Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. január 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžo/19/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200258
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1012200258.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej

a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie, Tulčík 26, 082 13 Tulčík, IČO 31
303 862, právne zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, 042 83 Košice, proti
žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľ. Štúra č. 1, 812 35
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 8669/2011-1.10 (40/2011-rozkl.) zo
dňa 28.11.2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/61/2012-111 zo
dňa 23. júla 2015 v znení opravného uznesenia č. k. 5S/61/2012-150 zo dňa 16. decembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/61/2012-111 zo dňa
23. júla 2013 v spojení s opravným uznesením č. k. 5S/61/2012-150 zo dňa 16. decembra 2015 p o
t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky

Rozhodnutím ministra životného prostredia Slovenskej republiky č. 8669/2011-1.10 (40/201 l - rozkl.)
zo dňa 28.11.2011 bol podľa § 61 ods. 2, ods. 3 v spojení s § 59 ods. 1, ods. 2 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní zmenený výrok prvostupňového rozhodnutia žalovaného č. 3920/2011-2.2 zo
dňa 27.09.2011 v časti „Podmienky rozhodnutia v zmysle § 82 ods. 12 zákona“ v bode 1 tak, že
odstrel možno zrealizovať odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia do 30.11.2011 a od 01.06.2012
do 30.11.2012 posliedkou v území s 2. stupňom ochrany v lokalite LS Biely Váh, LS Čierny Váh a
LS Malužiná a postriežkou v území s 2. stupňom ochrany v lokalitách Olešková a Biely Váh v k.ú.

N.. V ostatných častiach výrok rozhodnutia č. 3920/2011-2.2 zo dňa 27.09.2011 zostal nezmenený.
Zmenu výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia žalovaný odôvodnil tým, že v čase nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia by už mohla byť lehota na vykonanie regulačného odstrelu nerealizovateľná.
Poukázal na doplnené stanovisko ŠOP SR a uviedol, že nakoľko zmena výroku sa nedotýkala skutkovej
a vecnej stránky konania, ale spočívala len v určení novej lehoty na vykonanie rozhodnutia, nebol
druhostupňový orgán viazaný povinnosťou doplniť dokazovanie o ďalšie skutočnosti.

II.
Konanie na súde I. stupňaKrajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zamietol žalobu proti rozhodnutiu žalovaného, nakoľko dospel k záveru,
že napadnuté rozhodnutia i postup správnych orgánov boli z hľadiska žalobných dôvodov v medziach

zákona.

Z preskúmavaných rozhodnutí a z predloženého administratívneho spisu pre súd vyplynulo, že okrem
stanovísk ŠOP SR boli podkladom pre rozhodnutie žalovaného i žiadosť Lesov SR o udelenie výnimky
a k nej pripojené prílohy týkajúce sa nežiaduceho správania sa medveďa hnedého v danom území, či

lokalite. Mal za nesporné, že žalobcovi neboli v priebehu konania tieto podklady doručené na vyjadrenie,
len mu bolo oznámené, že pokiaľ mu podklady a informácie, s ktorými bol oboznámený, nepostačujú,
má v zmysle § 23 Správneho poriadku právo nazrieť osobne do predmetného spisu. Uvedený postup
žalovaného bol podľa názoru súdu v rozpore s § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 Správneho poriadku,
nakoľko žalovaný neumožnil, aby sa žalobca mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť ku všetkým
podkladom, o ktoré správny orgán oprel svoje rozhodnutie, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť

ich doplnenie. Žalobca naviac vo svojom vyjadrení k začatému konaniu výslovne žiadal o možnosť
oboznámiť sa s uvedenými podkladmi.

Súd v ďalšom vyjadril názor, že za daných okolností žalovaný mal žiadosť o udelenie výnimky a k nej
pripojené prílohy, ako aj všetky ostatné podklady, na základe ktorých rozhodoval, žalobcovi predložiť

na vyjadrenie. Súd bol tej mienky, že právo účastníka vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia nemožno
zamieňať s právom nazerať do spisov správneho orgánu a tvrdiť, že pokiaľ má účastník právo nazrieť
do spisu, nemôže byť porušené jeho právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, pretože ide o dve
samostatné a vzájomne nezastupiteľné oprávnenia, každým z nich sa sleduje iný účel. Naplnenie
práva na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia sa môže nepochybne realizovať aj inou formou, ako

možnosťou nazrieť do spisu. Predmetné procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania, ktorá
by bez ďalších súdom zistených okolností mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Súd však v priebehu konania zistil, že žalobca v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom
prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) požiadal
o sprístupnenie vyššie opisovaných listín a tieto mu boli všetky zaslané, a to ešte pred vydaním

