Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoPr/2/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111226106
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4111226106.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek
senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci žalobcu: J.. G. H., R.., nar.
XX.XX.XXXX,bytomQ.,ZahumnamiXX,zastúpenáH..IvetouLenčéšovou,advokátkousosídlomNitra,
Farská 28, proti žalovanému: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, so sídlom Nitra, Trieda A. Hlinku 1,
IČO: 00 157 716, zastúpený Mgr. Michalom Zemanom, advokátom so sídlom Bratislava, Medená 18, o

zaplatenie náhrady mzdy vo výške 56.541,49 eura, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu
Nitra č.k. 12Cpr/2/2012-459 zo dňa 24. júla 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením rozhodol už len o trovách konania potom, čo sú vo veci
rozhodol rozsudkom zo dňa 2.7.2014 č.k. 12Cpr/2/2012-359 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v

Nitre č.k. 7CoPr/5/2014-438 zo dňa 30.04.2015 tak, že konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy za
obdobie od 2.9.2005 do 31.7.2008 vo výške 24 630,56 eura bolo zastavené a vo zvyšnej časti zaplatenia
náhrady mzdy za obdobie od 1.8.2008 do 30.6.2011 vo výške 31 910,93 eura návrh zamietnutý s tým, že
rozhodnutie o trovách konania ponechal na samostatné rozhodnutie. Súd prvej inštancie napadnutým
uznesením žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami
§ 142 ods. 1, § 150 ods. 1 OSP konštatujúc, že žalobkyňa sa žalobou domáhala pôvodne zaplatenia

sumy 10.473,69 eura s príslušenstvom titulom náhrady mzdy, pričom v priebehu konania žalobkyňa
upravila výpočet náhrady mzdy, aj obdobie, za ktoré požaduje náhradu mzdy a to nasledovne za obdobie
od 2.9.2005 do 30.6.2011 si uplatnila nárok na náhradu mzdy vo výške 56.541,49 eura, pričom
žalobkyňa zobrala svoj návrh v časti uplatnenej náhrady mzdy za obdobie od 2.9.2005 do 31.7.2008
vo výške 24.630,56 eura späť. Súd prvej inštancie ako predbežnú skúmal otázku existencie dôvodov
hodnýchosobitnéhozreteľavzmysleust.§150OSP,prektorébynáhradutrovkonania žalovanémuako

úspešnej strane sporu nepriznal, resp. znížil. Po preskúmaní obsahu spisového materiálu súd dospel k
záveru, že v danom konaní je potrebné pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať ustanovenie § 150
ods. 1 OSP. Za dôvody hodného osobitného zreteľa súd považoval jednak skutočnosť, že žalobkyni
nárok na náhradu mzdy zo zákona riadne vznikol a jeho priznanie, resp. nepriznanie bolo len na úvahe
súdu a k zamietnutiu žaloby došlo pre námietku premlčania, ktorú v konaní vzniesol žalovaný, čím
však samotný nárok nezanikol, došlo ale k zániku vymáhateľnosti práva. Tiež je potrebné prihliadnuť i

na skutočnosť, že žalobkyňa je osobou v materiálnej núdzi, ktorej bola poskytnutá bezplatná právna
pomoc a v konaní je tiež oslobodená od súdnych poplatkov a do uvedenej materiálnej situácie sa
žalobkyňa dostala i pričinením žalovaného, v dôsledku jeho nezákonne podanej výpovede, ktorá bola
konštatovaná rozsudkom Okresného súdu Nitra č.k. 15C/195/2005-1137 zo dňa 11.2.2011. Vzhľadom
na výšku uplatnených trov konania a žalobkynine sociálne a materiálne pomery súd aplikáciu §
150 OSP považoval za dôvodnú, a to i s ohľadom na skutočnosť, že na strane žalovaného vystupuje

právnická osoba, ktorá sa s majetkovou stratou vysporiada oveľa ľahšie ako žalobkyňa. Navyše súd
zohľadnil aj to, že žalovaný ako právnická osoba, ktorá disponuje právnym oddelením, využila službyexterného právnika v Bratislavy, čím boli trovy konania značene navýšené. Z uvedených dôvodov súd
prvej inštancie žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný , ktorý žiadal uznesenie zmeniť
a priznať náhradu trov konania vo výške 11.514,92 eura ako aj náhradu trov odvolacieho konania vo
výške 699,50 eura. Uviedol, že žalobkyňa si uplatnila právo na náhradu mzdy za obdobie od 06.09.2005
do 04.07.2011, pričom žalovaný už pri prvom úkone , ktorý mu patril vzniesol námietku premlčania.
Namietal, že žalobkyňa napriek tomu, že bola zastúpená advokátom , viedla zrejme bezúspešný spor

