Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/400/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5414201108
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5414201108.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členov senátu JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu:
C. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. č. XXX, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Martinom
Cibuľom, advokátom so sídlom M. G., ul. M. D. č. XXX/X, proti žalovanému: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom R., Q. U.. XX, o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.
k. 7C/40/2014-97 zo dňa 21. septembra 2016, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom č. k. 7C/40/2014-97 zo dňa 21.09.2016 žalobu zamietol (výrok
I.). Súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok II.).
Konštatoval, že žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 10.000 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 16.09.2013 do zaplatenia z titulu náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, a to rozsudkami Krajského súdu v
Žiline zo dňa 24.11.2010, resp. Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 16.09.2010, nakoľko uvedené

rozsudky porušili zásadu ne bis in idem. Ako zo samotnej žaloby, tak aj zo žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku, ktorá bola zaslaná na MS SR a ktorú túto obdržal dňa 13.03.2013 vyplýva, že
sa nedomáhal ujmy majetkovej povahy, ale nemajetkovej ujmy, a to za to, že bol terčom všeobecných
posmeškov, susedia naň poukazovali ako na zločinca a neustále bol konfrontovaný vyčítavými pohľadmi
a negatívnymi reakciami svojho okolia, susedia sa od neho stránili, bol vystavovaný nepríjemným
otázkam, posmeškom. Malo to vplyv aj na rodinný život a iné stránky jeho života.
Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len
„zákona č. 514/2003 Z. z.") predpokladá splnenie zákonnej kvalifikovanej podmienky, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva sa v konkrétnom prípade javí nepostačujúcim, kde výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch sa určuje aj s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenej osobe v súkromnom živote i v spoločenskom uplatnení.
Zákonným predpokladom vzniku práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je taký následok

zásahu do práv fyzickej osoby, ktorý v značnej miere a nielen v miere bežnej znižuje jej dôstojnosť alebo
vážnosť. Prípustnosť takejto náhrady je inštitútom výnimočného druhu a nastupuje vždy až po tom,
čo sa morálne zadosťučinenie ukázalo buď celkom alebo sčasti nedostatočným. Podmienkou vzniku
tohto práva je preukázanie, že protiprávny zásah vyvolal závažné následky vo vzťahu k poškodenejosobe, pričom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu,
rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
14Co/354/2011).

V danom prípade, pokiaľ ide o predpoklad zodpovednosti štátu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
tak pokiaľ ide o existenciu nezákonného rozhodnutia, tento bol preukázaný vydaním už opísaných
rozsudkov Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.11.2010 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Dolný
Kubín zo dňa 16.09.2010. V zásade možno konštatovať, že uvedený predpoklad bol jediným, ktorý
žalobca preukázal a uniesol ohľadne neho dôkazné bremeno. Čo sa týka ďalších predpokladov, tak

v danom prípade ich súd nepovažoval žalobcom za preukázané. Príčinná súvislosť ako jedna zo
zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu, resp. nemajetkovú ujmu znamená, že medzi
protiprávnym úkonom a vzniknutou ujmou musí byť vzťah príčiny a následku, kde existenciu príčinnej
súvislosti v každom konkrétnom prípade treba bezpečne preukázať a nemožno ju len predpokladať.
Vznik ujmy totiž nemusí mať len jednu príčinu, treba rozlišovať medzi príčinami hlavnými a príčinami
vedľajšími a zároveň vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom ujmy musí byť bezprostredný a nie

sprostredkovaný, napr. ak následkom škody už vzniknutej dôjde k ďalšej škode, ku ktorej protiprávny
úkonnesmeroval.Vdanomprípadepovažovalsúdzaveľmipodstatnúskutočnosť,žežalobcazatotožný
skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie, bol za svoje protiprávne konanie - asanačné práce na
kultúrnej pamiatke bez príslušných povolení postihnutý v priestupkovom konaní a v zásade len preto
bolo nezákonné jeho trestné stíhanie a boli vydané nezákonné rozhodnutia. Pokiaľ teda ujma mala