samotného rozhodnutia žalovaného o rozklade. Žalobca teda mal možnosť sa oboznámiť s uvedenými
podkladmi rozhodnutia, hoci sa k ním nedostal procesnou cestou. Súd ďalej zdôraznil, že ani inštitút
sprístupňovania informácií povinnou osobou podľa osobitného právneho predpisu nemožno zamieňať
s povinnosťou správneho orgánu podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku, a preto postup žalovaného
nemožno považovať za štandardný a zákonný. Pre daný prípad však skonštatoval, že v konečnom

dôsledku bol žalobca oboznámený s podkladmi rozhodnutia žalovaného a nič mu potom nebránilo na
ne vhodne a včas reagovať, pokiaľ tak považoval za potrebné. Vyššie uvedený procesný nedostatok v
postupe žalovaného, ktorý neumožnil žalobcovi ako účastníkovi správneho konania realizovať v rámci
konania právo vyplývajúce z § 32 ods. 2 Správneho poriadku, nemal potom za daných okolností podľa
názorusúduvplyvnazákonnosťnapadnutéhorozhodnutiaanebolopretopotrebnéztohtodôvoduzrušiť

žalobou napadnuté rozhodnutie.

Vo vzťahu k námietke žalobcu, že nebol oboznámený s analýzou minuloročnej regulácie a analýzou
škôd spôsobených medveďmi v predchádzajúcom roku súd poznamenal, že tieto neboli súčasťou
administratívnehospisu,zdôkaznéhohľadiskanebolipodkladmirozhodnutiaažalovanýznichnevyvodil

ani žiadne konkrétne skutkové zistenia, o ktoré by oprel rozhodnutie o výnimke. Žalovaný nemal teda
s čím žalobcu v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku oboznamovať. Z tohto hľadiska podľa súdu
prvého stupňa zákon v konaní porušený nebol.

Doručenie podkladov rozhodnutia dňa 21.11.2011 len žalobcovi, vzhľadom na to, že žalobca bol v tomto

správnom konaní zastúpený advokátkou s plnomocenstvom na všetky úkony, mal súd za nepochybné
porušenie zákona a vadu v konaní správneho orgánu, avšak táto vada podľa súdu nemohla mať za
následok nezákonnosť rozhodnutia, pretože žalobca i jeho právny zástupca sa o obsahu doručovaných
listín dozvedeli, vyjadrili sa k nim a zo žiadneho úkonu neboli uvedeným pochybením žalovaného
vylúčení, či inak ukrátení na svojich právach.

Pokiaľ ide o zmenu prvostupňového správneho rozhodnutia v konaní o rozklade, mal krajský súd za
zrejmé, že jej dôvodom bola výlučne potreba zabezpečiť realizovateľnosť výnimky, pretože čas do
15.12.2011, dokedy sa mal odstrel chráneného živočícha uskutočniť, nebolo možné z dôvodu dĺžkyrozkladového konania dodržať, nakoľko len dňa 28.11.2011 minister vydal rozhodnutie o rozklade.
Žalovaný postupoval podľa názoru súdu v medziach zákona, keď si v rozkladovom konaní vyžiadal
stanovisko ŠOP SR k predĺženiu času realizácie výnimky, ktoré aj bolo žalobcovi doručené.

K námietke o nesúlade výrokovej časti napadnutého druhostupňového rozhodnutia s § 59 ods. 2
Správneho poriadku súd uviedol, že nakoľko minister v rozkladovom konaní zmenil prvostupňové
rozhodnutie žalovaného iba čiastočne a rozsah tejto zmeny výslovne vo výroku druhostupňového
rozhodnutia vymedzil, postupoval v súlade s uvedeným ustanovením Správneho poriadku. V medziach

zákona je podľa názoru súdu tiež výrok rozhodnutia žalovaného, podľa ktorého v ostatných (zmenou
nedotknutých) častiach zostáva výrok prvostupňového správneho rozhodnutia nezmenený.

Vo vzťahu k hmotnoprávnej stránke veci a námietkam žalobcu súd konštatoval, že celoročná druhová
ochranamedveďahnedéhoakochránenéhoživočíchaeurópskehovýznamujezabezpečenánazáklade
zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „ZOPK“), ktorý ustanovuje v súvislosti

s uvedeným živočíšnym druhom zakázané činnosti a zároveň aj podmienky, za ktorých možno povoliť
výnimku z ochrany. Povoliť výnimku možno len za predpokladu, že neexistuje iná alternatíva a zároveň
udelená výnimka neohrozí zachovanie populácie dotknutého druhu, pričom pre povolenie výnimky musí
byť súčasne splnený niektorý z taxatívne vymedzených dôvodov uvedených v § 40 ods. 3 ZOPK.

