Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. november 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/352/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413206616
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4413206616.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov

senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Vladimíra Novotného, v právnej veci žalobcu : CD Consulting,
s.r.o., so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264
29 705, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 865 421, za
ktorú koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému : O. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X.,
ul. C. XX, o zaplatenie zmenkovej sumy 700,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/253/2013-194 z 26.02.2016 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti a v časti výroku

o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou dňa 03. 04.2013 uplatnil pohľadávku na tlačive podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu (ďalej len "nariadenie č. 861/2007"). Domáhal sa zaplatenia 700,- eur so
zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 700,- eur od 19.09.2009 do zaplatenia, so 6
% ročným úrokom zo zmenkovej sumy 700,- eur od 25.01.2010 do zaplatenia a zmenkovú odmenu vo

výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 2,33 eur z dôvodu, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých
práv zo zmenky, ktorú vystavil odporca dňa 06.05.2009 na zmenkovú sumu 700,- eur, pričom sa
zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 19.09.2009 a indosovaná zmenka
je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Indosant
predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľ doposiaľ zo zmenkovej sumy nič nezaplatil.

2. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti zaplatenia zmenkového úroku 0,19%

denne zo sumy 700,- euro od 19. 09. 2009 z dôvodu späťvzatia žaloby podľa § 96 ods. 1,3 OSP zastavil
a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP nepriznal,
nakoľko si právo na ich náhradu neuplatnil. Rozhodnutie právne odôvodnil článkom 2 písm. a/ a 3
ods. 1 a 3 ods. 1, 3 Smernice (Rady) 93/13/EHS o neprijateľných zmluvných podmienkach, § 52
ods. 1 - 4, § 53 ods. 4 písm. k/ a l/, § 39) OZ (- zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov),
ust. zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (§ 2 písm. b/, § 3 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 6),
citované ust. § 265 Obchodného zákonníka (zák. č. 513/1991 Zb.) a ust. zák. č. 191/1950 Zb. (Zákona

zmenkového a šekového - článok I. § 77 ods. 1 a 2, § 10 , § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 5 ods. 1
- 3 a § 48 ods. 1 a 2). Mal za to, že súd je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora
(ESD) povinný z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský vzťah a to bez
ohľadu na to, že sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky, keď z činnosti súdu je mu známe, žepôvodný remitent - spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., v prospech ktorého žalovaná zmenku vystavila
sa zaoberá aj poskytovaním spotrebiteľských úverov, a preto si zabezpečil zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, na základe ktorej bola predmetná zmenka vystavená a vykonal dôkaz oboznámením tejto zmluvy.

Vychádzalznázoru,ženariadenieč.861/2007 včlánku9ods.1ustanovuje,žesúdurčíspôsobarozsah
vykonávania dôkazov potrebných na rozhodnutie, pričom keďže žiadne pravidlá nariadenie neobsahujú,
v súlade s týmto ustanovením je potrebné riadiť sa procesným právom Slovenskej republiky, keď žiadne
ustanovenie nariadenia nevylučuje skúmanie spotrebiteľského charakteru právneho vzťahu, ktoré je
predmetom konania, a to aj v prípade, ak je odporca prípadne nečinný; článok 7 ods. 3 nariadenia

ustanovuje len toľko, že súd má aj napriek nečinnosti žalovaného konať, vydať rozsudok, čo však
neznamená, že vydaniu rozsudku nesmie predchádzať ex offo preskúmanie, či nejde o spotrebiteľský
vzťah, keď cieľom nariadenia v žiadnom prípade nebolo v konaniach s nízkou hodnotou sporu vylúčiť
ochranu spotrebiteľa, ktorého vysoká úroveň ochrany je jedným zo základných princípov Európskej
únie a to aj prostredníctvom vykonávania dôkazov ex offo. V zmysle článku 3 nariadenia sa jedná o
cezhraničný spor, keď právomoc slovenských súdov je daná článkom 16 bodu 2 nariadenia č. 44/2001 Z.

z. o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach a vecne
príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie danej veci je v zmysle čl. 25 bod 1 písm. a/ nariadenia
č. 861/2007 okresný súd, nakoľko táto skutočnosť bola oznámená Komisii. Keďže ide o cezhraničný
spor, za rozhodné právo aplikujúc článok 6 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky určil právo podľa § 10 ods. 1 a 3 zák. č. 97/1963 Zb.

