Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. január 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/1019/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614207838
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2614207838.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátu:Mgr.RenátaGavalcováasudcov:JUDr.

Silvia Hýbelová a Mgr. Fedor Benka, v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom
Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004 proti žalovanému: P. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX/XX,
M., o zaplatenie 6.897,94 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica
zo dňa 9. septembra 2015, č.k. 5C/37/2015-38 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu v celom rozsahu a žalovanému

nepriznal náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52, § 53 ods. 1, 2, 4, § 517 ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka,
§ 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, §
142 ods. 1 OSP.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetná zmluva o mimoriadnom medziúvere a
stavebnom úvere je spotrebiteľskou zmluvou. Súd vyvodil ten právny záver, že návrh nebol podaný
dôvodne, nakoľko súd ex offo v zmysle § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa prihliadol
na premlčanie, hoci sa spotrebiteľ tejto skutočnosti nedovolal. V konaní bolo preukázané, že splatnosť
dlhu nastala dňa 2.12.2010, teda viac ako tri roky pred podaním návrhu, ktorý bol na súd podaný až
dňa 8.9.2014, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej lehoty. Súd v danom prípade aplikoval trojročnú
premlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka, pretože ide o spotrebiteľský úver. Súd v zmysle vyššie

uvedeného ustanovenia prihliadol na námietku premlčania ex offo, preto nemohol premlčané právo
navrhovateľovi priznať, a z tohto dôvodu návrh zamietol.

4. Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle zásady úspechu
a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu trov konania nepriznal z toho dôvodu, že žalovaný
si žiadnu náhradu trov konania neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne nevznikli.

5.Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobcaažiadal,abyodvolacísúdnapadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, keď zároveň si uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania, nakoľko podľa názoru žalobcu je napádaný rozsudok nesprávny z dôvodu,
že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP). V ustanovení § 261ods. 6 písm. d) Obch.z. je jednoznačne uvedené, že bez ohľadu na povahu účastníkov sa treťou
časťou Obchodného zákonníka nazvanou obchodné záväzkové vzťahy riadia okrem iného aj záväzkové
vzťahy zo zmluvy o úvere. Z ustanovenia § 263 Obch.z. vyplýva, že právny predpis Obchodný zákonník

prikazuje zmluvným stranám aplikovať na právny vzťah medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy
ustanovenia Obchodného zákonníka, pričom zakazuje zmluvným stranám dojednať ustanovenia, ktoré
by pôsobnosť Obchodného zákonníka na právne vzťahy vzniknuté z úverovej zmluvy vylúčil. Potrebu
považovať právne vzťahy z úverovej zmluvy za tzv. absolútny obchod a to bez ohľadu na povahu
účastníkov a aplikovať tak normy Obchodného zákonníka skonštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej

republiky v rozhodnutí zo dňa 27.03.2013 sp. zn. 6 M Cdo 4/2012. Existencia ručiteľského záväzku
je závislá o hlavného - úverového vzťahu a preto nároky z ručenia sa nemôžu premlčať skôr ako
pohľadávka, ktorú ručenie zabezpečuje. Rovnako ako v návrhu tak aj v podaní zo dňa 9.9.2015 žalobca
uviedol, že od roku 2011 prebieha na Okresnom súde Senica pod sp.zn. 8 Er 758/2011 voči dlžníkom
exekučné konanie a preto podaním návrhu na vykonanie exekúcie prestala plynúť premlčacia doba voči
dlžníkom a nárok žalobcu tak nie je premlčaný.

6. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP, použitého
s odkazom na § 470 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania

odvolania účinného OSP, akt. 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 201 a § 202 OSP účinného v čase podania odvolania s použitím §
470 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP aj § 127 a
§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 OSP, akt. §

379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho

potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

8. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/37/2015 je návrh žalobcu,
ktorým sa domáha od žalovaného zaplatenia sumy 6.897,94 eur spolu s úrokom vo výške 7,79% ročne
zo sumy 5.365,08 eur od 01.09.2014 do zaplatenia a 5% úrok z omeškania ročne zo sumy 5.365,08

eur od 01.09.2014 do zaplatenia.

9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým bol návrh žalobcu zamietnutý a v závislom výroku o náhrade trov konania.

10. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné
pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne
závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v
súvislostisdanouvecouisprávnevyložilapretosastotožňujesodôvodnenímnapadnutéhorozhodnutia

s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba
odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na
uplatnené odvolacie argumenty žalobcu nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverom súdu
prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný ako ručiteľ uzavrel so žalobcom dňa 27.04.2004 zmluvu
o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, ktorá bola uzavretá s dlžníkmi U. E. a U. E.. V
súlade s predmetnou zmluvou poskytol žalobca ako veriteľ dlžníkom mimoriadny medziúver vo výške
300.000,- Sk/9.958,17 eur, pričom po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe

ktorej bol mimoriadny medziúver poskytnutý a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok
sa mimoriadny medziúver zmení na stavebný úver vo výške 180.000,- Sk/5.974,91 eur. Dlžníci sa
zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky mimoriadneho medziúveru vo výške 7,79 % ročne
pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 64,66 eur a do nasporenia 40 % cieľovej sumy vkladaťna účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 49,79 eur. Po pridelení cieľovej
sumy zmluvy o stavebnom sporení sa dlžník a spoludlžník zaviazali splácať stavebný úver, vrátane
úrokov vo výške 4,7 % ročne, pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 87,13 eur. Žalovaný prevzal

ručením na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokoja dlžníci. Odstúpením od zmluvy zo
dňa 25.11.2010 vyzval žalobca žalovaných v lehote do 7 dní od doručenia listu zaplatiť dlžnú sumu vo
výške 7.103,33 eur, ktoré im bolo doručené dňa 1.12.2010. Ku dňu 31.8.2014 bola výška pohľadávky
v sume 6.897,84 eur a pozostávala z istiny 5.365,08 eur, 7,79 % ročného úroku za úver od 2.12.2010
do 31.8.2014 vo výške 1.274,50 eur a 5 % ročného úroku z omeškania od 2.12.2010 do 31.8.2014 vo

výške 258,36 eur.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenou odvolacou argumentáciou
žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobným návrhom uplatnený nárok
žalobcu je premlčaný, v dôsledku čoho bolo dôvodné žalobný návrh zamietnuť. S poukazom na
uplatnené odvolacie dôvody pritom bolo sporné jednak to, či na danú vec je potrebné aplikovať

trojročnú premlčaciu lehotu v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka alebo štvorročnú lehotu podľa
§ 397 Obchodného zákonníka a ďalej to, či v danej veci premlčacia lehota spočívala počas
exekučného konania začatého na návrh žalobcu na podklade rozhodcovského rozsudku o pohľadávke
z úverovej zmluvy účastníkov, ktorá je predmetom tohto konania vydaného rozhodcovským súdom v
rozhodcovskom konaní podľa dojednanej rozhodcovskej doložky účastníkov.

13. V predmetnom spore pri prejednaní odvolania žalobcu bolo zásadným vyporiadať sa s námietkami
žalobcu v súvislosti s aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka zameraných na ochranu
spotrebiteľa alebo v zmysle odvolania žalobcu aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalobca
v odvolaní poukázal na nesprávne právne posúdenie prejednávanej veci, pretože na záväzkový vzťah
medzi účastníkmi mal súd aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, na ktorý sa vzťahuje 4 ročná

premlčacia lehota a tak nárok žalobcu nemôže byť premlčaný.
14. Spotrebiteľské zmluvy predstavujú osobitný typ zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemá možnosť
ovplyvňovať ich obsah, bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela, a na
ktoré treba aplikovať predovšetkým úpravu o neprijateľných podmienkach, ako aj príslušnú osobitnú
úpravu podľa toho, o aký typ zmluvy ide. Pojem spotrebiteľská zmluva bol do nášho právneho poriadku

zavedený už zákonom č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Jeho ustanovenie § 23a účinné v
období od 01.01.2000 do 24.11.2004, t. j. v čase uzavretia predmetnej zmluvy, zakotvilo tzv. typovú
zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých
prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Aj v danom
prípade sa zmluva o stavebnom sporení uzatvárala vo viacerých prípadoch, a spotrebiteľ obsah zmluvy

podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť. Predmetná zmluva, ktorá je zmluvou o úvere upravenou
v ustanoveniach Obchodného zákonníka, podlieha režimu Občianskeho zákonníka zameranému na
ochranu spotrebiteľa, i keď nie je v Občianskom zákonníku výslovne upravená.
15. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007
(účinného v čase uzavretia zmluvy), zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod

definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka výslovne nespadala. Pri výklade
tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou
smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34), ktorú je nevyhnutné využívať
ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských

zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne
opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje spotrebiteľskú zmluvu ako
zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať
aj predmetné ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007. Smernica č. 93/13/

