Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. december 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/42/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214202957
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8214202957.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu

JUDr. Romana Tótha a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 26429705, zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36864421, proti žalovanému: I.
C. Y., T.. X.XX.XXXX, H. XXX XX H. X, o zaplatenie 772,53 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov č. k. 1C/61/2014-54 zo dňa 2.11.2015, takto

r o z h o d o l :

I. P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti zmenkového úroku 0,19 % denne.

II. Z r u š u j e rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v časti zaplatenia 0,19 % denného
zmenkového úroku a v tejto časti konanie zastavuje.

III. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšujúcej zamietavej časti a o trovách konania.

IV. Sporovým stranám n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.

2. V dôvodoch rozsudku súd uviedol, že súdu bol dňa 28.3.2013 doručený návrh na uplatnenie
pohľadávky na tlačive A podľa článku 4 odsek 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č.
861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Svoju žalobu
odôvodnil tým, že ako indosatár, je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil žalovaný
dňa 27.10.2009 na zmenkovú sumu 772,53 eur, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo
výške0,25%denneod14.4.2010.Súdvovecivykonaldokazovanieoboznámenímvyjadreníúčastníkov

konania a pripojených listinných dôkazov (návrh, výpis z OR žalobcu, zmenka, podaním žalobcu zo dňa
4.5.2015, tlačivami podľa nariadenia, podaním žalobcu zo dňa 30.6.2015, zo dňa 7.7.2015. Rovnako
je účastníkom doručená aj zápisnica vo veci 4C/71/2013, a to zápisnica o výsluchu svedka Nováka,
rovnako listiny z ex. spisu 2Er/47/2013 spis OS Svidník - zmluva o úvere, vrátane VOP a rozsudky
stáleho rozhodcovského súdu. Zároveň súd oboznamuje s uznesením v ex. veci zo dňa 13.7.2013 o
zamietnutí poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu rozporu uplatnenej pohľadávky s ustanoveniami
zákona na ochranu spotrebiteľa). Na rozhodnutie o podanom návrhu súd nariadil pojednávanie, napriek

tomu, že to nenavrhol žiaden z účastníkov, keďže mal za to, že to je v tejto veci potrebné, ako to
vyplýva z článku 5 odsek 1 nariadenia č. 861/2007 (za účelom zistenia spotrebiteľského charakteru
zmluvného vzťahu a posúdenia otázok ochrany spotrebiteľa). Z exekučného spisu 2Er 47/2013 súd zistil,
že dňa 27.10.2009 uzavreli žalovaný ako dlžník a POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598 ako veriteľ,zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi sumu 300,- eur, pričom
dlžník sa veriteľovi zaviazal zaplatiť mu okrem poskytnutej sumy, aj poplatok vo výške 288,- eur, teda
všetko vo výške 588, v 12 - ich mesačných splátkach po 49,- eur, počnúc dňom 28.11.2009. Zmluva

obsahovala na jednom liste papiera dve strany, na prvej boli uvedené údaje o veriteľovi (obchodné
meno, sídlo, IČO, zápis v obchodnom registri, číslo oddielu a vložky v OR, skutočnosť, že veriteľ
je zastúpený mandatárom), číslo zmluvy a číslo žiadosti o zmluvu, údaje o dlžníkovi (vyplnené boli
meno, priezvisko, trvalé bydlisko, rodné číslo, číslo OP, kolónka o trvalom pobyte), poskytnutý úver,
výška poplatku, počet splátok, výšku mesačných splátok, deň začiatku splatnosti a kolónka o to, že

finančné prostriedky sú použité na účel povolania. Ďalej zmluva obsahuje dátum uzavretia, čas, meno a
podpis mandatára, podpis dlžníka, dátum prevzatia finančnej hotovosti a potvrdenie o prevzatí finančnej
hotovosti s podpisom dlžníka. Na druhej strane zmluvy sa nachádzajú zmluvné podmienky. Podľa článku
4 zmluvných podmienok, v prípade, ak bude dlžník v omeškaní s niektorou splátkou sedem a viac dní,
je povinný uhradiť túto splátku do rúk mandatára spolu so zmluvnou pokutou vo výške 15,- eur za
každý jeden prípad omeškania. V prípade, že dlžník neuhradí včas 4 po sebe idúce splátky, prípadne

uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky, stáva
sa dlh splatný okamžite. Dlžník má možnosť uhradiť štyri po sebe idúce splátky, prípadne len časti
po sebe štyroch idúcich splátok, v oboch prípadoch spolu so zmluvnou pokutou vo výške 30,- eur.
Dlžník sa zaväzuje uhradiť veriteľovi za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia podmienok tejto
zmluvy čiastku 2,- eur, ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Podľa článku

