Rozhodnuté bolo na súde Okresný súd Liptovský Mikuláš
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 10C/355/2004
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5604899889
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2008
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Kráľová Bohdana
ECLI: ECLI:SK:OSLM:2008:5604899889.14
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Liptovský Mikuláš samosudkyňou Bohdanou Kráľovou v právnej veci navrhovateľov: 1. Ing.
P. W., L. S. - B. XXX,. 2. D. P., P. XX,. V. XX/XXXX,. Česká republika, 3. Ing. M. K., P. X,. G. XXX,. Česká
republika a 4. I. B., P. X,. Česká republika, P. XXX/XX,. všetci zastúpení advokátom JUDr. A. B., B., K.
X,. proti odporkyni E. K., R., F. X,. zastúpená advokátom JUDr. L. J., R., D. XX,. o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, takto
r o z h o d o l :
Súd určuje, že spoluvlastnícke podiely vo veľkosti 14/84 a 14/252-ín z nehnuteľností zapísaných na
liste vlastníctva číslo 214, katastrálne územie P. ako stavba, súpisné číslo XX. - kaštieľ, postavená na
pozemku parc. číslo C-KN 11 a pozemok parc. číslo C-KN 10/1 - trvalé trávne porasty o výmere 2 560 m2
a pozemok parc. číslo C-KN 11 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3 108 m2 a pozemok parc. číslo
C-KN 12 - trvalé trávne porasty o výmere 1 089 m2 a pozemok parc. číslo C-KN 13 - trvalé trávne porasty
o výmere 2 300 m2 p a t r i a do dedičstva po nebohej Ž. W., rodenej K., narodenej XX.X.XXXX,.
rodné číslo XXXXXX/XXX,. naposledy bytom Ž., H. XX,. zomrelej dňa X.X.XXXX.
Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľom náhradu trov konania v sume 142 359,- Sk, na účet
právneho zástupcu navrhovateľov JUDr. A. B., vedeného v T. B., a.s., číslo účtu: XXX. XXX. XXXX/
XXXX,. do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
Navrhovatelia sa návrhom proti odporkyni domáhali určenia, že spoluvlastnícke podiely vo veľkosti 14/84
a 14/252-ín z nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva číslo 214, katastrálne územie P. ako stavba,
súpisné číslo XX. - kaštieľ, postavená na pozemku parc. číslo C-KN 11 a pozemok parc. číslo C-KN
10/1 - trvalé trávne porasty o výmere 2 560 m2 a pozemok parc. číslo C-KN 11 - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 3 108 m2 a pozemok parc. číslo C-KN 12 - trvalé trávne porasty o výmere 1 089
m2 a pozemok parc. číslo C-KN 13 - trvalé trávne porasty o výmere 2 300 m2 patria do dedičstva po
nebohej Ž. W., rodenej K., narodenej XX.X.XXXX,. rodné číslo XXXXXX/XXX,. naposledy bytom Ž., H.
XX,. zomrelej dňa X.X.XXXX.
Navrhovatelia v písomnom návrhu tvrdili, že podľa výpisu z pozemkovej knihy vložky (zápisnice) číslo
4, katastrálne územie P. - J. pre stavbu kaštieľ a pozemky, parc. číslo 22, 23, 24 a 25 ako vlastník v
podiele 14/84-ín, je zapísaný starý otec navrhovateľov G. K., ktorý zomrel dňa X.X.XXXX. a v podiele
14/84-ín jeho manželka E. K., rod. V., zomrela XX.X.XXXX,. obaja naposledy bytom L. S.. V dedičskom
konaní po neb. G. K. pod číslom D 328/56 bývalého Štátneho notárstva v L. M. nadobudla dedičský
podiel nebohého G. K. 14/84-ín matka navrhovateľov Ž. W., rodená K., ktorá zomrela dňa X.X.XXXX,.
naposledy bytom L. S.. V dedičskom konaní číslo D 1159/91 po neb. E. K. sa tiež stala nadobúdateľkou
podielu 14/252-ín matka navrhovateľov Ž. W., rod. K. spolu aj s ďalšími dedičmi, a to J. D., E. B., ktoré
tiež získali podiel v nehnuteľnostiach po 14/252-ín.
Geometrickým plánom číslo 10854096-021/96 z vyššie uvedených pozemnoknižných parciel boli
zamerané parcely číslo 10/1, trvalý trávnatý porast o výmere 2 560 m2, parc. číslo 11, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 3 108 m2, parc. číslo 12, trvalý trávnatý porast o výmere 1 089 m2 a
parc. číslo 13, trvalý trávnatý porast o výmere 2 300 m2, pričom stavba kaštieľa, ktorej bolo pridelené
súpisné číslo XX, je postavená na parcele číslo 11. Tieto nehnuteľnosti sú zapísané na liste vlastníctva
číslo 214, katastrálne územie P.. Odporkyňa je vedená na liste vlastníctva ako spoluvlastníčka v
podiele 1/2 právnym titulom darovania z roku 1996 a taktiež je spoluvlastníčkou v podiele ďalšej
polovice nehnuteľností na základe Osvedčenia číslo N 422/98, NZ 100/99, z titulu oprávnenej držby od
8.4.1999 podľa Notárskej zápisnice vydanej notárkou JUDr. M. M. v R. dňa 12.3.1999. Toto Osvedčenie
bolo vydané odporkyni podľa zákona číslo 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k
nehnuteľnostiam, a to podľa znenia účinného v časoch napísania Osvedčenia. Podľa ust. § 2 má osoba
uvedená v tomto osvedčení, odporkyňa, postavenie oprávneného držiteľa, a to po dobu 10 rokov odo
dňa zápisu do evidencie nehnuteľností, pričom toto ust. pripúšťa možnosť uplatniť si vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam na súde v prípade, ak niekto má pochybnosti o vlastníckom práve alebo o oprávnenosti
držby oprávneného držiteľa.
Navrhovatelia ďalej dôvodia, že rodičia ich predchodkyne Ž. W., G. K. a E. K. nikdy svoje spoluvlastnícke
podiely v predmetných nehnuteľnostiach zapísaných v pozemnoknižnej vložke číslo 4, katastrálne
územie P. nepreviedli na matku odporkyne M. P., rod. J., ani na J. J. - F. tak, ako sa to tvrdí v
Osvedčení o oprávnenej držbe v prospech odporkyne a oprávnenosť držby odporkyne navrhovatelia
vyvracajú listinným dôkazom, že vlastníčkou spoluvlastníckych podielov po neb. G. K. a jeho manželke
E. K. je matka navrhovateľov Ž. W., už nebohá, a preto sa domáhajú, aby súd rozhodol tak, že určí,
že do dedičstva po neb. Ž. W. patria tieto spoluvlastnícke podiely vo veľkosti 14/84-ín a 14/252-
ín v nehnuteľnostiach vytvorených geometrickým plánom z roku 1996 z pozemkov vedených v
pozemnoknižnej vložke číslo 4, katastrálne územie P. - J. z parciel číslo 22, 23, 24 a 25 spolu so
stavbou kaštieľa. Sama odporkyňa v Osvedčení z roku 1999 tvrdí, že má vedomosť o skutočnosti, že
v roku 1916 a 1918 sa spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré sú predmetom tejto žaloby, stala rodina
K. a rodina L.. Odporkyňa preto nemôže byť oprávneným držiteľom predmetných spoluvlastníckych
podielov v nehnuteľnostiach a nemôže sa stať ich vlastníčkou, lebo neboli splnené zákonné podmienky
pre vydržanie.
