Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/436/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110217138
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8110217138.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej
a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v spore žalobcov 1/ V. W.
bývajúcej v A., 2/ JUDr. R. K., bývajúcej v A., 3/ Ing. V. W., bývajúceho v A., 4/ V. W., bývajúceho v A.,
zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Pirkovským, so sídlom v Prešove, Hlavná 19, proti žalovaným
1/ V. W., bývajúcej v W. zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Remetom, so sídlom v Prešove,

Masarykova 2, 2/ Obec Terňa, Hlavná 119/58, Terňa, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Mikloškom,
so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 14 C 141/2010 (pôvodne vedený pod sp.zn 15 C 71/2001), o dovolaní
žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. apríla 2014 sp.zn. 8 Co 82/2013, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Žalobcovia 1/ až 4/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 10. februára 2009 zrušil rozsudok Krajského súdu v
Prešovez21.januára2008sp.zn.8Co2/2007,8Co15/2008avecmuvrátilnaďalšiekonanie.Následne
Krajský súd v Prešove uznesením z 22. februára 2010 sp.zn. 8 Co 44/2009 pripustil zmenu žaloby v
zmysle písomného podania žalobcov z 19. januára 2010 č.l. 206 a zrušil rozsudok (č.l. 103) a uznesenie
(č.l. 154) Okresného súdu Prešov (ďalej aj ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

2. Okresný súd Prešov v poradí druhým rozsudkom z 28. februára 2013, č.k. 14 C 141/2010-59 určil,
že do dedičstva po nebohom JUDr. R. W., patria nehnuteľnosti časti parciel KN XX/X zapísanej na LV
č. XXX a KN XX/X, zapísanej na LV č. XXX kat. úz. S., ktoré sú v znaleckom posudku znalca Q. č.
4/03 z 5. decembra 2003 ohraničené bodmi ABFEDA o výmere 186 m2 a bodmi BCGFB o výmere 45

m2. V prevyšujúcej časti žalobu vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách
konania. Poukázal na § 134 ods. 1 až 4, § 135a ods. 1 a 2, § 199 ods. 1 a 2, § 200 ods. 1 a 2, § 868, §
872 ods. 6, 125 ods. 1 a 2, § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že v danej veci sa jedná o
situáciu, keď pôvodný žalobca začal oprávnenú držbu k veci z majetku v tzv. „socialistickom vlastníctve“
k pozemku, patriacemu do „socialistického vlastníctva“ a 10-ročná lehota na vydržanie mu uplynula až
po novele Občianskeho zákonníka, preto na uvedený právny vzťah súd aplikoval Občiansky zákonník v

znení zákona č. 509/1991 Z.z. Dospel k záveru, že právny predchodca žalobcov nadobudol vlastnícke
právo k sporným častiam nehnuteľností vydržaním, keď k 5. júnu 1994 splnil podmienku dobromyseľnej
a ničím nerušenej držby parciel č. 19/1 a 19/3 a k uvedenému dátumu vydržal vlastnícke právo po
započítaní doby oprávnenej držby pred 1. januárom 1992. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie
žalovaní 1/ a 2/.

3. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 28. apríla 2014 sp.zn. 8 Co 82/2013, napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods.1, 2 O.s.p.), odvolanie proti výroku o vylúčenížaloby v prevyšujúcej časti na samostatné konanie odmietol s tým, že o náhrade trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím
súdu prvej inštancie, keď reagoval na jednotlivé odvolacie námietky. Poukázal, že súd prvej inštancie

v odôvodnení rozhodnutia výslovne uviedol, že pozemok v štátnom vlastníctve bol aj pred novelou
zákonom č. 509/1991 Zb. spôsobilým predmetom oprávnenej držby, ktorá však nemohla vyústiť do
nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, keď predmetné obmedzenie odpadlo novelou zákonom č.
509/1991 Zb. Nový vlastnícky vzťah tak mohol vzniknúť nadobudnutím účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.

4. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadla dovolaním žalovaná 1/ (ďalej aj ,,dovolateľka“).
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 238 ods. 2 O.s.p., keď sa súdy nižšej inštancie
dôsledne nevysporiadali s právnym názorom dovolacieho súdu vyslovenom v uznesení z 10. februára
2009 sp.zn. 5 Cdo 106/2008 vo vzťahu k námietke žalovanej, že vydržať nebolo možné majetok štátu,
ktorým boli aj sporné pozemky. Prípustnosť, ako aj dôvodnosť dovolania ďalej odôvodnila ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p., a ustanoveniami § 241 ods. 2 písm.

b/ a c/ O.s.p. Odňatie jej možnosti konať pred súdom videla v tom, že súd prvej inštancie uskutočnil
výsluch žalobcu prostredníctvom dožiadaného súdu (Okresný súd Bratislava II), keď na takýto postup
neboli splnené podmienky v zmysle § 122 O.s.p., ako aj že žalovaná 1/ nebola súdom vyzvaná na
predloženie otázok pre žalobcu. Žalovanej 1/ bola obdobne odňatá možnosť konať pred súdom pri
výsluchu právnych nástupcov žalobcu dožiadaným súdom, ktorý sa uskutočnil bez jej prítomnosti a

prítomnosti jej právneho zástupcu, čím bol porušený princíp „rovnosti zbraní“. Zároveň namietala, že jej
súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom tým, že sa procesne nevysporiadal s jej návrhmi
na výsluch svedkýň do meritórneho rozhodnutia súdu, keď ich výsluch nerealizoval, ani dané návrhy
na dokazovanie nezamietol. Procesné pochybenie súdu videla aj v tom, že súd na pojednávaní 3. mája
2004 vypočul svedka M. W., a to bez účasti strán sporu a ich právnych zástupcov, pričom žalovaná 1/

si predvolanie na pojednávanie ani neprevzala, v dôsledku čoho strany nemohli tomuto svedkovi klásť
otázky. Namietala, že nebol dodržaný postup pri zmene zákonného sudcu, nakoľko spis bol pre zmenu
rozvrhu práce bez bližšieho vysvetlenia alebo špecifikovania konkrétnych dôvodov pridelený sudkyni
Mgr. Anne Vargovej, pričom súd nezisťoval postoj a súhlas žalovanej 1/ s touto podstatnou zmenou.
Namietala, že v konaní došlo k nedôvodným a zbytočným prieťahom. Ako závažné porušenie práva

na spravodlivý proces namietala postup odvolacieho súdu po zrušení jeho potvrdzujúceho rozsudku
najvyšším súdom, keď sa odvolací súd listami adresovanými žalobcom označenými ako „zmena žaloby“
dopustil neprípustného hmotnoprávneho poučenia dedičov o potrebe zmeny žaloby v rozpore s § 5
O.s.p. Odvolací súd zároveň postupoval v rozpore s § 95 O.s.p, pretože na pripustenie zmeny žaloby
neboli splnené podmienky ani preukázaný naliehavý právny záujem. Odvolací súd tak mal podľa názoru

žalovanej 1/ odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, pretože
pôvodnému petitu žaloby nebolo možné objektívne vyhovieť. Ďalej sa dovolateľka podrobne zaoberala
právnym posúdením veci. Navrhovala, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, že
žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietne.

5. Žalobcovia, ani žalovaný 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana
sporu,vktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424CSP),zastúpenávsúlades§429ods.1CSP,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie
žalovanej 1/ je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné (§ 447 písm. c/ CSP). Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd
uvádza nasledovné:

7. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.), dovolací súd postupoval
v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v
konanípredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované),aprocesnúprípustnosť
dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1, § 238 a § 239 O.s.p.

8. Žalovaná 1/ dovolaním napadla potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné.9. Pokiaľ dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. dovolací súd
uvádza, že v prejednávanej veci sa odvolací súd od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v
tejto veci neodchýlil. Žalovaná 1/ namietala, že odvolací súd sa odchýlil od právneho názoru dovolacieho

súdu týkajúceho sa právneho posúdenia, a to možného vydržania sporných pozemkov. Najvyšší súd
však uznesením z 10. februára 2009 sp.zn. 5 Cdo 106/2008 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove
z 21. januára sp.zn. 8 Co 2/2007 a 8 Co 15/2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože dospel k
záveru, že konanie pred odvolacím súdom trpelo vadou zmätočnosti. Odvolací súd tým, že sa odmietol
zaoberať jedným z dôvodov odvolania žalovaných ,odvolávajúc sa na ustanovenie § 205 ods. 3 O.s.p.,

hoci pre taký postup neboli žiadne zákonné dôvody, odňal žalovanej 1/ možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd zároveň dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu
bolo postihnuté aj tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedol,
že odvolací súd konal iba s jedným z viacerých právnych nástupcov pôvodného žalobcu, pričom z
osvedčenia o dedičstve vyplýva, že ako ďalší dedičia po poručiteľovi prichádzali do úvahy aj jeho
manželka a deti. Ak je viac dedičov a dedičstvo ohľadne spornej veci nebolo ešte vyporiadané, nemôžu