5 zmluvných podmienok, dlžník uzatvára s veriteľom dohodu o zrážkach zo mzdy a iných príjmov
ako formu zabezpečenia uspokojenia pohľadávky veriteľa, ktorej účinnosť je podmienená neuhradením
štyroch po sebe idúcich splátok, keď nastáva splatnosť celého dlhu. Pokiaľ dôjde k zabezpečeniu
dlžníkovho dlhu uznaním formou notárskej zápisnice ako exekučného titulu, dlžník a veriteľ sa dohodli,
že odmenu notára za spísanie notárskej zápisnice, trov právneho zastúpenia pri jej spísaní v zmysle

v tejto zmluve obsiahnutého plnomocenstva, uhradí za dlžníka veriteľ, pričom tieto náklady zmluvné
strany považujú za súčasť nákladov veriteľa spojených s vymáhaním jeho pohľadávky a budú súčasťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa článku 7 zmluvných podmienok dlžník je oprávnený
splatiť veriteľovi dlžnú sumu kedykoľvek pred termínom splatnosti, avšak aj v takomto prípade je povinný
zaplatiť dohodnutý poplatok v celej výške. Podľa článku 13 zmluvných podmienok, dlžník uznáva

dlžnú sumu, vrátane poplatku v celej výške ako svoj dlh voči veriteľovi tak, ako je to uvedené v
tejto zmluve. Tretinu poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Súčasťou
zmluvných podmienok je aj článok 17, označený ako dohoda o vyplnení zmenky, na základe ktorého
na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z tejto úverovej

zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi, vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková
suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu
vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh
splatný okamžite, t. j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti
splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude

pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku
dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že
ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu štyri týchto podmienok stal splatný celý dlh. Indosovaná zmenka
je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Zmenka
bola vystavená dňa 27.10.2009. Za miesto platenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa.

Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľ doposiaľ zaplatil 0,- eur, pričom na zmenkovú
sumu uhradil 0,- eur a na úroky uhradil 0,- eur. Žalobca na preukázanie oprávnenosti svojho nároku voči
žalovanémupredložilsúduoriginálzmenkyvystavenýžalovanýmavýpiszobchodnéhoregistražalobcu.
Po vykonanom dokazovaní mal súd za to, že nie je možné priznať žalobcovi navrhované plnenie, a to v
žiadnej časti a žalobu preto v celom rozsahu zamietol. Súd je povinný v spotrebiteľských veciach skúmať

aj právny vzťah, ktorý zmenka zabezpečuje a posudzovať ho podľa právnych predpisov, upravujúcich
spotrebiteľské právo. Zmluva o úvere medzi POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľom a prvým majiteľom
zmenky a žalovaným, ako dlžníkom, je absolútne neplatná. Zmluva, ktorou bol žalovanému poskytnutý
úver vo výške 300,- eur, obsahuje poplatok za uzavretie zmluvy vo výške 288,- eur, čo činí 96 % z
požičanej sumy. Čo obsahuje uvedený poplatok, je bližšie špecifikované v článku 13 Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru, z ktorého vyplýva, že predmetný poplatok je tvorený z jednej tretiny z
dohodnutého úroku a z dvoch tretín z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, bez bližšieho
uvedenia obsahu a konkrétnej výšky týchto nákladov. V súvislosti s takto stanoveným poplatkom, súd
poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/109/2011 zo dňa 21.11.2012, s ktorýmsa stotožňuje a z ktorého vyplýva, že Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov
aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme.
Inak vymedzený poplatok, resp. neurčitý poplatok, však možno považovať za neprijateľnú podmienku,

