Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. máj 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/44/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200321
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200321.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Marián Trenčan a členov senátu:

JUDr. Vlastimil Pavlikovský, Mgr. Viliam Pohančeník, v právnej veci žalobcu: SD - spoločnosť, s.r.o.,
Bardošova 20, Bratislava, IČO: 31 390 927, zastúpený: Řehák a Tisoň, spol. s r.o., Komenského
437/62, Skalica, Mgr. Michal Řehák, konateľ a advokát, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č.: 1100301/1/587528/2013/5098 zo dňa 06.12.2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/587528/2013/5098 zo dňa
06.12.2013 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 70 € za súdny poplatok a v sume
629,95 € z titulu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Podaním doručeným tunajšiemu súdu faxom dňa 03.03.2014, doplneným písomne podanou žalobou
zo dňa 05.03.2014, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100301/1/587528/2013/5098 zo dňa 06.12.2013, ktorým bol na základe odvolania žalobcu potvrdený
dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (ďalej aj správca dane) č.

9900430/5/3948865/2013/Dur zo dňa 28.08.2013, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod
1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na
§ 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len Daňový poriadok) nepriznal žalobcovi
nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej aj DPH) za zdaňovacie obdobie február 2010 v
sume XXX.XXX,XX eur a určil mu vlastnú daňovú povinnosť za predmetné zdaňovacie obdobie v sume
XX.XXX,XX eur.

Žalobca v žalobe uviedol, že podniká predovšetkým v oblasti veľkoobchodu s primárnymi materiálmi
z farebných kovov, najmä medi, hliníka a zinku, vyznačujúcimi sa vysokou rýdzosťou a používanými
na ďalšie spracovanie v hutníctve a v iných priemyselných odvetviach. V zdaňovacom období február
2010 bol účastníkom obchodov, ktoré zahŕňali odoslania tovaru medzi troma i štyrmi členskými štátmi
Európskej únie, pričom s tovarom obchodovalo postupne za sebou niekoľko subjektov pochádzajúcich
z rôznych štátov únie i mimo úniu. Napriek tomu, že tieto obchodné prípady obsahovali množstvo
medzinárodnýchprvkovaobchodnétransakciemalivýraznýintrakomunitárny charakter,žalovanýpodľa

názoru žalobcu celkom ignoroval usmernenia, ktoré pre interpretáciu Smernice Rady 2006/112/ES z
28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len Smernica) a teda aj interpretáciu
zákona č. 222/2004 Z.z. o dane z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon oDPH), ktorý túto smernicu implementuje, vo veciach dodania s ohľadom na intrakomunitárny obchod
vytýčil vo svojich rozsudkoch Európsky súdny dvor (ďalej aj ESD).

Vo veci tvoriacej predmet konania išlo podľa žalobcu o niekoľko typov dodaní, ktoré správca dane vo
svojom rozhodnutí zoradil do troch skupín. Žalobca namietal, že pri dodaniach v prvej skupine správca
dane ani žalovaný nijako nevysvetlili, na základe akých konkrétnych vecných kritérií a dôkazov dospeli k
záveru, že dodaný tovar bol kovovým šrotom/odpadom už v čase, keď ho žalobcov dodávateľ žalobcovi
predal. Išlo o medené katódy s obsahom medi nadobudnuté žalobcom od dodávateľa M. V., spol.

s.r.o.. Daňové orgány oboch stupňov zotrvali na stanovisku, že povahu tovaru nebolo možné preveriť,
nakoľko dodávateľov žalobcovho dodávateľa, resp. žalobcovho odberateľa nebolo možné kontaktovať.
Opomenuli pritom svedecké výpovede očitých svedkov (E. E., J. X., S. G.), ktoré sú so závermi daňových
orgánov absolútne nezlučiteľné. Menovaní totiž podľa žalobcu uviedli, že na vlastné oči videli medené
katódy a nie medený šrot/odpad. Vykonanie dôkazu extrakciou pamäte spektrometru pritom žalovaný
odmietol všeobecnou formuláciou a nepotrebnosti ďalších dôkazov. Žalovaný tak podľa žalobcu povýšil

vlastné domnienky nad obsah predložených dôkazov, odmietol vykonať žalobcom navrhované dôkazy,
no na druhej strane neustále zdôrazňoval dôkazné bremeno žalobcu. Žalobca preto tvrdil, že nebolo
vykonané žiadne dokazovanie, ktoré by umožňovalo urobiť skutkový záver o povahe tovaru. Daňové
orgány sa podľa žalobcu nezaoberali tým, že kovový šrot, za ktorý dotknutý tovar považovali, nie je
technicky možné prepraviť v takých množstvách, ako k tomu došlo, na obyčajných návesoch s plachtou

a nízkymi bočnicami. Svoje skutkové a právne závery postavili iba na existencii vlastného podozrenia a
to napriek tomu, že medzi dokladmi žalobcu ani jeho dodávateľa nezistili nesúlad a tiež i napriek tomu,
že žalobca predložil správcovi dane čestné vyhlásenie určitého svedka (Z. X.), ktorá všetok dotknutý
tovar videla, podobne ako svedkovia E. E. a S. G.. Takýto postup je podľa žalobcu v rozpore s § 29 ods.
2 zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca namietal, že žalovaný namiesto uplatnenia zásady „in dubio mitius“

postupoval opačne - „v pochybnostiach na ťarchu“ žalobcu.

V prípadoch dodaní v druhej skupine (faktúry č. 049/10, 053/10, 054/10, 055/10) išlo o tovar, ktorý
žalobca nadobudol od spoločnosti so sídlom v SR, ktorá mu dodanie tovaru fakturovala spolu s DPH.
Žalobca uviedol, že v zmysle kúpnych zmlúv bol tovar dodávaný na paritách INCOTERMS 2000

DDP, pričom pri použití doložky DDP je predávajúci povinný dodať, t.j. sprístupniť tovar na určenom
mieste. Až v okamihu, keď tovar na toto miesto dorazí, prechádza nebezpečenstvo škody na tovare
na kupujúceho a kupujúci získava právo s tovarom nakladať. Miestom, kde žalobca ako kupujúci
nadobúdal právo nakladať s tovarom ako vlastník, sú teda miesta na území SR. Tovar bol v týchto
miestach vyložený s dopravného prostriedku a uložený na sklade, neskôr bol spracovaný alebo predaný

tretej osobe a prepravený inam. Žalobca tvrdil, že nevykonal dopravu tohto tovaru z územia členského
štátu, ani neobstarával jeho prepravu a nijako neznášal náklady s tým spojené. Tovar bol na územie
SR prepravený v mene a na účet inej osoby, ktorej totožnosť nie je žalobcovi známa. Podľa zistení
daňových orgánov dodávateľ žalobcu taktiež neobstarával prepravu tohto tovaru, ani neuskutočňoval
jehodopravunaúzemieSR.TovarmalpodľazistenísprávcudanevstúpiťnaúzemieSlovenskazúzemia

Poľskej republiky a Českej republiky, o čom svedčia medzinárodné nákladné listy CMR. Daňové orgánu
zároveň nespochybnili, že tovar sa skutočne nachádzal na území SR, kde bol z dopravného prostriedku
vyložený. Žalobca predmetné transakcie opísal tak, že tovar predala spoločnosť A spoločnosti B, tá
ho následne predala spoločnosti C atď., ktorá ho predala spoločnosti N. Identita a počet spoločností
v reťazci transakcií medzi A až N nie je žalobcovi známa. Spoločnosť N predala tovar spoločnosti