sa dedičia alebo jeden z nich bez ďalšieho domáhať, že sú jej vlastníkmi. Dedičia z titulu dedičského
nároku sú vecne legitimovaní len na podanie žaloby, že poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom veci.
Podmienkou toho, aby súd mohol po smrti pôvodného žalobcu pokračovať s jeho právnym nástupcom
je, aby žaloba bola zmenená na primerané určenie. O tom súd v rámci opatrení urobených podľa §
104 ods. 2 O.s.p. nového žalobcu (žalobcov) primerane poučí. Ak tak súd neurobí a naďalej koná o

pôvodnej žalobe na určenie vlastníctva žalobcu, ktorý stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti, zaťaží
svoje konanie inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

10. Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo k procesným vadám
uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Žalovaná 1/ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/

až e/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd; nepreukázané boli tiež vady konania
namietané žalovanou 1/ (§ 237 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p.).

11. Žalovaná 1/ namietala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Podľa ustanovenia §
237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

12. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred
súdom, sa jednalo vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva priznané
mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k

rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované
dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom
(svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej
stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.).
Vada konania podľa § 237 ods. 1písm. f/ O.s.p. bola dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho

konania na spravodlivý súdny proces.

13. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd - ďalej len „dohovor“) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a

rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

14. Dovolateľka namietala porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces odvolacím súdom
spočívajúcom v tom, že sa listami adresovanými žalobcom dopustil neprípustného hmotnoprávneho

poučenia dedičov o potrebe zmeny žaloby v rozpore s § 5 O.s.p. Dovolací súd uvádza, že odvolací súd
procesne poučil žalobcov v súlade s právnym názorom najvyššieho obsiahnutým v predchádzajúcom
rozhodnutí najvyššieho súdu v danej veci (uznesenie najvyššieho súdu z 10. februára 2009 sp.zn. 5Cdo 106/2008). Uvedeným postupom súdu nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces ani
k odňatiu možnosti žalovanej 1/ konať pred súdom.

15. K námietke dovolateľky, že odvolací súd postupoval v rozpore s § 95 O.s.p., pretože na pripustenie
zmeny žaloby neboli splnené podmienky a ani preukázaný naliehavý právny záujem, dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že úvahu súdu, či výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom
pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného
presvedčenia súdu a jeho myšlienkového postupu; správnosť tejto úvahy z hľadiska výskytu vady v

zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. dovolací súd nemôže prehodnocovať (rozhodnutie 49/2007 ZSP).
Súčasne je potrebné poukázať na výlučné dispozičné právo žalobcu (žalobcov) so žalobou, preto
prípadný, vadný procesný postup súdu prvej inštancie súvisiaci s návrhom na zmenu žaloby zo 17.
decembra 2009 by sa dotýkal procesných práv žalobcu (žalobcov), ktorému patrí právo namietať vadu
konania. Žalovanej 1/ ani týmto postupom nemohla byť odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle
§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

16. Pokiaľ dovolateľka namietala, že súd prvej inštancie jej odňal možnosť konať pred súdom tým,
že nerozhodol o jej návrhoch na vykonanie dokazovania a ňou navrhnuté dôkazy výsluchom svedkov
nevykonal, dovolací súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie

návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná
všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo to
nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).

17. Dovolateľka zároveň namietala odňatie jej možnosti konať pred súdom z dôvodu, že súd prvej
inštancie na pojednávaní 3. mája 2004 vypočul svedka bez účasti strán a ich právnych zástupcov, pričom
žalovaná 1/ si predvolanie na pojednávanie ani neprevzala, v dôsledku čoho strany nemohli svedkovi
klásť otázky. Dovolací súd uvádza, že ani táto námietka dovolateľky nie je dôvodná. Z ustanovenia §
101 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že v neprítomnosti účastníka konania môže súd vec prejednať a rozhodnúť

iba vtedy, ak bol účastník konania, ktorý sa nedostavil riadne predvolaný a ak nepožiadal včas z
dôležitého dôvodu (spočívajúceho v jeho osobe) o odročenie pojednávania. Z obsahu spisu vyplýva, že
na pojednávaní konanom 22. marca 2004 boli prítomní právni zástupcovia strán sporu. Zo zápisnice o
pojednávaní (č.l. 94-95 spisu vedeného pod sp.zn. 15 C 71/2001) vyplýva, že dané pojednávanie bolo
odročené na 3. mája 2004 za účelom predvolania svedka s tým, že prítomní (teda aj právny zástupca

