Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. december 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/1108/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815201253
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815201253.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu Y. T. C. a.s. so sídlom G., C. námestie č.
XX, L. XX XXX XXX, zastúpeného V. kancelária B. s.r.o., so sídlom O., M. č. XX, IČO XX XXX XXX, proti
žalovanému O. Y., nar. X.X.XXXX, bytom C., ul. C. č. XXXX/X, zastúpenému JUDr. L. D., advokátkou so
sídlom C., ul. T. č. XX, o zaplatenie 6.859,50 eur s príslušenstvom na odvolanie žalobcu a žalovaného

proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 1. októbra 2015 č. k.15C/34/2015-84 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi 6859,50 Eur, a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 6859,50 Eur od 28.9.2014 do zaplatenia.

Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1.Rozsudkomzodňa1.októbra2015č.k.15C/34/2015-84súdprvejinštancieuložilžalovanémuzaplatiť
žalobcovi 6.859,50 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne od 28.9.2014 do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť žalobcovi trovy konania a to za zaplatený súdny
poplatok 411,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1591,37 eur, k rukám právneho

zástupcu V. kancelária B. s.r.o., so sídlom O., M. č. XX, IČO XX XXX XXX, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej
veci a citovaných ustanovení zákona, považoval súd po zhodnotení vykonaného dokazovania žalobu
žalobcu za dôvodnú, a preto mu vyhovel. Žalobca uplatnil nárok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktorý dojednával výhradne na financovanie kúpy motorového vozidla žalovaným od predajcu, s ktorým
žalovaný zároveň uzavrel kúpnu zmluvu. Svojim charakterom ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom
úvere v zmysle § 15 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom obe zmluvy tvoria

obchodný celok. Žalovaný tvrdil a preukazoval, že platne odstúpil tak od kúpnej zmluvy, ako i zmluvy o
spotrebiteľskom úvere písomnými odstúpeniami. Najskôr tvrdil, že odstúpenie od zmluvy bolo vykonané
listom zo dňa 10.4.2014, ktorý adresoval predajcovi. Z obsahu listu vyplýva, že namietal praktiky
predajcu pri uzatváraní zmluvy, nevykonanie skúšobnej jazdy, technický stav vozidla. V priebehu
konania zmenil svoje tvrdenie , že odstúpenie od zmluvy bolo vykonané až listom z 11.6.2014, ktorý bol
reakciou na písomné vyjadrenie predajcu k pôvodnému listu z 10.4.2014, ktorým predajca odstúpenie

namietal. V liste z 11.6.2014 žalovaný uvádza ako dôvod odstúpenia to, že si pri kúpe vozidla vymienil,
aby ním zakúpené vozidlo nebolo po havárii, ale z protokolu k vozidlu vyplýva, že auto bolo havarované
a jeho technický stav nezodpovedal technickému stavu, aký žiadal. Následne žalovaný tvrdil, žetoto odstúpenie od zmluvy bolo platné a v súlade s § 15 ods. 3 a ods. 5 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch sú povinní sa vzájomne vysporiadať len veriteľ s predajcom, teda bez
jeho účasti. Žalobca od začiatku konania nenamietal platnosť odstúpenia od zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, ktoré bolo vykonané v súlade so zmluvou, ale i § 13 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch s tým, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy o spotrebiteľskom úvere má právo
na vrátenie istiny z tohto úveru, vrátenie úroku neuplatňoval. Zároveň žalobca v zhode s názorom
predajcu rozporoval platné odstúpenie od kúpnej zmluvy a poukazoval na obranu predajcu vyplývajúcu
z jeho písomných vyjadrení. Vzhľadom na zákonnú spätosť zmluvy o viazanom spotrebiteľskom

