Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6CoE/307/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215208721
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2215208721.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Advocate, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: L. C., nar. X.X.XXXX, bytom D. S. XXXX/XX, W. Z.,
vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr. Ivan Nestor, so sídlom Haburská 49/A, Bratislava, o vymoženie
334,60 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 16Er/764/2015-20 zo
dňa 2. septembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „súd prvého stupňa“) zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodol tak po zistení, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou a. s., Bratislava pod sp. zn. SR 02327/09 zo dňa
26.05.2009, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť 334,59 Eur s príslušenstvom je pre vady po formálnej
a materiálnej stránke v rozpore so zákonom a preto žiadosť o udelenie poverenia s poukazom na ust.
§ 44 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní zamietol.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), § 52 ods. 3, 4, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že právny vzťah vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 2520203
uzavretej medzi účastníkmi dňa 30.9.2008 ( ďalej len „zmluva“) a že rozhodcovská doložka bola
obsiahnutá v bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Z odôvodnenia rozhodcovského

rozsudku súd prvého stupňa zistil, že oprávnený sa žo žalobou obrátil na Stály rozhodovský súd
zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodovská, a.s., IČO: 35 922 761, so sídlom Karloveské rameno
8, Bratislava, ktorého príslušnosť na rozhodnutie o žalobe je daná rozhodovskou doložkou uvedenou v
bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru.
Podľa názoru súdu prvého stupňa je predmetná rozhodcovská doložka formulovaná rozhodcovská
doložka neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa sa podrobiť

výlučne rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská zmluva sa prieči dobrým mravom a
výkon práv a povinností z takejto zmluvy odporuje dobrým mravom. Na základe vyššie uvedených
skutočností súd prvého stupňa preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia s poukazom na
na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie a žiadal napadnuté

uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako dôvod odvolania okrem
iného uviedol skutočnosť, že súd prvého stupňa na správne zistený skutkový stav nesprávne aplikovalprávny predpis. Ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 ZoRK síce upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť
exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým
mravom, ale oprávnený je toho názoru, že citované ustanovenie súd prvého stupňa nesprávne aplikoval.

V prípade, ak súd na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK právneho poúdenia
správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva
zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok. Postupom súdu prvého stupňa v
tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 ZoRK dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách
o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (podľa § 40 ZoRK) exekučným konaním, čo je v rozpore s

obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený taktiež namieta, že oprávnený s
povinným uzatvorili rozhodcovskú zmluvu podľa ust. § 3 a nasl. ZoRK o rozhodcovskom konaní formou
samostatného právneho úkonu a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská
doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné.
Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne
zisteného skutkového stavu. Oprávnený taktiež vo veci námietky súdu prvého stupňa ohľadom

znemožnenia voľby spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred štátnym súdom v súvislosti s ust.
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého sa za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní poukázal
na odôvodnenie zákonodarcov (dôvodovú správu), v zmysle ktorého je cieľom tejto úpravy umožniť

spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Oprávnený namietal, že v danej veci konal súd
prvého stupňa nad rámec zákonných ustanovení.. Taktiež namietal, že súd prvého stupňa právne
posúdenie veci súdom je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav
nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne je interpretoval, alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval (napr. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

3Cdo/70/2003).

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202
OSP, § 58 ods. 4 Exekučného poriadku) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa §

212 ods. 1 OSP, podľa ktorého je dôvodmi a rozsahom odvolania viazaný a podľa § 214 ods. 2 OSP
bez nariadenia ústneho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Podľa § 219 ods.
1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd, ktorý je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 OSP) po preskúmaní uznesenia
v napadnutej časti dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav,
vec správne právne posúdil a rozhodnutie náležite odôvodnil.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto

poukazuje.
Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého
uznesenia odvolací súd uvádza, že zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania bola správne
súdom prvého stupňa posúdená ako spotrebiteľská zmluva, na ktorú je následne potrebné použiť
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa teda

správne postupoval, keď preskúmal v zmysle smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách rozhodcovskú doložku, aby ustálil, či sa nejedná o nekalú podmienku
spotrebiteľskej zmluvy (v zmysle rozhodnutia C 40/08 Asturcom exekučný súd má povinnosť preskúmať
rozhodcovskú doložku).
Bod 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru obsahuje rozhodcovskú doložku, z ktorej vyplýva,