M, ktorá je slovenským platiteľom registrovaným pre DPH na území SR. Spoločnosť M dodala tovar
spoločnosti O, ktorá je taktiež slovenským platiteľom registrovaným pre DPH na území SR. Spoločnosť
O je dodávateľom žalobcu (spoločnosti P). Žalobca poukázal na judikatúru ESD (C-245/04 EMAG
Handel Eder, C-430/09 Euro Tyre Holding B.V. a ďalšie) tvrdiac, že k intrakomunitárnemu dodaniu
(najprv z Holandska do Českej republiky a potom z Českej republiky na Slovensko) došlo medzi

spoločnosťami A až M a niektorá z nich aj musela prepravu na Slovensko obstarať i zaplatiť. Dodanie
tovaru spoločnosťou O spoločnosti P sa teda uskutočnilo po tomto intrakomunitárnom dodaní a keďže
tovar sa nachádzal na území SR, išlo o vnútroštátne dodanie, ktoré podľa § 13 ods. 1 písm. c/ zákona
o DPH podlieha slovenskej DPH. Správca dane podľa žalobcu nezistil, že by sa preprava tovaru
na územie SR mala uskutočniť na účet alebo príkaz žalobcu, jeho bezprostredného dodávateľa ani

bezprostredného odberateľa, v čase dodania tovaru žalobcovi sa však tovar nachádzal na území SR.
Z okolností je podľa žalobcu zrejmé, že odoslanie tovaru na územie SR obstaral niektorý z ďalších
účastníkov na seba nadväzujúcich transakcií, ktorý však v časovej postupnosti nadobúdal tovar ešte
pred bezprostredným dodávateľom žalobcu. Preto sa odoslanie tovaru musí pripísať dodaniu, ktorépredchádzalo dodaniu tovaru od bezprostredného dodávateľa žalobcu, v dôsledku čoho sa dodanie
žalobcovi uskutočňuje v štáte určenia zásielky, t.j. v Slovenskej republike a je teda s prihliadnutím na
ostatné okolnosti predmetom dane podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH. Opačné závery daňových

orgánov sú podľa názoru nesprávne. Z rozhodnutí správcu dane i žalovaného je podľa žalobcu zrejmé,
že daňové orgány stotožňujú pojmy „naloženie tovaru“ (na dopravný prostriedok) a „vyloženie tovaru“ (z
dopravného prostriedku) s pojmami „odoslanie zásielky“ (prevzatie zásielky na prepravu) a „prijatie
zásielky“, resp. „miesto nakládky“ a „miesto vykládky“ s pojmami „miesto odoslania“ a „miesto určenia“.
Toto stotožnenie nemá podľa žalobcu nijakú oporu v znení Obchodného zákonníka, ktorý upravuje

zmluvu o preprave veci, ani v ustanoveniach Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej
nákladnej doprave (č. 11/1975 Zb.), ktorý pojem nakládka a vykládka nepoužíva. Podľa čl. 6 ods. 1 písm.
d/ Dohovoru CMR nákladný list musí obsahovať tieto údaje: miesto a dátum prevzatia zásielky a miesto
jej určenia. Ak sa vo formulároch nákladných listov CMR používajú pojmy „miesto nakládky“ a „miesto
vykládky“, ide podľa žalobcu o odchýlky od znenia dohovoru.

Žalobca mal za to, že k prevzatiu zásielky nedochádza iba jej vyložením z dopravného prostriedku
a k odoslaniu zásielky takisto nedochádza iba jej naložením na dopravný prostriedok. Medzinárodné
nákladné listy CMR, ktoré správne orgány získali, odrážajú podľa žalobcu skutkový stav - sú dokladmi
o uzavretí dvoch či troch prepravných zmlúv medzi rozličnými účastníkmi, na základe ktorých bol tovar
postupne prepravený na územie SR resp. ďalších členských štátov. Nákladné listy nie sú dokladom o

vyložení či naložení tovaru na konkrétny dopravný prostriedok. Len to, že tovar nebol z dopravného
prostriedku pred jeho ďalším odoslaním vyložený, neznamená, že zásielka bola prevzatá iba zdanlivo.

K faktúre č. 4100004 (FZ 00510) v tretej skupine dodaní žalobca uviedol, že túto faktúru vyhotovil
dodávateľ žalobcu podľa § 19 ods. 4 vtedy účinného zákona o DPH, keďže žalobca platil v mesiaci

september 2009 dodávateľovi (S., s.r.o.) preddavok na tovar, ktorý mu mal byť dodaný v budúcnosti.
Daňová povinnosť dodávateľa a právo na odpočet žalobcovi v súlade s týmto ustanovením vznikli dňom
zaplatenia príslušnej platby (preddavku). Tovar však nebol dodaný, čo v čase zaplatenia preddavkov
nemohlo by žalobcovi známe. Dodávateľ žalobcu nevyhotovil a žalobcovi nedoručil doklad o oprave
základudanekfaktúramnapreddavkyzanedodanýtovar.Podľa§51ods.2vtomčaseúčinnéhozákona

o DPH bol žalobca povinný vykonať odpočítanie dane v zdaňovacom období, v ktorom došlo k vzniku
daňovej povinnosti. Dodávateľ ani žalobca nesmeli s vyhotovením faktúry a vykonaním odpočítania
dane vyčkávať až do uskutočnenia dodania tovaru tak, ako to uviedli daňové orgány, nakoľko by išlo o
nezákonný postup. Keďže dodávateľ žalobcu v mesiaci február 2010 uznal svoju povinnosť zaplatený
preddavok za nikdy nedodaný tovar vo výške XX.XXX,XX eur vrátiť, bolo podľa žalobcu potrebné

vyhotoviť príslušný daňový doklad. Žalobca tvrdil, že v tejto časti je napadnuté rozhodnutie žalovaného
i prvostupňové rozhodnutie správcu dane nezákonné pre nesprávne právne posúdenie veci.

Žalobca nakoniec namietal, že mu nebolo umožnené nazrieť do zápisníc o všetkých miestnych
zisťovaniach a výsluchoch svedkov, najmä tých, ktoré sa uskutočnili v Maďarsku, hoci je to jeho zákonné

právo. Tvrdil, že týmto postupom mu bolo odňaté právo vyjadriť sa k uvedeným dôkazom, spochybniť
ich dôveryhodnosť alebo relevantnosť. Keďže nebol vopred upovedomený o výsluchoch uskutočnených
na pojednávaniach či miestnych zisťovaniach, nemohol sa ich zúčastniť, preto ide o nezákonne získané
dôkazy, na ktoré sa nesmie prihliadať.

II.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby predovšetkým namietal zmeškanie lehoty na podanie
predmetnej žaloby v zmysle § 250b ods. 1 O.s.p. a navrhol konanie z tohto dôvodu zastaviť. V ďalšej
časti vyjadrenia popísal priebeh daňovej kontroly, rozsah vykonaných šetrení vrátane medzinárodných

dožiadaní a k veci samej uviedol nasledovné:

Preverovaním reálnosti dodávok tovaru uvedených v tabuľke č. 1 napadnutého rozhodnutia bolo zistené,
že tovar uvedený na odberateľských faktúrach č. 20102023, 20102024 a 20102036 (tovar „Cu katódy
Grade A“) vyhotovených žalobcom, ktorý mal byť dodaný do Maďarska pre maďarského odberateľa U.

