Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. august 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/22/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013201313
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:6013201313.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej

a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Gabriely Gerdovej, v právnej veci žalobcu:
Z. T., W., M. XX, XXX XX V. V., IČO: 34 704 990, DIČ: 1020557417, zastúpený JUDr. Bohumilom
Novákom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Horná 27, 974 01 Banská Bystrica, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného
č. 1100301/1/276332/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013,
č. 1100301/1/276337/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013,

č. 1100301/1/276333/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013,
č. 1100301/1/276335/2013/14003 70 dňa 7. júna 2013,
č. 1100301/1/276336/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013,
č. 1100301/1/276350/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013,
č. 1100301/1/277349/2013/14003 zo dňa 8. júna 2013,
č. 1100301/1/276347/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013,
č. 1100301/1/277364/2013/14003 zo dňa 8. júna 2013,

č. 1100301/1/276354/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013,
č. 1100301/1/277357/2013/14003 zo dňa 8. júna 2013,
č. 1100301/1/277369/2013/14003 zo dňa 8. júna 2013,
č. 1100301/1/277372/2013/14003 zo dňa 8. júna 2013,
č. 1100301/1/277376/2013/14003 zo dňa 8. júna 2013,
č. 1100301/1/276352/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013,
č. 1100301/1/277353/2013/14003 zo dňa 8. júna 2013,

č. 1100301/1/276346/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 23S/262/2013-57 z 11.
decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 23S/262/2013-57
z 11. decembra 2013 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd prvého stupňa“) zamietol podľa §

250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) žaloby, ktorými sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného:- č. 1100301/1/276332/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Banská Bystrica č. 9600404/5/379782/2013/BizM zo dňa 29.1.2013, ktorým správca dane vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2009 v sume 46.939 Eur,

- č.1100301/1/276337/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Banská Bystrica č. 9600404/5/366051/2013/BizM zo dňa 29.1.2013, ktorým správca dane vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2009 v sume 8.917,14 Eur,
- č. 1100301/1/276333/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Banská Bystrica č.9600404/5/364301/2013/BizM zo dňa 29.1.2013, ktorým správca dane vyrubil

žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009 v sume 5.163,18 Eur,
- č.1100301/1/276335/2013/14003 zo dňa 07. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Banská Bystrica č.9600404/5/365861/2013/BizM zo dňa 29.1.2013, ktorým správca
dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2009 v sume
3.260,83 Eur,
- č. 1100301/1/276336/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového

úradu Banská Bystrica č. 9600404/5/365996/2013/BizM zo dňa 29.1.2013, ktorým správca dane vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2009 v sume 716,73 Eur,
- č.1100301/1/276350/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Banská Bystrica č. 9600404/5/366062/2013/BizM zo dňa 29.1.2013, ktorým správca dane vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2009 v sume 13.332,56 Eur,

- č. 1100301/1/277349/2013/14003 zo dňa 8. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Banská Bystrica č. 9600404/5/379491/2013/BizM zo dňa 29.1.2013, ktorým správca dane vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2010 v sume 12.396,33 Eur,
- č. 1100301/1/276347/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového
úraduBanskáBystricač.9600404/5/366135/2013/BizMzodňa29.01.2013,ktorýmsprávcadanevyrubil

žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2009 v sume 6.385,66 Eur,
- č. 1100301/1/277364/2013/14003 zo dňa 8. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového
úraduBanskáBystricač.9600404/5/379615/2013/BizMzodňa29.01.2013,ktorýmsprávcadanevyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2010 v sume 1.601,01 Eur,
- č. 1100301/1/276354/2013/14003 zo dňa 07. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie

Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600404/5/366260/2013/BizM zo dňa 29.1.2013, ktorým správca
dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2009 v sume
3.772,69 Eur,
- č. 1100301/1/277357/2013/14003 zo dňa 08. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Banská Bystrica č.9600404/5/379577/2013/BizM zo dňa 29.1.2013, ktorým správca

dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2010 v sume
6.091,18 Eur,
- č. 1100301/1/277369/2013/14003 zo dňa 08. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600404/5/379642/2013/BizM zo dňa 29.01.2013, ktorým správca
dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010 v sume 6.689,73

Eur,
- č. 1100301/1/277372/2013/14003 zo dňa 08. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600404/5/379667/2013/BizM zo dňa 29.1.2013, ktorým správca
dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 8.001,93
Eur,

- č. 1100301/1/277376/2013/14003 zo dňa 8. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Banská Bystrica č. 9600404/5/379739/2013/BizM zo dňa 29.1.2013, ktorým správca dane vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 6.377,52 Eur,
- č. 1100301/1/276352/2013/14003 zo dňa 07. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600404/5/366203/2013/BizM zo dňa 29.1.2013, ktorým správca

dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2009 v sume
6.355,11 Eur,
- č. 1100301/1/277353/2013/14003 zo dňa 8. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Banská Bystrica č. 9600404/5/379544/2013/BizM zo dňa 29.1.2013, ktorým správca dane vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2010 v sume 5.326,45 Eur,

- č. 1100301/1/276346/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Banská Bystrica č. 9600404/5/366098/2013/BizM zo dňa 29.1.2013, ktorým správca dane vyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2009 v sume 21,21 Eur.Otrováchkonaniarozhodolprvostupňovýsúdpodľa§250kods.1O.s.p.tak,ženeúspešnémužalobcovi
náhradu trov konania nepriznal.

Vzhľadom k tomu, že všetky veci, ktoré sa napadli na krajskom súde pod sp. zn. 23S/262/2013 až
23S/278/2013 spolu súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov konania, súd v záujme hospodárnosti
konania v zmysle § 112 O.s.p. spojil na základe uznesenia krajského súdu č. k. 23S/262/2013-46 zo dňa
12.11.2013 s tým, že veci sú vedené pod spoločnou sp. zn. 23S/262/2013.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že v danom prípade súd preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup
správnychorgánovobochstupňovaobsahsúvisiacehoadministratívnehospisuapopreskúmanídospel
k záveru, že zo strany správnych orgánov nedošlo k takému porušeniu zákona, ktoré by malo mať za
následok zrušenie napadnutých rozhodnutí, a preto žaloby žalobcu zamietol.

Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane

z príjmu fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2009 a daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za
mesiace júl 2009, marec 2009, apríl 2009, jún 2009, október 2009, február 2010, september 2009, máj
2009,december2009,apríl2010,jún2010,júl2010,august2010,november2009,marec2010aaugust
2009. Daňová kontrola sa začala dňa 19.10.2010 a ukončená bola prerokovaním protokolu a dodatku
protokolu dňa 19.10.2011. Vo všetkých sedemnástich veciach vydal prvostupňový správny orgán -

Daňový úrad Banská Bystrica II dodatočné platobné výmery, proti ktorým podal žalobca odvolanie a na
základe podaných odvolaní druhostupňový správny orgán - Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky
všetky napadnuté rozhodnutia zrušilo a veci vrátilo Daňovému úradu Banská Bystrica II na ďalšie
konanie. Následne správca dane vydal v roku 2013 nové dodatočné platobné výmery. Prvým daňovým
dodatočným platobným výmerom vo veci, ktorá napadla pod sp. zn. 23S/262/2013 bol vyrubený rozdiel

dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2009 a v ďalších šestnástich veciach, ktoré
napadli na krajskom súde pod sp.zn. 23S/263/2013 až 23S/278/2013 boli vydané dodatočné platobné
výmery, ktorými bola vyrubená daň platiteľovi z pridanej hodnoty v uvedených mesiacoch v roku 2009 a
2010. Proti všetkým uvedeným rozhodnutiam podal žalobca odvolanie, na základe podaných odvolaní
žalovaný rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutia potvrdil. Proti všetkým rozhodnutiam žalovaného

podal žalobca žaloby, v ktorých navrhoval napadnuté rozhodnutia zrušiť a veci vrátiť na ďalšie konanie.

