Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/21/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111229954
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4111229954.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.
Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej, v právnej veci žalobcu: Peter R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L. XXX/X, XXX XX A., zastúpeného JUDr. Ivetou Lenčéšovou, advokátkou so sídlom Farská
28, 949 01 Nitra, proti žalovanej: E. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/XX, XXX XX A., zastúpenej:
JUDr. Ing. Q. P., W. XX, XXX XX A., o zaplatenie sumy 3.015,02 eura a o vzájomnom návrhu žalovanej

o zaplatenie sumy 7.770 14 eura, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
7C/186/2011-284 zo dňa 05.11.2015 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch týkajúcich sa zamietnutia žaloby,
náhrady trov štátu a trov konania z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, žalobcovi uložil povinnosť uhradiť trovy
štátu vo výške 47,22 eura do troch dní, zamietol vzájomnú žalobu žalovanej a o trovách konania
rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu. V odôvodnení rozsudku súdu uviedol,
že pôvodne matka žalobcu ako vlastníčka pozemku sa žalobou podanou dňa 07.10.2011 domáhala
vypratania nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. A. - parcely registra E č. 1356/1 - ostatné plochy o
výmere 265 m2, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, ktorú žalovaná oplotila a užívala ju neoprávnene,

a žiadala zaplatiť aj bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľnosti. V priebehu konania žalobkyňa
zomrela a pozemok zdedil jej syn, súčasný žalobca, na základe osvedčenia o dedičstve č. k. 10D
42/2012-31.Dňa23.07.2012došlokvyprataniunehnuteľnostiakzastaveniukonaniavtejtočastižaloby.
Predmetom konania zostalo vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 3.015,02 eura za užívanie
pozemku za obdobie od 07.10.2008 do 23.07.2012. Žalovaná voči žalobcovi podala vzájomnú žalobu
na zaplatenie sumy 10.650 eur ako náhrady vynaložených nákladov a zhodnotenia pozemku. Súd po

vykonaní dokazovania konštatoval, pozemok užívali ešte pred rokom 1973 rodičia žalovanej a na súde
prebehlokonania,vktoromsarodičiažalobcu,R.R.smanželkouD.R.(pôvodnoužalobkyňou)domáhali
voči E. P. (otcovi žalovanej) vydania nehnuteľnosti - parcely č. 1356/26, odstránenia plota, základov
garáže a porastov. Rozsudkom č. k. 7C 562/73-16, zo dňa 26.11.1973 súd vtedy žalobe vyhovel a na
jeho základe uznesením č. k. E 904/74-2 zo dňa 07.05.1975 nariadil aj výkon rozhodnutia. K vydaniu
pozemku nakoniec nedošlo a keďže spis bol skartovaný, súd nemohol zistiť, prečo výkon rozhodnutia

nebol zrealizovaný a prečo pozemok vydaný nebol. V odôvodnení rozsudku je uvedené, že "do tejto
cesty vozili miestni občania rôzny odpad", preto sa E. "domáhal na MNV, či by cestu nemohol užívať on.
Vtedajší predseda MNV T. mu v roku 1965 povedal, že si cestu môže zahradiť a užívať, na základe čoho
celý priestor parc. č. 1356/26 vyčistil, ohradil a začal užívať". Sám žalobca potvrdil, že na pozemku bolo
v minulosti smetisko, a nevedel objasniť, prečo nebol zrealizovaný výkon rozhodnutia; uviedol že "jeho
otec sa toho už pravdepodobne nedomáhal". Súd mal za preukázané, že na pozemku bolo v minulosti

skutočnesmetisko,ktorédlhérokyčistiliprávnipredchodcoviažalovanejaajonasmanželom.Zdôvodu,
že išlo o susediacu parcelu s ich pozemkom, túto si s povolením predsedu MNV ohradili, aby zabrániliďalšiemu rozširovaniu smetiska. Predkovia žalobcu o pozemok v tom čase, keď bolo na ňom smetisko,
nemali záujem. Žalovaná pozemok vypratala po podaní žaloby dňa 23.07.2012.

2. Zamietnutie žaloby súd prvej inštancie odôvodnil tým, že právo uplatnené žalobou - právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného užívania pozemku - je v rozpore s dobrými mravmi,
pretože predkovia žalobcu nemali záujem o pozemok v čase, keď bolo na ňom smetisko, a to aj napriek
tomu, že na vydanie pozemku mali exekučný titul (rozsudok) a že sa viedol aj výkon rozhodnutia.
Pozemok ponechali tak a keďže sa nachádzal v susedstve pozemku rodičov žalovanej, títo ho začali