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, teda daný právny vzťah podriadil právnemu poriadku
SR, nakoľko zmenka bola vystavená v SR, v tejto bolo aj platobné miesto a sídlo pôvodného remitenta
a až indosamentom sa dostal do tohto právneho vzťahu cudzí prvok, čo však nemôže zmeniť rozhodné
právo. Konanie je písomné v zmysle článku 5 ods. 1 nariadenia č. 861/2007, avšak súd nariadil
pojednávanie, nakoľko to považoval za potrebné pre vykonanie dokazovania - oboznámením sa so

spisom sp. zn. 10Er1345/2010, zmluvou o úvere uzavretou medzi predchodcom žalobcu - spoločnosťou
POHOTOVOSŤ s.r.o. Bratislava a žalovanou, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru na
zistenie, či predmet konania súvisí so spotrebiteľskými vzťahmi s tým, aby sa strany sporu mohli vyjadriť
ku všetkým vykonaným dôkazom.

3. Konštatoval, že predmetom konania bol nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej
žalovaným pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. zo zmluvy o úvere. Posudzujúc, platnosť zmluvy, na základe ktorej vznikla pohľadávka
zabezpečená zmenkou, uviedol, že zmluva o úvere č. 4790099 je spotrebiteľskou zmluvou, keďže
napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Ide o predtlačenú

formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými
stranami sú POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci
svojej podnikateľskej činnosti, a žalovaný ako fyzická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom.
Keďže pri pochybnostiach o obsahu zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, súd musel dospieť

k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol v danom prípade poskytnutý na
výkon zamestnania zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí. Keďže účel vyznačený v zmluve („na
výkon zamestnania “) súdu preukázaný nebol, súd vychádza z toho, že uvedený úver bol poskytnutý na
súkromné účely. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých
ustanoveniach zmluvy mal za to, že zmluva (jej obsah i účel) sa prieči dobrým mravom a je v

rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto je absolútne neplatná. Z toho dôvodu
nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť
ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa článku 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi
nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv.

Pri konštatovaní nemožnosti vzniku práva na vyplnenie blankozmenky na základe neplatnosti zmluvy
o úvere poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.5.2008 sp. zn. 4 Obo 161/2007.
Žalované právo zo zmenky bolo už uplatnené predchodcom žalobcu na rozhodcovskom súde, ktorý
návrhu v celom rozsahu vyhovel. Rozhodcovský rozsudok sa mal stať exekučným titulom a na jeho
základe bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť na vydanie poverenia zamietol

a exekučné konanie právoplatne zastavil, pričom vo svojom rozhodnutí jednoznačne konštatoval rozpor
konania oprávneného s platnými právnymi predpismi. Vyslovil otázku, či zmenka a jej indosácia
nadmerne nesťažili, alebo neznemožnili spotrebiteľovi presadiť vlastné spotrebiteľské práva, vrátane
práva na ex offo súdnu ochranu (rozsudok súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 ažC-244/98). Zmenka totiž objektívne znamená výrazné sťaženie práv vystaviteľa zmenky napr. sťažené
uplatňovanie kauzálnych námietok, prísna lehota na námietky a právo veriteľa na vyplnenie blanko
zmenky. Po indosácii zmenky sa právne postavenie vystaviteľa zmenky vzniknutej zo spotrebiteľskej