V prvej veci (vec napadla pod sp.zn. 23S/262/2013) zostalo medzi účastníkmi sporné, či žalobca si v
roku 2009 neoprávnene zaúčtoval do daňových výdavkov výdavky na nákup tovaru a služieb na základe
dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou IT Asset Management, spol. s r.o., v celkovej výške

286.760,65 Eur, z toho základ dane 240.975,33 Eur a DPH 45.783,32 Eur. V ďalších veciach (veci,
ktoré napadli pod sp. zn. 23S/263/2013 až 23S/278/2013) bola medzi účastníkmi konania sporná daň z
pridanej hodnoty zistená po daňovej kontrole a daň, ktorá bola uvedená v daňovom priznaní.
Žalobca vo vzťahu k správcovi dane preukazoval dodanie tovaru a služieb predovšetkým faktúrami.
Samotné faktúry na preukázanie dodávky tovaru a služieb boli nepostačujúce. Pre daňové účely je

potrebné preukázať reálnosť dodania fakturovaného tovaru. Žalobca obchodoval so spoločnosťou IT
Asset Management, spol. s r.o., ktorej jediným konateľom, ale aj jediným zamestnancom, bol konateľ
spoločnosti E. X., ktorý bol čiastočne pozbavený spôsobilosti na právne úkony rozsudkom Okresného
súdu v Žiari nad Hronom č.k. 8Ps 13/09-16, ktorý nadobudol právoplatnosť 28.4.2010. E. X. bol
obmedzený v právnych úkonoch, pokiaľ ide o nakladanie s finančnými prostriedkami, mohol nakladať

len do 10 eur. E. X. bol čiastočne pozbavený spôsobilosti na právne úkony práve v súvislosti s
tým, že aj v minulosti vo viacerých prípadoch nakladal s faktúrami v obchodnom styku. Hrozilo mu
trestné stíhanie a len v súvislosti so znaleckými posudkami bolo trestné konanie zastavené. Na základe
rozsudku č.k. 8Ps 13/09-16 zo dňa 25.4.2010 bola za opatrovníčku pre E. X. ustanovená L. R., ktorá
bola oprávnená zastupovať E. X. pri právnych úkonoch, na ktoré nebol spôsobilý spravovať majetok

a poberať za neho dôchodok presahujúci 10 eur a nakladať s ním v záujme menovaného, nakladať s
finančnými prostriedkami a majetkom E. X., hodnota ktorého presahuje 10 eur. Za E. X. väčšie sumy
vyberala, k prácam v prospech žalobcu sa nevedela vyjadriť, v mieste bydliska mala tovar len na opravu
domu, nevedela o žiadnych skladovacích priestoroch a ani o zamestnancoch spoločnosti IT Asset
Management, spol. s r.o.. S faktúrami nepracovala, hotovosť neprijímala, úkony za E. X. dodatočne

neschvaľovala (ústne pojednávanie s L. R. dňa 16.2.2011). I napriek tomu, že E. X. tvrdil, že faktúry
vystavoval on, znalcom Bc. U. O. - znalec z oboru písmoznalectva bolo preukázané, že podpisy na
faktúrach neboli podpismi E. X..Dňa 1.12.2009 sa dostavil na Daňový úrad Banská Bystrica II žalobca, s ktorým bola spísaná zápisnica o
ústnom pojednávaní. Zo zápisnice vyplýva, že obchodné jednania žalobcu s E. X. najčastejšie prebiehali
v sídle spoločnosti IT Asset Management, spol. s r.o., v rodinnom dome. Práce od spoločnosti IT Asset

Management, spol. s r.o. mali byť vykonávané na základe ústnej dohody. Tovar mal byť prepravovaný
spoločnosťou IT Asset Management spol. s r.o. Žalobca sa nevedel vyjadriť, kým boli práce vykonávané.
Faktúry mali byť uhrádzané osobne žalobcom v hotovosti p. X.. Na druhej strane samotný konateľ
spoločnosti IT R. Management, spol. s r.o. E. X. poprel, že by pre žalobcu vykonávala táto spoločnosť
nejaké práce (miestne zisťovanie 29.11.2010). Pri miestnom zisťovaní E. X. nepredložil správcovi dane

knihu analytickej evidencie, evidencie dane z pridanej hodnoty a ani žiadne iné evidencie správca dane
nemohol posúdiť či v podaných daňových priznaniach DPH, v ktorých boli uvedené obraty, boli zahrnuté
obraty z odberateľských faktúr vystavených pre žalobcu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že bola spochybnená materiálna existencia deklarovaných služieb
a dodávok tovaru. Zo strany prvostupňového správneho orgánu boli urobene viaceré pokusy za tým

účelom, aby žalobca predložil požadované doklady, žalobca týmto výzvam nevyhovel, namiesto toho
vznášal námietky voči pracovníkom kontroly - správcu dane. Existovali pochybnosti v osobe dodávateľa,
keďdodávateľnevedelpreukázať,žedodanýtovarskutočneobstaralanáslednereálnedodalplatiteľovi.
Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom
dodávky tovaru od spoločnosti IT Asset Management, spol. s r.o., nebolo preukázané plnenie zo strany

tejto spoločnosti ako dodávateľa tovarov a služieb. Pokiaľ žalobca obchodoval so spoločnosťou, v ktorej
konateľ bol čiastočne pozbavený spôsobilosti na právne úkony, konateľ spoločnosti E. X. sa už aj v
minulosti dopustil viacerých trestných činov, ktoré súviseli s fakturáciou tovaru, ak k odsúdeniu nedošlo
len v dôsledku toho, že na základe posudkov (štyroch znalcov) bolo konštatované, že nie je spôsobilý
niesť trestnú zodpovednosť za tieto svoje činy, žalobca v súvislosti s týmito obchodnými vzťahmi musí

niesť riziko podnikania.

Krajský súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného v žalobe, že prvostupňový správny orgán sa nedržal
právneho názoru vysloveného v zrušujúcich rozhodnutiach žalovaného, nakoľko zo správneho spisu je
zrejmé, že správny orgán robil po zrušení prvostupňových rozhodnutí ďalšie úkony v rámci dokazovania,

napr. úkony za účelom výsluchov svedkov, dožiadaní a ďalšie úkony.

K bodu 2) námietok v žalobe krajský súd uviedol: súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, podľa ktorého
k začatiu daňovej kontroly nedošlo a všetky úkony správcu dane sú nezákonné z dôvodu, že v zápisnici
o začatí daňovej kontroly zo dňa 19.10.2010 nie je uvedený dôvod začatia kontroly. Zo žiadosti Prezídia

Policajného zboru SR v Banskej Bystrici zo dňa 13.9.2010, ktorá bola adresovaná Daňovému úradu
II, Kuzmányho 18, Banská Bystrica - označená ako podnet k vykonaniu daňových kontrol vyplýva, že
žiadali vykonanie vlastného šetrenia (miestneho zisťovania) a v prípade pozitívnych zistení vykonanie
daňových kontrol v zdaňovacích obdobiach v roku 2000 až do súčasného obdobia u daňového subjektu
Z. T., ELGO, so sídlom Kremnička 33. V podnete sú uvedené dôvody podnetu, pričom uvedené

podanie zároveň upozorňuje na ustanovenie § 80 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v
znení neskorších predpisov o povinnosti zachovať mlčanlivosť o skutočnostiach súvisiacich s trestnou
činnosťou alebo plnením úloh Policajného zboru. To znamená, že preverované subjekty nesmú byť
oboznámené s dôvodom preverovania.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, keďže osobitný predpis (zákon č. 171/1993 Z.z.) vyžadoval
mlčanlivosť v súvislosti s podnetom, resp. so žiadosťou o vykonanie daňovej kontroly, správny orgán
nepochybil, keď dôvod daňovej kontroly v zápisnici o začatí kontroly zo dňa 19.10.2010 neuviedol.

Krajský súd sa taktiež nestotožnil s tvrdením v bode 3/, podľa ktorého daňová kontrola nebola vykonaná

v lehote ustanovenej v § 15 ods. 17 zákona. Správca dane požiadal Daňové riaditeľstvo SR žiadosťou
zo dňa 21.3.2011 o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly až do 19.10.2011. Ako dôvod bola
uvedená skutočnosť, že správca dane preveruje skutočnosti formou znaleckého posudku. Žiadosti bolo
Daňovým riaditeľstvom SR zo dňa 13.4.2011 vyhovené. Lehota na vykonanie daňovej kontroly bola
predĺžená do 19.11.2011. Súd nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že sa jednalo o jednoduchú záležitosť.

Jednalo sa o vykonanie daňovej kontroly v roku 2009 a za šestnásť mesiacov v roku 2009 a v
roku 2010. O predĺžení lehoty bol žalobca oboznámený listom zo dňa 15.4 2011, ktorý bol doručený
splnomocnenému zástupcovi dňa 18.4.2011. Žalobca mal zástupcu - advokáta JUDr. Nováka, ktorý mal
všeobecné plnomocenstvo. Správny orgán mohol, ale nemusel v zmysle § 9 ods. 4 zákona o správe danídoručovaťrozhodnutieopredĺženídaňovejkontrolyajdaňovémusubjektu.Vzhľadomktomu,žesprávca
dane sa rozhodol doručiť rozhodnutie o predĺžení daňovej kontroly zástupcovi žalobcu, považoval to
súd za postačujúce.