(so súhlasom MNV) užívať. Súd na daný prípad aplikoval ustanovenie § 3 ods. 1, § 35 ods. 1, §
123, § 126 ods. 1, § 451 ods. 1,2, § 456 a § 131 ods. 1 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že
medzi stranami nebolo sporné vlastníctvo k predmetnej parcele, a aj preto žalovaná po podaní žaloby
pozemok napokon vypratala. Sporné zostalo to, či žalobcovi vzniklo právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia za dobu užívania pozemku žalovanou a či žalovanej vzniklo právo na úhradu nákladov
spojených s údržbou pozemku. Vychádzajúc formálne zo znenia Občianskeho zákonníka podľa názoru

súdu nárok oboch strán sporu by bol daný. Súd zistil, že všetkým zainteresovaným bolo už v r. 1974
zrejmé vlastníctvo pozemku, na ktorom bolo vtedy smetisko susediace s pozemkom žalovanej, a v
snahezabrániťďalšiemurozširovaniusmetiskadošlokjehooploteniuprávnymipredchodcamižalovanej
a k jeho následnému dlhoročnému čisteniu. Súd konštatoval, že pred podaním žaloby bol pozemok
žalovanej ponúknutý na predaj, čo však odmietla, a za situácie dlhoročného užívania pozemku s

konkludentným súhlasom predchodcov žalobcu a aj jeho samotného by bolo v rozpore s dobrými
mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) požadovať zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške
obvykléhonájomného.Opozemoksatotižvlastnícidlhérokynezaujímaliažalobcanemalanitakzáujem
o samotný pozemok, ako o jeho predaj a zisk z neho. Po dosiahnutí jeho vypratania ho napokon ani
nevyužíva. Z doloženej fotodokumentácie je zrejmé, že ide o úzky pás trávnatého pozemku, tiahnuceho

sa pozdĺž cesty, ktorý je samostatne nevyužiteľný. Vyhovenie žalobe ako aj vzájomnej žalobe by bolo v
rozpore s dobrými mravmi a žalovaná výšku nároku uplatňovanú v konaní ani nepreukázala.

3. V konaní bol vyhotovený znalecký posudok na stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia na návrh
žalobcu, ktorý zložil preddavok vo výške 300 eur. Znalcovi bolo priznané znalečné v sume 347,22 eura a

vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní, u ktorého nie sú dané predpoklady na oslobodenie od súdnych
poplatkov, súd ho podľa § 148 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov, účinnom do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“) zaviazal uhradiť trovy, ktoré platil štát z
rozpočtových prostriedkov súdu v sume 47,22 eura. Vychádzajúc z toho, že išlo o žalobu žalobcu voči
žalovanej a vzájomnú žalobu žalovanej voči žalobcovi a obe žaloby boli zamietnuté, súd s odkazom na

ustanovenie § 142 ods. 2 OSP nepriznal žiadnej zo strán náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý zamietajúci
výrok rozsudku zmeniť a žalovanú zaviazať na zaplatenie sumy 3.015,02 eura. Uviedol, že rozsudok
napáda v rozsahu jeho prvého, druhého a štvrtého výroku z dôvodu, že podľa § 205 ods. 2 písm.

f) OSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd
správne a v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci potrebný na rozhodnutie vo veci samej,
no nesprávne aplikoval ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože na použitie tohto
inštitútu neboli zistené a preukázané relevantné skutkové okolnosti. Vlastnícke právo je najdôležitejším
a základným vecným právom a zároveň jedným z ústavnoprávne chránených základných práv. Ide o

absolútne právo, ktoré pôsobí voči všetkým subjektom. I výkon vlastníckeho práva môže byť limitovaný
obmedzujúcim kritériom dobrých mravov, avšak len za výnimočných okolností, ktoré musia tkvieť v
nepoctivom konaní účastníka konania, resp. jeho šikanóznom výkone práva, a musia byť založené
na dôkladných skutkových zisteniach, ktoré smerujú k presvedčivému záveru o nesúlade výkonu
práva a s dobrými mravmi. Aplikácia ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie byť v

súdnej praxi mechanická, prichádza do úvahy skôr výnimočne a zároveň nesmie viesť k oslabeniu
princípu právnej istoty. Argumenty súdu prvej inštancie podľa neho neobstoja. Navyše niektoré tvrdenia
súdu nevyplývajú zo skutkových zistení (ako napr. tvrdenie o nevyužiteľnosti pozemku). On považuje
rozsudok za zmätočný, nejasný a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Uviedol tiež, že s
prihliadnutím na územný plán obce ide o pozemok stavebný. V odvolaní poukázal aj na obsah v

konaní vyhotoveného znaleckého posudku Ing. Dáše Sedláčkovej. Nepodloženým zostal záver súdu
o nevyužiteľnosti pozemku, ktorý sa nezakladá na žiadnom dôkaze. Nesúhlasil ani so záverom, že
jeho právni predchodcovia nežiadali pozemok vydať, aj keď disponovali exekučným titulom. Povinným
v tom čase bol podľa rozsudku E., a nie žalovaná. Podľa žalobcu nie je správne „trestať“ ho za to, žeprávo podľa rozsudku nebolo vykonané a že konal v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná pozemok
nevypratala na základe predchádzajúcich mimosúdnych výziev a on vzniknutú situáciu riešil od vstupu
do vlastníckeho práva. To, že pozemok jeho právni predchodcovia neužívali, je v súlade s ich právom

