Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. február 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/254/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212212526
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4212212526.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o.,sosídlomPajštúnska5,Bratislavaprotižalovaným:1.T.Z.,nar.XX.XX.XXXX,bytomB.Z..XX/X,
A., 2. V. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XXXX/XXX, A., zast. JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom,
so sídlom Dobrovičova 13, Bratislava, 3. K. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XXXX/X, A., 4. F. F., nar. XX.
XX. XXXX, bytom B. nám. XX/X, A., o zaplatenie 3.112,24 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 12. októbra 2015 č. k. 8C/79/2014-206 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd n e pripúšťa späťvzatie žaloby v časti zaplatenia sumy 10 eur.
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo vzťahu k žalovaným v 1. až 3. rade
a vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcu a žalovaných v 1., 2. a 3. rade p o t v r d z u j e .

Žalovanému v 1. a 3. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Žalovanému v 2. rade sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. V časti o zaplatenie 25

eur konanie zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným v 1., 3., 4. rade náhradu trov
konania nepriznal a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému v 2. rade trovy konania titulom trov právneho
zastúpenia sumu 491,46 eura k rukám právneho zástupcu žalovaného v 2. rade do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods.
1, 5 zák. č. 258/2001 Z. z., čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS, § 5b, § 29b zák. č. 250/2007
Z. z., § 100 ods. 1, § 101, § 558, § 3 os. 1, § 39 Občianskeho zákonníka a na základe vykonaného
dokazovania zistil, že na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 23. 07. 2004 žalovaný v 1. rade

obdržal úver vo výške 50.000,- Sk s tým, že konečná splatnosť bola dohodnutá na 20. 07. 2009. Zmluvou
o postúpení pohľadávok zo dňa 18. 12. 2008 postupca postúpil na postupníka pohľadávky so všetkými
právami a výhodami. Z vykonaného dokazovania súd mal za to, že došlo k riadnemu uzavretiu zmluvy
o úvere, ktorú skutočnosť žalovaný ani nenamietal. Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok zo
dňa 18. 12. 2008 vyplýva, že k tomuto dňu bol žalovaný v omeškaní 1308 dní, t.j. viac ako 3 roky.
Celkovápohľadávkažalobcuvočižalovanémubolavyčíslenávzmluveopostúpenípohľadávokvovýške
101.441,50 Sk (3.367,24 eura). Súd mal za to, že táto bola zosplatnená ku dňu 18. 12. 2008 - toto

vyplýva i zo zmluvy, ako aj z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 15. 12. 2011. Sám
právny predchodca žalobcu mal vedomosť, že posledná úhrada zo strany žalovaného bola dňa 10. 10.
2005, teda už v čase postúpenia bol žalovaný viac ako 3 roky v omeškaní (1308 dní). Súd uviedol, že
už v čase 18. 12. 2008 bol žalovaný v 1. rade viac ako 3 roky v omeškaní. Poslednú úhradu žalovanýučinil dňa 10. 10. 2005. Najneskôr od 10. 01. 2006 (teda uplynutím troch mesiacov od splatnosti splátky
splatnej dňa 10. 10. 2005) začala plynúť premlčacia doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere
na súde (§ 392 ods. 2 Obchodného zákonníka) v trvaní troch rokov (§ 101 Občianskeho zákonníka),

ktorá márne uplynula dňa 10. 01. 2009. Preto, keď konanie v prejednávanej veci začalo dňa 02. 07.
2012 doručením návrhu na súd, bolo to až po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie tohto nároku.
Na uplatnenie takéhoto nároku zo spotrebiteľskej zmluvy musel súd bezpochyby prihliadnuť aj bez
návrhu, konkrétne na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi,
vrátane jeho premlčania ako zákonnej prekážky, ktorá s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o