Navrhovatelia odôvodňovali svoj naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho práva k
spoluvlastníckym podielom v nehnuteľnostiach tým, že po ich neb. matke Ž. W., zomr. X.X.XXXX,.
prebehlo dedičské konanie a tieto spoluvlastnícke podiely tam nemohli byť prejednané, pretože v tom
čase už odporkyňa bola zapísaná na liste vlastníctva číslo 214 ako podielová spoluvlastníčka týchto
spoluvlastníckych podielov, a preto podaním žaloby na súd navrhovatelia sa môžu domôcť určenia
vlastníckeho práva, aby mohlo prebehnúť náhradné dedičské konanie po ich neb. matke Ž. W., v ktorom
sa prejedná tento majetok.
Na preukázanie svojich tvrdení predložili navrhovatelia výpis z pozemnoknižnej vložky číslo 4,
katastrálne územie P. J. na parcely číslo 22, 23, 24, 25 označené vo vložke ako kaštieľ, záhrada,
gazdovské staviská a intravilán s výmerami 233, 561, 791 a 927 štvorcových siah. V časti B. vlastníctvo
sú vedení ako spoluvlastníci G. K. a manželka E., rod. V., každý v spoluvlastníckych podieloch 14/84-ín.
Predložené bolo právoplatné Uznesenie bývalého Štátneho notárstva v L. M. číslo konania D 328/56-19,
zo dňa 17.5.1957 s nadobudnutím právoplatnosti 15.6.1957, podľa ktorého bolo prejednané dedičstvo
po neb. G. K., zomrelom X.X.XXXX. a okrem iného predmetom dedičstva bol aj pozemnoknižný protokol
obce J. P. číslo 4 a preberateľkou dedičstva po neb. G. K. sa stala Ž. W., rod. K., a to parciel číslo 22 až
25 v protokole číslo 4 obce J. P., zapísané v tejto vložke pod B. 51.
Rozhodnutím Štátneho notárstva v P. č. k. D 1159/91-40 zo dňa 30.8.1991, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňom 30.8.1991, bolo prejednané dedičstvo po neb. E. K., rodenej V., zomr. XX.X.XXXX..
Okrem iného predmetom dedičstva boli nehnuteľnosti v katastrálnom území P. - J. vedené v protokole,
zápisnici číslo 4 ako radové čísla 2 - 5, parc. číslo 22, 23, 24, 25, v podiele 14/84-ín pod B. 52. Tento
spoluvlastnícky podiel nebohej poručiteľky prevzali dedičky každá v 1/3-ine, a to Ž. W., E. B. a J. D.
(teda podiel Ž. W. po E. K. bol 14/252-ín).
Ďalším listinným dôkazom predloženým navrhovateľmi bola Notárska zápisnica číslo N 422/98, Nz
100/99, napísaná dňa 12.3.1999 na Notárskom úrade notárky JUDr. M. M. v R., ktorou bolo vydané
Osvedčenie oprávnenej držby podľa zákona číslo 293/92 Zb. pre odporkyňu. Touto Notárskou zápisnicou
bola osvedčená oprávnená držba odporkyne k nehnuteľnostiam uvedeným v tomto Osvedčení, a to
parcele číslo KN 10/1, 11, 12, 13 a stavbe číslo súpisné XX,. kaštieľ, postavenej na pozemku číslo 11,
pozemky zamerané geometrickým plánom z roku 1996 z pôvodného pozemnoknižného stavu vedeného
v zápisnici číslo 4, katastrálne územie P., parc. číslo 22, 23, 24, 25, v podiele 1-ice. V tejto Notárskej
zápisnici bolo konštatované, že odporkyňa je už vlastníčkou druhej polovice týchto nehnuteľností na
základe darovacej zmluvy z roku 1996 a nehnuteľnosti sú zapísané na liste vlastníctva číslo 214,
katastrálne územie P.. Notársky úrad osvedčil oprávnenú držbu odporkyni na základe jej tvrdení, že jej
predkovia nadobudli kaštieľ do svojho vlastníctva v roku 1500 a nepretržite ho užívali do roku 1943, kedy
boli vysťahovaní a kaštieľ bol skonfiškovaný. Napriek tomu, že podľa zápisu v pozemnoknižnej vložke
číslo 4 v roku 1916 a 1918 sa spoluvlastníkmi dotknutých nehnuteľností stala rodina K. a rodina L., títo si
v skutočnosti nerobili na vlastníctvo žiadne nároky, pretože sa jednalo len o určitú finančnú transakciu.
V roku 1943 urobili vyhlásenie, že skutočnými vlastníkmi sú J. a M. J. F., a preto si nerobia nárok na
vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam. V skutočnosti aj J. J. F. a jeho sestra M. J. F. užívali nehnuteľnosti
ako vlastné a v roku 1944 J. odovzdal nehnuteľnosti svojej sestre M., vydatej P. a táto ich v roku 1996
odovzdala svojej dcére, odporkyni a táto svoje právo držby na nich vykonáva nerušene, nepretržite a
dobromyseľne až do dňa vydania Osvedčenia.
Navrhovatelia preto predložili aj výpis z listu vlastníctva číslo 214, katastrálne územie a obec P. Správy
katastra Liptovský Mikuláš. Navrhovatelia predložili výpis z listu vlastníctva a geometrický plán z roku
1996, ktorý bol vyhotovený za účelom určenia vlastníckeho práva k novovytvoreným pozemkom parc.
číslo 10, 10/1, 11, 12, 13, z ktorého vyplynulo, že tieto boli vytvorené z pozemnoknižných parciel z vložky
4 číslo 22 až 25.
Navrhovatelia v priebehu konania dopĺňali listinné dôkazy, prípadne navrhovali zabezpečiť zo strany
súdu ďalšie dôkazy a predložili úplný výpis z pozemnoknižnej vložky číslo 4, katastrálne územie P. - J. P.
aj s prekladom z maďarčiny do slovenčiny, pretože časť tejto pozemnoknižnej vložky, v ktorej bol uvedený
prvý zápis v roku 1862, bol v maďarskom jazyku, vykonaným prekladateľkou zapísanou v zozname
tlmočníkov a prekladateľov Ministerstva spravodlivosti SR. Z tejto kópie úplnej pozemnoknižnej vložky
súd zistil, že od roku 1919 bola potom vedená v jazyku slovenskom. Vo vložke pod poradovými číslami
2, 3, 4, 5 sú vedené parcelné čísla 22, 23, 24, 25 ako intravilán - kaštieľ - záhrada - hospodárska budova.