užívania, ku ktorému nikoho nemožno nútiť; vlastník môže svoju vec ponechať skaze alebo ju aj zničiť. K
argumentácii, že mal záujem o predaj pozemku a o zisk z neho, uviedol, že ide o jeho dispozičné právo,
a ak konal v súlade so svojím právom, nemohol súčasne konať protiprávne. Žiadneho protiprávneho
konania sa teda nedopustil a súd poskytol ochranu neoprávnenej držbe proti jeho vlastníckemu právu,
pričom zároveň zaviedol precedens, podľa ktorého je možno užívať cudziu vec bez povinnosti odplaty

a bez dostatočného a presvedčivého zdôvodnenia. Namietal aj nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 142
ods. 2 OSP v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania. Daným rozsudkom boli totiž obaja účastníci
neúspešní, čo nie je možné zamieňať s čiastočným úspechom.

5.Žalovanávpísomnomvyjadreníkodvolaniunavrhlanapadnutýrozsudokpotvrdiť.Uviedla,žetvrdenie
žalobcu o nesprávnom aplikovaní § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zavádzajúce a v rozpore s

objektívnou materiálnou pravdou. Posudzovanie pojmu dobrých mravov patrí voľnej úvahe súdu a
z hľadiska preukázania existencie rozporu s dobrými mravmi možno posudzovať iba výkon práv a
povinností vo forme existujúcich právnych úkonov, resp. vo forme faktického správania sa účastníkov
občianskoprávnych vzťahov. V konaní bolo preukázané nepoctivé a špekulatívne správanie sa právneho
predchodcu žalobcu a aj samotného žalobcu, ktorému súd ochranu neposkytol. Pri hodnotení toho, či

je konkrétne konanie v súlade alebo v rozpore s dobrými mravmi, je vždy potrebné prihliadať na čas,
miesto a na okolnosti, za ktorých došlo ku konkrétnemu konaniu a správaniu sa účastníkov. Výpoveďou
samotného žalobcu bolo preukázané, že jeho rodičia v čase výkonu rozhodnutia nemali záujem o
vydanie pozemku, a s ohľadom na výpoveď svedkyne D. je zrejmé, že jediným dôvodom ich nezáujmu
bola snaha vyhnúť sa nákladom na odstránenie smetiska; preto pre nich bolo lepšie smetisko ponechať

v ďalšom užívaní rodičov žalovanej. Až do predžalobnej výzvy zo dňa 21.06.2011 sa pozemku a ani
platenia nájmu nedomáhali. Zo strany rodičov žalovanej a aj jej samotnej išlo o dlhoročné čistenie
pozemku, ktorého náklady na uvedenie do stavu ku dňu 23.07.2012 presahovali žalobcom požadovanú
sumu 3.015,02 eura. Pozemok daného tvaru a veľkosti ona nemohla účelne hospodársky využívať
a nemala z neho žiadny ekonomický prospech. Preto vydanie bezdôvodného obohatenia vo forme

obvyklého nájomného by bolo v rozpore s dobrými mravmi. V súvislosti s námietkou žalobcu k výroku
o trovách konania navrhla aplikáciu ustanovenia § 150 OSP.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
účinnéhood1.júla2016,ďalejlen„Civilnýsporovýporiadok“alebo„CSP“),viazanýrozsahomadôvodmi

odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) a po
prejednaní veci urobil záver, že rozsudok v napadnutej časti v prvom, druhom a štvrtom výroku je nutné
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1
CSP. Rozsudok v časti o zamietnutí vzájomnej žaloby žalovanej o zaplatenie sumy 7.770,14 eura pre

absenciu odvolania nadobudol právoplatnosť.

7. Predmetom konania je jednak žaloba žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany
žalovanej vzniknutého na základe toho, že bez právneho dôvodu užívala pozemok, ktorý bol vo
vlastníctve pôvodnej žalobkyne D. a ktorý v súčasnosti patrí žalobcovi. Bezdôvodné obohatenie z

väčšej časti vzniklo v čase, kedy žalobca vlastníkom pozemku nebol. Pôvodná žalobkyňa žiadala vydať
bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku od 07.10.2008 do 07.10.2011, t. j. za dobu 3 rokov spätne
pred podaním žaloby, v sume 2.879,86 eura. Žalovaná podaním zo dňa 13.01.2014 namietala čiastočné
premlčanieuplatnenéhoprávasohľadomnaustanovenie§107ods.1Občianskehozákonníka.Zároveň
v tomto podaní uviedla, že bola oprávnenou držiteľkou pozemku a podľa § 130 ods. 1 Občianskeho

zákonníka jej vzniklo právo na náhradu nákladov účelne vynaložených v rozsahu zodpovedajúcom
zhodnoteniu veci ku dňu jej vrátenia, a keďže žalobkyňa tvrdila, že pozemok má hodnotu 10.650 eur,
potom sa oproti nulovej hodnote pozemku v čase, kedy bol smetiskom, pozemok zhodnotil o sumu
10.650 eur. Z tejto sumy žalobkyňa urobila započítací prejav do výšky žalovanej sumy a na zaplatenie
zvyšku vzájomnou žalobou žiadala zaviazať pôvodnú žalobkyňu vo výške 7.770,14 eura. Po tom, čo po