ochrane spotrebiteľa bráni priznať plnenie voči spotrebiteľovi, bez ohľadu na to, či sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával. S ohľadom na uvedené skutočnosti, súd návrh žalobcu zamietol. Čo sa týka
uznania dlhu žalovanou v 4. rade, k tomu súd uviedol, že žalobca ako nový veriteľ sa dňa 05. 01. 2010
dostavil k žalovaným a podpísal so žalovanou v 2. rade (správne malo byť uvedené v 4. rade) dohodu o
uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu, avšak forma splatenia záväzku v nej vôbec nie je určená.
Súd mal za to, že žalobca v snahe reparovať pochybenie spočívajúce v nepodaní žaloby včas a vyhnúť

sa tak možnej námietke premlčania a zamietnutiu žaloby, sofistikovane pomocou osôb v jeho záujme
konajúcich, obchádza dlžníkov a pod zámienkou výhodnosti podpísania splátkového kalendára, do tejto
listiny inkorporuje aj vyhlásenie o uznaní dlhu dlžníkom. Súd mal za to, že dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku (či už úmyselne alebo nevedome)
nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku, ale v čl. 3 sa deklaruje, že

dlžníci majú vedomosť o premlčaní „dlhu“, ale spotrebiteľ nemusí vedieť, že pojem záväzok v právnej
terminológii môže znamenať a) záväzkový vzťah ako taký, b) jednotlivú povinnosť zo záväzkového
vzťahu alebo c) záväzok v zmysle dlhu. Preto súd dohodu považoval s poukazom na § 37 a 39 Obč. zák.
za neplatnú. Uviedol, že súd skúma vecnú legitimáciu vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadny
z účastníkov nenamieta (rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 205/2009 zo dňa 29. 06. 2010). Postúpenie

pohľadávky je všeobecne upravené v § 524 a nasl. Obč. zákonníka a spočíva v tom, že do existujúceho
záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ na základe zmluvy uzatvorenej medzi nimi.
Postúpením pohľadávky dochádza k zmene v osobe veriteľa tak, že novým veriteľom sa stane postupník
a nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Pri tzv. bankových úveroch, kde
postupcom je banka, je zároveň pre platné postúpenie pohľadávky nutné dodržať podmienky stanovené

v § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého, ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením peňažného záväzku, postúpi písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou
(ďalej len postupník), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže
uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky

omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých
omeškaní klienta so splnením, čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky presiahol jeden rok. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zák.
č. 483/2001 Z. z. o bankách teda môže byť len pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými a to
za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90

kalendárnych dní v omeškaní. Tieto predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie
pohľadávky banky, musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Banka je teda oprávnená postúpiť
časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne napriek písomnej výzve banky v omeškaní viac ako
90 kalendárnych dní. Splnenie týchto podmienok žalobca netvrdil, ale ani nepreukázal. Keďže zákon pre
platné postúpenie pohľadávky banky vyžaduje súčasné splnenie oboch podmienok v zmysle § 92 ods.

8 zák. o bankách, pričom ich splnenie žalobca nepreukázal, súd dospel aj z týchto dôvodov k záveru, že
postúpenie pohľadávky uplatnenej žalobou bolo neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a preto súd žalobu
zamietol. Dňa 08. 08. 2014 zobral žalobca čiastočne návrh späť v časti o zaplatenie 25 eur, preto súd
s poukazom na § 96 ods. 1 OSP v tejto časti konanie zastavil. Súd o náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 OSP, keď v konaní úspešným žalovaným v rade 1., 3. a 4. náhradu trov konania

nepriznal, keďže im žiadne nevznikli. V konaní úspešnému žalovanému v rade 2. priznal náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 491,46 eura.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti vo vzťahu k žalovaným v 1., 2. a 3.
rade podal žalobca včas odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne

zisteného skutkového stavu veci. Uviedol, že v konaní predložil oznámenia postupcu žalovaným v 1. až
3. rade o postúpení pohľadávky, čo zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej
pohľadávkyasúdmápovinnosťztýchtooznámenívychádzaťbeztoho,abyskúmalexistenciuaplatnosť
zmluvy o postúpení. Súd preto pochybil a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženýmoznámeniam o postúpení pohľadávky ako prejudiciálnu otázku skúmal platnosť zmluvy o postúpení.
Uviedol, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou
žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového

tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že
by podmienky uvedené v predmetom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia
pohľadávky. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách preto
nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené
len sankcie vplývajúce zo Zákona o bankách, ale nemôže byť sankcia v podobe neplatnosti zmluvy

postúpení pohľadávok. Žalovaný v 1. rade bol ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1308
dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného v 1. rade so splnením čo len časti toho istého peňažného
záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách
by právny predchodca žalobcu konal v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách aj v takom
prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému v 1. rade nezasielal. Uviedol, že zo znenia ustanovenia § 92
ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť,

ktorá je už splatná, a preto banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva.
Právny predchodca žalobcu a ani žalobca toto svoje oprávnenie nevyužili a mimoriadnu splatnosť úveru
nevyhlásili. Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť
v splátkach. V dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníkom sa stáva splatný celý dlh vyhlásením jeho
zosplatnenia. Táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na výšku dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu

zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva
názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru právnym predchodcom žalobcu nie je podmienkou
pre platné postúpenie pohľadávky. K premlčaniu nároku žalobcu uviedol, že má za to, že súd vec
nesprávne právne posúdil, nakoľko moment začatia plynutia premlčacej doby spájal s dobou omeškania
žalovaného od prvej neuhradenej splátky úveru. Žalobca sa nestotožňuje s právnym názorom súdu,

v zmysle ktorého najneskôr od 10. 01. 2006 začala v zmysle ustanovenia § 392 ods. 2 OBZ plynúť
premlčania doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde. Z ustanovenia § 392 ods. 2
OBZ vyplýva, že pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie
samostatne. Ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane splatný celý záväzok, plynie
premlčacia doba od splatnosti nesplneného záväzku. Vzhľadom k uvedenému žalobca zastáva názor,

že svoje právo si uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby. Poukázal aj na skutočnosť, že
žalovaný v 1. rade počas konania uviedol, že uznáva pohľadávku žalobcu a túto by mohol splácať v
splátkach po 100 eur mesačne. Poukázal pritom na ustanovenie § 153a ods. 1 OSP a uviedol, že súd
mal v danom prípade postupovať v súlade s ustanovením § 153a ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. OSP
a o veci rozhodnúť rozsudkom pre uznanie, nakoľko žalovaný v 1. rade nárok žalobcu pred súdom

uznal, čo do právneho dôvodu a výšky, čím došlo k naplneniu všetkých podmienok, ktoré toto zákonné
ustanovenie vyžaduje. Vzhľadom k uvedenému žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu
uplatnenej sumy spolu s príslušným úrokom z omeškania, nakoľko tento nárok je oprávnený, dôvodný
a nepremlčaný. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že
vyhovie žalobe žalobcu, resp. aby ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žiadal priznať

trovy odvolacieho konania.

3. Žalovaný v 2. rade k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie.
Aj naďalej trvá na absencii aktívnej legitimácie žalobcu ako dôvodu, pre ktorý súd žalobu zamietol.
Poukázal na iné rozhodnutia krajských súdov v obdobných veciach a uviedol, že v prípade, ak žalobca

doloží v tomto konaní samotnú výzvu, je súčasne s ňou povinný doložiť aj doklad preukazujúci
zaslanie tejto výzvy žalovanému. V opačnom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania
predmetnej skutočnosti. Rovnako tak je potrebné, aby právny predchodca, ak chce postúpiť úver na
tretiu osobu, zosplatnil tento úver pred postúpením, pričom je povinný dodržať postup podľa § 53 ods.
9 OZ. Napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť a žalovanému priznať trovy odvolacieho konania. Zároveň

vyslovil nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby žalobcom z dôvodu, že žaloba bola v celom rozsahu
zamietnutá, preto došlo úhradou k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu vo výške tejto úhrady.