K námietke uvedenej v bode 4/ žaloby krajský súd uviedol, že s touto námietkou nesúhlasí z
nasledujúcich dôvodov: podľa § 15 ods. 13 zákona o správe daní; daňová kontrola je ukončená
dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Daňová
kontrola začala 19.10.2010. Daňová kontrola bola ukončená dňom 19.10.2011, keď bol prerokovaný

protokol s kontrolovaným daňovým subjektom. Lehota na vykonanie daňovej kontroly bola predĺžená do
19.10.2011 a v tejto lehote bola daňová kontrola ukončená prerokovaním protokolu. Pokiaľ žalobca v
žalobe uviedol, že nerozumel poučeniu, ak poučeniu nerozumel, mohol si žiadať ďalšie vysvetlenie.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu uvedenú v žalobe pod bodom 5/, krajský súd s touto námietkou žalobcu
nesúhlasil. Dodatok k protokolu je reakcia na vyjadrenie žalobcu k protokolu o vykonaní kontroly. Je

pravdou, že dodatok k protokolu je súčasťou protokolu, ale zákon o správe daní nevyžaduje, aby sa
dodatok k protokolu dodatočne doručoval s výzvou na vyjadrenie sa k nemu na jeho prerokovanie, a
že im mala byť poskytnutá lehota 8 pracovných dní na vyjadrenie sa k dodatku. Dňa 19.10.2011, keď
bol prerokovaný protokol, bol k tomuto protokolu zároveň pripojený aj dodatok a k tomuto dodatku mal
žalobca možnosť vyjadriť sa.

Krajský súd nesúhlasil s tvrdením žalobcu v bode 6) žaloby, že v priebehu vyrubovacieho konania neboli
vykonané žiadne dôkazy, bola predvolaná svedkyňa L. R., ktorá uzavrela manželstvo s E. X. a ako blízka
príbuzná odmietla vypovedať. V priebehu vyrubovacieho konania požiadal prvostupňový správny orgán
o predĺženie lehoty na výkon vyrubovacieho konania. Táto jeho žiadosť bola akceptovaná a lehota bola

predĺžená o 180 dní.

S námietkou uvedenou v bode 7) žaloby krajský súd taktiež nesúhlasil, pretože žalobca mal možnosť
oboznámiť sa s dožiadaniami, ktoré vykonal správca dane, mal možnosť oboznámiť sa pri nahliadaní
do spisu 19.10.2011, ako aj 16.10.2012, žalobca mal možnosť vyjadriť sa aj k znaleckému posudku, o

termínoch výsluchu svedkov pred dožiadanými orgánmi bol žalobca oboznámený.

K námietke uvedenej v bode 8) žaloby krajský súd uviedol, že žalovaný v rozhodnutí netvrdil, že E. X.
robil úkony a že všetky tieto úkony sú neplatné. E. X. bol len čiastočne obmedzený na spôsobilosti na
právne úkony, nebol spôsobilý nakladať len s finančnými prostriedkami a majetkom, hodnota ktorého

presahovala 10 eur. Neplatné boli len tie úkony, v ktorých konal nad rozsah 10 eur. E. X. bol jediným
konateľom spoločnosti a už aj v minulosti sa dopúšťal majetkovej trestnej činnosti, ktorá súvisela s
vystavovaním faktúr. Trestné stíhanie bolo zastavené v súvislosti s duševnou poruchou.

Pokiaľ ide o znalecké dokazovanie znalcom Bc. U. O., ohľadom ktorého boli námietky v bode 9/ žaloby,

sám žalobca nedával veľkú váhu tomuto znaleckému dokazovaniu, nakoľko žalobca nikdy netvrdil,
že podpisy na faktúrach sú podpismi E. X. a netvrdil to ani E. X.. Pre posúdenie veci však tento
znalecký posudok nemal veľký význam, pretože nebol dodržaný postup v súvislosti s nariaďovaním
znaleckého dokazovania. Znalecký posudok môže slúžiť len ako listinný dôkaz. Žalobca mal možnosť
počas osobného výsluchu znalca k znaleckému posudku, ako aj k výpovedi znalca sa vyjadriť. Znalec

potvrdil len to, čo tvrdil aj žalobca a E. X., že faktúry neboli podpísané E. X.. Znalecké dokazovanie pre
posúdenie zákonnosti rozhodnutí nemalo v konečnom dôsledku taký význam, že by tu bol dôvod na
zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného.

V súvislosti s námietkou žalobcu uvedené v bode 10/ žaloby krajský súd konštatoval, že ako svedkyňa

bola vypočutá L. R.. Výsluch bol zameraný na okolnosti súvisiace s čiastočným pozbavením E.
X. na právne úkony, t.j. v súvislosti s nakladaním s finančnými prostriedkami, uzatváraním zmlúv,
vystavovaním faktúr, preberaním hotovosti a podobne. Počas výsluchu tohto svedka prítomný E. X.
zasahoval do tohto výsluchu. Odpovedal za svedkyňu a v konečnom dôsledku sám opustil priestory
kancelárie, v ktorej sa vykonával výsluch. Výsluch bol zameraný na úkony svedkyne - opatrovníčky,

ktoré súviseli s úkonmi, v ktorých mala zastupovať E. X..

K námietke žalobcu uvedenej v bode 11/ žaloby krajský súd uviedol, že daňový subjekt nie je povinný
preukazovať akékoľvek skutočnosti, teda i povinnosti, ktorých dôkazné bremeno stíha iný subjekt. Vdanom prípade je však spochybňovaná materiálna existencia dodaných prác, nakoľko sám konateľ
spoločnosti IT Asset Management, spol. s r.o. E. X. vo svojej výpovedi uviedol, že žiadne práce pre
žalobcu nevykonával. Ak práce vykonané neboli, nemohli ich ani dodať a nemohli byť takéto práce ani

fakturované. O žiadnom subdodávateľovi sa E. X. nezmieňoval. Správca dane viackrát vyzýval žalobcu
na predloženie dokladov, ktoré by preukazovali existenciu tovaru a reálnosť obchodných transakcií,
žalobca na tieto výzvy vo vzťahu k spoločnosti IT Asset Management, spol. s r.o. nereagoval.

Námietku žalobcu uvedenú v bode 12/ žaloby krajský súd neakceptoval. Nakoľko správca dane požiadal

o predĺženie lehoty na výkon vyrubovacieho konania nadriadený orgán listom zo dňa 1.8.2012, lehota
nadriadeným orgánom bola predĺžená o 180 dní. Správca dane vydal nové rozhodnutie v lehote
stanovenej nadriadeným orgánom. Po zrušení dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom sa
na vydanie nového rozhodnutia správcom dane nevzťahujú lehoty podľa § 44 ods. 6 písm. b/ zákona
č. 511/1992 Zb., ale lehoty podľa § 30a citovaného zákona. Rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR zo
dňa 1.8.2012 bola predĺžená lehota vyrubovacieho konania na vyrubenie dane z príjmov fyzickej osoby

za zdaňovacie obdobie rok 2009 a dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec, apríl, jún,
júl, august, september, október, november, december 2009 a za mesiace február, marec, apríl, máj, jún,
júl, august 2010 o 180 dní. Lehota bola predĺžená podľa § 30a zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov. Okrem toho sa jedna o poriadkovú lehotu, ktorá nemá vplyv na platnosť právneho úkonu, k
zániku práva vyrubiť daň nedošlo, nakoľko v danom prípade nedošlo k preklúzii a ani k premlčaniu práva.

Nález Ústavného súdu SR č. III.ÚS 24/2010-57 zo dňa 27.06.2010 sa týka vplyvu dĺžky daňovej kontroly
na zákonnosť protokolu, ako dôkazného prostriedku v daňovom konaní. V prípade, ak dĺžka daňovej
kontroly, napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú súčinnosť orgánu
daňovej správy, prekročil zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z takejto daňovej
kontroly predstavuje nezákonne získaný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý. Tento

právny názor nemá priamu súvislosť s námietkou žalobcu a nie je pre daný prípad použiteľný.