smrti žalobkyne D.j do konania vstúpil súčasný žalobca ako vlastník pozemku, tento na pojednávaní dňa
14.01.2014žaloburozšírilnasumu3.015,02euraakobezdôvodnéhoobohateniazadobuod07.10.2008
do vypratania 23.07.2012 s tým, že ide o sumu 3 eurá za 1 m2 pri výmere 265 m2; súd túto zmenu
pripustil uznesením č. k. 7C/186/2011-122 zo dňa 15.01.2014. Žalobca v písomnom podaní zo dňa28.01.2014 poprel, že by žalovaná bola oprávnenou držiteľkou pozemku, lebo podľa neho neexistoval
žiadny právny titul oprávňujúci na užívanie pozemku žalovanou či jej právnymi predchodcami, ktorí si
pozemok pričlenili svojvoľne. Neuznal teda započítanie pohľadávky žalobkyne a ani vzájomnou žalobou

uplatnenú sumu 7.770,14 eura. Podľa neho žalovaná z neznámych dôvodov určila pôvodnú cenu
pozemku na 0,- eur, avšak na túto okolnosť by bolo potrebné vykonať dokazovanie a zistiť, či pozemok
bol v oprávnenej držbe a či a v akej výške túto nehnuteľnosť zhodnotila; zároveň namietal premlčanie
nároku uplatneného vzájomnou žalobou. Žalovaná na to reagovala podaním zo dňa 26.02.2014, v
ktorom uvádzala, že aj napriek rozsudku súdu č. k. 7C 526/73-16 zo dňa 26.11.1973, smerujúcemu

+proti jej otcovi o vydanie pozemku, a napriek nariadenému výkonu rozhodnutia uznesením E 904/74-2
napokon k vydaniu pozemku nedošlo práve pre správanie sa oprávnených osôb, ktorí o pozemok so
smetiskom prestali mať záujem, a jej rodičia aj po vydaní uvedeného rozsudku a uznesenia pozemok
užívali s plným vedomím a súhlasom právnych predchodcov žalobcu ako aj jeho samotného. Držba
bola preto oprávnená a trvala nerušene ďalších 37 rokov so súhlasom MNV a celkove trvala 62 rokov.
Náklady, ktoré jej rodina vynaložila, sa týkali odstránenia smetiska a odstránenia porastov. Žalovaná

nesúhlasila ani s námietkou premlčania vznesenou žalobcom voči jej nároku, pretože premlčacia lehota
podľa § 101 Občianskeho zákonníka začala plynúť deň po vydaní predmetu držby. Konanie žalobcu je
podľa nej konaním v rozpore s dobrými mravmi a súd by mu preto nemal poskytnúť ochranu.

8. Z výsledkov vykonaného dokazovania teda vyplýva, že žalobca je vlastníkom pozemku, ktorý

nadobudol dedením po matke, JN. a tento pozemok v minulosti niekoľko desiatok rokov užívali rodičia
žalovanej. V priebehu tohto užívania sa rodičia žalobcu v súdnom konaní úspešne domáhali vydania
pozemku s následným vedením výkonu rozhodnutia, avšak od toho napokon upustili a ponechali
pozemok v užívaní žalovanej, resp. predtým jej právnych predchodcov. K užívaniu pozemku, ktorý bol
v tom čase smetiskom, sa vyjadroval aj bývalý Miestny národný výbor, ktorý užívanie pozemku rodičmi

žalovanej odobril. Rodičia žalobcu teda rešpektovali daný užívací stav, prinajmenšom s týmto užívaním
konkludentne súhlasili a akceptovali aj to, že pozemok rodičia žalovanej od smetiska vyčistili, vysadili
ho a oplotili. Na tomto základe bolo možné konštatovať, že rodičia žalovanej a následne aj žalovaná
pozemok užívali vediac o vlastníctve pozemku iných osôb a zároveň vediac o tom, že tento pozemok
nevlastnia. Vlastníci pozemku mohli kedykoľvek vyzvať na vypratanie pozemku, na čo ich oprávňovalo

ustanovenie § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má vlastník právo na ochranu proti
tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od
toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Neoprávnenosť v tomto ohľade bola postavená na tom, že medzi
vlastníkmi pozemku a užívateľmi nebola uzavretá nájomná zmluva, ktorá by užívateľov na užívanie
oprávňovala. V r. 2011 vlastníčka pozemku sa rozhodla, že danému užívaciemu stavu urobí koniec a

vyzvalažalovanúnavyprataniepozemku,čonespornežalovanámalarešpektovaťatýmpredísťpodaniu
žaloby na súd.