zmluvy ešte viac sťažuje ak nie je priamo až znemožnené. Žalobca sa striktne pridržiaval práv, ktoré
sú vo všeobecnosti priznávané majiteľovi zmenky po jej indosácii a za irelevantné považoval právo
spotrebiteľa podľa čl.6 ods.1 smernice Rady 93/13/ES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, podľa ktorého sa členské štáty majú postarať o to, aby bol spotrebiteľ zbavený účinkov
neprijateľných zmluvných podmienok a vo svetle uznesenia súdneho dvora C-76/10 (POHOTOVOSŤ

proti Korčkovská ) aj plnenia úrokov a poplatkov pri neuvedení ročnej percentuálnej miery nákladov.
Článok 6 smernice sa rovná kogentným ustanoveniam vnútroštátneho práva a poskytovanie ochrany
je treba naplniť v rovine pravidiel verejného poriadku, teda vždy a za každých okolností. Zmenkové
práva žalobcu a môžu byť v rozpore so spotrebiteľskými právami žalovaného keďže spotrebiteľské
právo vnáša osobitosti do tradičného súkromného práva a táto skutočnosť aj predurčuje jeho prednosť
a zákaz jeho zneužitia ( nález Ústavného súdu ČR vo veci IV.ÚS 457/10, podľa ktorého je zákaz

zneužitia práva silnejší než dovolenie dané právom a teda výkonu práva, ktorý je jeho zneužitím
nemôžu súdy poskytnúť ochranu, lebo by to bolo v rozpore nielen s § 3 OZ, ale predovšetkým čl.36
Listín). S poukazom na uvedené mal súd za to, že nie je možné akceptovať právnu prax, v dôsledku
ktorej dochádza k využitiu resp. zneužitiu zmenkových inštitútov v neprospech jednej zmluvnej strany.
Samotná formálnosť zmenkového práva nemôže byť argumentačnou základňou, z ktorej by súdy

mali pri posudzovaní obdobných prípadov vychádzať. Je to práve zmenkové právo, ktorého základné
princípy či inštitúty sú zneužívané. Bez existencie legislatívnych mechanizmov umožňujúcich zabrániť
vyššie naznačeným postupom, je dôležité, aby sa v aplikačnej praxi hľadali také východiska, ktoré
by zneužívaniu práv zabránili. Poukázal aj na historický výklad zákonodarcu, ktorý postupne uzákonil
ich úplný zákaz (§ 17 ods.3 zákona č.129/2010 Z.z.). Indosácia zmenky je tiež v zjavnom rozpore s

ustanovením § 54 ods.1 OZ, podľa ktorého si spotrebiteľ ani inak nesmie zhoršiť svoje postavenie. Z
dôvodublízkostiprincípovzmenkovéhoprávajeprerozhodovaciučinnosťsúdovinšpiratívneprelomenie
prísnej formálnosti zmenkového práva nemeckou judikatúrou (rozsudok BGH, 25.2.1965 - II. ZHR
191/62 Hamm). Ak dohoda o vypĺňacom práve pri blankozmenke nezohľadňuje vyššie uvedené práva
spotrebiteľa a umožňuje indosáciou zmenky vymôcť od spotrebiteľa plnenie z neprijateľných podmienok,

ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Bez platnej dohody o vypĺňacom práve niet platnej zmenky
(rozsudok NS SR vo veci 4Obo 161/2007). Neplatnosť zmenky potom determinuje výsledok sporu. V
prejednávanej veci s poukazom na uvedené právne závery mal za to, že zmenka je neplatná, nakoľko
bola vystavená v rozpore so zákonom a spôsob, akým sa pôvodný veriteľ a následne žalobca domáhal
svojich práv na základe takto vystavenej zmenky, čo hodnotil ako obchádzanie zákona, teda zámernom

použití prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav
z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že bolo
potrebné vychádzať výlučne z predloženej zmenky, predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok
neakcesorickej povahy. Poukázal na smernica Rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii
zákonov, ktoré síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje, ale podľa čl. 10

členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň
zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Hlavným rizikovým prvkom potom v danej veci je z pohľadu
ochrany spotrebiteľa abstraktný charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní
práva zo zmenky prihliadal na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o
spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Rešpektovanie výlučne

abstraktného charakteru zmenky je, vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ, neprijateľné. Ak by
pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky vnútroštátny súd vôbec nemal možnosť hodnotiť
obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, išlo by o
podstatné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. Napriek
abstraktnému charakteru zmenky už ustanovením § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere bolo zakázané splniť dlh zmenkou alebo šekom.
Veriteľ smel podľa zákona prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru, len ak šlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola
maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane

zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne
30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore
s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie
vydať. Právny predchodca navrhovateľa zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku napriekvýslovnému zákazu prijal a následne ju previedol na navrhovateľa, a preto bola zmenka vystavená v
rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a s právom Európskej únie. Vystavením zmenky v rozsahu
nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto cenného papiera, bolo zhoršené postavenie

žalovaného, čo odporuje právnym predpisom na ochranu spotrebiteľa, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, a preto na podklade takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne
indosovaná. Na takomto závere nič nemení ani skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava, platná do
31. 12. 2010, umožňovala používať zmenky aj v spotrebiteľskom vzťahu, pretože zmenkové právo ako
také v súdnom konaní znevýhodňuje žalovaného ako zmenkového dlžníka, a keďže podľa článku 7 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna
právna úprava, ktorá umožnila za istých okolností do 31. 12. 2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských
vzťahoch, je nepoužiteľná. Z uvedených skutočností súd dospel k záveru, že z takejto zmenky nemohol
vzniknúť platný zmenkový záväzok.

4. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalobca domáhajúci sa jeho zmeny a

vyhovenia žalobe a priznania náhrady trov odvolacieho konania v uplatnenej výške. Mal za to, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - strane sporu sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie je aj
prekvapivým rozhodnutím, čo vyplýva zo skutočností, že žalovaná uplatnený nárok nepoprela, ale

najmä vyplýva z rozporu napadnutého rozhodnutia s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR,
(na ktorú v odvolaní poukazuje). Uviedol, že podľa dostupných informácií ani žalovaná dokazovanie
žiadne nenavrhla, pričom toto je v sporovom konaní ovládané prejednacou zásadou a prejednacia
zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou. Predložil súdu ako dôkaz o
svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti

predpokladané zák. č. 191/1950 Zb. dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu
zmenkovej sumy a jej príslušenstva, pričom zo strany žalovanej žiadnych námietok nebolo, a preto
neexistovalaokolnosť,ktorábyodôvodňovalavykonanieďalšíchdôkazovnevyhnutnýchprerozhodnutie
vo veci. Uviedol, že ust. § 120 ods. 1 OSP je možné využiť len výnimočne a v danej veci súd mohol
a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky,

keďže z uskutočnených prednesov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté
dôkazy - v danom konaní súd svoj postup vôbec nezdôvodnil, že predpokladom vydania rozsudku
bolo výlučne predloženie originálu zmenky, keď zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v
listine ako takej samo jeho právo navrhovateľa. Ďalej vyslovil, že žalovaná mohla vzniesť námietky
voči zmenke, ak tak však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu

uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej nariadením - súd samotný nie je legitimovaný na to, aby
námietky voči zmenke vznášal za žalovanú a ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti
súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie a
súd iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností a z vlastnej iniciatívy vykonal dokazovanie,
ktoré údajne preukazovalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa, teda neobjektívne podporil žalovanú

v tomto konaní bez jej vôle. Dodal, že súd prvej inštancie navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal
podľa neho z nesporných skutočností, ktoré však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania.
Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol, takéto skutočnosti
jednoznačne nemožno považovať za nesporné, keďže účastníci sa k nim nikdy nevyjadrili, a ak
súd na týchto údajne nesporných skutočnostiach založil svoje meritórne rozhodnutie, toto rozhodnutie

nepochybne je postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť, prvostupňový súd dospel
k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie
príslušných predpisov a práva Európskej únie, súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že je v zmysle
§ 39 Občianskeho zákonníka neplatná dohoda o vyplnení zmenky a zároveň uviedol, že nakoľko
zmluva o úvere je absolútne neplatná, návrh zamietol. Poukázal na to, že je majiteľom zmenky, a nie