Krajský súd preskúmaval rozhodnutia a postup správneho orgánu len v rozsahu a dôvodov uvedených v
žalobe.Nanovénámietkyvznesenéžalobcomnapojednávanídňa11.12.2013pouplynutídvojmesačnej
lehoty súd už neprihliadal. Krajský súd sa vysporiadal s námietkami vznesenými žalobcom v žalobe,

ktoré mali pre vec podstatný význam, súd však nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky.

Krajský súd vychádzajúc z uvedených skutočností, po preskúmaní veci a postup správnych orgánov,
dospel v konečnom dôsledku k záveru, že zo strany správnych orgánov a žalovaného nedošlo k
takému porušeniu zákona, ktorý by mal vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, preto žaloby

žalobcu zamietol. Krajský súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania, pretože žalobca bol v konaní
neúspešný. Rozhodnutie o trovách konania je v súlade s § 250k ods. 1 O.s.p.
II.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie a navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, napadnuté rozhodnutia žalovaného
aj prvostupňového správneho orgánu zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi prizná
náhradu trov konania.

Rozsudok súdu prvého stupňa považoval žalobca za nezákonný a nesprávny, pretože je

nepreskúmateľný pre nedostatok a zmätočnosť dôvodov a nesprávneho vyhodnotenia skutkového
stavu, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok vecne nesprávny.

Žalobca uviedol, že vo svojich žalobách v jednotlivých veciach zo dňa 8.8.2013 namietal, že daňová
kontrola sa riadne nezačala, pretože nebol uvedený zákonný dôvod začatia daňovej kontroly. Na tejto

námietke uvedenej v žalobe pod bodom 2), v celom rozsahu naďalej trvá a z racionálnych dôvodov
obsah tejto žaloby považoval za súčasť tohto odvolania. Krajsky súd na túto námietku v dôvodoch
v podstate prevzal tvrdenie žalovaného, že dôvod začatia daňovej kontroly nemohol byť uvedený pre
jeho utajenie. S názorom krajského súdu žalobca nesúhlasil, pretože ak začal správca dane daňovú
kontrolu podľa § 15 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. tak ako to tvrdil, bolo jeho zákonnou povinnosťou

uviesť, ktorý z dôvodov obsiahnutý v cit. ustanovení je skutočným dôvodom tejto daňovej kontroly. Išlo o
závažný úkon voči žalobcovi ako daňovému subjektu a mal ústavné právo byť oboznámený s dôvodom
akéhokoľvek zásahu verejného orgánu do jeho osobnej integrity. Zápisnica však takýto údaj napriek
zákonnej povinnosti neobsahovala, preto trval na tom, že daňová kontrola nebola zákonne začatá. Ktomu dodal, že nebol zvedavý aký bol obsah listiny policajného zboru, doručenej správcovi dane, ale že
stačilo uviesť, že sa konala na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní. Tvrdil, že podnet Prezídia
policajného zboru SR v Banskej Bystrici zo dňa 13. 9. 2010 nemohol byť považovaný za žiadosť o

vykonanie daňovej kontroly, a to z dvoch dôvodov:
a/ Nestačí, aby bol daný podnet orgánov činných v trestnom konaní, ale musí byť podaná žiadosť.
b/ Nemôže ísť o svojvoľné konanie orgánu činného v trestnom konaní, pretože takúto žiadosť môže
dať len vtedy, ak by zistené skutočnosti viedli k tomu, že voči jeho osobe bolo začaté trestné stíhanie.
Zdôraznil, že v jeho prípade zo všetkých zistení nevzniklo ani najmenšie podozrenie z trestnej činnosti,

preto ani orgány PZ nemohli v súvislosti s jeho osobou vydať zákonnú žiadosť na vykonanie daňovej
kontroly.

Na tieto námietky podľa vyjadrenia žalobcu krajský súd vôbec nereagoval a preto je v tejto súvislosti
napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Ďalej žalobca namietal, že daňová kontrola nebola vykonaná v zákonom stanovenej lehote, a tým ako
nezákonná nemohla byť podkladom pre vydanie protokolu z daňovej kontroly ako zákonného podkladu
pre rozhodnutie vo vyrubovacom konaní. Krajský súd reagoval na túto námietku prevzatím názoru
žalovaného, spočívajúceho v tom, že žalovaný mohol predĺžiť lehotu na vykonanie daňovej kontroly, čo i
vykonal a čo mu bolo listom i oznámené. Krajský súd tak ako žalovaný zjavne neodpovedali na podstatu

tejto žalobcovej námietky spočívajúcu v tom, že práve rozhodnutie žalovaného o predĺžení daňovej
kontrolyjenezákonné.Tvrdil,žezákonnýmdôvodomnapredĺženielehotynavykonaniedaňovejkontroly
podľa § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. je len zložitosť prípadu. Preukázal na obsah žiadosti správcu
dane, v ktorej ako dôvod uviedol vykonanie dôkazu znalcom z odboru písmoznalectva, že uvedený
zákonný dôvod na predĺženie daňovej kontroly neexistoval. Takýto dôvod nie je zákonným dôvodom, a

navyše tento dôkaz nebolo vôbec potrebné vykonať, keďže s jeho činnosťou nemal žiadnu súvislosť.
Túto vecnú námietku akceptoval i krajský súd, keď na str. 19 k bodu 9/ žaloby žalobcu konštatoval, že
tento dôkaz bol nepotrebný a je bezvýznamný.

Tvrdenie o nezákonnosti dôvodu na predĺženie lehoty preukázal žalobca i obsahom upovedomenia

vydaného DÚ Banská Bystrica č. 851/320/27813/2011/BizM z 15.4.2011, kde konštatoval, že dôvodom
neukončenia daňovej kontroly v zákonnej 6-mesačnej lehote je potreba dostatočného zistenia a
preskúmania skutkového stavu veci. Tým preukázal, že už správca dane neuviedol zákonný dôvod, a
to zložitosť prípadu, ale bežné vykonanie dôkazov. Verejné orgány nemôžu meniť a rozširovať zákonom
upravené podmienky ich činnosti a môžu konať len to, čo im zákon dovoľuje podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy

SR v nadväznosti na § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb.

Krajský súd na túto časť námietky vôbec nereagoval, ale prevzal len nezmysly tvrdené žalovaným,
že mu bolo doručené oznámenie o predĺžení lehoty. Žalobca túto skutočnosť nenamietal, ale namietal
celý procesný postup pred doručením tohto oznámenia, t. j. predtým, než nadriadený orgán rozhodol o

predĺžení lehoty, musel mu dať možnosť vyjadriť sa k tomuto rozhodnutiu, pretože toto rozhodnutie sa
týkalo i jeho ústavných práv.

Malo byť doručené žalobcovi i rozhodnutie o predĺžení lehoty, keďže išlo o procesnoprávne rozhodnutie
upravujúce postup konania, ale zároveň týmto rozhodnutím došlo k vážnemu zásahu do jeho ústavných

práv, najmä práva na vybavenie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Tým toto rozhodnutie podlieha i prieskumnej činnosti súdom v správnom súdnictve a musí mu byť
zabezpečená súdna a iná ochrana proti takémuto rozhodnutiu. Uvedené rozhodnutie však žalobcovi
doručené nebolo. Podľa názoru žalobcu sa touto námietkou musí súd zaoberať ako s prejudiciálnou
otázkou. Keďže krajský súd len prevzal v tejto súvislosti obsah názorov žalovaného, je jeho rozhodnutie

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, lebo nereaguje na podstatu tejto námietky.

Ďalej žalobca namietal nezákonný postup v súvislosti s poučovanou povinnosťou správcu dane.
Krajský súd na túto námietku reagoval tým, že keď poučeniu neporozumel, tak si mohol žiadať
ďalšie vysvetlenie. Tento názor krajského súdu je úplne scestný a absurdný, pretože uviedol dôvody

nepochopenia poučenia a žiadal o ich vysvetlenie. Dôvody krajského súdu sú zjavne alibistické, bez
akejkoľvek výpovednej hodnoty, a vôbec nereagujú na podstatu námietky.Uviedol, že článok 2 ods. 2 Ústavy SR obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej
moci vrátane štátnych orgánov (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri
rozhodovaní,aleajto,akýmspôsobomprikročíkjehovýkladuvsúladesprincípomprávnehoštátu,ktorý

je vyjadrením v cit. článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj
ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval
v celom vymedzenom rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu
základných práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií, vrátane
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, pričom
pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy
a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti
( m. m. IV. ÚS 1/07, 1. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť
taký formalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj

zabránilo v postupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade
pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania
uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených

prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomínaobjektivitutakéhotopostupuorgánuverejnejmoci(II.ÚS9/00,II.ÚS143/02).Lenobjektívnym
postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania
skutkového stavu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

V daňovom konaní (aj v daňovej kontrole), platí zásada zákonnosti, ktorá vyplýva z ust. čl. 1 ods. 1
Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako i z ust. § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov. V súvislosti s touto zásadou, podľa ktorej musia verejné orgány konať len v

súlade so zákonom, tak ako to ustanovuje č1. 2 ods. 2 Ústavy SR, úzko súvisí i zásada enumeratívnosti
verejnoprávnych pretenzií (výpočtu nárokovateľných oprávnení), podľa ktorej daňové orgány nemôžu
vo svojej činnosti konať svojvoľne, ale svoju právomoc môžu využívať len na dosiahnutie účelu zákona,
ktorým mu kompetencia bola zverená, a v rozsahu a spôsobom, akým mu to zákon povoľuje. Daňové
orgány musia teda starostlivo a dôsledne dbať na dodržiavanie právomocí, teda na to, či konkrétny úkon

môže byť vykonaný a ako môže byť vykonaný.

