Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. október 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/18/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513200643
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8513200643.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., IČO:
31335004, Bratislava, Bajkalská 30, proti žalovaným: 1/ Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, B. C., R. XXXX/XXA,
2/ B. Q., nar. XX.X.XXXX, B. C., R. XXXX/XXA, 3. Z. F., nar. XX.X.XXXX, B. C., R. XXXX/X, o zaplatenie
9.337,88 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k.
1C 91/2013-54 zo dňa 27. 6. 2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 1C 91/2013-80 zo dňa 28.
10. 2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

1. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku II. v spojení s dopĺňacím rozsudkom a vo výroku o trovách

konania.

2. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) uložil žalovaným
v 1/, 2/ a 3/ rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 8.774,73 eur, úrok z
omeškania vo výške 7,70 % ročne zo sumy 8.774,73 eur za obdobie od 22.1.2013 do zaplatenia a
nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 560,- eur,
to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

2. Vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že mal vykonaným dokazovaním
preukázané, že žalovaným v 1. a 2. rade poskytol žalobca tzv. medziúver vo výške 16.596,96 eur,
„zmenu“ tohto medziúveru na stavebný úver (28.2.2011) vo výške 9.615,12 eur, povinnosť žalovaných
splácať stavebný úver (vrátane 4,70 % ročného úroku) splátkami po 145,22 eur mesačne, odstúpenie
žalobcu od Zmluvy a vyzvanie žalovaných v 1. a 2. rade na vrátenie poskytnutých peňažných
prostriedkov. Súd mal tiež preukázané, že žalovaný v 3. rade prevzal ručiteľský záväzok za splnenie

pohľadávok žalobcu voči žalovaným v 1. a 2. rade podľa uzavretej Zmluvy. Súd prvej inštancie však
nemohol vyhovieť žalobe v celom rozsahu, a to z nasledujúcich dôvodov:

3. V prvom rade súd preskúmal oprávnenosť žalobcom požadovanej sumy 9.337,88 eur. Vo vzťahu k
tomu bolo potrebné preskúmať osobitne dôvodnosť a oprávnenosť účtovania jednotlivých položiek na
ťarchu žalovaných v 1. a 2. rade podľa výpisu z účtu konta medziúveru. Z uvedeného výpisu vyplýva,
že žalobca účtoval žalovaným množstvo poplatkov za upomienky (1.-vé, 2.-hé, predžalobné) a aj na ne

započítaval úhrady vykonávané žalovanými v 1. a 2. rade. Žalobca v celom konaní, napriek poučeniu
podľa § 120 ods. 4 O.s.p., nepreukázal oprávnenosť účtovania daných poplatkov (nepredložil sadzobník
poplatkov, nepredložil jedinú upomienku s dokladom o jej doručovaní a doručení - či už riadnom
alebo v zmysle zmluvných fikcií doručenia). Rovnako súd čo sa týka poplatkov za upomienky nemôžeakceptovať „nekonečné“ opakovanie upomienok označených ako 1. upomienka, resp. 2. upomienka
a predžalobná upomienka (prvá predžalobná upomienka bola vyúčtovaná už 31.5.2006, žaloba
bola podaná v r. 2013), čo súd hodnotí v súvislosti s následným účtovaním poplatkov za ne

ako neprijateľné navyšovanie nákladov žalovaných v 1. a 2. rade a osobitne aj nedôvodné navyšovanie
nákladov žalovaného v 3. rade ako ručiteľa. Taktiež podľa súdu je vzhľadom na spotrebiteľský charakter
zmluvyuzavretejmedzižalobcomažalovanýmiv1.a2.radeneprijateľnéúčtovaťpoplatkyzaupomienky
vo výške podľa rozhodnutia žalobcu v zmysle sadzobníka jeho poplatkov. Podľa súdu odôvodnené
poplatky za upomienky môžu zodpovedať maximálne výške preukázateľných nákladov žalobcu s ich

vyhotovením a doručovaním, čo sa už pri poplatkoch vyúčtovaných vo výške po 3,- eurá javí súdu viac
než takéto náklady. Z uvedených dôvodov súd pri výpočte výšky záväzku žalovaných na tieto poplatky
neprihliadal (rovnako súd z vyššie uvedených dôvodov postupoval aj v iných obdobných, už právoplatne
skončených, veciach žalobcu, napr. rozsudok vo veci sp. zn. 1C/72/2012 zo dňa 30.11.2012, sp. zn.
1C/141/2011 z 12.3.2012). Z uvedených dôvodov neprihliadal súd v danej veci ani na uvedené poplatky
účtované na ťarchu žalovaných v 1. a 2. rade v zmysle výpisu z účtu odstúpeného stavebného úveru.

