Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. november 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/689/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220021
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavel Lukáč

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4212220021.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča, člena senátu JUDr.

Jána Bzdúška a členky senátu JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingová 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 5C/457/2012-33 zo dňa 24.06.2014, o
odvolanížalobcuprotiuzneseniuOkresnéhosúduNovéZámkyč.k.5C/457/2012-55zodňa23.01.2015,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 5C/457/2012-33 zo dňa 24.06.2014 p
o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

III. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 5C/457/2012-55 zo dňa 23.01.2015 p o
t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu, ktorým sa domáhal náhrady škody a

nemajetkovej ujmy, zamietol. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. Uviedol, že žalobca sa návrhom zo dňa 17.09.2012 domáhal voči žalovanej zaplatenie sumy vo výške
125 eur z titulu majetkovej škody a sumy vo výške 330 eur z titulu nemajetkovej ujmy, keď poukázal na
skutočnosti, v zmysle ktorých ako oprávnený mal navrhnúť zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie
exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s
dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená pod. sp. zn. EX 9709/2008. Súdny exekútor podľa procesnej

úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku, mal predložiť návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu
s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu a to Okresnému súdu Komárno
spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd túto žiadosť prijal na
ďalšie konanie , čím malo dôjsť k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a
rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobre. Žalobca poukázal na
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 a tiež v znení účinnom od
01.06.2010 do 31.05.2011. Žalobca má za to, že exekučný súd mal mať zákonnú povinnosť rozhodnúť

o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie
rozhodcovského súdu alebo napríklad notárska zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním
prejednávanánemalavykazovaťprvkynadmernejprávnejzložitostianemalavyžadovaťtakúspoluprácus účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný
k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia a vykonanie exekúcie až dňa
29.12.2008 a to poverením po uplynutí zákonom stanovenej lehoty - omeškanie viac ako 6 mesiacov,

pričom nemala existovať okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť
exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo
veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej
veci počas súdneho konania mal nachádzať, čo je základným účelom práva zaručeného v čl. 48 ods. 2

ÚstavySR.Poškodenýsamaldozvedieťovšetkýchokolnostiachpriebehuskutkovéhodeja,ktorývyústil
do spôsobenej škody po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Žalobca si z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v
peniazoch.

3. Žalovaná vo vyjadrení k návrhu doručenému súdu prvej inštancie dňa 24.06.2014 poukázala na

zmätočnosťpodaniažalobcu,keďvnávrhuniejeuvedenáspisováznačkaexekučnéhokonania,chýbajú
relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci,
dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody, keď odkazuje na exekučný spis, čim dôkaznú
povinnosť prenáša na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Ďalej žalovaná poukázala
na skutočnosť, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keď nie je zrejmé, či si uplatňuje z

titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, žalobca uviedol, aké kroky podnikol na
odstránenie neželaného stavu, v druhom rade má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie
je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný
súd SR. V podmienke uplatnenia nároku na súde poukázal na to, že dňa 23.04.2012 boli žalovanej

doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012 a
vzhľadomnato,žedňa28.09.2012bolokresnémusúdudoručenýnávrhvoveci,jezrejmé,žežalobcaho
nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Ministerstvo
spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody výzvy na doplnenie žiadostí, napriek tomu žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na

predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Žalovaná poukázala na judikatúru
ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 16/02, z ktorého vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. V otázke existencie prieťahov v konaní poukázala
žalovaná tiež na § 9 od. 2 Z. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013. Žalovaný má zo to, že

ak vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom, žalobca sa v niektorých prípadoch o škode
musel dozvedieť v období pred dňom 23.04.2009, teda v prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda
práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po
uplynutí lehoty 15 dní, lehota na uplatnenie tohto nároku začala plynúť od 1. dňa po uplynutí zákonnej
lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a uplynula po troch rokoch od tohto dňa. Vzhľadom

na uvedené žalovaná vzniesla námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku pri ktorom došlo k
uplynutiu 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.04.2009, t.j. tri
roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s oznámením európskej komisie

číslo listu 48-49, výpisom z obchodného registra žalobcu, spisom 8Er/684/2008 OS Komárno, žiadosťou
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, rozsudkom stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava, spisom Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému
prerokovaniu návrhu a ostatnými k spisu pripojenými dokladmi.