ktorej zodpovedá poplatok za plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne v prospech
dodávateľa. Neprijateľnosť poplatkov konštatuje aj Rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe
z 3.5.2010 č. k. AZ 17 U 192/2010, v ktorom uvedený súd konštatuje, že poplatky za spracovanie
pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné. Súd sa teda oboznámil s predmetnou zmluvou
o úvere, vrátane Všeobecných podmienok a dospel k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je

neobyčajne hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a
to najmä, ale nielen v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (zmluvná pokuta, blankozmenka,
uznanie dlhu a pod.) a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne len na prospech veriteľa bez
toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť. Rovnosť a vyváženosť
práv a povinností zmluvných strán nie je zmluvou zabezpečená, práve naopak, zmluva obsahuje samé
povinnosti dlžníka, sankcie za porušenie povinností v neprimeraných výškach, všetko povinnosti a

okolnosti, zaťažujúce iba dlžníka bez akejkoľvek obdobnej zmluvnej povinnosti na strane veriteľa.
Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach
zmluvy, ako aj na neprimerane vysoký poplatok za spracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou, sa celá zmluva (jej obsah i účel), prieči dobrým mravom a je v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. V rozpore s dobrými mravmi je pritom nielen obsah

zmluvy ale aj samotný účel zmluvy (získať na úkor slabšej strany - spotrebiteľa neprimerane vysoký
zisk). Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom, spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Dohoda
o vyplnení zmenky je neplatná, rovnako, ako celá úverová zmluva. Ako už bolo uvedené, je neplatná
cela úverová zmluva, teda v rámci nej aj ustanovenie článku 17 Všeobecných zmluvných podmienok
(citovaný v tomto rozsudku), ktorý upravuje dohodu o vyplnení zmenky. Takáto zmenka na základe

neplatnej spotrebiteľskej zmluvy vôbec nemala byť vyplnená, ani následne indosovaná a nemožno
na jej základe uplatňovať akékoľvek nároky. K absolútnej neplatnosti súd prihliada ex offo. Predložená
zmenka, aj keď obsahuje všetky náležitosti zmenky, nezabezpečuje konkrétny záväzkový vzťah, a to
vzťah z poskytnutého úveru medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou. Tu súd opäť poukazuje
na skutočnosť, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy je súd povinný skúmať kauzu, a to aj napriek zneniu

zákona č. 191/1950 Zb., ktorý je prekonaný nielen zmenou spoločenských vzťahov, ale aj citovanými
smernicami a judikatúrou súdov. Absolútna neplatnosť zmluvy o úvere, ako aj jej článku 17 (ktorý je
súčasťou zmluvy), a to dohody o zabezpečení zmenkou a vyplnení bianco zmenky, sama o sebe nie
je dôvodom neplatnosti zmenky. Neplatnosť uvedenej dohody však znamená neexistenciu kauzálneho
vzťahu medzi konkrétnou pohľadávkou a zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať. V uvedenom prípade

tedanedošlokplatnémuvznikuzmenkovéhozáväzkovéhovzťahu.Vtejtosúvislostisúdpoukazujenato,
že treba rozlišovať medzi neplatnosťou zmenky, a to z dôvodu nesplnenia podstatných náležitostí resp.
vyplnenie v rozpore so zákonom č. 191/1950 Zb. a neplatnosťou zmluvy, dojednania o vyplnení zmenky
za účelom zabezpečenia konkrétnej pohľadávky, či už pre rozpor s dobrými mravmi, neprijateľnými
podmienkami, či nerešpektovaním zákonného obmedzenia maximálnej výšky zmenkovej sumy, ako

tomu došlo v tomto prípade (Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obdo V 43/2006). Ak aj teda zmenka vyplnená
bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe nej
úspešne domáhať akýchkoľvek práv (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.5.2008 sp. zn.
4 Obo 161/2007). Vzhľadom k tomu, že súd mal preukázanú absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere,
súčasťou ktorej bola v bode 17 Dohoda o vyplnení zmenky z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, na

základe takto neplatnej dohody nevzniklo právnemu predchodcovi právo bianco zmenku vyplniť, ako ani
právo na základe zmenky požadovať plnenie vzťahujúce sa k uvedenému úverovému právnemu vzťahu.
Vzhľadom k tomu, že toto právo nevzniklo právnemu predchodcovi žalobcu, nemohlo indosovaním
ani prejsť na žalobcu. Navyše dohoda o vyplnení zmenky bola súčasťou Všeobecných zmluvných
podmienok vopred pripravených právnym predchodcom žalobcu. Žalovaný nemal možnosť ju žiadnym

