Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. február 2017

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 5C/370/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8215205661
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slavomír Ivanecký

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2017:8215205661.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Slavomírom Ivaneckým v právnej veci žalobcu: CRIF - Slovak

Credit Bureau, s. r. o., so sídlom Mlynské Nivy 14, Bratislava, IČO: 35 886 013, právne zastúpeného:
Havel, Holásek & Partners s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO:
36 856 584, proti žalovanému: E. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, o zaplatenie 2 035,23 EUR s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalobca n e m á n á r o k na náhradu trov konania.

III. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 19.08.2015 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2
035,23 EUR spolu so zmluvným úrokom vo výške 17,90% ročne zo sumy 1931,61 EUR od 28.03.2014
do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 1931,61 EUR od 28.03.2014 do
zaplatenia a trov právneho zastúpenia a iných trov konania. Svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že dňa
22.12.2010 uzavrel právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) so žalovaným zmluvu o
bežnom účte č. XXXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo zriadenie bežného účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX,

vydanie debetnej platobnej karty a poskytnutie povoleného prečerpania. V rovnaký deň uzavrel právny
predchodca žalobcu so žalovaným zmluvu o vydaní a používaní platobnej karty, prostredníctvom ktorej
mohol žalovaný realizovať transakcie s prostriedkami na zriadenom bežnom účte. Právny predchodca
žalobcu umožnil čerpať žalovanému poskytnutý úver tak, že realizoval platobné príkazy žalovaného na
prevod alebo výbery hotovosti žalovaného, a to aj v prípade, ak neexistovala pohľadávka žalovaného
voči Slovenskej sporiteľni z účtu žalovaného, ktorá vznikla v dôsledku pripísania platieb uskutočnených v
prospechúčtužalovanéhoalebovkladomvhotovostinaúčetžalovaného.Žalovanýmalvzmyslezmluvy

splatiť pohľadávku Slovenskej sporiteľne najneskôr v deň konečnej splatnosti úveru formou započítania.
Žalovaný sa v zmluve zaviazal vrátiť Slovenskej sporiteľni poskytnuté finančné prostriedky spolu s
dohodnutým úrokom. Pre prípad omeškania si zmluvné strany dohodli úrok z omeškania. Žalovaný
čerpal úver, avšak podmienky pre splácanie riadne nedodržiaval. Slovenská sporiteľňa preto listom
zo dňa 13.11.2003 využila právo vypovedať zmluvu a požadovať splatenie celého zostatku úveru s
príslušenstvom. Táto výpoveď bola žalovanému doručená v zmysle ust. 10.3 Všeobecných zmluvných
podmienok fikciou. Slovenskej sporiteľni tak vznikla pohľadávka voči žalovanému vo výške 2 035,23

EUR (zložená z istiny úveru vo výške 1 931,61 EUR, vyčísleného riadneho úroku vo výške 0,54 EUR,
debetného úroku z nepovoleného prečerpania vo výške 70,34 EUR a zákonného úroku z omeškania
vo výške 32,74 EUR). Dňa 27.03.2014 uzavrela Slovenská sporiteľňa ako postupca a žalobca ako
postupník zmluvu o postúpení pohľadávky č. XXXX/XXXX/CE, ktorej predmetom bolo aj postúpenieuplatnenej pohľadávky voči žalovanému. Žalobca o tejto skutočnosti predložil súdu oznámenie o
postúpení pohľadávky zo dňa 01.04.2014. Prílohou žaloby je výpis z obchodného registra žalobcu,
plnomocenstvo na zastupovanie udelené právnemu zástupcovi žalobcu, Zmluva o bežnom účte zo dňa

22.12.2010, Zmluva o vydaní a používaní Platobnej karty zo dňa 22.12.2010, Všeobecné obchodné
podmienky spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s. v zmysle dodatku č. 11 účinného od 01.11.2010,
Osobitné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s. pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní
Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom účinné od 15.01.2009, Sadzobník poplatkov a náhrad
Slovenskej sporiteľne, a.s. platný od 01.10.2010, Odstúpenie od zmluvy zo dňa 13.11.2013, príloha č.

