Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/121/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8709213221
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8709213221.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely
Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, zast. Okresným
prokurátorom Poprad proti žalovaným 1./ Mesto Poprad, 2./ F.. M.. E. E., bytom O. XX, G., zast. JUDr.
Romanom Hošovským, advokátom, so sídlom Mikulášska 1/a, Bratislava, o určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy s prísl., o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 14C/1/2009-168 z

04.02.2015 v spojení s opravným uznesením č. k. 14C/1/2009-176 zo dňa 17.03.2015 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie v jeho napadnutom výroku, t.j. vo výroku o povinnosti žalobcu nahradiť
žalovanému v 2. rade trovy konania, a to v spojení s opravným uznesením č. k. 14C/1/2009-176 zo dňa
17.03.2015.

Žalovanej v 2. rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Zastavuje odvolacie konanie vo vzťahu k odvolaniu žalovanej v 2/ rade.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením návrh žalovanej v 2. rade na prerušenie konania zamietol.
Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej v 2. rade trovy konania vo výške 4.162, 46 eur do troch
dní od právoplatnosti uznesenia. Štátu náhradu trov konania nepriznal. Dňa 17.03.2015 vydal opravné

uznesenie č. k. 14C/1/2009-176, ktorým opravil II. výrok uznesenia tunajšieho súdu č. k. 14C/1/2009-168
zo dňa 04. 02. 2015 tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanej v 2. rade trovy konania vo výške
4.251, 95 eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Ďalej opravil v siedmom odseku štvrtej
strany uznesenia tunajšieho súdu č. k. 14C/1/2009-168 zo dňa 04. 02. 2015 nesprávnu sumu 891,53
eur tak, že správne má byť suma 683,51 eur.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 109 ods. 1 písm. b), § 146 ods. 1 písm. d), § 175h ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“), zákona č. 495/2009 Z. z., §
13 ods. 6, § 19 ods. 3 vyhlášky 240/1990 Zb., § 13 ods. 6, § 18 písm. a) a b), § 20 ods. 1, § 22 ods. 3
vyhlášky č. 163/2002 Z. z., § 11 ods. 11 ods. 1 písm. a), § 15 písm. b), § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. a čl. 12 Ústavy SR.

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 08.02.2011 vydal vo veci samej rozsudok č. k. 18C/620/1997-497 s
tým, že o náhrade trov účastníkov konania rozhodne osobitným uznesením. O náhrade trov konania súd
prvej inštancie rozhodol uznesením č. k.14C/1/2009-138 zo dňa 27. 02. 2014 v spojením s opravným
uznesením č. k. 14C/1/2009-147 zo dňa 17. 03. 2014, pričom tak žalobca i žalovaný v 2. rade podali
proti nemu odvolanie. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 19Co/87/2014-165 zo dňa 13.11.2014
napadnuté uznesenie zrušil z dôvodu, že pred jeho vydaním vedľajšia účastníčka zomrela, pričom

zároveň vyslovil, že súd prvej inštancie bude musieť urobiť príslušné procesné postupy a opätovne
rozhodnúť o trovách. Súdu prvej inštancie bolo taktiež uložené vyhodnotiť námietku žalobcu i návrhžalovanej v 2. rade na prerušenie konania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ust. § 146 ods. 1
písm. d) OSP, je potrebné aplikovať zužujúco v rámci správneho súdneho konania začatého na návrh
prokurátoratak,abybolazachovanávôľazákonodarcu.Vychádzaťztejskutočnosti,žetakcivilnýproces

i správny súdny proces sú normované v jednom zákone, a to v Občianskom súdnom poriadku ako aj z
dôvodovej správy k uvedenému ust., podľa ktorého „Explicitne sa upravuje otázka náhrady trov konania
v správnom súdnictve, ak sa konanie začalo na návrh prokurátora (porov. § 250t ods. 2 a 8). Bez použitia
príslušných východísk je podľa záveru súdu prvej inštancie aplikácia uvedeného ustanovenia v zjavnom
rozpore s každým z uvedených princípov a evidentne neústavná. Vzhľadom na uvedené mal za to, že

postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. prichádza do úvahy len vtedy, ak k rozporu právneho predpisu
s Ústavou SR súd dochádza nevyhnutne, pri použití ústavne konformného výkladu, čo v tomto prípade
nie je. Preto ustálil, že nie je potrebné prerušovať konanie. Súd prvej inštancie uviedol, že vedľajšia
účastnícka na strane žalobcu Alžbeta Juchová v priebehu konania dňa 04.10.2013 zomrela, (dedičské
konanie bolo uznesením sp. zn. 21D 245/2013 zastavené podľa § 175h ods. 2 OSP) a keďže v tomto
konaní nemá právnych nástupcov, celá náhrada trov konania prechádza na žalobcu a ten za jej úhradu v

plnej miere zodpovedá. Súd prvej inštancie pri náhrade trov konania priznal žalovanej v 2. rade náhradu
iných trov v sume 199,16 eur spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za podané dovolanie a trov
právneho zastúpenia žalovanej v 2. rade. Súd priznal trovy právneho zastúpenia za tieto úkony právnej
služby: vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu zo dňa 22. 01. 2001 á 6,64 eur; vyjadrenie zo dňa 26.
08. 2002 á 38,80 eur; účasť na pojednávaní dňa 28. 10. 2002 á 38, 80 eur; 1 odmena za účasť na

pojednávaní dňa 11. 09. 2002 á 9,70 eur; účasť na pojednávaní dňa 12. 01. 2005 v dvojnásobnej výške
nakoľko pojednávanie trvalo viac než dve hodiny á 76,62 eur; účasť na pojednávaní dňa 18. 3. 2005
á 38,31 eur; účasť na pojednávaní dňa 02. 05. 2005 á 38,31 eur; podanie odvolanie proti rozsudku zo
dňa 1. 7. 2005 á 38,31 eur; účasť na pojednávaní na KS Prešov dňa 24. 10. 2006 á 41,28 eur; podanie
dovolania zo dňa 02. 01. 2007 á 45,51 eur; účasť na pojednávaní na KS Prešov dňa 29. 09. 2009 á 53,49

eur; účasť na pojednávaní dňa 01. 10. 2010 á 55,49 eur; vyjadrenie k odvolaniu žalobcu 23. 11. 2010 á
55,49 eur; vyjadrenie k odvolaniu vedľajšej účastníčky zo dňa 13. 12. 2010 á 55,49 eur; odvolanie proti
trovám konania v polovičnej výške á 29,34 eur; vyjadrenie k doplneniu odvolania vedľajšej účastníčky
zo dňa 28.0 6. 2012 á 58,69 eur. Odmena právneho zástupcu ku dňu 30. 03. 2004 predstavuje 93,94
eur a po uvedenom dátume 586,33 eur, spolu odmena právneho zastúpenia žalovanej v 2. rade činí

680,27 eur. Celková suma paušálnych náhrad hotových výdavkov k uvedených úkonom právnej služby
činí 90,09 eur s tým, že do 30. 03. 2004 činí paušálna náhrada 15,52 eur. K tomu patrí právnemu
zástupcovi žalovaného v 2. rade cestovné za účasť na pojednávaniach konaných v dňoch 28. 10. 2002,
11. 09. 2002, 12. 01. 2005, 02. 05 2005 na súde prvej inštancie za cesty vykonané motorovým vozidlom
Mercedes Benz BA ev. číslo BA 122MT Bratislava - Poprad a späť 660 km v sume 891,53 eur. Ďalej

patrí právnemu zástupcovi cestovné za účasť na pojednávaniach konaných dňa 24. 10. 2006 a 29.
09. 2009 na Krajskom súde v Prešove za cestu vykonanú motorovým vozidlom Mercedes Benz BA
ev. číslo BA 122MT Bratislava - Prešov a späť 830 km v sume 458,03 eur. Ďalej cestovné za účasť
na pojednávaniach konaných v dňoch 18. 03. 2005 a 01. 10. 2010 na súde prvej inštancie za cesty
vykonané vlakom vo výške 71, 34 eur. Výška cestovných náhrad ku dňu 30. 03. 2004 činí 300,42 eur a

