Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. júl 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/27/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244463
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244463.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa:
X. G., nar. XX.X.XXXX, bytom E., J. D., zast. Futej & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava,
o náhradu škody vo výške 7.333,66 Eur s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 19. novembra 2014 č.k. 12C 182/2011-506, proti uzneseniu zo dňa 17.
decembra 2014 č.k. 12C 182/2011-534 a uzneseniu zo dňa 17. decembra 2014 č.k. 12C 182/2011-536,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov
konania, potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 17. decembra 2014 č.k. 12C 182/2011-534,
potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 17. decembra 2014 č.k. 12C 182/2011-536,

potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred
SúdnymdvoromEurópskejúniepodľačl.267ZmluvyofungovaníEurópskejúnievprávnejveci,zamietol
návrh navrhovateľa vo veci samej, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia náhrady škody vo výške
7.333,66 Eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 19.4.2011 do zaplatenia z titulu nesprávneho
úradného postupu odporcu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Návrh navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania v právnej veci posúdil v zmysle čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie a dospel k záveru, že tento návrh navrhovateľa nie je dôvodný z
dôvodu, že jednak nie je povinný obrátiť sa so žiadosťou na Súdny dvor Európskej únie a iniciovať
prejudiciálne konanie o navrhovateľom položených otázkach z dôvodu, že vo veci rozhoduje ako súd
prvého stupňa navrhovateľ nežiadal o výklad platnosti právneho aktu Európskej únie a jednak mal
za to, že zodpovedanie prejudiciálnych otázok navrhovateľa nie je pre jeho rozhodnutie potrebné.

Konštatoval, že predmetom konania v predmetnej veci bol nárok navrhovateľa na náhradu škody titulom
zodpovednosti štátu za navrhovateľom namietaný nesprávny úradný postup odporcu, ktorý mal okrem
iného spočívať aj v zanedbaní dohľadu NBS nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkovýchhodnôt,ktoráspadalapodpredmetúpravyzákonač.566/2001Z.z.,doktoréhozákonabolatransformovanásmernicaEurópskehoparlamentuaRadyč.2003/71/ESzodňa4.11.20013oprospekte,
ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie a o zmene a
doplnení smernice 2001/34/ES, ktorá sa týka primárne právnej úpravy vzťahujúcej sa k prospektu, ktorý

sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie. Uviedol, že jej účel
je vyjadrený v čl. 1 ods. 1, podľa ktorého je účelom zosúladiť požiadavky na vypracovanie, schvaľovanie
a zverejňovanie prospektu, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo pri ich prijatí
na obchodovanie na regulovanom trhu, nachádzajúcom sa alebo pôsobiacom v rámci členského štátu.
Na účely tejto smernice sa za cenné papiere považujú prevoditeľné cenné papiere definované v čl. 1 ods.

4 smernice Rady č. 93/22/EHS z 10.5.1993 o investičných službách v oblasti cenných papierov a patria
k nim a/ akcie akciových spoločností a iné cenné papiere rovnocenné akciám akciových spoločností,
b/ dlhopisy alebo iné formy dlhových cenných papierov, ktoré sú obchodovateľné na kapitálovom trhu,
c/ všetky ostatné cenné papiere, s ktorými sa bežne obchoduje a ktoré dávajú právo na nadobudnutie
takýchto prevoditeľných cenných papierov prostredníctvom upísania alebo výmery, alebo ktoré dávajú
právo na peňažné vyrovnanie, okrem platobných prostriedkov. Mal tak za zrejmé, že navrhovateľom

označená smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/71/ES zo dňa 4.11.2003 sa primárne
aplikuje na prospekt zverejňovaný pri verejnej ponuke cenných papierov a ich prijatí na obchodovanie.
Zároveň pri smerniciach ako sekundárnych právnych aktoch Európskej únie platí, že štát je povinný
prevziať obsah transpozičného ustanovenia a formulovať ho jasne, presne a transparentne tak, ako
je formulovaný obsah samotných preberajúcich článkov smernice. Vzhľadom k tomu, že označená

smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/71/ES bola transponovaná so nášho právneho poriadku
do zákona č. 566/2001 Z.z. a týkala sa primárne oblasti právnej úpravy prospektu zverejňovanom
pri verejnej ponuke majetkových hodnôt a bola transponovaná v jej súlade, považoval za irelevantné
zaoberať sa otázkami uvedenými navrhovateľom v návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom Európskej únie podľa č. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Vo veci samej vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa
21.3.2002 Družstvu prospekt investície a Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania, doručeným
Úradu pre finančný trh dňa 16.4.2003 o schválenie jeho dodatku. Úrad pre finančný trh v upozornení zo
dňa 13.5.2003 Družstvo oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku podľa § 127 ods.

4 v spojení s § 122 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z. a v rozhodnutí uviedol, že prílohou žiadosti Družstva
bola aj zápisnica z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9.1.2003. Upozornil Družstvo na to, že Úrad
pre finančný trh nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte
investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a
oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt, pretože úrad vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad
celkovou činnosťou Družstva. Zistil, že navrhovateľ rozhodnutím predstavenstva Družstva o prijatí za
člena družstva zo dňa 2.7.2001 bol navrhovateľ prijatý za člena družstva pod poradovým číslom 11061
a stal sa vlastníkom členského podielu v hodnote 14.000 Sk. Rozhodnutím predstavenstva Družstva
zo dňa 9.4.2009 predstavenstvo Družstva rozhodlo o prijatí ďalšieho členského vkladu navrhovateľa,

ktorý bol realizovaný v zmysle čl. 11 Stanov Družstva tak, že zvýšenie členského vkladu navrhovateľa
vzniklo ponechaním podielu na zisku za rok 2008 vo výške 543,23 Eur, čím sa navrhovateľ stal
vlastníkom členského podielu v hodnote 7.333,66 Eur. Dňa 2.6.2008 uzavrelo Družstvo s Obchodníkom
s cennými papiermi Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi,
ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným

Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe
rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie
predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu
portfólia, poskytovanie konzultácii a finančných analýz. Obchodník s cennými papiermi sa zaviazal
zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. NBS rozhodnutím zo dňa 8.1.2008 č.