1 k Zmluve o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 27.03.2014, Oznámenie o postúpení
pohľadávky zo dňa 01.04.2014, Prehľad transakcií od 01.01.2011 do 31.12.2013 a prehľad úrokových
sadzieb ECB.
Žalovanému boli žaloba, prílohy i procesné poučenia doručené dňa 09.12.2015 a 12.10.2016, k týmto
sa však nevyjadril.
Súd vytýčil pojednávanie na 10.11.2016, na ktoré sa dostavil právny zástupca žalobcu, žalovaný sa

nedostavil. Pojednávanie bolo kvôli potrebe doručenia listín žalovanej odročené.
Na pojednávanie dňa 24.01.2017 sa dostavil právny zástupca žalovaného, žalovaná sa aj napriek
predvolaniu nedostavila, preto súd rozhodol o prejednaní veci v neprítomnosti žalovaného. Právny
zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe, nežiada žiadne doplnenie ani
zmeny. Súd vyhlásil dokazovanie vo veci za ukončené a odročil pojednávanie za účelom verejného

vyhlásenia rozhodnutia na 28.02.2017.
Podľa ust. § 219 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) rozsudok
sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení pojednávania, ktoré vyhláseniu predchádzalo. Ak to nie je
možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie na 30 dní; v takom prípade súd doručí
rozsudok prítomným stranám na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený; neprítomným stranám

ho odošle najneskôr do troch dní. Ustanovenia o odročení pojednávania sa v tomto prípade nepoužijú.
Súd sa oboznámil s obsahom spisového materiálu, najmä žalobou, zmluvou, všeobecnými obchodnými
podmienkami, odstúpením od zmluvy, oznámením o postúpení pohľadávky, prehľadom transakcií,
vyjadrením žalobcu a konštatuje, že medzi Slovenskou sporiteľňou ako veriteľom a žalovaným ako
dlžníkom došlo dňa 22.12.2010 k uzavretiu Zmluvy o bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX. V rovnaký

deň uzavrela Slovenská sporiteľňa so žalovaným Zmluvu o vydaní a používaní platobnej karty VISA
Classic čip k zriadenému bežnému účtu, v ktorej boli uvedené limity používania platobnej karty.
Nakoľko žalovaný nesplácal poskytnutý úver riadne a včas, banka dňa 13.11.2013 využila právo
odstúpiť od zmluvy o sporožírovom účte a požadovať vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov s
príslušenstvom.

Súd sa v prvom rade zaoberal vecnou legitimáciou strán sporu. Na to, aby sa niekto stal stranou sporu
v konaní, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá
žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade
sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-
právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho

z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane
subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem
vecná legitimácia.
Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo
právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to,

či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto
o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-
právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy,
ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.

Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu -
žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden

z účastníkov konania nenamieta.
Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu v predmetnej veci odvádzal od Zmluvy o postúpení pohľadávok
č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 27.03.2014, ktorú uzavrel ako postupník so spoločnosťou Slovenská
sporiteľňa,a.s.vpostavenípostupcu.SvojetvrdeniežalobcapodporilpredloženímOznámeniapostupcuo postúpení pohľadávky zo dňa 01.04.2014, v ktorom žalovanému oznámil, že pohľadávka z úveru č.
5049489292 bola postúpená na žalobcu. Zmluvu o postúpení pohľadávok žalobca súdu nepredložil,
pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 119/2003.