spočívať v odsúdení spoločnosti (susedia, obyvatelia obce) konania žalobcu, žalobca nepreukázal,
že to bolo primárne pre existenciu nezákonných rozhodnutí a že to nebolo práve preto, že spáchal
spoločnosťou neakceptovateľný skutok spočívajúci v uvedenej demolácii národnej kultúrnej pamiatky.
Aj pojem zločinec, ktorý sa ho dotkol, bol totiž používaný aj pred opätovným zavedením pojmu zločin do
nášho trestného práva a znamenal osobu, ktorá spáchala zlý skutok, za ktorý by mala byť potrestaná,

nešlo o pojem vyslovene z trestného práva. Taktiež pokiaľ ide o predpoklad zodpovednosti štátu, ktorým
je existencia škody - ujmy, v danom prípade súd mal za to, že žalobca vznik ujmy nepreukázal. Pokiaľ
požadoval ujmu, ktorú sám označil ako citovú, tak je nutné konštatovať, že tu ide o jeho vnútorný
psychický stav alebo stav jeho príbuzných, ktorý nemožno priamo dokázať, avšak možno o nich
usudzovať či vyvodiť z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Nestačia na

preukázanie tejto ujmy len výpoveď žalobcu, prípadne jeho dcéry, ktoré vypovedajú o ich pocitoch.
Takéto všeobecné konštatovania nemôžu byť pokladom pre konštatovanie ujmy. Ako príklad možno
uviesť strach jeho dcéry, že pôjde žalobca do výkonu trestu odňatia slobody, kde žalobca bol v konaní
zastúpený advokátom, ani jedno rozhodnutie súdu neuložilo mu nepodmienečný trest odňatia slobody
a nebol ani vzhľadom na kvalifikáciu skutku dôvod domnievať sa, že by súd uložil nepodmienečný

trest odňatia slobody. Na stratu takejto obavy stačil kratučký rozhovor advokáta či už so žalobcom
alebo s členmi jeho rodiny. V zásade možno skôr konštatovať, že buď nepripustenie protiprávneho
konania žalobcu alebo zľahčovanie konania žalobcu spočívajúce v asanácii kultúrnej pamiatky bez
povolenia by mohlo vyvolávať pocit krivdy na strane žalobcu a členov jeho rodiny. Taktiež pokiaľ sa
žalobca uchádzal o verejnú volenú funkciu (poslanec, starosta), musel zniesť väčšiu mieru kritiky za

svoje konanie a to musel predpokladať (grilovanie) a práve mal priestor, aby vysvetlil a ospravedlnil svoje
konanievočijemublízkymčiširšiemuspoločenstvuobce.Jepriamnepravdepodobné,alepredovšetkým
absolútne nepreukázané zo strany žalobcu, že práve následkom rozsudkov došlo k ráznemu prerušeniu
kontaktov s jemu blízkymi či susedmi. Žalobca nepreukázal akýmikoľvek rozhodnutiami, listinnými
dôkazmi svoje problémy v práci vzniknuté v súvislosti s citovanými súdnymi rozhodnutiami. Súhlasne s

protistranou možno konštatovať, že pokiaľ bola v obci nejaká osoba, ktorá o ňom rozširovala nepravdivé
skutočnosti, už aj vzhľadom na svoje pracovné zaradenie mal vedieť, ako sa brániť a obrátiť sa na
príslušné orgány či už v priestupkovom alebo trestnom konaní, takéto konanie neprajníka - suseda
nie je s určitosťou v príčinnej súvislosti s napádanými rozhodnutiami. Taktiež pokiaľ ide o prípadné
škody v podnikaní, tak tieto skutočne nie je možné uplatňovať cez nemajetkovú ujmu, nakoľko tu by

musel žalobca preukázať zmenšenie svojho majetkového stavu a táto škoda je objektívne vyjadriteľná
peniazmi, je nutné ju samozrejme preukázať reálne príslušnými dôkazmi. V danom prípade však súd
návrh zamietol aj z toho dôvodu, že nie je splnený úplne základný predpoklad pre priznanie nemajetkovej
ujmy a to, že sa táto priznáva, resp. uhrádza len vtedy a ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