úvere a skutkový stav, ktorý nastal, a to, že žalovaný mal odstúpiť od kúpnej zmluvy, s ktorým
následkom je podľa zákona spojený aj dôsledok zániku zmluvy o spotrebiteľskom úvere /§ 15
ods. 3 zákona/, bolo dôležité posúdiť, či toto odstúpenie od kúpnej zmluvy bolo platné, pretože
vzájomné vyporiadanie finančných nárokov by prebehlo len medzi veriteľom a predajcom bez účasti
spotrebiteľa. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že odstúpenie od kúpnej zmluvy nebolo vykonané
platne. Žalovaný tvrdil, že si vymienil vlastnosť vozidla, a to, aby vozidlo nebolo havarované. Žalobca

a aj predajca, ktorý nebol stranou sporu, tvrdili, že žalovaný si uvedené pri kúpe vozidla nevymienil.
Žalovanému sa nepodarilo v konaní preukázať, že si osobitne vymienil takúto vlastnosť vozidla. Okrem
svojho tvrdenia túto skutočnosť potvrdila len svedkyňa, matka žalovaného W. G., ktorá je v blízkom
vzťahu k žalovanému a jej výpoveď súd hodnotí ako účelovú, i keď súd nevylučuje, že žalovaný takúto
požiadavku v skutočnosti aj mohol mať. V spojitosti s výpoveďou svedka O. M., ktorý uviedol, že

vo všeobecnosti každý klient, ktorý si vymieni kúpu nehavarovaného vozidla, je informovaný len o
takýchto vozidlách, u žalovaného vylúčil, že by si takúto vlastnosť vymienil. V prospech tvrdenia svedka
O. M. vyznieva listinný dôkaz, a to protokol o vykonaní skúšobnej jazdy a odovzdaní vozidla, kde sa
nachádza údaj o tom, že vozidlo je po havárii a oprave. Za predajcu podpisoval tento protokol svedok
O. M., čo potvrdila svedkyňa F. O.. Skutočnosť, že žalovaný nebol o stave vozidla riadne informovaný

sa taktiež v konaní nepreukázala. S vozidlom bola vykonaná skúšobná jazda, pričom vozidlo riadil
svedok O. M. s tým, že vedenie vozidla si žalovaný nežiadal. Svedok potvrdil, že každý klient sa má
možnosť na mieste oboznámiť so stavom vozidla, s interiérom a podobne a je mu zodpovedané na
všetky otázky, čo zodpovedá i tvrdeniu žalovaného, ktorý uvádzal, že sa zdržal na predajni predajcu
viac hodín. To, že žalovaný čakal dlhší čas na spracovanie dokumentácie, nemôže mať vplyv

na odstúpenie od zmluvy. Svedkyňa F. O. vysvetlila, že v situácii, keď klient predáva svoje vozidlo /
ako bol aj tento prípad/ a zároveň financuje kúpu vozidla úverom, trvá tento proces dlhšie. Žalovaný
nevylúčil to,že, kebysivymienil časnaprečítanievšetkýchpísomností,takbytakúmožnosťzachovanú
mal. O to viac mal byť žalovaný opatrný, pokiaľ si vymienil to, aby išlo o nehavarované vozidlo a v
dobrom technickom stave, aby popisu technických údajov a stavu vozidla venoval riadnu pozornosť.

Súd nemôže pripustiť, i keď je žalovaný v postavení spotrebiteľa, aby sa spotrebiteľovi ako druhému
účastníkovi zmluvy nemohla pripísať žiadne bežná opatrnosť. Svedkyňa F. O. uviedla, že každému
klientovi pred podpisom vysvetľuje podrobnosti zmluvy a pokiaľ sa klient pýta na technický stav vozidla,
k tomu prevoláva predajcu alebo manažéra. Žalovaný riadne všetky zmluvy podpísal, súčasťou kúpnej
zmluvy bol i protokol, ktorý taktiež podpísal, preto súd prvej inštancie konštatuje, že žalovaný bol

riadne informovaný o technickom stave vozidla. Keďže žalovaný nepreukázal vymienenú vlastnosť
vozidla, nebol daný ani dôvod na odstúpenie od kúpnej zmluvy podľa § 597 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, preto súd dospel k záveru, že odstúpenie od kúpnej zmluvy je neplatné. Žalovaný pritom
najskôr namietal obchodné praktiky predajcu, nevykonanie skúšobnej jazdy v prvom liste z 10.4.2014,
ktorým mal odstúpiť od zmluvy, avšak následne po odpovedi predajcu doručil nové odstúpenie od