A. E. H.., nebolo možné preveriť z dôvodu, že uvedená maďarská spoločnosť bola nedostupná. Tovar
„Cu katódy Grade A“ v množstve 24.300 kg, uvedený na odberateľskej faktúre č. 20102032 vyhotovenej
žalobcom, ktorý mal byť dodaný do Českej republiky pre českého odberateľa N. S., s.r.o., bol fyzicky
naložený na vozidlo ŠPZ ťahača XCX XXXX, ŠPZ prívesu: XCX XXXX na Slovensku (Komárno) afyzicky vyložený z vozidla v Rakúsku (Brixlegg). To znamená, že predmetný tovar nebol dodaný do
Českej republiky tak, ako ho deklaroval žalobca predloženým CMR dokladom č. CZ Z 8065713 zo
dňa 11.02.2010, ktorý prezentuje trasu Slovensko - Česká republika (miesto nakládky tovaru Komárno,

miesto vykládky tovaru Brno), ale do Rakúska. V Českej republike došlo k neutralizácii dokladov (t.j.
k výmene dokladov). Z výsledkov medzinárodnej výmeny informácií a z výpovede svedka - vodiča
X. L. vyplynulo, že preverovaný tovar bol naložený na vozidlo na Slovensku a vyložený z vozidla v
Rakúsku, ale boli vyhotovené dva tzv. čiastkové CMR doklady, ktoré rozdeľovali jednu prepravnú trasu
na dva úseky, pričom s tovarom nebolo v skutočnosti počas prepravy z miesta fyzickej nakládky na

miestofyzickejvykládkynainýchmiestachfyzickymanipulované.Zhľadiskaprepravnýchdokladovmala
zásielka prvý prepravný doklad CMR zo Slovenska do Českej republiky a následne druhý prepravný
doklad CMR z Českej republiky do Rakúska. Vyhotovenie viacerých prepravných dokladov na jeden
pohyb tovaru bolo podľa žalovaného účelové a neodrážalo skutočný stav, pretože bolo zistené, že tovar
sa počas prepravnej trasy nikdy v Českej republike nevykladal z vozidiel a ani tu nebol na vozidlo
nakladaný. Miesto nakládky a miesto vykládky tovaru prezentované dokladom CMR bolo formálne,

nakoľko ten istý prepravca tým istým vozidlom zabezpečoval prepravu tovaru do ďalšieho miesta
uvedeného v poradí na druhom medzinárodnom nákladom doklade. Podľa svedeckej výpovede vodiča
X. L. bol tovar naložený na predmetné vozidlo na Slovensku v Komárne a vyložený bol v Rakúsku
v Brixleggu dňa 12.02.2010. Dňa 15.02.2010 bol na to isté vozidlo v Rakúsku naložený už iný tovar,
ktorý vodič viezol do Českej republiky (Čelákovice). Žalovaný ďalej uviedol, že medené katódy v tvare

platní, uložené vo zväzkoch a zviazané páskou, ktorý mal byť nakúpený na území tuzemska a mal
byť dodaný a prepravený na území iného členského štátu, je špecifický tovar, ktorý sa používa v
spracovateľských spoločnostiach ako vstupná surovina na výrobu medeného drôtu, plechov, tyčí a
podobne. Pri preverovaní reálnosti tovaru v rámci slovenskej daňovej správy nebolo možné potvrdiť
existenciu preverovaného typu tovaru, t.j. či sa jednalo o dodanie tovaru alebo o dodanie kovového

odpadu alebo kovového šrotu u tuzemského dodávateľa, ktorý mal dodať tovar spoločnosti M. V., spol.
s r.o. a ten následne žalobcovi.

Žalovaný poukázal na to, že v súvislosti s preverovaniami vykonanými správcom dane u žalobcu v rámci
daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2006, šetreniami za zdaňovacie

obdobie január až december 2008, ďalej v rámci miestnych zisťovaní vykonaných u žalobcu za obdobie
od 01.01.2006 do 31.07.2008 a v období august 2008 až august 2009 bolo zistené, že žalobca aj v týchto
obdobiach obchodoval so spoločnosťou M. V., s.r.o., od ktorej nakupoval kovový šrot. Samotný žalobca
účtoval nákup tovaru od spoločnosti M. V., s.r.o. na účte 13151 ako Cu šrot. Z odpovede Daňového
úradu Nitra na žiadosť správcu dane tiež vyplynulo, že spoločnosť M. V., s.r.o. deklarovala dodávku

tovaru „Cu katódy Grade A“ pre žalobcu až od obdobia apríl 2009, v zdaňovacích obdobiach január až
marec 2009 tento subjekt deklaroval pre žalobcu dodanie Cu materiálu. Správca dane poukázal na to,
že od apríla 2009 nadobudla účinnosť novela zákona o DPH, ktorou bolo ustanovením § 69 ods. 12
zavedené tzv. samozdanenie kovového odpadu a kovového šrotu. Na základe uvedených skutočností
považoval žalovaný za preukázané, že predmetom obchodov na vyššie uvedených dodávateľských

faktúrach bol kovový odpad (Cu - odpad), resp. kovový šrot (Cu - šrot). Z toho žalovaný vyvodil, že
nakoľko predmetom dodávky tovaru uvedeného v faktúrach od spoločnosti M. V. s.r.o. nebol tovar, pri
dodaní ktorého by uvedený platiteľ bol povinný platiť daň, ale Cu - odpad, resp. Cu - šrot, platiteľ M.
V. s.r.o. bol povinný postupovať pri vyhotovení faktúr podľa § 69 ods. 12 zákona o DPH, teda nebol pri
takto uskutočnenom obchode povinný platiť daň. Podľa názoru žalovaného žalobca porušil § 49 ods. 1

zákona o DPH tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávok tovaru vo výške XXX.XXX,XX
eur od uvedeného tuzemského platiteľa, pri ktorých nevznikla tomuto platiteľovi daňová povinnosť v
tuzemsku, pretože predmetom dodania nebol tovar, pri dodaní ktorého by platiteľ M. V., s.r.o. bol povinný
platiť daň. Povinnosť platiť daň vznikla v zmysle § 69 ods. 12 zákona o DPH žalobcovi, ktorému bol
tento kovový odpad v tuzemsku dodaný. Samotné dodávateľské faktúry, ktoré boli vyhotovené platiteľom

M. V., s.r.o. pre žalobcu, nie sú podľa žalovaného dôkazom toho, že spoločnosti M. V., s.r.o. vznikla
daňová povinnosť v tuzemsku. Predmetné faktúry je preto možné považovať iba za doklady, na ktorých
je uvedená daň.