V danom prípade súd konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik ujmy, teda takého zásahu do jeho
práv, ktorým by v značnej, nielen bežnej miere bola znížená jeho dôstojnosť či vážnosť, a teda mohol
utrpieť nejakú ujmu v jej dôsledku. Pretože však súd mal za to, že v tomto konkrétnom prípade pre
žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práva či už rozhodnutím NS SR, resp. rozhodnutím ozastavení trestného stíhania muselo byť dostatočným zadosťučinením, musel návrh zamietnuť, kde
vychádzal z toho, že tak, ako už konštatoval, žalobca sa protiprávneho konania, ktoré mu bolo kladené
za vinu v trestnom konaní, dopustil, len skutočnosť, že bol postihnutý aj v priestupkovom konaní, bola

dôvodom konštatovania nezákonnosti uvedených rozhodnutí súdov, kde všeobecne možno konštatovať,
že skutočnosť, že žalobca bol postihnutý v priestupkovom konaní a nie v trestnom konaní za svoj
protiprávny čin, bolo preň výhodnejšie, a to napríklad aj z pohľadu jeho pracovného zaradenia či ambícií
vykonávať verejnú volenú funkciu.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len „C. s. p.") v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu,
ktorý navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Súd podľa neho dospel na
základe vykonaného dokazovania k nesprávnemu právnemu záveru týkajúceho sa posúdenia zisteného
skutkového stavu a vecne správne právne posúdil. Tvrdil, že napriek pokynu odvolacieho súdu okresný

súd žalobu v poradí druhým rozsudkom bez zistenia absencie uvedených zákonných predpokladov
opätovne zamietol, tentoraz však z úplne iných dôvodov. Navyše priznal žalovanému náhradu trov
konania napriek tomu, že tento si náhradu vôbec neuplatnil.
Ďalej žalobca uviedol, že podľa neho všetky predpoklady zodpovednosti štátu pre priznanie uplatneného
nároku sú v prejednávanej veci splnené. Pokiaľ ide o zásah do jeho práv a jeho závažnosť, tak tento bol

popísaný v žalobe, podrobne o ňom na pojednávaniach vypovedal a potvrdila ho aj súdom predvolaná
svedkyňa. V tejto súvislosti uviedol, že bezprostredný príbuzný najlepšie pozná stav, v akom sa po
odsudzujúcich rozhodnutiach ocitol on ako žalobca, ktorý stav za situácie, keď mu zomrela manželka,
mohla popísať jedine jeho dcéra. Keďže bol neskôr zrušenými rozhodnutiami právoplatne odsúdený,
o inom ako závažnom zásahu do jeho práv ani nemožno hovoriť. Navyše za situácie, keď na začiatku

trestného stíhania tvrdil, že je nevinný. Jeho bezúhonnosť a okolnosti, za ktorých bol nedôvodne a
nezákonne odsúdený, znamenajú podľa jeho názoru absolútny zásah do jeho osobnostných práv,
osobnej integrity a nedotknuteľnosti súkromia. Z vyjadrenia žalovaného na pojednávaní vykonanom dňa
21.09.2016 vyplýva, že tento nijako nerozporoval vznik zásahu ani jeho závažnosť, ale akurát výšku
uplatneného nároku a vymedzenie začiatku vzniku omeškania.

Žalobca tiež uviedol, že okrem nových dôvodov pre zamietnutie žaloby, ktoré súd v poradí prvom
rozsudku nekonštatuje, súd opätovne (ako na str. 12 v poradí prvého rozsudku) ho považuje v podstate
za osobu, ktorá sa dopustila spáchania skutku uvedeného v zrušených rozhodnutiach (str. 12 bod 25).
On považuje za nesprávne a nedôvodné aj na to nadväzujúce tvrdenie súdu, že v dôsledku spáchania
spoločnosťouneakceptovateľnéhoskutku,spoločnosťjehokonaniedôvodneodsúdilaapretomužiadna