9.Zprincípuvlastníckejslobodyvyplývaajprávovlastníkaneužívaťvec,akmujejužívanieniejeuložené
zákonom. Nemožno vylúčiť, že uplatnenie práva vlastníka brániť sa proti neoprávneným zásahom

môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s dobrými mravmi; pôjde však vždy o výnimočné prípady,
kedy výkon práva vážne poškodí užívateľa veci, bez toho, aby vlastníkovi priniesol zodpovedajúci
prospech, a vyhovenie žalobe by sa dotýkalo zvlášť významného záujmu žalovaného. V súvislosti s
užívaním veci nevlastníkom môže dôjsť k získaniu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1,2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého: (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie

vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Bezdôvodné obohatenie je v ustanovení § 451 ods. 1
Občianskeho zákonníka konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a
tým, na úkor koho sa niekto obohatil, a bezdôvodné obohatenie v ustanovení § 451 ods. 2 Občianskeho

zákonníka je konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Bezdôvodné obohatenie je teda
zamerané len na to, aby sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. V prípade majetkového prospechu
získaného plnením bez právneho dôvodu ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na
plnenie. To znamená, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej
sa spravidla plní.

10. V zmysle § 458 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka: (1) Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo
bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo
výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. (2) S predmetom bezdôvodného obohatenia samusia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. (3) Ten,
kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré
na vec vynaložil. Toto ustanovenie upravuje rozsah vydania bezdôvodného obohatenia. Zákon síce

neustanovuje, v akej výške sa má peňažná náhrada poskytnúť, avšak vzhľadom na to, že peňažná
náhrada predstavuje peňažný ekvivalent hodnoty veci alebo výkonu, ktorý sa mal vrátiť, treba vychádzať
z toho, že peňažná náhrada má byť ekvivalentom hodnoty veci alebo výkonu, ktorú tieto veci majú
v čase vrátenia. Odsek 3 tohto ustanovenia 3 upravuje práva spojené s vrátením bezdôvodného
obohatenia. Tieto práva prislúchajú každému, kto má povinnosť vrátiť bezdôvodné obohatenie. Za

potrebné náklady, ktoré držiteľ na vec vynaložil, sa považujú náklady, ktoré bolo treba vynaložiť z
hľadiska riadneho užívania veci a vynakladania starostlivosti o udržanie veci v stave spôsobilom na
riadne užívanie veci. Práva vyplývajúce z odsekov 1 a 2 treba uplatniť v premlčacej dobe ustanovenej
v ustanovení § 107 Občianskeho zákonníka, keďže jednoznačne ide o právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia. Čo sa týka práva na náhradu nákladov vynaložených na vec, ktorá sa má
vrátiť ako predmet bezdôvodného obohatenia, je nepochybné, že ide o právo, ktoré vzniklo v súvislosti

s povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie. Ide o samostatné právo toho, kto má bezdôvodné
obohatenie vydať, a z tohto hľadiska tu platí všeobecná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho
zákonníka. Majetkovým vyjadrením prospechu získaného užívaním cudzej veci bez právneho dôvodu
je peňažná suma, ktorá zodpovedá sumám vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie
veci, spravidla formou nájmu, a dôvodne sa porovnáva s obvyklou hladinou nájomného. V prípade

užívania cudzej nehnuteľnosti bez platnej nájomnej zmluvy spočíva bezdôvodné obohatenie užívateľa
v tom, že vykonával právo nájmu cudzej veci. Výška náhrady sa odvodzuje od prospechu, ktorý
získal plnením bez právneho dôvodu účastník majúci za povinnosť majetkový prospech vydať. Nárok
na náhradu nákladov vynaložených na vec vydávanú tým, kto sa ňou bezdôvodne obohatil, nie je
podmienené žiadnou jeho povinnosťou; oprávnenej osobe nie je preto možné s poukazom na § 107 ods.

3 Občianskeho zákonníka odoprieť toto právo. Je tu obsahový rozdiel v úprave rozsahu vydania veci
vlastníkovi (§ 130 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a tomu, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie
získané. Ten, kto vydáva predmet bezdôvodného obohatenia, má vždy právo na náhradu potrebných
nákladov,ktorénavecvynaložil(§458ods.3Občianskehozákonníka).Zapotrebnénákladysapovažujú
také účelne vynaložené výdavky, ktoré boli nevyhnutné pre uchovanie existencie veci, pre jej riadne

opatrovanie a zachovanie jej funkčnosti; nemôže ísť o také výdavky, ktoré nie sú priamo spojené s
riadnou starostlivosťou o vec (napr. výdavky na zvýšenie funkčnosti veci).