voči žalovanému, pričom v priebehu konania spor rozšírila o ďalšie zrejme bezúspešné nároky. Dodal,
že ak je vznesená dôvodná námietka premlčania, súd nemá možnosť úvahy, či nárok prizná alebo
neprizná, ale je povinný ho nepriznať. Uvedené nemožno považovať za dôvody hodné osobitného
zreteľa. Ani prípadná materiálna núdza nemôže legitimovať správanie žalobkyne tak, že by ju oslobodila
od povinnosti hradiť trovy konania. Opačný výklad by znamenal pre žalovaného neprimeranú tvrdosť ,
odporoval by dobrým mravom a v konečnom dôsledku by predstavoval porušenie základného práva

na súdnu ochranu. Zodpovednosť za premlčanie v danom prípade nesie žalobkyňa . Ďalej dodal, že
žalobkyňa si uplatnila aj nárok, pri ktorom sú splnené podmienky na jeho nepriznanie. Rovnako tak
nesúhlasil s tým, že by žalobkyňa bola osobou bez akéhokoľvek príjmu , pretože možnosť tvorby príjmu
jej bola umožnená , avšak žalobkyňa sa nezapojila do práce v rozhodnom období z dôvodu, že nemala
záujem sa riadne zapojiť do práce. Pokiaľ išlo o závery súdu o možnej strate bývania žalobkyne,

tieto považoval za predčasné, ničím nepodložené a nevyplývajúce z vykonaného dokazovania. Navyše
žalobkyňa materiálnu núdzu netvrdila a nepreukázala. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že medzi
neplatnou výpoveďou z roku 2005 a prípadnou materiálnou núdzou , ktorá mohol najskôr nastať
v roku 2013 nie je žiadna príčinná súvislosť. K vecnému oslobodeniu od súdnych poplatkov dodal,
že toto nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa , najmä ak sa uplatňuje zrejme bezúspešný

nárok. Okrem toho poukázal na to, že žalobkyňa v konaní spôsobovala zbytočné prieťahy a sama
navyšovala trovy konania. Podľa názoru žalovaného ani skutočnosť, že ide o právnickú osobu , ktorá
disponuje právnickým oddelením , neznamená , že nemá právo na zastúpenie v konaní advokátom. V
opačnom prípade by išlo o porušenie princípu rovnosti strán konania. V danom prípade právnu agendu
u nich zabezpečuje len vedúca personálno-právneho oddelenia a jedna právnička, pričom nie je možné

s takouto agendou zvládať aj sporovú agendu. V tomto smere dodal, že má právo sa dať zastúpiť
akýmkoľvek advokátom a to bez ohľadu na jeho sídlo. Záverom dodal, že súd sa nevysporiadal s jeho
argumentáciou , prečo nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 OSP.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla uznesenie ako vecne správne potvrdiť.

Žalobkyňa sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie že je daná existencia dôvodov hodných
osobitnéhozreteľa.Poukázalana rozhodnutieCentraprávnejpomocizodňa16.07.2013,ktorévylučuje
zrejmú bezúspešnosť sporu, čím je splnená podmienka na priznanie nároku na poskytovanie bezplatnej
právnej pomoci. Mala za to, že uplatnenie námietky premlčania žalovaným je výkonom práva v rozpore
s ust. § 3 ods. 1 OZ, keďže bol prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu

napriek tomu, že vznik nároku u žalobkyne , žalovaný sám svojím nezákonným postupom založil. V
danom prípade jej nárok riadne vznikol a k jeho zániku nedošlo ani po vznesení námietky premlčania.
Zdôraznila, že ako subjekt, ktorému mala byť poskytnutá ochrana v pracovnoprávnych vzťahoch ,
uplatňovala nárok na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skočenia pracovného pomeru žalovaným ,
pretože počas celého trvania sporu o neplatnosť výpovede nebolo zo strany žalovaného jej prideľovaná