spôsobom ovplyvniť. Dohodou o vyplnení bianco zmenky sa zmluvné strany dohodli, že dlžník vystaví
zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktorú
vyplnení veriteľ, a ktorá bude pozostávať zo všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré
veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takto formulovaná dohoda o vyplnení bianco zmenky
predstavuje pre spotrebiteľa dohodu vykazujúcu znaky zjavnej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, teda

opäť ďalšie dôvody jej neplatnosti v zmysle neprijateľných zmluvných podmienok ( napr. § 53 ods.
2, 4 OZ). Spotrebiteľ nemôže vedieť, vzhľadom k mnohosti možností dojednaných zmluvných pokút,
či a v akej výške budú uplatnené veriteľom, a v akej miere sa premietnu do zmenkovej sumy. Takáto
dohoda o zabezpečení všetkých pohľadávok, vrátane pokút zmenkou, je nielen z dôvodu jej neurčitostia nezrozumiteľnosti neprijateľnou zmluvnou podmienkou, opäť neprimerane zhoršujúcou postavenie
spotrebiteľa,alejeajvpriamomrozporesozákonom.Zákonč.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch
výslovne limituje možnosť zabezpečenia spotrebiteľského úveru zmenkou s vyplnenou zmenkovou

sumou, a to do výšky nesplatnej istiny a príslušenstva maximálne do výšky 30 % pôvodnej istiny. Inú
dohodu prekračujúcu uvedené zákonné ustanovenie možno považovať či už za neprijateľnú zmluvnú
podmienku,alebozaobchádzaniezákona,ktorémajúrovnakýprávnydôsledok,atoneplatnosťtakéhoto
dojednania. Vo vzťahu k sume uvedenej v zmenke (772,53 eur ) je nutné dodať, že súdu nie je jasné z
čoho pozostáva, t. j. z čoho vyplýva výška dlhu v tejto výške a naviac táto suma by sa zároveň každým

rokom neprimerane zvyšovala o 91,25 % tejto sumy (zmenkový úrok). Vydanie takéhoto absolútne
nespravodlivého rozhodnutia nie je v právnom štáte prípustné. Spravodlivosť musí byť v procese,
ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ (nález Ústavního soudu
ČR sp. zn. II. ÚS 3168/09 ze dne 5.8.2010 (N 158/58 SbNU 345). Spravodlivosť je hodnotovým
princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Súdne rozhodnutie (a to
nielen v prípadoch, kde vystupuje spotrebiteľ), musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé.

Úlohou súdu je práve rozpoznať skrze zákon spravodlivosť (nález Ústavného súdu ČR z 13.3.2013, sp.
zn. IV. ÚS 1241/12, v ktorom vyslovil: „Nemožno tolerovať formalistický postup, ktorým sa za použitia
sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je absolútne
viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel
zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ

v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Povinnosť súdov vyhľadávať právo,
neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a
formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných
zásad“). Súd takisto poukazuje i na nález Ústavného súdu ČR I US 199/11, v ktorom o. i. ku kritériu
zjavnej nespravodlivosti uvádza, že považuje za neakceptovateľné, aby sa prípadnej súdnej ochrany

dostávalo subjektom, ktoré evidentne poškodzujú práva svojich klientov. Ustanovenia zmlúv alebo
zmluvných podmienok, ktoré sú formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane
ich modifikáciu, v sebe zahŕňajú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane klienta, kedy
nebude dotknutá iba jeho sféra právna, ale hlavne sféra osobná. Keďže zmenka bez ohľadu na jej
abstraktnosť, je právnym úkonom, každý právny úkon, ktorý odporuje zákonu je absolútne neplatným

právnym úkonom, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd v rámci občianskeho súdneho
konania prihliada ex offo. Povinnosť súdu z úradnej moci prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho
úkonu, prelomuje aj zásadu stanovenú v článku I. § 17 zákona č. 191/1950 Zbierky, čo je vyjadrené
aj v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Zbierky zákonov, kde zákonodarca uviedol, že ide o
ustanovenie, ktoré platí aj v prípade zmenky majiteľa zmenky, alebo postúpenia práv zo zmenky. Navyše