4. Rovnako súd prvej inštancie pri výpočte výšky záväzku žalovaných nemôže zohľadniť ani žalobcom
žalovaným v 1. a 2. rade na ich ťarchu vyúčtovaný poplatok za zmenku vo výške 16,60 eur. Žalobca
nepredložil v tomto konaní jediný dôkaz o tom, že mu zo strany dlžníkov (žalovaných v 1. alebo 2.
rade) bola vystavená biankozmenka (čl. II. Zmluvy), ďalej podľa súdu dohoda o poplatku za vystavenie

biankozmenky, ako určitého zabezpečovacieho prostriedku pohľadávky žalobcu voči žalovaným v 1. a
2. rade, je vzhľadom na spotrebiteľský charakter Zmluvy neplatná pre jej neprijateľnosť - podľa súdu totiž
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných
v 1. a 2. rade ako spotrebiteľov, nakoľko je neprijateľné, aby za to, že dlžník v súvislosti s uzavretím
spotrebiteľskej zmluvy vystaví veriteľovi biankozmenku, ktorá pri jej využití nepochybne zrýchľuje a

zjednodušuje vymoženie pohľadávky, bol dlžník povinný ešte zaplatiť aj poplatok - v danom prípade
16,60 eur.

5. Súd prvej inštancie pri výpočte výšky záväzku žalovaných nemohol zohľadniť ani žalobcom dňa
26.3.2009 na ťarchu žalovaných v 1. a 2. rade vykonané „započítanie pohľadávky“ - žalobca nijako

nešpecifikoval akú pohľadávku voči žalovaným započítal, nepreukázal spôsobilosť danej pohľadávky na
započítanie, nepreukázal dôvodnosť takéhoto navýšenia záväzku žalovaných o dotknutú sumu 31,73
eur.

6. Ďalej súd prvej inštancie neakceptoval počas splácania medziúveru žalovaným vyrubované poplatky

za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru (1.1.2008, 2.1.2009, 1.1.2010 a 1.1.2011) nad sumu 13,28
eur výslovne účastníkmi dohodnutú v Zmluve vo vzťahu k prvému takémuto poplatku. Na rozdiel od
postupov v iných, už právoplatne skončených, obdobných veciach žalobcu súd v danom prípade
podrobnejším preskúmaním zmluvnej podmienky v čl. II. Zmluvy - časti „Mimoriadny medziúver“ v
znení „za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru bude veriteľ vyrubovať dlžníkovi poplatok ročne

podľa „Sadzobníka poplatkov“ platného pre príslušný rok“ považuje za podmienku neprijateľnú (a
teda neplatnú) nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech žalovaných v 1. a 2. rade ako spotrebiteľov, nakoľko v plnej miere ponecháva určenie
výšky takéhoto poplatku výlučne na (ľubo)vôli veriteľa - žalobcu, čo sa prejavilo najmä vyúčtovaním
takéhoto poplatku 1.1.2011 až vo výške 25,- eur. Určovanie týchto poplatkov samotným veriteľom je

akceptovateľné v prípadoch, kedy tieto boli vyúčtované žalovaným v nižšej sume ako bola výška prvého
tohto poplatku dohodnutá výslovne v Zmluve (13,28 eur - viď poplatky za vedenie účtu vyúčtované
v dňoch 1.1.2006, 1.1.2007), u poplatkov za vedenie účtu vyúčtovaných v dňoch 1.1.2008, 2.1.2009,
1.1.2010 a 1.1.2011 však súd akceptoval iba sumy 13,28 eur zodpovedajúce výške prvého takéhoto
poplatku výslovne dojednanej v Zmluve, nakoľko takýto poplatok za vedenie účtu v ďalších rokoch

mohli žalovaní dôvodne predpokladať (s poukazom na dohodnutie tejto sumy poplatku za vedenie
účtu v prípade prvého takého poplatku priamo v Zmluve), pričom zároveň žalobca nijako nepreukázal
náležité oboznámenie žalovaných s vyššou sumou týchto poplatkov vyúčtovaných 1.1.2008, 2.1.2009,
1.1.2010 a 1.1.2011 a teda v konečnom dôsledku s navýšením záväzkov žalovaných výlučne podľa jeho
rozhodnutia.