je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, zmenka je bez vád, ktoré by ju činili neplatnou,
zmenka je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať,
či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené - prvostupňový súd sa aplikáciou
príslušných ustanovení o zmenke upravených zák. č. 1511950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval
predmet sporu, v konaní si uplatňuje bezpodmienečne záväzok odporcu, že za zmenku zaplatí, avšak

súd vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Poukázal na to, že
prvostupňový súd ignoroval § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého jednoznačne vyplýva, že žalovaná vo
všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z
jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky; keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaná, týmmenej tak môže činiť sám súd, keď tiež dôkazné bremeno spočíva na žalovanej (povinnej) a nie na ňom
ako oprávnenom a prenesenie dôkazného bremena pri kauzálnych námietkach nie je možné, je síce
prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky, avšak námietka musí byť vznesená

zo strany žalovanej a predovšetkým tá nesie v tejto situácii dôkazné bremeno, nie je prípustné, aby
túto úlohu a iniciatívu na seba (proti vôli odporcu) prevzal súd a suploval aktivitu žalovanej, pričom
uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, a preto v záujme zachovania rovnosti strán súd nie
je oprávnený žalovaného na nich ani upozorniť. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením
ust. § 5 ods. 1 OSP, porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol

na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní
vedenom podľa nariadenia vykonané bez návrhu, vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t. j. neplatný
právny úkon, uvedený záver súdu však vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré nikto v konaní
nevzniesol, sú po indosovaní v zásade neprípustné a zmluvný vzťah medzi odporcom a remitentom
je po indosovaní irelevantný, pričom tento vzťah - jeho obsah mu nie je ani známy. Poukázal na
rozsudok NS ČR zo dňa 22. 08. 2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, ktorý vychádzal z rovnakej právnej

úpravy, a teda je tento judikát aplikovateľný na prejednávanú vec. Vzhľadom na úplnú samostatnosť,
oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou
podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, a že tomuto zákonu odporuje; zmenka uplatnená v tomto
konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku, a uplatňovaný nárok
je tak v celom rozsahu dôvodný. Považoval za potrebné vyjadriť sa i k záveru o tom, že dohoda o

vyplňovacom práve blankozmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku - samotný
zákon pripúšťal vystavenie zmenky, limitovaná bola len výška zabezpečenia, zmenka preto mohla byť
používaná a aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vypĺňovacom práve zákonodarca
pripúšťal, z čoho vyplýva, že dohoda o vypĺňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť
neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava

explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Poukázal na uznesenie KS v Banskej Bystrici zo
dňa 21. 11. 2013, sp. zn. 43CoZm/10/2013 a uznesenie KS v Košiciach zo dňa 13. 06. 2014 sp. zn.
4CoZm/3/2014 vydané v skutkovo a právne zhodnej veci žalobcu, ktoré rozhodnutia potvrdzujú jeho
závery.

5. Vyjadrenie k odvolaniu zo strany žalovaného podané nebolo.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného

sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok v odvolaním
napadnutej zamietajúcej časti je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.
Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP opakovať tie

isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v preskúmavanom rozhodnutí, vrátane citácie ustanovení
právnych predpisov vzťahujúcich sa na posudzovaný prípad. Využijúc postup podľa ust. § 387 ods. 2
CSP sa obmedzuje len na skonštatovanie jeho správnosti.

7. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je

ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Predmetom konania pred súdom prvého stupňa bola žaloba na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4
ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“). Na jeho základe sa žalobca
domáhal zaplatenia uvedenej zmenkovej sumy s príslušenstvom a trov konania. Podľa predloženého
návrhu je žalobca ako indosatár nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná,

pričom indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrená doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov
od vystavenia“. Indosant predložil zmenku na zaplatenie, lebo vystaviteľ pohľadávku doposiaľ neuhradil.10. Žalobca sa v odvolaní zameral predovšetkým na zdôraznenie platnosti príslušnej zmenky a
jeho námietky boli prejavom snahy o nepripustenie akéhokoľvek súdneho prieskumu okolností vzniku
zmenky a vykonania dokazovania v tomto smere. Odvolací súd sa nestotožnil s jeho argumentáciou.