odčlenenie zmenkového abstraktného vzťahu od spotrebiteľského vzťahu nie je možné, pretože právo
v spotrebiteľských vzťahoch bolo použitím zmenky regulované a obmedzené (§ 4 ods. 6 zákona č.
258/2001 Zbierky zákonov) a keďže sa jedná o kogentnú úpravu, je nutné zo zákona skúmať podmienky
vystavenia zmenky a jej prípustnosť. V tejto situácii však súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že veriteľ a
prvý majiteľ zmenky, indosoval zmenku na žalobcu následne potom, čo súd zastavil exekučné konanie,

vedené veriteľom na základe tej istej zmenky, na základe ktorej uplatňuje žalobca svoj nárok v tomto
konaní. Túto skutočnosť je možné zistiť z predmetného exekučného konania, kde to jasne vyplýva z
kópie danej zmenky (ešte nie je indosovaná). Veriteľ teda po zistení, že práva zo zmenky nemôže s
úspechom uplatniť podľa právneho poriadku SR, indosoval túto zmenku na žalobcu, ktorý je právnickou
osobou v Českej republike, v snahe postupovať podľa Nariadenia 861/2007, pričom chcel dosiahnuť

cieľ, ktorý mu už raz právoplatne priznaný nebol. Súd je teda toho názoru, že veriteľ postupoval na škodu
dlžníka v snahe docieliť následky spojené s indosovaním zmenky, uvedené v § 17 zák. č. 191/1950 Zb., a
to vylúčiť voči majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k
predošlým majiteľom. Súd tiež poukazuje, že prvý majiteľ previedol rubopisom na žalobcu tisíce takýchto
zmeniek (čo je súdu známe u jeho činnosti, keď iba na OS Bardejov sú vedené stovky obdobných sporov

rovnakého žalobcu proti spotrebiteľom, ktorí vystavili zmenku vždy rovnakému veriteľovi, ktorý zmenky
následne indosoval na žalobcu), a je teda jasný, účelový postup oboch, veriteľa aj žalobcu. Žalobca
teda indosoval splatnú zmenku, pričom sa jedná o vlastnú zmenku, zročnú na videnie a uplatnil si v
rozhodcovskom konaní aj príslušenstvo v zmysle § 48 zák. č. 191/1950 Zb.. Samotná zročnosť zmenky
nastala 14.4.2010, keďže žalobca (a predtým aj veriteľ), požadovali 0,25 % úroky v zmysle § 48 zák. č.

191/1950 Zb. od 14.4.2010, ako to vyplýva zo samotnej zmenky. Zmenka však bola indosovaná až po
uplynutí lehoty na protest v zmysle § 44 a § 21 a nasl. zák. č. 191/1950 Zb., preto má indosament iba
účinky obyčajného postúpenia, aj voči žalobcovi teda možno uplatniť všetky námietky, ako proti prvému
majiteľovi. V tomto prípade je teda vyvrátená domnienka, ustanovená v § 20 ods. 2 zákona č. 191/1950Zb., pretože bolo preukázané, že indosament, ktorý je nedatovaný, bol na zmenku napísaný po uplynutí
lehoty na protest. V dôsledku vyššie naznačeného postupu veriteľa v rozpore s § 17 zák. č. 191/150 Zb.
možno proti žalobcovi teda namietať aj námietky, ktoré by bolo možné namietať voči prvému majiteľovi,

teda to, že zmenka nebola vyplnená podľa dohody veriteľa a dlžníka (§ 10 zák. č. 191/1950 Zb.). Keďže
takáto dohoda o vyplnení zmenky (článok 14 VZP) je neplatná v zmysle predchádzajúcich konštatovaní
súdu a teda neexistuje, je na mieste právny záver, že veriteľ neoprávnene vyplnil zmenku bez toho, aby
existovala platná dohoda s dlžníkom o tom, ako ju vyplniť. S ohľadom na vyššie uvedené súd návrh v
celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobca bol v konaní

neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov konania. V celom rozsahu úspešnému žalovanému súd
rovnako náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhuje rozsudok zmeniť a
návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov odvolacieho
konania. Ako dôvod uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou,

čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy,
ktoré účastníci navrhli. Súd neuvádza, na základe ktorej zo strán vykonal dokazovanie „listinnými
dokladmi“, alebo či tieto dôkazy vykonal na základe vlastného uváženia. Súd musí k otázke vykonávania
iných, ako účastníkmi navrhnutých dôkazov, pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti
strán v spore. Navrhovateľ predložil ako dôkaz svojich nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto

spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal
jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme
a obsahu zmenky zo strany odporcu nebolo žiadnych námietok, a preto neexistovala okolnosť, ktorá
by odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci
súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej

zmenky. Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak
tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa §
120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide
o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania. Súd z vlastnej

iniciatívy, bez návrhov odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa vykonal dokazovanie,
ktoré údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Odporca sa tejto obrany nedovolával,
uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd iniciatívne rozširoval
okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie
návrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje

výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd. Súdom uvádzané údajne nesporné
skutočnosti neboli tvrdením ani jedného z účastníkov. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval
z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Odporca, ani navrhovateľ, sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili.
Súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej

interpretácii príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Predmetom konania je výlučne
zmenka, a nie iný záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva,
že odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky,
ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže
činiť odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho

súdu SR spisovej značky 5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností
uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany
odporcu a predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení.
Nie je prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a suploval aktivitu odporcu. Súd porušuje poučovaciu
povinnosť súdu prekročením § 5 ods. 1 O.s.p.. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých

dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť,
pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázal
v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, kde
pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto konaní. Pokiaľ
súd odkázal na Nález Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS 457/10, je dôležité uviesť, že vo veci,

ktorou sa zaoberal Ústavný súd ČR, došlo zo strany odporcu k obrane - odporca vzniesol námietky voči
zmenkovému platobnému rozkazu. Podobne aj v konaní Pl.ÚS 16/12 ide o postup podľa skráteného
konania, kde sa Ústavný súd ČR zaoberal návrhom na zrušenie § 175 O.s.p.. Vo veci navrhovateľ
podal námietky voči zmenkovému platobnému rozkazu v rámci stanovenej zákonnej trojdňovej lehoty.Samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich
nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo
vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Z uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek

zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o
vyplňovacom práve. Vyplýva to z formulácie § 4 ods. 6 zákona a spojenia „v čase vyplnenia“ zo
slov „vyplnenú veriteľom“, z ktorej je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované
dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie
zo strany veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a

nemôže byť ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože
právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Súd zovšeobecňuje svoje tvrdenia, keď
uvádza, že odporca v čase uzatvárania dotknutej zmluvy o úvere nebol schopný posúdiť zákonné
dôsledky uzavretej dohody o vyplnení zmenky. V tejto súvislosti navrhovateľ odkázal na uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.11.2013 sp. zn. 43CoZm/18/2013. V ďalšom odkázal na
odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013, ktoré bolo

vydané v skutkovo a právne zhodnej veci navrhovateľa, ako aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013.

4. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie, dňa 22.12.2015 doručil žalobca súdu prvej inštancie písomné
podanie, ktorým zobral svoj návrh späť v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne

v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne. V zmysle ust. § 208 O.s.p., účinného
ku dňu čiastočného späťvzatia žaloby, ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol
súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení
späťvzatia.Súdspäťvzatienepripustí,akdruhýúčastníkstýmnesúhlasí.Akspäťvzatiepripustí,odvolací
súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví. Odvolací súd zaslal rovnopis čiastočného

späťvzatia žaloby žalovanému a zároveň ho vyzval, aby sa v lehote 10 dní písomne vyjadril, či súhlasí
so späťvzatím žaloby s tým, že ak sa nevyjadrí, túto nečinnosť bude odvolací súd považovať za súhlas
so späťvzatím žaloby. V prípade, že po rozhodnutí súdu prvej inštancie, avšak pred nadobudnutím
právoplatnosti tohto rozhodnutia, dôjde súdu podanie označené ako čiastočné späťvzatie žaloby, je po
predloženíveciodvolacísúdoprávnenýskúmaťlento,čitakýtoprejavvôleurobilúčastník,ktorýpredtým

