Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. január 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžf/45/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3013200705
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:3013200705.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členov

senátuJUDr.JarmilyUrbancovejaJUDr.PetryPríbelskej,PhD.,vprávnejvecižalobcu:UNIPRINT,s.r.o.
v likvidácii, so sídlom Nová 2419, Považská Bystrica, IČO: 31 603 947, právne zastúpený: JUDr. Eugen
Kostovčík, advokát so sídlom Gelnická 33, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 1100306/1/347556/2013/5290-r zo dňa 22. júla 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne č.k. 13S/144/2013-56 zo dňa 20. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/144/2013-56 zo dňa

20.5.2015 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č.k. 13S/144/2013-56 zo dňa 20.05.2015
postupom podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100306/1/347556/2013/5290-r zo dňa 22.07.2013. O trovách
konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal.

2. Rozhodnutím č. 1100306/1/347556/2013/5290-r zo dňa 22.07.2013 žalovaný potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Trenčín č. 9312402/5/1312788/2013 zo dňa 08.04.2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 v
nadväznosti na 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní vyrubil žalobcovi rozdiel dane z
príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2004 v sume 8 899,32 €, keď dospel k záveru, že
výdavky žalobcu (náklady) - výdaj zásob zo skladu (zaúčtované v roku 2004) vo výške 1 411 057,20 Sk
(vyskladnené zásoby dodané od spoločnosti FARAON, s.r.o. v hodnote 1 349 833,20 Sk a vyskladnené
zásoby dodané od spoločnosti GOSTIVAR spol. s r.o. v hodnote 61 224,- Sk) nie sú daňovými výdavkami

v zmysle § 2 písm. i/ a § 21 ods. 1 veta prvá zákona č. 595/2003 Z.z., nakoľko obstaranie týchto zásob
nezodpovedá reálnemu uskutočneniu zdaniteľných obchodov (dodanie papiera pre polygrafickú výrobu)
v zmysle faktúr: č. 1002/2004/2 zo dňa 10.02.2004, č. 1103204 zo dňa 11.03.2004, č. 1307/2004 zo
dňa 13.07.2004, č. 2608/2004 zo dňa 26.08.2004, č. 1009/2004 zo dňa 10.09.2004, č. 1409/2004 zo
dňa 14.09.2004, č. 1910/1/04 zo dňa 19.10.2004, č. 1910/2004 zo dňa 19.10.2004, č. 2210/2004 zo
dňa 22.10.2004, č. 2012/2004 zo dňa 20.12.2004 od spoločnosti FARAON, s.r.o. a č. 28/2003 zo dňa
13.02.2003,č.46/2003zodňa12.03.2003,č.71/2003zodňa24.03.2003,č.72/2003zodňa10.09.2003,

č. 101/2003 zo dňa 09.04.2003, č. 112/2003 zo dňa 16.04.2003, č. 155/2003 zo dňa 28.04.2003,
č. 166/2003 zo dňa 22.05.2003, č. 182/2003 zo dňa 11.06.2003, č. 220/2003 zo dňa 25.06.2003, č.
231/2003 zo dňa 07.07.2003, č. 316/2003 zo dňa 08.08.2003, č. 319/2003 zo dňa 14.08.2003, č.
321/2003 zo dňa 20.08.2003, č. 407/2003 zo dňa 16.09.2003, č. 409/2003 zo dňa 22.09.2003, č.410/2003 zo dňa 22.09.2003, č. 413/2003 zo dňa 26.09.2003, č. 452/2003 zo dňa 03.10.2003, č.
460/2003 zo dňa 08.10.2003 od spoločnosti GOSTIVAR spol. s r.o.