7. V zmysle vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie po prepočte položiek vo výpise z účtu konta
medziúveru mal za preukázanú výšku položky „vyrovnanie MU - pridelenie“ 17.199,13 eur (nie ako je
v danom výpise uvedené 17.589,78 eur). Vzhľadom na súdom zistenú výšku uvedenej položky, moholžalobca na účet stavebného úveru 28.2.2011 preúčtovať (viď položka vo výpise z účtu odstúpeného
stavebného úveru „MÚ preúčtovanie zostatku“) zostatok (na ťarchu žalovaných v 1. a 2. rade) iba vo
výške 602,17 eur (17.199,13 mínus výška medziúveru 16.596,96) a nie 992,82 eur (17.589,78 mínus

výška medziúveru 16.596,96).

8. Stavebný úver predstavoval (podľa výpisu z účtu odstúpeného stavebného úveru) 9.615,12 eur.
pripočítaním preúčtovaného zostatku medziúveru 602,17 eur tak záväzok žalovaných v 1. a 2. rade
dňa 28.2.2011 voči žalobcovi predstavoval spolu 10.217,29 eur. Od uvedenej sumy súd odpočítal

vklady žalovaných vykonané od 14.7.2011 do 16.11.2012 (vrátane), pripočítal k vzniknutému rozdielu
vyúčtované úroky za úver (31.12.2011 a 18.12.2012) ako aj poplatok za vedenie účtu 12,- eur
(1.1.2012) a už z vyššie uvedených dôvodov neprihliadal na žalobcom od 30.4.2011 do 31.5.2012
(vrátane)uplatňovanépoplatkyzaupomienky.Týmtopostupombolazistenádlžnásumažalovanýchvoči
žalobcovi k 18.12.2012 (spísanie odstúpenia od Zmluvy) vo výške 8.739,26 eur (nie ním v príslušnom
výpise uvedených 9.274,91 eur).

9. V žalobe v rámci istiny žalobca uplatnil aj úrok z úveru (zo stavebného úveru) v dohodnutej sadzbe
4,70 % ročne, a to za obdobie od 18.12.2012 do 17.1.2013 (v špecifikácii ako „úrok medziobdobie“) v
celkovej výške 34,48 eur (pričom bol by oprávnený ho v zmysle § 503 ods. 3 vety druhej OBZ v spojení s
bodom 6. článku VII. Zmluvy požadovať až do 21.1.2013, kedy mali vzhľadom na odstúpenie od Zmluvy

a v ňom určenú lehotu na plnenie dlhu žalovaní uhradiť celý svoj záväzok - avšak to žalobca neučinil, ale
už od 18.1.2013 žiadal úrok z omeškania, na čo však mu ešte v daný deň právo, ako je uvedené nižšie,
nevzniklo). Podľa prepočtu súdu by uvedená suma aj zo súdom zistenej dlžnej sumy 8.739,26 eur ku
dňu spísania odstúpenia od Zmluvy bola vyššia, preto súd v rámci týmto rozsudkom žalobcovi priznanej
istiny priznal právo na zaplatenie týchto úrokov vo výške vyčíslenej žalobcom. Rovnako dňa 1.1.2013

bol vyúčtovaný (t.j. ešte pred účinnosťou odstúpenia od Zmluvy) poplatok za vedenie účtu 0,99 eur.