Žalovaný uviedol, že v rámci odvolacieho konania nebolo potrebné vykonať ďalšie zistenia ohľadom

preverovaného druhu tovaru, či sa jednalo o dodanie medených katód alebo dodanie kovového odpadu
resp. šrotu, nakoľko dodávateľ spoločnosti M. V., s.r.o. - spoločnosť M. S., spol. s.r.o. podľa zistení
Daňového úradu Komárno vo svojom sídle žiadne písomnosti nepreberá, ide o prázdnu kanceláriu,
v ktorej sa nikto nezdržiava. Miestne príslušný správca dane uviedol, že má pochybnosti o reálnostiexistencie pôvodu tovaru dodávaného spoločnosťou M. S., s.r.o., nakoľko kontrola vykonávaná v
tejto spoločnosti za zdaňovacie obdobia 1-12/2007 a 1-12/2008 bola ukončená s výsledkom, že
nebolo potvrdené takmer žiadne dodanie tovaru pre uvedenú spoločnosť. Takisto maďarská daňová

správa nemohla preveriť dodávky tovaru maďarskej spoločnosti U. A. E. H.., nakoľko táto spoločnosť
je nedostupná. Maďarský odberateľ tovaru spoločnosť U. A. E. H.., ako aj maďarský prepravca
predmetného tovaru spoločnosť K.., mali podľa zistení správcu dane v preverovanom období sídla na
rovnakej adrese a ich konateľom bola tá istá osoba - N. K., ktorého žalobca navrhol vypočuť ako svedka.
Žalovaný poukázal tiež na to, že žiaden z preverovaných účastníkov predmetného obchodu nepredložil

certifikát od výrobcu alebo iný dokument, ktorý by potvrdil, že sa nejedná o Cu - odpad, resp. Cu - šrot. V
rámci výkonu daňových kontrol u žalobcu bolo podľa žalovaného zistené, že žalobca deklaroval nákup
medených katód od tuzemského dodávateľa M. V., s.r.o. aj v iných zdaňovacích obdobiach - august,
september, november, december 2009 a január 2010 a následné dodanie tohto tovaru z tuzemska do
iného členského štátu (Maďarsko) s oslobodením od dane podľa § 43 zákona o DPH pre toho istého
maďarského odberateľa - spoločnosť U. A. E. H.. Z kontrolných zistení týkajúcich sa zdaňovacieho

obdobia december 2009 (protokol z kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtuzodňa08.08.2012)vyplynulo,žekonateľomspoločnostiU.A.E.H..bolužsrbskýobčan,pričom
výzva zaslaná maďarskou daňovou správou na srbskú adresu sa vrátila bez odpovede.

K preverovaným dodávkam tovarov uvedeným v tabuľke č. 2 rozhodnutia správcu dane žalovaný

uviedol, že z odpovedí na dožiadania a z informácií získaných prostredníctvom medzinárodnej výmeny
bolo zistené, že tovar bol fyzicky naložený na vozidlá mimo územia Slovenska a fyzicky prepravený a
vyložený z predmetných vozidiel na území SR. Dopravca, ktorý tovar prepravoval, za jednu prepravnú
trasu z miesta skutočného naloženia tovaru na vozidlo mimo územia Slovenska do miesta skutočného
vyloženia tovaru na Slovensku, vyhotovil pre objednávateľa prepravy (špeditéra) dva tzv. čiastkové CMR

doklady, ktoré rozdeľovali jednu prepravnú trasu na dva úseky, a to prvý prepravný doklad z Holandska
alebo Poľska do Českej republiky a druhý prepravný doklad z Českej republiky na Slovensko. Ten istý
tovar bez toho, aby bol vyložený, predával počas prepravnej cesty dodávateľ svojmu odberateľovi v
rámci reťazového obchodu, pričom v Brne dochádzalo len k neutralizácii (výmene) CMR dokladov. Na
druhom čiastkovom CMR doklade bol zároveň aj otlačok pečiatky žalobcu, podpis a dátum, pričom

podľa tohto dokladu a zároveň podľa zistení správcu dane bol predmetný tovar vykladaný na Slovensku
v areáli PD Čuňovo Bratislava do skladových priestorov, ktorých vlastníkom bol žalobca. Žalobca k
nákupným faktúram predložil vážne lístky (záznamy o vážení vozidla), ktoré vyhotovil pre slovenských
platiteľov, ktorí mali v reťazci pred žalobcom nadobudnúť tovar na Slovensku. Správca dane zistil, že
títo tuzemskí platitelia S., s.r.o., R- H., s.r.o. a V.F., a.s., prostredníctvom ktorých mal tovar vstúpiť

na územie SR, vo svojich daňových priznaniach na DPH nedeklarovali žiadne nadobudnutie tovaru
na území Slovenska od žiadneho platiteľa z iného členského štátu resp. ani nebolo podané daňové
priznanie k DPH. Zistené bolo tiež, že ani český subjekt, od ktorého mali uvedení tuzemskí platitelia tovar
nadobudnúť, nedeklaroval žiadne dodanie tovaru z územia ČR na územie SR. Žalovaný konštatoval,
že doklady predložené správcovi dane zo strany žalobcu neboli dostatočnými dôkaznými prostriedkami,

ktorébypreukázali,žezdaniteľnéobchodyboližalobcomreálneprijatéadodanétak,akosúdeklarované
na faktúrach za kontrolované zdaňovacie obdobie.

Žalovaný ďalej dôvodil, že preprava tovaru sa začala v jednom členskom štáte a skončila na Slovensku.
Správca dane z dôvodu správnej aplikácie zákona o DPH skúmal, ktorá dodávka tovaru je pohyblivá

a ktorá nepohyblivá, nakoľko jedna dodávka tovaru v preverovaných obchodných reťazcoch môže byť
dodávkou spojenou s prepravou, čiže dodávkou pohyblivou. Ak sa jedná o jedinú prepravu toho istého
tovaru v rámci EÚ (t.j. tzv. pohyblivú dodávku), preprava môže byť pripočítaná iba jednej z dvoch
po sebe nasledujúcich dodávok a to bez ohľadu na skutočnosť, ktorá z osôb podliehajúcich dani má
právo disponovať s tovarom počas predmetnej dopravy. Uvedený záver je podľa žalovaného v súlade s

rozhodnutím ESD vo veci C-245/04 EMAG Handel Eder. Z uvedeného podľa žalovaného vyplynulo, že
slovenskí dodávatelia žalobcu mali nepohyblivú dodávku, keďže miesto dodania pri dodávke tovaru nie
je možné posúdiť podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, ale v zmysle § 13 ods. 1 písm. c/ zákona o
DPH. Predmetné dodávky tovaru od tuzemského dodávateľa neboli podľa žalovaného predmetom dane
v tuzemsku v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH a preto tuzemskému dodávateľovi nemohla

vzniknúť daňová povinnosť v tuzemsku podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Z tohto dôvodu žalobca
nemohol uplatniť právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, ktoré vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tovare alebo službe vzniká daňová povinnosť. Samotné dodávateľské faktúry vystavené
tuzemským dodávateľom pre žalobcu nie sú podľa žalovaného dôkazom toho, že zdaniteľný obchod sauskutočnil tak, ako bol deklarovaný a že dodávateľom vznikla daňová povinnosť. Tieto faktúry je možné
považovať iba za doklady, na ktorých je uvedená daň, pričom právo na odpočítanie dane sa v takomto
prípade nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu, že ju tuzemský platiteľ (dodávateľ) uviedol

na faktúre. Daňová povinnosť sa totiž viaže na uskutočnený zdaniteľný obchod v tuzemsku a nie na
vyhotovenúfaktúru,ktorásamaosebenepreukazuje,žesazdaniteľnýobchoduskutočnil.Žalobcapodľa
názoru žalovaného s ohľadom na zistené skutočnosti nepredložil také dôkazy, ktoré by zodpovedali
reálnemu skutkového stavu prepravy tovaru nakúpeného v rámci reťazového obchodu. Vyhotovené
daňové doklady sú z hľadiska nároku na odpočítanie dane použiteľné len vtedy, ak skutočnosti v nich

uvedené majú reálny a pravdivý základ. Predložené faktúry a k nim vyhotovené prepravné doklady nie sú
podľa žalovaného dostačujúcim dôkazom toho, že by žalobca mal právo na odpočítanie dane uvedenej
na predložených faktúrach.

K nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie február 2010, ktorý je uvedený
pod bodom 3 napadnutého rozhodnutia, žalovaný uviedol, že žalobca v predmetnom zdaňovacom

období zahrnul do daňového priznania k DPH aj doklad vyhotovený platiteľom S., s.r.o. (č. dokladu
4100004 zo dňa 04.02.2010) vo výške XX.XXX,XX eur (základ dane vo výške - XX.XXX,XX eur, DPH vo
výške - XX.XXX,XX eur), pričom predmetom fakturácie na uvedenom doklade bolo vrátenie časti prijatej
zálohy zo dňa 16.09.2009 k prijatej zálohe č. 4090011 (doklad int. č. FTZ č. 38709), zaradenej v evidencii
DPH za zdaňovacie obdobie 2009, na základe ktorého dokladu si žalobca uplatnil odpočítanie dane

vo výške XX.XXX,XX eur. Správca dane vykonal u žalobcu zároveň kontrolu na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2009, pričom zistil, že
nakoľko žalobca nemá nárok na odpočítanie dane z predmetného dokladu v zdaňovacom období
september 2009, nebol povinný vykonať opravu odpočítanej dane v zdaňovacom období február 2010
vo výške XX.XXX,XX eur, nakoľko správca dane na základe výsledkov zistení uvedených v protokole za

zdaňovacie obdobie 2009 neumožnil žalobcovi uplatniť nárok na odpočítanie dane na základe faktúry
FTZ č. 38709 (č. faktúry 4090011).

Záverom žalovaný uviedol, že § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb. vymedzuje formálnu stránku
uplatnenia práva na odpočítanie dane, ktoré môže platiteľ dane uplatniť, len ak má k dispozícii doklady

preukazujúce právo na odpočet podľa § 49 ods. 2 tohto zákona. Platiteľ dane môže odpočítať daň,
ak je voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dane dodané. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítanie dane z
pridanej hodnoty, sú hmotnoprávnej povahy, pričom ich splnenie preukazuje v zmysle § 29 ods. 8 zákona
č. 511/1992 Zb. daňový subjekt. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane

nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Tieto sú ako dôkaz použiteľné len vtedy,
ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť. Žalovaný konštatoval, že správca dane daňovou
kontrolou a vykonanými šetreniami objektívne spochybnil preukázanie splnenia zákonom stanovených
podmienok predloženými faktúrami, ktorých vierohodnosť a pravdivosť, s ohľadom na zistenia týkajúce
sa predložených dôkazov, nebola žalobcom preukázaná.

III.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na prejednanie
veci preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov

uvedenýchvžalobe(§249ods.2O.s.p.)adospelkzáveru,žetotorozhodnutievychádzaznedostatočne
zisteného skutkového stavu.

Z pripojených administratívnych spisov daňových orgánov oboch stupňov súd zistil, že správca dane
vykonával u žalobcu odo dňa 10.05.2010 kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu aj za kontrolované zdaňovacie obdobie február 2010, o výsledku ktorej vyhotovil
protokol zo dňa 01.07.2013, ktorý bol doručený žalobcovi na vyjadrenie a prerokovanie. Na základe
písomného vyjadrenia žalobcu k protokolu bol správcom dane vyhotovený dodatok, ktorý bol ako súčasť
protokolu zo dňa 01.07.2013 prerokovaný so žalobcom dňa 20.08.2013, kedy zástupcovia žalobcu
protokol aj dodatok k nemu odmietli podpísať tvrdiac, že zamestnanci správcu dane pri vykonávaní

daňovej kontroly postupovali v rozpore so zákonom. Protokol sa v zmysle § 15 ods. 12 zákona č.
511/1992 Zb. považoval za prerokovaný so žalobcom dňom 20.08.2013.Po prerokovaní protokolu začal správca dane voči žalobcovi vyrubovacie konanie a dňa 28.08.2013
vydal dodatočný platobný výmer č. 9900430/5/3948865/2013/Dur, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/
bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 5 Daňového poriadku nepriznal žalobcovi

nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2010 v sume XXX.XXX,XX eur a určil mu vlastnú
daňovú povinnosť za toto zdaňovacie obdobie v sume XX.XXX,XX eur.

Preverované dodávky s uplatneným nárokom na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za uvedené
zdaňovacie obdobie rozdelil do troch skupín. V prvej skupine išlo o odpočítanie dane vo výške

XXX.XXX,XX eur z nákupu tovaru na základe faktúr vyhotovených tuzemským dodávateľom M. V., spol.
s.r.o., pričom predmetom faktúr boli „Cu katódy Grade A“. Tovar uvedený na faktúrach č. FT 042/10, FT
051/10, FT 052/10 a FT 041/10 bol následne dodaný ako oslobodené dodanie tovaru s tuzemska do
iného členského štátu (Maďarsko) podľa § 43 zákona o DPH pre nadobúdateľa - U. A. E. H.., pričom
prepravu dodávaného tovaru z územia Slovenska na územie Maďarska mala fyzicky vykonať maďarská
prepravná spoločnosť K... Tovar uvedený na faktúre č. 045/10 bol dodaný ako oslobodené dodanie

tovaru z tuzemska do iného členského štátu (Česká republika) pre nadobúdateľa spoločnosť N. S., s.r.o.,
pričom prepravu tovaru mal vykonať český dopravca Q. L.. Tovar uvedený na faktúrach č. FT 044/10,
FT 059/10 a FT 060/10 bol prepracovaný na medený drôt spoločnosťou H., a.s. G..

V druhej skupine išlo o dodávky tovarov (Cu drôt, Al bločky) a odpočítanie dane v sume XX.XXX,XX

eur na základe faktúr vyhotovených tuzemským dodávateľom - L. N., a.s. L.. Správca dane
zistil, že obchodné vzťahy žalobcu s uvedeným subjektom boli v kontrolovanom zdaňovacom
období porovnateľné s obchodnými vzťahmi v iných kontrolovaných zdaňovacích obdobiach (august,
september, november, december 2009 a január 2010) v tom, že žalobca nakupoval tovar v rámci
reťazového obchodu, pričom s nákupom tovaru nebola spojená jeho preprava (jednalo sa o tzv.

nepohyblivú dodávku). Spoločnosť L. N., a.s. nakupovala predmetný tovar od svojho dodávateľa taktiež
v rámci nepohyblivej dodávky. Prostredníctvom ďalších tuzemských platiteľov mal tovar vstúpiť z
územia iného členského štátu (Česká republika) na územie SR od českého platiteľa, pričom týmto
tuzemským platiteľom nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku. Tuzemskí platitelia (spoločnosti N
N N prostredníctvom ktorých mal tovar vstúpiť na územie SR, vo svojom daňovom priznaní DPH

nedeklarovali žiadne nadobudnutie tovaru na území Slovenska od žiadneho platiteľa z iného členského
štátu, resp. ani daňové priznanie k DPH nebolo podané. Správca dane zároveň zistil, že ani český
subjekt, od ktorého mali uvedení slovenskí platitelia tovar nadobudnúť, nedeklaroval žiadne dodanie
tovaru z územia ČR na územie SR. Konštatoval, že nakoľko spoločnosť N deklarovala dodanie tovaru
pre L. N., a.s. v rámci nepohyblivej dodávky, nemohla vzniknúť spoločnosti L. N., a.s. daňová povinnosť

