Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 21Scud/31/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200374
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014200374.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu

JUDr. Eriky Čanádyovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu: G.ł K. L., bytom X. 6, XX-
XXX L., D., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1,
za účasti pribratého účastníka konania: REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO:
47 237 198, v konaní o preskúmanie rozhodnutiu žalovaného č. 15068-2/2014-BA zo dňa 14.1.2014,
takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Žalobný návrh z a m i e t a.

Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 31.03.2014 označenou ako „odvolanie proti rozhodnutiu
Sociálnej poisťovne ústredie č. 15068-2/2014-BA zo dňa 14.1.2014“ sa žalobca domáhal preskúmania
a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. č. 15068-2/2014-BA zo dňa 14.1.2014 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“, „preskúmavané rozhodnutie“, „rozhodnutie žalovaného“, „rozhodnutie druhostupňového
správneho orgánu“), ktorým žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového
správneho orgánu - Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 44990-1/2013-CA zo dňa 17.9.2013,
ktorým prvostupňový orgán rozhodol, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. od
8.2.2012podľaSlovenskejlegislatívy.Žalovanýpredmetnéprvostupňovérozhodnutiesprávnehoorgánu
potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. V napadnutom rozhodnutí žalovaný správny orgán poukázal na
ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a), § 7 ods. 1 písm. c) bod 1 zákona, § 3 ods. 1 písm. a), §14 ods.
1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Žalovaný konštatoval, že
zamestnanec je vedený v registri poistencov v Sociálnej poisťovni ako zamestnanec zamestnávateľa
od 4.1.2012. Zamestnávateľ je právnická osoba zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu

Žilina, oddiel Sro, vložka č. 55897/L dňom zápisu 04.01.2012. Žalovaný ďalej uviedol, že od vstupu
Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú
koordinačné nariadenia, nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971 a jeho vykonávacie
nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné
nariadenia, Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 a Rady č. 988/2009 a
vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ES 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa
vykonáva nariadenie č. 883/2004. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II.

základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy
dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii,
že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Poukázal na články 13 (3) a
na čl. 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.06.2012. Pri súbehu poistení, v ktorýchsa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať
na dotknutú fyzickú osobu v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré
koordinujú sociálne zabezpečenie. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia

sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia povinné
navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje
služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby,
ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej
legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v čl. 6, 15 a 16 vykonávacieho

nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu, v danom prípade miesta
výkonu práce. Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje
nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie.
Sociálnej poisťovni, ústredie bolo dňa 04.07.2013 poľskej inštitúcie ZUS w Opole doručené oznámenie
o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia s
tým, že žalobca v období od 08. februára 2012 predbežne podlieha právnym predpisom sociálneho

zabezpečenia Slovenskej republiky. Žalovaný poukázal na čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia, podľa
ktorého sa stáva predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov definitívnym do dvoch mesiacov
odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované
v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4
alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenou príslušným úradom členského

štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo, že
zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Sociálna poisťovňa ústredie v súlade s čl. 16 (3) odmietla prijať
určenie uplatniteľných právnych predpisov Slovenskej republiky, pretože u zamestnávateľa REPRUF,
s.r.o., Palárikova 76, Čadca na základe kontrol vykonaných Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca
Národným inšpektorátom práce bolo konštatované, že firma REPRUF, s.r.o. je schránkovou firmou a

na území Slovenskej republiky k reálnemu výkonu činností jej zamestnancov nedochádza. Neprijatie
určenia uplatniteľnej legislatívy bolo zaslané poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS w Opole
listom zo dňa 28.08.2013. Na základe uvedených skutočností žalovaný, ako odvolací orgán dospel
k záveru, že žalobcovi nevzniklo od 08. februára 2012 povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Sociálnej poisťovni bola doručená

informácia Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli
firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských SZČO zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch.
V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc
poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej
činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za