nemajetková ujma nevznikla (str. 12 bod 25). Dovedené do absurdna okresný súd na záver uvádza,
že žalobu musel zamietnuť, preto, že už samotné konštatovanie porušenia práva rozhodnutím NS
SR je dostatočným zadosťučinením pre neho a expressis verbis ďalšej konštatuje, že pri zamietnutí
musel vychádzal z toho, že sa dopustil protiprávneho konania (str. 12 bod 26). Opätovne zdôraznil
preto, že neexistuje žiadne rozhodnutie súdu (iba súd je právomocný vysloviť výrok o vine), ktoré by

vyslovilo, že došlo k spáchaniu skutku, na ktorý poukazuje súd. Okrem toho odôvodňovať zamietnutie
nároku poukazovaním na spáchanie skutku, ktorého sa žalobca nedopustil je podľa jeho názoru
nemiestne, nenáležité a nezákonné. Okrem toho takáto argumentácia okresného súdu je vnútorne
rozporná a nelogická. Okresný súd totiž na jednej strane konštatuje, že žalobcovi musí „stačiť" samotné
konštatovanie porušenia práva zrušením rozhodnutí Najvyšším súdom SR, resp. zastavením trestného

stíhania, čo ináč povedané znamená, že mu ujma vznikla, na druhej strane však zároveň súd konštatuje,
že on nepreukázal vznik ujmy.
Žalobca napadol aj výrok o priznaní náhrady trov konania žalovanému. Okrem toho, že žalovaný si trovy
konania neuplatnil, súd si vedomý, že je zastúpený osobou, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa, ad absurdne vyznieva tento výrok aj z toho dôvodu, že v poradí prvým rozsudkom,

ktorým bola žaloba súdom rovnako zamietnutá, žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Navyše
súd stranám nijakým spôsobom náležite neodôvodnil úvahy, aké ho viedli k priznaniu nároku na náhradu
trov konania žalovanému.
Považoval rozsudok za nesprávny aj z toho dôvodu, že sa súd odchýlil od záväzného pokynu
nadriadeného súdu. Bol tiež názoru, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je vzhľadom na vyššie

uvedenú vnútornú rozpornosť v súlade s § 220 ods. 2 C. s. p. a nespĺňa zákonné požiadavky
presvedčivosti rozhodnutí.3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu mal za to, že súd prvej inštancie danú vec správne právne
posúdil. Za nepravdivé považoval, že by súd sa nezaoberal otázkou splnenia zákonných predpokladov
pre priznanie nároku na náhradu škody. Následne súd podrobne odôvodnil svoje tvrdenie, ktoré je podľa

jeho názoru vnútorne konzistentné a právne presvedčivé.
Ďalej žalovaný poukázal na to, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania existencie zákonných
predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody spočíva na žalobcovi. On ani súd nemôžu
prevziaťiniciatívunamiestožalobcuasamipreukázaťvznikškodyprípadnepríčinnejsúvislosti.Uvedené
vychádza z čl. 8 C. s. p., ktorý explicitne zakotvuje zásadu formálnej pravdy sporového kódexu. Súd

vychádza pri rozhodovaní len z tých skutkových tvrdení, ktoré mu strany označili, pričom tieto tvrdenia
musia byť podporené relevantnými dôkazmi. Aj s poukazom na § 185 C. s. p. súd nemôže sám vykonať
dôkazy, ktoré strany nenavrhli. Súd sa podrobne zaoberal všetkými tvrdeniami ako žalobcu tak aj jeho.
Vykonal všetky žalobcom navrhované dôkazné prostriedky, čo znamená, že uskutočnil výsluch žalobcu
a jeho dcéry a jednotlivé dôkazy hodnotil v súlade s § 191 C. s. p.
Žalovaný zdôraznil, že jeho vyjadrenie k žalobe i na pojednávaní v žiadnom prípade neznamená, že

by súhlasil alebo mal za to, že došlo k vzniku nemajetkovej ujmy alebo príčinnej súvislosti. Podľa
neho súd na žiadnom mieste neoznačil žalobcu za páchateľa predmetného skutku ani to nevyplýva
z napadnutého rozhodnutia. Súd len konštatoval, že sa dopustil protiprávneho konania, za ktoré bol
postihnutý v priestupkovom konaní.
V súvislosti s výrokom o trovách konania, ktorý žalobca tiež napadol odvolaním, žalovaný upozornil na