10. Celková dlžná suma tak predstavuje 8.774,73 eur (dlžná suma k 18.12.2012 vo výške 8.739,26 eur
plus úroky za medziobdobie v celkovej výške 34,48 eur plus poplatok za vedenie účtu z 1.1.2013 vo
výške 0,99 eur). K tomu treba ešte poznamenať, že k účinnosti odstúpenia žalobcu od Zmluvy došlo

dňa 14.1.2013, kedy prejav o odstúpení od Zmluvy bol (podľa čl. VII. bodu 7. vety druhej Zmluvy)
doručený aj žalovanému v 1. rade, pričom nasledujúcim dňom začala žalovaným v 1. a 2. rade plynúť
7-dňová lehota na úhradu celého dlhu v zmysle výzvy obsiahnutej v odstúpení od Zmluvy a teda táto
uplynula dňom 21.1.2013. Keďže žalovaní v daný deň svoj záväzok nesplnili, dňom 22.1.2013 sa s jeho
úhradou dostali do omeškania. Od uvedeného dňa je žalobca oprávnený požadovať aj zaplatenie úroku

z omeškania - nie už od 18.1.2013 ako uvádzal vo svojom podaní doručenom súdu 27.3.2013, a to
vo výške zmluvne dohodnutej 7,70 % ročne (3 % nad dohodnutú úrokovú sadzbu - čo bolo v danom
prípade pri stavebnom úvere 4,70 %), ktorá výška dohodnutého úroku z omeškania je v danom prípade
v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 369 ods. 1 OBZ (nakoľko neprevyšuje inak podľa predpisov
občianskeho práva stanovený úrok z omeškania 8,75 % ročne - t.j. o 8 percentuálnych bodov viac ako

výška základnej úrokovej sadzby ECB platná k prvému dňu omeškania žalovaných, t.j. k 22.1.2013).
V rámci celej žalovanej istiny požadoval žalobca už kapitalizovaný úrok z omeškania za obdobie od
18.1.2013 do 31.1.2013 spolu vo výške 27,50 eur počítaný zo sumy 9.310,38 eur. Súd tu však vzhľadom
na výšku súdom zistenej dlžnej sumy (8.774,73 eur) a skutočný čas omeškania žalovaných s úhradou
dlhuvzmyslevýzvyobsiahnutejvodstúpeníodZmluvypovažujezadôvodnépriznaťprávonazaplatenie

úroku z omeškania v požadovanej sadzbe 7,70 % ročne až od 22.1.2013, a to iba zo sumy 8.774,73 eur.

11. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaní v 1. a 2. rade ako dlžníci, resp. žalovaný v 3. rade,
ktorý prevzal voči žalobcovi ručiteľský záväzok vo vzťahu k jeho pohľadávke voči žalovaným v 1. a
2. rade, po podaní žaloby čo i len čiastočne splnili pohľadávku žalobcu. Na základe všetkých vyššie

uvedených skutočností súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.774,73 eur ako aj úrok z omeškania vo výške 7,70 % ročne
z uvedenej sumy od 22.1.2013 do zaplatenia (napriek tomu, že časť úroku z omeškania žalobca
požadoval už v kapitalizovanej výške, súd vyjadril tento nárok iba percentuálne, a to už od prvého dňa
omeškania žalovaných, nakoľko takéto vyjadrenie tohto nároku považuje za dostatočné bez potreby

vyčísľovať konkrétnu výšku tohto úroku do 31.1.2013 pevnou sumou) a v prevyšujúcej časti podanú
žalobu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.12. Proti tomuto rozsudku, a to proti zamietavému výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca. V odvolaní okrem iného uviedol, že tak, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, žalobca uzatvoril
so žalovanými úverovú zmluvu, ktorá je svojou povahou absolútnym obchodom, a teda spadá výlučne

pod režim Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi poplatky za vedenie účtu
za súdom citované obdobie a vôbec žiadne poplatky za upomínanie. Tieto poplatky boli žalovaným
účtované v zmysle úverovej zmluvy, všeobecných podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení a
platných sadzobníkov poplatkov. Žalobca by chcel poukázať na skutočnosť, že v sporovom konaní sa
riešia spory medzi zmluvnými stranami, teda jeho účelom je odstrániť a prejudikovať to, čo je medzi