žalovanej 1/) vzali termín pojednávania na vedomie bez osobitného predvolania. Súd následne osobitne
predvolával aj žalovanú 1/ (bez bližšej konkretizácie účelu je predvolania), ktorej adresovaná zásielka
bola súdu vrátená 20. apríla 2004 s poznámkou o neprevzatí zásielky adresátom v odbernej lehote.
Právny zástupca žalovanej 1/ sa na pojednávaní konanom 3. mája 2004 nezúčastnil, hoci bol súdom
riadne predvolaný - oboznámený o danom termíne na pojednávaní 22. marca 2004, svoju neprítomnosť

neospravedlnil a ani súd nepožiadal o odročenie uvedeného pojednávania. Dovolací súd poukazuje,
že v prípade, ak má strana zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, všetky písomnosti, vrátane
predvolania na pojednávanie, súd doručuje len tomuto zástupcovi. Ak nemá účastník na pojednávaní
osobne niečo vykonať, stačí, aby na pojednávanie bol predvolaný len jeho zástupca. Zástupca je totiž
oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník. Postup súdu, keď prejednal vec v

neprítomnosti žalovanej 1/ resp. jej právneho zástupcu bol preto v súlade s § 101 ods.2 O.s.p.

18. Pokiaľ dovolateľka ďalej namietala vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v
tom, že výsluch žalobcu a následne aj jeho právnych nástupcov bol v rozpore s § 122 O.s.p., bez
prítomnosti žalovanej a jej právneho zástupcu, resp. bez výzvy súdu na predloženie prípadných otázok

žalovanej 1/, dovolací súd uvádza, že žalovaná 1/ mala možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Na pojednávaní 10. júna 2002 súd oboznámil prítomných (na ktorom boli osobne prítomní žalobca a
jeho právny zástupca, žalovaní 1/ a 2/, ako aj ich právny zástupca) s výpoveďou žalobcu dožiadaným
súdom zo 6. decembra 2001. Na pojednávaní 4. decembra 2012 (na ktorom boli osobne prítomní
právny zástupca žalobcov 1/ až 4/, žalovaná 1/, právny zástupca žalovaných) súd konštatoval vypočutie

žalobcov prostredníctvom dožiadaného súdu, pričom oboznámil ich výpovede. Žalovaná 1/ výsluch
žalobcov v ďalšom konaní nenamietala, ako ani nenavrhla vykonať v konaní ďalšie dôkazy. Žalovaná
1/ taktiež mala možnosť namietať rozsudok súdu prvej inštancie (č.k. 14 C 141/2010-59) vyhlásený
28. februára 2013 v riadnom opravnom prostriedku. Žalovaná 1/ túto možnosť využila a uplatnilasvoj vplyv na konanie podaním odvolania, v ktorom uviedla z akých dôvodov považuje rozhodnutie
súdu prvej inštancie za nesprávne, pričom uvedenú vadu (namietanú v dovolaní) v odvolacom konaní
výslovne nenamietala. Odvolací súd sa s jej námietkami, ktoré hodlala predostrieť súdu prvej inštancie,

v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vyporiadal. Dovolací súd poukazuje na to, že žalovaná 1/
v danej situácii dosiahla cestou riadneho opravného prostriedku sledovaný účel (vplyv na konanie). Jej
tvrdenie o odňatí možnosti pred súdom konať z tohto dôvodu nemá preto žiadne opodstatnenie (viď R
39/1993).

19. Dovolateľka ako ďalšiu vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. namietala prieťahy v
súdnom konaní. Prieťahy v súdnom konaní, nie sú judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
považované za dôvod, ktorý by zakladal procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
(viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo
súdnej praxe pod č. 4/2005). Námietka, že v konaní dochádzalo k prieťahom, sa netýka okolnosti, ktorá
bola by spôsobilá založiť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

20. Dovolateľka ďalej namietala, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 písm. g/
O.s.p., lebo vec na súde prvej inštancie prejednal a rozhodol nezákonný sudca, keď spis bol pridelený
sudkyni Mgr. Anne Vargovej.