Podľa § 524 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), veriteľ môže svoju
pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.
K platnému postúpeniu pohľadávky teda v zásade nie je treba súhlas dlžníka (§ 524 ods. 1 OZ), avšak
pohľadávku postúpiť nemožno, ak by postúpenie odporovalo dohode veriteľa s dlžníkom. Dlžník má
v zmysle ustanovenia § 525 ods. 2 OZ možnosť, aby dohodou s veriteľom vopred vylúčil prípadné

postúpenie pohľadávky inému, resp. obmedzil postúpenie pohľadávky iba na určité osoby a voči iným
postúpenie pohľadávky takouto dohodou vylúčil. Je teda možné dohodnúť zákaz postúpenia
pohľadávky ako všeobecný zákaz alebo len ako zákaz postúpenia pohľadávky určitým osobám,
prípadne i tak, že veriteľ bez súhlasu dlžníka môže postúpiť pohľadávku len určitému subjektu (napr.
banke); zároveň možno zákaz postúpenia vymedzovať aj vo vzťahu k času, t. j. na určitú dobu, prípadne
bez časového obmedzenia. Ak veriteľ túto dohodu s dlžníkom nerešpektuje a postúpi pohľadávku

napriek dohodnutému zákazu, ani dobrá viera postupníka, ktorý o tomto zákaze nevedel, nemôže
zabrániť absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 39 OZ (pre rozpor obsahu
tohto právneho úkonu so zákonom - ustanovením § 525 ods. 2 OZ).
Pokiaľ dohodou podľa § 525 ods. 2 OZ veriteľ s dlžníkom obmedzili, príp. vylúčili možnosť postúpenia
pohľadávky, nemožno pri skúmaní naliehavého záujmu navrhovateľa, ktorý je dlžníkom, vystačiť len

s takou úvahou, že postúpením nie je dlžník vo svojom právnom postavení dotknutý a že námietky,
ktoré mal v čase postúpenia proti pohľadávke, zachovávajú sa mu aj po postúpení. Porušením dohody
uzatvorenej podľa § 525 ods. 2 OZ je totiž nepochybne zneistené právne postavenie navrhovateľa ako
dlžníka - účastníka záväzkového právneho vzťahu, ktorého pendant (proťajšok) je konkrétny veriteľ (§
488 OZ) a toho má uvedená dohoda fixovať - vylúčiť, resp. obmedziť možnosť zmeny v osobe veriteľa.

Z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca, ale dlžník by mohol
namietať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by postúpenie pohľadávky postupca dlžníkovi
síce neoznámil, avšak postupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi preukázal. Na takéto rozlišovanie
(dualitu) v postavení dlžníka (porovnaj R 119/2003) nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2 OZ.

Podľa tohto ustanovenia ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený
sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. Z uvedeného ustanovenia však nemožno dospieť k
záveru, že „dlžník sa v takomto prípade nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky
alebo jej neexistencie; to by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o
postúpení postupník.“

V ustanovení § 526 a ani na inom mieste OZ nerozlišuje takéto dvojaké postavenie dlžníka z hľadiska
jeho možnosti namietať neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky.
Ustanovenie § 526 ods. 1 druhá veta OZ, podľa ktorého dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené
dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku
plnením postupcovi, má svoj zásadný význam na riešenie otázky splnenia dlhu. Splnenie dlhu v

súlade s citovaným ustanovením môže nastať dokonca i v prípade, keď predmetná pohľadávka už
nepatrí postupcovi, keďže ju medzičasom zmluvou o postúpení pohľadávky postúpil postupníkovi, avšak
postúpenie pohľadávky ešte nebolo oznámené, resp. preukázané dlžníkovi, ako to vyžaduje citovaná
právna úprava. V takomto prípade ide o výnimku z princípu zániku záväzku jeho splnením veriteľovi (§
488, § 559 ods. 1 OZ). Táto úprava (§ 526 ods. 1 druhá veta OZ) spolu s úpravou v § 526 ods. 2 OZ (ak

postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania
zmluvy o postúpení) je premietnutím zásady ochrany dobrej viery dlžníka, t. j. aby nebol poškodený,
ak konal v dôvere v doterajší záväzkový vzťah, resp. v dôvere aj v postupcove oznámenie o postúpení
pohľadávky. Zmyslom takejto ochrany dobrej viery dlžníka je vylúčiť, aby dlžník bol v budúcnosti nútený
opätovne plniť postupcovi, resp. od postupníka vymáhať spätne plnenie mu poskytnuté z dôvodu