4. Žalovaná v 4. rade uviedla, že s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasí.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01. 07. 2016, ďalej len CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti vo vzťahu k žalovaným v 1. až 3. rade a vo výroku o trovách konania vo vzťahužalobcu a žalovaných v 1., 2. a 3. rade podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a späťvzatie
žaloby žalobcom v časti zaplatenia sumy 10 eur nepripustil.

6. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovaným v 1. až 4. rade zaplatiť mu
sumu 3.112,24 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 616,33 eura a 9% úrok z omeškania ročne
zo sumy 2.314,91 eura od 20. 06. 2012 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnil
tým, že žalovaný v 1. rade s právnym predchodcom žalobcu so Slovenskou sporiteľňou a. s. dňa 23. 07.
2004 uzavreli Zmluvu o splátkovom úvere na sumu 50.000,-Sk (16.596,96 eura) s konečnou splatnosťou

20. 07. 2009. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 18. 12. 2008 žalobca nadobudol voči
žalovanému pohľadávku. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol, v časti
o zaplatenie 25 eur konanie zastavil, o trovách konania rozhodol tak, že žalovaným v 1., 3., 4. rade
náhradu trov konania nepriznal a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému v 2. rade trovy konania titulom
trov právneho zastúpenia sumu 491,46 eura k rukám právneho zástupcu žalovaného v 2. rade do 30
dní od právoplatnosti rozsudku. Keďže žalobca podal odvolanie len v zamietajúcej časti vo vzťahu k

žalovaným v 1., 2. a 3. rade, zamietajúca časť vo vzťahu k žalovanej v 4. rade a zastavujúca časť
ohľadne sumy 25 eur je už právoplatná.

7. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu a žalovaní
uzatvorili dňa 23. 07. 2004 zmluvu o splátkovom úvere č. 0211855623. Na základe tejto zmluvy bol

žalovanému v 1. rade poskytnutý úver vo výške 50.000 Sk (1.659,69 eura), ktorý sa žalovaný zaviazal
uhradiť právnemu predchodcovi žalobcu spolu s dohodnutým zmluvným úrokom vo výške 12,30% ročne
v pravidelných mesačných splátkach vo výške 1.170 Sk (38,84 eura) v období od 20. 08. 2004 do 20. 07.
2009 (v mesačných splátkach splatných vždy k 20. dňu v mesiaci). Žalovaní v 2. a 3. rade uzavreli dňa
23. 07. 2004 s právnym predchodcom žalobcu dohodu o ručení, v ktorej vyhlásili, že podľa ustanovenia

§ 303 a nasl. Obchodného zákonníka uspokoja pohľadávku veriteľa, ktorá vznikla z úverovej zmluvy
v znení jej neskorších zmien, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver vo výške 50.000,-Sk
(1.659,69 eura). Pre posúdenie veci bolo rozhodujúce posúdiť, či je žalobca aktívne legitimovaný na
podanie tejto žaloby a až v prípade, ak by bol, zaoberať sa otázkou premlčania pohľadávky, prípadne
platnosťou dohody o uznaní dlhu.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadu, ak
a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,

b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi s stranami vyplýva z osobitného predpisu.

11. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

12. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd
prvej inštancie svoje rozhodnutie v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke aktívnej
legitimácie správne právne posúdil odôvodnil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods.1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v otázke aktívnej
legitimácie žalobcu sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Keďže
odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, dospel k záveru, že žalobca na podanie žaloby nie je

aktívne legitimovaný, posúdenie ostatných otázok - premlčania, posúdenie platnosti dohody o uznaní
dlhu je už potom bezpredmetné.

14. Podľa § 92 ods. 7 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase uzavretia zmluvy o
postúpení pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient

nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe,
a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté
pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu
ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu.

Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením, čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj

dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

15. K námietkam žalobcu, uvedeným v odvolaní týkajúcim sa aktívnej legitimácie žalobcu vo
vzťahu k žalovaným v 1., 2. a 3. rade, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že keďže k
postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem všeobecnej
úpravy postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj špeciálnu
úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona o bankách. V zmysle ustanovenia § 92

ods. 7 tohto zákona spôsobilým predmetom postúpenia je pohľadávka alebo jej časť za predpokladu
predchádzajúcej písomnej výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Tieto predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné
postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Toto ustanovenie
sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky

rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej
banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. Podmienky uvedené v predmetom
ustanovení podmieňujú platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky, pričom žalobca v konaní
splnenietýchtopodmienokaninetvrdilaaninepreukázal.Natomtozáverenemeníničaniskutočnosť,že
súd prvej inštancie nedostatok aktívnej legitimácie odôvodnil ustanovením § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001

Z. z. o bankách, aj keď správne mal uviesť § 92 ods. 7, pretože v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy o postúpení pohľadávok to bol ods. 7 a teraz je to ods. 8. Nesprávnym uvedením, že ide o ods. 8
tohto zákonného ustanovenia mal za následok potom to, že žalobca v odvolaní argumentoval aj tým, že
účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach
platnosti postúpenia pohľadávok. K argumentácii žalobcu, že žalovaný bol v omeškaní viac ako rok,

preto nebolo v zmysle zákona potrebné ani zasielať výzvu žalovanému, odvolací súd uvádza, že z druhej
vety ustanovenia § 92 ods. 7 vyplýva, že banka nemôže ani za splnenia podmienok stanovených v
prvej vete pohľadávku postúpiť, ak klient pred postúpením uhradil omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Ak však súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti
toho istého peňažného záväzku presiahol jeden rok, môže banka postúpiť pohľadávku aj ak klient pred

postúpením uhradil omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva.

16. Súd prvej inštancie teda správne postupoval, keď žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej
legitimácie žalobcu (z dôvodu neplatnosti zmluvy postúpení pohľadávky), jeho rozhodnutie je vecne
správne, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil a posúdením

ostatných otázok už nebolo potrebné sa zaoberať.

17. Podľa § 370 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr,
ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.18. Podľa § 370 ods. 2 CSP súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov
nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie

zastaví.

19. V konaní pred súdom prvej inštancie môže strana vziať návrh späť (§ 144) dovtedy, kým sa
nezačne vyhlasovať rozsudok. Ak strana vezme späť návrh v celom rozsahu bez podania opravného
prostriedku, avšak v lehote na jeho podanie alebo v priebehu odvolacieho konania, koná odvolací súd

podľa ustanovenia § 370 CSP. Účinnosť dispozičného úkonu späťvzatia žaloby je viazaná na privolenie
odvolacieho súdu, ktoré bude odopreté, ak druhá strana z vážnych dôvodov s úkonom nesúhlasí.

20. Keďže žalobca po rozhodnutí súdu prvej inštancie písomným podaním zo dňa 06. 10. 2015 (č. l.
205 spisu) vzal svoju žalobu v časti zaplatenia sumy 10 eur späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť
a žalovaný v 2. rade vyjadril nesúhlas so späťvzatím žaloby, nakoľko žaloba bola zamietnutá v celom

rozsahu, došlo touto úhradou k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu vo výške tejto úhrady,
odvolací súd považoval nesúhlas žalovaného v 2. rade za vážny, preto dospel k záveru, že nie sú
splnené všetky podmienky stanovené v § 370 CSP pre zastavenie konania v tejto časti, a preto v časti
zaplatenia sumy 10 eur späťvzatie žaloby nepripustil.

21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. až 3. rade vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu, preto rozhodol, že žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. Keďže žalovaným v 1. a 3. rade žiadne trovy odvolacieho
konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že žalovaným v 1. a 3. rade náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.Odvolacísúdsícevzmysleustanovenia§262ods.1CSPmalvovzťahukvšetkýmžalovaným
rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov
konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj
keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanému v 1. a 3. rade žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá

v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalovanému v 1. a 3. rade sa náhrada trov odvolacieho konania
nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.