Z prvého zápisu v časti B. vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti nadobúdajú kúpnou zmluvou A. F. J. a
manželka K.. Ďalší záznam v tejto časti je pod bodmi 23 až 27 v roku 1881, podľa ktorého sa vlastnícke
právo na nehnuteľnosti pod menom A. J. F. vkladá v prospech vdovy K. J. 6/12-in, ďalej v prospech E. J.,
B. S., M. B. a V. K., u prvých dvoch po 2/12-iny, u ďalších dvoch po 1/12-ine. Neskôr sa spoluvlastníkmi
stávajú B. S. 2/4-iny, M. B. a V. K. po 1-ine. V roku 1900 je záznam, že na základe zmluvy z 8. marca
1900 sa vlastnícke právo pod menom vdovy po A. F. K. F. zapisuje v prospech M. F. a Š. F. a v roku
1905 na základy zápisnice z 28.8.1905 sa vlastnícke právo na nový hnuteľný majetok, ktorý bol pri
komasáte vymeraný pod položkou číslo 1 pozemkovej knihy za starý nehnuteľný majetok zakotvený v
pozemnoknižnom protokole číslo 46, 47, 47/1, 48 a 55 v J. - P. a ktorý bol zapísaný sem pod poradovými
číslami 1-37 v časti A. protokolu pozemnoknižného, zapisuje v prospech M. F. J. a Š. F. J. v podiele 7/8,
B. Š. v podiele 1/8 na základe skutočnej držby.
V roku 1914 je ďalší zápis pod poradovým číslom 48 až 50, podľa ktorého na základe odovzdávajúceho
rozhodnutia Kráľovského súdu pod číslom 913/Ö 134 sa vlastnícke právo na nehnuteľnosť M. J. vkladá
rovnakým dielom z titulu dedenia v prospech B. D., rodená J. - F., M. T., rodená J. - F. a M. J. F..
Podľa ďalšieho zápisu pod poradovým číslo 51, 52 je zápis na základe kúpnopredajnej zmluvy z 20.
decembra 1960, ktorou sa vlastnícke právo na majetok vedený pod menom B. D., rodená J. F. a M. J.
F. titulom kúpy vkladá v prospech G. K. a manželka E. rodená V. u každého po 14/84-ín.
Potom v roku 1918 sa vlastnícke právo na nehnuteľnosť M. T., rodenej J. F. vkladalo cestou exekúcie
v prospech M. L. a manželky K. v podiele 7/84-ín.
Z kópie pozemnoknižnej vložky číslo 4 katastrálne územie J. P. vyhotovenej v roku 2006 Správou
katastra Liptovský Mikuláš sú v parceliach 22, 23, 24, 25 a ďalších zapísaní ako spoluvlastníci G. K. v
podiele 14/84-ín, E. K. rodená V. v podiele 14/84-ín, K. L., rodená T. v podiele 7/84-ín, J. J. F. v podiele
21/84-ín, M. J. F. v podiele 21/84-ín - titulom dedenia z roku 1942 a E. J., rodená L. v podiele 7/84-
ín titulom dedenia v roku 1960. Vyplýva z toho, že J. J. F. a M. J. F. mali spolu 1-icu predmetných
nehnuteľností, G. K. a E. K. spolu s E. J. a K. L. druhú polovicu vo vyššie uvedených podieloch k celku.
Navrhovatelia predkladali ďalší listinný dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, a to overenú fotokópiu
kúpnopredajnej zmluvy v roku 1916 s overovacou pečiatkou Štátneho archívu v B. - L. M., ktorá je
písaná v jazyku maďarskom, a preto opäť bol pripojený aj preklad prekladateľkou do jazyka slovenského,
zapísanou v zozname tlmočníkov a prekladateľov Ministerstva spravodlivosti SR. Z obsahu tejto zmluvy
vyplýva, že dňa 18.12.1916 uzavreli kúpnopredajnú zmluvu na strane predávajúcich B. D., rodená J.
F., M. T., rodená J. F., M. J. F. a na strane kupujúcich G. K. s manželkou E. V. a predmetom zmluvy
boli nehnuteľnosti v P. zakotvené pod 4, 5, v D. L. zakotvené pod 60, vo V. B. zakotvené pod 71, 154,
165, 260 spolu s budovami, ktoré sa na nich nachádzajú, ďalej v B. zakotvené pod 15, 156, 157, ďalej
nehnuteľnosti v J. R. zakotvené pod 43 za dojednanú kúpnu cenu 60 000,- Sk.
V bode 8. zmluvy bolo dojednané, že kupujúci odovzdávajú matke predávajúcich - vdove po M. J. na
doživotné používanie predaný kaštieľ, park, zeleninovú záhradu, ovocný sad a dreváreň v osobitnej
budove a zaväzujú sa, že predmet používateľského práva budú udržiavať po celú dobu trvania
používania vo vyhovujúcom stave a budú uhrádzať zo všetkých prostriedkov všetky verejné ťarchy
týkajúce sa vecí daných do používania.
Z obsahu tejto kúpnopredajnej zmluvy vyplynulo, že pod označenými číslami ohľadne predmetu kúpnej
zmluvy sú takto označené čísla pozemnoknižných vložiek v jednotlivých katastrálnych územiach. Na
preukázanie tejto skutočnosti navrhovatelia predložili kópie pozemnoknižných vložiek číslo 5, katastrálne
územie P., J. - P., v ktorej vložke je zapísaná táto zmluva z roku 1916, pozemnoknižnú vložku číslo 71,
katastrálne územie V. B., v ktorej je zápis o nadobudnutí nehnuteľností tejto vložke G. K. s manželkou E.
K. pod radovým číslo 33 a 34, tiež podľa zmluvy z roku 1916, ďalšia vložka číslo 154, katastrálne územie
V. B., v ktorej je takýto zápis o nadobudnutí nehnuteľností G. K. s manželkou pod položkou 55 a 56, ďalšia
vložka z tohto katastrálneho územia číslo XXX, v ktorej je tento zápis pod radovým číslom 52 a 53, vo
vložke 260 tohto istého katastrálneho územia je zápis o nadobudnutí nehnuteľností podľa zmluvy z roku
1916 pod položkami 5, 6, vo vložke 15, katastrálne územie B. je zápis na predchodcov navrhovateľov
pod bodmi 7, 8 a vo vložke 156 tohto katastrálneho územia pod poradovým číslom 27, 28 a vo vložke
číslo 157 pod poradovým číslom 23, 24, všetko podľa zmluvy z decembra roku 1916. Nakoniec je to
výpis z vložky číslo 43, katastrálne územie J. R., kde sú manželia K. zapísaní pod položkou 5, 6 titulom
kúpy nehnuteľností v tejto vložke od ich predchodcov podľa zmluvy z roku 1916.
Nakoniec navrhovatelia navrhli vykonať dôkaz aj oboznámením sa s obsahom spisu Pozemkového
úradu L. M. o riešenie reštitučného nároku matky odporkyne M. P., rodenej J.. Týmto dôkazom
preukazovali, čo bolo predmetom reštitučného nároku matky odporkyne ako oprávnenej osoby v
tomto konaní podľa zákona číslo 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku, pričom povinnou osobou bola obec P.. Tento dôkaz navrhli vykonať
na vyvrátenie tvrdenia odporkyne, ktorá spochybňovala výšku spoluvlastníckeho podielu, ktorého sa
navrhovatelia domáhajú.
