Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. apríl 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/447/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115227482
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8115227482.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov, samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: O2 Slovakia,
s.r.o., so sídlom Einsteinova 24, 851 01 Bratislava, IČO: 35 848 863, právne zastúpeného advokátska
kancelária, SOUKENÍK-ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711,
proti žalovanej: D. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, XXX XX N., o zaplatenie 383,40 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 338,40 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške:
- 5,50 % ročne zo sumy 156,85 € od 31.10.2013 až do zaplatenia,
- 5,25 % ročne zo sumy 119,79 € od 30.11.2013 až do zaplatenia,
- 5,25 % ročne zo sumy 61,76 € od 29.12.2013 až do zaplatenia,

a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Určuje, že zmluvné podmienky uvedené v cenníku služieb spoločnosti Telefonica Slovakia s.r.o. v
znení:

„Odpojenie zo strany poskytovateľa z dôvodu neplatenia - 29 €.
Obmedzenie z dôvodu neplatenia a zneužitia služieb - 10 €.
Vystavenie upomienky - 6 €.“

sú pre svoju neprijateľnosť neplatné.

IV. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi v prospech jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárie
Soukeník-Štrpka s.r.o. náhradu iných trov konania vo výške 17,10 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 09.11.2015 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia služieb vo výške 383,40 €
s príslušenstvom.

Súd vykonal dokazovanie obsahom spisu a prihliadajúc na tvrdenia účastníkov konania zistil
nasledujúce:

Uplatnený nárok plynie zo Zmluvy o poskytovaní verejných služieb podľa § 44 zákona č. 351/2011 Z.z.
o elektronických komunikáciách.

Žalobca vystavil žalovanej nasledujúce faktúry:
a) faktúru č. 1061204848, na sumu 166,85 €, splatnú dňa 30.10.2013 (suma uplatnená na zaplatenie
- 156,85 €),
b) faktúru č. 1062876259, na sumu 119,79 €, splatnú dňa 29.11.2013,
c) faktúru č. 1064508837, na sumu 106,76 €, splatnú dňa 28.12.2013.

Predmetom faktúry písm.c) boli aj nasledujúce poplatky:
· poplatok za obmedzenie služieb - 10 €,
· poplatok za odpojenie - 29 €,
· upomienka - 6 €.

Listom zo dňa 01.03.2016 vyzval súd žalobcu, aby
- preukázal, z čoho vyplýva povinnosť platenia vyššie uvedených poplatkov,
- preukázal, akú sú skutočné náklady na spoplatnené úkony.

Žalobca súdu zaslal výňatok z Cenníka služieb s vyznačením vyššie uvedených poplatkov.

Neprimeranosť poplatkov

Ku dňu uzavretia Zmluvy o poskytovaní verejných služieb dňa 26.08.2013 platili nasledujúce ustanovenia
Občianskeho zákonníka:

§ 53 ods.1 - Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná
podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky
individuálne dojednané.

Ku dňu uzavretia Zmluvy o pripojení č. A 563887 dňa 02.05.2011 platili nasledujúce ustanovenia
Občianskeho zákonníka:

§ 53 ods.1 - Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná
podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a
primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa Článku 4. ods.2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách - „hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii
hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby
dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné“.
Je teda zrejmé, že nekalosť možno skúmať vo vzťahu k cene/úhrade (a to aj k jej primeranosti) za
vedľajšie plnenie (ktorým uvedené poplatky v prejednávanej veci sú) a bez obmedzenia vtedy, ak
podmienky týkajúce sa ceny/úhrady nie sú vyjadrené zrozumiteľne.
Podľa rozsudku ESD zn. C - 26/13 - Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle,
že pokiaľ ide o zmluvnú podmienku, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, požiadavka, podľa ktorej
zmluvná podmienka musí byť formulovaná jasne a zrozumiteľne, sa má chápať tak, že stanovuje
nielen to, aby dotknutá podmienka bola pre spotrebiteľa gramaticky jasná a zrozumiteľná, ale aj to, aby
zmluva jasne vysvetľovala konkrétne fungovanie mechanizmu zmeny cudzej meny, na ktorý sa odvoláva
dotknutá podmienka, ako aj vzťah medzi týmto mechanizmom a mechanizmom stanoveným ostatnými
podmienkami týkajúcimi sa poskytnutia úveru, aby bol tento spotrebiteľ schopný na základe jasných a
zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú.
Na základe vyššie uvedeného súd zdôrazňuje, že jedným z najdôležitejších faktorov pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy je, či je zmluva transparentná. Transparentnosť zahŕňa, či je napísaná jasným
a zrozumiteľným jazykom, či je systematická, či je napísaná dostatočne veľkým a čitateľným písmom.
Transparentnosť však neznamená iba jasnosť a zrozumiteľnosť, zahŕňa v sebe aj určitú povinnosť
podnikateľa upozorniť na rôzne zmluvné dojednania.

Zásada transparentnosti a poctivosti dopadá i na aplikáciu Všeobecných obchodných podmienok a
Sadzobníka poplatkov. Treba teda uviesť, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné Všeobecné
obchodné podmienky a Sadzobníky poplatkov uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne
obmedzenie ale aj obmedzenie obsahové. Je treba zdôrazniť, že obchodné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k
tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho
charakteru, naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložite formulovanej a
malým písmenom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, o
ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú. Pokiaľ tak i napriek tomu dodávateľ
urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu.
Tiež je potrebné zdôrazniť, že Sadzobník poplatkov nemôže slúžiť na to, aby v ňom uvedený poplatok
nahradzoval sankciu - zmluvnú pokutu za porušenie povinností spotrebiteľa, na ktorú by tento mal byť
v súlade so zásadou transparentnosti osobitne upozornený.

Poplatky uvedené vo výroku rozsudku, tak súd nepriznal a vyhlásil ich za neprijateľné z nasledujúcich
dôvodov:
Možnosť preskúmania poplatkov ako bolo uvedené vyššie vyplýva z toho, že nepredstavujú cenu/úhradu
za hlavný predmet zmluvy ako aj z toho, že nie sú vyjadrené zrozumiteľne.

Súd výzvou zo dňa 01.03.2016 požiadal žalobcu, aby tento uviedol skutočné náklady na spoplatnené
úkony. Žalobca na uvedené nereagoval.

Súd na základe vyššie citovaných predpisov konštatuje, že nie zrejmé, na základe čoho je stanovená
výška poplatkov, aké sú skutočné náklady na spoplatnené úkony a prečo pri rovnakom úkone (odpojenie)
je výška poplatkov rôzna (odpojenie na žiadosť účastníka - 1,50 €; odpojenie zo strany poskytovateľa z
dôvodu neplatenia - 29 €; odpojenie z dôvodu zneužitia služieb - 50 €).
Súd má teda za to, že žalobca poplatkami uvedenými vo výroku č. III. rozsudku obchádza ustanovenie §
544 Občianskeho zákonníka o zmluvnej pokute (a možnosť súdu posúdiť jej výšku korektívom dobrých
mravov, resp. pristúpiť ku jej moderácii), tieto poplatky majú sankčnú povahu, čo je neprípustné a ich
hlavným cieľom je zvyšovanie zisku žalobcu.
Súd má teda za to, že vyššie uvedené poplatky (pre nezdôvodnenie ich výšky, a nepreukázanie
skutočných nákladov na ne) vytvárajú pre klienta - spotrebiteľa v jeho neprospech hrubo nerovnovážny
stav a preto sú neplatné.

Súd možnosť uvedených poplatkov neodmieta ale určenie ich výšky musí byť transparentné a
zodpovedajúce maximálne skutočným nákladom na ich vyhotovenie.

Nezákonnosť uvedených poplatkov možno v súčasnosti subsumovať pod § 53 ods.4 písm.v)
Občianskeho zákonníka - Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú
najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred
uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré
spotrebiteľ nedostáva dohodnuté (pozn. súdu - primerané) protiplnenie.