§ 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, on vedomý si existencie predmetného procesného ustanovenia
sa z uvedeného dôvodu k náhrade trov konania nevyjadroval. Nakoľko ale je procesnou stranou, ktorá
mala úspech vo veci v celom rozsahu, má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % v súlade s
§ 255 C. s. p.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 ods. 1 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno podať týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.), preskúmal rozsudok súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380,

379 C. s. p.) a rozsudok súdu ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 C. s. p. z nasledovných
dôvodov:

5. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom

na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym
skutkovým záverom a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko aj odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 C. s. p. (predtým § 157 ods. 2
O. s. p.), odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných
bodoch na ne odkazuje.

6. Námietky žalobcu v odvolaní odvolací súd nepovažoval za dôvodné.

7. Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom,

je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorým sú nezákonné rozhodnutie
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánom verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úrdným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť, navyše, zrejmé,
že samotné konštatovanie porušenia práva je nepostačujúce.

8. Podľa odvolacieho sa okresný súd zaoberal vyššie uvedenými predpokladmi zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutí tak ako mu to uložil krajský súd v predchádzajúcom
zrušujúcom rozhodnutí. Správne konštatoval, že preukázaným bol jedine predpoklad spočívajúci v
existencii nezákonného rozhodnutia. Čo sa týka nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že táto

predstavuje zásah do inej ako majetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne
následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší
súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Nezákonné rozhodnutie
orgánu štátu nepochybne znamená samé o sebe pre poškodeného určitú i nemateriálnu ujmu, tovšak ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady,
vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života ako aj to, že iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným, účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie

tejto vzniknutej ujmy. Ani podľa odvolacieho súdu žalobca nepreukázal následky dopadov vzniknutej
ujmy na jednotlivé stránky jeho života. Okrem výsluchu svedkyne - dcéry iné dôkazy nenavrhol a ani
nepredložil. Svedkyňa nepotvrdila narušenie rodinných vzťahov. Nemala vedomosti o tom, že by v
súvislosti so zdravotným stavom žalobca vyhľadal lekársku starostlivosť čím by bolo poznačené jeho
súkromie. Okresný súd tiež správne konštatoval, že žalobca nepreukázal akýmikoľvek rozhodnutiami,

listinnými dôkazmi svoje problémy v práci vzniknuté v súvislosti s citovanými súdnymi rozhodnutiami.
Odvolací súd dodáva, že ani problémy pokiaľ ide o uchádzanie sa o post starostu v rozhodnom čase. V
odvolaní podľa odvolacieho súdu žalobca neprodukoval žiadne relevantné tvrdenia či skutočnosti, ktoré
by neboli predmetom doterajšieho konania, s ktorými by sa nebol vysporiadal už súd prvej inštancie a
ktoré by mali vplyv na správnosť jeho záverov uvedených v napadnutom rozhodnutí.

9. Z týchto dôvodov odvolací rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

10. Za vecne správne považoval aj rozhodnutie súdu vo výroku o trovách konania. S poukazom na ust.
§ 262 ods. 1 C. s. p. súd aj bez návrhu bol povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania podľa
ust. § 255 C. s. p., pričom vzhľadom na plný úspech žalovaného vo veci priznať mu podľa ust. § 255 ods.

1 C. s p. proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady bude
rozhodnuté v zmysle ust. § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozsudku. K odvolaniu žalobcu odvolací
súd dodáva, že z obsahu spisu, konkrétne vyjadrení žalovaného nevyplýva, že by výslovne uviedol, že si
náhradu trov konania neuplatňuje. Nebolo rozhodujúce ani to, že predchádzajúcim súdnym rozhodnutím
bolo rozhodnuté inak ako v tomto konaní ale to, že rozhodnutie bolo zrušené vrátane rozhodnutia o

trovách konania.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom rozsahu,
preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady

trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
12. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a
podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C. s. p.).