5. Ďalej súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 a 2, § 17 ods.
1, 2, § 19 ods. 1, zákona č. 514/2003 Z. z. ako aj § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 45 ods. 1,
2 zákona č. 233/1995 Z. z. Súd prvej inštancie mal za to, že návrh žalobcu nie je dôvodný. Žalobca
požadoval od žalovaného náhradu majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 330 eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať

poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej
žalovanou súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 11.11.2008, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 29.12.2008, pričompoverenie bolo exekútorovi doručené dňa 13.01.2009. Týmto dňom mohol oprávnený nadobudnúť
poznatky, kedy exekučný súd rozhodoval o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a tým aj o prípadnej škode a jej orientačnom rozsahu, ktorá oprávnenému mala vzniknúť.

Žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku bola žalovanej doručená 23.04.2012, exekučný súd
vydal citované poverenie dňa 29.12.2008, preto má súd za to, že námietka premlčania je dôvodná.
Všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 OZ začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať prvý raz, t.j. od 27.11.2008, ktorý deň nasleduje po dni, na ktorý pripadá 15. deň plynúci od
doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu

a uplynula dňa 27.11.2011. Vzhľadom na uvedené, mal súd za to, že žalovaná účinne vzniesla námietku
premlčania.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanej nepriznal
náhradu trov konania, keďže jej žiadne trovy nevznikli.

7. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušeniaavráteniavecisúduprvejinštancienaďalšiekonanie. Vdôvodochsvojhoodvolania
uviedol, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvej
inštancie nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci
na základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012
Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do

času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota

ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale
len súdu exekučného. Ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi objektívnym
spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Na zamietnutie znaleckého
dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda

sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi
úvahamiúplnenegujedoposiaľvytvorenúastabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképrávav
Štrasburgu,ktorájezákladomštandarduochranyzákladnýchprávvEurópe,tedaajprávanaspravodlivý
súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane
uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku

konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné
štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods.
1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.

8. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

9. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako aj
postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania § 379, § 380 Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.

10. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa návrhom zo dňa 21.09.2012 domáhal vydania
medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno, pretože tento nerozhodol v zákonomurčenej lehote o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre
pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere dlžníkom -
povinným Ajdoan Čako, nar. 19.08.1979. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody vo

výške 125 eur a na nemajetkovú ujmu vo výške 330 eur, náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej
ako aj náhradu trov súdneho konania. Ako právny základ návrhu na začatie konania žalobca uviedol
škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno
v exekučnom konaní vedenom pod. sp. zn. 8Er/684/2008. Preskúmaním predmetného spisu súd
prvej inštancie zistil, že dňa 26.10.2008 bol súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaný so

žalobcom ako oprávneným návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému pričom za exekučný titul je
označený rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská,
a.s. Bratislava zo dňa 30.07.2008. Súdny exekútor až dňa 11.11.2008 doručil Okresnému súdu Komárno
žiadosť o udelenie poverenia spolu so zápisnicou z 26.10.2008 obsahujúcou návrh na vykonanie
exekúcie. Súd poverením zo dňa 29.12.2008 poveril exekútora vykonaním exekúcie, pričom poverenie
bolo exekútorovi doručené dňa 13.01.2009.

11. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

12. Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

14. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

15. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na §

387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

17. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obsahuje právnu úpravu zodpovednosti štátu

za činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán
územnej samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za
činnosť fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť
orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu
územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiaducim a spoločensky

neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré
bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona alebo za ich každý
nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve
príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán

a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako
čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví zákon.18. Vyššie spomínaným zákonom je práve zákon č. 514/2003 Z. z., rozlišujúci medzi zodpovednosťou
štátu a zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady,

keď bola škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda
spôsobená orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon
pôsobnosti štátnej správy podľa osobitného predpisu.

19. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia

byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou

škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),

väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).

20. Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní,
najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym
úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.

21. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej
zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci tými, ktorí v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu
svojím zavinením alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto
zodpovednosti (výkon verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona,
vznik škody a príčinná súvislosť medzi konaním a škodou).

22. Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t.
j. zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti. Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu

preukázané. Vyššie uvedené podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom
súdnom konaní o náhradu škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu
zodpovednosť štátu.

23. V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup

považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.

24. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.

25. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od
posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivézváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť
škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom

škody vo vzťahu príčiny a následku.

26. Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej
súvislosti s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v
konaní ako dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni

a nie pred Ústavným súdom SR alebo Európskym súdom pre ľudské práva.

27. Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k žalobcovi, pričom zistil, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a
taktiež vec správne právne posúdil. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že dňa 27.09.2012 bol súdu

prvej inštancie doručená Žaloba na plnenie z dňa 17.09.2012, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Žalobca žiadal, aby súd prvej inštancie vydal medzitýmny
rozsudok , ktorým by rozhodol o základe veci tak, že žalovaná, t.j. Slovenská republika, Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Komárno, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 4073573 dlžníkom Ajdoan Čako, nar. 19.08.1979. Žalobca ďalej
žiadal o vydanie rozsudku, ktorým by súd rozhodol tak, že žalovaná Slovenská republika je povinná
zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125 eura a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 330
eura, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaná je zároveň povinná v rovnakej lehote

zaplatiť žalobcovi trovy súdneho konania a poukázať ich k rukám jeho právneho zástupcu, tak ako budú
vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku. Žalobca žiadal, aby v zmysle ust. § 12 OSP, nadriadený
súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní sporu inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Komárno sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Uznesením č. k. 26NcC/185/2012-9 zo dňa

18.10.2012 Krajský súd v Nitre rozhodol tak, že vylúčil sudcov Okresného súdu Komárno z prejednania
a rozhodovania veci a vec prikázal na prejednanie a rozhodovania Okresnému súdu Nové Zámky.
Dňa 24.06.2014 bolo Okresnému súd Nové Zámky doručené vyjadrenie žalovanej z dňa 18.06.2014.
Žalovaná má za to, že žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup súdu v namietanom konaní,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, tým pádom neexistuje

ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám,
spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a je zrejmé, že
žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej
škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok,

ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuje žalovaná
žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby Okresný súd Nové Zámky žalobu proti žalovanej v
celom rozsahu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Žalovaná zároveň uviedla, že
si uplatňuje nárok na náhradu trov konania. Rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 5C/457/2012-33 z
dňa 24.06.2014 podaný návrh na náhradu majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy zamietol a

žalovanej trovy konania nepriznal. V zákonnej lehote podal žalobca proti rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky odvolanie, v ktorom žiadal odvolací súd, aby zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátil
vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

28. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

29. K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací konštatuje, že viazanosť rozsahom a dôvodmi
odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 378 ods. 1 a ods. 2 CSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súduzahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen
zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté
konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací

súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

30. V prvom rade žalobca vo svojom odvolaní namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred

súdom,nesprávneprávneposúdenievecianeúplnézistenieskutkovéhostavu.Odňatímmožnostikonať
pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu zákon priznáva za účelom ochrany jeho
práv a právom chránených záujmov.

31.Základnéprávonasúdnuochranupodľačl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky(ďalejlen„ústava“)

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

32. Základné právo priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho podstata spočíva v prvom rade v oprávnení
každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť

súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom
je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

33. V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46

ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech žalobcu (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

34. Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvej inštancie v prejednávanej veci v prípade
žalobca nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvej inštancie vyjadrené v
ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované vo vzťahu
k napádanému rozhodnutiu. Taktiež žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k namietanému odňatiu
možnosti konať pred súdom v odvolaní presne nepopísal a odvolací súd ani žiaden takýto dôvod nezistil.

35. Odvolací súd nevidel odňatie možnosti konať pred súdom ani vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu.
Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že strany navrhnú dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. V zmysle § 185 ods. 1 CSP však súd rozhodne o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou
spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací
dôvod a taktiež ani vyhodnotenie dôkazov inak ako podľa predstáv účastníka konania. Odňatie možnosti
konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady
voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe

je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať
na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, ako
aj povinnosť dôkaznú (§ 132 ods. 1 CSP). Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná úprava sa
zrieka zásady materiálnej pravdy. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich

pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

36. V zmysle § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nevykoná
dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu. Ichnevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný vykonať navrhnuté dôkazy,
ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. To, či súd vykoná
dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je zistenie, či skutkové

závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver, ktorý v konečnom dôsledku bude
zodpovedať cieľu sledovanému ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Iba súdny proces, ktorý
bol v súlade so základnými ustanoveniami CSP je možné označiť za konanie zabezpečujúce právo
na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkom
konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci význam pre ozrejmenie

skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde.

