Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. február 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/99/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114212765
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7114212765.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a sudkýň

JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Moniky Koščovej, v spore žalobcu: T. L., W.. XX.XX.XXXX, F. U.
L., M. Č.. XX, zastúpeného JUDr. Ľubošom Petrovským, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova
20, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom v
Bratislave,Štúrovač.2,onáhraduškodyvovýške1.107,-eursprísl.,oodvolanížalovanejprotirozsudku
Okresného súdu Košice I zo dňa 3.11.2015 č.k. 15C 162/2014-52 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaná je povinná nahradiť trovy odvolacieho konania žalobcu v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej
inštancie“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.107,-eur s úrokom z omeškania vo výške 5,5%
ročne od 8.2.2014 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanej uložil povinnosť
nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 321,43 eur spočívajúce v
zaplatenom súdnom poplatku v sume 20,-eur a v trovách právneho zastúpenia v sume 301,43 eur v
lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 3 ods.
1,2, § 4 ods. 1 písm. f/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1-4, § 8 ods. 5-6, § 18 ods. 1,3 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v platnom znení (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 21 ods. 4 O.s.p. vzal za preukázané, že
uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Humennom Obvodné oddelenie PZ Snina zo dňa 4.1.2011
ČVS: ORP-31/SV-HE-2011 bolo proti žalobcovi začaté trestné stíhanie pre prečin nebezpečného
vyhrážania podľa ust. § 360 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona. Uznesením Okresného riaditeľstva

PZ v Humennom, Odbor kriminálnej polície, oddelenie všeobecnej kriminality zo dňa 28.2.2011, ČVS:
ORP-1/OVK-HE-2011 vyšetrovateľ policajného zboru začal stíhať žalobcu ako obvineného zo zločinu
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa ust. § 294 ods. 1, ods. 2 trestného
zákona. Proti uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorá bola príslušným prokurátorom zamietnutá.
Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Humennom, Odbor kriminálnej polície, oddelenie všeobecnej
kriminality zo dňa 28.2.2011, ČVS: ORP-34/OVK-HE-2011 vyšetrovateľ policajného zboru spojil na
spoločné konanie trestnú vec žalobcu ako obvineného vedenú pod ČVS: ORP-31/SV-HE-2011 a trestnú

vec vedenú pod ČVS: ORP-1/OVK-HE-2011. Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Humenné zo
dňa 5.6.2012, sp.zn. 2T 69/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.4.2013,
č.k. 9To 37/2012-458 bol žalobca oslobodený spod obžaloby pre prečin nebezpečného vyhrážania
podľa ust. § 360 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, prektorý bol stíhaný a pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa ust. §
294 ods. 2 Trestného zákona, lebo nebolo dokázané, že skutok spáchal žalobca. Z toho súdu prvej
inštancie vyplynulo, že žalobca, na základe dôkazov zistených v prípravnom konaní, bez toho, aby

došlo k zmene dôkaznej situácie, bol oslobodený spod obžaloby súdom z oboch skutkov, pre ktoré
bolo voči nemu vznesené obvinenie. Súd v rámci dokazovania v trestnom konaní vyhodnotil, že skutok,
ktorého podstatou bolo neoprávnené napadnutie poškodenej obžalovaným sa nestal. V konaní pred
súdom nebolo preukázané, že zbraň a náboje v dome držal a prechovával obžalovaný (žalobca), ani
že zbraň a náboje patria obžalovanému (žalobcovi). Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že žalovaný

si trestné stíhanie sám nezavinil a nesprávny bol postup policajných orgánov, pokiaľ bolo voči nemu
vznesené obvinenie v prípravnom konaní. Vykonaným dokazovaním bolo podľa názoru súdu prvej
inštancie preukázané, že v trestnom konaní vznikli žalobcovi trovy obhajoby vo výške 1.100,-eur,
ktoré boli z jeho strany uhradené jeho právnemu zástupcovi. Trovy obhajoby smerovali k odstráneniu
nežiadúcich právnych dôsledkov a žalobca má na ich náhradu právo. Štát preto zodpovedá objektívne
za takto vzniknutú škodu žalobcovi v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. bez ohľadu na to,

či si žalobca zvolil obhajobu sám, alebo mu bol ustanovený zástupca. Námietka žalovanej, že nebolo
preukázané pochybenie žalovanej je bez právneho významu. Dôvodom nutnej obhajoby bolo ust. § 37
ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku, preto trovy obhajoby sú v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím.

3. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že žalobca sa so žiadosťou o predbežné prejednanie nároku
na náhradu škody obrátil na Generálnu prokuratúru SR, ktorá jeho žiadosť postúpila Ministerstvu
spravodlivosti SR. Pasívne legitimovaným v danom konaní je žalovaný ako ho správne označil žalobca
a preto námietka žalovanej podaná v tomto smere nie je opodstatnená.

4. V danom prípade teda súd prvej inštancie konštatoval, že boli splnené všetky predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti žalovanej tak, ako ich má na mysli zákon č. 514/2003 Z.z. a preto žalobe
v celom rozsahu vyhovel.

5. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na úroky z omeškania, tie posudzoval v zmysle ust. § 517 ods. 1,2

Obč. zákonníka v spojení s § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Uzavrel, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody po jej uplatnení na
príslušnom orgáne, pričom žiadosť žalobcu bola žalovanej doručená dňa 7.8.2013. Nakoľko nárok
žalobcu nebol v rámci predbežného prerokovania nároku v lehote 6 mesiacov uspokojený, nasledujúcim
dňom, t.j. po uplynutí 6-mesačnej lehoty sa žalovaná dostala do omeškania s povinnosťou žalovanému

plniť, preto ju zaviazal uhradiť žalobcovi úroky z omeškania počnúc dňom 8.2.2014 do zaplatenia v
zákonnej výške 5,5% ročne.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu
za zaplatený súdny poplatok a náhradu trov právneho zastúpenia, spolu vo výške 321,43 eur. Trovy

právneho zastúpenia priznal v zmysle § 16 ods. 3, § 13a vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za 5 úkonov právnej
služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu na predbežné prerokovanie nároku, podanie
žalobného návrhu, účasť na pojednávaní dňa 29.9.2015 a účasť na vyhlásení rozsudku dňa 3.11.2015)
- 4x 61,41 eur a 1x 15,35 eur vrátane režijného paušálu 2x 7,81 eur, 1x 8,04 eur a 2x 8,39 eur.

7. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. d/ a f/ O.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok zmenil a žalobu zamietol. V dôvodoch
odvolania uviedla, že súd prvej inštancie pochybil v otázke určenia orgánu oprávneného konať v mene
Slovenskej republiky v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. S poukazom na ust. § 21 ods. 4 O.s.p. v spojení

s ust. § 4 ods. 1,2 zák.č. 514/2003 Z.z. odvolateľka poukázala na to, že neustále vznikajú aplikačné
problémy a spornou ostáva otázka, ktorý orgán má konať v mene štátu v prípade, ak škoda vznikla
v dôsledku trestného stíhania. Je nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia vydal vyšetrovateľ
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Humennom, odbor kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej
kriminality. O sťažnosti voči takémuto rozhodnutiu rozhoduje prokurátor, ktorý je oprávnený sťažnosti

vyhovieťauznesenieovzneseníobvineniazrušiť,prípadnesťažnosťzamietnuťatýmpotvrdiťuznesenie
o vznesení obvinenia. V dôsledku ostatnej novely zákona č. 514/2003 Z.z. platnej a účinnej od 1.1.2013
si Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky svoju pôsobnosť značne oklieštilo. V dôsledku tejto novely
vznikla situácia, kedy je sporné, ktorý orgán je oprávnený konať v mene Slovenskej republiky v prípade,ak titulom na náhradu škody je uznesenie o vznesení obvinenia. Dotknuté ustanovenia zákona možno
vykladať gramaticky alebo možno aplikovať systematický a logický výklad. Podľa názoru odvolateľa
aplikujúc gramatický výklad dotknutých ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. vychádzajúc z toho, že v