Z obsahu spisu Pozemkového úradu L. M. číslo 652-137/92-96 vyplynulo, že dňa 14.2.1996 bolo vydané
rozhodnutie o vlastníctve, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3.6.1996 a ktorým bolo rozhodnuté, že
oprávnená M. P. spĺňa podmienky pre priznanie reštitučného nároku podľa vyššie citovaného zákona a
priznáva sa jej vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v katastrálnom území P. vedeným v pozemnoknižnej
vložke 4, parcely 22, 23, 24, 25 so stavbami postavenými na parcele 22 a 24 - kaštieľ, sýpka, humno,
vodovodná prípojka, všetko v podiele 42/84-ín. Podľa geometrického plánu vyhotoveného v roku 1996
pre potreby tohto konania sa oprávnená zapíše do listu vlastníctva vo vlastníckom podiele 42/84 k
nehnuteľnostiam parcelám CKN číslo 10/1 o výmere 2 560 m2, CKN číslo 11, zastavaná súpisným
číslom XX. o výmere 3 108 m2, CKN parc. číslo 12 o výmere 1 089 m2 a CKN parc. číslo 13 o
výmere 2 300 m2. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že oprávnená osoba si uplatnila nárok
na priznanie vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam v roku 1992 podľa vyššie citovaného zákona, pričom
bolo zistené, že tieto nehnuteľnosti boli v pozemnoknižnom protokole číslo 4, katastrálne územie P.,
zapísané na meno oprávnenej osoby a na meno jej brata J. J.. Preto nehnuteľnosti prešli na štát v roku
1948 titulom konfiškácie, pričom však oprávnená osvedčila nárok na celý podiel na meno rodiny J.,
pretože ona tento majetok mala v držbe a už pred konfiškáciou sa reálne s bratom o vlastníctvo všetkých
nehnuteľností podelili a jemu pripadol celý majetok v M. a jej majetok v obci P.. Pripojenými dokladmi,
ktoré sú obsahom spisu sú tiež pozemnoknižná vložka číslo 4 vydaná ako výpis z pozemkovej knihy v
roku 1988 aj v maďarskom origináli celej vložky, geometrický plán z roku 1996 na vytvorenie CKN parciel,
oprávnenou predkladaná kúpna zmluva z 9. marca 1944 a dočasná kúpnopredajná zmluva z 5. marca
1944 a žiadosť žiadajúcich strán M. J. s manželkou E. a ďalších zastúpených advokátom adresovanej
Štátnemu pozemkovému úradu vo Z. o schválenie tejto kúpnopredajnej zmluvy ohľadne nehnuteľností
nachádzajúcich sa v obci Joób P. vložka číslo 4, parcelné číslo 23, 24, 25 a 22, avšak toto parcelné číslo
bez klinu nachodiaceho sa medzi potokom a cestou.
Z obsahu týchto listín, ktoré okrem iného predkladala na svoju obranu aj odporkyňa, bolo zistené,
že v marci roku 1944 uzavreli kúpnopredajnú zmluvu na strane predávajúcich M. J. F. a J. J. F. a
na strane kupujúcich J. G. s manželkou K., M. J. s E. L. a J. M. s manželkou A., z ktorých prví
manželia mali nadobudnúť 1-icu a druhí a tretí manželia spolu každý po 1-ine nehnuteľností zapísaných
v pozemnoknižnej vložke obce J. P. číslo 4 parcele 22, 23, 24, 25, parcela 22 s určitým obmedzením, a
to aj s tými podielmi, ktoré sú síce ešte pozemnoknižne na meno G. K. s manželkou a M. L. s manželkou
písané, ale následkom starého podielu patria už dávno odpredávateľom. Dohodnutá kúpna cena bola
100 000,- Sk.
Podľa listiny nazvanej Dočasná kúpnopredajná zmluva uzavretá 5. marca 1944 odpredávateľom J. J.
F. a kupujúcim J. G., M. J. a J. M., ktorí sa dohodli, že J. F. J. predáva tzv. A. dvor svoju čiastku mimo
humna, ktorú si majú odviesť behom 5 mesiacov, a to za dojednanú cenu 50 000,- Sk.
Súčasťou spisu je žiadosť M. P. zo 17.12.1997 adresovaná Ministerstvu poľnohospodárstva a výživy SR
v B. o vrátenie skonfiškovaného majetku podľa zákona číslo 104/45 Zb. v znení nariadenia číslo 64/46
Zb. V Žiadosti M. P. uvádza, že v roku 1948 jej a jej bratovi J. J. F., ktorý je už nebohý, bol skonfiškovaný
majetok nachádzajúci sa v katastrálnom území J. P. zapísaný v pozemnoknižnej vložke číslo 4, parcely
číslo 22, 23, 24, 25, pod číslom B. 85/A a 85/B., t.j. štvrtina prízemného domu tzv. kaštieľ a štvrtina parcely
23, 24, 25 a taký istý podiel aj na brata J.. V žiadosti uvádza, že od čias, ako boli tieto nehnuteľnosti
skonfiškované a bola skonfiškovaná hlavne polovica domu, ktorá je neobývaná, neudržiavaná a o tú jej
ide, pretože asi 45 rokov sa nikto nestará o to a nehnuteľnosť chátra. Ďalej zvýraznila, že má záujem
iba o tú časť, t.j. tú polovicu domu, v ktorej nik nebýva a nebýval 45 rokov, ktorá chátra a ktorú vzali
jej, prípadne aj jej bratovi, ktorý je teraz už nebohý. Druhú polovicu domu obýva 80 ročný pán, zhodou
okolností menovec so svojím 50 ročným synom.
V súvislosti s týmto listinným dôkazom navrhovatelia uviedli, že takýmto spôsobom, a to získaním
vlastníckeho podielu k predmetným nehnuteľnostiam ako reštitučný nárok získala predchodkyňa
odporkyne, jej matka M. P. podiel vo výške 42/84-ín, ktorý aj neskôr odporkyni darovala tak, ako
to vyplýva z listu vlastníctva číslo 214. Navrhovatelia však sa domáhajú spoluvlastníckeho podielu
vyplývajúceho z druhej polovice predmetných nehnuteľností zapísaných v tomto liste vlastníctva, ktoré
nadobudla odporkyňa titulom Osvedčenia oprávnenej držby v roku 1998, resp. 1999.
Navrhovatelia, resp. na začiatku konania, keď na strane navrhovateľa vystupoval len navrhovateľ v 1.
rade, sa najprv domáhali vynesenia rozsudku v znení, že súd určí, že podielovým spoluvlastníkom v
čase svojej smrti bola Ž. W., rod. K., zomrela X.X.XXXX,. v spoluvlastníckom podiele vo výške 14/84-
ín a 14/252-ín k predmetným nehnuteľnostiam. Písomným podaním zo dňa 4.3.2008 sa už všetci
štyria navrhovatelia po svojom pristúpení do konania domáhali zmeny návrhu, a to v znení súčasného
výroku rozsudku a to, že spoluvlastnícke podiely patria do dedičstva po neb. Ž. W.. Túto zmenu návrhu
navrhovateľov súd pripustil na pojednávaní dňa 17.4.2008.
Na námietku odporkyne, že pri takomto znení návrhu na vynesení rozsudku odporkyňa nie je pasívne
legitimovaná a navrhovatelia nemajú právny záujem na takomto určení z toho dôvodu, že takýto návrh
by riešil spor dedičov, či niečo patrí do dedičstva alebo nie, pokiaľ by súd vyhovel takémuto návrhu
a prebehlo by dedičské konanie po neb. Ž. W., katastrálny úrad by mal dve rôzne rozhodnutia, dva
rôzne titulu, a to doteraz existujúci vlastnícky titul odporkyne na základe Osvedčenia a rozhodnutie súdu
alebo notárske rozhodnutie o nadobudnutí tých istých nehnuteľností prejednaných v dedičskom konaní
do vlastníctva dedičov, navrhovateľov, následne by sa teda dedičia museli domáhať určenia svojho
vlastníckeho práva v občianskoprávnom konaní, navrhovatelia sa v tomto konaní nedomáhajú určenia
vlastníckeho práva pre seba a dedičstvo sa nadobúda momentom smrti poručiteľa.
