie veci.

Vo všeobecnosti pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je pod vecou potrebné rozumieť
predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci
treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú
právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale

na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Žalovaný namietal, že okresný súd mal pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia žalobcu
vychádzať z ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. Súčasne namietal, že okresný súd pri určení základnej
sadzby tarifnej odmeny advokáta žalobcu vychádzal z ust. § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., t.j. zo

sumy 146.433,41 Eur.

Odvolací súd uvádza, že aj keď sa žalobca domáha vydania/vrátenia sumy 146.433,41 Eur do
všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu, nepochybne ide v rámci daného incidenčného konania o
nárok súvisiaci s určením neúčinnosti právneho úkonu a netvorí nárok samostatný. Inak povedané, aj

keď následkom vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu je vrátenie peňažnej náhrady do konkurznej
podstaty, podstatou sporu je odporovateľnosť právneho úkonu, preto tarifná odmena mala byť
vypočítaná za aplikácie ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z., z ktorého ustanovenia vyplýva,
že základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového
základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len

s nepomernými ťažkosťami. Odvolací súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti i rozpor vo vyúčtovaní
náhradytrovprávnehozastúpeniavpodaníprávnehozástupcužalobcuz18.06.2011,kedypožadovalza
podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu žalovaného tarifnú odmenu podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č.
655/2004 Z.z. vo výške 58,69 Eur, avšak vo vyčíslení trov z 08.09.2014 za totožný úkon právnej služby
požadujetarifnúodmenu718,69Eur.Stoutonezrovnalosťousaokresnýsúdvodôvodnenínapadnutého

rozhodnutia nevysporiadal.
Nepochybne predmetom sporu bola žaloba o určenie neúčinnosti právneho úkonu, pričom následky
neúčinných právnych úkonov sú vyjadrené v ust. § 63 zákona č. 7/2005 Z.z. Podstatou odporovacej
žaloby je určenie neúčinnosti právneho úkonu, t.j. má sa odstrániť existujúca právna neistota v otázke
týkajúcej sa jednej stránky právneho úkonu, preto hodnotu predmetu podanej žaloby, a to požadovaného

určenia neúčinnosti právneho úkonu nemožno vyjadriť v peniazoch, a tým odmena v rovine trov
právneho zastúpenia mala byť vypočítaná podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Aj
keď následkom vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu je vrátenie peňažnej náhrady do konkurznej
podstaty, podstatou sporu je odporovateľnosť právneho úkonu, a preto v tomto zmysle odmena mala
byť vypočítaná podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Zákonný následok vyslovenej

neúčinnosti právnych úkonov nie je spojením veci, preto nie je daný priestor ani pre aplikáciu ust.
§ 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Odvolací súd zvýrazňuje, že pre určenie tarifnej odmeny v
rovine trov právneho zastúpenia je podstatné a rozhodné, že odporovacia žaloba je žalobou o určenie
neúčinnosti právneho úkonu ako neoceniteľného predmetu sporu. Ak aj § 63 ZKR je označený ako
následky neúčinných právnych úkonov, tak hmotno-právny následok neúčinných právnych úkonov v

povinnosti vrátiť peňažnú náhradu do konkurznej podstaty ako dôsledok neúčinných právnych úkonov
netvorí hodnotu veci, resp. práva, o ktoré v konaní ide. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004
Z.z. v prípade odporovacej žaloby, t.j. konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu, nejde o výšku
peňažného plnenia alebo o cenu veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, ale v prípade určenianeúčinnosti právneho úkonu nepochybne ide o predmet konania, hodnotu ktorého nemožno stanoviť,
preto základná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej služby mala vychádzať len z ust. § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Odvolací súd je tiež názoru, že sa nejedná o spojenie vecí, keďže

v zmysle zákonnej úpravy ide o následok určenej neúčinnosti právneho úkonu vyplývajúci zo zákona,
a ako taký zákonný následok, resp. dôsledok musí byť vnímaný aj pri formulovaní žalobného petitu
v prípade podanej odporovacej žaloby a v ďalšom pri stanovení trov právneho zastúpenia. Následok
neúčinného právneho úkonu podľa ust. § 63 ZKR (vrátenie, vydanie peňažnej sumy do podstaty) tvorí
súčasť žalobného petitu pri určení neúčinnosti právneho úkonu, ktoré znenie petitu vyplýva z hmotno-

právnej úpravy, preto nemožno prijať záver o spojení vecí (obdobne rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp.zn. 13CoKR/14/2015 zo dňa 21. októbra 2015).