11. V tomto prípade žalovaná ohľadom svojej pohľadávky urobila voči žalobcovi písomný započítací
prejav v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak veriteľ a dlžník majú vzájomné

pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak
niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu; zánik nastane okamihom, keď
sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. Započítanie podľa tohto ustanovenia je spôsobom zániku
navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka s tým, že zánik nastane okamihom, keď sa stretli
pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou

započítania je, že ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky
súčasne dlžníkom druhej pohľadávky, a dlžník naopak (vzájomnosť pohľadávok). Započítanie sa
najčastejšie uplatní pri peňažných pohľadávkach, ale zákon nevylučuje ani možnosť započítania aj iných
vzájomných pohľadávok rovnakého druhu (napr. pri ovocí, obilí rovnakého druhu). Započítať nemožno
pohľadávky, pri ktorých je to vylúčené zo zákona (§ 581) alebo dohodou účastníkov. K započítaniu

sa vyžaduje právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Musí ísť o prejav
adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje
na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Pri započítaní ide o jednostranný právny úkon, na ktorý
sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítaciu
námietku (započítací prejav) možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu

zročnosti pohľadávky, ktorá sa stala zročnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku
započítania v rozsahu, v akom sa navzájom kryjú; ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky
započítavanej protipohľadávky. Prípadnú námietku premlčania vzájomnej pohľadávky môže účastník
úspešne uplatniť len vtedy, keď vzájomná pohľadávka bola premlčaná už v čase, keď sa pohľadávky
stretli.

12. Súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie odôvodnil o. i. s odkazom na ustanovenie § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmiebyť v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle tohto ustanovenia výkonom práva nie je protiprávne
správanie subjektov, aj keď ako právna skutočnosť môže mať za následok vznik, zmenu alebo zánik
právneho vzťahu; výkon práva musí byť právom dovolený (aprobovaný). Uvedené ustanovenie má v

oblasti občianskeho práva závažný interpretačný i aplikačný dosah. Ide predovšetkým o ustanovenia
zakazujúce taký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore s pravidlami demokratickej spoločnosti
a jej morálky, s princípmi právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Ide teda o elementárnu slušnosť,
vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie v spoločensky vhodnej miere a únosnosti.
Pojmom dobré mravy možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru, aj keď za určitých okolností môžu

nadobudnúť povahu právnej normy. Pri aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejde ani tak o
subjektívny názor účastníka, ako o spoločenské, objektivizované hodnotenie. Nemožno vylúčiť, aby sa
vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, hoci úplne výnimočne, prihliadlo aj na okolnosti
spočívajúce v osobe alebo v pomeroch účastníka, ktorý sa domáha ochrany proti neoprávnenému
zásahu. Môže však ísť len o také okolnosti, ktoré svojou závažnosťou tento mimoriadny ohľad vyžadujú,
pričom treba dbať o to, aby ten, kto sa ich dovoláva, sám nekonal v rozpore s dobrými mravmi a

nevyžadoval ohľady neúmerné okolnostiam konkrétneho prípadu, a zabránil tak snahe alebo možnosti
ich zneužitia. Toto ustanovenie vyjadruje zároveň zákaz šikanózneho výkonu práva, o ktoré ide vtedy,
ak je právo vykonávané za účelom poškodzovania iného subjektu. Za zneužitie práva treba považovať
konanie navonok dovolené, ktorým má však byť dosiahnutie nedovoleného výsledku. Právny úkon je
v rozpore s dobrými mravmi aj vtedy, ak nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych

a mravných noriem, ktoré sú uznávané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných
noriem. Šikanózny výkon práva sa musí vždy preukázať a dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto je
takýmto výkonom práva poškodený.

13. Súd prvej inštancie urobil záver, že za situácie dlhoročného užívania pozemku žalovanou s

konkludentným súhlasom predchodcov žalobcu a aj jeho samotného by bolo v rozpore s dobrými mravmi
požadovať od žalovanej vydanie bezdôvodného obohatenia predstavujúce obvyklé nájomné, keď sa
vlastníci o pozemok dlhé roky nezaujímali, pričom žalobca „nemal tak ani záujem o samotný pozemok,
ako o jeho predaj a zisk z neho“. Zároveň súd konštatoval, že žalobca pozemok ani po vyprataní
nevyužíva. Na tom základe súd prvej inštancie nepovažoval žalobu za opodstatnenú a za dôvodný

nepovažoval ani nárok žalovanej uplatnený vzájomnou žalobou s tým, že by to bolo v rozpore s dobrými
mravmi; navyše žalovaná výšku uplatneného nároku ani nepreukázala. Odvolací súd v súvislosti so
zamietnutím žaloby súdom prvej inštancie na podklade ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a s ohľadom na skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, ktorým je viazaný, urobil záver, že zneužitie
práva alebo šikanózny výkon práva zo strany pôvodnej žalobkyne a ani súčasného žalobcu nevyplýva.