stranami sporné. Tak, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, žalovaní vyjadrením doručeným súdu dňa
7. 5. 2013 uznali nárok žalobcu. V prípade, ak sa súd potreboval oboznámiť so sadzobníkmi poplatkov
a oprávnenosťou účtovania poplatkov za upomienky, resp. iné položky vo výpise z účtov medziúveru,
resp. stavebného úveru, je žalobca názoru, že súd mohol v zmysle § 120 O.s.p. žalobcu vyzvať na
ich predloženie. Odvolateľ poukázal aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10.
1998 a uviedol, že z napádaného rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, je zrejmé, že súd

prvej inštancie očividne hľadal dôvody, prečo žalobu žalobcu aspoň čiastočne zamietnuť a nevyvinul
žiadnu aktivitu k obstaraniu dôkazov, resp. argumentov, pre ktoré je možné návrhu žalobcu vyhovieť v
plnom rozsahu. Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal aj s obdobím, za ktoré priznal žalobcovi
právo uplatňovať úrok za úver po odstúpení od zmluvy, resp. úrok z omeškania v zmluve dohodnutej
výške. Žalobca sa domnieva, že neakceptovaním základných zásad konania súd nesprávne odrátal od

žalobcom uplatneného nároku po práve účtované poplatky a takýmto znižovaním uplatneného nároku
v konečnom dôsledku a nesprávnou aplikáciou právnych predpisov dospel k priznaniu nesprávneho
nároku žalobcovi a na základe vyššie uvedeného odvolateľ žiada, aby odvolací súd rozsudok zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 1C 91/2013-80 zo dňa 28. 10. 2015 súd prvej inštancie určil, že zmluvná
podmienka uvedená v článku II. v účastníkmi konania dňa 30.9.2005 uzavretej zmluve o mimoriadnom
medziúvereastavebnomúverevznení„Akdlžníkvydáveriteľovibiankozmenkuvyrubujesamupoplatok
500,- Sk“ (t.j. 16,60 eur), je neprijateľná a z toho dôvodu neplatná. Súd určil, že zmluvná podmienka
uvedená v článku II. v účastníkmi konania dňa 30.9.2005 uzavretej zmluve o mimoriadnom medziúvere

a stavebnom úvere v znení „Za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru bude veriteľ vyrubovať dlžníkovi
poplatok ročne podľa “Sadzobníka poplatkov“ platného pre príslušný rok.“, je neprijateľná a z toho
dôvodu neplatná.

XX. V odôvodnení súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že zmluvná podmienka uvedená v článku

II. v účastníkmi konania dňa 30.9.2005 uzavretej zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom
úvere v znení „Ak dlžník vydá veriteľovi biankozmenku vyrubuje sa mu poplatok 500,- Sk“ - t.j. poplatok
vo výške 16,60 eur, je podľa súdu neprijateľná a teda neplatná, nakoľko táto podmienka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných v 1. a 2.
rade ako spotrebiteľov. Je totiž neprijateľné, aby dlžník za to, že v súvislosti s uzavretím spotrebiteľskej

zmluvy vystaví veriteľovi biankozmenku, ktorá pri jej využití nepochybne zrýchľuje a zjednodušuje
vymoženie pohľadávky, bol povinný ešte zaplatiť aj poplatok - v danom prípade 16,60 eur. Keďže súd
už v pôvodnom rozsudku žalobcovi nepriznal v danej časti plnenie z dôvodu neprijateľnosti uvedenej
zmluvnej podmienky, postupom podľa § 153 ods. 4 O.s.p. uviedol ju vo výroku dopĺňacieho rozsudku.

15. Rovnako súd prvej inštancie v pôvodnom rozsudku nepriznal žalobcovi plnenie v časti poplatkov
za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru (1.1.2008, 2.1.2009, 1.1.2010 a 1.1.2011) nad sumu
13,28 eur výslovne účastníkmi dohodnutú v Zmluve vo vzťahu k prvému takémuto poplatku, nakoľko
zmluvnú podmienku v čl. II. Zmluvy v znení „Za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru bude veriteľ
vyrubovať dlžníkovi poplatok ročne podľa “Sadzobníka poplatkov“ platného pre príslušný rok“ považuje

