Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. október 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/108/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613200873
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:5613200873.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu Z. S., bývajúci v E. zastúpený JUDr.
Zuzanou Kandlerovou, advokátkou v Liptovskom Mikuláši, Ul. 1. mája 113, proti žalovaným 1/ D. Q.,
bývajúca X. zastúpená JUDr. Zuzanou Medveckou, advokátkou v Liptovskom Mikuláši, Garbiarska 695,
2/ K. I., bývajúci H., 3/ Z. S., bývajúca H., t.č. G., 4/ Tatra Forest Slovakia, s.r.o., so sídlom v Liptovskom
Mikuláši, Priemyselná 1, zastúpená JUDr. Zuzanou Medveckou, advokátkou so sídlom v Liptovskom

Mikuláši, Garbiarska 695, o určenie relatívnej neplatnosti kúpnych zmlúv, vedenej na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 6 C 20/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žilin zo
16. januára 2014 sp.zn. 9 Co 524/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej 1/ a 4/ náhradu trov dovolacieho konania, ktoré tvoria trovy

právneho zastúpenia v sume 77,95 €, do troch dní na účet JUDr. Zuzany Medveckej, advokátky v
Liptovskom Mikuláši, Garbiarska 695.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom zo 16. júla 2013 č.k. 6 C 20/2013-43 určil, že kúpna
zmluva uzavretá medzi predávajúcim K. I., bytom H. a kupujúcim Tatra Forest Slovakia, s.r.o. so sídlom
Priemyselná 1, Liptovský Mikuláš, IČO: 44 525 265, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Liptovský

Mikuláš pod V 4056/2010 dňa 25.1.2011 a ktorej predmetom je prevod nehnuteľností E-KN parcela č.
4740 o výmere 5 447 m2, trvale trávnaté porasty, vedené na LV č. XXXX pre obec E. a ktorou odporca
2/ odpredal svoj spoluvlastnícky podiel 1, vedený pod B2, odporcovi 4/, je neplatná.
Určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcou Z. S., bytom H. a kupujúcim Tatra Forest Slovakia,
s.r.o., so sídlom Priemyselná 1, Liptovský Mikuláš, IČO: 44 525 265, ktorej vklad bol povolený Správou
katastraLiptovskýMikulášpodV3604/2010dňa21.12.2010aktorejpredmetomjeprevodnehnuteľností

E-KN parcela č. 3699 o výmere 9 969 m2, trvalé trávnaté porasty, vedené na LV č. XXXX, pre obec E.
a ktorou odporkyňa 3/ odpredala svoj spoluvlastnícky podiel 1/72-ina, vedený pod B14, odporcovi 4,/
je neplatná.
Vo zvyšku návrh zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne v lehote 30 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že kúpna zmluva medzi žalovanou 1/ a žalovaným

4/ bola uzavretá dňa 3.12.2009, kedy bol na matrike aj overený podpis žalovanej 1/ ako predávajúcej.
Žalobca sa dovolal relatívnej neplatnosti tohto úkonu návrhom doručeným súdu dňa 25.1.2013 (podľa §
82 ods. 1 O.s.p. sa týmto dňom začalo konanie na súde), takže návrh na vyslovenie relatívnej neplatnosti
právneho úkonu - kúpnej zmluvy, bol podaný po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby. Táto
začala plynúť dňom, kedy došlo k uzavretiu právneho úkonu a nie až odo dňa rozhodnutia Správy
katastra Liptovský Mikuláš o povolení vkladu vlastníckeho práva, tak ako to tvrdí žalobca. Rozhodnutie

Správy katastra totiž nie je predpokladom platnosti úkonu (§ 44 Občianskeho zákonníka), ale je iba
podmienkoujehoúčinnosti(§47ods.1,2Občianskehozákonníka).Nakoľkožalovaný1/až4/sadovolalipremlčania, s poukazom na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nebolo možné žalobcovi
priznať uplatnené právo, a preto v tejto časti návrh zamietol.
Pokiaľ ide o kúpne zmluvy uzavreté medzi žalovanými 2/, 3/ a 4/ mal súd preukázané, že návrh