v tuzemsku v súvislosti s dodávkou tovaru pre žalobcu. Keďže pri predaji tovaru žalobcovi nevznikla
jeho dodávateľovi daňová povinnosť v tuzemsku, nevzniklo ani žalobcovi právo na odpočítanie dane
podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH.
Správca dane zisťoval okolnosti ďalšieho nakladania s predmetným tovarom dodaným žalobcovi bez
prepravy a zistil, že medený drôt bol dodaný tuzemskému platiteľovi L. - H., s.r.o. (odberateľská

faktúra č. 20102026). Miestne zisťovania potvrdili reálnosť predávaného tovaru, žiadna z uvedených
spoločností však nezabezpečovala prepravu tovaru, ktorý bol fyzicky naložený na vozidlo v Poľsku
a vyložený z tohto vozidla na území Slovenska v Dubnici nad Váhom. Pokiaľ ide o dodávky tovaru
„Al bločky - výrobok“, tieto podľa predložených dokladov žalobca dodal ako oslobodené dodanie
tovaru z tuzemska do iného členského štátu (Maďarska) maďarskej spoločnosti S. S. H.., pričom podľa

predložených medzinárodných nákladných listov bola odosielateľom tovaru spoločnosť I.W.S. trade,
s.r.o. G., prijímateľom tovaru bola spoločnosť S., s.r.o. H. resp. V.F., a.s. H.. Podľa prepravných dokladov
bol tovar naložený v Poľsku resp. v Holandsku, pričom k faktúre za jednu prepravnú trasu boli predložené
dvečiastkovéCMRatonajprvzPoľska,resp.HolandskadoČeskejrepublikyapotomzČeskejrepubliky
na Slovensko. Podľa pripojených záznamov o vážení mal byť tovar pre prijímateľov vážený v areáli PD

Dunaj v Bratislave patriacom žalobcovi.
Správca dane konštatoval, že nakoľko miesto fyzického naloženia tovaru na vozidlá bol v inom členskom
štáte a nie v Českej republike, ako to deklaroval žalobca CMR dokladmi, nebolo predloženými
dôkaznými prostriedkami preukázané, že zdaniteľné obchody boli žalobcom reálne prijaté a dodané tak,
ako sú dokladované na prijatých faktúrach za kontrolované zdaňovacie obdobie.

Vyššie opísané skutkové zistenia posúdil správca dane tak, ako je uvedené v písomnom vyjadrení k
obsahu žaloby.Proti dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, na základe ktorého žalovaný
rozhodnutím č. 1100301/1/587528/2013/5098 zo dňa 06.12.2013 odvolaním napadnuté rozhodnutie
správcu dane potvrdil z dôvodov uvedených v písomnom vyjadrení k žalobe.

IV.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty

nemožno odpustiť.

Krajský súd aj s ohľadom na úvodnú námietku žalovaného posudzoval predovšetkým včasnosť
podanej žaloby. V tomto ohľade dospel k záveru, že žaloba bola podaná v súlade s § 250b ods.
1 O.s.p. v rámci zákonnej dvojmesačnej lehoty od doručenia napadnutého rozhodnutia žalobcovi.
Keďže toto rozhodnutie bolo podľa obsahu spisu doručené žalobcovi dňa 02.01.2014, mala zákonná

dvojmesačná lehota uplynúť dňom 02.03.2014. Nakoľko však posledný deň tejto lehoty pripadol na
deň pracovného pokoja (nedeľa), bol posledným dňom nasledujúci pracovný deň 03.03.2014, kedy
žalobcadoručiltunajšiemusúdužalobutelefaxomo23:40hod.Uvedenépodaniedoplnildňa05.03.2014
odoslaním písomného vyhotovenia žaloby na poštovú prepravu tunajšiemu súdu. Keďže podanie
urobené telefaxom bolo doplnené v lehote 3 dní predložením jeho originálu, má sa za to, že žaloba bola

podaná v posledný deň dvojmesačnej lehoty podľa § 250b ods. 1 O.s.p. (§ 42 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku
uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,
Podľa § 13 ods. 1 zákona o DPH miestom dodania tovaru: písm. a/ ak je dodanie tovaru spojené s

odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo
preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena
b), odseku 2 a § 14;
písm. c/ ak je dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase,
keď sa jeho dodanie uskutočňuje.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru
je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode
nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako
deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe
zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru

podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 69 ods. 12 zákona o DPH pri dodaní kovového odpadu a kovového šrotu v tuzemsku je povinný
platiťdaňplatiteľ,ktorémujetentotovardodaný.Naúčelytohtozákonasakovovýmodpadomakovovým

šrotom rozumie kovový odpad a šrot z výroby alebo z mechanického opracovania kovov a kovové
predmety ďalej už nepoužiteľné vzhľadom na ich zlomenie, rozrezanie, opotrebenie alebo z podobných
dôvodov.

Podľa § 29 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové

konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli
zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinné uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,

správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Pokiaľ ide o vecné dôvody žaloby, preskúmal súd zákonnosť napadnutého rozhodnutia podľa
jednotlivých skupín preverovaných dodávok tak, ako boli zoradené v rozhodnutiach daňových orgánov
i v podanej žalobe.

Pri prvej skupine fakturovaných dodávok týkajúcich sa medených katód („Cu katódy Grade A“) postavili
daňové orgány svoj právny záver o nepriznaní odpočtu dane z predložených faktúr vystavených
spoločnosťou M. V., spol. s.r.o. v podstate na domnienke, že pokiaľ podľa zistení správcu dane zpredchádzajúcich kontrol a miestnych zisťovaní u žalobcu nakupoval žalobca od uvedeného dodávateľa
až do apríla 2009 kovový šrot/odpad, resp. Cu materiál, musel byť predmetom obchodov s touto
spoločnosťou v kontrolovanom zdaňovacom období február 2010 takisto kovový šrot/odpad a nie

medené katódy uvedené na predložených faktúrach. Súd sa musel stotožniť so žalobcom, že tento
záver stojí predovšetkým na podozrení, nie je však dostatočne dôkazne podložený a preto nemohol
pred súdom obstáť.

Správca dane vykonal rozsiahle šetrenia na preverenie reálnosti predmetných dodávok prostredníctvom

dožiadaných daňových úradov v SR i prostredníctvom medzinárodných žiadostí o výmenu informácií
adresovaných orgánom maďarskej daňovej správy, ktorých výsledkom bolo, že povahu tovaru (či išlo
o medený šrot/odpad, alebo o medené katódy) nebolo možné preveriť, nakoľko dodávateľ spoločnosti
M. V., spol. s.r.o. (spoločnosť M. S., s.r.o.) i žalobcov odberateľ v Maďarsku (U. A. E. H..) boli
nekontaktní. Skutočnosť, že k zmene predmetu obchodovania medzi žalobcom a spoločnosťou M.
V., spol. s.r.o. (z kovového šrotu resp. odpadového materiálu na medené katódy) došlo práve od

apríla 2009, kedy nadobudla účinnosť novela zákona o DPH zavádzajúca tzv. samozdanenie kovového
odpadu a kovového šrotu (§ 69 ods. 12), robí aj podľa názoru súdu zmenu predmetu fakturácie
nanajvýš pochybnou. Je to však práve daňový subjekt (žalobca), ktorého úlohou a zodpovednosťou
je uvedené odôvodnené pochybnosti odstrániť a ponúknuť orgánom daňovej správy dôkazy na
preukázanie reálnosti deklarovaných obchodov, pretože na ňom leží v daňovom konaní dôkazné

bremeno. Žalobca v daňovom konaní navrhol vykonať dôkazy výsluchom Z. X., ktorá bola v
relevantnom čase zamestnankyňou žalobcu a podpísala žalobcom predložené čestné prehlásenie k
povahe obchodovaného tovaru, ďalej konateľa spoločnosti M. V., spol. s.r.o. pána E. a štatutárneho
zástupcu maďarského odberateľa a zároveň prepravcu N. K.. Navrhol tiež vykonanie extrakcie údajov
zo spektrometra, ktorým sa mal merať obsah medi v katódach pri každej dodávke. S výnimkou vypočutia