Podľa názoru súdu zo stanovísk ŠOP SR k žiadostiam o povolenie výnimky i zo samotnej žiadosti
Lesov SR v danej veci je zrejmé, že medveď hnedý ako chránený živočíšny druh na území Slovenska
prosperuje a jeho populácia narastá, pričom na tomto trende nič nemení ani každoročný odstrel
medveďov na základe povolených výnimiek. Ďalej zdôraznil, že súdu neprináleží spochybňovať údaje
odborných organizácií ŠOP SR konštatujúce pozitívny vývoj populácie tohto živočíšneho druhu na

Slovensku a tým ani splnenie základnej podmienky pre povolenie výnimky na usmrtenie medveďa
hnedého, ktorou je skutočnosť, že povolená výnimka neohrozí zachovanie populácie tohto druhu.
Uvedenú podmienku považoval súd za splnenú aj napriek tomu, že žalovaný mal k dispozícii pri
rozhodovaní o povolení výnimky len kvalifikované odhady o počtoch medveďov v poľovných revíroch,
nakoľko sčítanie populácie tohto druhu na Slovensku stále neprebehlo.

Rovnako uviedol, že súdu neprináleží posúdiť ani existenciu inej reálnej alternatívy k povoleniu výnimky.
Preto pokiaľ sa žalovaný v tejto súvislosti zaoberal možnosťou odchytu medveďov a ich prípadného
umiestnenia napr. do niektorej ZOO, pričom žiadna z nich o medveďa hnedého neprejavila záujem,
nepostupoval v rozpore so zákonom. Faktom je, že žiadna iná reálna alternatíva k povoleniu výnimky

v konaní riešená ani navrhovaná nebola. Naviac z povahy veci bolo zrejmé, že pokiaľ dochádza
k ohrozeniu verejného zdravia a verejnej bezpečnosti obyvateľov najmä v dôsledku synantropizácie
medveďa hnedého v posudzovaných lokalitách, nie je možné v reálnom čase situáciu riešiť inak ako
udelením výnimky na usmrtenie tohto živočícha. Naďalej totiž platí, že populáciu medveďa hnedého
v rámci celého Slovenska je potrebné udržiavať v takom počte a na takom areáli, aby nedochádzalo

k jeho rozširovaniu do tej oblasti, kde nie je dostatok prirodzenej potravy, kde je však omnoho väčšia
ponuka potravy z umelých zdrojov, ktorých preferenciou by sa zvyšovala hrozba vzniku závažných škôd
na majetku i na verejnej bezpečnosti a verejnom zdraví obyvateľstva. Povolenie výnimky z dôvodu
podľa § 40 ods. 3 písm. c/ ZOPK je možné len vtedy, keď z konkrétnych okolností existujúcich v danom
území, pre ktoré sa výnimka požaduje, možno vyvodiť ohrozenie záujmu na ochrane bezpečnosti a

zdravia obyvateľov daného územia. Povolenie výnimky z uvedeného dôvodu má mať predovšetkým
preventívny charakter, jej realizáciou sa má predchádzať nebezpečným stretom človeka s medveďom
predovšetkým mimo miest jeho prirodzeného výskytu, najmä v intraviláne obcí a v blízkosti ľudských
obydlí. Keďže poľovný revír, ktorého sa žiadosť o výnimku týkala, t.j. v poľovnom revíre Nízke Tatry v
lokalite LS Biely Váh, LS Čierny Váh, LS Malužiná, Olešková, je prirodzeným miestom výskytu medveďa

hnedého a predloženou žiadosťou s pripojenými podporujúcimi prílohami bolo dostatočne osvedčené,
že prítomnosť medveďa hnedého v miere výskytu ako je tomu v danom prípade a v danej lokalite
predstavuje reálnu hrozbu pre človeka.

V konaní začatom na základe žiadosti Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, odštepný závod

LiptovskýHrádok,žiadateľdoložilsvojužiadosťdôkazmi,ktorépodľanázorusúdudostatočnepreukázali
dôvodnosť obavy o bezpečnosť a zdravie obyvateľov v lokalite v chránenom poľovnom revíre Nízke
Tatry. Vyslovil, že záujem na ochrane prírody musí za daných okolností ustúpiť prioritnému záujmu na
ochrane verejného života a verejného zdravia obyvateľov, tak ako to predpokladá právny poriadok.Na základe uvedených skutkových zistení bolo podľa názoru súdu možné urobiť záver o tom, že sú
splnené zákonné podmienky pre povolenie výnimky podľa § 40 ods. 3 písm. c/ ZOPK, pretože zo

zhromaždených podkladov k rozhodnutiam v predmetnej veci vyplýva, že ohrozenie verejného zdravia
a verejnej bezpečnosti obyvateľov v predmetných lokalitách je natoľko závažné, že výrazne prevyšuje
záujem na ochrane živočíšneho druhu medveďa hnedého.