EHS neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej zmluvy. Každá zmluva upravená
zákonom, aj nepomenovaná zmluva, môže byť spotrebiteľskou zmluvou, ak vykazuje znaky určené
smernicou.
16. Právna úprava § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 teda nemá
taxatívny charakter (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 157/2012 zo dňa 05.02.2013),preto

súd prvého stupňa pri posudzovaní charakteru uzatvorenej zmluvy správne zohľadnil všetky kritériá
uzatvorenej zmluvy o úvere. Aj zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník
možno vzhľadom na ich povahu považovať za spotrebiteľské napriek tomu, že ich zákon priamo ako
spotrebiteľskéneoznačuje(bankovézmluvy-zmluvaobežnomúčte,zmluvaovkladovomúčte,zmluvyopripojení). Najdôležitejším kritériom na posúdenie, či v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu alebo
nie,jekritériumzmluvnýchstránaichpodnikateľskejčinnosti,ktorúcharakteristikuspĺňaispornázmluva
účastníkov. Úprava v Občianskom zákonníku je chápaná ako všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv

a na určité druhy spotrebiteľských zmlúv (napr. zmluva o úvere) sa aplikuje aj ďalšia podrobnejšia a
špecifickejšia úprava ustanovená v iných právnych predpisoch. Po zhrnutí týchto všetkých skutočností
možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je vzhľadom na svoju povahu a postavenie
zmluvných strán pri uzatváraní a plnení zmluvy zmluvou spotrebiteľskou, ktorá musí byť v súlade s
ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.2004.Uvedená právna

úprava, na ktorú poukázal aj súd prvého stupňa, dopadá aj na právny vzťah účastníkova dáva mu
charakter vzťahu spotrebiteľského, na ktorý je dôvodné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka
zamerané na ochranu spotrebiteľa, také, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie.
17. Aj súd prvej inštancie aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka uskutočnil, pretože v danom
prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá sa uzavierala vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje (§ 23a z. č. 634/1992 Zb.o ochrane spotrebiteľa).Zákon o

ochrane spotrebiteľa právnu úpravu premlčania v čase vzniku záväzkového vzťahu medzi účastníkmi
neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a
nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania
obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa priaznivejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa
spotrebiteľ nemôže vzdať.

18. S poukazom na to, a to napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle
§ 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, bolo
dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho
zákonníka, a to i v otázke premlčania. V tejto súvislosti je potom potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva
o medziúvere a úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri

spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu
prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po
uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv
Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácie spotrebiteľského práva
v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v

prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy
veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných
na jeho vykonanie. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy,
premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe
v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Preto súd prvého stupňa pri skúmaní otázky premlčania

správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby.
19. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý
sa vyskytuje tak v občianskoprávnych, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Preto ani uzavretie
absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od
občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej

úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie,
pretože je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy. Je preto potrebné
uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania
je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi

súdov(pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5 M Cdo/20/2009, ale aj
Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013,v
ktorom sa skonštatuje, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa
na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa). Preto súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ v danom prípade aplikoval na právny

vzťah účastníkov občianskoprávnu úpravu a to i v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa
na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku.
20. V zmysle § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo
u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia
po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde

alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia. Podľa vyššie citovaného zákonného
ustanovenia premlčacia doba sa zastavuje - spočíva po dobu konania, ak veriteľ v premlčacej dobe
uplatní právo na súde alebo inom príslušnom orgáne a v začatom konaní riadne pokračuje. Po odpadnutí
prekážky, ktorá spôsobila spočívanie premlčania, môže plynúť premlčacia doba ďalej v čase, ktorýostávadojejskončenia,pričomsazapočítavačas,ktorýuplynulodzačiatkujejplynutiaaždovyskytnutia
sa prekážky. Základnou podmienkou, aby došlo k spočívaniu premlčacej lehoty je, aby veriteľ dotknuté
právo uplatnil buď na súde alebo u iného, avšak nevyhnutne príslušného orgánu, ktorým môže byť