Z výsledkov zisteného skutkového stavu je zrejmé, že Júlia Šelmeciová si po rokoch užívania pozemku
žalovanouajejprávnymipredchodcamizvážila,žesaujmesvojhovlastníckehoprávaasohľadomnato,
že ako vlastníčka mala právo so svojím pozemkom disponovať, navrhla žalovanej odkúpenie pozemku,
s čím žalovaná nesúhlasila pre vysokú kúpnu cenu, a následne ju požiadala o vydanie (vypratanie)
tohto pozemku. Na takýto postup mala ako vlastníčka v súlade s ustanovením § 123 Občianskeho

zákonníka plné právo. Keďže medzi nimi nebola uzavretá žiadna zmluva oprávňujúca žalovanú na
užívanie pozemku (napr. zmluva o nájme pozemku), o čom žalovaná musela mať vedomosť, potom
výzva na vypratanie pozemku bola úplne legitímna. Ani dlhoročné pokojné užívanie pozemku, ktorému
predchádzalo odstránenie smetiska a osadenie plota a rastlín, neoprávňovalo žalovanú odmietnuť D.
pozemok na jej výzvu vydať, pretože žalovaná a ani jej právni predchodcovia sa vlastníkmi pozemku

nikdy nestali a vykonávali akoby právo nájmu cudzej veci. V dôsledku toho, že pozemok bol užívaný
bez právneho dôvodu, vlastníkovi pozemku okrem práva na vypratanie pozemku vzniklo aj právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého bez právneho dôvodu. Tak, ako je uvedené vyššie v
bode 10., majetkovým vyjadrením prospechu získaného užívaním cudzej veci bez právneho dôvodu je
peňažná suma, ktorá zodpovedá sumám vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie

veci, spravidla formou nájmu, a tento majetkový prospech sa dôvodne porovnáva s obvyklou hladinou
nájomného; výška náhrady sa odvodzuje od prospechu, ktorý účastník majúci za povinnosť majetkový
prospech vydať, získal plnením bez právneho dôvodu.

14. Vlastníctvo k nehnuteľnostiam je vo všeobecnosti vedené v katastri nehnuteľností a ak žalovaná

nebola na sporný pozemok ako vlastníčka zapísaná, musela si byť vedomá toho, že pozemok len
užíva, ale ho nevlastní, a to bez ohľadu na to, že pozemku sa pôvodný vlastník výkonom rozhodnutia v
konečnom dôsledku nedomáhal a ponechal ho „napospas“, a aj bez ohľadu na to, že postupom bývalého
Miestneho národného výboru bol právnym predchodcom žalovanej pozemok (smetisko) na užívaniepovolený. Dlhoročný stav pokojnej držby bez ďalšieho (bez tzv. nadobúdacieho titulu) neznamenal
nadobudnutie vlastníckeho práva. Pri užívaní pozemku, ktorý vo vlastníctve žalovaná nemala a ktorý
užívala bez právneho dôvodu, si musela byť vedomá toho, že bude musieť predmet držby odovzdať (§

126 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ak sa vlastník začne svojho vlastníctva domáhať v súlade so svojím
právom upraveným v ustanovení § 123 Občianskeho zákonníka. Vlastníčka pozemku D. ponechala v
užívaní žalovanej pozemok až do času, kedy ju listom zo dňa 21.06.2011 vyzvala na riešenie danej
veci predajom pozemku a následne podaním žaloby o vypratanie pozemku a vydanie bezdôvodného
obohatenia za jeho užívanie. Hoci vlastníctvo D. nesporne vyplývalo z verejne dostupného registra

- katastra nehnuteľností - žalovaná vypratanie pozemku odmietla s poukazom na dlhodobé užívanie
pozemku, o ktorý žalovaná a jej právni predchodcovia nemali záujem niekoľko desaťročí. Podľa obsahu
spisu však v minulosti ani sama žalovaná neurobila žiadne kroky, aby si vlastníctvo pozemku zmluvne
vysporiadala (odkúpila), a jednoducho pozemok, ktorý jej nepatril, užívala (podľa jej výpovede tam bol
vysadený trávnik a tuje). Momentom, kedy vlastníčka pozemku odňala svoj súhlas na jeho užívanie
žalovanou a žiadala ho vydať v súlade so svojím zákonným oprávnením, žalovaná bola povinná tejto

žiadosti vlastníčky vyhovieť a pozemok jej odovzdať. Jej obrana v konaní s poukazovaním na historické
udalosti, rozsudok súdu o povinnosti vydať pozemok, neukončený výkon rozhodnutia, súhlas bývalého
MNV s užívaním pozemku, konkludentný súhlas vlastníka pozemku ako aj na rekultiváciu a úpravu
pozemku ňou a jej manželom, nemohli byť - po prejave vlastníčky pozemku žiadajúcej buď odkúpenie
pozemku alebo vypratanie - relevantné. Preto vypratanie pozemku až s odstupom niekoľkých mesiacov

po doručení výzvy pôvodnej žalobkyne a po podaní žaloby na súd nebolo správne. Vzhľadom na to
záver súdu prvej inštancie o konaní žalobcu a jeho právnej predchodkyne (ako vlastníkov pozemku so
všetkými právami vlastníka) v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí. Užívateľ veci bez toho, aby mal relevantný právny titul na
užívanie, si totiž vo všeobecnosti musí byť vedomý toho, že vlastník si môže svoje vlastnícke práva k

danej veci uplatniť kedykoľvek a moment uplatnenia je len otázkou času.