3. Krajský súd mal za preukázané, že žalobca si uplatnil daňové výdavky za tovar, ktorého nadobudnutie
bolo síce zo strany dodávateľov žalobcu deklarované faktúrami, avšak samotní konatelia dodávateľov
realizáciu fakturovaných obchodných transakcií popreli. Konkrétne za dodávateľa FARAON, s.r.o.
realizáciu zdaniteľných plnení deklarovaných na sporných faktúrach poprel S. K., ktorý bol v rozhodnom
čase konateľom tejto spoločnosti. Uvedená spoločnosť bola prevedená na S. K. v roku 2002 za účelom

fiktívneho vystavovania faktúr pre rôznych záujemcov o faktúry, ktorých mal zabezpečovať A. Z.. Na A.
Z. nakontaktoval S. K. Z. X.. Spoločnosť FARAON, s.r.o. nevykonávala žiaden reálny obchod, nikomu
nič nedodala, nevykonala žiadne práce, ani neposkytla žiadne služby, všetky obchody boli len fiktívne.
Za podpisovanie a opečiatkovanie faktúr, ktoré predkladal S. K. A. Z., dostal odmenu, ktorej výška
závisela od výšky fakturovanej sumy. Za dodávateľa GOSTIVAR spol. s r.o. bol vypočutý Z. X., ktorý bol
v rozhodnom čase konateľom tejto spoločnosti. K veci uviedol, že niekedy v roku 1999 sa skontaktoval

s A. Z., ktorý ho následne nakontaktoval na ďalšie osoby, ktoré mu prostredníctvom A. Z. posielali na
podpis faktúry a na opečiatkovanie príjmové a výdavkové doklady. Z. X. často podpisoval i nevyplnené
faktúry, za ktoré mu boli vyplatené čiastky podľa výšky fakturovanej sumy, ktoré mu vyplácal A. Z.. Na
podnet A. Z. prepísal v roku 2002 Z. X. na seba spoločnosť GOSTIVAR spol. s r.o., pričom v čase,
keď on bol konateľom spoločnosti GOSTIVAR spol. s r.o. podpisoval rôzne faktúry, či už vyplnené

alebo prázdne, príjmové a výdavkové pokladničné doklady, vyberal peniaze z účtov, pričom všetky
faktúry boli fiktívne, spoločnosť reálne nevyvíjala žiadnu podnikateľskú činnosť. Svedok A. Z. vo svojej
výpovedi uviedol, že v roku 1999 sa začal zaoberať činnosťou (krátením dane), v rámci ktorej podpisoval
a pečiatkoval účtovné doklady, za čo dostával dohodnutú províziu, na základe čoho si odberateľské
spoločnosti dávali do nákladov fiktívne doklady a na základe týchto dokladov si uplatňovali nadmerné

odpočty. A. Z. ku každej faktúre vystavil príjmový pokladničný doklad a výdavkový pokladničný doklad,
ktoré boli príslušným konateľom podpísané a opečiatkované, bez uvedenia sumy a tá bola následne
podľa potreby dopísaná. Doklady potom zaniesol konateľovi, podľa toho, aká dodávateľská spoločnosť
bola uvedená na faktúre. A. Z. uviedol, že ani v jednom prípade nebol tovar reálne dodaný, vo všetkých
prípadoch sa jednalo o fiktívne doklady. Prvou osobou, ktorá pracovala pod ním a začala preberať

jednotlivé spoločnosti a na ne vystavovať fiktívne doklady bol Z. X., pričom ďalším záujemcom (ako
sa pred A. Z. vyjadril Z. X.) bol aj S. K.. Žalovaný ďalej uviedol, že správcovi dane sa nepodarilo
vypočuť konateľa spoločnosti FARAON, s.r.o. Ing. Z. E. (ktorý bol konateľom v rozhodnom období
od 13.09.2004 do 20.12.2004), nakoľko tento zomrel dňa 22.01.2006. Pred správcom dane zhodne
vypovedali konateľ žalobcu N. C., K. H. a zamestnanci žalobcu A. K., X. B., K. E., G. Q., ktorí potvrdili, že