Zo zmluvy, všeobecných podmienok a sadzobníka poplatkov je tak zrejmé, že za jedno porušenie
zmluvných podmienok vo forme neuhradenia alebo oneskoreného uhradenia faktúry je spotrebiteľ
sankcionovaný
a) prerušením, resp. dočasným obmedzením služieb,
b) poplatkom za prerušenie, resp. dočasné obmedzenie služieb,
c) odpojením,
d) poplatkom za odpojenie,
f) úrokom z omeškania,

z čoho tiež vyplýva, že uvedené poplatky nie sú úhradou nevyhnutných nákladov dodávateľa ale
zvyšovaním zisku prostredníctvom zmluvne ale netransparentne vnútených sankčných mechanizmov.

Pri vyhlasovaní neprijateľných zmluvných podmienok aplikoval súd okrem vyššie uvedených aj
nasledujúce zákonné ustanovenia:

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.
Podľa § 153 ods. 3 O.s.p. súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj
bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je
neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo
dojednané v spotrebiteľskej zmluve.
Podľa § 153 ods. 4 O.s.p. ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo
všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky,
nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd
uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané
finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej
podmienky, ako bolo dojednané v spotrebiteľskej zmluve.

Priznané plnenie.

a) suma priznaná v rozsahu - 156,85 €,
b) suma priznaná v rozsahu - 119,79 €,
c) suma priznaná v rozsahu - 61,76 €.

Priznaná suma predstavuje výšku - 338,40 €.
Nepriznané poplatky predstavujú výšku - 45 €.

Aj z vyššie uvedených súm vyplýva, že poplatky sú tvorbou zisku žalobcu prostredníctvom sankcií a nie
poskytnutím vedľajších služieb za náhradu skutočných nákladov.

Úroky z omeškania

Podľa § 517 ods.1 veta prvá Občianskeho zákonníka - dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je
v omeškaní.

Podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka - ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť
poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z meškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods.1 nariadenia vlády SR č. 87/1995, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Je nepochybné, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením svojho záväzku v časti o zaplatenie
poskytnutých služieb a preto žalobca má nárok aj na úrok z omeškania. Súd priznal žalobcovi úrok z
omeškania v takej výške, ako si ho uplatnil, pretože takto uplatnený úrok je v súlade s vyššie citovanými
právnymi predpismi, nakoľko v čase omeškania bola výška základnej úrokovej sadzby ECB 0,25% a
0,50 % ročne.

Trovy konania

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods.2 O.s.p.

Žalobca požadoval zaplatenie sumy 383,40 € a priznaná mu bola suma 338,40 €. Úspech žalobcu -
88%, neúspech žalobcu - 12%, čistý úspech žalobcu - 76%.
Žalobcovi tak patrí náhrada účelne vynaložených trov konania v rozsahu 76%. Za účelne vynaložené
trovy konania považoval súd iba zaplatený súdny poplatok - 22,50 €, z ktorého 76% predstavuje sumu
- 17,10 €.

Pokiaľ ide o požadovanú náhradu trov právneho zastúpenia k tejto súd uvádza - NS SR vo veci sp. zn. 4
M Cdo 21/2009 uviedol, že: „Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je
povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania

v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza
svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto
potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na
právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné
na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník
má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať
samostatne.“
Procesný súd v danej veci dospel k záveru, že jediným účelným nákladom, ktorý žalobcovi (ktorý
mal v konaní plný úspech) v konaní vznikol, bolo zaplatenie súdneho poplatku. Náhradu nákladov
konania spojených so zastupovaním advokátom procesný súd žalobcovi nepriznal, pretože sa nejednalo
o náklady účelne vynaložené. Procesný súd nijako nespochybňuje právo žalobcu na zastúpenie
advokátom (§ 25 O.s.p.) a v priebehu konania ho rešpektoval. Právo účastníka na zastúpenie advokátom
na strane jednej a právo na náhradu nákladov konania s tým spojených na strane druhej sú práva, ktoré
síce spolu úzko súvisia, avšak nie sú nerozlučne spojené. Merítkom účelnosti uvedeným v § 142 ods.1
O.s.p. je preto nevyhnutné pomerovať všetky náklady, ktoré účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda
aj náklady vynaložené účastníkom v súvislosti s jeho zastúpením advokátom. Na posudzovanie účelnosti
nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že účastník pri zastúpení advokátom
realizuje svoje právo na právnu pomoc.
Procesný súd náklady zastúpenia žalobcu advokátom považuje za neúčelné po zistení, že sa jednalo
o vec typovo veľmi jednoduchú po skutkovej i právnej stránke, pričom k uplatňovaniu týchto nárokov
žalobcom dochádza vzorovou žalobou, v ktorej sa menia iba identifikačné údaje žalovanej strany a výška
dlhu. Vyplňovanie týchto žalôb je rutinnou činnosťou, nevyžadujúcou odborné znalosti.
V rámci argumentácie poukazuje súd ďalej na
- nález Ústavného súdu ČR z 25. júla 2012, sp. zn. I.ÚS 988/2012, podľa ktorého typový spôsob
uplatnenia pohľadávky je dôkazom toho, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej
pomoci, ale parazitovanie na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré sú umelo navyšované do
nezmyselnej výšky za účelom zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie je zneužitím práva na
zastúpenie advokátom, resp. dokonca procesnou šikanou, a preto takéto trovy konania nemožno priznať,
hoci bol účastník vo veci samej úspešný.
- nález Ústavného súdu ČR vo veci sp. zn. III. ÚS 2985/14, podľa ktorého: „Právo žalující strany domáhat
se svého nároku u soudu a využít k tomu služeb advokáta nezbavují obecný soud povinnosti brát
na zřetel všechny relevantní okolnosti pro posouzení výše účelně vynaložených nákladů žalobce při
vymáhání bagatelní pohledávky.
Relevantní okolnosti je třeba vyhodnotit ústavně konformním způsobem, tedy racionálně a srozumitelně,
s respektem k výkladu provedeným Ústavním soudem ohledně posuzování výše nákladů v tzv.
formulářových žalobách, kdy je vedle obecně použitelných obratů prováděna jen konkretizace osobních
údajů žalované strany, čísla linky prostředku hromadné dopravy, data jízdy, variabilního symbolu tzv.
hlášenky revizora a kopie této listiny.
Pokud by obecný soud nepřihlédl ke specifickým okolnostem případu, které mohly mít vliv na výši účelně
vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní pohledávky, porušil by svým postupem právo na
spravedlivý proces zaručené čl. 36 odst. 1 Listiny, a to tím spíše pokud takové okolnosti neúspěšná
strana namítala (srov. nález Ústavního soudu ze dne 15. 5. 2012 sp. zn. II. ÚS 3011/11). Relevantní
okolnosti však nelze toliko slovně zohlednit, nýbrž je třeba je rovněž vyhodnotit ústavně konformním
způsobem, tedy racionálně a srozumitelně.
Právě této povinnosti krajský soud v napadeném rozhodnutí nedostál. Jeho závěru, že žalující stranou
podaný návrh nelze hodnotit jako tzv. formulářovou žalobu, neboť obsahuje konkrétní žalobní tvrzení,
nemůže Ústavní soud přisvědčit ani při maximální zdrženlivosti stran prosazování svého vlastního
hodnocení dílčích skutečností posuzovaného řízení. Jak vyplývá ze spisového materiálu, lze z obsahu
původního návrhu považovat, vedle osobních údajů stěžovatelky, za konkrétní žalobní tvrzení pouze
uvedení linky hromadné dopravy, kterou stěžovatelka měla cestovat bez platného dokladu, datum, kdy
se tak mělo stát, variabilní symbol tzv. hlášenky revizora a kopii této listiny. Všechny ostatní údaje a
tvrzení lze považovat za obecně uplatnitelná ve všech obdobných sporech, kterých žalující strana musí
jako provozovatel hromadné dopravy v krajském městě vést dlouhou řadu. Tak je v judikatuře Ústavního
soudu chápána formulářová žaloba (srov. např. bod 28 nálezu Ústavního soudu ze dne 29. 3. 2012
sp. zn. I. ÚS 3923/11). Uvedený skutkový závěr krajského soudu lze proto považovat za tzv. extrémně
rozporný s provedenými důkazy, neboť jej při žádné rozumné interpretaci nelze považovat za správný.
Toto hodnocení je přitom v zásadě jediným konkrétním tvrzením, o nějž krajský soud opírá svůj závěr o
účelnosti nákladů vynaložených žalující stranou za právní zastoupení. Zbytek odůvodnění představuje