Na podporu vyššie uvedeného záveru odvolací súd primerane poukazuje i na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2M Obdo V/3/2012 z 30. mája 2013, uverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 7/2014, pod č. 112, podľa právnej vety ktorého: „Ak

je predmetom konania žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok podľa ust. § 80
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, pre účely určenia výšky súdneho poplatku i pre účely určenia
výšky náhrady trov konania ide o konanie, ktorého predmet nemožno oceniť peniazmi. Pri výpočte výšky
náhrady trov konania, ktoré pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia, je potrebné aplikovať
ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení zmien a doplnkov o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky i v uznesení sp.zn. 4Obo 27/2012 zo dňa 30. marca 2012 vyjadril
názor, že „výška tarifnej odmeny za úkon právnej služby v predmetnej veci zodpovedá neoceniteľnému
predmetu konania, ktorým je určenie neúčinnosti právnych úkonov. Aj keď sa žalobca 1/ domáha aj

vydania akcií do konkurznej podstaty, je to nárok súvisiaci s určením neúčinnosti právneho úkonu a nie
je nárokom samostatným“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej v uznesení sp.zn. 3M Cdo 9/2009 zo dňa 21.10.2009 vyjadril
názor, že: „V preskúmavanej veci podal navrhovateľ návrh na určenie neúčinnosti právneho úkonu.

Hodnotu predmetu navrhovateľom požadovaného určenia nemožno vyjadriť v peniazoch. I keby
bolo podanie tohto návrhu jedným z viacerých procesných prostriedkov, ktorými navrhovateľ sleduje
dosiahnutie takého konečného cieľa, ktorý je vyjadriteľný v peniazoch (t.j. i keby navrhovateľovi v
konečnom dôsledku išlo o vymoženie 1 333 333 Sk), nemožno prehliadať, že návrhom na určenie
neúčinnosti právneho úkonu sa má (a môže) iba odstrániť existujúca právna neistota v otázke týkajúcej

sa jednej stránky právneho úkonu (v otázke jeho účinnosti alebo neúčinnosti); podaným návrhom
navrhovateľa sa teda nemá (a ani nemôže) priamo priznať právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v
peniazoch“.

Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení č.k. II. ÚS 390/2011-9 zo dňa 7. septembra 2011 vyslovil,

že : „Pokiaľ teda najvyšší súd vo veci sťažovateľky dospel k záveru, že v tomto prípade „hodnotu práva
nie je možné vyčísliť v peniazoch“, v dôsledku čoho „základ tarifnej odmeny za úkony právnej služby v
konaní o incidenčnej žalobe sa určí podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. tak, ako žalovanému tarifnú
odmenu za úkony priznal súd prvého stupňa“, tento jeho názor jednak korešponduje ustálenej súdnej
praxi, ale najmä nie je takým, o ktorom by bolo možné tvrdiť, že je svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia § 11

ods. 1 vyhlášky najvyšším súdom nepoprela účel a zmysel tohto ustanovenia. Najvyšší súd podľa názoru
ústavného súdu postupoval v súlade i so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil taký
výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo
právnických osôb. S ohľadom na uvedené odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky na porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces najvyšším súdom podľa § 25 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú“.
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení č.k. III. ÚS 534/2011-8 zo dňa 13. decembra 2011 vyslovil,
že : „Žaloba o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky... z dôvodu jej popretia je určovacou
žalobou podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Pri posudzovaní náhrady trov konania
úspešnému účastníkovi preto platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa § 11 ods. 1

vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci. Obdobne najvyšší súd rozhodol
aj v uznesení sp. zn. 4 Obo 262/2007 z 8. apríla 2008, v odôvodnení ktorého uviedol, že „konanie
o tzv. incidenčnej žalobe je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby určovacím sporom
s jednotnou výškou súdneho poplatku, bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie pravosti ktorej jepredmetom konania, v tomto prípade určenia neexistencie právneho dôvodu a výšky ktorej sa žalobca
domáha. Podľa názoru odvolacieho súdu, preto aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny treba
vychádzať z rovnakého princípu, takže žalobcovi patrí náhrada trov konania ako v určovacom spore

s neoceniteľnou hodnotou veci. Pre úplnosť najvyšší súd uvádza, že v danom prípade nie je možné
vychádzať zo zaplateného súdneho poplatku, ako uviedol odvolateľ“.
Z uvedeného teda nebol správny postup okresného súdu, ak pri rozhodovaní o náhrade trov
(prvostupňového a predchádzajúceho odvolacieho) konania v časti náhrady trov právneho zastúpenia
neaplikoval ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z., čím došlo k naplneniu dôvodov podľa § 221

ods. 1 písm. h) OSP pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu v tejto časti a pre vrátenie
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 OSP.