Navrhovatelia tvrdili, že práve na takomto rozsudku majú naliehavý právny záujem, a to z toho dôvodu,
že odporkyňa v roku 1998 až 1999 titulom oprávnenej držby prostredníctvom Osvedčenia pred notárom
nadobudla svoje vlastnícke právo k predmetu sporu, pričom Ž. W. zomrela v roku 2001. Dobehnutím
vydržacej lehoty do roku 2008 by odporkyňa mohla nadobudnúť vlastnícke právo v zmysle zákona č.
293/1992 Z.z. v znení zmien a doplnkov, pokiaľ by bola považovaná za oprávnenú držiteľku. Navrhovateľ
bližšie vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 24.4.2008 navyše odôvodnil naliehavosť svojho právneho
záujmu na takejto žalobe v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p. tak, že medzi dedičmi po Ž. W., navrhovateľmi,
na jednej strane a odporkyňou ako účastníčkou Notárskej zápisnice - Osvedčenia o oprávnenej držbe z
roku 1998 - 1999, vznikol aktuálny stav objektívnej neistoty, pretože bez zápisu Ž. W. na list vlastníctva
nemôžu navrhovatelia dosiahnuť zaradenie tohto majetku do aktív dedičstva, lebo tomu bráni iný,
konkurujúci zápis v katastri nehnuteľností v prospech odporkyne. Výrok súdu v tomto konaní odstráni túto
právnu neistotu a neurčitosť v právnom postavení navrhovateľov a v tom je daný ich naliehavý právny
záujem, pretože rozsudok súdu podľa § 36 a) katastrálneho zákona, zákona číslo 162/95 Z.z., je vždy
verejnou listinou, ktorá je spôsobilá „prelomiť“ účinky iných verejných listín, napr. notárskych zápisníc, v
danom prípade Osvedčenia o oprávnenej držbe v prospech odporkyne. Preto určenie, že do dedičstva
po neb. Ž. W. sa navrhovatelia domáhajú v tomto súdnom konaní, že patria určité nehnuteľnosti, ich
podiel, je jediným právnym prostriedkom ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené. Na strane
navrhovateľov vystupujú a sú vecne legitimovaní dedičia po Ž. W., ktorí sa domáhajú ochrany svojho
práva dedičského nároku proti odporkyni, ktorá je pasívne legitimovaná, lebo im vo výkone ich práva
bráni, je zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastníčka tých nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu
a kde by inak bola vedená v čase dedičského konania poručiteľka Ž. W..
Odporkyňa žiadala návrh navrhovateľov zamietnuť a bránila sa taktiež predkladaním listinných dôkazov,
tiež poukazovala na úplný obsah pozemnoknižnej vložky číslo 4 územie P. - J., konkrétne parciel
22 až 25, z ktorej vložky podľa nej nevyplýva, že by vlastníkmi sporných spoluvlastníckych podielov
týchto nehnuteľnostiach boli predchodcovia Ž. W., G. K. s manželkou E.. Odporkyňa pripustila, že v
pozemnoknižnej zápisnici číslo 4 je záznam z roku 1916, že G. K. s manželkou E. nadobudli nejaké
podiely, avšak pokiaľ mali niečo odkúpiť od dedičov po M. J., tak on nič z týchto nehnuteľností, teda parc.
číslo 22 až 25, nevlastnil. Na svoje tvrdenie preukazovala dedičské rozhodnutie po svojom predkovi, Š. J.
F. číslo D 168/1940 bývalého Okresného súdu v Liptovskom Svätom Mikuláši, ktorý zomrel XX.X.XXXX..
V čase svojej smrti vlastnil nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnom protokole číslo 4, a to parcely
číslo 22, 23, 24 a 25 v podiele 7/8-ín, zapísané pod B. 42/b a tento podiel vo vyššie uvedenom dedičskom
konaní dedili vtedy maloletý J. J. F. v 1-ici a maloletá M. J. F. taktiež v 1-ici, matka odporkyne. Čiže zápis
v roku 1916 v prospech G. K. s manželkou E. je podľa odporkyne mylný.
Na preukázanie tohto tvrdenia odporkyňa navrhla, aby súd zaobstaral kompletný dedičský spis po neb.
Š. J. F. z roku 1940.
Súd tento spis zaobstaral zo Štátneho archívu v B., pobočka L. M. a zo spisu bývalého Okresného
súdu v Liptovskom Svätom Mikuláši číslo D 168/1940 zistil, že menovaný zomrel ako vdovec, ako 86
ročný v P.. Z obsahu tohto dedičského spisu vyplýva, že obsahuje pozemnoknižné výpisy patriace k
pozostalosti po nebohom, medzi inými aj pozemnoknižný výpis z vložky, pozemnoknižnej zápisnice číslo
4, katastrálne územie J. P., a to pod radovým číslom 2, 3, 4, 5, parcelné čísla 22 - kaštieľ s intravilánom,
23 - záhrada v intraviláne, 24 - gazdovské stavy a 25 - intravilán a potom aj ďalšie radové čísla a parcely
z tejto vložky. V tomto výpise pre potreby dedičského konania v roku 1940 je vedený pozostalý Š. J. F.
pod B. 42/b v podiele 7/16-ín (vtedy čiastka) a v zátvorke pod týmto zápisom je uvedené „pri komasácii
čd. 2445/905“. Dedičstvo po tomto poručiteľovi bolo prejednávané u verejného notára v L. S. M. dňa
28.5.1940 a na to nadväzujúcich v niekoľkých Pokračovacích zápisniciach, a to zo 6.6.1940, 21.8.1940,
26.3.1941 a ďalších v roku 1941. Práve v Pokračovacej zápisnici z 26.3.1941, okrem iného boli prebraté
nehnuteľnosti v pozemkovej knihe obce J. P., vložka 4, v časti B. - Dedenie, bolo stanovené, že dedičmi
časti majetku poručiteľa sú deti jeho syna B. J. F., a to maloletá M. a maloletý J. J. F.. V časti C. -
Odovzdanie pozostalostí je pod bodom 9 uvedené, že nehnuteľnosti v protokole číslo 4 obce J. P. okrem
iného aj radové čísla 2, 3, 4, 5 a mpč. 22, 23, 24, 25 a ďalšie pod B. 42/b), sa odovzdajú maloletému
J. J. F. v polovici a maloletej M. J. F. v polovici.
Odporkyňa sa ďalej vyjadrovala k svojmu vyhláseniu pre potreby Osvedčenia oprávnenej držby, ktoré
bolo vydané Notárskou zápisnicou z roku 1999 na Notárskom úrade v R. a to, že v roku 1963 manželia
G. K. s manželkou E. dali vyhlásenie, že síce nadobudli podiel v nehnuteľnostiach zmluvou z roku 1916,
ale nečinia si nárok na vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam, pretože skutočnými vlastníkmi sú J. a M. J.
F.. Odporkyňa na pojednávaní uviedla, že o tomto vyhlásení nemá žiaden dôkaz, vie od svojich predkov,
že bolo dané ústne a takú vedomosť má od M. J., ktorý už zomrel.