Súd v tejto súvislosti zdôraznil, že prísna druhová ochrana tohto živočícha si vyžaduje dôkladné

zdokumentovanie pohybu jedincov medveďa hnedého mimo svoj prirodzený areál, z ktorého by bola
zrejmá potreba chrániť záujem na ochrane verejného zdravia a verejnej bezpečnosti obyvateľov
povolením výnimky. Pokiaľ príslušné organizácie ŠOP SR v spolupráci so žiadateľmi či s dotknutými
obcami monitorujú pohyb medveďov v blízkosti ľudských obydlí a v intravilánoch obcí, je potrebné,
aby takýto monitoring žalovanému na účely rozhodovania o povolení výnimiek poskytli, čím by
sa zjednodušila dôkazná situácia v týchto konaniach a proces povoľovania výnimiek by sa stal

transparentnejším.

Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutia i postup správnych orgánov boli z hľadiska žalobných dôvodov v medziach zákona a teda
námietkam žalobcu nie je možné priznať úspech, a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako

nedôvodnú zamietol.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi
právo na ich náhradu nepriznal.

III.
Odvolanie

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol odvolaciemu súdu,
aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, napadnuté

rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie
konanie a prizná žalobcovi náhradu trov konania.

Rozsudok krajského súdu považoval žalobca za nesprávny z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a z

dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f) O.s.p.).

Žalobca vyčítal konaniu pred prvostupňovým správnym orgánom, aj postupu a rozhodnutiu žalovaného,
že v ich konaní sa vyskytla taká vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Túto vadu žalobca identifikoval tak, že mu správnymi orgánmi oboch stupňov bola upretá možnosť
vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, k spôsobu ich zistenia a navrhnúť ich doplnenie. Odňatie možnosti
žalobcovi využívať svoje právo účastníka konania spočívalo v tom, že ho správny orgán prvého stupňa
neoboznámil s podkladmi rozhodnutia, napriek jeho výslovnej žiadosti mu neposkytol kópiu spisu a

toto pochybenie nenapravil ani žalovaný v konaní o rozklade. Naopak, žalovaný zaťažil konanie ďalšou
vadou, keď dopĺňal dokazovanie vyžiadaním si správy od ŠOP SR k možnému posunutiu časového
vymedzenia obdobia, v ktorom žiadateľovi povolil realizovať udelenú výnimku. Žalobca teda nemal
možnosť navrhnúť doplnenie podkladov rozhodnutia, ani sa vyjadriť k spôsobu ich obstarania, keďže
až do vynesenia prvostupňového rozhodnutia mu správny orgán napriek ustanoveniu § 33 ods. 2

Správneho poriadku neoznámil, aké podklady rozhodnutia zhromaždil.

Žalobca považoval za potrebné zdôrazniť, že tento stav, keď získava informácie o podkladoch
rozhodnutia ako účastník konania na základe žiadosti podľa zákona o slobodnom prístupe k
informáciám, nezodpovedá jeho právam účastníka konania, v tejto časti odvolania však osobitne dal

do pozornosti odvolaciemu súdu, že ani k zhojeniu vady v konaní, ktorej existenciu konštatoval aj súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, nedošlo, keďže žalobca nemajúc vedomostí o tom,
čo je podkladom rozhodnutia, nemohol, napriek svojmu aktívnemu prístupu žiadať tieto informácie od
správneho orgánu v inom konaní.Za tohto stavu podľa žalobcu nebolo možné skonštatovať, že by vada v konaní spočívajúca v
neumožnení žalobcovi oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, k spôsobu ich zistenia a navrhnúť ich

doplnenie, nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a
žalovaného, ktorý napriek zrozumiteľne a jednoznačne formulovaným námietkam žalobcu vo vzťahu k
tejto vade konania nenapravil pochybenie prvostupňového správneho organu, naopak, v odôvodnení
rozhodnutia sa s takýmto postupom stotožnil.

Pokiaľ súd prvého stupňa konštatoval, že napriek ďalšiemu pochybeniu v správnom konaní, a to
doručovaniu dodatočného vyjadrenia ŠOP SR k posunu časového vymedzenia platnosti udelenej
výnimky žalobcovi, ani jeho právnej zástupkyni, opätovne nenastala nutnosť zrušiť napadnuté
rozhodnutie žalovaného, keďže táto vada bola zhojená tým, že žalobca a jeho právna zástupkyňa
mali o obsahu tohto vyjadrenia vedomostí, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
prvostupňového súdu, nebolo podľa názoru žalobcu možné sa stotožniť s týmto právnym názorom.

Vada spočívajúca v uvedenom bola súdom prvého stupňa posúdená tak, že napriek tomu, že žalovaný
neumožnil právnej zástupkyni žalobcu oboznámiť sa s doplnením podkladov rozhodnutia a vyjadriť sa
k nim, nemohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia, pretože žalobca i jeho právna zástupkyňa
sa o obsahu doručovaných listín dozvedeli, vyjadrili sa k nim a zo žiadneho úkonu neboli uvedeným

pochybením žalovaného vylúčení, či inak ukrátení na svojich právach. Tento záver súdu prvého stupňa
neobstojí.