OPK-9750/3/2007, na základe kontroly vykonanej v roku 2007, uložila Obchodníkovi s cennými papiermi
pokutu vo výške 500.000 Sk za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných ustanovení zákona č. 566/2001
Z.z. Banková rada NBS v konaní o rozklade predmetné prvostupňové rozhodnutie rozhodnutím zo dňa
7.5.2008 č. GUV-841/2008 zrušila a vrátila vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie a následne
NBS rozhodnutím zo dňa 20.8.2008 č. OPK-9750-5/2007 uložila Obchodníkovi s cennými papiermi

pokutu vo výške 500.000 Sk za porušenie ustanovení § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. e/, § 74 ods. 1, 7
písm. b/ zákona č. 566/2001 Z.z. NBS rozhodnutím zo dňa 22.4.2008 č. OPK-5/2007-PLP podľa § 59
ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. Obchodníkovi s cennými papiermi zmenila povolenie na poskytovanie
investičných služieb, udelené rozhodnutím zo dňa 22.4.2003 a povolila, okrem iného, poskytovanieinvestičnej služby podľa § 6 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 5 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 566/2001
Z.z. s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných
činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. v

špecifikovanom rozsahu.

Ďalej zistil, že Družstvo listom zo dňa 15.4.2010 požiadalo NBS po doručení výpovede Zmluvy o riadení
portfólia zo dňa 30.3.2010 Obchodníkom s cennými papiermi o preskúmanie postupu Obchodníka s
cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste. Listom zo dňa 23.4.2010 žiadalo NBS o zjednanie

náprav a v činnosti Obchodníka s cennými papiermi z dôvodu, že si neplnil svoje základné povinnosti
voči Družstvu, ako subjektu dohliadanému zo strany NBS, ktoré spočívali v zabezpečení zhodnotenia
finančných prostriedkov jemu zverených do správy a NBS listom zo dňa 30.4.2010 a následne urgenciou
zo dňa 30.6.2010 požiadala predsedu predstavenstva Družstva a aj Družstvo samotné o predloženie
špecifikovanej písomnej informácie ba dokumentácie k zmluve za účelom dohľadu na mieste. NBS
upozornila Družstvo listom zo dňa 14.5.2010 na to, že ročná finančná správa za rok 2009 neobsahuje

náležitosti podľa zákona č. 566/2001 Z.z.. Dňa 12.7.2010 vydala rozhodnutie o predbežnom opatrení
č. ODT-8305/2010, ktorým podľa § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad
finančným trhom uložila Obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom
klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu NBS, keďže na základe oznámenia klientov,
najmä Družstva, vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými

papiermi. Na základe skutočností zistených pri výkone dohľadu na diaľku NBS dňa 27.7.2010 podala
trestné oznámenie z dôvodu, že niektoré skutočnosti nasvedčujú tomu, že neznámym páchateľom bol
spáchaný skutok, ktorý by mohol napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu. NBS rozhodnutím
zo dňa 21.12.2010 č. ODI-8305-5/2010 podľa § 144 ods. 1 písm. l/ zákona č. 566/2001 Z.z. odobrala
Obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytnutie investičných služieb z dôvodov podľa § 156

ods.2písm.a/,§55ods.7,9,§85ods.2vspojenís§84ods.1písm.b/,§76ods.2a§77ods.77zákona
č. 566/2001 Z.z., ktorého správnosť potvrdila v konaní o rozklade Banková rada NBS rozhodnutím zo
dňa 1.2.2011 č. GUV-274/2011. NBS rozhodnutím zo dňa 26.8.2010 č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila
konanie začaté na žiadosť Družstva o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že i napriek
poskytnutiu dodatočnej lehoty na odstránenie nedostatkov žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené

zákonom a správnosť rozhodnutia potvrdila Banková rada NBS rozhodnutím zo dňa 7.12.2010 č.
GUV-1744/2010.

Súd prvého stupňa vychádzal tiež zo zistenia, že navrhovateľ dňa 24.5.2010 požiadal Družstvo o
zrušenie členského podielu a zrušenie členstva v družstve. Družstvo mu dňa 6.12.2010 vystavilo vlastnú

zmenku ID 3114 na sumu 7.333,66 Eur.

NBS rozhodnutím zo dňa 30.5.2011 č. ODT-10890-4/2010 zakázalo Družstvu ako vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt podľa § 144 ods. 4 písm. c/ zákona č.
566/2001 Z.z. z dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128/ ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona

č. 5662001 Z.z. a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. tým, že zmenou
skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento prospekt nedodržiavalo. NBS listom zo
dňa 26.4.2007 vyzvala v zmysle § 35 ods. 1 zákona č, 747/2004 Z.z. o dohľade v spojení s § 123 ods.
5 zákona č. 566/2001 Z.z. Družstvo o predloženie a/ všeobecnej informácie o investičnej stratégii a
štruktúre aktív družstva a kto aktíva spravuje, b/ štruktúry majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 s

rozčlenením na investičné nástroje, peňažné prostriedky na bankových účtoch, ostatné aktíva a štruktúr
záväzkov Družstva, c/ zoznamu všetkých obchodov, ktorými boli do majetku Družstva nakúpené a z
majetku predané investičné nástroje a iné cenné papiere za rok 2005 a 2006 s informáciou, akým
spôsobom boli obchody vykonávané. Družstvo listom zo dňa 9.5.2007 a listom zo dňa 20.8.2007
predložilo audítorské správy a konsolidovanú účtovnú závierku za rok 2008/6 a listom zo dňa 2.6.2008

reagovalo i na žiadosť o odstránenie nedostatkov náležitostí polročnej správy za 1. polrok 2007 a dňa
8.9.2008 vo vzťahu k polročnej finančnej správe za polrok 2008.