Odporkyňa na svoju obranu predkladala ďalej listinný dôkaz, a to kúpnopredajnú zmluvu uzavretú 9.
marca 1944 medzi predávajúcimi M. J. F. a J. J. F. a kupujúcimi J. G. s manželkou, M. J. s manželkou a
J. M. s manželkou, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej zápisnici obce J. -
P. číslo 4, a to parcely číslo 23, 24, 25 a parcela číslo 22 bez klinu, nachodiaceho sa medzi potokom a
cestou. Tieto parcely boli ďalej pomenované tak, že sa predávajú aj s tými podielmi, ktoré sú síce ešte
pozemnoknižne na meno G. K. s manželkou a M. L. s manželkou písané, ale následkom starého podielu
patria už dávno odpredávateľom. Každá zmluva bola spísaná v advokátskej kancelárii a odporkyňa
nepopierala, že nebola zapísaná do pozemkovej knihy, avšak je nepriamym dôkazom o tvrdeniach
odporkyne, že G. K. s manželkou E., predchodcovia či už navrhovateľov alebo Ž. W., nevlastnili tie
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu.
Odporkyňa ďalej poukázala na dedičské rozhodnutie po neb. G. K. číslo D 328/1956, v ktorom síce
boli prejednané nehnuteľnosti vedené v pozemnoknižnej vložke číslo 4 obce J. P., avšak v bode 2 pod
písmenom b) bolo tam uvedené, že dedičia, vtedy vdova E. K., Ž. W., E. B. a V. D. prehlásili, že ešte
za života poručiteľa boli nehnuteľnosti v pozemkovej knihe uvádzané kaštieľ, záhrada a hospodárske
stavy 1 a) odpredané M. J. a spol., ktorí ho aj užívajú.
Z uvedeného odporkyňa vyvodila, že Ž. W. nebola spoluvlastníčkou označených nehnuteľností v čase
svojej smrti. Pokiaľ potom vdova E. K. napriek tomuto vyhláseniu bola ako poručiteľka v dedičskom
rozhodnutí Štátneho notárstva v P. v roku 1991 a po nej bol prejednaný podiel vedený v pozemkovej
knihe, takéto rozhodnutie je nedôvodné a vyplýva z týchto listín, že je zrejmé, že ak G. K. a ani E. K.
neboli v čase svojej smrti spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností, nemohla tieto nadobudnúť dedením
Ž. W., ich dcéra, predchodkyňa navrhovateľov. Navyše odporkyňa pripomenula, že pôvodné dedičské
konanie po A. K. bolo zastavené pre nemajetnosť a až v náhradnom dedičskom konaní bol prejednaný
jej podiel, sporný podiel v predmetných nehnuteľnostiach, E. K. totiž zomrela už v roku XXXX.
Odporkyňa ďalej tvrdila, že osobne ešte za života Ž. W. jej ona potvrdila, že predmetné nehnuteľnosti jej
nepatria a ani jej rodičia G. K. a E. K. ich nevlastnili. Pritom samotné rozhodnutia o dedičstve predkladané
navrhovateľmi po ich predchodcoch nie sú bez ďalšieho dôkazom o vlastníctve určitej nehnuteľnosti.
Taktiež kúpnopredajná zmluva z roku 1916 nie je jednoznačným dôkazom, pretože táto je neurčitá,
nenachádzajú sa v nej pomenované konkrétne nehnuteľnosti, ale len čísla pozemnoknižných vložiek.
Neuvádzajú sa tiež spoluvlastnícke podiely, ktoré mali byť nadobudnuté v rámci tejto kúpnej zmluvy.
Odporkyňa bližšie sa vyjadrila k ňou predkladanému listinnému dôkazu, a to kúpnej zmluve z 15.3.1944,
resp. 9.3.1944 a tvrdila, že táto listina bola spísaná ako obrana pred pripravovanou konfiškáciou majetku
J. F.. Pokiaľ táto listina nebola zapísaná aj v pozemkovej knihe, niet dôvodu pochybovať o pravdivosti
obsahu tejto zmluvy potvrdzujúcej, že ku dňu jej spísania boli vlastníkmi sporných nehnuteľností právni
predchodcovia odporkyne, M. a J. J. F.. Predmetom nemali byť iné podiely než tak, ako je v nej
uvedené, a to 1, 1 a 1-ica. Pravdivosť obsahu tejto zmluvy potvrdzujú aj neskoršie vyhlásenia dedičov v
konaní po neb. G. Kasanickom tak, ako je vyššie uvedené. Navrhovateľ ničím nespochybnil preukázanie
odporkyňou, že sporné nehnuteľnosti, ktoré vlastnil Š. J. F. zdedili po ňom, každý v 1/2-ici deti B. J. F.,
J. a M., predchodcovia odporkyne. Potom práve oni v roku 1944 predávali tieto nehnuteľnosti ako celok.
Odporkyňa ďalej poukazovala na ňou predkladané listinné dôkazy, ktoré preukazovali jej obranu, a
to Upovedomenie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v B. zo dňa 24.6.1946,
ktorého predmetom bola konfiškácia pôdohospodárskeho majetku podľa zákona číslo 104/1945 Sb.
patriaceho vlastníckym právom J. J. - F., M. P., rod. J., a to ku dňu 1.3.1943 bez ohľadu, v ktorom
katastrálnom území a obci na Slovensku sa majetok nachádza. Konkretizovaný bol pôdohospodársky
majetok v katastrálnom území P.. Ďalšou listinou bol výmer vydaný týmto orgánom z 20. januára 1949,
ktorým bol majetok bývalého vlastníka J. J. F. a spol. pridelený Politickej obci - P. do vlastníctva, a to
nehnuteľnosti v katastrálnom území P. o celkovej výmere 0,9035 hektára, označené v prídelovom pláne
ako parcela číslo 22 - kaštieľ, 23 - záhrada, 24 - hospodárske stavy a 25 - intravilán. Tieto listiny podľa
odporkyne preukazujú, že v čase konfiškácie v rokoch 1946 až 1949 boli predmetom konfiškácie všetky
nehnuteľnosti a príslušné orgány ich konfiškovali vtedajším vlastníkom J. J. F. a M. P., rod. J. F., v celosti,
ako celok.
Na túto obranu odporkyne reagovali navrhovatelia vyjadrením, v ktorom sa vyjadrovali k jednotlivým či už
listinným dôkazom, alebo ďalším tvrdeniam odporkyne. K preukazovaným listinným dôkazom ohľadne
konfiškácie majetku rodiny J. F. navrhovatelia poukázali na zápis v pozemnoknižnej zápisnici číslo 4,
v ktorej na prvej strane bolo uvedené, že majetok v tejto zápisnici bol konfiškovaný podľa nariadenia
číslo 104/1945 Sb., nariadenia SNR v znení nariadenia číslo 64/1946 Sb. n. SNR v 42/84-inách (č. d.
1842/47). Z toho zápisu navrhovatelia odôvodili, že v čase realizácie konfiškácie v roku 1947 predmetom
konfiškácie bol majetok rodiny J. F. v podiele 42/84-ín, t.j. polovica predmetných nehnuteľností.
V ďalšej obrane odporkyne, že poukazuje na nepriamy dôkaz, a to zmluvu z roku 1944, ktorá síce
nebola zapísaná do pozemkovej knihy, avšak preukazuje, že predmetom bol predaj nehnuteľností aj s
podielmi pozemnoknižne vedenými na manželov K., ktoré následkom starého podielu už dávno patria
odpredávateľom, t.j. M. a J. J. F., táto listina, čo nespochybňuje ani odporkyňa, nebola vložená do
pozemkovej knihy, nenadobudla vecnoprávne účinky. Bolo to z jednoduchého dôvodu, lebo prevodcovia
neboli vlastníkmi predmetných podielov manželov K.. Nakoniec navrhovatelia tvrdili, že nie je možné
pochybovať o tom, čo bolo predmetom dedičského konania po Š. J. F. v roku 1940 a to, že jeho podiel
označený v pozemnoknižnej vložke číslo 4 pod B. 42 b) dedili na polovicu jeho dedičia, M. a Š. J. F.
každý v 1-ici, nikdy predmetom dedenia nebol celok, ale len tento podiel poručiteľa.