V súlade s citovanými zásadami sú daňové orgány povinné dbať nielen na záujmy štátu, ale i na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov i ostatných osôb v zmysle
§ 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. Daňové orgány nemajú vystupovať v roli akéhosi ochrancu štátnej

pokladne, ktorého cieľom je naplnenie štátneho rozpočtu za akúkoľvek cenu, ale mal by byť objektívnym
rozhodcom pri stanovovaní výšky a výbere daní.
K námietke o nemožnosti vyjadriť sa k dodatku protokolu krajský súd uviedol, že sa nestotožňuje, pričom
sám uznal, že je neoddeliteľnou súčasťou protokolu, a že mal mať možnosť vyjadriť sa k nemu pri
prerokovaní protokolu. Toto stanovisko krajského súdu je zjavne nezákonné a len formálne, a taktiež

nereaguje na podstatu jeho námietky, že i na dodatok k protokolu sa vzťahuje ten istý procesný postup
akopriprotokole,pričommalzákonnúlehotu,(ikeďminimálnu),abymoholprotokolnaštudovať,obstarať
podklady k nemu a vyjadriť sa. Toto mu nebolo umožnené, keďže dodatok mu bol doručený priamo
pri prerokovaní protokolu. Tým došlo k porušeniu jeho základného ústavného práva podľa čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, a to práva na možnosť vyjadriť sa k dôkazom. V ostatnom poukázal na obsah svojich

námietok uvedených v predchádzajúcom bode, ako i obsah námietky uvedenej v žalobe v bode 5/.
Keďže sa krajský súd vôbec nezaoberal podstatou námietky, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre
zmätočnosť a nedostatok dôvodov.

V bode 6/ žaloby žalobca namietal nezákonnosť postupu správcu dane pri hodnotení dôkazov jednotlivo

i vo vzájomnej súvislosti v tom smere, že žalovaný v dôvodoch svojho rozhodnutia žiadne takéto
hodnotenia neuviedol, ale len odpísal ich obsah, a navyše mu neumožnil v dôsledku nezákonného
postupuvyjadriťsakpochybnostiamsprávcudanetak,akomutourčujeust.§15ods.16avnadväznosti
na § 41 zákona o správe daní a poplatkov. Vychádzajúc z cit. ustanovení bolo povinnosťou správcu danepo tom, ako u neho vznikli pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podkladov pre daňovú
kontrolu, tieto pochybnosti mu oznámiť a vyzvať ho, aby sa k nim mohol vyjadriť, navrhnúť dôkazy,
priamo predložiť dôkazy alebo vec vysvetliť. Súčasne mu bol povinný určiť primeranú lehotu.

Správca dane však takto nikdy nepostupoval, len svojvoľne na vlastnú päsť vykonával dôkazy bez toho,
aby vedel, aký dôvod má na vykonávanie týchto dôkazov. Táto námietka je závažná i v tej súvislosti,
že správca dane vykonával dôkazy, ktoré vôbec neboli potrebné, čím spôsoboval nezákonné prieťahy
v konaní. Ide o dôkaz znaleckým posudkom z odboru písmoznalectva a výsluch svedkyne R., ktorá s

vecou nemala nič spoločné a dôvod, ktorý správca dane použil, nebol zákonným dôvodom, pretože
nebola opatrovateľkou E. X. v časti, ktorá bola predmetom daňovej kontroly, z toho dôvodu nemala byť
vôbec čo vypočúvaná. V ostatnom sa žalobca pridržiaval obsahu svojej žaloby v bode 6/.

Krajský súd ani v tejto časti na podstatu jeho žaloby vôbec nereagoval, ale uviedol všeobecné nič
nehovoriace frázy, ktoré s podstatou veci a skutkovým stavom nemajú nič spoločné.

Podľa vyjadrenia žalobcu krajský súd vôbec nereagoval na závažnú námietku, týkajúcu sa zákonnosti
vykonaných dôkazov. Na tejto námietke v celom rozsahu žalobca aj naďalej trvá. Krajsky súd k tejto
námietke znovu podľa žalobcu, nepochopil jej podstatu a postupoval systémom „my o koze a on o
voze.“ Namietal, že tak daňové orgány ako i krajský súd vychádzali z dôkazov, ktoré sú nezákonné.

Tým tieto dôkazy v zmysle § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. nemožno použiť. Ide predovšetkým o
zápisnicu z miestneho zisťovania z 29.11.2010, kde bol vypočutý konateľ E. X.. V skutočnosti nešlo o
miestne zisťovanie, ale o výsluch svedka, pričom žalobca o tomto výsluchu vôbec nevedel a nemohol
sa zúčastniť úkonu a klásť svedkovi otázky, príp. vyjadriť sa k jednotlivým odpovediam. Takýto dôkaz
je nezákonný a nemožno ho použiť. Napriek tomu tak správca dane, žalovaný i krajský súd z tohto

dôkazu vychádzali, keď E. X. sa údajne mal vyjadriť, že práce pre žalobcu nevykonával. Pri tomto
úkone správcovi dane nevadilo, že bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony. Ale následne, keď bola
vypočúvaná svedkyňa R., kde bol prítomný i p. X. a dožadoval sa výsluchu a potvrdzoval, že práce
pre žalobcu vykonal, bol jeho prejav ignorovaný a doslova ho zamestnanci správcu dane vyhodili a
neumožnili mu vypovedať. Tým preukázal základný rozpor v skutkovom stave, pričom správca dane sa

o odstránenie tohto rozporu ani nepokúsil.

Taktiež sa žalobca domáhal, aby bol tento svedok vypočutý, pretože išlo o základný dôkaz, čo však
bolo odmietnuté správcom dane z dôvodu, že tento svedok je nespôsobilý na právne úkony. Tým mu
bolo znemožnené preukázať základný dôkaz pravdivosti a správnosti svojich tvrdení. Krajsky súd vôbec

ani v tejto časti na podstatu námietky nereagoval, keď len dospel k záveru, že sa mal možnosť vyjadriť
k znaleckému posudku, pričom žalobca vôbec toto nenamietal, lebo znalecky posudok bol zbytočný.
Žalobca namietal to, že nebol vôbec zistený základný skutkový stav a účelovo boli použité nezákonné
dôkazy, príp. vykonávané dôkazy, ktoré s vecou vôbec nesúviseli. Podľa žalobcu je nezrozumiteľná
reakcia krajského súdu zmätočná, vôbec nezodpovedá jeho námietke, čím je i v tejto časti rozhodnutie

nepreskúmateľné.

K ďalšej námietke žalobcu uvedenej v bode 8/ žaloby, týkajúcej sa posudzovania platnosti či neplatnosti
právnych úkonov E. X., sú dôvody krajského súdu podľa vyjadrenia žalobcu scestné. Na jednej strane
tvrdil krajský súd, že žalovaný toto nenamietal, ani sa tým nezaoberal. Druhej strane poukázal na

obmedzenie právnej spôsobilosti E. X. a vyvodil za tento stav žalobcovu zodpovednosť, čo vyhodnotil
v jeho neprospech. I v tejto časti je rozhodnutie zmätočné a nepreskúmateľné. V plnom rozsahu trval
žalobca na dôvodoch uvedených v žalobe.