práca a ani je nebola poskytnutá žiadne náhrada mzdy a to aj napriek tomu, že oznámila žalovanému ,
že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že námietky žalobkyne sú
irelevantné . Dodal, že bolo vinou žalobkyne , že táto žalovala premlčaný nárok , ale aj to, že v konaní

v ňom pokračovala aj po vznesenej námietky premelčania, ktorá bola vznesená hneď na začiatku.
Ohľadne dôvodu existencie právneho oddelenia žalovaného , pre ktoré podľa žalobkyne nemožno
priznať trovy právneho zastúpenia, poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 MCdo
16/2012 zo dňa 26.06.2013 . Dodal, že možnosť právneho zastúpenia využíva žalovaný aj v iných
sporoch.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1. júla 2016, ďalej len "CSP") prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§385 ods. 1 CSP) a po prejednaní veci dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.

6. Súd prvej inštancie napadnuté uznesenie vydal dňa 24.07.2015, t. j. ešte za účinnosti
predchádzajúceho procesného predpisu, ktorým bol Občiansky súdny poriadok. Odvolací súd,
rozhodujúc vo veci už v čase účinnosti Civilného sporového poriadku, účinného od 1. júla 2016 (ďalej
len "CMP"), postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V zmysle § 470

ods. 2 CSP však právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované.

7. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci

8. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

9.Podľa§257CSPvýnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujúdôvodyhodnéosobitného
zreteľa.

10. Civilný sporový poriadok v súčasnosti upravuje náhradu trov konaniu v ustanoveniach § 255 a
nasl. , v zmysle ktorých sa sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv.
zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej
strane. Oslobodenie od povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strane nie je možné. Ani v prípade,
ak bolo neúspešnej strane priznané oslobodenie od súdnych poplatkov (ktoré sa vzťahuje len na jej

prípadnú poplatkovú povinnosť), nezbavuje ju to povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strane. V
rámci trov úspešnej strany môžu byť priznané aj súdne poplatky zaplatené úspešnou stranou, ktoré je
jej povinná neúspešná strana nahradiť. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu)
a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok
meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu.

Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti
strane, ktorá vo veci úspech nemala. Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech
vo veci, t.j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo všeobecnosti
platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí .
Civilný sporový poriadok v ustanovení § 257 CSP preberá doterajšiu úpravu v ustanovení § 150 ods.

1 prvej vety OSP. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je
výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami
uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov

konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok
vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné
okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia ust. §
257 CSP prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do
popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama

nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje
osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne
iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o
nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného
zreteľa (uznesenia Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14 prispôsobené

novej právnej úprave).

11. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v
konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza
do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania

podľa § 255a nasl. CSP , súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť
v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako
aj v okolnostiach u strán sporu. Predkladateľ uviedol, že z dôvodu, že uplatnenie tohto osobitnéhokritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, má sa to vykladať
prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako
neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. V danom prípade

tak ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť
kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania .

12. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade
trov konania správne skúmal či je daná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa . Súd prvej
inštancie priposudzovanímožnostiaplikácieust.§150OSP,ktoréhoprávnaúpravajeterazobsiahnutá
v ust. § 257 CSP, skúmal vec z vyššie naznačených hľadísk a správne konštatoval existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa spočívajúce jednak v okolnostiach danej veci, príčinách súdneho sporu ako
aj skutočnosťami na strane žalobkyne. V danom prípade bolo potrebné vychádzať z okolností danej

veci, keďže rozsudkom Okresného súdu Nitra č.k. 1C/195/2005-137 zo dňa 11.02.2011, právoplatným
dňa 28.06.2011 bolo určené, že skočenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 49 ods. 6 Zákonníka
práce dané žalovaným vo výpovednom prejave zo dňa 18.07.2005 evidenčné číslo R 161/2005 je
neplatné . Žalobkyňa listom zo dňa 02.09.2005 oznámila žalovanému, že trvá na tom, aby ju žalovaný
ďalej zamestnával. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa sa žalobou, doručenou súdu prvej