že všetky spory, ktoré vzniknú zo tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská
a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom
registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené

podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa
vnútornýchpredpisovStálehorozhodcovskéhosúdu,b)predpríslušnýmsúdomSlovenskejrepubliky,ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99 /1963
Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných stránpodá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na

súde bola podaná žaloba na rozhodcovský úd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Z predmetnej rozhodcovskej doložky vyplýva, že právo voľby medzi všeobecným a rozhodcovským
súdom je na žalobcovi. Žalobcom je však takmer pravidelne veriteľ - dodávateľ (oprávnený), a teda
aj právo voľby je na veriteľovi a možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa je len iluzórna, z čoho vyplýva,

že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje
však za takejto situácie hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu resp.
rozhodcovského súdu dodávateľom bol obsahom rozhodcovskej doložky v bode 17 všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktorá je dodávateľom vopred pripravená a spotrebiteľ nemal možnosť
obsah zmluvy a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť.

V danom prípade tak nemožno ani uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú
podmienku a za týchto podmienok dojednaná rozhodcovská doložka môže ľahko slúžiť na obchádzanie
platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý
rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský
súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom

vybranéhorozhodcovskéhosúduobjektívne.Vzhľadomnavšetkytietodôvodypredmetnározhodcovská
doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, nakoľko je spôsobilá vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.
Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára

mal veriteľ už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný
obsah tejto zmluvy v časti zmluvných dojednaní žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.
Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná.
Občiansky zákonník v ust. § 52 ods. 1 definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval
v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy. Pretože povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho

zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa.
Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné
posudzovať podľa ustanovení § 52 a nasl. OZ, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv.
absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené,
vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou

sú v danom prípade ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou
je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa
citovanýchustanoveníObčianskehozákonníkaapríslušnýchustanovenízákonaoochranespotrebiteľa.
V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 30.9.2008, teda v čase uzavretia
predmetnej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa§54ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomvčaseuzavretiapredmetnejzmluvy,zmluvné

podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, v
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo
spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ktorá ako správne argumentuje odvolateľ priamo nezaväzuje, ale
predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú

podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo
podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia

pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva
bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom
období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.
ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.
Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. V porovnaní s ostatnými

zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu
súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných
strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy,
teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi

konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ
ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský
proces neuvedomuje. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný
titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ
ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne

nevyjednal a dodávateľ predložil spotrebiteľovi rozhodcovskú doložku uvedenú v rozhodcovskej zmluve
spolu so zmluvou o úvere. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto
podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa.
Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je

pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské
konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu

neprijateľných podmienok (viď slovo „najmä“ v 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať
neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1
OZ a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v
Občianskom zákonníku.
Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú doložku nie je možné

akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ust. § 53 ods.
4 písm. r) OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o
dôsledkoch, ktoré zakladá a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O doložku,
ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ako je tomu v

danom prípade, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor,
že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna,
pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia a to na vybraný rozhodcovský
súd.

Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve
bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľomvopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej
rozhodcovskej doložky ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu

v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v rozhodcovskej zmluve. Po tomto výbere
už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným
súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred
nezávislým a nestranným súdom.
V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil

názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za
použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za
svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa

nedošlo.
Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd stotožniac sa so záverom prvostupňového súdu
je toho názoru, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v podobe rozhodcovskej
doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná buď štátny alebo rozhodcovský súd, pričom
výber je na žalobcovi, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom/súdom vybraným dodávateľom a zbavuje ho možnosti riešiť
spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v
ktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s cit.
ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.
Keďžepredmetnározhodcovskádoložka,spoukazomnavyššieuvedenúargumentáciu,jeneprijateľnou
zmluvnou podmienkou, v zmysle cit. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá

rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc
rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol
predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky -
materiálne nevykonateľný. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre zastavenie exekučného konania súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZORK podľa

§ 45 ods. 1 písm. b/, v spojení s § 40 ods. 1 písm. a/ analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská
zmluva.
Obdobne NS SR v rozsudku 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a

zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú je nútený

výkon rozhodnutia neprípustný.
Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012,
kde súd uzavrel, že oprávneniu súdom exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne

účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v
nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibusiura scripta sund“ (práva patria bdelým).
Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv
spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ nevyužije
možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o

rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.Vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, a preto odvolací
súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania potom nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie.
Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona

č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.