účelom správneho vykonania koordinačných nariadení bola Inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS
Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy
a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na
územie Slovenskej republiky bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného
vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať

uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. Tieto skutočnosti oprávňujú sociálnu
poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky,
ktorú sociálna poisťovňa nevykonáva podľa zákona o sociálnom poistení, ale na základe kompetencií
príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej legislatívy. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie
miesta výkonu činnosti, teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho

zabezpečenia je určenie registrového sídla alebo miesta podnikania. V tomto smere poukázal na
rozhodnutie na prípad Planzer Luxembourg Sarl C-73/06. Uviedol, že je zrejmé, že registrované
sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria
spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s
inštitúciami v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania, v rámci

skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a
správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov
pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientom, sídlo, ktoré určuje politiku
spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie, vrátane
bankovníctva a miesto náboru zamestnancov a podobne. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky

registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva v štáte, v
ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania.
Kontrolou u zamestnávateľa v jeho registrovanom sídle Palárikova 76, Čadca bolo zistené, že
zamestnávateľ na uvedenej adrese samostatnú kanceláriu nemá. Na uvedenej adrese sídli ACARTUS,Slovakia, s.r.o., Čadca. Dňa 26.02.2013 sa na uvedenej adrese nenachádzal žiadny zamestnanec,
ani konateľ spoločnosti REPRUF, s.r.o.. Opätovne bola vykonaná kontrola dňa 05.03.2013, kedy sa
na adrese nachádzali p. Anna Kalina Kucharska, konateľ spoločnosti a pán Kazimierz Podcerkiewny,

splnomocnený konať za spoločnosť REPRUF, s.r.o.. V rámci kontroly sa zistilo, že doklady
zamestnávateľa sa nachádzajú na adrese D. XX, W., pracovné zmluvy sú zamestnancami uzatvorené
od 28.06.2012 na 4 hodiny mesačne, po tomto dátume na 10 hodín mesačne, všetci zamestnancovi
spoločnosti REPRUF, s.r.o. roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na
území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo

prostredníctvom pošty. Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa nespĺňa
základné kritéria registrového sídla spoločnosti. Mal za to, že rozhodnutie je súladné so zákonom

Proti predmetnému rozhodnutiu žalovaného riadne a včas bola podaná žaloba, ktorou žalobca žiadal
napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukazoval na neprimerané
použitie čl. 11 (2) a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, hoci sa v tejto veci

nemal uplatniť, pretože žalobkyňa nevykonáva len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu
na Slovensku, vzhľadom na tento fakt sa voči žalobkyni uplatňuje čl. 13 (3) základného nariadenia.
Ďalej poukazoval na neprimerané použitie čl. 11 ods. 2 písm. a neuplatnenie základného nariadenia
v dôsledku pričinenia sa k situácii žalobkyňa podlieha v tom istom čase, v čase legislatívy dvoch
rôznych členských štátov. Žalovaný neuviedol právny základ prijatého rozhodnutia. V odôvodnení, kde

cituje veľa ustanovení rôznych zákonov, ale medzi nimi neexistuje žiadny konkrétny právny základ.
Poukázal na to, že v spoločnostiach boli urobené kontroly, ktoré preukázali, že zamestnávateľ má všetky
dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce. Namietal takisto porušenie čl. 87 ods. 1 Zákonníka
práce. Namietal tiež predpoklad, že práca sa bude konať v sídle spoločnosti, zatiaľ čo v pracovnej
zmluve je ustanovené, že práca sa musí vykonávať na území Slovenska. Takisto namietal základ

vydaného rozhodnutia na neoprávnenom vyhlásení ZUS, že práca má marginálny charakter, pričom
pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska - lex laboris, teda ZUS ako poľská
inštitúcia miesta bydliska nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť, ale
toto oprávnenie patrí výhradne Sociálnej poisťovni.
Žalobca poukazuje na to, že prácu vykonáva ako SZČO v Poľsku a na Slovensku vykonáva, resp. je tiež

aktívnyatátoprácanepredstavujemarginálnycharakter,tedanaňusavzťahuječl.13ods.3základného
nariadenia. Dĺžku pracovnej doby na Slovensku pracovná zmluva stanovuje 10 hodín za mesiac a v
Poľsku žalobca vykonáva prácu na vlastný účet, najviac 160 hodín za mesiac a preto zamestnanie
na Slovensku je viac ako 5%, teda tá práca nie je prácou o marginálnom charaktere. Neoprávnené
prijatie záverov, že práca na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. zahŕňa činnosti