tovar (poškodený papier, alebo papier neštandardnej, nižšej kvality) žalobcovi osobne doručoval K. H.,
ktorý ho doviezol na nákladnom vozidle LIAZ so šoférom. Tovar bol zaevidovaný na skladových kartách,
najväčšia časť sa spotrebovala na tlač, časť sa predala v nezmenenej forme a časť zostala na sklade.
A. K. vypovedal, že vykladal a preberal tovar, X. B. vypovedala, že prijímala dodacie listy od skladníka, a
niekoľkokrát sa zúčastnila pri preberaní dodávok papiera, K. E. vypovedala, že sa osobne zúčastňovala

preberania tovaru, G. Q. vypovedala, že viedla pokladňu a K. H. odovzdala hotovosť. Správca dane
vypočul i ďalšiu zamestnankyňu žalobcu M. N., ktorá uviedla, že preberania tovaru sa nezúčastňovala,
s menom K. H. sa nestretla, pracovala na výstupnej kontrole a expedícii hotových výrobkov. K. H.
pred správcom dane vypovedal, že zastupoval spoločnosti FARAON, s.r.o. a GOSTIVAR spol. s r.o.
(dodávateľov žalobcu), nepamätal si však, kto ho na tieto spoločnosti nakontaktoval. Žalobcu, resp. N.

C. (konateľa žalobcu) si K. H. našiel v telefónnom zozname. K. H. potvrdil, že dodával žalobcovi tovar,
žalobca tovar od neho prebral a vyplatil mu dohodnutú sumu, z ktorej sumy K. H. patrila mierna provízia
od spoločností, ktoré zastupoval (FARAON, s.r.o., GOSTIVAR spol. s r.o., ale i IXUS, s.r.o., TINGO,
s.r.o.), o čom však písomný dôkaz nemá. Samotný tovar, jeho nakládku a prepravu podľa vyjadrenia
K. H. zabezpečovali dodávatelia, jeho úlohou bolo len tovar na určenom mieste vyložiť a zabezpečiť

platbu. K. H. nevystavoval ani účtovné doklady, tieto vystavovali konatelia dodávateľov, pričom K. H.
účtovné doklady spolu s peniazmi len odovzdal kuriérom, ktorých poslali konatelia dodávateľov. Pokyny
ohľadne jednotlivých dodávok medzi dodávateľmi FARAON, s.r.o., GOSTIVAR spol. s r.o. a žalobcom
sprostredkovával K. H. A. Z., výhradne s ktorým K. H. ďalej jednal. Podrobnosti jednotlivých zdaniteľných
plnení K. H. uviesť nevedel.

4. K námietke žalobcu, že správca dane nedostatočne objasnil, či žalobca nakúpil tovar od svojich
dodávateľov, spoločností FARAON, s.r.o. a GOSTIVAR spol. s r.o. krajský súd uviedol, že vykonané
dokazovanie zo strany správcu dane považuje za dostatočné a zo zistení vyššie uvedených nemoholsprávcadaneakoižalovanýdospieťkinémuzáveruakodospeli,pričomjebezakýchkoľvekpochybností
zrejmé, že správca dane ako i žalovaný ustálili, že žalobca nenakúpil tovar deklarovaný na sporných
faktúrachodspoločnostíFARAON,s.r.o.aGOSTIVARspol.sr.o..Akonedôvodnúvyhodnotilajnámietku

žalobcu, že správca dane a žalovaný nepripisujú žiadnu závažnosť svedeckým výpovediam svedkov K.
H., A. K., X. B., K. E., G. Q. a M. N.. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že správca dane, rovnako
ako žalovaný vyvodili z vyššie uvedených svedeckých výpovedí správny záver. I keď títo svedkovia
potvrdiliexistenciutovaru,nepotvrdili,žebytentotovardodaližalobcovidodávateliauvedenínasporných
faktúrach. Len samotná existencia tovaru, bez toho, aby bolo zároveň preukázané, že tento tovar bol

dodaný žalobcovi práve dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach, nie je dostatočným dôvodom
na uznanie deklarovaných výdavkov za výdavky daňové. Keďže dodávatelia žalobcu deklarovaní na
sporných faktúrach sú spoločnosťami, ktoré reálne nevykonávajú žiadnu podnikateľskú činnosť, je
vylúčené, aby tovar pochádzal od týchto spoločností. Pokiaľ správca dane a žalovaný pri svojom
rozhodovaní vychádzali i z výpovedí bývalých konateľov spoločností FARAON, s.r.o. a GOSTIVAR spol.
s r.o., takýto postup je v súlade so zákonom a neexistuje jeden racionálny dôvod, prečo by správne

