Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. november 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/11/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204689
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204689.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov

Mgr. Dušana Čima a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4,
proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 455 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 26. marca 2014 č. k. 8C/161/2013-43 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 330 eur) a II. žalovanej nepriznal
náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom
úradnom postupe Okresného súdu Senica v exekučnom konaní vedenom takýmto súdom pod sp. zn.
4Er/183/2009 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods.
1 písm. d/ a ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2, §
19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu začatia exekučného konania (ďalej
tiež len „zodpovednostný zákon“); § 41 ods. 2 písm. i/ a § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení platnom a účinnom ku dňu
začatia exekučného konania) a § 115a ods. 2, § 156 ods. 3 (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom tým, že žalobkyňa si v konaní uplatnila nárok
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré jej mali byť spôsobené nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Senica v exekučnom konaní, keď nesprávny úradný postup mal spočívať v

tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o poverení,
ku ktorému došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 6 mesiacov, avšak súd
prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
dňa 20.4.2009, keď žiadosť o udelenie poverenia bola na súdu doručená 3.4.2009, teda k rozhodnutiu
prišlovzákonnej15-dňovejlehote(15.deňpripadolnasobotu,pretozákonnálehotavzmysle§57ods.2
O. s. p. uplynula až 20.4.2009). Za dôvodnú považoval aj žalovanou vznesenú námietku premlčania, keď
podľa § 19 ods. 1 vety prvej zodpovednostného zákona sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky

odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a v prejednávanej veci zo žaloby vyplýva, že žalobkyňa
si majetkovú škodu vyčíslila za obdobie, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, avšak vzhľadom na skutočnosť že v danej veci
bolo rozhodnuté v zákonnej 15-dňovej lehote, premlčacia doby začala podľa názoru súdu prvého stupňaplynúť dňom vydania poverenia na vykonanie exekúcie t. j. 20.4.2009. Žalobkyňa doručila žalobu súdu
až 27.9.2012, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby, keď v danom prípade táto lehota nemohla ani
spočívať podľa § 19 ods. 3 zodpovednostného zákona, nakoľko trojročná lehota uplynula 20.4.2012 t. j.

ešte predtým, ako bola žalovanej doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
dňa 23.4.2012 (keď žalobkyňa nepreukázala kedy bola žiadosť o predbežné prerokovanie v predmetnej
veci doručená žalovanej, súd vychádzal z najskoršieho dátumu, ktorý uviedol žalovaný ako deň, kedy
mu boli doručované žiadosti žalobkyne, v ktorých uplatnila druhovo rovnaký nárok). Majúc za to, že
žalobou uplatnený nárok bol nedôvodný aj premlčaný, žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania

odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovanej, ktorej
v konaní trovy nevznikli.

Proti uvedenému rozsudku podala v celom jeho rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom
na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom
súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že súd vec nesprávne právne

posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona
v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej

skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Samotná nedôveryhodnosť údajov
nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu

a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súdu prvého stupňa tiež
vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a len
s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške
škody, zamietol návrh na znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil objektívnym spôsobom preukázať
výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom

skutkovomstave).Súduneprislúchapolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžkykonanízákonnýmilehotami,
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje
doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom
štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne

práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah
nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu
k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote. Ďalej žalobkyňa tvrdila, že k premlčaniu práva
nedošlo, vytkla súdu, že nerozlišoval jednotlivé práva pri posudzovaní premlčania. Mala za to, že sa

o majetkovej škode dozvedela vtedy, keď nastali skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik
škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch, teda vtedy keď reálne vynaložila
majetkové prostriedky v spojení s konkrétnou podobou sanácie stavu omeškania v rozhodovaní a tieto
prostriedky bolo možné určiť konkrétnou sumou v peniazoch. O škode sa preto nemohla dozvedieť
ani v deň spísania podania, v ktorom poukazuje na prieťahy, pretože v tento deň neboli uzatvorené

všetky skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné
určiť výšku škody v peniazoch. Škodu nebolo možné vyčísliť ani len odhadom, pretože nebolo možné
objektívne stanoviť, kedy súd vydá rozhodnutie, ktorým nesprávny úradný postup ukončí. Moment,
kedy sa poškodená dozvedela o škode je nutné pre účely posúdenia premlčania spájať s momentom,
kedy sa poškodený dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom, ktoré ukončilo nesprávny úradný postup a

kedy už nebolo mysliteľné, aby mu v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vznikala majetková
škoda. O nemajetkovej ujme sa dozvedela až momentom, kedy jaj práva prestali byť porušované,
len vtedy sa jej mohol stať známym rozsah porušenia práv, ktorý bolo možné odškodniť finančnou
satisfakciu v konkrétnej výške. Práva prestali byť porušované vtedy, keď sa žalobkyňa dozvedela
o vydaní rozhodnutia, pretože tým došlo zároveň k ukončenou nesprávneho úradného postupu. Na

základe § 17 ods. 2 zodpovednostného zákona možno tvrdiť, že počiatok plynutia premlčacej doby pri
nemajetkovej ujme určuje samotný súd, pretože ten konštatuje v rozsudku samotné porušenie práva
a až v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma vpeniazoch. Počas predbežného prerokovania nároku premlčacie doby neplynú, a to od doby podania
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku až do skončenia predbežného prerokovania. V prejednávanej
veci mal byť aplikovaný § 102 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien

a doplnení), nakoľko pri nesprávnom úradnom postupe zodpovednostný zákon zakladá podmienku
uplatniť právo na náhradu škody voči zodpovednej osobe, a to formou písomnej žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (od
rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad,
v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla
potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania

a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, keď súd
prvého stupňa v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po
právnej stránke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého
stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z
odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvého stupňa dostatočne jasne
aiobjektívnepresvedčivo(samozrejmebezambíciepresvedčiťkohokoľvek,najmänieniekohoscelkom
jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich

správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre
celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine)
nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri

svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie. Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého
použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre
zjavne paušálne uplatnenie rovnakých odvolacích dôvodov ako vo všetkých ostatných tunajšiemu súdu
známych druhovo totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, muselo uniknúť, že súd prvého

stupňa v tejto veci ustanovením § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z. vôbec neargumentoval (v tejto súv. por. str. 7 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2
zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 a po takomto čase
a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.). Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy
o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad

nárokovuplatňovanýchvprejednávanejveci)nevznikolstavprávnejneistoty,nebolivprejednávanejveci
relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté platilo aj v prípade námietky údajnou nesprávnosťou
odmietnutia návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno
mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by
malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých

by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov
všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé
súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, avšak
podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre
rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2010 vrátane, čiže pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 144/2010 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné

splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobkyni.

Pojem „nesprávny úradný postup“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zodpovednostného
zákona v rozhodnom znení výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie

alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobkyňa v prejednávanej veci predovšetkým nepreukázala naplnenie primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný
postup. Tvrdenie žalobkyne zo žaloby o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom
po dobu viac ako 6 mesiacov nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisu bolo jednoznačne

preukázané, že k vydaniu poverenia došlo v zákonnej 15-dňovej lehote (konkrétne 20.4.2009) od
doručenia exekučnému súdu žiadosti o udelenie poverenia (3.4.2009), teda žalobkyňa nepreukázala
zásah do jej práva prekročením lehoty.

S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už samotného skutkového základu primárneho atribútu

zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho dôvodne súd prvého stupňa žalobu zamietol (žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu).

Ak chýbal prvý z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v danom
prípade nesprávny úradný postup) bolo bezpredmetné zaoberať sa existenciou ďalších atribútov, keďže

by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nemohlo nič zmeniť.
Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, svoje tvrdenie bližšie
nekonkretizovala.

Podľa § 19 ods. 1 zodpovednostného zákona v rozhodnom znení, právo na náhradu škody sa premlčí za

tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia; podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia najneskôr sa právo na náhradu škody
premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu
bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa

§ 7 a 8; napokon podľa odseku 3 lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15
odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Súd prvého stupňa správne uzavrel, že nakoľko žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vo veci Okresného súdu Senica č. k. 4Er/183/2009 podľa pripojeného spisu bola súdnym exekútorom

súdu predložená 3.4.2009 v zmysle cit. § 44 ods. 2 E. p. súd mal do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poveriť exekútora vykonaním exekúcie, posledný deň lehoty pripadol na sobotu 18.4.2009,
preto posledným dňom lehoty bol najbližší pracovný deň, t. j. pondelok 20.4.2009, kedy aj exekučný
súd vydal poverenie.Pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu tento sa nespája s vedomosťou poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá ale

ani s jeho vedomosťou o tom, či a prípadne kedy nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená
(konštatovaná) príslušným orgánom; teda nevyžaduje sa, aby poškodený mal vedomosť o tom,
kto za škodu zodpovedá - v zmysle zodpovednostného zákona je zodpovedný vždy štát. Jediným
predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode.
Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik

škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie v zmysle zodpovednostného zákona, preto
nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného postupu bola v inom konaní zisťovaná, prípadne
vzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparovateľné a či výsledky takéhoto konania (jeho právne
závery) boli poškodenému známe.
Podľa názoru odvolacieho súdu v prípade ak mala žalobkyni vzniknúť škoda nesprávnym úradným
postupom majúcim spočívať vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí 15-dňovej lehoty,

premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku v prejednávanej veci uplynula po troch rokoch od momentu
uplynutia 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (20.4.2009), t. j. ešte pred
dňom 23.4.2012, keďže v danej veci bola žiadosť o udelenie poverenia exekučnému súdu doručená
3.4.2009, poverenie bolo súdnemu exekútorovi vydané 20.4.2009 (posledný deň zákonnej lehoty), návrh
na predbežné prerokovanie návrhu bol podaný až dňa 23. 4. 2012 a žaloba v prejednávanej veci až

dňa 27.9.2012, nárok žalobkyne je tak premlčaný a keďže žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd
prvého stupňa nemohol žalobkyni premlčaný nárok priznať.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Vecne správny bol rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti trov

konania, v prvostupňovom konaní úspešná žalovaná proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti trov
konania nepodala odvolanie (a tým sa procesného práva na náhradu prípadných jej vzniknutých trov
prvostupňového konania vzdala s konečnou platnosťou), iné rozhodnutie, než nepriznanie náhrady
žalovanej tu ani nebolo možným a preto bolo namieste potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa aj v časti trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p..

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala
návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s.
p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,

rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.