37. V tomto postupe súdu prvej inštancie nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie
možnosti konania pred súdom, nakoľko súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zákona. Odňatie možnosti
konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči
dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal alebo nevyhodnotil podľa predstáv žalobcu.

38. K námietke týkajúcej sa inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí
citovalustanovenie§9ods.1vzneníúčinnomkudňuzačatiatohtokonaniaapodanianávrhunavydanie
poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení, ktoré na

danú vec aplikoval a preto je táto námietka žalobcu nedôvodná. Podľa celej konštrukcie rozhodnutia
nevyplýva ani že by rozhodol na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko ani toto ustanovenie necitoval po novele účinnej od 01.01.2013.

39. Základom rozhodnutia súdu prvej inštancie je nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného

právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z..

40. Ďalej vo vzťahu k námietke žalobcu, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konanízákonnýmilehotami,odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvejinštancievtomtosmerenepolemizoval
nad dĺžkou konania. Súd prvej inštancie v súvislosti s nárokom žalobcu na náhradu škody v dôsledku

nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty
alebo nie, t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie
podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., čo bola podstata návrhu žalobcu.

41. Odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa

jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor
exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie bol oprávnený na
podporusvojichtvrdeníuviesťakékoľvekskutkovéaprávneskutočnostiodôvodňujúcejehorozhodnutie.
Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok, preto súd prvej
inštancie bol oprávnený vo svojom rozhodnutí uviesť aj tieto skutočnosti. Jednalo sa o skutočnosť

súvisiacu s konaním ako celkom a s úpravou súvisiacou s rozhodcovským rozsudkom. Podstata
odôvodnenia bola však v posudzovaní podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

42. Odvolací súd uvádza, že k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania, je
nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorými

sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Žalobca svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom zároveň vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu založil svoju právomoc, čím sa postavil do pozície
orgánuvykonávajúcehokomplexnépreskúmanieexekučnéhotitulumetódou,ktorámuakoexekučnému

súdu neprináleží.

43. Vo vzťahu k namietaným prieťahom konania odvolací súd uvádza, že judikatúra Ústavného súdu
SR sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo zaručené v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa troch
základných kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup
súdu.VsúladesjudikatúrouESĽPsaprihliadaajnapremetsporu(povahuveci)vposudzovanomkonaní
a jeho význam pre účastníka. Len samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažujeautomaticky za porušenie základného práva účastníka konania, nakoľko je potrebné zohľadniť všetky
okolnosti prípadu. V danom exekučnom konaní preto zo strany exekučného súdu pri vydaní poverenia
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenej lehote. Exekučný súd rozhodol v čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci.
Žalobca tak jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
nepreukázal, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie ani odvolací súd nezistil, že by
sa exekučný súd dopustil nesprávneho úradného postupu z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej
lehoty.

44. Odvolací súd mal za to, že zo strany Okresného súdu Komárno nedošlo k porušeniu žiadnej právnej
povinnosti vyplývajúcej zo zákona a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného
pre úspešnosť žaloby, preto s ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nebolo potrebné vykonávať
ďalšie dokazovanie. Okresný súd Komárno rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v
primeranom čase v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva neporušiac tým ani právo

na spravodlivý súdny proces a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nebolo potrebné
sa ďalej zaoberať výškou škody a nemajetkovej ujmy, nakoľko nebol preukázaný jeden z dôvodov
zodpovednostného právneho vzťahu a to žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup súdu.

45. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

46. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

47. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

48. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

49. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

50. V zmysle vyššie uvedených ustanovení odvolací súd rozhodol tak, že žalovanej priznal náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100%. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým
kritériom posudzovania náhrady trov konania.

51. V predmetnej veci súd prvej inštancie uznesením č. k. 5C/457/2012-55 zo dňa 23.01.2015 uložil
žalobcovi povinnosť, aby v lehote 15 dní od doručenia predmetného uznesenia zaplatil súdny poplatok

za podané odvolanie vo výške 23 eur, ktorý pozostáva:
-zosúdnehopoplatkuzapodanéodvolaniepodľapoložkyč.7aSadzobníkasúdnychpoplatkovvovýške
20 eur s poučením, že ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať;
- zo súdneho poplatku za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a
rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými

prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona za každú stranu
0,10 eura najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3
eurá za ostatné podania s prílohami vo výške 3 eur (položka číslo 20a sadzobníka súdnych poplatkov
zákona číslo 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov).

52. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenieanineobsahuježiadnedôvody,ktoréviedlisúdkjehovydaniu,môžežalobcalenhádať.Podľa
položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Ako

vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehala podanie žaloby na náhradu
škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie. Žalobca
podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku zapodané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a
jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi
preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto
konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl.

13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch
vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia §
18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh žalobcom podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda
začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať

právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

53. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

54. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako aj
postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania § 379, § 380 Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.

55. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetom konania je návrh žalobcu, ktorým sa voči žalovanej
domáha zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

56. Okresný súd Nové Zámky vo veci rozsudkom rozhodol tak, že návrh žalobcu v plnom rozsahu
zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

57. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie.

58. Predmetom tohto odvolacieho konania je uznesenie č. k. 5C/457/2012-55 zo dňa 23.01.2015, ktorým
súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote 15 dní od doručenia zaplatil súdny poplatok
za podané odvolanie, ktorý je 23 eur, ktorý pozostáva zo súdneho poplatku za podané odvolanie vo
výške 20 eur podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok v určenej
lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať a zo súdneho poplatku za vyhotovenie rovnopisu podaní

a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo
podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa
osobitného zákona za každú stranu 0,10 eur najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie
konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami vo výške 3 eur.

59. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

60. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

61. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

62. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na §387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

63. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že k povinnosti súdov
riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s

uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

64. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že vyrubuje súdny poplatok za podané odvolanie
vo výške 20 eur podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok v
určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať. V tomto prípade súd prvej inštancie uviedol
z akého dôvodu poplatkovú povinnosť uložil, v akej výške a podľa akej položky. Stručné odôvodnenie

rozhodnutia o poplatkovej povinnosti tak zodpovedá a vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
napadnutého uznesenia. Pri tvorbe súdneho rozhodnutia nesmie prevládať prílišný formalizmus.

65. Podľa § 18f zákona o súdnych poplatkoch, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
júna 2016 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. júna 2016, i keď sa stanú splatnými

po 1. júli 2016.

66. Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony
alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto

zákona.

67. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak
je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

68. Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

69. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,

odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

70. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci

samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

71. Podľa Položky 7a Sadzobníka zákona o súdnych poplatkov, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20 eur.

72. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa, že súdny poplatok sa platí za žalobu a nie za odvolanie, odvolací
súd poukazuje na § 6 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. V tomto prípade je podané odvolanie vo veci samej, preto
bolo dôvodné súdny poplatok podľa rovnakej sadzby aj v odvolacom konaní vyrubiť.

73. Podľa § 18ca citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

74. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov bola so sadzobníka včlenená novelou účinnou od
01.10.2012. Ustanovenie § 18ca je ustanovením intertemporálnym v súvislosti s účinnosťou novely
zákona o súdnych poplatkoch č. 286/2012 Z. z. Aby sa toto ustanovenie chápalo správne, treba
vychádzať z celého kontextu zákona o súdnych poplatkoch a použiť definíciu pojmu poplatkový úkon,ako aj vznik poplatkovej povinnosti a ostatnú terminológiu používanú zákonom. Ak bol poplatkový
úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny poplatok za konanie
a to bolo začaté pred 01.10.2012, vyberajú sa poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012. V

prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 zákona o súdnych poplatkoch až
podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom podľa § 1 ods. 1. Preto ak bolo odvolanie podané po
01.10.2012,ajkeďsamokonanievovecisamejsazačalopred01.10.2012,použijesaprávnystavúčinný
po01.10.2012.Idetotižozakotvenieprincípuzákazuretroaktivityvovzťahukúkonomnavrhnutýmalebo
konaniam začatým pred 01.10.2012.

75. Poplatkový úkon vznikol poplatníkovi - žalobcovi, ktorý podal odvolanie podaním odvolania a to vo
výške 20 eur, t.j. v rovnakej sadzbe ako vo veci samej, nakoľko bolo podané proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie vo veci samej.

76. V intenciách vyššie uvedených zákonných skutočností odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu

prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vo výroku vecne správne.

77. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods.

2 CSP.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.