orgány na tieto výpovede nemali prihliadať. Navyše je potrebné opätovne zdôrazniť, že jednotlivé
výpovede v ich súhrne dávajú celkový obraz o tom, akým spôsobom prebiehali a boli organizované
jednotlivé fiktívne obchody, výpovede bývalých konateľov sú v úplnej zhode i s výpoveďou A. Z., pričom
ani výpoveď K. H., a ani výpovede zamestnancov žalobcu nie sú v rozpore so zisteniami vyplývajúcimi
zo svedeckých výpovedí bývalých konateľov spoločností FARAON, s.r.o. a GOSTIVAR spol. s r.o. S.

K. a Z. X.. Zo svedeckých výpovedí bývalých zamestnancov totiž vyplýva len to (ako už bolo vyššie
konštatované), že tovar neznámeho pôvodu (išlo o poškodený papier, alebo papier neštandardnej,
nižšej kvality) žalobcovi osobne doručoval K. H., a to konkrétne na nákladnom vozidle LIAZ so šoférom.
Vychádzajúc z uvedeného (keďže výpovede bývalých konateľov a výpovede zamestnancov žalobcu si
vzájomne neodporujú) je zrejmé, že akékoľvek úvahy žalobcu o tom, žeby správca dane a žalovaný

preferovali výpovede bývalých konateľov spoločností FARAON, s.r.o. a GOSTIVAR spol. s r.o. S. K. a
Z. X. nie sú opodstatnené, rovnako ako nie je opodstatnené (z toho istého dôvodu) tvrdenie žalobcu,
že správne orgány posudzovali dôveryhodnosť výpovedí len podľa toho, či sú alebo nie sú v prospech
žalobcu. Ani skutočnosť, že konatelia vyberali peniaze z firemných účtov nie je dôkazom, ktorý by svedčil
v prospech žalobcu a rozhodne nie je dôkazom, že firmy reálne vykonávali podnikateľskú činnosť.

Technicky je možné vykonávať pohyby na účtoch bez toho, aby boli odrazom reálneho obchodu.

5. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že správca dane a žalovaný
dôvodne ustálili, že predmetné faktúry od spoločností FARAON, s.r.o. a GOSTIVAR spol. s r.o. sú
fiktívnymi výdavkami, ktoré neodrážajú reálne plnenie. Preto tieto faktúry nemohli byť uznané ako

daňové výdavky, nakoľko nespĺňajú podmienky v zmysle § 2 písm. i/ a § 21 ods. 1 veta prvá zákona
č. 595/2003 Z.z..

6.Protitomutorozsudkupodalžalobcaprostredníctvomsplnomocnenéhoprávnehozástupcuodvolanie,
ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného

a správcu dane sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania
uviedol, že závery krajského súdu vyslovené v napadnutom rozsudku sú jednostranné a tendenčné
v snahe prezentovať správnosť záverov daňových orgánov. Uvedený prístup k zisťovaniu skutkového
stavu a k právnemu posúdeniu veci je spravidla prístupom neobjektívnym, pretože berie zreteľ len na
časť možných argumentov. Výlučné sledovanie len jednej línie spôsobuje, že výsledky rozhodovania

nie sú objektívne. Takýto postup nemôže byť aplikovaný, je neprípustný a je porušením práva
na spravodlivé konanie. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 241/07) ako aj
judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozsudky sp.zn.7Sž/10/00, 7 Sž/42/00, 7Sž 177-179/00, 3Sžf/85/2007,
3Sžf/10/2008, 3Sžf/20/2008), z ktorej vyplýva, že daňové výdavky majú tzv. neosobný (vecný) charakter
viažuci sa síce na subjekt, ale bez tohto, aby tento subjekt bol bližšie konkretizovaný, v dôsledku