zmluvy vykonané listom z 11.6.2014. Podľa názoru súdu dôvody na odstúpenie uvádzané v liste
z 10.4.2014 neboli spôsobilými na odstúpenie od zmluvy, pretože nešlo o dôvody odstúpenia zo
zmluvného dojednania a ani zo žiadneho zákonného ustanovenia. Pokiaľ žalovaný mal výhrady k
technickému stavu vozidla, mal postupovať ako každý spotrebiteľ a podať reklamáciu vád vozidla v
zmysle § 18 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom pri vadách na predanej veci v

zásade platí postup podľa § 597 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom žalovaný žiadnu reklamáciu
z titulu vád nepodal, nevytýkal konkrétne vady, kde by mal v zásade nárok na zľavu z ceny. Okrem
toho vady treba uplatniť bez zbytočného odkladu a žalovaný vadu na veci - neexistenciu vymienenej
vlastnosti nenamietal bez zbytočného odkladu, ale až listom z 11.6.2014 po tom, čo predajca neuznal
jeho dôvod na odstúpenie. Súd prvej inštancie konštatoval, že kúpna zmluva naďalej trvá a aj z nej

vyplývajúce povinnosti pre žalovaného. Žalovaný odstúpil od zmluvy o úvere postupom podľa § 13 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktoré odstúpenie žalobca akceptoval. V zmysle
§ 13 ods. 3 citovaného zákona je preto žalovaný povinný vrátiť žalobcovi úverovú istinu, ktorá bola vovýške 6.859,50 eur. Úverová istina bola použitá na výplatu kúpnej ceny auta v sume 6.025,50 eur a časť
834,00 eur na zaplatenie doplnkového tovaru a služieb. V súlade
s § 13 ods. 4 citovaného zákona zanikla i táto doplnková zmluva, preto je žalovaný povinný vrátiť

z titulu vrátenia takto financovanej istiny i uvedenú sumu, a to titulom bezdôvodného obohatenia /§
457 Občianskeho zákonníka/. Pre úplnosť súd udáva, že právna úprava uvedená v § 1 ods. 7 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platná v čase uzavretia zmluvy sa danú vec nedopadá,
pretože nešlo o vzťah z finančného lízingu. Súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania v súlade s §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., pričom žalobcovi patrí úrok

z omeškania skôr od účinkov odstúpenia od zmluvy, pričom žalobca vykonal vyúčtovanie ukončenia
zmluvy s výzvou na plnenie do 27.9.2014, preto súd priznal úrok z omeškania od tohto dátumu v
zmysle žaloby.
2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmenil a žalobu zamietol.
Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie tým, že nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. So záverom prvostupňového súdu nesúhlasí.
V rámci vykonávaného dokazovania súd prvej inštancie nezobral za vierohodnú výpoveď svedkyne
- jeho matky, ktorá bola pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy priamo prítomná a potvrdila jeho
požiadavku týkajúcu sa kúpy nehavarovaného vozidla. Túto výpoveď súd vyhodnotil ako účelovú.
Následne súd zobral za preukázané skutočnosti tvrdené zamestnancami predávajúceho. Zamestnanci

predávajúceho, ktorí vypovedali ako svedkovia, poskytli súdu len všeobecné informácie o postupe,
aký by mal byť dodržaný pri uzatváraní kúpnej zmluvy, úverovej zmluvy. Svedkovia ale v žiadnom
štádiu konania nepotvrdili, že by bol uvedený postup dodržaný aj v jeho prípade, nakoľko si na
predmetnú kúpu nepamätajú. To, že predávajúci ako obchodná spoločnosť nedodržuje predpísané
postupy pri uzatváraní zmlúv vyplýva aj zo skúseností klientov (viď článok z týždenníka H.). Preto trvá

na svojich tvrdeniach, že nemal možnosť sa detailne oboznámiť s predkladanými obsiahlymi zmluvami,
ktoré podpisoval po niekoľkohodinovom čakaní v priestoroch predávajúceho vo večerných hodinách.
Nestotožňuje sa s úvahou, že vyjadrenia zamestnancov predávajúceho sú dostatočne dôveryhodným
dôkazom, pričom na porovnanie výpoveď jeho matky je považovaná za účelovú. Nestotožňuje sa
s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý dospel k záveru, že odstúpenie od kúpnej zmluvy