K tvrdeniu, že dedičia po G. K., aj samotná vdova E. K., v dedičskom konaní po neb. G. K. mali
vyhlásiť, že kaštieľ, záhrada a hospodárske stavby ešte za života poručiteľa boli odpredané M. J.
a spol., ktorý ich aj užíva, navrhovatelia uviedli, že G. K. nehnuteľnosti nadobudol kúpou v roku
1916 a pokiaľ ich za svojho života mal odpredať M. J., bolo by potrebné preukázať, ako k takémuto
prevodu vlastníckeho práva došlo, a to podľa vtedy platného uhorského práva. To rozlišovalo dva
spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva, a to odvodenie, pozemnoknižným odovzdaním do vlastníctva
alebo dedením, alebo pôvodne, a to pozemnoknižným vydržaním, zápisom skutočného držiteľa do
pozemkovej knihy, vydržaním mimo pozemkovej knihy, nadobudnutím prírastku, vyvlastnením alebo
komasáciou. Z uvedeného podľa navrhovateľov vyplýva, že k platnému odpredaju mohlo dôjsť jedine
pozemnoknižným odovzdaním vlastníctva, čím sa prejavoval tzv. intabulačný princíp, ktorý uhorské
právo striktne dodržiavalo. K tomu sa však vyžadovalo splnenie podmienok, a to právny titul - dôvod,
napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva a pod., pozemnoknižné odovzdanie - spočívajúce v tom, že
doterajší vlastník vydal kladné povolenie a osoba prevodcu musela byť pozemnoknižným vlastníkom.
Nebolo však v danom prípade preukázané, že vlastníctvo k podielu G. K. prešlo na spomínaného M.
J. a spol.
Nakoniec navrhovatelia tvrdili, že odporkyňa nespĺňala formálne podmienky na vydanie osvedčenia
podľa zákona číslo 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, lebo
vo svojom návrhu mala uviesť označenie skutočností preukazujúcich spôsob získania nehnuteľností
navrhovateľom, ňou, alebo svojou právnou predchodkyňou a pripojiť doklady o týchto skutočnostiach.
Navrhovateľka nebola právnou nástupkyňou po posledných vlastníkoch evidovaných v pozemkovej
knihe, manželoch K. a iných, a preto mala preukázať písomný doklad na skutočnosť, podľa ktorej sa
chopila držby, aj týchto podielov manželov K.. Práve preto vstúpila do rozhovoru so Ž. W. a jej synom,
aby jej poskytli súčinnosť, aby získala písomné vyhlásenie k tomu, že si nerobia nároky na tento majetok
a na podiely po svojich predkoch. Notár mal teda postupovať podľa zákona a skúmať tieto okolnosti.
Odporkyňa na svoju obranu doplnila, že pokiaľ jej bolo notárom v roku 1999 vydané Osvedčenie,
preukázala to, čo zákon vyžadoval, a to čestné prehlásenia R. P., J. P. na preukázanie tvrdení odporkyne,
ktoré potom boli takisto uvedené v samotnom Osvedčení o oprávnenej držbe.
Po vykonanom dokazovaní účastníci nenavrhli vykonať už žiadne ďalšie dokazovanie, každý zotrval na
svojich návrhoch, obrane.
Súd mal za preukázané, že návrh navrhovateľov je dôvodný, a preto mu vyhovel.
Súd najprv skúmal, či návrh spĺňa náležitosti podľa ust. § 80 c) O.s.p., a to či na určení, že predmetné
nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. Ž. W., majú navrhovatelia naliehavý právny záujem.
Dospel k záveru, že majú, lebo určenie tohto práva ovplyvní právne postavenie navrhovateľov voči
odporkyni. Navrhovatelia sú aktívne legitimovaní v tomto konaní v zmysle ust. § 90 a 91 O.s.p. a ide
u nich o také spoločné práva, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú
na jednej strane a úkony jedného z nich platia i pre ostatných. Tento rozsudok sa stane podkladom
na prejednanie dedičstva po neb. Ž. W., ktorá zomrela a bola by ona vecne legitimovaná na podanie
takejto žaloby o určenie svojho vlastníckeho práva, avšak zomrela, a preto na podanie takejto žaloby
sú vecne legitimovaní jej dedičia, navrhovatelia. Predmetná určovacia žaloba totiž rieši vzťah medzi
odporkyňou a tretími osobami, navrhovateľmi, ako dedičmi po neb. Ž. W., a preto navrhovatelia majú
naliehavý právny záujem na určení, aký majetok patrí do dedičstva po tejto nebohej, pretože bez tohto
určenia by neprebehlo dedičské konanie a nemohli by nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti.
Bez takéhoto rozsudku sa dedičia nemôžu domáhať určenia, že sú vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi
predmetného vlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam.
Správne poukázali navrhovatelia na ust. § 36 a) katastrálneho zákona, zákona č. 162/1995 Z.z. v znení
zmien a doplnkov, podľa ktorého, ak je vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva a
na vykonanie záznamu je predložená ďalšia verejná listina alebo iná listina, ktorá nevychádza z údajov
katastra, správa katastra nevykoná záznam a vráti verejnú listinu alebo inú listinu tomu, v koho prospech
právo k nehnuteľnosti svedčí podľa listiny, alebo tomu, kto ju predložil a vyzve dotknuté osoby, aby
uzavreli dohodu, alebo podali na súd návrh na určenie práva k nehnuteľnosti; záznam vykoná vždy, ak
má verejná listina účinky právoplatného súdneho rozhodnutia o práve k nehnuteľnosti. Poznámkou k
tejto poslednej časti tohto ustanovenia je odkaz na § 152 ods. 1 O.s.p. a § 175 písm. z), c), a) ods.
4 O.s.p. (pod týmito ust. je buď uvedený rozsudok v súdnom konaní, alebo Osvedčenie o dedičstve).
Pokiaľ je preto v katastri nehnuteľností zapísaná na sporné spoluvlastnícke podiely odporkyňa ako
vlastníčka, navrhovatelia majú naliehavý právny záujem na určení, že tieto spoluvlastnícke podiely patria
do vlastníctva ich predchodkyne, neb. Ž. W., pretože len takéto rozhodnutie môže byť podkladom pre
vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností.
Podľa § 2 ods. 1, 2 zákona číslo 293/1992 Zb. v znení zmien a doplnkov, v znení účinnom k 12.3.1999,
o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam na základe osvedčenia notára (ďalej len
„osvedčenie“), vydaného za podmienok uvedených v tomto zákone sa v evidencii nehnuteľností zapíše
za vlastníka nehnuteľnosti osoba uvedená v tomto osvedčení.
Ak do 10 rokov odo dňa zápisu do evidencie nehnuteľností podľa ods. 1 neuplatní na súde alebo
v konaní o pozemkových úpravách vykonávaných z dôvodu usporiadania vlastníckych a užívacích
pomerov vlastnícke právo k nehnuteľnosti takto zapísané iná osoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom
zapísanej nehnuteľnosti na základe vydržania; to platí aj pre prípad, keď nehnuteľnosť v tejto lehote bola
prevedená na inú osobu, než ktorá je uvedená v osvedčení.