za podmienku neprijateľnú (a teda neplatnú). Táto podľa súdu spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných v 1. a 2. rade ako spotrebiteľov,
nakoľko v plnej miere ponecháva určenie výšky takéhoto poplatku výlučne na svojvôli veriteľa - žalobcu,
čo sa v danej veci prejavilo najmä vyúčtovaním takéhoto poplatku 1.1.2011 až vo výške 25,- eur.
Rovnako v zmysle § 53 ods. 3 písm. i/ OZ v znení platnom a účinnom v čase uzavretia Zmluvy

za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
pričom vyššie uvedená zmluvná podmienka podľa názoru súdu jednoznačne zodpovedá definícii
neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, pričom nepochybne vdanom zmluvnom vzťahu bola využívaná bez danosti riadne v Zmluve dohodnutého dôvodu na ťarchu
žalovaných v 1. a 2. rade (a v konečnom dôsledku i žalovaného v 3. rade), nakoľko na základe nej
boli príslušné poplatky zo strany žalobcu podľa jeho vlastného uváženia navyšované. Keďže súd prvej

inštancie už v pôvodnom rozsudku žalobcovi nepriznal v danej časti plnenie z dôvodu neprijateľnosti
uvedenej zmluvnej podmienky, postupom podľa § 153 ods. 4 O.s.p. uviedol ju vo výroku dopĺňacieho
rozsudku.

16. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

17. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej
časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1
a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

18. Podľa § 52 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu 30.09.2005 dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

19. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

20. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.

21. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú,

alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

22. Odvolací súd konštatuje, že zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa
30.09.2005 uzatvorená medzi žalobcom ako veriteľom, žalovanými 1/ a 2 / ako spoludlžníkmi a
žalovaným 3/ ako ručiteľom má podobu formulára predloženého žalobcom žalovaným na podpis, pričom

žalobca pri jej uzatváraní vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej
zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaní sú
spotrebiteľmi, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že predmetné zmluva má
povahu zmluvy spotrebiteľskej v zmysle § 52 a nasl. OZ v spojení s § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o

ochrane spotrebiteľa.

23. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec sa však
týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou
právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom

a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah.

24. Je zrejmé, že v danom prípade boli zmluvné podmienky dodávateľom vopred pripravené a nebolo
možné meniť ich obsah. Uvedené je dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené aj zmluvné
dojednaniamajúcecharakterpodmienokspôsobujúcichznačnú nerovnováhuvprávachapovinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pritom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že
spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti alebo vyjednávacej pozície
pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej zmluvy.

25. Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje

prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcovalebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 28, Cofidis, C-473/00, Zb.
s. I-10875, bod 32).

26. Vo vzťahu k poplatkom za upomienky odvolací súd uvádza, že upomienka, nemôže mať
sankčný charakter, v opačnom prípade by totiž mala povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo
vzťahu k spotrebiteľovi nečestné, netransparentné. Podstatou týchto poplatkov je pridanie bližšie
nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za hranicou
rozumného úsudku, aby poplatok vo výške 16,60 Eur, 18 Eur, 20 Eur, 25 Eur, resp. 30 Eur (ako

to vyplýva z výpisu u účtu - č.l. 26, 27 spisu) sledoval výdavky spojené s vyhotovením a zaslaním
upomienky. Poplatok za upomienku nemožno chápať ani ako poplatok za službu, plnenie, ktoré je
poskytované spotrebiteľovi. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v
Bratislave č.k. 9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014, v ktorom krajský súd uviedol: „Odvolací súd zastáva
názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa,
ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen

podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale
aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Neprijateľnou zmluvnou
podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie „ktoré mu po
materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv.teória skutočného

plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).
Preto zhodne so súdom prvého stupňa za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku
v predmetnej právnej veci, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po
materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného
plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).

27. Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky a upomienok obdobného charakteru
je zrejmý vlastný ekonomický záujem navrhovateľa - banky. Na poplatok spojený s výzvou alebo
upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá navrhovateľ - banka zákonný nárok, keďže poplatok
je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za poskytnutý úver (úrok z úveru). Podľa

odvolacieho súdu je v účtovaní takýchto poplatkov naviac citeľná snaha navrhovateľa o minimalizovanie
nevymožiteľnosti vlastných pohľadávok a navyšovanie konečného finančného zaťaženia spotrebiteľa
neplniaceho si svoje záväzky, a to v rozpore s účelom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv
obsiahnutej najmä v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poplatky za služby spojené s
administratívnouagendou(poplatkyzavýzvyapoplatkyzaupomienky),predstavujúplnenia,ktoréniesú

v záujme spotrebiteľa a konanie banky - navrhovateľa spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno
hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi (v danom prípade vo vzťahu k odporkyni) ako poškodzujúce. Preto
s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné
spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné
protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa.“ Odvolací

súd sa s vyššie citovaným názorom v plnom rozsahu stotožňuje. Keďže zmluvná podmienka, v zmysle
ktorej je veriteľ oprávnený požadovať od spotrebiteľa poplatok za upomienku predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 OZ, čo spôsobuje jej neplatnosť (§ 53 ods. 4 OZ), veriteľ
nemá nárok na plnenie z takejto podmienky. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, skutočnosť,
že žalobca upomienky aj reálne žalovaným zaslal, nepreukázal.

28. Aj vo vzťahu k dojednaniu o poplatku za biankozmenku vo výške 16,60 eur odvolací súd uvádza, že
biankozmenka je vystavovaná v prospech, v záujme veriteľa za účelom zabezpečenia jeho pohľadávky,
nejde teda o poplatok za službu, plnenie, poskytované dlžníkovi - spotrebiteľovi. Naviac poplatok vo
výške 16,60 Eur nemôže sledovať výdavky spojené s vystavením biankozmenky. Ide teda rovnako

o neprijateľnú podmienku spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa.

29. Pokiaľ ide o zmluvnú podmienku, podľa ktorej je veriteľ oprávnený dlžníkovi účtovať poplatok za
vedenie účtu v zmysle Sadzobníka poplatkov, táto umožňuje veriteľovi na základe svojej ľubovôle,

jednostranneurčovať,atedaajzvyšovaťpoplatokzavedenieúčtubezuvedeniarelevantnéhodôvoduna
takýto postup. Predmetné dojednanie stavia spotrebiteľa do pozície, kedy dochádza k zmene v obsahu
zmluvného vzťahu bez toho, aby túto skutočnosť mohol spotrebiteľ ovplyvniť, je nútený akceptovať
prípadné zvýšenie poplatku, čo má vplyv na rozsah jeho záväzkov voči veriteľovi. Nemožno poprieť,že takého dojednanie vyznieva v neprospech spotrebiteľa, keďže je spôsobilé zhoršiť jeho zmluvné
postavenie. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že je dôvodné akceptovať vyúčtovanie
poplatku za vedenie účtu len vo výške, ktorá bola stranami sporu dohodnutá priamo v zmluve. Žalovaní

odvolanie nepodali, a preto suspenzívny účinok odvolania neumožňuje nepriznať žalobcovi žiadny
poplatok za vedenie úverového účtu, keďže žalovaní sledovali úver a nie účet.

30. Ak žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie mal v prípade nejasností vyzvať žalobcu na predloženie
dôkazov, tu je potrebné uviesť, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno spočíva v konaní na žalobcovi.

V zmysle § 132 CSP (do 30.06.2016 túto problematiku upravovalo ust. § 79 ods. 2 O.s.p.) je žalobca
povinný označiť a predložiť dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa na preukázanie dôvodnosti žaloby, čím
nesie zodpovednosť za svoj ne/úspech v spore. Nie je úlohou, povinnosťou súdu vyzývať žalobcu na
predloženie dôkazov a vyvíjať aktivitu smerujúcu k preukázaniu existencie práva žalobcu.

31. Súd prvej inštancie náležite zdôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku

na úrok a úrok z omeškania, pričom odvolací súd sa s odôvodnením súdom prvej inštancie v celom
rozsahu stotožňuje.

32. Za daného stavu odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách
konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca v
odvolacom konaní úspešný nebol a úspešní žalovaní si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili,
žiadne trovy odvolacieho konania im zo spisu nevyplývajú, preto odvolací súd rozhodol tak, že náhrada
trov odvolacieho konania sa stranám nepriznáva.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).