N. K. orgánmi maďarskej daňovej správy (k iným zdaňovacím obdobiam) správca dane navrhované
dôkazy nevykonal. Tvrdenia žalobcu ohľadom reálnosti predmetných dodávok však vyhodnotil ako
nepreukázané a svoje závery oprel o dovtedajšími zisteniami podložený predpoklad, že predmetom
posudzovaných obchodov bol aj v kontrolovanom zdaňovacom období február 2010 kovový odpad,
resp. kovový šrot, ktorého dodávky nemal zaťažiť daňou dodávateľ (M. V., spol. s r.o.), ale daň mal

zaplatiť v zmysle § 69 ods. 12 zákona o DPH žalobca, ktorému preto nevzniklo právo na odpočet DPH
z dodávateľských faktúr od uvedenej spoločnosti.

Krajský súd je toho názoru, že v prípade pochybností o reálnosti deklarovaných obchodov je nutné
vytvoriť daňovému subjektu priestor pre preukázanie hodnovernosti predložených účtovných dokladov,

a to aj prostredníctvom výsluchov svedkov a umožniť mu klásť svedkom otázky. Pri hodnotení takýchto
dôkazov je samozrejme potrebné vziať do úvahy aj prípadnú osobnú zainteresovanosť svedkov na
preukázaní nimi tvrdených skutočností. Nemožno však takéto dôkazné návrhy vopred odmietnuť len
preto, že sa môžu dostať do rozporu s ostatnými zhromaždenými dôkazmi. Z uvedených dôvodov dospel
krajský súd k záveru, že vyššie opísaná argumentácia daňových orgánov, že skutočným predmetom

obchodov medzi spoločnosťou M. V., spol. s.r.o. a žalobcom bol kovový odpad, pri ktorom žalobcovmu
dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť, je nedostatočne podložená skutkovými zisteniami, čo zakladá
dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vrátenie veci žalovanému na ďalšie
konanie. Zdôrazňuje však, že pôvod a existenciu medených katód v tak veľkých množstvách, aké mali
byť podľa predložených dokladov predmetom posudzovaných obchodov, musí preukázať žalobca, čo

sa zatiaľ nestalo.

Rovnaké závery ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k povahe tovaru
dodaného spoločnosťou M. V., spol. s.r.o. žalobcovi platia aj pre tovar uvedený na odberateľskej faktúre
č. 20102032, vyhotovenej žalobcom pre českého odberateľa N. S., s.r.o., ktorý mal byť dodaný ako

dodávka oslobodená od dane do Českej republiky. Pri tejto dodávke daňové orgány spochybnili reálnosť
prepravných dokladov, podľa ktorých mal byť predmetný tovar naložený na vozidlo na Slovensku v
Komárne a vyložený v Rakúsku a nie v Českej republike, kde malo dôjsť len k výmene prepravných
dokladov. Možno len súhlasiť so žalovaným v tom, že vyhotovenie viacerých prepravných dokladov na
jeden pohyb tovaru sa javí ako účelové a neodrážajúce skutočný stav, keďže bolo zistené, že tovar sa

počas prepravnej trasy v Českej republike nevykladal a ten istý prepravca prepravil tovar až do Rakúska.
Tieto zistenia však pre posúdenie oprávnenosti uplatneného odpočtu DPH z dodávateľských faktúr od
spoločnosti Ajcor Recycling, spol. s.r.o. neboli rozhodujúce.Pri druhej skupine dodávok žalobca i žalovaný odkazujú na rozhodnutie ESD vo veci C-245/04 EMAG
Handel Eder, v ktorom súdny dvor riešil otázku vzniku daňovej povinnosti pri reťazových transakciách,
kedy je tovar odosielaný výrobcom priamo ku konečnému zákazníkovi v inom členskom štáte EÚ, avšak

ten istý tovar je pred jeho nadobudnutím konečným zákazníkom predmetom predaja medzi viacerými
subjektmi. V uvedenom prípade rakúska spoločnosť EMAG Handel Eder nakúpila neželezné kovy od
inej rakúskej spoločnosti (ďalej S), ktorá tento tovar nadobudla od dodávateľov z Talianska a Holandska.
Po uzavretí každej transakcie dala spoločnosť S svojim dodávateľom pokyn, aby tento tovar odovzdali
prepravcovi, ktorý mal tovar prepraviť priamo do priestorov spoločnosti EMAG v Rakúsku. V súvislosti

s jediným pohybom tovaru došlo k niekoľkým dodávkam tovarov. Spoločnosť S fakturovala spoločnosti
EMAG dohodnutú cenu zvýšenú o rakúsku DPH a následne si uplatnila odpočet tejto dane na vstupe.
Orgány rakúskej finančnej správy nepriznali spoločnosti EMAG uplatnený odpočet dane s odôvodnením,
že spoločnosť S fakturovala rakúsku daň neoprávnene. Rakúsky správca dane považoval plnenie
medzi dodávateľmi z Holandska a Talianska a spoločnosťou S, ako aj plnenie medzi spoločnosťou S
a spoločnosťou EMAG, za intrakomunitárne plnenie, kedy daň mal priznať a uplatniť si jej odpočet

príjemca tovaru, teda spoločnosť EMAG. Na strane spoločnosti S podľa názoru rakúskeho správcu dane
išlo o oslobodené dodanie tovaru do iného členského štátu s miestom plnenia v štáte odoslania a preto
spoločnosť S nemala fakturovať v rakúsku DPH na výstupe a spoločnosť EMAG nebola oprávnená
uplatniť si jej odpočet v Rakúsku. Súdny dvor sa zaoberal otázkou, či v prípade, ak dochádza len k
jedinémupohybutovarumedzičlenskýmištátmi,môžubyťobidvetransakciepovažovanézaoslobodené

intrakomunitárne dodania tovarov. Z jeho rozhodnutia vyplýva, že pokiaľ je dodanie tovaru spojené len
s jedným odoslaním alebo prepravou, môže byť preprava tovaru pričítaná len jednej transakcii a iba
táto transakcia môže byť oslobodená od dane ako intrakomunitárnej plnenie. Od určenia transakcie,
ktorá je spojená s prepravou (pohyblivá dodávka) sa potom odvíja daňové posúdenie transakcie, ktorá
jej predchádza alebo po nej nasleduje. To znamená, že pokiaľ je dodanie tovaru s odoslaním alebo

prepravou v rámci únie prvým z dvoch po sebe nasledujúcich dodaní, považuje sa za miesto druhého
dodania miesto v členskom štáte určenia. Naopak pokiaľ je dodanie s odoslaním alebo prepravou tovaru
v rámci únie druhým z dvoch po sebe nasledujúcich dodaní, potom k prvému dodaniu, ktoré bolo v
takomtoprípadeuskutočnenépredodoslanímaleboprepravoutovaru,došlovčlenskomštáteodoslania.
Uskutočnenú prepravu tovaru možno teda priznať len jednej konkrétnej obchodnej transakcii, pričom

ostatné transakcie sa považujú za dodania tovaru bez odoslania alebo prepravy a ich miesto plnenia
sa určuje v závislosti od toho, či predchádzajú alebo nasledujú po obchodnej transakcii spojenej s
prepravou. To znamená, že miesto dodania je buď v mieste odoslania alebo v mieste určenia dodávky.