Podľa zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí zo dňa 24.8.2007 NBS zistila, že majetok
vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách ADSI, KPDSI, DDSI a na

97,85 % podielom zmenkami eminenta CI HOLDING, a.s. NBS preto považovala za vhodné, aby sa
v aktívach Družstva nachádzali finančné nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa
v skupine CI HOLDING, a.s. z dôvodu rozloženia finančného rizika. Za týmto účelom odporučila NBS
zosúladiť štruktúru aktív Družstva podľa schváleného Prospektu investície najneskôr do 31.12.2007.Vo vzťahu k Obchodníkovi s cennými papiermi zistil, že po obdržaní vyúčtovaní k zmluve o riadení
portfólia zo dňa 8.1.2010 Družstvo vo vyjadrení zo dňa 19.3.2010 upozorňovalo Obchodníka s cennými
papiermi na závažný nesúlad skutočnej finančnej kondície portfólia, ktoré na základe zmluvy obchodník

riadil a obhospodaroval oproti prezentovaným výsledkom podľa vyúčtovania zo dňa 8.1.2010. Listom zo
dňa 12.4.2010 Družstvo vyzvalo Obchodníka s cennými papiermi na predloženie správy o zhodnotení
finančných prostriedkov za 4. štvrťrok 2009 a za 1. štvrťrok 2010 v súlade so zmluvou najneskôr do
16.4.2010. a listom zo dňa 18.5.2010 ho vyzvalo na vrátenie neoprávnene vyplatenej odmeny vo výške
228.954 Eur a na doplatenie rozdielu zhodnotenia portfólia za IV. kvartál 2009 a I. kvartál 2010.

Zistil, že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11.4.2011 č.k. 3K 95/2010, právoplatným dňa
5.5.2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva a do funkcie správcu bol ustanovený F.. F. E., ktorý
podal dňa 24.7.2011 správu o priebehu konkurzu, v ktorej uviedol, že nič nenasvedčuje tomu, že by
sa obchody uskutočnili v súlade so zmluvou. Z prihlášok navrhovateľa do konkurzu zo dňa 27.5.2011
a 1.6.2011 zistil že navrhovateľ si v konkurznom konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Bratislave I

pod sp. zn. 3K 95/2010 prihlásil pohľadávku vo výške 7 333,66 Eur. Navrhovateľ mal tiež požiadať NBS
o predbežné prerokovanie jeho nároku. Nevykonal dokazovanie navrhované navrhovateľom výsluchom
svedkov J.. X. G., D.. F. Š., D.. P. A. a D.. Q. G., účtovnej dokumentácie Družstva od roku 2002 do roku
2010 na preukázanie výšky uplatnenej škody navrhovateľom, nakoľko z listinných dôkazov založených
odporcom mal za dostatočne preukázaný skutkový stav opísaný odporcom v jeho vyjadrení k návrhu.

Po právnej stránke vychádzal súd prvého stupňa z ustanovení § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.
1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

K nesprávnemu úradnému postupu odporcu spočívajúceho v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov

zahrnutých do Prospektu investície a následného oneskorenia zákazu činnosti Družstva uviedol,
že dohľad NBS nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bol
regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z., o cenných papieroch, Družstvo bolo oprávnené vypracovať
podnikateľský plán pre svoje podnikanie a následne tiež prospekt investície, ktorý bol na základe
žiadosti Družstva schválený Úradom pre finančný trh. Tento nebol povinný preverovať pravdivosť

ani hodnovernosť údajov uvedených v prospekte s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt investície. Uviedol,
že podľa § 128 ods. 1 písm. h/ zákona č. 566/2001 Z.z. za pravdivosť údajov v prospekte investície
zo zákona zodpovedal štatutárny orgán vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt. Dohľad
nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt vykonával v obmedzenom, resp.

vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole tých povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt zákonom, a to zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím
verejnej ponuky (§ 126 ods. 2, § 127 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z.), aktuálnosť prospektu investície
počas lehoty platnosti - trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt (§ 130 zák. č. 566/2001 Z.z.), splnenie povinností predložiť na posúdenie

oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie zákazu poskytovať úvery a pôžičky z
peňažných prostriedkov zhromaždených od verejnosti (§ 126 ods. 5 zák. č. 655/2001 Z.z.). Konštatoval,
že až od 1.6.2010 išlo aj o dodržiavanie schváleného prospektu investície (novelizovaný § 129 ods.
3 zák. č. 566/2001 Z.z.). NBS v súvislosti s výkonom dohľadu nad Obchodníkom s dennými papiermi
v roku 2007 boli predložené aj údaje o štruktúre majetku Družstva k 31.12.2005 a k 31.12.2006,

pričom boli zistené nedostatky v oblasti dodržiavania prospektu investície. Bol toho názoru, že podľa
zákona č. 566/2001 Z.z. v relevantnom znení nebolo možné vyhlasovateľovi majetkových hodnôt uložiť
sankciu za nedodržiavanie prospektu investície a ani za jeho neaktualizovanie, pretože táto povinnosť
v predmetnom období nebola vyhlasovateľovi uložená zákonom. Uviedol, že NBS ako štátny orgán
môže podľa čl. 2 ods. Ústavy SR konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, a teda nemohla si ako dohliadajúci orgán svojvoľne prisvojiť kompetencie nad
rámec zákonnej úpravy. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa podľa neho vzťahovala primárne
na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok k Prospektu investície a predložiť ho na
schválenie NBS. Štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť
a úplnosť údajov v Prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z.z.), pričom schválenie

Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená
do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
aleborealizáciuposkytovanýchslužieb,ktoréposkytuje(§128ods.1písm.a/bod10zákonač.566/2001
Z.z.), NBS nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Poukázal na to, žeDružstvo až do 15.4.2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu Obchodníka s cennými papiermi,
nesignalizovalo NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, prípadne nedostatky v činnosti Obchodníka s
cennými papiermi. NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001

Z.z.) za porušenie ust. § 129 ods. 3 cit. zákona, ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.5.2011 č.
ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Mal tak za zrejmé, že NBS
konalavrámcisvojichoprávnenístanovenýchzákonomavjejpostupenezistilnesprávnyúradnýpostup.

Pokiaľ ide o namietaný nesprávny úradný postup odporcu spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení

na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov, uviedol, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup NBS vo vzťahu k Družstvu a nie Obchodníka s cennými papiermi.
Navrhovateľ nebol podľa neho v žiadnom záväzkovom vzťahu s Obchodníkom s cennými papiermi
a účastníkom takého vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo, z
neho vyplývali práva a povinnosti vyplývali len jeho účastníkom. Uviedol, že dohľad NBS bol limitovaný
zákonom č. 566/2001 Z.z., a preto informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať, v rámci predmetu

dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade sa vzťahovali výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. NBS ba základe
údajov o štruktúre majetku Družstva k 31.12.2005 a k 31.12.2006 síce zistila nedostatky v oblasti
dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa platnej právnej úpravy v danom období roka 2007

nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. Mal za to, že NBS ako štátny orgán,
ktorej činnosť je regulovaná čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob
ustanovený zákonom a preto zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na
stretnutí s členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa 24.8.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu

tohto stavu. NBS v danom období podľa neho teda nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie,
pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície podľa
§ 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu
investície po 1.6.2010.

K nesprávnemu úradnému postupu odporcu spočívajúcemu v prijatí nedostatočných opatrení na
nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri
činnosti voči Družstvu, uviedol, že z listinných dokladov - rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo výške
500.000Sk(rozhodnutiezodňa8.1.2008č.OPK9750/3/2007)vovýške300.000Sk(rozhodnutiezodňa
20.8.2008) č. OPK-9750-5/2007) mal za zrejmé, že NBS činnosť obchodníka s cennými papiermi

sledovala a nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Bol toho názoru, že
vzhľadom na záväzkový vzťah medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom založený Zmluvou
oriadeníportfólia,boloprimárnepovinnosťouDružstva,ktorémalovšetkydostupnéinformácieočinnosti
obchodníka s cennými papiermi, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad
nad jeho činnosťou voči Družstvu. Mal tiež za to, že nemožno zanedbať ani povinnosti samotného

navrhovateľa, ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči
Družstvu jeho orgánom.

Súd prvého stupňa tak dospel k záveru, že nebola preukázaná podmienka nesprávneho úradného
postupu ako jedna z podmienok pre úspešné uplatňovanie práva na náhradu škody podľa § 9 zákona

č. 514/2003 Z.z. Z dôvodu hospodárnosti konania neskúmal ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom - vznik škody a príčinnú súvislosť s nesprávnym
úradným postupom. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ bol členom
Družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, do ktorého vložil členský vklad pod
por. č. 11061, a ktorý bol navýšený ponechaním podielu na zisku za rok 2008, dňa 24.5.2010 požiadal

o zrušenie svojho členstva v Družstve a o zrušenie svojho členského podielu a zánikom členstva v
Družstve mu zaniklo voči Družstvu právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu vo výške 7.333,66 Eur,
ktorú sumu mu Družstvo nevyplatilo. Mal tiež preukázané, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 11.4.2011 č.k. 3K 95/2010, právoplatným dňa 5.5.2011 bol na majetok Družstva vyhlásený konkurz a
dofunkciesprávcukonkurznejpodstatybolustanovenýF..F.E..Navrhovateľsiuplatnilsvojupohľadávku

v konkurze, ale správcom konkurznej podstaty bola v celom rozsahu popretá, a preto podal incidenčnú
žalobunaurčenieoprávnenostijehopohľadávky,očomjevedenékonanienaOkresnomsúdeBratislava
I pod sp. zn. 2Cbi 335/2011, ktoré nie je právoplatne skončené. Uviedol, že navrhovateľ sa ako bývalý
člen Družstva, s ktorým bol v právnom vzťahu a z ktorého mu v dôsledku zániku členstva vznikloprávo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, prioritne musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči
Družstvu, nakoľko Družstvo je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka povinného a svoj nárok si aj uplatnil v
konkurznom konaní. Konštatoval, že v čase rozhodnutia v zmysle § 154 O.s.p. navrhovateľ nepreukázal

bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu, nakoľko konanie o jeho incidenčnej žalobe nie
je doposiaľ právoplatne skončené. Z tohto dôvodu nevedel ustáliť, či navrhovateľovi škoda vznikla a
v akej výške. Považoval tak nárok navrhovateľa na náhradu škody voči štátu za predčasne podaný.
Poukázal na to, že jeho právny záver je v súlade aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vo veci sp.
zn. 4Cdo 199/2005 a rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1404/2004, podľa ktorých nárok

na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ak aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom
súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky
veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento
prospech získal a je povinný ho vydať. Mal preto za to, že ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu,
ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné
domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu

podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. Podľa neho neexistuje ani
príčinná súvislosť medzi navrhovateľom uvádzanou škodou a vytýkaným (nepreukázaným) nesprávnym
úradným postupom.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v konaní, náhradu trov

konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti vo veci samej zmeniť a
jeho návrhu na náhradu škody voči odporcovi vyhovieť a nahradiť mu trovy konania, resp. zrušiť a vec

vrátiťsúduprvéhostupňanaďalšiekonaniedôvodiacjehonesprávnymrozhodnutím,neúplnýmzistením
skutkového stavu, na základe ktorého dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nepostupoval v súlade s princípom právneho
štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty. Poukázal aj na predvídateľnosť toho, že sa spoliehal,
že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie odporcu, ako orgánu dohľadu podľa

zákona,ktorýpoverilodporcudohľadomnadsubjektmi,ktorémalinakladaťsjehoinvestíciou.Poukázala
nanálezyÚstavnéhosúduSRsp.zn.III.ÚS341/07,sp.zn.I.ÚS243/07,sp.zn.PL.ÚS21/96.Odporcov
argument, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad
odbornou činnosťou Družstva, považovala za irelevantný, ak nemohla o takto zúženom dohľade orgánu

dohľadu vedieť, keďže zákon č. 566/2001 Z.z. v ustanovení nepoužíva rozlíšenie medzi „činnosťou“
a „celkovou činnosťou“ dohliadaného subjektu, pričom takéto rozlíšenie neobsahovalo ust. § 135 ods.
1 tohto zákona ani v čase, keď odporca schválil Prospekt investície a Družstvo sa stalo dohliadaným
subjektom ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt a predmet dohľadu nebol menený.
Nestotožnil sa s tvrdením, že neexistuje príčinná súvislosť medzi jeho škodou a porušením zákonných

povinností odporcom spočívajúce v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bolo porušený zákon č.
566/2001 Z.z., k jeho škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti odporcu vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola bdelá. Mal za to, že súd prvého
stupňa tým, že jeho návrh zamietol aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu, že
k nezákonnému postupu zo strany odporcu nedošlo, odobril výklad zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý

úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu. Uviedol, že NBS minimálne od roku 2007 zanedbáva
svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi, pričom jej
povinnosťou podľa § 127 zákona o cenných papieroch bolo a je zisťovanie a vyhodnocovanie informácií
a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú subjektov a ich činností, pričom podľa § 135 ods. 1
zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, družstvo ako vyhlasovateľ ponuky

majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS.
Podľanehomalpodľa§135ods.2zákonaocennýchpapierochodporcazisťovať,čovprípadedružstva,
obchodníka, ako ani u neho neurobil, všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní
povolení na činnosť vydaných NBS družstvu a obchodníkovi, čo v prípade družstva bol Prospekt
investícií vydaný ešte Úradom pre finančný trh a následne pravidelne dodatkovaný zo strany NBS a

tento povinný zákonný dohľad zo strany NBS považoval za koncipovaný tak široko, že NBS má zisťovať
informácie a podklady aj o iných rizikách, vrátane rizík, ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané
subjekty v rámci nich aj družstvo činnosťou obchodníka, ako aj rizík, ktoré mohli viesť k obnoveniu
záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda v tomto prípade aj jeho samotného. Poukázal na to, žev konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo z výpovede svedka
D.. I. P., C.. preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole družstva zistil, že družstvo má z hľadiska
rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a

to spoločnosti CI HOLDING, a.s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodník, t.j. že družstvo malo
všetky peňažné prostriedky získané od navrhovateľov v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s
obchodníkomadružstvom.Vtomtokonanísatiežzistilo,žeNBSsapotomtovážnomzisteníorizikovosti
portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto bolo následne po tomto vytknutí zo strany
NBS rozložené namiesto jednej, do troch zmeniek, a to vystavených spoločnosťou CI HOLDING,

a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production, a.s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol opäť 100 %
dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. a navyše vo všetkých bol či už členom, predstavenstva
alebo konateľom D.. E. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka, čo znamená, že NBS naďalej
akceptovala stav, že celé portfólio družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI
HOLDING, a.s. a obchodníkom. Mal za to, že NBS ani po vydaní rozhodnutia v roku 2008 neprijala
žiadne kontrolné alebo významnejšie opatrenia, ktoré podľa zákona o cenných papieroch ako i zákona

č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení už
od roku 2007, pričom mal a stále má napr. predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo
družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo napr. udeliť peňažné sankcie priamo
členom predstavenstva družstva alebo obchodníka a týmto podcenením situácie NBS umožnila ďalšiu
činnosť družstva aj obchodníka, čo vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do

družstva. Uviedol, že družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods.
1 písm. b/, c/ a h/ a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od roku
2006, avšak NBS voči družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia zo dňa
30.5.2011 č. ODI-10890-4/2010 o zákaze činnosti konečne zakázala činnosť. Mal za to, že žiadna platná
právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani vtedy, ak žiadna platná

právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani vtedy, ak doposiaľ
nemalmožnosťvymôcťplnenieodsubjektu,ktorýjedinýjepodľanázoruodporcu,akoajprvostupňového
súdu povinný mu dané plnenie vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z.z. podľa nej ani neustanovuje, nevyžaduje a
dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak,
pripúšťa regresnú náhradu. Poukázala tiež na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty o stave