žalobu podal, či z hľadiska obsahu sa jedná skutočne o čiastočné späťvzatie žaloby, a či späťvzatie
výslovne nenamieta druhý účastník. Pokiaľ sú tieto podmienky splnené, odvolací súd späťvzatie pripustí,
rozhodnutie súdu prvého stupňa v tomto rozsahu zruší a v rozsahu späťvzatia konanie zastaví. V
danom prípade došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby skutočne žalobcom. Žalovaný na výzvu súdu v
stanovenej lehote a ani do dnešného dňa neprejavil nesúhlas s týmto späťvzatím. Preto odvolací súd

späťvzatie žaloby v časti zmenkového úroku 0,19 % denne pripustil, rozsudok súdu prvej inštancie o
zamietnutí žaloby v časti zaplatenia 0,19 % denného zmenkového úroku zrušil a v tejto časti konanie
zastavil.

5. Vo zvyšnej časti odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez toho, aby nariadil odvolacie

pojednávanie a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný
dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných
dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania,

pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť
verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR. Odvolací súd mal na zreteli i to, že
v súlade s článkom 17 ods. 1 Nariadenia EP a Rady (ES) č.861/2007 (ďalej len Nariadenie), Slovenská
republikainformovalaKomisiuotom,ženazákladeprocesnéhoprávaSlovenskejrepubliky,budemožné

v súlade s článkom 17 Nariadenia, podať opravný prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl. O.s.p.) na
„krajskésúdy“.Vodvolacomkonanízačatompodanýmodvolanímpodľačlánku17Nariadeniarozhoduje
odvolací súd Slovenskej republiky podľa procesného práva Slovenskej republiky (článok 19 Nariadenia).

6. Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené

odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie vo zvyšnej
zamietavej časti ani vo výroku o trovách konania.7. Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia je nárok zo zmenky uplatnený
navrhovateľom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní
vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie

cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4
Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti.
Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych
prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych
predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej únii

(bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa mal
rozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu
uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek
možnostinamietaťprotijehouznaniu(bod30PreambulyNariadenia).Jemožnéčiastočnesodvolateľom
súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia má v zásade písomnú povahu (viď čl.5 ods.1, čl.
8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná (nutná),

alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je nariadiť
ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v ktorých súd považuje za potrebné
vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej veci
prvoinštančný súd sám i bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených
zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol

priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore s
Nariadením ani v rozpore s vnútroštátnym procesným právom.

8. Opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených zmenkových nárokov, založeného na poskytnutí
ochrany spotrebiteľovi, bola jasným, zrozumiteľným a najmä presvedčivým zdôvodnením napadnutého

rozhodnutia vysvetlená a nemožno označiť za dôvodnú odvolaciu námietku o porušovaní rovnosti
procesných strán v konaní.

9. To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného, či hmotnoprávneho pochybenia, podporujú
aj závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015, podľa ktorého

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:
a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou

povahou, či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;
b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť, či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného

dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nároknauplatnenýúrok akonárok uplatnenývrozporesdobrýmimravmi,akvýškauplatnenéhonároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“

10. K tomuto odvolací súd dodáva, že z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka
bola vystavená ako zabezpečovacia zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom
rovnaké číslo zmluvy i rovnaké číslo zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd
zdôrazňuje znenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase
uzavretia úverovej zmluvy, podľa ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa,

alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku
alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu
zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného
spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľskéhoúveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou, veriteľ nesmie prijať
ajepovinnýjudlžníkovinapožiadanievydať.Ustanovenietohtoodsekuplatíajvprípadezmenymajiteľa
zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že predmetná zmenka

mohla byť vyplnená len v súlade so znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo, pretože zmenková
suma presahuje výšku maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

11. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že súd, i pri rešpekte k špecifickej a prísne
formálnej povahe inštitútu zmenky, je vždy povinný prihliadnuť k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade

spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a postavenie. Pri svojej rozhodovacej
činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu
práv v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov
zmenkového vzťahu.

12. V tomto smere odvolací súd odkazuje aj na judikované závery, vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ, podľa ktorých súdy sú povinné, aj bez návrhu, posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v

zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS
zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi

pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj
rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa
a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich

účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.