inštancie dňa 31. 8. 2011, domáhala zaplatenia náhrady mzdy vo výške 10.473,69 eura za obdobie
od 6. 9. 2005 do 4. 7. 2011, pričom priemerný mesačný zárobok v rozhodujúcom období vyčíslila na
sumu 149,70 eura. Písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 6. 2. 2014 (č.l. 280 spisu)
predložila žalobkyňa výpočet náhrady mzdy za obdobie 70 mesiacov od 2. 9. 2005 do 30. 6. 2001 v
celkovej sume 56.541,49 eura. V tomto podaní uviedla, že má záujem ma uzavretí dohody prípadne

zmieru so žalovaným, preto posledný návrh zo strany žalobkyne predstavuje náhradu mzdy vo výške
31.910, 93 eura, ktorý pozostáva z nárokov na náhradu mzdy za posledných 35 mesiacov. V danom
prípade bol tento písomný prejav žalobkyne posúdený ako návrh na uzatvorenie mimosúdnej dohody
prípadne zmieru adresovaný žalovanému prostredníctvom súdu, pretože z neho nijako nevyplýva, že by
sa žalobkyňa domáhala zmeny žalobného petitu v zmysle § 95 ods. 1 OSP. Až na pojednávaní konanom

pred súdom prvej inštancie dňa 19. mája 2014 žalobkyňa právne relevantným prejavom navrhla zmenu
petitu t.j. jeho rozšírenie na sumu 56.541,49 eura titulom náhrady mzdy za obdobie od 2. 9. 2005 do
30. 6. 2011. Z uvedeného dôvodu bol deň 19. máj 2014 považovaný za dátum uplatnenia nároku na
zaplatenie náhrady mzdy v sume 46.067,80 eura (56.541,49 eura - 10.473,69) titulom náhrady mzdy
za obdobie od 2. 9. 2005 do 30. 6. 2011. V priebehu konania žalobkyňa vzala žalobu späť za obdobie

od 2. 9. 2005 do 31. 7. 2008 vo výške 24.630,56 eura, a preto predmetom konania zostal nárok na
náhradu mzdy vo výške 31.910,93 eura za obdobie od 1. 8. 2008 do 30. 6. 2011. S ohľadom na uvedené
bolo ustálené, že časť nároku predstavujúceho žalovanú sumu 31.910,93 eura uplatnila žalobkyňa už
v pôvodnom návrhu zo dňa 31. 8. 2011 a ďalšiu časť dňa 19. 5. 2014, kedy rozšírila pôvodne podaný
návrh. Z tohto hľadiska potom za obdobie od 1.8. 2008 do 30. 6. 2011, navrhovateľka dňa 31. 8.

2011 uplatnila náhradu mzdy za 5 mesiacov roka 2008, 12 mesiacov roka 2009, 12 mesiacov roka
2010 a 6 mesiacov roka 2011 spolu 35 mesiacov x 149,70 euro ( priemerná mesačná mzda z ktorej
žalobkyňa v žalobe vychádzala),predstavuje sumu 5.239,50 eura. Zvyšok t.j. sumu 26.671,43 eura
(31.910,93-5.239,50 eura) uplatnila žalobkyňa až dňa 19. 5. 2014 rovnako titulom náhrady mzdy za
obdobie od1. 8. 2008 do 30.6. 2011 z dôvodu jej nesprávneho výpočtu v pôvodne podanom návrhu.

Konečným rozhodnutím vo veci samej súd prvej inštancie rozsudkom č.k. k. 12Cpr/2/2012-359 zo dňa
02. júla 2014 konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od 2.9.2005 do 31.7.2008 vo výške
24. 630,56 eura zastavil a žalobu v časti zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 1.8.2008 do 30.6.2011
vo výške 31.910,93 eura zamietol. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Nitre rozsudkom č.k. 7CoPr/5/2014- 438 zo dňa 30. apríla 2015 tak, že rozsudok v

napadnutej zamietajúcej časti potvrdil. V danom prípade bolo odvolacím súdom konštatované, že nárok
žalobkyne na náhradu mzdy v sume 26.671,43 eura obdobie od 1.8. 2008 do 30. 6. 2011 uplatneného
dňa 19. 5. 2014 je do 30.04.2011 premlčaný , pretože mzda za mesiac apríl 2011 bola splatná do 15.
5. 2011, pričom premlčacia doba začala plynúť dňa 16. 5. 2011 a uplynula 16. 5. 2014, pričom nárok
bol súdnou cestou uplatnený až 19. 5. 2014. Nepremlčaný potom zostal dodatočne rozšírený nárok na