vykonávané doma. Taktiež neoprávnený predpoklad, že nájomná práca na základe pracovnej zmluvy
pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. je realizovaná v rámci hlavného predmetu podnikania, zatiaľ čo žalobca
vykonáva prácu na vlastný účet v úplne odlišnom charaktere, pre spoločnosť REPRUF, s.r.o. vykonáva
prácu promotóra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho klientom.
V bode II. žaloby namietal porušenie čl. 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním platnosti

pracovnej zmluvy, ľubovoľné, nie slobodné hodnotenie dôkazov a odmietnutie pripustenia ako dôkaz
dokladov uvedených žalobkyňou. Takisto poukazoval na nesprávne posúdenie zápisnice z kontroly
vykonávanej Sociálnou poisťovňou, pobočka Čadca a teda uznanie, že práca nie je v skutočnosti
vykonávaná, zatiaľ čo žalobkyňa pracuje na území Slovenska, nie je nevyhnutné v meste, ktoré je sídlom
spoločnosti. Rozhodnutie je vydané na základe nesprávneho posúdenia skutkového a právneho stavu

veci.
Žalobca uviedol tiež, že vykonáva podnikateľskú činnosť na vlastný účet a dodatočne uzatvoril dňa
01.02.2012 pracovnú zmluvu s firmou REPRUF, s.r.o. so sídlom v Čadci, Palárikova 76 na území
Slovenskej republiky. Z dôvodu novej zmluvy žalobca podal návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie
príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, v ktorom ako príslušná

legislatíva bola uvedená legislatíva Slovenska v súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia. Práca
spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. Nesprávne bol
použitý vo vzťahu k žalobcovi aj čl. 11 (2) (a) základného nariadenia č. 883/2004. Žalobca bol na základe
pracovnej zmluvy registrovaný pre potrebu poistenia v Slovenskej republike a príslušná slovenská
inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO. Existoval doklad vydaný

inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie, vydaný na základe predmetnej
pracovnej zmluvy. Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia, osoba, ktorá nastupuje do nájomnej práce
v inom členskom štáte únie podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v
ktorom nájomnú prácu vykonáva. Vylúčený je preto príležitosť určenia náležitého práva pre tento právnyvzťah, ako je uvedené v norme týkajúcej sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia. Pomer
sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska - lex loci laboris. Tento zákon podľa zásady
koordinácie, ktorá je opakom harmonizácie národných systémov zavedením pojmov a inštitúcií EÚ -

priradená je klasifikácia pracovníka ako zamestnanca v zmysle nariadenia č. 883/2004 Z.z.. Založenie
žalovaného na rozhodnutí ZUS ako poľského orgánu miesta bydliska žalobcu nie je v súlade s platnými
predpismi Európskej únie, pretože ZUS je oprávnený iba uviesť platné právne predpisy v súlade s čl. 13
ods. 3 nariadenia č. 883/2004, čiže s právnymi slovenskými predpismi odo dňa uzatvorenia pracovnej
zmluvy. Poľský poisťovací orgán nemal právomoc posúdiť existenciu poistného vzťahu v právnom

zmysle. Toto posúdenie môže byť vykonané iba na základe označených kolíznou normou predpisov
miesta zamestnania a môže byť vykonané len orgánmi príslušných používať tieto pravidlá. Žalobca teda
podlieha právnym predpisom viac ako jednej krajiny a takýto výsledok je aj v rozpore s účelom čl. 48 až
51 zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorá má zabezpečiť, aby zamestnanci v dôsledku používania
práva voľného pohybu, nestrácali dávky splatné im podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia
členského štátu. Sociálna poisťovňa vykonala kontrolu zamestnávateľa žalobkyne, ktorá však bola

vykonaná tendenčným spôsobom s cieľom vylúčenia žalobkyne zo sociálneho zabezpečenia na
Slovensku. Sociálna poisťovňa nepožiadala spoločnosť, aby preukázala zamestnávateľovi, akékoľvek
dokumenty a je ťažké predvídať, aké požiadavky môže mať kontrolujúci orgán. Zamestnávateľ predložil
zamestnancom Sociálnej poisťovne dokumentáciu personálu žalobcu s prihliadnutím na správy z
vykonanej práce. Prácu vykonáva žalobca s príslušnou frekvenciou uvedenej v pracovnej zmluve podľa