celková suma cestovného činí 1.212,88 eur. Súd taktiež priznal náhradu za ubytovanie vo výške 66,92
eur, ktoré realizoval právny zástupca žalovanej v 2. rade v rade pred pojednávaním dňa 29. 09. 2009.
Náhrada za stratu času právnemu zástupcovi prislúcha za účasť na pojednávaniach konaných v dňoch
28. 10. 2002, 11.09. 2002, 12. 01. 2005, 18. 03. 2005, 02. 05 2005, 24. 10. 2006, 29. 09. 2009, 01. 10.
2010 za 152 polhodín straty času vo výške 1.704,36 eur, z čoho ku dňu 30. 03. 2004 náhrada za stratu

času činila 585,54 eur. K trovám konania patrí aj DPH z odmeny právneho zastúpenia vo výške 298,27
eur, keďže právny zástupca žalovanej v 2. rade je platiteľom DPH. Súd prvej inštancie sa pridržal svojich
záveroch uvedených v uznesení č. k.14C/1/2009-138 zo dňa 27. 02. 2014 v časti nepriznaných trov
právneho zastúpenia, ktoré si žalovaná v 2. rade uplatňovala. Súd prvej inštancie opätovne nepriznal
odmenu za dva úkony právnej služby v nadväznosti na to ani režijný paušál, cestovné, náhradu za stratu

času a DPH za účasť na pojednávaní konanom dňa 17. 01. 2003, nakoľko zo zápisnice vyplýva, že
právny zástupca sa ho nezúčastnil a tiež za úkon vyjadrenie zo dňa 02. 05. 2005, ktorý nepovažoval za
účelný, nakoľko v ten istý deň sa konalo pojednávanie, na ktorom sa právny zástupca zúčastnil a kde
mohol uvedené vyjadrenie predniesť. Prijatie záveru právneho zástupcu žalovanej v 2. rade uvedeného
v odvolaní, že týmto vyjadrením sa dosiahlo zrýchlenie a zefektívnenie pojednávania, súd prvej inštancie

neakceptoval,keďžezaúčelnépísomnévyjadreniapovažujelentie,ktorésúprávneprezumované(napr.
vyjadrenie k odvolaniu), resp. také, ktoré si vyžiadal procesný súd. Podľa § 148 ods. 1 O. s. p. štát
má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich
nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trovštátu v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia podľa výsledku konania a to tak, že nikoho nezaviazal
na náhradu trov štátu, pretože žalobca v celom rozsahu prehral spor, avšak je osobne oslobodený od
platenia súdnych poplatkov.

4. Proti II. a III. výroku uznesenia súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovej lehote odvolanie
žalobca. Namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím založil
odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) OSP. Odvolateľ má za to, že súd prvej inštancie
vykladal ust. § 146 ods. 1 OSP reštriktívne, bez toho, aby k tomu mal zákonnú oporu, teda ústavne

nekonformným spôsobom, pričom takáto interpretácia je v rozpore s princípom právnej istoty, ako s
jedným z imanentných znakov právneho štátu, a preto svojvoľný výklad súdu prvej inštancie protirečí
č. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR. Odvolateľ zároveň poukázal na jeho povinnosť konať vo verejnom
záujme vždy, keď zistí, že došlo k porušeniu zákonnosti. Z tohto dôvodu navrhol odvolaciemu súdu, aby
uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