náhradu mzdy za mesiac máj 2011 a jún 2011, ktorý premlčaniu nepodliehal. S ohľadom na uvedené
bol odvolacím súdom prijatý záver, že z uplatnenej sumy 31.910,93 eura, ktorá bola predmetom tohto
konania , nie je premlčaná suma 6.124,10 eura (5.239,50 + 884,60) a zvyšok t.j. suma 25.786,83 eura
bola žalobkyňou uplatnená po uplynutí trojročnej premlčacej doby, a pretože žalovaný sa premlčaniadovolal, súd mu nemohol takto uplatnenú sumu priznať. Následne bolo v konaní skúmané, či za obdobie
po uplynutí zákonného nároku na náhradu mzdy, ktoré trvalo t.j. najskôr od 2. 9. 2005 do 2. 6. 2006 boli
splnené zákonné podmienky na to, aby povinnosť zamestnávateľa nahradiť mzdu za čas presahujúci

deväť mesiacov primerane znížil, prípadne náhradu mzdy navrhovateľke vôbec nepriznal. Žalobkyňa s
ohľadom na čiastočné premlčanie uplatneného nároku žiadala po čiastočnom späťvzatí návrhu priznať
nárok na náhradu mzdy od 1. 8. 2008 do 30. 6. 2011, čo je nesporne niekoľko rokov po uplynutí
zákonného deväťmesačného nároku. Pretože v konaní žalobkyňa v nepreukázala žiadny vážny
dôvod, pre ktorý sa po viac ako troch rokoch od uloženia výpovede do riadneho pracovného pomeru

nezapojila, bolo vyhovené žiadosti žalovaného a náhrada mzdy žalobkyni podľa § 79 ods. 2 ZP nebola
vôbec priznaná.

13. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru,
že pri rozhodovaní o náhrade trov konania možno vyššie uvedené okolnosti danej veci považovať
za dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, pre nepriznanie náhrady trov konania

žalovanému, ktorému by bez aplikácie ust. § 257 CSP patrila náhrada trov konania ako úspešnej
strane sporu. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné zohľadnil povahu nároku,
ktorým bola náhrada mzdy, ktorú žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný žalobkyni poskytovať, avšak
tak nekonal. Nie je preto možné ignorovať, že žalobkyni nárok na náhradu mzdy zo zákona riadne
vznikol, pričom k jeho zamietnutiu v časti došlo pre námietku premlčania vznesenú žalovaným a vo

zvyšnej časti pre vyhovenie žiadosti žalovaného, aby nebola žalobkyni priznaná náhrada mzdy podľa
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce (v znení účinnom do ku dňu uloženia výpovede), presahujúca deväť
mesiacov, kedy súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť
mesiacov primerane zníži, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec neprizná s tým, že súd pri
svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného

zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce
nezapojil, pričom rozhodnutie v tomto smere bolo na úvahe súdu. Rovnako tak súd prvej inštancie
správne zohľadnil aj sociálne pomery žalobkyne, ktorej práve z dôvodu stavu materiálnej núdze bol
priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti žalobkyne - rozhodnutie Centra
právnej pomoci, kancelária Nitra, so sídlom Nitra, Štefánikova trieda 88 zo dňa 16.07.2013 sp. zn.

5570/2013 (č.l. 261 spisu). V tomto rozhodnutí nebola konštatovaná zrejmá bezúspešnosť sporu, čím
bola naplnená jedna z ďalších podmienok priznania bezplatnej právnej pomoci.

14. Pokiaľišloonámietkyžalovanéhovodvolaníodvolacísúdtietonepovažujezadôvodnévtomsmere,
aby jeho odvolaniu vyhovel. V danom prípade nepriznanie náhrady trov žalovanému ako úspešnej

strane sporu bolo odôvodnené existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, za ktoré odvolací súd
považuje okolnosti daného prípadu a charakter danej veci. Preto ďalšie skutočnosti uvádzané súdom
prvej inštancie odvolací súd nepovažoval za rozhodujúce, pre ktoré nebolo možné žalovanému priznať
náhradu trov konania.

15. Z uvedeného dôvodu odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).