čoho je rozhodujúca materiálna existencia tohto výdavku. Zdôraznil, že ak daňové orgány a krajský
súd neuznali výdavky, pretože nespĺňajú podmienky v zmysle § 2 písm. i/ a § 21 ods. 1 veta prvá
zákonač.595/2003Z.z.,potomichneuznanievzmysleprávnehonázorurozsudkuNajvyššiehosúduSR
sp.zn. 4Sžf/42/2012 mali odôvodniť tým, že neboli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
zdaniteľných príjmov a svoje rozhodnutie mali odôvodniť dôkazmi, ktoré toto tvrdenie preukazujú a nie

pochybnosťami o osobách dodávateľov. Z rozhodnutia daňových orgánov a rozsudku krajského súdu
vyplýva, že posudzovaním materiálneho znaku výdavkov, teda tým, či výdavky smerovali k dosiahnutiu,
zabezpečeniu a udržaniu príjmov sa daňové orgány a krajský súd nezaoberali. Daňové orgány a krajský
súd boli povinné v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. posudzovať jednotlivé dôkazy nielensamostatne, ale aj vo vzájomných súvislostiach. Pokiaľ by krajský súd jednotlivé dôkazy vyhodnotil vo
vzájomnej súvislosti, bolo logické prijať záver, že K. H. vykonával podnikateľskú činnosť dodávateľských
spoločností a tieto spoločností tovar žalobcovi dodali. Rozsudok krajského súdu je v rozpore so

zisteným skutkovým stavom, dôsledkom čoho je jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo
pre nedostatok dôvodov.

7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1

veta prvá O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach
podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), odvolanie
prejednalbeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§250jaods.2vetaprváO.s.p.),keďdeňvyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať

úspech.

9. Podľa § 491 ods. 1 zákona NR SR č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.“),
ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti O.s.p. predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 492 ods. 2 S.s.p. odvolacie konania podľa piatej časti O.s.p. začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

11. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým

zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu
a vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Trenčín, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi
rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2004 v sume 8 899,32 € a preto
odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im
predchádzajúce,najmäztohopohľadu,čisakrajskýsúdvysporiadalsovšetkýminámietkamiuvedenými
v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

12. Zákonodarca v právnej norme § 3 ods. 1 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady
daňového konania tak, že v daňovom konaní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s

daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správydaní,vybaviťjubezodkladneabezzbytočnýchprieťahovapoužiťnajvhodnejšieprostriedky,ktoré
vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane (§ 3 ods. 2 zákona o správe daní). Správca dane hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3). Pri uplatňovaní osobitných predpisov
pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej
pre vyrubenie alebo vybratie dane (§ 3 ods. 6). Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a
povinnosti (§ 3 ods. 7). Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm.
d/ pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane (§ 3 ods. 8).

13. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom
priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,

vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie
dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie
a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch
vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebnédokazovaťskutočnostivšeobecneznámealeboznámesprávcovidanezjehočinnosti.Akodôkazmožno
použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o

rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o
daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim.

14. Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie daňovým

výdavkomvýdavok(náklad)nadosiahnutie,zabezpečenieaudržaniepríjmovpreukázateľnevynaložený
daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6
ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.
15. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré
nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady),
ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej výdavky uvedené pod písm.

a/ až k/.

16. Z obsahu administratívneho spisu mal odvolací súd za preukázané, že správca dane v období od
11.06.2007 do 09.06.2008 vykonal u žalobcu riadnu daňovú kontrolu dane z príjmov právnických osôb za
zdaňovacie obdobie 2004. Výsledkom daňovej kontroly bolo zistenie, že žalobca si v roku 2004 účtoval