Podľa ust. § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Okresný súd v ďalšom konaní bude opätovne rozhodovať tak o náhrade trov prvostupňového konania,
ako aj oboch odvolacích konaní (§ 224 ods. 3 OSP). Osobitne pri rozhodovaní o náhrade uplatnených a

vyčíslených trov právneho zastúpenia advokáta žalobcu, bude okresný súd vychádzať z neoceniteľného
predmetu konania, ktorým sú nároky z odporovania právnemu úkonu.

Keďže s otázkou trov celého konania súvisí aj otázka spoplatnenia konania podľa zák. č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, pre

postup v ďalšom konaní dáva odvolací súd do pozornosti súdu prvého stupňa opakované spoplatnenie
(v poradí druhého) odvolania žalovaného, uznesením č.k. 10Cbi 3/2009-360 zo dňa 29.10.2014,
pričom bolo pravdepodobne vychádzané z hodnoty veci 146.433,41 Eur (tento údaj v uznesení
absentuje). K spoplatneniu (predchádzajúceho) odvolania žalovaného však už došlo uznesením č.k.
10Cbi/3/2009-228zodňa14.júna2012(naprvopiseabsentujedoložkaprávoplatnostiavykonateľnosti).

V tomto smere krajský súd poukazuje na vyššie prezentovaný právny názor o neoceniteľnosti predmetu
konania o neúčinnosť právneho úkonu a na ust. § 12 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb., na spoločnú poznámku k
položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16 uvedenú v Sadzobníku súdnych poplatkov v Prílohe zák. č. 71/1992 Zb. Je
tiež potrebné upriamiť pozornosť na ústavne vyžadovanú kontinuitu rozhodovania súdu, za vychádzania
z rovnakých kritérií tak pri spoplatnení v súdnom konaní i pri náhrade trov totožného konania. K tomu

odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 390/2011-9 zo
dňa 07. septembra 2011, podľa ktorého: „Jednotnosť rozhodovacej praxe sa pritom musí prejavovať aj
v jednote kritérií pre výšku súdneho poplatku vyrubovaného za návrh a pre určovanie výšky odmeny
advokáta za vykonanie jedného úkonu právnej služby. Práve z tohto dôvodu bolo judikované, že základ
pre výpočet trov právneho zastúpenia sa určuje na základe rovnakých kritérií ako základ pre výpočet

súdneho poplatku vyrubovaného vo veci (uznesenie Najvyššieho súdu sp.zn. 2M Cdo 18/2008 z 30.
novembra 2009)“.

Podľa § 238 ods. 3 OSP, dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade odvolací súd pripustil dovolanie proti svojmu rozsudku, ktorým potvrdil napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu, že toto rozhodnutie považuje po právnej stránke za rozhodnutie
zásadného významu v dvoch právnych otázkach, ktoré majú význam tak pre účastníkov daného sporu,
ako aj pre riešenie ďalších obdobných, najmä incidenčných sporov s obdobným predmetom konania.
Prvou nastolenou otázkou v rovine právneho posúdenia je, či v prípade, ak žalobca uplatnil svoj nárok z
odporovateľnosti právnemu úkonu na základe viacerých skutkovo-právnych podstát uvedených v ust. §

58, § 59, § 60, § 61 ZKR (v danom prípade išlo o ust. § 59 a § 60 ZKR), je súd povinný sa v dokazovaní
zaoberať a rozhodnúť o všetkých tvrdených skutkovo-právnych podstatách, ak napokon z dokazovania
vyplynie a žalobca trvá na naplnení len jednej z nich (v danom prípade len cez ust. § 59 ZKR), a ktorá
postačovala pre záver o neúčinnosti napadnutého právneho úkonu.Druhou nastolenou otázkou pre pripustenie dovolania je, či účastník môže v súdnom, najmä však v
incidenčnom konaní relevantne a účinne vzniesť námietku absolútnej neplatnosti právneho úkonu až v

štádiu odvolacieho konania, ak sa touto námietkou otvára aj skutkový stav uzavretý pred súdom prvého
stupňa, s tým, že sa argumentuje v rovine právneho posúdenia povinnosťou súdu ex offo sa takouto
neplatnosťou zaoberať pred určením žalovanej neúčinnosti dotknutého právneho úkonu. Odvolací súd
k pripusteniu dovolania primerane poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
27.07.2011, sp.zn. 7Cdo 50/2011, podľa ktorého : „Rozhodnutie zásadného právneho významu ako

pojem nie je definovaný pozitívnym právom. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky približuje
jeho podstatu tým, že uvádza, že rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam z hľadiska svojho
všeobecného dopadu na právne pomery iných (podobných sporov), ale aj tým, že dotknuté právne
posúdenie veci je významné pre vec samú“.

Toto rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.