neplatnosti alebo neexistencie zmluvy o postúpení pohľadávky.
Otázka neplatnosti teda nie je nevýznamná, ak sa uplatňuje plnenie, ktoré predstavuje hodnotu
neuhradenej postúpenej pohľadávky; táto otázka je však úplne irelevantná vo vzťahu k účinkom
splnenia pohľadávky (záväzku) dlžníkom postupníkovi. Preto ak postúpenie pohľadávky oznámil
dlžníkovi postupca, prípadne dlžníkovi takéto postúpenie preukázal postupník, a dlžník záväzok splnil

postupníkovi, záväzok dlžníka týmto splnením postupníkovi zaniká aj v takom prípade, keď zmluva o
postúpení pohľadávky je neplatnou alebo keď zmluva o postúpení vôbec neexistuje. V predmetnej veci,
kedy postúpená pohľadávka nie je ešte uhradená, je však súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti
(ex offo) ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ak vyjdúv konaní najavo. Absolútna neplatnosť právneho úkonu znamená, že priamo zo zákona (ex lege) a
od počiatku (ex tunc) sa na dotknutý právny úkon hľadí, ako keby nebol urobený. Odlišný prístup by
znamenal obchádzanie ustanovení o absolútnej neplatnosti právnych úkonov a v konkrétnom prípade

aj obsoletnosť ustanovenia § 525 ods. 2 OZ (keďže k tejto úprave by sa nemohlo prihliadnuť).
Keďže žalobca nepriložil k žalobe Zmluvu o postúpení uplatnenej pohľadávky, súd nemá za relevantne
preukázané jej postúpenie, teda žalobcovi nie je možné priznať aktívnu vecnú legitimáciu pre toto
konanie a tiež nie je možné posúdiť platnosť tejto zmluvy.
Súdnazdôrazneniepotrebyzamietnutiažalobydodáva,žežalobcavžalobeuviedol,ževýpoveďzmluvy

bola žalovanému doručená fikciou doručenia v súlade s ust. 10.3 Všeobecných obchodných podmienok,
podľa ktorého „Pri doručovaní písomností v poštovom styku sa zásielka považuje v tuzemsku tretí
deň po jej odoslaní a v cudzine siedmy deň po jej odoslaní, a to aj vtedy, ak sa adresát o tejto
skutočnosti nedozvie, alebo sa zásielka vráti ako nedoručená. Pokiaľ nie je dohodnuté inak, Banka
zasiela písomnosti v poštovom styku vo forme obyčajnej listovej zásielky.“
Súd je toho názoru, že spravidla by sa fikcia doručenia nemala aplikovať na prípad odstúpenia od

zmluvy, resp. iného hmotnoprávneho úkonu. Znamená to teda, že na nastúpenie účinkov odstúpenia je
nevyhnutné doručenie do sféry dispozície druhej zmluvnej strany v limitoch § 45 OZ. Fikcia doručenia
tak môže podľa nášho názoru slúžiť v určitých limitoch len ako určité interpretačné pravidlo, t.j. keď
napríklad strany považujú danú situáciu za objektívnu a rozumnú možnosť sa oboznámiť s obsahom
zásielky, posudzovať by sa však aj tak mali všetky okolnosti daného prípadu. Na tieto skutočnosti je

tak potrebné pamätať o. i. v prípade voľby lehoty uloženia zásielky. Preto nie je možné v predmetnej
veci považovať odstúpenie od zmluvy za účinný právny úkon. Aj napriek skutočnosti, že ide o
jednostranný úkon, je nutné, aby sa tento úkon dostal do sféry dispozície adresáta tohto úkonu, ktorý
má reálnu možnosť oboznámiť sa s jeho obsahom, čo žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Záver
o neprípustnosti dojednania uplatňovania fikcie doručovania hmotnoprávnych úkonov podporuje aj

rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 32 Odo 442/2003, ktorý sa k uvedenej problematike vyjadril
tak, že právny úkon nie je perfektný, pokiaľ adresovaný prejav vôle konajúcej osoby nedošiel do sféry
adresáta. Prejav vôle adresátovi dôjde v okamihu, kedy sa dostane do sféry jeho dispozície, teda keď
bude mať adresát objektívnu možnosť zoznámiť sa s obsahom prejavu vôle. Od tohto okamihu je právny
úkon pre konajúci subjekt záväzný a nie je možné ho jednostranné odvolať. To, aby sa adresát zoznámil

s obsahom právneho úkonu pritom nie je nevyhnutné; postačuje, že mal objektívnu možnosť oboznámiť
sa s jeho obsahom. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by žalovaný mal objektívnu možnosť
oboznámiť sa s obsahom jeho Výpovede zo dňa 13.11.2013, odkázal len na ustanovenia Všeobecných
obchodných podmienok týkajúcich sa fikcie doručenia, ktorú s ohľadom na vyššie uvedené nie je možné
uplatniť na účinné doručenie hmotnoprávneho úkonu.

Navyše, podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov účinného v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku

postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

V danom prípade je potrebné rozlišovať medzi poskytovaním úverov a správou úverov, lebo správa
poskytnutého úveru nie je samostatnou bankovou činnosťou podľa § 2 Zákona o bankách a nepodlieha
bankovému povoleniu podľa Zákona o bankách, ale ide o súčasť bankovej činnosti poskytovania úverov.
Na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti je preto potrebné aplikovať ust. § 524 a nasl. OZ, avšak
pri bankových úveroch je potrebné rešpektovať ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách v súvislosti s

identifikáciou predmetu zmluvy o postúpení pohľadávky. Ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách poskytuje
dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového
úveru, lebo vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní
je v omeškaní so splnením, čo i len časti svojho peňažného záväzku. Žalobca v žalobe argumentovaltým, že žalovaného upozorňoval a vyzýval na uhradenie nesplatenej pohľadávky. Nepreukázal však, že
žalovanému bola zo strany banky skutočne doručená písomná výzva a napriek doručeniu tejto výzvy
bol žalovaný nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splatením čo i len časti svojho

peňažného záväzku. Citované ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách umožňuje banke postúpiť písomnou
zmluvouinejosobe,atoajosobe,ktorániejebankouzapredpokladudoručeniapísomnejvýzvyklientovi
banky a po tom, čo je dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku. Súd dospel k záveru, že
v zmysle citovaného ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť spôsobilým predmetom postúpenia

pohľadávkyzostranybankylenpohľadávkaalebočasťpohľadávky,ktorésúužsplatnými,akotovyplýva
z citovaného ustanovenia zákona, na ktoré poukázal. Zdôraznil, že aj z dôvodovej správy k Zákonu o
bankách vyplýva, že sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej
nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Podľa názoru súdu, zákonodarca mal na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu
napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Tento záver vyplýva z gramatického, ale aj logického výkladu

znenia citovaného ustanovenia, pretože zákonodarca umožňuje peňažný záväzok klienta banky alebo
časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní postúpiť.
Podľa § 255 odsek 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 odsek 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 odsek 1 v spojení s § 257 CSP.
Žalobca nemal vo veci ani čiastočný úspech, preto súd rozhodol tak, že mu nárok na náhradu trov
konania nepriznal. Zamietnutie žaloby je možné považovať za plný úspech žalovaného, avšak súd pri
rozhodovaní o nároku žalovaného na náhradu trov konania prihliadal na okolnosť hodnú osobitného
zreteľa, za ktorú súd považuje skutočnosť, že žalovanému žiadne trovy konania vzhľadom na obsah

spisu nevznikli a bolo by preto nadbytočné následne rozhodovať o výške priznanej náhrady.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Bardejov.

Odvolanie podané v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.