vôle zamestnávateľa. Náplňou práce je kontaktovanie potenciálnych klientov, propagácia a prezentácia
činnosti zamestnávateľa a jeho zákazníkov. Nedôvodne žalovaný tvrdí, že práca nie je vykonávaná,
pretože zamestnanci v spoločnosti REPRUF, s.r.o. neboli počas kontroly v sídle spoločnosti, pričom
v zmluve sa nevyžaduje od žalobcu, aby bol v sídle spoločnosti. Dokladom o vykonaní práce na
Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú odovzdávané zamestnávateľovi a ktorý

zostáva ich jediným disponentom. Pre zamestnávateľa potvrdením vykonávania prác je predloženie
doplnených podľa návodu štvrťročných výkazov, ktoré žalobkyňa systematicky predkladala spoločnosti.
Pracovné inštrukcie dostáva žalobca od svojho zamestnávateľa s príslušnými materiálmi potrebnými
pre výkon práce. Za prácu dostáva žalobkyňa náležitú odmenu stanovenú v pracovnej zmluve na
uvedenýbankovýúčet.Sohľadomnakontrolyvykonávanéuzamestnávateľažalobkyňamátiežprotokol

o kontrole, ktorý dodatočne potvrdzuje výkon práce a správne fungovanie spoločnosti a najímania
zamestnancov v súlade s platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky. Tieto kontroly neodhalili
žiadne nedostatky a preto bolo zistené, že práca bola legálna a vykonaná a príspevky sú pravidelne
platené.Námietkyzostranyžalovaného,ženebolaprácavykonanásúneopodstatnené,pretožežalobca
má výkazy z vykonanej práce, ako aj doklady o pobyte na Slovensku. Logické je teda uznanie, že v

prípade, ak je žalobca zamestnaný na Slovensku, má výkazy o vykonanej práci, potvrdenie o pobyte
v hotely, vtedy pobyt na Slovensku bol využitý pre skutočné vykonanie práce. Žalobca si je vedomý
toho, že veľa rovnakých spoločností vykonáva činnosti v rozpore s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
Spoločnosť zamestnávateľa je však právne fungujúcou spoločnosťou, ktorá zadáva prácu, platí mzdy
a reguluje pohľadávky týkajúce sa príspevkov a daňovej povinnosti. Spoločnosť REPRUF, s.r.o. má

sídlo na Slovensku už dva roky. V Čadci riadené jednou osobu predstavenstvo má kľúčové rozhodnutia
pre riadenie a rozvoj spoločnosti rovnako aj uzatvára pracovné zmluvy so zamestnancami. Majiteľ
firmy rozhoduje o politických smeroch činností spoločnosti po konzultácii so slovenským právnikom
spoločnosti G. zo spoločnosti ACARTUS so sídlom v Čadci, ktorá vykonáva účtovníctvo a právne služby.
Administratívne a účtovné doklady sú uložené v sídle spoločnosti. Spoločnosť má bankový účet v

banke CBD, pobočka Čadca, z tohto účtu sú realizované všetky verejnoprávne záväzky spoločnosti.
Žalovaný mylne uvádza, že trvalé bydlisko vlastníka spoločnosti má nejaký význam v tomto prípade.
Jedná sa o kapitálovú spoločnosť, nie o osobnú spoločnosť. Spoločnosť REPRUF, s.r.o. je ekonomicky
efektívna a je to spojené s prenájmom a externej firmy, ktorá podporuje spoločnosť. Preto spoločnosť
nemusí zamestnávať svojich administratívnych pracovníkov. Neexistujú žiadne predpisy, ktoré by

vyžadovali držanie titulu vlastníctva spoločnosťou priestorov, v ktorých pôsobí. Žalovaný sa dopustil
diskriminácie poľských občanov pracujúcich na Slovensku ako spolupracovníci žalobkyne obdržali
overené dokumenty A1 a vykonávanie práce v ich prípade nebolo nikdy spochybňované. Tento problém
bude prezentovaný žalobcom v jeho žalobe o porušení zákonov spoločenstva. Z týchto dôvodov žalobca
považoval žalobu za dôvodnú.