5. Dňa 18.02.2015 bolo súdu prvej inštancie doručené odvolanie žalovanej v 2. rade spolu s návrhom
na vydanie opravného uznesenia. Žalovaná poukázala na to, že súd prvej inštancie v dôsledku chyby
v počítaní predmetným uznesením priznal o 34,46 eur nižšie trovy konania ako mal. Z tohto dôvodu
navrhol, aby súd prvej inštancie toto pochybenie odstránil podľa § 164 OSP vydaním opravného
uznesenia. Žalovaná v 2. eade súčasne podala aj odvolanie proti predmetnému uzneseniu súdu prvej

inštancie, nakoľko jeho odôvodnenie považuje za nesprávne. Namietal, že mu súd prvej inštancie
opätovne nepriznal odmenu za písomné vyjadrenie zo dňa 02.05.2005, v ktorom bol podrobne
sumarizovaný priebeh tohto 12- ročného súdneho konania. Odvolateľ mal za to, že toto vyjadrenie bolo
účelné a prispelo k zefektívneniu súdneho konania, nakoľko žalovaná v záverečnej reči mohla odkázať
práve na toto vyjadrenie a nemusela celý jeho obsah rozsiahlo ústne prednášať súdu prvej inštancie,

ktorý by ho následne protokoloval. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolateľ žiadal, aby odvolací
súd zmenil napadnuté uznesenie v zmysle dôvodov jeho odvolania, resp. zrušil napadnuté uznesenie
a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Dňa 16.04.2015 bolo súdu prvej inštancie doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu.

Poukazuje na to, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, nakoľko súd prvej inštancie rozhodol správne
a svoje rozhodnutie aj správne a priliehavo odôvodnil. Navyše, jeho rozhodnutie je aj v súlade s
rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR, ktorý vyslovil prednosť ústavne súladného výkladu
právnych predpisov pred inými metódami výkladu. Preto názor odvolateľa, že súd prvej inštancie vyložil
ust. § 146 ods. 1 písm. d) OSP „svojvoľne“ je podľa žalovaného v rozpore so stanoviskami najvyššieho

súdneho orgánu ústavnosti. Žalovaný podaním zo dňa 16.04.2015 zobral odvolanie zo dňa 16.02.2015
späť, nakoľko v záujme urýchlenia konania trvajúceho viac ako 20 rokov nepovažoval za účelné, aby
na ňom aj naďalej trval. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhuje, aby odvolací súd potvrdil
napadnuté uznesenie z 04.02.2015, č. k. 14C/1/2009-168 v znení opravného uznesenia súdu prvej
inštancie z 17.03.2015, č. k. 14C/1/2009-176.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania

(§ 385 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Odvolací súd pre zrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu musí konštatovať, že pokiaľ súd prvej
inštancie správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Z. z. v

znení zmien a doplnkov účinného do 30. 06. 2016), tak odvolací súd musel postupovať a vec posudzovať
už podľa nového civilného procesného kódexu, a to zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 07. 2016, pričom aplikoval ustanovenia § 470 ods.
1 CSP, s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).

9. Keďže žalovaná v 2. rade svoje odvolanie podané dňa 18.02.2015 proti výroku o trovách konania,
podaním zo dňa 13.04.2015 vzala späť, bolo odvolacie konanie vo vzťahu k ňou podanému odvolaniu
postupom podľa § 369 CSP zastavené.10. Odvolací súd k odvolaniu žalobcu poukazuje na to, že OSP, účinný v čase začatia predmetného
konania, t. j., 29.07.1993, výslovne nevylučoval možnosť zaviazať prokurátora k náhrade trov konania.
Uvedené bolo vylúčené až novelou procesného právneho predpisu (OSP) zákonom č. 495/2009 Z. z.,

účinnou od 01.01.2010.

11. Citovanou novelou bolo ust. § 146 ods. 1 OSP doplnené o písm. d), ktorý ustálil, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie začalo na návrh
prokurátora.

12. Ust. § 146 OSP vyjadruje výnimku zo zásady náhrady trov konania podľa pomeru úspechu vo veci,
ktorá je vyjadrená v § 142 OSP.

13. Ust. § 146 ods. 1 písm. d) OSP sa uplatňuje bez akéhokoľvek zohľadnenia ústavného princípu
rovnosti subjektov občianskeho súdneho konania, ktorého rešpektovanie je základnou požiadavkou

ústavnosti postupu občianskoprávneho sporu.