Aj keď žalobcovi je zrejmé, že rozhodnutie žalovaného nie je totožné s rozhodnutím rozkladovej komisie
(táto predkladá žalovanému len návrh rozhodnutia), je nepochybné, že návrh rozkladovej komisie na

rozhodnutie je podmienkou sine qua non na rozhodnutie žalovaného o rozklade. Ak teda rozkladová
komisia predložila žalovanému svoj návrh bez toho, aby žalobca bol pred tým oboznámený s doplnenými
podkladmi rozhodnutia a žalovaný sa napriek tejto procesnej vade s návrhom rozkladovej komisie
stotožnil, nemožno takýto postup považovať za iný ako taký, ktorým boli žalobcovi odňaté práva
účastníka konania.

Žalobca poukázal na to, že skutočnosť, že mu bola odňatá možnosť konať v súlade so zákonom
pred správnym orgánom a že táto vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, uviedol už
v žalobe. Skutočnosť, kedy sa uskutočnilo zasadnutie rozkladovej komisie, žalobcovi nebola známa.
Týmto podaním však nerozširuje žalobné námietky, keďže, ako už bolo uvedené, namietané pochybenia

už boli súčasťou žaloby.

Žalobca nepovažoval, tak ako to posúdil súd prvého stupňa, toto dodatočné vyjadrenie ŠOP SR týkajúce
sa doby realizácie povolenej výnimky za tak málo podstatný podklad rozhodnutia, že vyššie opísaná
vada konania žalovaného nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

Všetky námietky uvedené v tomto odvolaní sa tak podľa žalobcu vzťahujú nielen k označeným
vadám konania, ale tieto vady konania spôsobili nedostatočné zistenie skutočného stavu veci,
nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu a nesprávne právne posúdenie veci správnym
orgánom.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodol o odvolaní tak, že napadnutý
rozsudok krajského súdu zmení tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, napadnuté rozhodnutie
žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a prizná
žalobcovi náhradu trov konania.

IV.
Vyjadrenie k odvolaniu

Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril v podaní zo dňa 27.09.2013. Žalovaný mal za nesporné, že:

(i) Odvolanie žalobcu voči rozsudku krajského súdu je nepodložené a účelové, obsahujúce iba námietky
formálneho charakteru proti procesnému postupu žalovaného v danom konaní, ale úplne ignorujúce
vecnú podstatu daného konania spočívajúcu v záujme na ochrane prírody a krajiny a na ochrane zdravia
a života obyvateľstva.(ii)Vpredloženomodvolaníprotirozsudkukrajskéhosúdužalobcaaninajedinommiestenespochybňuje
účelnosť povoľovania výnimiek z podmienok druhovej ochrany a nedotýka sa nijakým spôsobom
samotného predmetu konania, ktorým je záujem na ochrane života a zdravia obyvateľstva, ale opätovne

napáda iba procesný postup žalovaného v danom konaní, ktorý nemal žiaden dopad na výsledné
povolenie požadovanej výnimky.
(iii) Takéto konanie žalobcu je v rozpore s deklarovanými princípmi a účelom existencie žalobcu ako
občianskeho združenia, ktoré podporuje ochranu prírody a podľa názoru žalovaného je motivované iba
snahou o získanie trov konania na úkor žalovaného, nie snahou o dosiahnutie cieľov ochrany prírody.

(iv) Na rozdiel od iných občianskych združení zameraných na ochranu prírody, s ktorými má ministerstvo
v sporných prípadoch korektnú spoluprácu, žalobca en bloc napáda svojimi rozkladmi a žalobami
prakticky všetky povoľovacie rozhodnutia vydávané odborom výkonu štátnej správy ministerstva, čo
opätovne svedčí len o snahe účelovo sa obohatiť na trovách konania, nakoľko napadnutie všetkých
rozhodnutí o povolení výnimiek vydaných predmetným odborom ministerstva vylučuje akýkoľvek
individuálny prístup žalobcu k jednotlivým predmetom konania.

(v) Žalobca na rozdiel od správneho orgánu nenesie zodpovednosť za prípadné majetkové škody a
ohrozenie zdravia a života obyvateľov v konkrétnych prejednávaných prípadoch, ani nemusí znášať
škody spôsobené ostatným účastníkom konania (napríklad dotknuté obce).
(vi) Odvolanie žalobcu obsahuje nesprávne a zavádzajúce tvrdenia.
(vii) Žalobca v odvolaní zásadným spôsobom rozšíril svoje žalobné námietky, pretože do svojho

odvolania zahrnul námietky, ktoré neboli súčasťou pôvodnej žaloby, čo je podľa žalovaného neprípustné
vzhľadom na v správnom súdnictve uplatňovanú koncentračnú zásadu (§ 250h ods. 1 za bodkočiarkou
O.s.p.).