Žalovaný podal k žalobe vyjadrenie zo dňa 27.6.2014, pričom uviedol, že žalovaný nezdôvodnil výrok
rozhodnutia tým, že zamestnanci na území Slovenskej republiky vykonávajú tzv. marginálne činnosti
ako uvádza žalobca vo svojej žalobe. Takisto poukázal na to, že prihláška do poistenia nemôžezakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia
v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Takisto nesúhlasí s tvrdením, že by sa
žalovaný dopustil hrubej diskriminácie poľských občanov zamestnaných na území Slovenskej republiky.

Tieto tvrdenia sú neopodstatnené. Na základe schválených postupov pobočky Sociálnej poisťovne
rozhoduje o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E101/PD A1, resp. o nevzniku
povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu
ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. Taktiež poukázal na to,
že nerozhodoval o neplatnosti pracovnej zmluvy žalobcu, ale o povinnom nemocenskom poistení,

povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca
na území Slovenskej republiky na základe jeho pracovnej zmluvy. Žalovaný sa stotožnil so zisteným
skutkovým a právnym stavom vo veci. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný namietal
proti určeniu uplatniteľných právnych predpisov Slovenskej republiky v súlade s čl. 16 (3) nariadenia,
dňa 14.2.2014 bolo žalovanému zo strany poľskej inštitúcie oznámené, že žalobca podlieha právnym
predpisom Poľskej republiky.

Pribratý účastník konania sa k žalobe vyjadril písomne, podaním doručeným súdu dňa 13.10.2014.
Pribratý účastník konania žiada zrušiť rozhodnutie žalovaného, pričom poukazuje na to, že vznesené
námietky sú dôvodné, pričom bolo porušených množstvo predpisov zákona o Európskej únii a neboli
prešetrené námietky voči napadnutému rozhodnutiu. Vo veci žalobkyne kľúčovou okolnosťou je, že

vždy vykonáva prácu na základe pracovnej zmluvy na území Slovenska. Poukázal na to, že práca
žalobkyne je objednávaná na základe písomného zadania na vykonanie práce. Zamestnanci majú
bezvýhradnú povinnosť raz v roku sa zúčastniť na trojtýždňovej pracovnej ceste, ktorá je zorganizovaná
prostredníctvom účastníka konania. V ostatných mesiacoch môže žalobca cestovať na pracovisko
samostatne. Počas tohto výjazdu sa zamestnanci zúčastňujú na potrebných školeniach a súčasne sú

im predkladané ciele a predpoklady zamestnávateľa na nadchádzajúci kalendárny rok. Zamestnancom
sa vtedy pripomínajú ich práva a povinnosti. Spoločnosť má k dispozícii dokumenty z pracovných
ciest v podobe prepravných listov, listiny zamestnancov nahlásených do komerčného poistenia, ktoré
zabezpečujú ochranu ich života a zdravia počas cestovania a pobytu v zahraničí, prihlasovacie karty
potvrdzujúce pobyt v hotely a taktiež správy z vykonanej práce. Taktiež jednotliví pracovníci majú

relevantné dôkazy v podobe bilingov za medzinárodné rozhovory, či pokladničné doklady za zakúpené
tovary a služby. Takisto sú k dispozícii potvrdenia mesačných prevodov miezd za vykonanú prácu
v prospech spoločnosti na svoj bankový účet, ktorého číslo uvádzajú v obsahu pracovnej zmluvy. Z
vykonávania práce má žalobca povinnosť podávať štvrťročné správy o vykonávaní práce. Žalobca si
plní svoje povinnosti a predložil všetky správy z vykonanej práce. Za vykonanú prácu dostáva patričnú

mzdu na svoj bankový účet. Registračným sídlom spoločnosti je adresa 022 01 Čadca, Palárikova
76, kde si spoločnosť prenajíma priestory na vykonávanie podnikateľskej činnosti. V sídle spoločnosti
je skladovaná účtovná a personálna dokumentácia. Na administratívnu činnosť bola získaná vonkajšia
firma, ktorá navrhla veľmi atraktívnu sadzbu za každého zamestnanca zamestnaného prostredníctvom
spoločnosti vo výške 4,33 euro na osobu. Matematický výpočet určil, že pre účastníka konania je