14. Vo vzťahu k vyššie zmienenému odvolací súd poukazuje rovnako ako súd prvej inštancie na
dôvodovú správu k predkladanému zákonu č. 495/2009 Z. z., konkrétne na bod 14 (§ 146 ods. 1 písm. d)
OSP), v ktorom je uvedené nasledovné: „Explicitne sa upravuje otázka náhrady trov konania v správnom

súdnictve, ak sa konanie začalo na návrh prokurátora (porov. § 250t ods. 2 a 8). Prokurátor reprezentuje
verejný záujem, záujem celej spoločnosti a v podstate aj účastníkov, ktorí sú v súdnom konaní. Bolo
by nelogické, aby pri takomto verejnom záujme platil trovy prokurátor. Z dôvodu rovnosti nebude platiť
trovy ani neúspešný účastník“.

15. S poukazom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že z dôvodovej správy k zákonu č.
495/2009 Z. z. jednoznačne vyplýva, že vylúčenie prokurátora z povinnosti platiť náhradu
trov konania sa týka výhradne správneho súdnictva. Správnosť uvedeného výkladu podporuje aj to, že
v nových procesných kódexoch, účinných od 01.07.2017, a to č. 160/2015 Z.z. a č. 162/2015 Z.z., za
znenie § 146 ods. 1 písm. d) O.s.p. pretransformulovalo do § 170 z č. 162/2015 Z.z., teda Správneho

sporového poriadku.

16. Navyše, z prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2010 nevyplýva, že by sa ust. §
146 ods. 1 písm. d) OSP malo vzťahovať aj na konania začaté pred 01.01.2010.

17. Vo vzťahu k uvedenému, odvolací súd poukazuje aj na zásadu zákazu retroaktivity, ktorú nemožno
za žiadnych okolností opomínať.

18. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. II.ÚS 3391/11 ze dne
15.12.2011vyplýva, že je zbytečné se zde institutem zpětné účinnosti podrobně zabývat, neboť o

retroaktivitu v dané věci vůbec nejde. Vzhledem k absenci přechodných ustanovení obecné soudy
postupovaly dle základního pravidla o časové působnosti právních norem, které zásadně nepůsobí
nazpět.

19. Tiež NS ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 21 Cdo 3612/2014 ustálil, „že právní teorie a praxe

rozeznává zpětnou účinnost pravou (pravou retroaktivitu) a nepravou (nepravou retroaktivitu). O pravou
zpětnou účinnost (pravou retroaktivitu) jde tehdy, jestliže se novým právním předpisem má řídit vznik
právního vztahu (poměru) a práv a povinností účastníků (stran) z tohoto vztahu (poměru) také v
případě, kdy právní vztah (poměr) nebo práva a povinnosti z něj vyplývající vznikly před účinností
novéhoprávníhopředpisu.Nepravázpětnáúčinnost(nepraváretroaktivita)znamená,ženovýmprávním

předpisem se sice mají řídit i právní vztahy (poměry) vzniklé před jeho účinností, avšak až ode dne
jeho účinnosti; samotný vznik těchto právních vztahů (poměrů) a práva a povinnosti z těchto vztahů
(poměrů),vzniklépředúčinnostínovéhoprávníhopředpisu,sespravujídosavadníprávníúpravou.Pravá
zpětná účinnost není v českém právním řádu přípustná, neboť k definičním znakům právního státu patří
princip právní jistoty a ochrany důvěry účastníků právních vztahů (poměrů) v právo. Součástí právní

jistoty je také zákaz pravé zpětné účinnosti právních předpisů; tento zákaz, který je pro oblast trestního
práva hmotného vyjádřen v čl. 40 odst. 6 Listiny, lze pro ostatní právní odvětví (včetně právní úpravy
soukromoprávních poměrů) dovodit z čl. 1 Ústavy (srov. např. právní názor uvede¬ný v nálezech pléna
ÚS z 28. 2. 1996, sp. zn. Pl. ÚS 9/95 č. 63/1997 Sb.).“20. Aj ÚS SR v rozhodnutí sp. zn. Pl. ÚS 67/07 konštatoval, že za nepravú retroaktivitu ústavný súd
považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň

nadobudnutia jej účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím
jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli
predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 25/05). O nepravú retroaktivitu
ide v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti
skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ

tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00,
PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 25/05).