v zmysle zák. č. 244/2002 Z.z. i rozhodcovský súd. Zo znenia citovaného ustanovenia je možné a
contrario vyvodiť, že ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo u iného nepríslušného orgánu, hoci v
začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od uplatnenia po dobu trvania konania plynie naďalej
a nedochádza k jej spočívaniu.
21. Zo Všeobecných podmienok pre stavebné sporenie pre fyzické osoby, ktoré sú neoddeliteľnou

súčasťou Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzatvorenej medzi účastníkmi dňa
27.04.2004 vyplýva, že v zmysle čl. XXIX. Rozhodcovská doložka a riešenie sporov, sa zmluvné
strany dohodli, že prípadné spory vzniknuté z obchodu budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
prostredníctvom stáleho rozhodcovského súdu zriadeného v zmysle zák. č. 510/2002 Z.z. o platobnom
styku. Takto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňuje spotrebiteľovi, v prípade podania žaloby
dodávateľom, dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, čím spôsobuje hrubú jednostrannú

výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcovského súdu dodávateľom bol súčasťou zmluvy,
ktorá je dodávateľom vopred pripravená, a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani
rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť.
22. V skúmanom prípade nemožno uvažovať nad tým, že by rozhodcovská doložka bola individuálne
dojednanou zmluvnou podmienkou. Zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou

Všeobecných podmienok, nie je možné odvodiť, že žalobcom bol návrh na jej uzavretie ponúknutý
dlžníkom a títo mali možnosť jeho návrh buď prijať alebo odmietnuť. Vzhľadom na skutočnosť, že
rozhodcovská doložka je súčasťou Všeobecných podmienok je zrejmé, že dlžníci nemali možnosť
uzatvorenie rozhodcovskej doložky ovplyvniť. Len v prípade, ak by rozhodcovská doložka bola
dohodnutá individuálne, bolo by zrejmé, že spotrebiteľ bol riadne oboznámený s rozhodcovskou

doložkou a pristúpil na ňu.
23. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia
sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak
nemohol ovplyvniť ich obsah, pričom ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté
medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Dôkazné bremeno o

individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom spočíva na žalobcovi, tento však
v tomto smere v rámci podaného odvolania nepredložil žiadne dôkazy, ani netvrdil rozhodujúce
skutočnosti, ktorými by preukazoval individuálnu dohodu s odporcami na riešení sporov medzi
nimi v rozhodcovskom konaní. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je pritom význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu, súkromná osoba rozhodne o právach, právom

chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok
z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva
zo štandardného textu tzv. všeobecných podmienok, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom, je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej

veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Rozhodcovská doložka dojednaná
za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu
spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch
zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je
rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne.

24. V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd
vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je
neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, resp., že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a

nasl. Občianskeho zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto
závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a
k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo. Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací
súd je toho názoru, že zmluvná podmienka obsiahnutá vo všeobecných podmienkach v podobe
rozhodcovskej doložky, podľa ktorej všetky spory v prípade žaloby podávanej veriteľom prejedná vopred

vybraný rozhodcovský súd, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v
ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.25. Pretože rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka neplatná a nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať
a rozhodnúť. Inak povedané, predmetný Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská,

a.s., Bratislava, nebol príslušným orgánom na prejednanie a rozhodnutie danej veci. V dôsledku toho
podaním návrhu na začatie konania na tento orgán ani pokračovaním v začatom konaní nemohlo dôjsť
k zastaveniu - spočívaniu premlčacej lehoty.
26. S poukazom na vyššie uvedené a po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa potom
odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spolu so závislým výrokom o náhrade trov

konania ako vecne správne s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
27. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP.

28. Odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval podľa ustanovenia §
255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. V odvolacom konaní žalobca úspešný nebol, preto odvolací súd priznal žalovanej nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).