konkurzu zo dňa 20.8.2013, z ktorého vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky a že
aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje jej možnosť ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu
sp. zn. 3K 95/2010. Namietala, že pokiaľ v zápisniciach o pojednávaní nie je uvedené, že boli prečítané
určité, presne označené listiny alebo ich presne označené časti, ani z nich nevyplýva, že sudca oznámil
ich obsah, tak skutkové zistenia vyvodené z takto nesprávne vykonaných, resp. nevykonaných dôkazov

nemôžu byť preto pre súd prvého stupňa podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného
nároku.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdiť majúc za to, že súd prvého stupňa v konaní postupoval maximálne

zodpovedne, vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu,
dostatočne a správne zistil skutkový aj právny stav veci. Podľa neho navrhovateľ doposiaľ nevyužil
všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadnu žalobu proti členom
predstavenstva ani členom kontrolnej komisie PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE.
K jej tvrdeniu, že údajne nepostupoval v súlade s princípmi právneho štátu, ktorého súčasťou je aj

princíp právnej istoty, uviedol, že jeho kompetencie pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi
sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej
judikatúry, podľa ktorej všetky orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon (§ 2 ods. 2 Ústavy SR). Uviedol, že až od účinnosti novelizovaného
ustanovenia§129ods.3zákonaocennýchpapieroch,tedaažod1.6.2010bolipovinnostivyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Až
odvtedy mohla NBS dohliadať, či družstvo PDSI dodržiava schválený prospekt investície, teda či si
plní povinnosť uloženú zákonom. Taktiež povinnosť aktualizovať prospekt investície podľa § 125c ods.
1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4. Žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, ani družstvu PDSI žiadne povinnosti
v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík. Konštatoval, že za činnosť družstva PDSI
celkovo zodpovedá a v mene družstva koná predstavenstvo družstva ako štatutárny a výkonný orgándružstva, pokiaľ nie je zákonom, stanovami a rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu
družstva. Taktiež na dodržiavanie prospektu investície družstva PDSI bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo PDSI ako štatutárny orgán PDSI. Nevykonával dohľad nad finančnými

ukazovateľmi PDSI, nebol a nie je príslušný potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov družstva
PDSI. Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky navrhovateľa, jej výška voči družstvu PDSI sa
bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní a ak jeho pohľadávka nebude uspokojená v
rámci konkurzu, až vtedy jej môže vzniknúť škoda, ktorá nevzniká v okamihu jej splatnosti ani v
okamihu omeškania dlžníka. Uviedol, že navrhovateľka mala vedomosť o tom, že družstvo PDSI podalo

žalobu o náhradu údajnej škody spôsobenej údajným nesprávnym úradným postupom NBS vedenej na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C 56/2011 a napriek tomu podala svoju žalobu. Považoval
zodpovednosť štátu za škodu z titulu nesprávneho úradného postupu za zodpovednosť subsidiárnu vo
vzťahu k zodpovednosti osoby, v danom prípade PDSI ako dlžníkovi, ktorý prijal finančné prostriedky od
navrhovateľov a iba družstvo PDSI má povinnosť im ich vrátiť. Mal tiež za to, že škoda musí existovať
v čase rozhodnutia súdu, pretože rozhodujúci je v zmysle § 154 O.s.p. stav v čase rozhodovania. K

námietke navrhovateľa ohľadom vykonania dokazovania listinnými dôkazmi, uviedol, že súd oboznámil
(vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri oboznamovaní jednotlivých
dôkazov presne špecifikoval, o aké jednotlivé dôkazy išlo a aký je ich obsah. Navyše právnemu
zástupcovi navrhovateľa, ako aj jemu bol obsah všetkých listinných dôkazov dobre známy z inej súdnej
činnosti prvostupňového súdu a podľa NS SR sp. zn. 1Obo 283/2006 a ust. § 121 O.s.p. netreba

dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď navrhovatelia vedú
stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,

že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľom uplatneného
nároku, výsledky ktorého dokazovania aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové
zistenia aplikoval aj správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver
a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodil a s jeho odôvodnením

rozhodnutia sa aj odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd
nezistil v konaní súdu prvého stupňa ani procesné pochybenia nestotožnil sa s názorom s námietkou
navrhovateľa, že nevykonal riadne dokazovanie listinnými dôkazmi, keď zo zápisnice o pojednávaní
nevyplýva, že by bol ich obsah oboznámil čítaním, nakoľko v zápisnici o pojednávaní zo dňa 28.1.2014
je uvedené, že súd prvého stupňa oboznámil obsah do spisu založených listinných dokladov, k

oboznámeniu s ktorými nemali účastníci, resp. ich zástupcovia pripomienky a je tiež zaprotokolované,
že právni zástupcovia účastníkov netrvali na vykonaní listinných dôkazov.

Ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá jej
bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Podľa ods. 4 tohto

ustanovenia podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri

výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiťúkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo
primeraných lehôt na ich vydanie. Ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s

právnouúpravou,idetedaoúradnýpostup,priktoromdôjdekporušeniupravidielstanovenýchprávnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny postup taktiež
určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenej lehote, prípadne ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci, ak má zbytočné prieťahy v
konaní, alebo či spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb
a právnických osôb. Nakoľko úradný postup nemožno v právnych predpisoch upraviť do najmenších
podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať,
treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu

verejnej moci smeruje.

V prípade, že fyzická osoba požaduje náhradu škody od štátu v občianskom súdnom konaní, ktorú
jej spôsobil orgán verejnej moci, je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím závislé aj na posúdení príčinnej súvislosti medzi týmto

postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
V súlade s právnym poriadkom je pre vznik nároku na náhradu škody nutné preukázať existenciu právom
uznaných predpokladov. Predpokladom vzniku škody sú existencia protiprávneho úkonu, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie.