13. Z hľadiska právneho posúdenia veci je žiaduce dať do pozornosti i skutočnosti vyplývajúce z
dôvodov vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých okrem

iného

„určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.
Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a

prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na
ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na
absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív, najmä v

takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-
právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru
síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania
záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach ÚS SR.

Všeobecne je potrebné rešpektovať základnú zmenkovo-právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej ako
abstraktného cenného papiera, nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom na
abstraktnosť cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom, mal by túto skutočnosť namietať.
Pokiaľ však súd spoľahlivo zistí na základe skutočností vyplývajúcich zo žalobného návrhu (bez ohľadu
podľa akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje), že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa,

poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa (obdobne to ustálila aj
rakúska právna prax). Ako judikoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. Pl ÚS 16/12
zo dňa 16.10.2012, súčasné napätie spojené so zmenkami je spôsobené ich nevhodných používaním
(zneužívaním)najmävočisubjektom,ponichnemožnoznalosť špecifickej aznačne rigidnej zmenkovejúpravy spravodlivo požadovať. Tu najvyšší súd poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky
sp.zn. IV. ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013, ktorý sa nestotožnil so záverom všeobecného súdu, že nie je
možné po indosácii zmenky vznášať kauzálne námietky, ak nie sú splnené podmienky § 17 ZZŠ (ak

nadobúdateľ nekonal vedome na škodu dlžníka). Konštatoval, že v prípade spotrebiteľov, nie je možné
odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Označil za výkladovú svojvôľu, ak súd zobral
za základ pre svoje rozhodnutie záver, že v prípade nesplnenia dispozície § 17 ZZŠ, nie je možné ku
kauzálnymnámietkamprihliadať.Nemeckájudikatúradokoncavkonkrétnomprípadeoznačilaodvolanie
sa žalobcu na § 17 ZZŠ za zneužitie práva.

Aktuálne Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 290/15 zo dňa 16.9.2015, vychádzajúc
z obsahovo totožnej zmenkovo-právnej úpravy ako v SR, konštatoval, že všeobecné súdy sú aj
pri rešpektovaní špecifickej, prísne formálnej povahe inštitútu zmenky a jeho historickým koreňom
povinné vždy prihliadnuť aj k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov, o ktorých sa
jednalo v prípade dotknutia práv v prejednávanej veci konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa)

zmenky, potom všeobecné súdy nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Pri
svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia
zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z
účastníkov zmenkového vzťahu.

Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že nemá dôvod odkloniť sa od takýchto všeobecne akceptovaných
výkladových pravidiel členských štátov EÚ. Tu je potrebné tiež akcentovať už v citovanom českom
ústavnom náleze sp. zn. IV. ÚS 457/10 vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než
dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je
zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom.

Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v
rozpore s ústavou chránenými právami.“

14. I odvolací súd je toho názoru, že obsah článku 14 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
- Dohody o vyplňovacom práve k zmenke je pojatý do formulárovej zmluvy. Dohoda o vyplňovacom

práve k zmenke nebola individuálne vyjednaná. Povinnosti úverového dlžníka nahrádza navrhovateľom
zdôrazňovaný abstraktný zmenkový záväzok. Aj bez poukazu na aplikáciu § 4 ods.6 zák. č. 258/2001
Z. z. (v znení účinnom ku dňu vystavenia predmetnej zmenky), je preto možné v tejto veci konštatovať,
že vo svojej podstate článok 14 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, je svojim obsahom a
účelom obchádzaním zákona na ujmu práv spotrebiteľa. Súdna prax v niekoľkých svojich rozhodnutiach

(napr. NS SR 4Obo161/2007) judikovala, že obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného
právneho úkonu spravidla znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného
ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť, a
teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom.
Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom

zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný.
Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.

15. Z neplatnej dohody o vyplňovacom práve k zmenke nemohol preto platne vzniknúť ani zmenkový

záväzok.

16. Neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania a úspešnému žalovanému trovy konania
nevznikli, preto prvoinštančný súd správne náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

17. Z týchto dôvodov podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie vo zvyšnej zamietavej časti i o trovách konania.

18. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný a žalovanému žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd
sporovým stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

19. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).