K námietke voči znaleckému posudku znalca, krajský súd dospel k záveru, že v podstate tento dôkaz

bol zbytočný, avšak hneď jedným dychom dodal, že faktúry neboli podpísané E. X.. Toto bolo jasným
dôkazom toho, že správca dane vykonával dôkaz, ktorý vôbec nebol potrebný, lebo nikto netvrdil, že
faktúrypodpísalE.X.,anavyšepodpisnafaktúrevôbecnebolpotrebný. Právevtejtosúvislostipoukázal
na zbytočné prieťahy v konaní a na nezákonnosť predĺženia lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Túto
skutočnosť musel súd vyriešiť ako prejudiciálnu otázku. Krajsky súd sa ňou zaoberal len formálne. I v

tejto časti je rozhodnutie krajského súdu nezrozumiteľné a nedostatočné, čím je nepreskúmateľné.

V žalobe tiež žalobca namietal nezistenie základného skutkového stavu a na tomto obsahu žaloby v
celom rozsahu trvá a poukázal na obsah jeho stanoviska uvedeného v bode 7) tohto odvolania, ktoréhopodstatou je tá skutočnosť, že krajský súd vychádzal z nezákonného dôkazu zápisnice o miestnom
zisťovaní, pričom odmietol vykonať základný dôkaz, a to výsluch E. X..

V žalobe žalobca tiež namietal, že správca dane žiadal od neho preukázanie skutočností, ktoré nebol
povinný preukázať, pretože ich nikde neuviedol, ani ich nikto netvrdil. Žalobca nikdy netvrdil, že práce
mal vykonať osobne p. X., ale mal len zabezpečiť vykonanie týchto prác, dôkazom čoho bolo to, že
práce boli prevzaté žalobcom a odovzdané jeho odberateľom. V ostatnom sa pridržiaval v celom rozsahu
dôvodov svojej žaloby. Krajsky súd na túto námietku reagoval dôkazom, ktorý je nezákonný a nesmie

byť použitý, t.j. vyjadrenie p. X. zo zápisnice o miestnom zisťovaní. Dôvody nezákonnosti tohto dôkazu
žalobca uviedol už v bode 6/ tohto odvolania. I v tejto časti je rozsudok krajského súdu nezákonný, keďže
vychádzal z nezákonného dôkazu.

Žalobca namietal aj nezákonnosť postupu z dôvodu nedodržania lehoty pre vydanie dodatočného
platobného výmeru. Krajský súd dospel k záveru, že všetko bolo v súlade so zákonom, pričom

neodpovedal, že prečo nebola dodržaná 15-dňova lehota na vydanie rozhodnutia podľa § 44 ods.
6 písm. b bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. a poukázal na predĺženie lehoty a pod., pričom po zrušení
pôvodného rozhodnutia (prvého rozhodnutia DÚ Banská Bystrica) rozhodnutím Finančného riaditeľstva
SR došlo dňom nasledujúcim po dni doručenia k plynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia vo
vyrubovacom konaní. V tejto súvislosti v plnom rozsahu sa na túto skutočnosť vzťahuje Nález Ústavného

súdu SR III ÚS 24/2010 z 27.06.2010, ktorého podstatou je záver, že zákonne stanovená lehota je pre
verejný orgán záväzná a je povinný ju dodržať. Nedodržanie lehoty je nezákonnosť.

Objektivitu a profesionalitu rozhodovania krajského súdu žalobca spochybnil i tým, že uviedol na strane
16 tretí odsek záver, že správca dane sa viackrát pokúsil, aby žalobca predložil doklady, pričom on

týmto výzvam údajne nevyhovel, ale vznášal námietky voči pracovníkom správcu dane. Išlo o nehorázne
tvrdenie bez akejkoľvek opory v skutkovom stave, pretože on namietal všetky skutočnosti dôvodne, i
keď neboli akceptované správcom dane, ale nakoniec i krajský súd uznal v dôvodoch, že mal pravdu,
keď namietal nezmyselnosť vykonávaných dôkazov a nezákonnosť postupu. Žalobca nikdy nenamietal
zamestnancov správcu dane, namietal len ich postup. Tým využíval len svoje právo účastníka konania

brániť sa proti svojvoľnému a nezákonnému postupu daňových úradníkov.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol žalobca odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak,
že žalobe v celom rozsahu vyhovie, napadnuté rozhodnutia žalovaného aj prvostupňového správneho
orgánu zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi prizná náhradu trov prvostupňového

a odvolacieho konania, ktoré podrobne špecifikoval.

III.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje s právnym posúdením
veci v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/262/2013-57 zo dňa 11.12.2013 a námietky
žalobcu v odvolaní považuje za neopodstatnené.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) ako súd odvolací (§
246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie,
ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) v rozsahu
dôvodovuvedenýchvodvolanížalobcuadospelkzáveru,žetomutoodvolaniunemožnopriznaťúspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O. s.
p., s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk .
Rozsudok bol verejne vyhlásený 26.8.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebopovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté ( § 244 ods. 1, 2 O. s.p.)

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č.
1100301/1/276332/2013/14003 zo dňa 07. júna 2013, č.1100301/1/276337/2013/14003 zo dňa 7. júna
2013, č. 1100301/1/276333/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013, č. 1100301/1/276335/2013/14003 70 dňa
7. júna 2013, č. 1100301/1/276336/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013, č. 1100301/1/276350/2013/14003
zo dňa 7. júna 2013, č. 1100301/1/277349/2013/14003 zo dňa 08. júna 2013, č.
1100301/1/276347/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013, č. 1100301/1/277364/2013/14003 zo dňa 8. júna

2013, č. 1100301/1/276354/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013, č. 1100301/1/277357/2013/14003 zo dňa
8. júna 2013, č. 1100301/1/277369/2013/14003 zo dňa 8. júna 2013, č. 1100301/1/277372/2013/14003
zo dňa 8. júna 2013, č. 1100301/1/277376/2013/14003 zo dňa 8. júna 2013, č.
1100301/1/276352/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013, č. 1100301/1/277353/2013/14003 zo dňa 8. júna
2013, č. 1100301/1/276346/2013/14003 zo dňa 7. júna 2013 zamietol.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Úlohou súdu v správnom
súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní
skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné
hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto
rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.

Niejeaniúlohounajvyššiehosúduvkonaníopreskúmaniezákonnostirozhodnutiaapostupusprávneho

orgánu v správnom súdnictve prehodnocovať správnosť záverov krajského súdu na základe nesúhlasu
odvolateľa s takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany
pred tvrdeným nezákonným rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo
vydané v konaní, ktoré netrpí vadou spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd svoje zistenie
presvedčivo a s poukazom na procesné ustanovenia náležitosti odôvodní, niet dôvodu, aby odvolací

súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil.

Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého
stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného správneho

orgánu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti
napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, po preskúmaní odvolaním napadnutého
rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia

§ 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil
od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci
krajským súdom za správne, pričom nepovažoval za potrebné duplicitne opakovať pre účastníkov všetkyznáme fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku uvádza nasledovné.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-
právnymipredpismisvojepovinnostivočištátnemurozpočtu.Keďže ideofiškálnezáujmyštátu,zákonč.
511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona
č. 511/1992 Zb.).

Priuplatňovanídaňovýchpredpisovvdaňovomkonanísaberiedoúvahyvždyskutočnýobsahprávneho
úkonualeboinejskutočnostirozhodujúcejpreurčeniealebovybratiedane(§2ods.6zákonač.511/1992

Zb.).

Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov

(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na

správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi

v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu.
Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov,
ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci
daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zák. SNR č. 511/1992

Zb.). Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods.
2 zák. č. 222/2004 Z.z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos
dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou
vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie (§ 29 ods. 1 zákona č. 511/1992
Zb.). Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšieaniejepritomviazanýibanávrhmidaňovýchsubjektov(§29ods.2zákonač.511/1992Zb.).

V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009

z 23.6.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z
23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi
(§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne
je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojimprávom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej
hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je
jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.

Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“.

Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu odvolací súd uvádza, že
podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej
povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a
ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu
zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal

existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na
odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli
reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre,
to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom
DPH, uvedeným na faktúre.

Odvolací súd s poukazom na § 29 ods. 8 zákona o správe daní pripomína, že dôkazné bremeno
preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom
nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom

zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29.4.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02,
Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71).