V právnej teórii sa príčinným vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci
ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku
škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je

otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať,

či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť,
s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným
prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v
logickom slede teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom
tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii;

príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto
nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže
byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha
(test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý
následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa

teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej
povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však
musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti
zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie.
Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako

následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre
posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda
(majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.Vychádzajúc z ustanovení § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že škoda ako
kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je
objektívne vyjadriteľná v peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím

majetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodousarozumieujma,ktorá
musí spočívať v zmenšení majetkového stavu. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom
konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Navrhovateľ si uplatňoval svoj nárok z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

odporcu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci odôvodňujúc ho tým, že ako člen družstva vložil finančné prostriedky do družstva PODIELOVÉ
DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, ktoré na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v rámci
Prospektu investície schváleného Národnou bankou Slovenska zhromažďovalo peňažné prostriedky od
svojich členov a zabezpečovalo ich zhodnocovanie podľa zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
a investičných službách, a to prostredníctvom spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., s ktorým

Družstvo uzatvorilo zmluvu s názvom Zmluva o správe portfólia cenných papierov, ktorá bola menená
a doplňovaná. Z konania obchodníka s cennými papiermi, v spojení s jeho činnosťou pre Družstvo
vyvodzovala vznik škody, nakoľko jej majetok sa zmenšil o sumu do Družstva vložených a nevrátených
finančných prostriedkov. Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených navrhovateľom do
Družstva mala byť v súlade s Prospektom investície podľa zmluvy 8%. Vložil peňažné prostriedky do

Družstva výhradne z dôvodu, že sa spoliehal na to, že Družstvo a aj Obchodník s cennými papiermi sú
subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS tak, že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým
budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny

úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný
rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák.
č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od

1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený prospekt investícií. Teda až od 1.6.2010 mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či
Družstvo dodržiava schválený Prospekt investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v
zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4
zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej
doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť
údajov v Prospekte investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
(§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z.z.). Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z.

neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti
v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností
pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka
Slovenska kontrolovať. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi
Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľ. Podľa platnej právnej úpravy mohol totiž kontrolovať len

to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V tejto
súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je
spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129
ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.7.2013; § 126 až § 130 boli zo zákona č.
566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak

si toho navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle
zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jej argumentáciu,
že o rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemal vedomosť

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v

oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto
aniNárodnejbanke Slovenskaznehonevyplývalapovinnosť,ktorábyjejakopovinnémusubjektutakúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností

Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí
vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,

či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo

je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým,
že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným
rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, vykonával
obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť

Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými
prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným
majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného
finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka
s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Nebola dôvodná ani s námietka navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej banky Slovenska
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi
pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky Slovenska k
obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8.1.2008 č. OPK-9750/3/2007,

ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur (500.000 Sk), kedy
po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky Slovenska, opätovne
rozhodnutím zo dňa 20.8.2008 č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu
vo výške 9.958,18 eur (300.000 Sk), a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010 č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb.

Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý
má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho
posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí
Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad
zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú

odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie
dotýkať.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci

postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

Postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa

ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady
pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady
(dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej bankySlovenska navrhovateľ očakával a namietal ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V
daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady
pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a

z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom
navrhovateľ v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup
NárodnejbankySlovenskaapochybenia,činedostatkyspočívajúcevtom,žeNárodnábankaSlovenska
pred svojím rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné
posudzovať v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v

súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľkou
tvrdený nesprávny úradný postup odporcu v konaní nepreukázala. V konaní nebol preukázaný základný
predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle
ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou
Slovenska.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že navrhovateľ bol členom Družstva, ktoré je v súčasnosti v konkurze,
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,
právoplatným dňa 5.5.2001. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľ v konaní
nepreukázal vznik škody, pretože nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči
dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bola v právnom vzťahu, a ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii

dlžníka povinného vydať mu získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Kým teda nepreukázal
bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný predpoklad existencie škody, a
týmanizákladnýpredpokladzodpovednostištátupodľazákonač.514/2003Z.z.(analogickyrozhodnutie
Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa 31.05.2006 z odôvodnenia ktorého vyplýva, že
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo

Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné). Z uvedeného
dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľa, rozporujúce záver súdu prvého stupňa o
predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa v podanom odvolaní, týkajúcou sa údajného

procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými
dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že súd prvého
stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov. Navrhovateľom vytýkané procesné
pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré malo spočívať v riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného
k preukázaniu rozhodujúcich skutočností, spôsobom uvedeným v ust. § 129 ods. 1 O.s.p., teda nebolo

odvolacím súdom zistené.

Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo
veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Napadnutým uznesením zo dňa 17. decembra 2014 č.k. 12C 182/2011-534 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť v lehote 10 dní na účet súdu súdny poplatok za odvolanie vo výške 20
Eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie,

a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie o vyrúbenie
súdneho poplatku zastavil. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb., účinného
do 01.10.2012 a na ust. § 18ca zákona č. 71/1992 Zb., účinného k 01.10.2012, namietal uloženie
povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie dôvodiac tým, že predmetom konania je jeho nárok
proti odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom konanie sa začalo do

30.09.2012, a vzťahuje sa naň neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex lege, ktoré
smeruje k vecnému oslobodeniu od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku
zákona o súdnych poplatkoch, účinného do 01.10.2012, teda aj k vyrúbenému poplatku. Mal za to, že
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa

tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012)
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo
výške 20 eur.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa
platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa súd napadnutým uznesením, ktorým uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny
predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej
súdny poplatok vyrúbil, a súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrúbený aj v správnej výške. Postup súdu

prvého stupňa, ktorý rozhodol o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol preto
správny. Odvolacie námietky navrhovateľa nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Je totiž nepochybné,
že v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre konanie o návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu

zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom
č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do zák. č.
71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po
30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. síce do 30.09.2012 nebolo

uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká
podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný
okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrúbiť a vymáhať až po vzniku
poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje,

