Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. september 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/421/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203501
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203501.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.

Kataríny Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r.
o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o 1.905,28
eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 15. augusta 2014 č. k.
10C/341/2014-72 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I/ zamietol žalobu žalobkyne v celom rozsahu (ktorou
žalobou sa žalobkyňa na žalovanej domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 1.587,73
eur, nemajetkovej ujmy v sume 317,55 eur) a II/ žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie
vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta
v exekučnom konaní vedenom takým súdom pod sp. zn. 26Er/500/2010, majúcom spočívať v nevydaní
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a

vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, s následným vyvodzovaním z toho
zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 až 3, § 6 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej tiež len
„zodpovednostný zákon“); čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky; Čl. 6 ods.
1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ a § 44 ods.
2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/) v

znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011; § 101 ods. 2, § 119 ods. 2, § 152 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení účinného do 30. júna 2016) a
poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) z 29.6.2010 sp. zn. 1
Cdo 43/2009 a z 27.2.2012 sp. zn. 4 Cdo 11/2012, rozsudky NS SR z 30.6.2010 sp. zn. 5 Cdo 126/2009
a z 29.4.2010 sp. zn. 5 Cdo 171/2009, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 24/04, nálezov Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) z 10.7.2013 č. k. II. ÚS 520/2012-39 a zo 7.5.2013 sp. zn. IV. ÚS
471/2012, rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 68/1998, I. ÚS 41/02, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,

rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) z 29.6.1999 sp. zn. 2 Cdom 129/97,
uznesenie NS ČR z 25.8.2009 sp. zn. 25 Cdo 1018/07, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
7.10.2008 sp. zn. 13 Co 72/2008 a rozhodnutia Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303-A,
s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.5.1997;Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998. Dôvodil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím podľa zodpovednostného zákona je osobitnou
zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (bez ohľadu na zavinenie). Všetky zákonné podmienky

vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky
zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu
nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím sú: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, 2/ vznik a existencia škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom a škodou. Mal za preukázané, že exekučný súd poverenie
nevydal, naopak žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol a následne exekučné
konanie zastavil. Bol názoru, že vo vyššie označenom exekučnom konaní Okresného súdu Galanta
nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu, ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu so
zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia

žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil lehotu len pre prípad nezistenia rozporu titulu so zákonom (o aký tu nešlo).
Navyše rozhodcovské rozsudky bolo treba vždy považovať za exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm.
d/ E. p., v prípade týchto exekučných titulov táto lehota (15 dní) neplatí ani pre vydanie poverenia a
ani nedodržanie lehoty (ak by tu aj bola ustanovená) by automaticky nezakladalo nárok na náhradu
škody, keď z judikatúry ÚS SR vyplýva, nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok

porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II.
US 57/01, I. US 46/01). Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno
považovať za nesprávny úradný postup súdu, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol
neefektívny. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie,
alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí vždy súd žiadosti vyhovieť. Práve

táto rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a nemožno ju vyhodnotiť ako nesprávny úradný
postup. Na základe uvedeného konštatoval, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému postupu
exekučného súdu nedošlo (z pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej lehoty). Čo sa týka prieťahov
v konaní prišiel k záveru, že rozhodnutie ústavného súdu žalobkyňa nepredložila a na toto sa vo
svojom návrhu ani neodvolávala, poukázal na nález ÚS SR zo 7.5.2013 sp. zn. IV. ÚS 471/2012.

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Právo na náhradu škody možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému
rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Priznanie náhrady škody nie je
podmienené úspešnosťou opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktoré sa neskôr stalo nezákonným.

Z predmetného exekučného spisu mal za preukázané, že uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia nebolo napadnuté odvolaním a toto nebolo ani zrušené alebo zmenené
pre nezákonnosť. Prípady hodné osobitného zreteľa žalobkyňa ani netvrdila. V prejednávanej veci bolo
nepochybné, že exekučný súd rozhodoval vo veci, ktorá patrí do jeho právomoci a veci nepredchádzalo
žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Súdna prax je jednotná v názore,

že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v
návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke
formálnej ako aj materiálnej, v tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR z 27.1.2007 sp. zn. 3 Cdo

164/1996 (R 58/1997). Súd v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 E.
p., t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie NS SR z
21.3.2012sp.zn.6Cdo1/2012).Uzavrel,žežalobkyňavkonanínepreukázalanesprávnyúradnýpostup
súdu ani nezákonné rozhodnutie súdu. Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri

aplikácii logického výkladu bolo nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok.
Na základe uvedeného žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Ďalšími predpokladmi
zodpovednosti za škodu sa už preto nezaoberal. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany
žalovanej uviedol, že premlčanie sa podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku,
preto, keďže dospel k záveru, že nárok žalobkyne nevznikol, vznesenou námietkou premlčania sa už

nezaoberal. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p.,
vecne dôvodil, že žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalobkyni, ktorá v konaní úspech
nemala, žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne v konaní nevznikli.2. Proti uvedenému rozsudku podala v celom jeho rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na
jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvej
inštancie jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že súd vec nesprávne právne posúdil tým,

že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, že neúplne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
a tiež, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd
prvej inštancie podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012

Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvej inštancie tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a tiež, že zamietol návrh na

znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody
a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave). Súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvej inštancie svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ

vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na

prerokovanievecivprimeranejlehote.Taktiežuviedla,žeakbolsúdudoručenývčasepredchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha
konanieoprejudiciálnejotázke,ktoroujerozhodnutieoporušeníprávažalobkynenazákonnéhosudcua
práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky,
bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť (takýto

návrh v prejednávanej veci nebol podaný, poznámka odvolacieho súdu).