toliko argumentace obecnými právními principy, dle nichž "žalující má právo domáhat se svého nároku u
soudu a využít k tomu služeb advokáta". Taková tvrzení nelze nijak zpochybnit, nejsou však bez dalšího
dle Ústavního soudu jakkoliv relevantní pro posouzení účelnosti účastníkem vynaložených nákladů
řízení. Kritérium účelnosti je přitom pro přiznání náhrady nákladů řízení zcela klíčové, přičemž Ústavní
soud ve výše zmíněné ustálené judikatuře opakuje názor, že soudní vymáhání bagatelních pohledávek
není možné brát jako v podstatě bezpracný způsob generování nepřiměřeného zisku, ať už společnostmi
zabývajícími se skupováním pohledávek, či právních zástupců napojených na společnosti, které se
vymáháním bagatelních pohledávek zabývají v podstatě denně.“
- nález Ústavného súdu ČR vo veci sp. zn. I. ÚS 3372/11, podľa ktorého: „Právní řád a jeho interpretace
Ústavním soudem soudům zachovává prostor, aby ve svých rozhodnutích zohlednily nejen okolnosti
průběhu řízení, ale i případné chování účastníků a jejich poměry konstituované ještě před jeho zahájením
(viz ustanovení § 143, § 147 odst. 1, § 150 a § 151 odst. 2 o. s. ř.). Soudy při rozhodování o náhradě
nákladů řízení jsou povinny posoudit účelnost právního zastoupení žalobce, zvláště ve specifických
případech, kdy jde
- za prvé o řízení, v němž proti rozsudku nalézacího soudu není odvolání přípustné (řízení o tzv. bagatelní
věci),
- za druhé jednotlivé žaloby se v zásadě liší jen údaji o žalovaných a žalované částce (jde o tzv.
formulářovou žalobu),
- za třetí jde o pohledávky ze smluv, kde jednou ze stran byl spotřebitel,
- za čtvrté jde o smlouvu, nebo podmínky jiného právního důvodu k plnění, při nichž je spotřebitel
fakticky vyloučen z možnosti sjednat si je s jiným obsahem (typicky půjde zejména o smlouvy o
přepravě, dodávce tepla nebo energií, spotřebitelském úvěru, běžném účtu, o poskytování služeb
informační společnosti, o poskytování služeb elektronických komunikací, o pojistné smlouvy, o regulační
poplatek podle zákona č. 48/1997 Sb., o veřejném zdravotním pojištění a o změně a doplnění některých
souvisejících zákonů).“

Aktuálne dospel NS SR pri posudzovaní otázky náhrady trov konania v hromadných veciach v rozhodnutí
sp. zn. 6 M Cdo 5/2013, k nasledujúcemu záveru: „ Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom
v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej
individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené
na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu,
ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s
názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu
súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti
so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať
advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa
účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom
konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje
k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa
preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy ktoré vynaložil v tejto súvislosti
nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto záveru a
vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú správne.“
Uvedený právny záver platí podľa procesného súdu aj vo vzťahu k účastníkovi konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v 2
vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať náležitosti uvedené v ust. § 205 ods.
1 a 2 O. s. p..

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.