danom prípade škoda bola spôsobená už vydaním uznesenia o vznesenia obvinenia, ktoré je predbežne
vykonateľné, pričom ho vydal vyšetrovateľ, prípadne povolený príslušník policajného zboru a nie
orgán podľa osobitného predpisu t.j. prokurátor, nemožno dospieť k záveru, že konať v mene štátu
má Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a to bez ohľadu na následné konanie prokurátora v
rozsahu rozhodnutia o sťažnosti. Nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že konať v mene štátu

má Generálna prokuratúra Slovenskej republiky z dôvodu, že orgán podľa osobitného predpisu, t.j.
prokurátor nespôsobil škodu, ktorej sa poškodený domáha. Ak teda v danom prípade nie je oprávnené
konať ani Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ani Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
potom sa javí, že je možné aplikovať len ust. § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a teda, v mene štátu má
konaťMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky. Pokiaľbysmepostupovalipodľasystematického
a logického výkladu dotknutých ustanovení - tak ako to urobilo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,

je potrebné prihliadnuť na ust. zákona č. 301/2005 Z.z., ktoré upravujú postup orgánov činných v
trestnom konaní a ich oprávnenia, z ktorých následne môžeme dospieť k záveru, v ktorom štádiu
je ktorý orgán zodpovedný za prebiehajúce trestné konanie a teda oprávnený konať v mene štátu v
zmysle zák.č. 514/2003 Z.z.. Titulom náhrady škody je uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré judikatúra
označila za nezákonné rozhodnutie a ktoré vydal vyšetrovateľ prípadne poverený príslušník Policajného

zboru. Prípravné konanie sa môže skončiť buď v dôsledku uznesenia prokurátora o zastavení konania
alebo podaním obžaloby. Prokurátor je v prípade existencie akýchkoľvek pochybností povinný podať
obžalobu, a nezávislý a nestranný súd môže tieto pochybnosti odstrániť a o vine obvineného finálne
rozhodnúť. Môže nastať viacero alternatív, ako bude prokurátor postupovať a ako bude postupovať súd
po doručení obžaloby. Dá sa však dospieť k záveru, že ak samosudca preskúma obžalobu, prípadne

senát predbežne prejedná obžalobu a následne nariadi hlavné pojednávanie vo veci, má sa za to,
že prípravné konanie vrátane podania obžaloby bolo zákonné. Je teda možné dospieť k záveru, že
konať v mene štátu v prípade, ak za titul považujeme nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o
vznesení obvinenia, by malo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vtedy, ak prokurátor nezamietne
sťažnosť a nepodá v danej trestnej veci obžalobu; Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vtedy,

ak trestné konanie bolo ukončené v prípravnom konaní v dôsledku rozhodnutia prokurátora, prípadne
v dôsledku rozhodnutia sudcu pri preskúmaní obžaloby, prípadne senátu pri predbežnom prejednaní
obžaloby za podmienky, že nedôjde k nariadeniu hlavného pojednávania, prípadne k vydaniu trestného
rozkazu; Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ak súd príjme obžalobu na konanie, vytýči
hlavné pojednávanie, prípadne vydá trestný rozkaz z dôvodu, že príslušný súd preskúmal podanú

obžalobu a s ňou súvisiace spisy a uznal zákonnosť prípravného konania v danej veci, teda obdobril
a potvrdil zákonnosť prípravného konania a podania obžaloby. Na podporu vyššie uvedených tvrdení
poukázala na rozsudky okresných a krajských súdov. Súd prvej inštancie teda nesprávne vec právne
posúdil, keď napriek platnej a účinnej právnej úprave zaviazal k náhrade škody žalovanú, zastúpenú
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky a nie Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky

alebo Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Odvolateľ namietal aj priznanie úrokov z omeškania
súdom prvej inštancie s prihliadnutím na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
podľa ktorej nie je možné z nemajetkovej ujmy uplatňovať úroky z omeškania (rozsudok NS SR sp.zn.
1Co 15/1997 z 24.6.1998 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, zošit 3 pod por. č. 45/2000 a rozsudok sp.zn. 6Cdo 185/2011 zo dňa 14.3.2012).