Žalovaný vyjadril nesúhlas s námietkou žalobcu, že mu bola upretá možnosť vyjadriť sa k podkladom

rozhodnutia a k spôsobu ich zistenia a že bola mu upretá aj možnosť navrhnúť doplnenie podkladov
rozhodnutia z dôvodu, že žalovaný mu napriek výslovnej žiadosti neposkytol kópiu administratívneho
spisu.

Žalovaný sa stotožnil so záverom súdu, že uvedený procesný postup žalovaného nemal taký vplyv na

zákonnosť rozhodnutia, kvôli ktorému by bolo potrebné zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie podľa §
250j ods. 2 písm. e) O.s.p., pretože žalobca i jeho právny zástupca sa o obsahu doručovaných listín
dozvedeli, vyjadrili sa k nim a zo žiadneho úkonu neboli uvedeným konaním žalovaného vylúčení, či
inak ukrátení na svojich právach.

Knámietkežalobcu,žežalovanýmustanoviskoŠOPSRtýkajúcesazmenytermínurealizáciepovolenej
výnimky doručil až dňa 21.11.2011 a že toto stanovisko doručil žalovaný len samotnému žalobcovi, nie
jeho právnej zástupkyni, žalovaný uviedol, že sa stotožnil s názorom krajského súdu, ktorý v rozsudku
konštatoval, že takáto vada v procesnom postupe žalovaného nemohla mať za následok nezákonnosť
prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia o rozklade a nebola takého charakteru, aby si vyžiadala

zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p.

K námietke žalobcu, že v konaní o rozklade nebola zo strany žalovaného vyvinutá žiadna snaha o
to, aby v ňom žalobca mohol využiť svoje práva účastníka konania a uvedeným postupom správneho
orgánu boli tieto práva účastníka konania žalobcovi odňaté, uviedol, že touto námietkou došlo zo strany

žalobcu k rozšíreniu žalobných dôvodov o dôvody, ktoré neboli súčasťou pôvodnej žaloby. Zdôraznil, že
medze odvolacieho konania sú dané medzami zásady koncentrácie konania, čo znamená, že v odvolaní
nemožno úspešne vznášať námietky nové, v prvostupňovom konaní neuplatnené.

Poznamenal, že vzhľadom na to, že v konaní na základe stanoviska ŠOP SR zo dňa 03.11.2011

nevyvstali nové skutočnosti a nezmenil sa skutkový stav veci, bolo nadbytočné žiadať účastníkov
správneho konania o vyjadrenie k povoleniu výnimky na odstrel medveďa na rok 2012, keďže ich postoje
v tomto konaní vo veci samej boli správnemu orgánu zrejmé. Vydaním napadnutých rozhodnutí bol
naviac len upravený termín vykonateľnosti rozhodnutí tak, aby bolo možné za nezmeneného stavu v
predmetnýchlokalitáchzrealizovaťpovolenúvýnimku,t.j.uvedenázmenanemalanijakýzásadnýdopad

na obsah napadnutých prvostupňových rozhodnutí, ani na podmienky realizácie odstrelu medveďa
hnedého stanovené v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré mal žalobca ako účastník konania riadne k
dispozícii. Z uvedených dôvodov považoval žalovaný uvedenú námietku žalobcu za bezpredmetnú.Rovnako za bezpredmetnú považoval námietku žalobcu, že žalovaný povolil odstrel medveďa v jarných
mesiacoch, ktorá sa nezakladá na pravde (výnimku bolo na základe rozhodnutia o rozklade možné
zrealizovať len do 30.11.2011 a následne od 01.06.2012 do 30.11.2012).

K uvedeným námietkam žalobcu žalovaný zároveň uviedol, že sa vzťahujú iba na procesný postup
žalovaného v predmetnom konaní, nie je z nich však zrejmé, aký vzťah majú k samotnému predmetu
konania, ktorý sa týka povolenia výnimiek z podmienok ochrany chránených živočíchov v zmysle
ustanovenia § 40 ods. 3 písm. c) zákona o ochrane prírody a krajiny. Žalobca sa počas celého priebehu

konania nevyjadril k potrebe povoliť výnimku z podmienok ochrany chránených živočíchov z dôvodu
ohrozenia života a zdravia ľudí na danej lokalite, ani nepodal žiadny návrh, akým spôsobom okrem
realizácie odstrelu je podľa jeho názoru potrebné riešiť vzniknutý problém spočívajúci v premnožení
medveďa hnedého na danom území.