náklady vynaložené v súvislosti s nadobudnutím tovaru (papiera pre polygrafickú výrobu) od spoločností
FARAON, s.r.o. a GOSTIVAR, spol. s r.o. faktúrami z roku 2003 a 2004. Za účelom preverenia si
skutočností rozhodujúcich pre posúdenie týchto výdavkov v zmysle § 2 písm. i/ a § 21 ods. 1 zákona
č. 595/2003 Z.z. správca dane vypočul S. K. (konateľ spoločnosti FARAON, s.r.o.) a Z. X. (konateľ
spoločnosti GOSTIVAR spol. s r.o.), z ktorých výpovedí nepochybne vyplynulo, že dodávateľské

spoločnosti reálne nevykonávali žiadnu činnosť a žalobcovi žiaden tovar nedodali. K jednotlivým
faktúram uviedli, že faktúry vystavovali len fiktívne za províziu, v závislosti od výšky sumy uvedenej na
fiktívnej faktúre, pričom k nadobudnutiu predmetného tovaru sa nevedeli vyjadriť. Uvedené závery boli
potvrdené aj výsluchomA. Z. (pre ktorého pracovali ajS. K. i Z. X.), keď uviedol, že za províziu obstarával
podpísané a opečiatkované účtovné doklady, na základe ktorých si odberateľské firmy uplatňovali

nadmerné odpočty. Odvolací súd tak konštatuje, že zo strany konateľov dodávateľských spoločnosti
k dodaniu tovaru žalobcovi nemohlo dôjsť. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že predmetný tovar mu
bol dodaný K. H., konajúcim na základe plnomocenstva udeleného mu konateľmi dodávateľských
spoločností, túto skutočnosť je potrebné vyhodnotiť v nadväznosti na výpoveď A. Z., ktorého pokynmi
sa K. H. riadil tak, že zdaniteľné plnenia deklarované na sporných faktúrach sa neuskutočnili. Odvolací

súd zastáva názor, že výpovede žalobcu (konateľ N. C.) ale i jeho zamestnancov (A. K., X. B., K.
E., G. Q.), síce nasvedčovali možnej existencii obchodných vzťahov medzi žalobcom a spoločnosťami
FARAON, s.r.o. a GOSTIVAR spol. s r.o., no nepreukázali reálne dodanie tovaru žalobcovi v súvislosti
s predloženými faktúrami.

17. Odvolací súd uvádza, že základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle uvedených zákonných
ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti (výdavky
musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, tzn., že musí byť súvislosť
medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka preukázateľnosti (daňovník musí
vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný výdavok

musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vždy pamätať a to pri každom konkrétnom
výdavku, len ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka
preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon
neustanovuje inak, s poukazom na § 19 ods. 2 - 5, § 20, § 21 citovaného zákona. Pre splnenie
zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následné určenie správnej výšky základu dane

nepostačuje, ak daňovník deklaruje prijatie dodávky tovaru alebo služby len preukázaním daňového
dokladu - faktúry s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia na jednej strane jednoznačne
preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a na druhej strane je potrebné, aby bolo preukázané, že k
prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne aj došlo a to v rámci dojednaných dodávok
tovarov jednotlivými dodávateľmi (v tomto prípade spoločnosťami FARAON, s.r.o. a GOSTIVAR spol. s

r.o.). Pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový subjekt
preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane. V danom prípade bolo
nepochybne preukázané, že žalobca v konaní nepredložil žiadne iné relevantné dôkazy, na podporu
svojich tvrdení, že predmetné dodávky vykonali spoločnosti FARAON, s.r.o. a GOSTIVAR spol. s r.o..Úlohou správnych orgánov nie je zisťovať pôvod predmetného tovaru, keďže je povinnosťou žalobcu
preukázať, že predmetný tovar dodal žalobcovi dodávateľ uvedený na faktúre. V predmetnej veci
nielenže žalobca nepreukázal, že dodávateľské spoločnosti dodali žalobcovi reálne tovar popísaný

v sporných faktúrach, ale práve naopak, správca dane rozsiahlym dokazovaním preukázal, že tovar
nemohli dodávateľské spoločnosti žalobcovi reálne dodať, nakoľko ním sami nedisponovali. Skutkový
stav bol daňovými orgánmi zistený v dostatočnom rozsahu, pretože daňové orgány oboch stupňov
zamerali dokazovanie na preukázanie dodania tovaru od konkrétne označených dodávateľov a
súčasne zamerali dokazovanie vo vzťahu k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu príjmov. Z výsledkov

vykonaného dokazovania v daňovom konaní vyplýva, že žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek
pochybnosti nepreukázal, že predmetné výdavky, možno považovať za výdavky podľa § 2 písm.
i/ zákona č. 595/2003 Z.z., pričom preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom
žalobcu v zmysle § 24 ods. 1 zákona o správe daní.

18. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu o jednostrannom posudzovaní dôkazov daňovým

orgánmi. Je nepochybné, že daňové orgány vykonávali dokazovanie tak, aby bol zistený skutočný stav
veci, keď vypočuli nielen konateľov dodávateľských spoločnosti ale aj žalobcu, jeho zamestnancov
a ďalšie osoby, pričom tieto dôkazy vyhodnotili vo vzájomnej súvislosti. Z postupu a rozhodnutí
daňových orgánov nevyplýva, že by hodnotili dôkazy vykonané v daňovom konaní v prospech alebo
neprospech len jednej strany, čím by porušili zásahu rovností zbraní a teda, že by pri hodnotení dôkazov

účelne postupovali v neprospech žalobcu. Subjektívny názor žalobcu vyjadrený v uvedenom tvrdení
z administratívneho spisu ani zo súdneho spisu ako aj z odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí
nevyplýva.

19. Pokiaľ žalobca poukazoval na právne závery Najvyššieho súdu SR vyslovené napr. v rozsudku

sp.zn. 3Sžf 85/2008, že vecný charakter daňových výdavkov je daný materiálnou existenciou daňového
výdavku, u ktorého je požiadavka iba na vecnú súvislosť s príjmami daňového subjektu a sp.zn. 3Sžf
10/2008, že dňové výdavky pre daň z príjmov (na rozdiel od dane z pridanej hodnoty) majú tzv.
neosobný charakter v dôsledku čoho je rozhodujúca samotná existencia výdavku a jeho vecná súvislosť
s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmu u kontrolovaného subjektu, odvolací súd dáva do

pozornosti, že najvyšší súd vychádzal v uvedených prípadoch z iných skutkových okolností a v prípade
rozhodnutia sp.zn. 3Sžf 10/2008 najvyšší súd konštatuje, že vecný charakter daňových výdavkov je
daný materiálnou existenciou daňového výdavku, s ktorým argumentom sa plne stotožnil odvolací
súd v preskúmavanej veci s tým, že práve bolo povinnosťou daňového subjektu žalobcu preukázať
materiálnu existenciu daňového výdavku, pričom nemožno považovať za dôkaz na jej preukázanie

len predloženie samotnej faktúry, keďže jej správnosť musí vychádzať spôsobom nevzbudzujúcim
akékoľvek pochybnosti z objektívne existujúcich skutočností potvrdzujúcich realizáciu obchodu, čo v
danom prípade žalobca nepreukázal.

20. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní za

relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru ako krajský súd, že
správca dane ako aj žalovaný vo veci vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistili
skutkový stav veci, v daňovom konaní postupovali v súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom,
skutkové zistenia správne vyhodnotili v súlade so zákonom, ktoré skutočnosti náležite aj odôvodnili v
odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí.

21. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v preskúmavanej veci náležite preskúmal
zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho
aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení
napadnutého rozsudku sa vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami. Z uvedených dôvodov

odvolací súd považuje záver súdu prvého stupňa o tom, že správne orgány oboch stupňov v
preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcovi ako platiteľovi dane vyrubili za
zdaňovacie obdobie 2004 rozdiel dane z príjmov právnických osôb za skutkovo správny a v súlade so
zákonom.

22. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na vyššie uvedené dôvody, ako aj na všetky
individuálne okolnosti daného prípadu, napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa §
250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1, ods. 2 O.s.p. potvrdil.23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k
ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému zo zákona náhrada
trov konania neprináleží.

24. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.