3. Žalovaná odvolací návrh nepodala.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(ďalej len „C.s.p.“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom -
stranou (predtým účastníkom), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359
C.s.p.), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 O. s.

p., akt. § 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods.
1 O. s. p., akt. § 127 a § 363 C.s.p.) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§
205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 písm. b/, e/ a h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.),
s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380

ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5
dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory
námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre

rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

6. Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu
ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasnea i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na
ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 C.s.p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť
tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá

C.s.p.) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§
387 ods. 2 C.s.p. in fine) nasledovné:

7. V prvom rade je potrebné uviesť, že súdu prvej inštancie nebol v prejednávanej veci doručený
návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou

je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na ÚS SR, preto odvolacia námietka žalobkyne, že o tomto návrhu bol súd
prvej inštancie povinný osobitne rozhodnúť pred samotným rozhodnutím vo veci samej je nedôvodná.

8. Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len

najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvej inštancie pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom, svoje tvrdenie bližšie nekonkretizovala. Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu
nestačí len samotné prekročenie lehoty, ale aj zohľadnenie ďalších relevantných okolností prípadu.
Medzi takéto okolnosti patrí napr. správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky
a pod. Nemohlo obstáť tvrdenie žalobkyne o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými
lehotami. Výklad jednotlivých právnych predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný,

eurokonformný ako aj teleologický (nachádzajúci zmysel a účel zákona). Primeraná rýchlosť konania
je jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho
účinnosť, pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená
prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie
ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania

(rozhodnutie ESĽP vo veci: Neumeister v. Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci
Bodaerdd v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje
rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti
(Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť).

9. Aj keď v tejto konkrétnej veci celkom neplatil záver o nenáležitosti námietky týkajúcej sa použitia
novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže tu súd prvej inštancie
(na rozdiel od množstva iných tunajším odvolacím súdom skôr prejednaných druhovo totožných vecí
za účasti tých istých účastníčok) takéto znenie zákona použil (nech aj nie celkom priamo, ale len
s vyslovením názoru o potrebe konštatovania prieťahu spôsobom predpokladaným v ust. § 9 ods.

2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z., v tejto súv. por. najmä 6. stranu
písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do
31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.) a súhlasiť bolo
treba so žalobkyňou, že tak (pre skorší nástup zhliadanej tzv. škodovej udalosti) urobiť nemal, toto z
dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom považovaných za nosné) na správnosť konečnej úvahy

o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv.

10. Pokiaľ šlo o ďalšie výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom
- stranám (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej
veci) nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci relevantnými (ako bude uvedené

i neskôr) a to isté platilo aj v prípade námietky údajnou nesprávnosťou odmietnutia návrhu na tzv.
znalecké dokazovanie, ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii
žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne
postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na
jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť.

11. Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo strán súdnych
konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu
nepochybne je, podmienky realizácie takýchto práv však na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákonya z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou
vyložiťnešlo.Podľačl.I§44ods.2E.p.(vznenírozhodnomajpreexekučnékonanietvoriacezákladpre
nárok uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2011 vrátane, čiže pred nadobudnutím

účinnosti zákona č. 102/2011 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie. Z práve odcitovaného ustanovenia musí byť každému celkom zjavné práve to, čo správne
vyvodil aj súd prvej inštancie a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu
o tom, či súdnym exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie,
ustanovil lehotu 15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu

ani exekučného titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok
nedostatku zistenia zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor
so zákonom zistí (žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z
iných druhovo totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone
uvedených písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia

a naopak zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup
je tu evidentne najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia
súdu a nemožno proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie)
s možnosťou jeho vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie
záveru o prípadnom rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých

troch takýchto listín či prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci
má za takýto podklad poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd
ešte nedisponuje) a i jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu
súhrnu takýchto aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek
pochybnosť tiež dôvod, pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol). Kým teda

predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného titulu,
návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o poverenie velí s udelením poverenia
neotáľať a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je
potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne vypodložiť a práve preto nemožno
vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“. Zaiste by sa síce dalo namietať,

že ak súd lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme predídenia prípadnej dôvodnej
sťažnosti na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá zákonom predpokladaná
možnosť (rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však rozhodujúcim môže byť
len to, či tzv. exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia obsahoval podklady
pre pozitívne aj negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný súd so žiadosťou naložil a

či výsledok jeho postupu bol neskôr účinne spochybnený. Aj v prejednávanej veci preto muselo byť
rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní Okresného súdu Galanta jeho sp. zn. 26Er/500/2010 exekučný
súd prvej inštancie uznesením z 3.1.2011 č. k. 26Er/681/2010-17, žiadosť exekútora o udelenie
poverenia zamietol, proti ktorému uzneseniu oprávnená nepodala odvolanie, z čoho je zjavné jej
uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti vykonania rozhodcovského rozsudku, rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť7.4.2011 a nasledovalo po ňom zastavenie exekučného konania. Súd prvej
inštancie tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie) prvého z
atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v tomto prípade
postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal, bezpredmetné bolo
zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu

škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

12. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto
napadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepodľa§387ods.1a2C.s.p. potvrdil,vrátanevecnesprávneho
rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie.

13. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechuvoveci.Podľa§262ods.1C.s.p.onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdv rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

§ 255 ods. 1 C.s.p., § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že procesne plne úspešnej
žalovanej priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana,
ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane,
ktorá vo veci úspech nemala.

14. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9
posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).