21. Právo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého
nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný
príkaz predstavuje pre každého účastníka konania rovnakú záruku, že na rozhodovanie o jeho veci
sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred daných zásad (procesných pravidiel). Otázke práva na
zákonného sudcu venovali pozornosť viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr.

I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, II. ÚS 15/96, III. ÚS 116/06, IV. ÚS 161/08, IV. ÚS 191/08. Ústavný súd pojem
zákonného sudcu vykladá tak, že ním je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na funkciu
sudcu a ktorý bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce.

22. Z obsahu spisu vyplýva, že daná vec bola počas konania pridelená viacerým sudcom na základe

pravidiel obsiahnutých v Rozvrhu práce Okresného súdu Prešov. Spor bol po podaní žaloby pridelený
sudkyni JUDr. Anne Ilčinovej. Na základe opatrenia predsedu okresného súdu o zmene rozvrhu práce
podľa § 26 ods. 3 písm. e/ zákona č. 335/1991 Zb. bola vec pridelená z dôvodu stáže sudcu sudkyni
JUDr. Anne Kovaľovej (č.l. 117 spisu vedeného pod sp. zn. 15 C 71/2001). V zmysle zmeny rozvrhu
práce (dodatok č. 30) na rok 2006 bola vec pridelená sudkyni Mgr. Anne Vargovej (úradný záznam

nachádzajúci sa na č.l. 152 spisu vedeného pod sp.zn. 15 C 71/2001). Dňa 12. júla 2010 bola vec po
zrušení rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie, pridelená na rozhodnutie sudcovi
JUDr. Eduardovi Valenčinovi (čl. 4 spisu vedeného pod sp.zn. 14 C 141/2010). Následne bola vec v
zmysle pravidla č.8 k rozvrhu práce pridelená pôvodnej sudkyni Mgr. Anne Vargovej (č.l. 5 a 6 spisu
vedeného pod sp.zn. 14 C 141/2010). Dovolací súd dospel k záveru, že žalovanej 1/ nebolo odňaté

právo na zákonného sudcu. Naviac žalovaná 1/ počas konania túto skutočnosť ani nenamietala.

23. Dovolateľka v dovolaní taktiež namietala, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tzv. iná vada konania v súlade s doterajšou konštantnou
judikatúrou najvyššieho súdu nezakladala procesnú prípustnosť podaného dovolania (viď R 37/1993 a

niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5
Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011). Dovolací súd mohol
pristúpiť k preskúmaniu tohto dovolacieho dôvodu len v procesne prípustnom dovolaní, čo však nie je
prípad prejednávanej veci.

24. Dovolateľka vo svojom dovolaní tiež namietala, že rozhodnutia súdov nižšej inštancie sú po právnej
stránke nesprávne. Nesprávne právne posúdenie veci súdom však prípustnosť dovolania nezakladalo
(viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014),
preto sa týmito námietkami dovolací súd nemohol zaoberať.

25. Dovolateľka dovolaním napadla aj výrok odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd odmietol odvolanie
voči výroku súdu prvej inštancie o vylúčení žaloby v prevyšujúcej časti na samostatné konanie. Dovolací
súd uvádza, že uvedený výrok hoci je súčasťou rozsudku odvolacieho súdu má povahu uznesenia. Vdanom prípade je dovolanie podané proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania,
ktoré nevykazuje znaky ani jedného z uznesení uvedených v ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
Nejde o zmeňujúci ani o potvrdzujúci výrok uznesenia odvolacieho súdu, preto prípustnosť dovolania

podľa § 239 O.s.p. neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná ani procesná
vada konania zakladajúca prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd uvádza, že
k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť aj odmietnutím odvolania strany sporu, ak pre takéto
rozhodnutie neboli splnené všetky predpoklady. V danej veci však o takýto prípad nejde. Odvolací súd
správne odmietol odvolanie žalovaných smerujúce proti uzneseniu súdu prvej inštancie o čiastočnom

vylúčení veci na samostatné konanie, pretože sa jedná o uznesenie, ktoré patrí medzi uznesenia
upravujúce vedenie konania, proti ktorým odvolanie v zmysle § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. nebolo
prípustné. Správnym rozhodnutím o odmietnutí odvolania preto žalovanej 1/ neodňal možnosť konať
pred súdom.

26. V danom prípade prípustnosť dovolania žalovanej 1/ nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p.,

239 O.s.p. ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p., preto najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447
písm. c/ CSP ako procesne neprípustné.

27. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.