Žalovaný upozornil, že po uplynutí lehoty od 01.06.2012 do 30.11.2012, na ktorú bola obmedzená

povolená výnimka na odlov jedného jedinca medveďa hnedého, odpadol v danej veci dôvod na ďalšie
konanie a súčasne v zmysle § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody uplynutím času, na
ktorý bolo vydané, stratilo platnosť aj samotné napadnuté rozhodnutie. Vzhľadom na to, že vrátením
veci žalovanému by sa dosiahlo iba opakovanie správneho konania bez možnosti dosiahnuť vo veci
odlišný výsledok (čo si žalobca musí v tomto štádiu konania uvedomovať), žalovaný vyslovil názor, že

odvolanie podané žalobcom je neopodstatnené a motivované iba snahou o získanie trov konania na
úkor žalovaného.

Vzhľadom na vyššie uvedené vyslovil, že prvostupňové rozhodnutie a druhostupňové rozhodnutie
napadnuté žalobcom, ako aj postup ministerstva v správnych konaniach sú v súlade so zákonom o

ochrane prírody a správnym poriadkom, a preto napadnutý rozsudok je vecne správy. Z uvedeného
dôvodu žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil napadnutý
rozsudok a zamietol podané odvolanie žalobcu.

V.

Konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky
ako súdom odvolacím

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10
ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods.

1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Podľa § 250ja ods. 2 O. s. p., odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to
nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje

za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd
verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil rozhodnutie dňa 23.07.2013. Odvolací súd nepovažoval za
potrebné na prejednanie veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným
záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 25.01.2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súd v správnom súdnictve
preskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov

uvedených v žalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný.

Podľa § 247 ods. 1 O. s. p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 35 ods. 1 ZOPK, chráneného živočícha je zakázané
a) úmyselne odchytávať v jeho prirodzenom areáli,
b) úmyselne zraňovať alebo usmrcovať v jeho prirodzenom areáli,c) úmyselne rušiť v jeho prirodzenom areáli, najmä v období hniezdenia, rozmnožovania, výchovy
mláďat, zimného spánku alebo migrácie,
d) medzidruhovo krížiť vrátane krížencov,

e) držať, prepravovať, predávať, vymieňať alebo ponúkať na predaj alebo výmenu.

Podľa § 40 ods. 2 ZOPK, orgán ochrany prírody môže povoliť výnimku z podmienok ochrany chránených
druhov, vybraných druhov rastlín a vybraných druhov živočíchov, len ak neexistuje iná ekonomicky
a technicky realizovateľná alternatíva a výnimka neohrozí zabezpečenie priaznivého stavu ochrany

populácie dotknutého druhu v jeho prirodzenom areáli.

Podľa § 40 ods. 3 písm. c) ZOPK, výnimku podľa odseku 2 možno povoliť v záujme verejného zdravia
alebo verejnej bezpečnosti ľudí a ak sa výnimka nevzťahuje na druhy voľne žijúcich vtákov, aj v
záujme iných nevyhnutných dôvodov vyššieho verejného záujmu vrátane tých, ktoré majú sociálny alebo
hospodársky charakter a tých ktoré majú priaznivé dôsledky zásadného významu na životné prostredie.

S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval
odvolací súd v konaní podľa procesných predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok).

Predmetom preskúmania odvolacieho súdu je rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam
predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu
uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť napadnutého

rozhodnutia. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho
orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa najvyšší súd stotožňuje so
skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil krajský súd zo zistení uvedených
žalovaným správnym orgánom ako aj žalobcom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

NajvyššísúdsaspoukazomnacitovanéustanovenieO.s.p.vcelomrozsahustotožňujesodôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu a konštatuje správnosť dôvodov, na základe ktorých krajský súd
rozhodol.

Z obsahu pripojeného administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil, že žiadateľ Lesy SR
požiadal o povolenie výnimky zo zákazov obsiahnutých v ustanovení § 35 ods. 1 ZOPK za účelom

odstrelu piatich jedincov chráneného živočícha medveďa hnedého. Žiadosť o povolenie výnimky na
usmrtenie medveďa hnedého bola odôvodnená prevenciou vzniku závažných škôd medveďom a
ochranou zdravia a bezpečnosti obyvateľov.