je neplatné. Vo svojom písomnom odstúpení od kúpnej zmluvy zo dňa 10.04.2014 síce neuviedol
ustanovenie príslušného právneho predpisu, to však neznamená, že odstúpenie by bolo neplatné,
ak dôvody odstúpenia v tom čase už existovali - poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z
30. júna 2009, sp. zn. 4Cdo/111/2008. Skutočnosť, že bližšie špecifikoval dôvody odstúpenia v liste
zo dňa 11.06.2014 nezakladá neplatnosť a účelovosť odstúpenia od zmluvy, keďže svoje požiadavky

na vlastnosti kupovaného vozidla predniesol predávajúcemu pri kúpe. Zdôrazňuje, že v prípade, že
by o skutočnom technickom stave vozidla mal presné a úplne informácie v čase uzatvorenia kúpnej
zmluvy, takéto motorové vozidlo by ani nekúpil, nakoľko jeho vôľa smerovala ku kúpe nehavarovaného
motorového vozidla primeraného technického stavu. Tiež namieta správnosť prvého výroku rozsudku čo
do výšky úroku z omeškania vo výške 8,05% ročne, nakoľko v zmysle žaloby opraveného podaním zo

dňa 19.03.2015 upravil úrok z omeškania na výšku 5,05% ročne v zmysle nariadenia vlády č. 87/1995
Z. z. v platnom znení a teda súd ho zaviazal plnením nad rámec žaloby.
3. Proti tomuto rozsudku do výroku o trovách konania podal včas odvolanie žalobca. Namietol, že
súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu priznaniu trov právneho zastúpenia, keď nepriznal jeho
zástupcovi náhradu za stratu času za účasť na pojednávaniach v dňoch 18.05.2015, 17.08.2015

a 14.09.2015, pretože sa na pojednávaniach zúčastňoval advokátsky koncipient a že náhrada za
stratu času patrí výlučne osobe advokáta, a nie advokátskeho koncipienta, ktorý je len zamestnancom
advokáta. Dôvodil, že advokáta môže zastúpiť advokátsky koncipient. Vzhľadom na postavenie
advokátskeho koncipienta nepochybne platí, že úkony, ktoré vykonáva v súvislosti so zastupovaním
advokáta, u ktorého je zamestnaný, vykonáva v mene zamestnávateľa - advokáta a tiež na jeho účet.

Vzhľadom na vyššie uvedené je toho názoru, že zo žiadnych ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
a ani zo zákona o advokácii nevyplýva, že by pri rozhodovaní o trovách konania strany, ktorú zastupoval
advokát, sa mal uplatniť iný právny režim zohľadňujúci okolnosť, či posudzovaný úkon vykonal advokát,
alebo jeho koncipient. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhuje, aby odvolací súd rozsudok
v jeho napadnutej časti zrušil.

4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že sa plne stotožňuje s výrokom rozsudku
Okresného súdu Prievidza o náhrade trov konania a právneho zastúpenia vzhľadom na nepriznanie
náhrady za stratu času a výrok rozsudku považuje za vecne správny. Je toho názoru, že náhrada zastratu času je osobitným plnením, ktoré prináleží advokátovi ako kompenzácia za to, že musí vykonávať
právne služby v mieste, ktoré nie je miestom sídla jeho advokátskej kancelárie a za tento čas (t. j. čas
cesty do miesta pojednávania a späť) nemôže poskytovať právne služby. Advokátovi teda nevznikne

žiadny ušlý zisk z titulu cestovania do miesta pojednávania, za ktorý by mu prináležala náhrada za
stratu času, nakoľko sám môže poskytovať právne služby v sídle svojej advokátskej kancelárie, príp. sa
zúčastniť iného pojednávania s uplatnením náhrady za stratu času.

5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

6. Po podaní odvolania dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok /ďalej len „CSP“/, ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok /
O.s.p./, podľa ktorého súd prvej inštancie postupoval v predmetnom spore. Ustanovenie § 470 ods. 1
CSP určuje, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380
Civilného sporového poriadku bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v časti výroku, ktorým bola žalovanému uložená

povinnosť zaplatiť 6859,50 Eur, podľa 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť a v časti výroku,
ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne, podľa
§ 388 ods. 1 CSP zmeniť z týchto dôvodov:

8. Na základe preskúmania rozsudku vo veci samej, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť

6859,50 Eur s úrokom z omeškania, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom,
ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd
sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v
odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.

9. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa už v
odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal s dôvodmi podaného odvolania žalovaného.

10. Skutkový záver o tom, že žalovaný si pri kúpe vozidla osobitne nevymienil vlastnosť vozidla (že

musí ísť o nehavarované vozidlo), súd prvej inštancie vykonal - ako vyplýva z napadnutého rozsudku -
z výsledkov dokazovania (z výpovede svedkov zamestnancov predajcu a najmä z listinného dôkazu -
protokoluovykonanískúšobnejjazdyaodovzdanívozidlaakoprílohyč.2kúpnejzmluve,kdesanaprvej
stranenachádzalúdajpredajcuotom,ževozidlojepohavárii), ktorézhodnotilspôsobomvyplývajúcimz
ustanovenia § 132 vtedy účinného O.s.p.. Pretože iné dôkazy v tomto smere nepriniesli pre rozhodnutie

veci významné poznatky, má uvedené skutkové zistenie oporu vo vykonanom dokazovaní.

11. K vznesenej námietke žalovaného týkajúcej sa hodnotenia vierohodnosti výpovedí svedkov
odvolací súd uvádza, že pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede
s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k stranám sporu a k prejednávanej veci a aká je

jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré sprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o
ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu pri výpovedi
(presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a podobne) a k poznatkom
získaným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný
s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených

hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.

12. Žalovaný v odvolaní poukazoval na výpoveď svojej matky. Súd prvej inštancie sa s hodnotím
skutočností zistených z výpovede svedkyne matky žalovaného, ktorá vypovedala v prospech tvrdenia

žalovaného, vysporiadal vyhodnotením vierohodnosti tejto výpovede, keď uviedol, že svedkyňa je v
blízkom vzťahu so žalovaným, a hodnotil jej výpoveď ako účelovú. Odvolací súd k otázke vierohodnosti
výpovede svedkyne a pravdivosti ňou uvádzaných skutočností dopĺňa, že na rozdiel od zhodných
výpovedí svedkov zamestnancov predajcu, ktoré sa vzájomne dopĺňali a boli súladné (podporené) aj siným dôkazom a to listinným dôkazom (protokolom o vykonaní skúšobnej jazdy a odovzdaní vozidla),
výpoveď matky žalovaného nebola podporená žiadnym iným dôkazom.

13. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal i s obranou žalovaného voči listinnému dôkazu- protokolu
o skúšobnej jazde poukazom na potrebnú a očakávanú opatrnosť každého priemerného kupujúceho v
prípade kúpy motorového vozidla vyššej hodnoty.

14. Poukaz žalovaného na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2009, sp. zn. 4Cdo/111/2008 nie

je v danej veci relevantný, pretože súd prvej inštancie nevyvodzoval neplatnosť a účelovosť odstúpenia
od zmluvy zo skutočnosti, že v skoršom odstúpení od kúpnej zmluvy zo dňa 10.04.2014 neboli uvedené
rovnaké dôvody odstúpenia ako v neskoršom odstúpení zo dňa 11.06.2014, ako sa domnieva žalovaný.
Súd prvej inštancie sa v súvislosti s konštatovaním existencie dvoch odstúpení od zmluvy zaoberal
tým, či dôvody uvedené v liste zo dňa 10.04.2014 a v liste zo dňa 11.06.2014 boli každé samy o sebe
spôsobilými a preukázanými dôvodmi platného odstúpenia od zmluvy v zmysle § 48 ods. 1 Občianskeho

zákonníka.

15. Z napadnutého rozsudku a z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie pre skutkové zistenia
vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov, že žiadne skutočnosti,
ktoré v tomto smere boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo a ktoré súčasne

boli významné pre vec, neopomenul a že v jeho hodnotení dôkazov a poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov,niejezhľadiskazávažnosti(dôležitosti),zákonnosti,pravdivosti,event.vierohodnostilogický
rozpor.

16. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

17. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
žalovaného, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o zaplatení 6.859,50

eur tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

18. Žalovaný zároveň napadol správnosť výroku rozsudku o výške úroku z omeškania 8,05% ročne,
nakoľko v zmysle žaloby opraveného podaním zo dňa 19.03.2015 žalobca upravil požadovaný úrok z
omeškania na výšku 5,05% ročne v zmysle nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v platnom znení a teda

súd prvej inštancie ho zaviazal plnením nad rámec žaloby.

19. V zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniklo žalobcovi právo požadovať popri
plnení aj sankciu vo forme úroku z omeškania, čo aj vykonal podanou žalobou doplnenou podaním zo
dňa 19.03.2015 (č.l.17 spisu), ktorou sa domáhal úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne od 28.9.2014

do zaplatenia.

20. Dňa 23.03.2015 súd prvej inštancie vydal platobný rozkaz č.k. 15C/34/2015-18, ktorým uložil
žalovanému zaplatiť úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne od 28.9.2014 do zaplatenia.

21. Podľa § 172 ods. 6 v tom čase účinného O.s.p. zmenu návrhu na začatie konania (§ 95) alebo
čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania (§ 96) pred vydaním platobného rozkazu súd vybaví
tak, že platobný rozkaz vydá v rozsahu, ktorý vyplýva z navrhovateľom uskutočneného posledného
podania pred vydaním platobného rozkazu a odporcovi (odporcom) spolu s návrhom na začatie konania
doručí všetky zmeny a čiastočné späťvzatia návrhu na začatie konania uskutočnené v čase od začatia

konania do vydania platobného rozkazu. O týchto podaniach pred vydaním platobného rozkazu osobitne
nerozhoduje, ak o návrhu na začatie konania rozhodne platobným rozkazom; v konaní nasledujúcom
po vydaní platobného rozkazu je predmetom konania takto upravený posledný návrh.

22. Vychádzajúc z citovaného § 172 ods. 6 vety poslednej za bodkočiarkou v tom čase účinného O.s.p.,

predmetom konania v časti úroku z omeškania po vydaní platobného rozkazu bol úrok z omeškania vo
výške 5,05% ročne.23. Vychádzajúc z § 153 ods. 2 v čase rozhodovania účinného O.s.p. súd nemôže prekročiť návrhy
účastníkov (žalobu strán sporu) a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú. Súd prvej inštancie však
takto nepostupoval a priznal v konečnom dôsledku žalobcovi viac, než čoho sa domáhal (vyšší úrok z

omeškania 80,05 % ročne) a vo svojom rozhodnutí tak išiel nad žalobu žalobcov, čím nerešpektoval
starú rímsku zásadu iudex ne eat ultra petita partium, podľa ktorej žalobca uvedie požadovanú sumu v
petite a súd túto čiastku nemôže prekročiť, môže však priznať menej alebo vôbec nič.

24. Žalobca si úrok z omeškania uplatnil vo výške 5,05 % ročne v rámci zákonom stanoveného limitu

(pre výšku úroku z omeškania platí v zmysle § 10 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. § 3 nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z.), preto mu mal byť správne priznaný úrok z omeškania v tejto výške.

25. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok v napadnutej časti výroku o úroku z omeškania podľa
§ 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
26. Odvolací súd preskúmal aj žalobcom napadnutý výrok o náhrade trov konania a dospel k záveru, že

rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v tejto časti podľa 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

27. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie
a podľa § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia, ktoré nie je potrebné dopĺňať.
Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal aj s dôvodmi podaného

odvolania žalobcu, preto odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie v napadnutej časti.

28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 2. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní úspešný vo veci

samej, odvolací súd vo výsledku vyhovel jeho žalobe v celom rozsahu (žalobca si uplatňoval úrok z
omeškania vo výške 5,05 %, priznanie úroku z omeškania v nesprávnej bolo spôsobený nesprávnym
procesným postupom súdu), no nebol úspešný vo veci svojho odvolania proti výroku rozsudku súdu o
náhrade trov konania. Odvolací súd preto vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania
právo.

29. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací žaloba) (§ 428 CSP).