ekonomickejším a niekoľkokrát lacnejším riešením využívať outsorcing účtovných a personálnych
služieb a zamestnávať vonkajšiu kanceláriu, ktorá sa bude starať o spoločnosť. Okrem námietok
uvedených prostredníctvom účastníka konania je potrebné taktiež citovať rozsudok Súdneho dvora zo
dňa 30.03.2006 vo veci C-10/05, podľa ktorého okrem toho, mzda že vykonané platby tvorí základnú
vlastnosť pracovného vzťahu, avšak ani obmedzená výška mzdy, ani pôvod finančných prostriedkov, z

ktorých je vyplácaná, nemôžu mať žiaden vplyv na to, či daná osoba nie je zamestnancom podľa zákona
Európskej únie. V judikatúre Súdneho dvora sa uvádza, že ak je príjem zo zárobkovej činnosti nižší ako
životnéminimum,aleboaknormálnapracovnádobaneprekračujeurčenýpočethodínvtýždnineexistuje
prekážka, aby bola osoba uznaná takouto činnosťou za zamestnanca podľa čl. 48 a čl. 119 Dohovoru
EHS alebo na základe iných smerníc hovoriacich o zamestnávaní občanov z iných členských štátov.

Práca navrhovateľa nepredstavuje marginálnu prácu, keďže zaberá viac ako 5% času venovaného na
podnikateľskú činnosť. V posledných protokoloch z kontroly predložených prostredníctvom navrhovateľa
vrátane odvolania, neboli zistené žiadne pochybenia zo strany spoločnosti a preto Sociálna poisťovňa
na základe ľubovoľnej interpretácie z protokolov vyvodzuje protichodné závery oproti skutkovému stavu.
Účastník konania žiada, aby sa priklonil k odvolaniu žalobcu a napadnuté rozhodnutie zrušil.

Krajský súd v Žiline vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa ospravedlnili žalobca a aj žalovaný (č.l. 61
a 64 súdneho spisu). Pribratý účastník konania svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil a aninežiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Súd vec prejednal aj v neprítomnosti žalobcu,
žalovaného a pribratého účastníka konania s poukazom na § 250g ods. 2 O.s.p..

Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po vykonanom dokazovaní dospel
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol, a to z nasledovných
dôvodov:

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov

sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“, „základné nariadenie“) čl. 13: Vykonávanie
činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s ods. 1.“

Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - čl. 14 týkajúceho sa spresnenia čl. 12 a 13 základného
nariadenia, bod 5a - „Na účely uplatňovania hlavy druhej základného nariadenia sa pod pojmom

„registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v
ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správ.“
bod 5b - „Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa
zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky
prípady podľa tohto článku.

Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti právnych predpisov) - všeobecné
pravidlá, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného
členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

Podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia (1) - „Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých
členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu v
mieste bydliska.“
Podľa čl. 16 (2) - „Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne
predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia, čl. 14

vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom
určeníuplatniteľnýchprávnychpredpisovurčenejinštitúciekaždéhočlenskéhoštátu,vktoromsačinnosť
vykonáva.“
Pod čl. 16 (3) - „Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2,
sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi

dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy
neboli definitívne určené na základe ods. 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala
inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom,
že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.“
Podľa čl. 16 (4) - „Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku

ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie
jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo
samotných úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu
vzájomnou dohodu a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14
vykonávacieho nariadenia.“

Podľa čl. 16 (5) - „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo
definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.“

Podľa rozhodnutia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia
Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov

sociálneho zabezpečenia, Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia v bode
7 ustanovila (2010/C 149/03) čl. 5 ods. 3 nariadenia (ES) 987/2009) umožňuje, aby príslušná inštitúcia
v prípade pochybností požiadala inštitúciu v mieste pobytu alebo bydliska o overenie informácií, ktoré
poskytla príslušná osoba alebo platnosti dokumentu.Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona je
fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti

podľa tohto zákona.

Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnanca
uvedeného v § 4 ods. 1 vzniká odo dňa právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3

ods. 1 pís. a) a ods. 2 a 3, zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu

Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v
štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č.
987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel,

ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej
činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň
vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali
systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto
pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie

systémy sociálneho zabezpečenia alebo, aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom
štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci
pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich
bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len
„SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j.

na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti,
úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho
zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch
sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti
platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už

dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo
samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol
vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie
na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec
(SZČO)nemôžuvykonávaťzárobkovúčinnosťnaúzemíinéhočlenskéhoštátu.Akjeosobazamestnaná

alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu,
v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v
inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút
vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok.

Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo SZČO v
dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba, ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha slovenskej
legislatíve:
a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v
dvoch alebo viacerých členských štátoch, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska

na Slovensku,
b) nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má
registrované sídlo alebo miesto podnikania na Slovensku,
c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania sa
nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012),

d) je súčasne zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte.

Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie
(ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch alebo
viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských

štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa
skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO
zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu,v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých
vykonáva podstatnú časť svojej činnosti.

Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych
predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch
mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť
vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko.

Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z
29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie
EurópskehoparlamentuaRady(ES)č.987/2009zodňa16.09.2009(ďalejlen„vykonávacienariadenie“)
a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO v
dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobca vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo nebolo
v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, že by reálne,

faktickyžalobcavykonávalčinnosťzamestnancauzamestnávateľaREPRUF,sr.o.,sosídlomPalárikova
76, Čadca (ďalej len „zamestnávateľ“, „označený zamestnávateľ“), ktorého miesto podnikania resp. sídlo
bolo na území SR.

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že kontrolou so zameraním na preverenie reálneho

výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 04.01.2012 do 26.02.2013
bola vykonaná fyzická kontrola u zamestnávateľa v registrovanom sídle zamestnávateľa - Palárikova 76,
Čadca a to od 26.2.2013 do 8.3.2013. Bolo zistené, že zamestnávateľ na uvedenej adrese samostatnú
kanceláriou nemá, dňa 26.02.2013 sa na uvedenej adrese nenachádzal žiadny zamestnanec, ani
konateľ spoločnosti REPRUF, s.r.o.. Dňa 05.03.2013, kedy bola vykonaná opätovne kontrola na

adrese spoločnosti sa nachádzali pani Anna Kalina Kucharska, konateľ spoločnosti a pán Kazimierz
Podcerkiewny, splnomocnený konať za spoločnosť REPRUF, s.r.o.. V rámci kontroly bolo zistené,
že doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na adrese Palárikova 76, Čadca. Pracovné zmluvy so
zamestnancami boli uzatvorené od 28.06.2012 na 4 hodiny mesačne, po tomto dátume na 10 hodín
mesačne. Všetci zamestnanci spoločnosti REPRUF, s.r.o. roznášajú letáky na požiadanie poľských

firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky, pričom zamestnávateľ zadáva prácu
zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo prostredníctvom pošty. Žalovaný konštatoval, že kontrolou
zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR sa nepodarilo
preukázať na základe relevantných skutočností, že na žalobcu sa do 8.2.2012 vzťahuje slovenská
legislatíva. Žalovaný odmietol tiež prijať určenie uplatniteľných právnych predpisov SR v súlade s čl. 16

(3) nariadenia.

Podľa názoru Krajského súdu v Žiline žalobca v danom prípade nepreukázal reálny výkon činnosti
zamestnanca u označeného zamestnávateľa. Ani dokladmi v rámci správneho konania, resp. dokladmi
pripojenými v žalobe - štvrťročné správy o vykonaní prác opatrené vizitkami firiem, tieto súd vyhodnotil

ako nekonkrétne, z hľadiska dátumu, miesta vykonania prác, ako aj rozsahu prác, nepreukázal žalobca
reálne vykonávanie činnosti zamestnanca na území SR. Miesto vykonania prác je uvedené len ako
Bratislava, Poprad, nie je v nich uvedený konkrétny dátum vykonania prác, ako aj rozsah prác, ktoré
sa mali v uvedených firmách, ktorých vizitky sú súčasťou fotokópii štvrťročných prác, realizovať. Doklad
o vyplatenej mzde zamestnancovi zo strany zamestnávateľa nie je dôkazom o reálnom vykonávaní

pracovnej činnosti zamestnanca. Záznam z výkonu inšpekcie práce nesúvisel ani podľa názoru súdu s
prešetrovaním reálneho výkonu činnosti zamestnancov označeného zamestnávateľa.