žalobcu, pokiaľ sa dovolal neplatnosti úkonu - kúpnych zmlúv medzi žalovanými 2/, 3/ a 4/ je dôvodný.
Právo disponovať so spoluvlastníckym podielom prislúcha každému spoluvlastníkovi. Zákonná voľnosť
spoluvlastníka je však obmedzená tým, že svoj spoluvlastnícky podiel môže bez ďalšieho previesť
iba na blízke osoby. Pokiaľ spoluvlastník chce previesť svoj spoluvlastnícky podiel na cudzie osoby
alebo na jedného zo spoluvlastníkov, musí svoj spoluvlastnícky podiel najskôr ponúknuť na kúpu

všetkým ostatným spoluvlastníkom (nielen niektorému z nich). Z uvedeného vyplýva, že samotná
existencia predkupného práva neobmedzuje spoluvlastníka v disponovaní s nehnuteľnosťami, ale pokiaľ
neponúkne svoj spoluvlastnícky podiel ostatným spoluvlastníkom a niektorí zo spoluvlastníkov sa
domôže neplatnosti v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka, stáva sa úkon - predaj spoluvlastníckeho
podielu neplatným.
Žalobca bol v čase uzatvárania uvedených kúpnych zmlúv podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti,

ktoré boli predmetom kúpy medzi žalovanými 2/, 3/ a 4/ a spoluvlastníkom týchto nehnuteľností je
doteraz. Žalovaný 2/ a žalovaná 3/ neponúkli žalobcovi na odpredaj svoje spoluvlastnícke podiely a tieto
predali žalovanému 4/, ktorý nie je blízkou osobu v zmysle citovanej právnej úpravy. Nakoľko žalobca sa
v zákonnej lehote dovolal z tohto dôvodu neplatnosti kúpnych zmlúv, návrhu vyhovel a určil, že kúpne
zmluvy v časti pokiaľ boli predmetom predaja spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach označených

vyššie sú neplatné.
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 16. januára 2014 č.k. 9 Co 524/2013-78
rozsudok okresného súdu, vo výroku ktorým návrh žalobcu vo zvyšku zamietol potvrdil. V ostatných
častiachodvolanímnenapadnutýchponechalrozsudokprvostupňovéhosúdunedotknutý.Vodôvodnení
uviedol, že pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie

veci v napadnutej časti, v tomto smere sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého
rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany
odvolateľa neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal
súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že daná problematika už bola v
minulosti viackrát riešená Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a to i v pôsobnosti ich odvolacieho

súdu (odvolací súd senát 9 Co v minulosti konštatoval, že v prípade prevodu nehnuteľností sa jedná o
právny úkon zložený z dvoch právnych skutočností, z perfektnej zmluvy a o vkladu do katastra, a preto
lehota na uplatnenie relatívnej neplatnosti by mala začať plynúť až dňom nasledujúcim od vkladu do
katastra), pričom najvyšší súd jednoznačne konštatoval, že k zásahu do práv spoluvlastníka dochádza
už v okamihu uzatvorenia právneho úkonu (kúpnej zmluvy) lebo vtedy vznikol právny dôvod, ktorý je

základom porušenia predkupného práva. Okamih, kedy došlo k porušeniu práva, nemožno posúvať až
do dňa zápisu vlastníckeho práva do katastra, pretože sa jedná už o módus, ktorým sa úradne završuje
súkromnoprávny úkon a ktorý má právny význam len pre prevod vlastníckeho práva a nie pre právny
úkon ako taký. Premlčacia doba začína teda plynúť objektívne a nie je nijak závislá od subjektívnej
vedomosti oprávneného subjektu.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého prípustnosť odôvodňoval
ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. Namietal, že odvolací súd sa s jeho argumentáciou ,,že pri prevode
vlastníckeho podielu k nehnuteľnej veci evidovanej katastrom nehnuteľností dochádza k prevodu
vlastníctva až vkladom do katastra nehnuteľností, až od vkladu začína plynúť trojročná premlčacia doba
na dovolanie sa relatívnej neplatnosti porušenia predkupného práva“ náležite nevyporiadal, pričom išlo

o argumentáciu rozhodnú pre rozhodnutie v tejto veci a teda mu odňal možnosť konať pred súdom.
Navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 243b ods. 2 prvá veta O.s.p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil
a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Žalovaní 1/ až 4/ vo svojom vyjadrení navrhli dovolanie žalobcu zamietnuť a priznať im trovy dovolacieho
konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal
včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konaniaosobitnépostavenie.
Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1
O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia odvolaciehosúdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným
dovolacím dôvodom vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací
súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2

písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli
uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Preúčelypredmetnéhodovolaciehokonaniajevhodnézdôrazniť,žedovolanienieje„ďalšímodvolaním“
a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov, ani výsledkov

nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné
preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to
ani v súvislosti s právnym posúdením veci nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je
oprávnenýprehodnocovaťvykonanédôkazy.Dovolaciekonaniemá(atojepotrebnéosobitnezdôrazniť)
prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu - nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež
proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v
tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa §
153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký
potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné,
a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.
(procesne) prípustné.

Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý
rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť

skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods.
1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p.,
ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
(tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bolpotrebný,f/účastníkovikonaniasapostupomsúduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,g/rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú
znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§
241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), i
keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú

prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných
vádvzmysle§237O.s.p.akodôvodu,ktorýzakladáprípustnosťdovolaniaprotirozhodnutiuodvolacieho
súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z
taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a
procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z
týchto ustanovení nevyplýva.S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal
otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup
súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu
poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy,
ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Dovolateľ v dovolaní namietal, že konanie je postihnuté práve takouto vadou založenou na
nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2
O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a právo na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími
námietkami a námietkami uvádzanými v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne
právne posúdil.

Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo
účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie

rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu

právanaspravodlivýproces.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným
z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods.

1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu, presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p. m.m. I.
ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS
117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).

Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie

(I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str.
49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma
sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd
zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (m.m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a

odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v
priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii,
keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci

prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára
2006).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom
odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie

rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.), a preto ho nemožno považovať za
nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§
157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých
častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť
i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka

správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdyobochstupňovjasneadostatočnevysvetliliprávnedôvody,prektoréžalobužalobcuvprevyšujúcej
časti zamietli. Zhodli sa na tom, že žalobca sa dovolal relatívnej neplatnosti úkonu (uzavretia kúpnej
zmluvy medzi žalovanou 1/ a žalovaným 4/ dňa 3.12.2009) návrhom doručeným súdu dňa 25.1.2013,

keď návrh na vyslovenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy bol podaný po uplynutí
zákonnej trojročnej premlčacej lehoty. Táto začala plynúť dňom, kedy došlo k uzavretiu právneho úkonu
a nie až odo dňa rozhodnutia Správy katastra Liptovský Mikuláš o povolení vkladu vlastníckeho práva
tak ako to tvrdil žalobca. Rozhodnutie správy katastra totiž nie je predpokladom platnosti úkonu (§ 44
OZ), ale je iba podmienkou jeho účinnosti (§ 47 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ žalobca v

odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii aj odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu
prvého stupňa o neopodstatnenosti žaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho,
prečozprávnehohľadiskanebolomožnéakceptovaťargumentáciuodvolateľa(žalobcu),keďuviedol,že
k zásahu do práv spoluvlastnícka dochádza už v okamihu uzatvorenia právneho úkonu (kúpnej zmluvy)
lebo vtedy vznikol právny dôvod, ktorý je základom porušenia predkupného práva. Okamih, kedy došlo

k porušeniu práva nemožno posúvať až do dňa zápisu vlastníckeho práva do katastra, pretože sa jedná
už o módus, ktorým sa úradne završuje súkromnoprávny úkon a ktorý má právny význam len pre prevod
vlastníckeho práva a nie pre právny úkon ako taký. Premlčacia doba začína plynúť teda objektívne a nie
je nijak závislá od subjektívnej vedomosti oprávneného subjektu.

Obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci
konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republikysp.zn.2Cdo50/2002uverejnenévčasopiseZosúdnejpraxepodč.1/2003).Právneposúdenie
veci súdmi nižších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým možno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. lebo (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožní realizáciu žiadneho jeho

procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo
62/2010, sp.zn. 2 Cdo 97/2010, sp.zn. 3 Cdo 53/2011, sp.zn. 4 Cdo 68/2011, sp.zn. 5 Cdo 44/2011,
sp.zn. 6 Cdo 41/2011 a sp.zn. 7 Cdo 26/2010).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalobca neopodstatnene namieta, že v konaní

mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 23 písm. f/ O.s.p.).

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu nevyplýva
z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol (týka sa časti potvrdzujúcehovýroku odvolacieho súdu, ktorým okresný súd návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol) podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom
uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Žalobca nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo žalovaným 1/ a
4/ a neboli zistené žiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150

O.s.p.). Žalovaní 1/ a 4/ podali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§
243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd im priznal náhradu
spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ich zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za jeden úkon
právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 15. júla 2014 [(§ 13a ods. 1 písm. c/
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej
len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 11 ods.

1 písm. a/ vyhlášky, kde jeden úkon právnej služby činí 61,87 €, keďže ide o dvoch žalovaných x 2,
teda 123,74 €. V zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50%, ak
ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, teda táto odmena po znížení o 50%
predstavuje sumu 61,87 €, k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
(§ 16 ods. 1 vyhlášky) vo výške 8,04 € x 2, keďže ide o dvoch žalovaných t.j. 16,08 €, čo predstavuje

spolu 77,95 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.