8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a uplatnil trovy
odvolacieho konania. K námietke žalovanej týkajúcej sa otázky konania za žalovanú uviedol, že sa
stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že oprávnená za štát je konať Generálna prokuratúra
Slovenskejrepubliky.VtejsúvislostipoukázalnarozhodnutieNSSRsp.zn.3Cdo 194/2010.Kprávnemu

posúdeniu úrokov z omeškania uviedol, že toto je vecne správne, nakoľko uplatňovaný nárok je
skutočnou škodou a k omeškaniu dochádza márnym uplynutím lehoty na plnenie. Nejde o nemajetkovú
ujmu, ako to nesprávne uviedla žalovaná v odvolaní.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania

vzmysleust.§385ods.1zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„C.s.p.“),vrozsahu
danom v ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že
odvolanie žalovanej nie je opodstatnené.10. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. §
387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

11. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p. účinného v čase jeho
rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, a to aj ohľadom orgánu
oprávneného konať za žalovanú, preto odvolací súd rozsudok vo veci samej vrátane výroku o trovách

konania ako vecne správny potvrdil.

12. Správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

13. Žalovaná v odvolaní namieta otázku orgánu oprávneného konať za žalovanú, s ktorou sa súd prvej

inštancie náležite a správne vyporiadal, preto odvolacie námietky žalovanej nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

14. Odvolacie námietky žalovanej aj napriek tomu, že táto ich vymedzila aj ust. § 205 ods. 2 písm. d/
O.s.p. sa týkajú (len) nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. v

otázke orgánu oprávneného konať za žalovanú.

15. Správne súd prvej inštancie uzavrel, že v zmysle § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. účinného
od 01. 01. 2013 je orgánom oprávneným konať v mene štátu (žalovanej) Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky.

16. Účinnosťou zákona č. 412/2012 Z.z. sa zmenil a doplnil zákon č. 514/2003 Z.z. a tento zmenil ust.
§ 4 ods. 1 písm. b/ tak, že vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa §
3 ods. 1 tohto zákona koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil
vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru a 1. prokurátor nezamietol

sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného
zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ policajného zboru alebo
poverený príslušník policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.

17. Nové ustanovenie teda určuje Ministerstvo vnútra SR za orgán konajúci v mene štátu (len) vtedy,
ak sú kumulatívne splnené podmienky, že v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného
zboru alebo poverený príslušník policajného zboru, a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej
veci obžalobu príslušnému súdu.

18. V danom prípade prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného
zboru, preto neboli naplnené podmienky podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b/ spomínaného zákona.

19. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade za orgán konajúci v mene štátu je potrebné v
zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. považovať Generálnu prokuratúru SR. Z postupu
prokurátora, ktorý zamietol sťažnosť žalobcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia totiž vyplýva jeho
zodpovednosť na škode vzniknutej žalobcovi, čo zakladá aplikáciu ust. § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č.
514/2003 Z.z. na daný prípad.

20. Významnou v danom prípade je podľa názoru odvolacieho súdu aj tá skutočnosť, že žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku podala žalobkyňa na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, preto
aj v dôsledku toho sa tento orgán štátu stal orgánom verejnej moci konajúcim v danom prípade za
štát, ako správne uzavrel súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku ( § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č.

514/2003 Z.z).

21. Z dôvodov vyššie uvedených neobstoja polemiky odvolateľa, že príslušným orgánom zastupovať
žalovanú je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Odvolací súd záverom dodáva, ževyslovený právny názor je v súlade aj s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vysloveným v rozsudku zo dňa 14.10.2015 sp.zn. 8Cdo 289/2014.

22. Za neodôvodnené považoval odvolací súd odvolacie námietky žalovanej týkajúce sa príslušenstva
pohľadávky. V danom prípade žalobkyni vznikla skutočná škoda a súd prvej inštancie správne vyvodil
aj počiatok omeškania žalovanej vychádzajúc z ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., teda dňom
nasledujúcim po uplynutí zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty pre uspokojenie nároku žalovanou.

23. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vrátane výroku o trovách konania ako
vecne správny.

24.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§396ods.1C.s.p.vspojenís§255ods.
1 C.s.p.. Žalovaná bola v odvolacom konaní neúspešná, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Úspešný žalobca nárok na náhradu trov odvolacieho konania má, preto mu súd tento nárok

priznal v celom rozsahu.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).