O intrakomunitárnu dodávku do iného členského štátu oslobodenú od dane sa jedná len vtedy, ak je

tovar odoslaný alebo prepravený mimo územia členského štátu, avšak v rámci spoločenstva a to buď
predávajúcim alebo kupujúcim alebo na účet jedného z nich, pričom dodanie tovaru je uskutočnené pre
iného platiteľa dane v inom členskom štáte, než je štát začatia odoslania alebo prepravy tovaru. Pre
priradenie prepravy k určitej transakcii je rozhodujúce zistenie, či predávajúci alebo kupujúci v rámci
danej transakcie zabezpečoval prepravu a či kupujúci nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Nevyžaduje sa pritom prevod vlastníctva, ale postačuje, aby nadobúdateľ mal faktickú možnosť nakladať
s tovarom akoby bol jeho vlastník.

V prejednávanej veci bolo v súvislosti s druhou skupinou preverovaných dodávok zistené, že vo
všetkých obchodných prípadoch nadobudol žalobca tovar v tuzemsku od dodávateľa L. N. a.s., pričom

prepravu predmetného tovaru nezabezpečoval ani žalobca, ani jeho dodávateľ. Reálnosť tovaru bola
podľa zistení správcu dane v spoločnosti L. N., a.s. potvrdená. Daňové orgány oboch stupňov však
konštatovali, že dodávky tovaru od tuzemského dodávateľa (L. N. a.s.) žalobcovi neboli predmetom
dane v tuzemsku v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, preto spoločnosti L. N., a.s. nemohla
vzniknúť daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 a ani žalobca si nemohol uplatniť odpočítanie dane

podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Pre tento záver však žalovaný ani správca dane napriek rozsiahlym
šetreniam a niekoľko rokov trvajúcej daňovej kontrole nezhromaždili dostatočné skutkové podklady a
ani ich zrozumiteľným spôsobom neodôvodnili. Aj v týchto obchodných prípadoch správca dane zistil,
že preprava tovaru z miesta fyzickej nakládky v Poľsku resp. v Holandsku na miesto fyzickej vykládky
na Slovensku bola rozdelená podľa predložených prepravných dokladov CMR na dva úseky (Poľsko,

resp. Holandsko - Česká republika a Česká republika - Slovensko). Vyhotovenie viacerých prepravných
dokladov na jeden pohyb tovaru vyhodnotil ako účelové. Z rozhodnutí však nevyplýva, akým spôsobom
sa tieto zistenia premietli do vyslovených záverov, že žalobcovmu dodávateľovi nevznikla v tuzemsku
daňová povinnosť pri dodávkach tovaru, ktorého existenciu správca dane preveril. Daňové orgány podľaodôvodnení rozhodnutí skúmali, ktorá dodávka v reťazci transakcií je pohyblivá a ktorá nepohyblivá a
parafrázovali aj časť vyššie opísaných záverov ESD rozhodnutí vo veci EMAG Handel Eder, avšak bez
toho, aby na základe zhromaždených skutkových zistení určili, ktorá z dodávok v reťazci transakcií od

prvotného dodania z Holandska resp. z Poľska až po preverované nadobudnutie tovaru žalobcom bola
intrakomunitárna(pohyblivá)apretooslobodenáoddane,čisazaintrakomunitárnudodávkupovažovalo
dodanie tovaru žalobcovmu dodávateľovi (L. N. a.s.), v čom sa vôbec prejavil intrakomunitárny rozmer
preverovaných obchodov a ako sa premietol do záverov o nepriznaní odpočítania DPH z predmetných
obchodov žalobcovi.

Ani zistenia, že tuzemskí platitelia, prostredníctvom ktorých mal predmetný tovar vstúpiť na územie
SR, nedeklarovali vo svojich daňových priznaniach žiadne nadobudnutie tovaru na území Slovenska od
žiadnehoplatiteľazinéhočlenskéhoštátu(toznamenáaniodčeskýchdodávateľov),niesúdostatočným
podkladom pre závery vyslovené vo vzťahu k žalobcovi a napriek niektorým podozrivým aspektom
predmetných transakcií (najmä v súvislosti s prepravou tovaru) nie je možné konštatovať, že skutkové

zistenia dostatočne odôvodňujú záver, že žalobca bol vlastným pričinením zapojený do podvodného
reťazca transakcií, ktorých cieľom bolo profitovať na odpočítaní dane.

Pokiaľ ide o uplatnený nárok na odpočítanie DPH z fakturovaného vrátenia časti prijatej zálohy zo
dňa 16.09.2009 pre spoločnosť S., s.r.o. (bod 3 napadnutého rozhodnutia), musel súd konštatovať,

že žalovaný aj správca dane vo svojich rozhodnutiach k tomuto bodu uviedli len to, že žalobca nemal
nárok na odpočítanie dane z predmetného dokladu v zdaňovacom období september 2009 a nebol
povinný vykonať opravu odpočítanej dane v zdaňovacom období február 2010. Poukázali na výsledky
daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie september 2009, bez toho, aby sa aspoň rámcovo vyjadrili k
vecnej stránke predmetného obchodného prípadu a k argumentácii žalobcu. Súd preto na podklade

žalobných dôvodov k tomuto bodu nemohol preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia pre úplnú
absenciu odôvodnenia rozhodnutia o nepriznaní nadmerného odpočtu v tejto časti. Súdu neprináleží
vyhľadávať vecné dôvody rozhodnutia o tomto nároku v protokole z daňovej kontroly či vo vydaných
rozhodnutiach daňových orgánov týkajúcich sa iného zdaňovacieho obdobia, ktoré nie sú predmetom
súdneho preskúmania v prejednávanej veci.

Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného vychádza z vyššie opísaných dôvodov z nedostatočne zisteného skutkového
stavu. Preto postupoval podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p., rozhodnutie zrušil a vrátil vec žalovanému
na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súdu viazaný.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní priznal
žalobcovi právo na náhradu trov, ktoré vynaložil v konaní na súdnom poplatku za žalobu v sume 70 € a
na nákladoch právneho zastúpenia advokátom za štyri úkony právnej služby (§ 11 ods. 4, § 14 ods. 1
písm. a/, c/, d/, § 15 písm. b/, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb), ktoré si právny zástupca žalobcu vyčíslil sumou 285,68 €,
z toho dva úkony v roku 2014 po 61,87 € - príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie žaloby na
súd, 2x 8,04 € paušálna náhrada, dva úkony v roku 2015 po 61,87 € - 2x účasť na pojednávaní, 2x 8,39
€ paušálna náhrada. Súd tiež priznal žalobcovi náhradu výdavkov na cestovnom osobným motorovým
vozidlom právneho zástupcu v sume 99,48 € (2x Skalica - Bratislava a späť, spolu 398 km, pri spotrebe

7,2 l/100 km, 0,183 €/1 km náhrada za použitie motorového vozidla) a strate času právneho zástupcu
v sume 139,80 € (10 polhodín po 13,98 €). Celková náhrada trov právneho zastúpenia žalobcu vrátane
20% DPH predstavuje sumu 629,95 €.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.

757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom
sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.