že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo
výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľovi poplatková povinnosť za
podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľ by nebol povinná zaplatiť poplatok za odvolanie
(i s poukazom na ust. § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal
pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podal dňa 11.11.2013, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie

sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvého
stupňa správne, ak jej napadnutým uznesením uložil povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle
pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok
vyrúbil aj v správnej výške 20 eur.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.Napadnutým uznesením zo dňa 17. decembra 2014 č.k. 12C 182/2011-536 súd prvého stupňa uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť v lehote 10 dní na účet súdu súdny poplatok vo výške 36,40 Eur podľa
položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie,
a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie o vyrúbenie
súdneho poplatku zastavil. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. namietal
uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie dôvodiac tým, že predmetom konania je jeho

nárok proti odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., a na takéto konanie
sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka vecného
oslobodenia od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku zákona o súdnych
poplatkoch, teda aj od vyrúbeného poplatku. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5M Cdo 20/2010, z ktorého vyplýva, že zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov, či už osobné
alebo vecné, nie je zákonom o súdnych poplatkoch nijako obmedzené, a vzťahuje sa na všetky položky

uvedené v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch. Podporne uviedol aj rozhodnutia iných senátov
Krajského súdu v Žiline a Bratislave, z ktorých vyplýva rovnaký právny názor. Zdôraznil, že podania boli
podpísané zaručeným elektronickým podpisom, a preto ich podľa ust. § 42 ods. 1 veta druhá O.s.p.
nebolo potrebné doplňovať v potrebnom počte rovnopisov, pričom z uvedeného podľa jeho názoru
plynie, že mu nemožno ukladať povinnosť nahradiť štátu trovy, ktoré mu vznikli v súvislosti s konverziou

elektronického podania na podanie v listinnej forme.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch, sa za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu
podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami
podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, vyberá súdny poplatok za

každú stranu 0,10 eura, najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami,
najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.

Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenie postupoval súd prvého stupňa správne, keď uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní vo výške

26,04 eur v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriacej prílohu zák. č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že posudzovaný poplatok nie je
poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní,
a ktorý je spoplatnený. V posudzovanej veci bol poplatok navrhovateľovi vyrúbený za vyhotovenie
rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli súdu prvého stupňa doručené v dňoch 31.05.2012,

25.01.2013, 30.01.2013, 19.04.2013, 17.04.2013 a 17.09.2013. Navrhovateľ v odvolaní nerozporoval,
že súd prvého stupňa vyhotovil rovnopisy jeho elektronických podaní, ani výšku súdneho poplatku,
namietal len, že nie je povinný určený súdny poplatok zaplatiť, pretože konanie je od súdnych poplatkov
oslobodené. Preto sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, zameral výlučne na
odvolacie dôvody, tvrdené navrhovateľom.

K námietke navrhovateľa, že je od platenia poplatku oslobodený, odvolací súd uvádza, že položka
20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
dňa 01.07.2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené ustanovenie § 4

ods. 1 písm. k), podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom.
Zároveň bolo týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Z toho vyplýva, ako už bolo uvedené

vyššie, že toto konanie nie je od 01.10.2012 oslobodené od súdnych poplatkov, preto argumentácia
navrhovateľa v tomto smere neobstojí.I keby toto konanie stále bolo vecne oslobodené od súdnych poplatkov, nestotožnil sa odvolací súd s
názorom navrhovateľa, ktorý tvrdil, že ak je konanie vecne oslobodené od súdnych poplatkov, vzťahuje
sa toto oslobodenie aj na súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Odvolací

súd zastáva názor, že poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní podlieha poplatkovej
povinnosti aj v prípade, že sa na konanie inak vzťahuje vecné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa
ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Inak povedané, vecné oslobodenie občianskeho
súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje aj
na súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní podľa položky č. 20a Sadzobníka

súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa
§ 138 O.s.p.. Ako už judikoval Ústavný súd vo svojom rozhodnutí, č.k. II. ÚS 124/2011-13 zo dňa
30.03.2011, vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa
ust. § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona o
súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu
(§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Odvolací súd sa s týmto právnym názorom Ústavného súdu

stotožnil.

Ak navrhovateľ ďalej namietal, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným
elektronickým podpisom, a preto mu nevznikla poplatková povinnosť (navrhovateľ mal zrejme na mysli
poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov), odvolací súd sa s jeho argumentáciou

nestotožnil. Nebolo sporné, že podania navrhovateľa, doručené súdu, boli podpísané zaručeným
elektronickým podpisom. Odvolací súd však poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym
poplatkom za vyhotovenie rovnopisu podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými
zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona (viď položka 20a Sadzobníka súdnych
poplatkov), a úhradou vecných nákladov podľa ust. § 42 ods. 3 O.s.p.. Ak bolo podanie urobené

elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný
početrovnopisovaichprílohbeztoho,abyžiadalnáhraduvecnýchnákladovpodľaust.§42ods.3O.s.p.
(poznámka 1 k položke 20a Sadzobníka). Uvedené však nezbavuje povinnosti navrhovateľa zaplatiť
súdny poplatok, pretože súdny poplatok nepredstavuje náhradu vecných nákladov podľa ust. § 42 ods.
3 O.s.p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky).

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich

náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože si právo na ich náhradu neuplatnil (ust. § 151 ods.
1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.