Rozhodnutím č. 3920/2011-2.2 zo dňa 27.09.2011 Ministerstvo životného prostredia Slovenskej

republiky povolilo výnimku zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) ZOPK. Výnimkou sa
povolilo žiadateľovi usmrtiť - odstreliť dvoch jedincov medveďa hnedého v chránenom poľovnom revíri
Nízke Tatry. Predmetným rozhodnutím Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky zároveň
stanovilo podmienky rozhodnutia v zmysle § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. (špecifikované
v predmetnom rozhodnutí), pričom odstrel bolo možné zrealizovať od nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia do 30.11.2011. Rozhodnutie platilo do 15.12.2011. Žalobca podal voči predmetnému
rozhodnutiu rozklad.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 8669/2011-1.10 (40/2011-rozkl.) zo dňa 28.11.2011 zmenil
prvostupňové rozhodnutie v časti podmienok rozhodnutia v zmysle § 82 ods. 12 zákona tak, že odstrel

bolo možné zrealizovať od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia do 30.11.2011 a od 01.06.2012 do
30.11.2012 s tým, že v ostatných častiach ostal výrok rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa
nezmenený.Po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj rozhodnutia žalovaného najvyšší súd uvádza, že povoliť
výnimku možno len za predpokladu, že neexistuje iná ekonomicky a technicky realizovateľná alternatíva
a zároveň udelená výnimka neohrozí zachovanie populácie dotknutého druhu, pričom pre povolenie

výnimky musí byť súčasne splnený niektorý z taxatívne vymedzených dôvodov uvedených v § 40 ods.
3 zákona č. 543/2002 Z. z.

Vnadväznostinauvedenénajvyššísúduvádza,že žalovanýjepovinnývkaždomindividuálnomprípade
skúmať naplnenie odôvodnenosti prípadu pre povolenie výnimky a skúmať, či z hľadiska ochrany prírody

(či nebude ohrozená populácia medveďa hnedého) je potrebné prijať v konkrétnych lokalitách určité
opatrenia, ktoré sú nevyhnutné s ohľadom na verejnú bezpečnosť ľudí (§ 40 ods. 3 písm. c) zákona č.
543/2002 Z. z.).

V napadnutých rozhodnutiach žalovaný podľa názoru najvyššieho súdu jasne a zrozumiteľne, právne
aj skutkovo odôvodnil svoje závery a na základe toho stanovil podmienky výkonu povolenej výnimky

na odstrel dvoch jedincov medveďa hnedého. V rozhodnutí poukazoval na stanovisko Štátnej ochrany
prírody Slovenskej republiky (ďalej len „ŠOP SR“) č. ŠOPSR/490/2011 zo dňa 01.03.2011 a č. ŠOPSR
4054/2011 zo dňa 03.11.2011, v ktorom ŠOP SR uviedla: „keďže dôvod, pre ktorý bolo odporúčané vydať
výnimky na odlov medveďov hnedých v predmetných poľovných revíroch, je stále aktuálny a nepominul
sa, odporúčame predĺženie platnosti rozhodnutí tak, ako vo svojej žiadosti navrhujete, t. j. od 01.06.2012

do 30.11.2012 posliedkou a postriežkou, a to pri všetkých žiadostiach.“

K žiadosti o povolenie výnimky boli predložené aj prehlásenia starostov obcí Ľubochňa zo dňa
26.01.2011, Malužiná zo dňa 28.01.2011, Vyšná Boca zo dňa 27.01.2011, Nižná Boca zo dňa
27.01.2011. Priložené boli aj podnety zo strany občanov Q. E. zo dňa 28.08.2010, U. X. zo dňa

05.09.2010, Z. M. zo dňa 23.08.2010, A. A. zo dňa 14.09.2010, Ing. A. O. zo dňa 14.09.2010 ako aj
Oznámenie o náleze uhynutého medveďa hnedého zo dňa 14.05.2010. V podaniach sa zhodne uvádza,
že v tesnej blízkosti obcí aj v samotnom intraviláne obcí došlo k stretu občanov s medveďmi, preto
požadovali začatie konania vo veci, aby sa v budúcnosti predišlo vzniku škôd a vážnejším následkom.

Z dôvodu, že bolo v konaní preukázané, že neexistuje iná ekonomicky a technicky realizovateľná
alternatíva a že udelená výnimka neohrozí zachovanie populácie medveďa hnedého a z dôvodu, že
je splnený dôvod na povolenie udelenia výnimky, a to v záujme verejného zdravia alebo verejnej
bezpečnostiľudí,dospelnajvyššísúdknázoru,žerozhodnutiasprávnychorgánovopovolenívýnimkysú
v súlade so zákonom. Najvyšší súd udáva, že v danom prípade je odôvodnenie v tejto časti napadnutého

súdnehorozhodnutiaplnevyčerpávajúcealogickyodôvodnené.Vtejtosúvislostipoukazujenajvyššísúd
na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a
preto je nadbytočné, aby najvyšší súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery
súdu prvého stupňa.

Po preskúmaní podaného odvolania najvyšší súd konštatuje, že s právnymi námietkami žalobcu sa
súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie
ktorej by zostalo na odvolacom súde, a preto námietky uvedené v odvolaní vyhodnotil najvyšší súd ako
bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.

S poukazom na uvedené najvyšší súd podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1
O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.

Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods.1 a
§ 224 ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobca v konaní nemal úspech

a žalovaný nemá na ich náhradu zákonný nárok ani v prípade úspechu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.