21. Odvolací súd tiež poukazuje aj na rozhodnutie ÚS ČR II. ÚS 37/04, z ktorého vyplýva Ústavní
konformitou retroaktivity práva se ve své judikatuře zabýval jak Ústavní soud ČSFR, který konstatoval,
že principy právního státu vyžadují u každého možného případu retroaktivity jeho výslovné vyjádření

v ústavě nebo v zákoně s cílem vyloučit možnost retroaktivní interpretace zákona a zároveň vyžadují
v zákoně vyřešit s retroaktivitou spjaté důsledky tak, aby nabytá práva byla řádně chráněna (viz nález
sp. zn. Pl. ÚS 78/92, Sbírka usnesení a nálezů ÚS, 1992, č. 15), tak opakovaně i Ústavní soud ČR,
který v nálezu sp. zn. Pl. ÚS 21/96 (publ. in Sbírka nálezů a usnesení ÚS, sv. 7, č. 13, vyhlášeném
pod č. 63/1997 Sb.), podrobil princip retroaktivity analýze a zabýval se otázkou možných výjimek z

nepřípustnosti retroaktivity právních norem. V něm mimo jiné uvedl, že obecně v případech časového
střetu staré a nové právní normy platí nepravá retroaktivita. Vznik právních vztahů existujících před
nabytím účinnosti nové právní normy, právní nároky, které z těchto vztahů vznikly, jakož i vykonané
právní úkony se (však) řídí zrušenou právní normou (důsledkem opačné interpretace střetu právních
norem by byla pravá retroaktivita). Aplikuje se tady princip ochrany minulých právních skutečností,

zejména právních konání. Zrušení staré a přijetí nové právní úpravy je nutně spjato se zásahem do
principů rovnosti a ochrany důvěry občana v právo. Dochází k tomu v důsledku ochrany jiného veřejného
zájmu či základního práva a svobody. Platí tu zároveň maxima, přikazující v případě omezení základního
práva, resp. svobody, šetřit jeho podstatu a smysl (čl. 4 odst. 4 Listiny základních práv a svobod).

22. Vo vzťahu k prejednávanej veci má teda odvolací súd za to, že je neprípustné postupovať a o nároku
úspešného žalovaného na náhradu trov konania rozhodovať podľa ustanovení procesného predpisu,
ktorývčasezačatiakonaniaaanivčaseprevzatiaprávnehozastúpeniasúčasnýmadvokátomžalovanej
v 2. rade, ktorý si trovy právneho zastúpenia uplatňuje, nebol účinný, ale dokonca v danom právnom
poriadku nebol ani len zavedený.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že ak by odvolací súd odvolaniu
žalobcu vyhovel a rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti zrušil, príp. zmenil, bolo by to
jednoznačne príkladom porušenia zásady zákazu retroaktivity, a teda by išlo o zjavný rozpor s princípmi
právneho štátu.

24. Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že bolo a aj je legitímnym očakávaním žalovanej v 2. rade, že v
prípade jej úspechu v predmetnom konaní, bude SR, zast. Okresným prokurátorom Poprad ako iniciátor
sporu zaviazaná k náhrade trov konania.

25. K návrhu žalovanej v 2. rade na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP a podľa čl.
125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, § 18 ods. 1 písm. d) a § 37 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácií
ÚS SR v znení zákona č. 293/1995 Z. z. a podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a obrátenie sa na Ústavný
súd s návrhom na vyslovenie nesúladu čl. I, bodu 17, zákona č. 495/2009 Z. z. s Ústavou SR a so
žiadosťou o zaujatie stanoviska, odvolací súd poukazuje na to, že takéto návrhy nie je možné podávať

vo vzťahu k predpisom, ktoré už nie sú účinné.

26. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdil postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.

27. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že úspešnej žalovanej v 2. rade bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi v plnom rozsahu.28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).