Z podkladov súdneho spisu, ktorého súčasťou bol administratívny spis žalovaného vrátane spisu

prvostupňového správneho orgánu, vyplýva, že Okresný súd v Žiari nad Hronom právoplatným
rozsudkom č.k. 8Ps 13/09-116 z 28. apríla 2010 rozhodol, že E. X. sa obmedzuje v spôsobilosti na
právne úkony tak, že nie je spôsobilý nakladať s finančnými prostriedkami a majetkom, hodnota ktorého
presahuje 10 Eur. Zároveň súd E. X. na ochranu jeho práv a záujmov ustanovil za opatrovníčku L. R.,
rod. X., s oprávnením a povinnosťou menovaného zastupovať pri právnych úkonoch, na ktoré nie je

spôsobilý, spravovať jeho majetok a preberať za neho dôchodok a nakladať s ním.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že z dokazovania, ktoré súd previedol, šetrením z miesta
bydliska E. X., mal sú za preukázané, že E. X. :
- žije v spoločnej domácnosti s L. R.

- je na invalidnom dôchodku,
- sa opakovane dopúšťa trestnej činnosti ekonomického charakteru, čo mal súd za preukázané z
oznámenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite označením trestných
stíhaní, v ktorých bolo práve v dôsledku duševného ochorenia takéto trestné stíhanie E. X. zastavené,
- dlhodobo a opakovane absolvoval ústavné liečenie na Psychiatrickom oddelení v Kremnici a tiež

dlhodobo sa podrobuje ambulantnej psychiatrickej liečbe
- zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že trpí duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodného
charakteru a v dôsledku takého ochorenia sa dopúšťa ekonomickej trestnej činnosti.

Z výpisu z Obchodného registra vyplýva, že právnická osoba: IT Asset Management, spol. s r.o., ktorej

jediným konateľom v čase od 8.3.2007 do 6.12.2011 bol E. X., bola vymazaná z Obchodného registra
ex offo dňom 7.12.2011.

V posudzovanej veci správca dane vykonal u žalobcu kontrolu z príjmov fyzickej osoby, podľa zákona č.
595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov za rok 2009 a kontrolu DPH za zdaňovacie

obdobia rokov 2009 (marec, apríl, jún, júl, august, september, október, november, december) a 2010
(február, marec, apríl, máj, jún, júl, august), o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 851/320/74206/11/
Bel zo dňa 13.9.2011 vrátane dodatku k protokolu č. 1 z 19.10.2011. Z prehľadu dodávateľských faktúr
vystavených spoločnosťou IT Asset Management, spol. s r.o., uvedeného v rámci označeného protokoluvyplýva, že je tam uvedených aj 18 faktúr, ktoré boli vystavené po 28.4.2010, t.j. v čase, keď bol E. X.
právoplatne obmedzený v spôsobilosti na právne úkony tak, že nebol spôsobilý nakladať s finančnými
prostriedkami a majetkom, hodnota ktorého presahuje 10 Eur. Z uvedených dodávateľských faktúr je

zrejmé, že ide faktúry so základom dane v tisíckach eur (napr. faktúra s najmenším základom dane č.
130/10 so základom dane 1908 Eur, faktúra s najvyšším základom dane č. 157/10 so základom dane
19.140 Eur).

Z podkladov administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane viackrát vyzýval žalobcu na predloženie

dokladov, ktoré by preukazovali existenciu tovaru a reálnosť obchodných transakcií, avšak žalobca
na tieto výzvy vo vzťahu k spoločnosti IT Asset Management, spol. s r.o. nereagoval. Za tohto stavu
vo veci aj podľa názoru senátu najvyššieho súdu v posudzovanej veci bola spochybnená materiálna
existencia deklarovaných služieb a dodávok tovaru. Zo strany prvostupňového správneho orgánu boli
urobené viaceré pokusy za tým účelom, aby žalobca predložil požadované doklady, žalobca týmto
výzvam nevyhovel. Za tohto stavu vo veci, prvostupňový súd dospel k správnemu záveru, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno ohľadom dodávky tovaru od spoločnosti IT Asset Management, spol. s r.o.,
nebolo preukázané plnenie zo strany tejto spoločnosti ako dodávateľa tovarov a služieb. Pokiaľ žalobca
obchodoval so spoločnosťou, v ktorej konateľ bol čiastočne pozbavený spôsobilosti na právne úkony,
pričom konateľ spoločnosti E. X. sa už aj v minulosti dopustil viacerých trestných činov, ktoré súviseli
s fakturáciou tovaru, ak k odsúdeniu nedošlo len v dôsledku toho, že na základe posudkov (štyroch

znalcov) bolo konštatované, že nie je spôsobilý niesť trestnú zodpovednosť za tieto svoje činy, žalobca
v súvislosti s týmito obchodnými vzťahmi musí niesť riziko podnikania.

Pokiaľ žalobca namietal nariadenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru písmoznalectva, ako aj
výsluch svedkyne R., senát odvolacieho súdu s poukazom na citované ustanovenie § 29 ods. 4 zák.č.

511/1992 Zb. - v zmysle ktorého ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a
objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti - konštatuje, že bolo vecou
správcu dane, ktoré dôkazy vykoná. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že L. R. nebola opatrovateľkou E.
X. v časti, ktorá bola predmetom daňovej kontroly, z toho dôvodu nemala byť vôbec čo vypočúvaná. Ako
už bolo uvedené, z prehľadu dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou IT Asset Management,

spol. s r.o., uvedeného v rámci protokolu č. 851/320/74206/11/Bel zo dňa 13.9.2011 vyplýva, že je
tam uvedených aj 18 faktúr, ktoré boli vystavené po 28.4.2010, t.j. v čase, keď bol E. X. právoplatne
obmedzený v spôsobilosti na právne úkony tak, že nebol spôsobilý nakladať s finančnými prostriedkami
a majetkom, hodnota ktorého presahuje 10 Eur. Z uvedených dodávateľských faktúr je zrejmé, že ide
faktúry s daňovým základom v tisícoch eur.

Senát odvolacieho súdu zároveň konštatuje, že pokiaľ správca dane vykonal v mieste sídla spoločnosti
IT Asset Management spol. s r. o. - Dolná Ves č. 90 miestne zisťovanie v rámci ktorého sa E. X. ako jej
konateľ ohľadne odberateľských faktúr vyjadril (zápisnica z miestneho zisťovania z 29.11.2010), táto
skutočnosť nemá za následok nezákonnosť napadnutých rozhodnutí.

Taktiež skutočnosť, že U. O. ako súdny znalec z odboru písmoznalectvo - odvetvie ručné písmo bol
požiadaný žalovaným vypracovať pre potreby konania znalecký posudok - zo záverov ktorého vyplýva,
že podpisy na faktúrach od dodávateľa IT Asset Management, spol. s r.o. nie sú podpismi E. X. -
nezakladá dôvod nezákonnosti napadnutých rozhodnutí.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci a z právnej úpravy zákona o správe daní (§ 15) odvolací
súdnesúhlasísargumentácioužalobcu,žedaňovéorgányobochstupňovsavdaňovomkonanídopustili
tak závažných procesných pochybení, ktoré majú za následok nezákonnosť rozhodnutí žalovaného
správneho orgánu a správcu dane.

Čo sa týka námietky žalobcu, že daňová kontrola sa riadne nezačala, pretože nebol uvedený
zákonný dôvod začatia daňovej kontroly, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou
prvostupňového súdu. Za stavu, že osobitný predpis (zákon č. 171/1993 Z.z.) vyžadoval mlčanlivosť v
súvislosti s podnetom, resp. so žiadosťou o vykonanie daňovej kontroly, správny orgán nepochybil, keď

dôvod daňovej kontroly v zápisnici o začatí kontroly zo dňa 19.10.2010 neuviedol.

Za nedôvodnú odvolací súd považoval tiež námietku žalobcu, že daňová kontrola nebola vykonaná v
zákonom stanovenej lehote, a tým ako nezákonná nemohla byť podkladom pre vydanie protokolu zdaňovej kontroly ako zákonného podkladu pre rozhodnutie vo vyrubovacom konaní. Za stavu, že na
žiadosť správcu dane bola lehota na vykonanie daňovej kontroly Daňovým riaditeľstvom SR predĺžená
do 19.10.2011, so skutočnosťou ktorou bol splnomocnený zástupca žalobcu riadne oboznámený listom,

ktorý mu bol doručený dňa 18.4.2011, sú námietky žalobcu spochybňujúce vykonanie daňovej kontroly
v zákonnej lehote, právne irelevantné. Lehota na vykonanie daňovej kontroly bola predĺžená do
19.10.2011 a v tejto lehote bola daňová kontrola ukončená prerokovaním protokolu.

Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť postupu z dôvodu nedodržania lehoty pre vydanie dodatočného

platobného výmeru, odvolací súd konštatuje, že správca dane vydal nové rozhodnutie v lehote
stanovenej nadriadeným orgánom. Aj podľa jeho názoru po zrušení dodatočného platobného výmeru
odvolacím orgánom, sa na vydanie nového rozhodnutia správcom dane nevzťahujú lehoty podľa §
44 ods. 6 písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb., ale lehoty podľa § 30a citovaného zákona. Rozhodnutím
Daňového riaditeľstva SR zo dňa 1.8.2012 bola predĺžená lehota vyrubovacieho konania na vyrubenie
dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2009 a dane z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie marec, apríl, jún, júl, august, september, október, november, december 2009
a za mesiace február, marec, apríl, máj, jún, júl, august 2010 o 180 dní. Lehota bola predĺžená
podľa § 30a zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Nález Ústavného súdu SR č. III.ÚS
24/2010-57 zo dňa 27.06.2010 sa týka vplyvu dĺžky daňovej kontroly na zákonnosť protokolu, ako
dôkazného prostriedku v daňovom konaní. V prípade, ak dĺžka daňovej kontroly, napriek skutočnosti, že

kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú súčinnosť orgánu daňovej správy, prekročila zákonom
ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z takejto daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný
prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý. Tento právny názor nemá priamu súvislosť s
námietkou žalobcu a nie je pre daný prípad použiteľný.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 19. 10. 2011, ktorej predmetom bolo záverečné prerokovanie
protokolu a jeho dodatku za účasti zamestnancov správcu dane, konateľa spoločnosti a jeho
splnomocneného zástupcu vyplýva, že všetky osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli v zmysle
§ 23 ods. 3 zákona o správe daní poučené o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právach a
o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti podľa § 264 Trestného zákona. Osoby zúčastnené

na ústnom pojednávaní boli správcom dane poučené z dôvodu, že správcovi dane túto povinnosť
ukladá § 23 ods. 3 a zákonodarca v § 11 ods. 2 uvedeného zákona správcovi dane ustanovuje
povinnosť do zápisnice uviesť vykonané poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Zákonodarca v §
23 ods. 1 definuje pojem daňového tajomstva tak, že daňovým tajomstvom je informácia o daňovom
subjekte, ktorá sa získa v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním. Zo skutkových zistení

vyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, že protokol a jeho dodatok obsahujú skutočnosti o
výsledkoch šetrení správcu dane u dodávateľov žalobcu, ale aj iných daňových subjektov v súvislosti
s preverovaním dodania tovaru, o ktorých sa či už žalobca ako daňový subjekt alebo správca dane
dozvedel a o ktorých sú povinní zachovávať mlčanlivosť, a preto správca dane v súlade so zákonom
poučil zúčastnené osoby na ústnom pojednávaní a v súlade so zákonnou úpravou zaznamenal i ich

vyjadrenie do zápisnice, pričom nemal zákonný dôvod nepokračovať v ústnom pojednávaní. V danej
súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že z obsahu poučenia je celkom zrejmé, čo bolo predmetom
poučenia, a to zachovať daňové tajomstvo. Posudzujúc predmetné vyjadrenie poučených osôb k
poučeniu: „poučeniu nerozumieme, pretože vzhľadom na povinnosť mlčanlivosti zamestnancov správcu
dane sa cudzie daňové tajomstvo dozvedieť nesmieme a naše daňové tajomstvo pre nás tajomstvom

nie je a môžeme s ním disponovať podľa vlastného uváženia“, podľa jeho obsahu, možno dospieť k
záveru, že splnomocnený zástupca daňového subjektu a aj daňový subjekt v danom prípade považovali
poučenie za nadbytočné, keďže predmetom prerokovania protokolu a jeho dodatku boli skutočnosti
týkajúce sa žalobcu ako daňového subjektu, s ktorým oboznámením sa nespájajú následky spojené
s daňovým tajomstvom. Správca dane aj vzhľadom k uvedenému, nemal zákonný dôvod poskytovať

zúčastneným žiadne vysvetlenie.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci a z právnej úpravy obsiahnutej v § 15 zákona o správe
daníodvolacísúdnepovažovalzadôvodnúaniďalšiunámietkužalobcu,žemunebolaposkytnutálehota
na vyjadrenie sa k dodatku protokolu. V zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 15 ods. 10 uvedeného

zákona zákonodarca predpokladá, že daňový subjekt je oprávnený sa vyjadrovať len k protokolu a nie
k jeho dodatku. Skutočnosť, že k dodatku protokolu sa nemôžu vzťahovať procesné úkony podľa §
15 ods. 10 potvrdzuje aj právna úprava ustanovená v § 15 ods. 5 písm. c/ a ods. 6 písm. e/ tohto
zákona, v zmysle ktorých je zákonná lehota na predloženie vyjadrenia k protokolu z daňovej kontrolyposlednou lehotou, kedy daňový subjekt má právo a súčasne i povinnosť predkladať správcovi dane
dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v rámci kontroly a túto lehotu nemožno ani predĺžiť a ani odpustiť
jej zmeškanie. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu je nesporné, že správca

dane doručil žalobcovi ako daňovému subjektu, resp. jeho splnomocnenému zástupcovi po ukončení
daňovej kontroly protokol o daňovej kontrole, daňový subjekt - žalobca v zákonnej lehote správcovi
dane predložil vyjadrenie k protokolu. Správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď vyjadrenie
daňového subjektu k protokolu vyhodnotil a zaznamenal v dodatku k protokolu, ktorý sa stal súčasťou
prerokovaného a doručeného protokolu. Tvrdenie žalobcu, že nemal možnosť sa vyjadriť k protokolu

a jeho dodatku, je v rozpore so skutkovým zistením vyplývajúcim zo zápisnice o ústnom pojednávaní
zo 19. 10. 2011. Vychádzajúc z obsahu dodatku k protokolu, ako aj zo znenia právnej úpravy zákona
o správe daní vzťahujúcej sa k protokolu, nemožno považovať dodatok k protokolu za dôkaz, keďže z
jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že správca dane v dodatku k protokolu vyhodnocuje len skutočnosti
tvrdené žalobcom v jeho vyjadrení k protokolu a uvádza svoju úvahu, ktorou tieto skutočnosti žalobcom
tvrdené v jeho vyjadrení k protokolu zhodnotil. Vzhľadom k uvedenému i keď dodatok k protokolu je

súčasťou protokolu, protokol v skutkových zisteniach a v ich hodnotení nenahrádza ani nedoplňuje.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade bolo preukázané, že správca
dane v daňovom konaní postupoval v súlade so zákonom ako aj náležite v súčinnosti so žalobcom
ako daňovým subjektom a umožnil mu realizáciu jeho procesných práv, čím mu nebolo upreté právo

v zmysle § 2 ods. 2 a 8 zákona o správe daní, ako aj právo priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Odvolací súd mal taktiež preukázané, že žalovaný sa v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí s
predmetnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu
dane dostatočným spôsobom vysporiadal.

Vzhľadom na zdravotný stav E. X., s prihliadnutím na závery vyplývajúce zo znaleckých posudkov
znalcov z odboru psychiatrie, z ktorých okrem iného vyplýva, že E. X. „je dlhodobo liečený v
psychiatrickejambulanciiaopakovanebolhospitalizovanývPsychiatrickejnemocniciprof.MUDr.Karola
Matulaya v Kremnici“ (znalecký posudok č. 140/2009 MUDr. Tibora Ďuriana a č. 142/2009 MUDr. Petra
Vážneho vypracovaný v roku 2009), pobyt na slobode ktorého bol dokonca „z hľadiska psychiatrického

nebezpečný pre spoločnosť, a preto znalci navrhli ochrannú psychiatrickú liečbu ústavnou formou
(znalecký posudok č. 132/2010 znalca MUDr. Tibora Ďuriana a č. 151/2010 znalca MUDr. Petra
Vážneho, vypracovaný 30.7.2010) - nevyhovenie požiadavke žalobcu vypočuť E. X. ako svedka,
nezakladá dôvod pre zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí.

Senát odvolacieho súdu zdôrazňuje, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb
nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných
a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým

spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Záver, ktorý správca
dane zo zistených skutkových okolností v predmetnej veci urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám
logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o

dani z príjmov a zákona o DPH.

Senát odvolacieho súdu sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná,
pretože žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania vysporiadal s

námietkami žalobcu a svoje rozhodnutia odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo
vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na
relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutý

rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.
v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.