15. Napokon podľa obsahu spisu súd prvej inštancie z objektívneho hľadiska neposudzoval, na základe
čoho terajší žalobca nadobudol pohľadávku pôvodnej žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia
a či pohľadávka ako aktívum bola vôbec predmetom dedičského konania. Podľa obsahu spisu neb.

D. okrem žalobcu, ktorý predmetný pozemok nadobudol, zanechala ešte ďalších štyroch právnych
nástupcov, a z obsahu osvedčenia o dedičstve zo dňa 16.10.2012 nie je zrejmé, že by daná pohľadávka
vôbec bola do dedičstva dedičmi prihlásená a prejednaná a ktorý z dedičov ju nadobudol (§ 460
Občianskeho zákonníka, § 175q OSP). Skutočnosť, že žalobca ako jeden z 5 dedičov nadobudol
pozemok, sama o sebe ešte neznamená, že nadobudol aj pohľadávku poručiteľky, od tohto pozemku

odvodenú a vzniknutú za jej života. Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že deň vypratania
pozemku bol v konaní uvádzaný rozdielne, pričom samotná vlastníčka potvrdila, že ku kompletnému
vyprataniu nehnuteľnosti došlo dňa 30.06.2012 (v spise na č.l. 50), kedy zhodou okolností potom došlo
aj k jej úmrtiu. Súd prvej inštancie sa s týmto jej podaním nevysporiadal a deň vypratania určil neskorším
dňom - 23.07.2012.

16. Z uvedeného vyplýva záver odvolacieho súdu o tom, že súd prvej inštancie: 1. Nesprávne posúdil
výkon práva oboch strán ako výkon v rozpore s dobrými mravmi, ktorému neprislúcha súdna ochrana;
výsledky vykonaného dokazovania nesvedčia pre prijatie záveru o zneužití práva a šikanózneho výkonu
práva oboch strán. 2. Nezaoberal sa tým, či žalobca pohľadávku z bezdôvodného obohatenia, ktorá

mala vzniknúť za života poručiteľky, nadobudol v súvislosti s prejednaním dedičstva ako jediný z piatich
dedičov, a na základe čoho je daná jeho aktívna legitimácia v tejto časti žaloby (bezdôvodné obohatenie
za dobu od 01.07.2012 do 27.07.2012 by svedčalo priamo žalobcovi). Uvedená pohľadávka mala
vzniknúť za života poručiteľky a v dedičskom konaní ju mohol nadobudnúť ktorýkoľvek z piatich dedičov,
t.j. nielen žalobca, prípadne aj všetci dedičia alebo len niekoľkí z nich. 3. Právo žalovanej (vynímajúc

právo na zaplatenie sumy 7.770,14 eura, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté zamietajúcim výrokom
rozsudku) neposudzoval v súlade s ustanovením § 458 ods. 3 Občianskeho zákonníka a konštatoval,
že výšku nároku podľa § 131 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalovaná nepreukázala. 4. V nadväznosti
na to sa nezaoberal ani započítacím prejavom žalovanej v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka. 5.
Napokon nedošlo ani k zhodnoteniu dôvodnosti námietky premlčania uplatnených nárokov vznesenej

oboma stranami.

17. Odvolací súd s ohľadom na uvedené napadnutý rozsudok v prvom, druhom a štvrtom výroku podľa
§ 389 ods. 1 písm. d) CSP a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.V ďalšom konaní súd prvej inštancie v súlade s aktuálne platným procesným predpisom ustáli, ku
ktorému dňu vlastne došlo k vyprataniu ( prečo nie ku dňu 30.06.2012, ako to bolo oznámené právnou
zástupkyňou žalobkyne). Posúdi tiež, z čoho vyplýva oprávnenie žalobcu uplatňovať si pohľadávku z

titulu bezdôvodného obohatenia, ktorá mala vzniknúť poručiteľke, t. j. či táto pohľadávka bola uplatnená
ako aktívum v dedičskom konaní a či ju nadobudol výlučne žalobca. S ohľadom na dané zistenie
posúdi opodstatnenosť uplatnenej výšky bezdôvodného obohatenia v nadväznosti na stranami sporu
navrhnuté a vykonané dôkazy. Právo žalovanej, ktoré si započítala oproti pohľadávke uplatnenej
žalobou, posúdi aj podľa § 458 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a následne sa bude zaoberať aj

vznesenou námietkou premlčania. Čo sa týka rozhodnutia o trovách konania v napadnutom rozsudku,
odvolací súd poznamenáva, že rozhodnutie s poukázaním na čiastočný úspech oboch strán nebolo
správne, pretože ani jedna zo strán nemala čiastočný úspech, ale obaja mali v pomere k svojmu
uplatnenému právu plný neúspech. Ďalšie rozhodnutie o trovách konania v novom rozhodnutí súdu bude
závisieť od výsledku tohto konania podľa § 251 a nasl. CSP. Súd prvej inštancie je právnym názorom
odvolacieho súdu viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).

10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421

CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).