Ani z týchto listinných dôkazov, podľa názoru krajského súdu, žalobca nepreukázal konkrétne
vykonávanie prác podľa pracovnej zmluvy na základe ktorej mal vykonať práce promotéra služieb

a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa. Promotér (z anglického
promotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je
zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie,
často má podporiť ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o
samotnej značke či už výrobku alebo služby. Práca zamestnanca bola definovaná v pracovnej zmluve

ako kontakt s potencionálnymi klientami zamestnávateľa a jeho klientov, prezentácia a propagácia
činnosti zamestnávateľa a jeho klientov, zabezpečenie písomných študijných podkladov, materiálov a
technického vybavenia pre realizáciu a priebeh internetových školení .Úlohou promotéra nemôže byť
len fyzické odovzdávanie vizitiek resp. letákov rôznych firiem, bez ďalšieho. Ani predložené doklady vkonaní pred súdom nepreukázali realizáciu pracovnej náplne obsiahnutej v pracovnej zmluve , ktorú mal
žalobca vykonávať od 8.2.2012 na území SR.

Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného
nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území
Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch
tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia

predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných
členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a
aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho
nariadenia).

Tak žalobca ako aj jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa doručovali

napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v konaní neuniesli dôkazné
bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového správneho
orgánu, závery správy o kontrole zo dňa 8.3.2013, ktorá bola jedným z podkladov pre rozhodnutie
žalovaného. Dôkazy, ktoré žalobca produkoval v žalobe a aj v správnom konaní nepreukazujú
skutočnosť, že by reálne, v súlade s dohodnutými pracovnými podmienkami, pre označeného

zamestnávateľa od 8.2.2012 žalobca prácu reálne vykonával.

Potom záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobcovi nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy, je súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú

podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v
pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobcovi bol vydaný registračný
list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej boa označený identifikačnými údajmi a bol označený
aj jeho zamestnávateľ REPRUF, s.r.o, Čadca. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o
skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa.

Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) zákona
č 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti
a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia
statusu zamestnanca, ktorý žalobca v konaní nepreukázal.

Žalobca v správnom konaní, ani dôkazmi, ktoré pripojil k podanej žalobe nepreukázal, že od uzavretia
pracovnej zmluvy dňa 8.2.2012 vykonával u označeného zamestnávateľa konkrétny dojednaný druh
práce - promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa.
Neuviedol skutkové tvrdenia a relevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za

konkrétneobdobieod8.2.2012,preukázal.Pretokrajskýsúdkonštatuje,žežalobcavkonaníbolpovinný
uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bol spôsobilý vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi
preukázať, aký konkrétny rozsah prác od 8.2.2012 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom
práce podľa pracovnej zmluvy vykonával. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu v podanej žalobe, že je
poškodený na svojich právach. Žalobca mohol skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od

uzavretia pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách, aké konkrétne produkty,
služby prezentoval, propagoval, s
ktorými osobami jednal a pod., ktoré by rozsah ním vykonaných prác pre zamestnávateľa, potvrdili.

Keďže bolo preukázané, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v

Poľskejrepublikeanevykonávačinnosťzamestnancauzamestnávateľasmiestompodnikanianaúzemí
SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú
činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre
aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný
reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských štátoch.

Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku,
upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať
v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č. 461/2003Z.z. vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003 Z.z.
upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ
žalovanýrozhodolmeritórneakonštatovalspolusprvostupňovýmrozhodnutím,žežalobkyniodurčitého

dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný
a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať.

Nedôvodné sú námietky žalobcu vo vzťahu k vykonávaniu činnosti zamestnancov na území SR, že
títo vykonávajú tzv. marginálne činnosti na území SR, nakoľko rozhodnutia správnych orgánov z týchto

skutočností vôbec nevychádzajú. Podľa názoru súdu v danom prípade nebolo potrebné sa zaoberať
ani skutočnosťami registrového sídla zamestnávateľa, keďže nebol preukázaný reálny súbeh dvoch
činností- zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch, tak ako to súd vyššie
zdôvodnil.

Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods. 1

a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje
v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti.

Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods.
1 O.s.p. žalobu zamietol.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobca
nemal v konaní, nevzniká mu preto právo na náhradu trov konania, súd mu preto náhradu trov konania
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch
vyhotoveniach.

Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p.