Jednou zo základných zásad práva Európskej únie je zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné
zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a zároveň sú povinné zabezpečiť, aby sa nekalé
podmienky v spotrebiteľských zmluvách neuplatňovali, resp. neboli záväzné. Vzhľadom na to aplikáciou
procesného práva má súd túto povinnosť naplniť, čo znamená, že v prípade uplatnenia nároku zo
zmenky súd musí ex offo skúmať, či vystaviteľom zmenky nie je spotrebiteľ. Cieľom Nariadenia nie je

obmedziť súdy pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie
technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a
najmenej zaťažujúcim spôsobom. Znenie článku 4 Nariadenia nemožno preto vykladať tak, že by na
základe neho nemal súd k dispozícií iné dôkazné prostriedky než príslušné tlačivá, a nemal by ani
možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Z Čl. 8 a 9
uvedeného Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná

možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné. Zjednodušená forma konania podľa Nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho
dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi, ak nie je ustanovené inak,
procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z Čl. 19 Nariadenia.

11. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov ako základný procesný predpis platný
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie dôkaznú povinnosť upravoval v ustanovení § 120, ktoré v
tretej vete odseku 1 umožnilo súdu výnimočne vykonať aj iné než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak
ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade predložená zmenka má svoj

základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach
právneho predchodcu navrhovateľa so spotrebiteľskou úverovou zmluvou. S ohľadom na výnimočnosť
spotrebiteľského vzťahu a potreby súdnej ochrany spotrebiteľa súd prvého stupňa správne skúmal
charakter tohto vzťahu. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere bol preukázaný bez akýchkoľvek
pochybností. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv v praxi je poväčšine to, že sú pre spotrebiteľa

vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver
poskytnutý právnym predchodcom navrhovateľa túto charakteristiku spĺňa, pričom súčasťou zmluvy o
úvere boli všeobecné úverové podmienky, ktoré odporca ovplyvniť nemohol, lebo boli vopred pripravené
pre veľký počet spotrebiteľov. Dodávateľ mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v
priebehu konania nebolo preukázané, že úver bol poskytnutý odporcovi za účelom výkonu zamestnania.

S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade
pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp.
jeho právny nástupca. Dôkaznú povinnosť si žalobca nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu
vzniknutého medzi právnym predchodcom navrhovateľa a žalovaným rovnaký vplyv, ako keby v zmluve
účel jej uzatvorenia uvedený nebol.

12. Odvolací súd preto neprijal právny názor žalobcu, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom
nároku zo zmenky sa má vychádzať výlučne z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný
abstraktný záväzok neakcesorickej povahy. Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 (ďalej
len „Smernica“), síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje, ale podľa

čl. 10 Smernice jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek v spotrebiteľských
zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Pojem vhodnej ochrany
spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom na čl. 14 Smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany
spotrebiteľa. Vhodnú ochranu spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany
spotrebiteľa vyplývajúci z predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ zahŕňajúci aj povinnosť

vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom
z pohľadu ochrany spotrebiteľa je abstraktný charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri
uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky.

13. Rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru zmenky je však vo svetle judikatúry Súdneho
dvora EÚ neprijateľné. Súdny dvor EÚ už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej špecifiká
súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľom
a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľaustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS musí byť poskytnutá spotrebiteľovi, čo potvrdzuje aj Čl. 14
Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky vnútroštátny
súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých

zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o
porušeniezásadyefektivity.Vtakomtoprávnomrežimejenemožnéalebominimálneneprimeraneťažké,
aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, ak by v konaní o vymáhaní pohľadávky nebolo možné
skúmať nekalosť zmluvných podmienok.

14. Čo sa týka dohody o vyplňovacom práve zmenky, táto - ak má byť právom akceptovateľná
ako prejav zmluvnej autonómie - musela byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán.
Slobodná vôľa vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej
dohody však žiadne informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovanú nevyplývajú. Žalobca
a ani jeho právny predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej
podmienky nemôžu zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona

neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech odporcu. Kým rešpektovanie tohto princípu
v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere,
jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa prichádza do úvahy len výnimočne, ak to odôvodňujú
konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach
ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa.

Neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v oblasti spotrebiteľských právnych
vzťahov mu nemôže byť na ujmu. Vystavením zmenky bolo odporcovi zhoršené jeho zmluvné
postavenie. Pritom potreba vystavenia a odovzdania zmenky dodávateľovi nevyplývala odporcovi zo
zmluvy, ale len zo všeobecných úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne významné aj
ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je
pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a preto na podklade takéhoto

dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná.

15. Zmenkové právo ako také v súdnom konaní znevýhodňuje žalovaného zmenkového dlžníka a
keďže podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky, vnútroštátna právna úprava, ktorá umožnila zmenky používať (do 31.12.2010) aj v

spotrebiteľských vzťahoch, javí sa byť spornou. Žalobca v odvolaní namietal vadu konania spočívajúcu
v prekvapivom rozhodnutí prvostupňového súdu, čo považoval za vadu konania spočívajúcu v odňatí
možnosti konať pred súdom. Prvoinštančný súd v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia konštatoval
svoj postup, preto námietka žalobcu o prekvapivom rozhodnutí je nepravdivá. Odvolací súd nezistil
žiadne vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť.

16. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poukázal na spoločné stanovisko občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia zo dňa 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach
návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, ktoré správnosť prijatých
záverov (oboch) súdov potvrdzuje.

17. Tiež zákon č. 191/1950 Sb. a OSP reagovali na prijaté rozhodnutie zákonom č. 438/2015 Z.z.
účinným od 23.12.2015. Doplnil v čl. II. Zákon č. 191/1950 Sb. v §17 ods.1 o novú vetu a doplnil odsek
2. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak je žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky
vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na

jeho vlastných vzťahoch k vystavovateľovi alebo k predošlým majiteľom vždy. V konaní, v ktorom sa
uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky, sa z úradnej povinnosti prihliada na skutočnosti odôvodňujúce
námietky podľa odseku 1, ktoré by ten, kto je žalovaný zo zmenky mohol uplatniť, ak jeho záväznosť
zo zmluvy vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Poznámka pod čiarou odkazuje príkladmo
na § 52 OZ, § 5a zákona č. 250/207 Z.z. Tento zákon v čl. I. zmenil a doplnil OSP v § 79 o odseky

3,4, § 114 ods.2 OSP, v ktorých upravil náležitosti žaloby pri nároku uplatnenom zo zmenky a sakciu
za nesplnenie povinnosti spočívajúcej v posudzovaní nároku titulom spotrebiteľskej zmluvy a poučenie
žalovaného o možnosti uplatňovania námietok. Uvedené tiež správnosť prijatých záverov potvrdzuje.18. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie založil na neplatnosti zmluvy o úvere pre hrubé narušenie
rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch. Zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon, z ktorého veriteľovi nemohlo

vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky. Žalobca v dôvodoch odvolania neuviedol k uvedenému
právnemu posúdeniu veci nič, argumentoval len tým, že prvostupňový súd nemohol založiť svoj názor
na skúmaní tohto právneho úkonu, ktorého nebol účastníkom konania a mal rozhodovať len na základe
ním predloženej zmenky. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj prijaté stanovisko NS SR v judikáte R
93/2015, odvolací súd považuje tento odvolací dôvod za vyvrátený.

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola
žaloba zamietnutá za vecne správny a ako taký ho podľa § 387 CSP ako potvrdil.

20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko

mu trovy odvolacieho konania nevznikli.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).