Podľa ods. 3 tohto ust. po dobu uvedenú v ods. 2 má osoba zapísaná v evidencii nehnuteľností alebo
nadobúdateľ zapísaných nehnuteľností postavenie oprávneného držiteľa (v tomto ods. 3 je odkaz na §
129 a nasl. Občianskeho zákonníka).
Medzi účastníkmi a z vykonaného dokazovania nebolo sporné, že odporkyňa bola zapísaná ako
vlastníčka v 1-ici nehnuteľností vedených na liste vlastníctva č. 214 obec a katastrálne územie P. parc.
č. CKN 10/1, 11, 12 a 13 so stavbou číslo súpisné XX,. postavenej na parc. č. 11 na základe Osvedčenia
č. N 422/98, Nz 100/99 o oprávnenej držbe podľa zákona č. 293/92 Zb. vydaného Notárskym úradom
JUDr. M. M. v R. podľa Notárskej zápisnice napísanej dňa 12.3.1999. Z tejto Notárskej zápisnice vyplýva,
že notárka mala preukázané skutočnosti tvrdené odporkyňou, v konaní podľa vyššie uvedeného zákona
navrhovateľkou, a preto jej Osvedčenie o oprávnenej držbe vydala. Ako vyplýva z § 6 citovaného
zákona pravdivosť obsahu dokladov pripojených k návrhu, ani náležitosti vôle navrhovateľa a iných
osôb notár nepotvrdzuje. Notárke boli odporkyňou predložené príslušné listiny v zmysle ust. § 4 a
5 citovaného zákona, najmä čestné vyhlásenie dvoch osôb znalých miestnych pomerov k spôsobu
získania nehnuteľností odporkyňou a potvrdzujúce, že odporkyňa je držiteľkou tohto spoluvlastníckeho
podielu v nehnuteľnostiach, tiež bolo predložené vyjadrenie obce o okolnostiach dôležitých pre vydanie
Osvedčenia.
Navrhovatelia však podaním návrhu na súd dňa 9.11.2004, dvoma návrhmi na pripustenie účastníka
do konania na strane navrhovateľa z januára a februára 2008 a návrhom na pripustenie zmeny
pôvodného návrhu zo dňa 7.3.2008 v zákonom č. 293/1992 Zb. stanovenej 10 ročnej lehote odo dňa
zápisu Osvedčenia o oprávnenej držbe odporkyni uplatnili na súde svoje právo o určenie vlastníckeho
práva k vlastníckym podielom v predmetných nehnuteľnostiach tak, že žiadali určiť, že tieto patria do
dedičstva po neb. predchodkyni navrhovateľov, Ž. W., zomr. v roku XXXX.. Na základe vykonaného
dokazovania a tvrdení navrhovateľov mal súd za preukázané, že odporkyňa, ktorá je zapísaná ako
vlastníčka podielu v 1-ici v predmetných nehnuteľnostiach na základe vydržania, nie je vlastníčkou
predmetných nehnuteľností v podiele 14/84-ín a 14/252-ín, ktoré predstavujú spoluvlastnícky podiel
patriaci do dedičstva po neb. Ž. W., ktorá tento spoluvlastnícky podiel nadobudla dedením po G. K., v
podiele 14/84-ín a 1/3-inu z podielu 14/84-ín po E. K., a teda je spoluvlastníčkou po E. K. podielu 14/252-
ín predmetných nehnuteľností. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že tieto nehnuteľnosti v súčasnosti sú
zapísané ako parcely CKN v liste vlastníctva č. 214 a boli vytvorené geometrickým plánom v roku 1996
z pozemnoknižných parciel zapísaných vo vložke č. 4 obce P..
Navrhovatelia totiž vyvrátili tvrdenie odporkyne a ňou preukazované doklady a skutočnosti v konaní
pred notárom o vydanie Osvedčenia a taktiež aj v tomto súdnom konaní, že vlastníctvo nehnuteľností v
uvedených spoluvlastníckych podieloch nadobudla titulom oprávnenej držby.
Podľa § 129 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo
kto vykonáva právo pre seba.
Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.
Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že
držba je oprávnená.
Predpokladom vzniku oprávnenej držby je splnenie náležitostí, a to faktické ovládanie vecí, vôľa nakladať
s vecou ako so svojou, správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila a nakoniec dobrá viera,
že mu vec patrí. Skutočnosť, či je držiteľ veci, v danom prípade nehnuteľnosti, dobromyseľný, alebo
nedobromyseľný, treba hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, z hľadiska osobného
presvedčenia samotného držiteľa veci.
Vykonaným dokazovaním súd mal za preukázané, že odporkyňa nespĺňa náležitosti oprávnenej držby,
vyššie uvedené náležitosti, najmä dobromyseľnosť. Vyplýva to z vykonaného dokazovania, a to
nepreukázaným tvrdením odporkyne, že oprávnenosť svojej držby odvodzuje od svojej matky M. P.,
rod. J. F., ktorý do roku 1943 aj so svojimi predchodcami nepretržite nehnuteľnosti užívali a následne
boli vysťahovaní a nehnuteľnosti boli skonfiškované a v roku 1944 brat J. odovzdal nehnuteľnosti svojej
sestre M., matke odporkyne, ktorá ich v roku 1996 odovzdala odporkyni, svojej dcére.
Súd mal za preukázané, že matka odporkyne v roku 1996 rozhodnutím Pozemkového úradu L. M. z titulu
reštitučného nároku ako oprávnená osoba nadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
v podiele 42/84-ín na základe tvrdenia, ktoré si osvojil aj pozemkový úrad, že nehnuteľnosti v takomto
podiele boli zapísané v pozemnoknižnom protokole č. 4 obce P. na meno oprávnenej, matky odporkyne
a na meno jej brata J. J., ktorý však reálne jej brat odovzdal ešte pred konfiškáciou, z čoho vyplýva, že
nenadobudla, ani sa nedomáhala M. P. iného spoluvlastníckeho podielu. Tento spoluvlastnícky podiel v
zapätí darovacou zmluvou previedla na odporkyňu.
Pokiaľ odporkyňa tvrdila, že aj ďalšia polovica týchto nehnuteľností, teda nehnuteľností ako celok vždy
patrili a majú patriť rodine J. F., a teda aj vo zvyšnej polovici je ona oprávnenou držiteľkou, a preto podala
návrh na vydanie osvedčenia podľa zákona č. 293/92 Zb., súd mal za preukázané, že nemohla sa stať
oprávnenou držiteľkou aj tejto druhej polovice predmetných nehnuteľností, pokiaľ svoju držbu odvádza
od svojho predchodcu Š. J. F. a dedičského konania po ňom prebehnutého v roku 1940. Z originálu
dedičského spisu po tomto nebohom z roku 1940 bolo preukázané, aký spoluvlastnícky podiel neb. Š. J.
F. bol predmetom dedičského konania a kto tento jeho podiel nadobudol. Predmetom dedenia bol podiel
7/16-ín na Š. J. F. vedený v pozemnoknižnej vložke č. 4 pod B. 42/b), ktorý podiel každý v 1-ici nadobudli
vtedy maloletí M. a J. J. F.. Pokiaľ neskôr tento svoj podiel J. odovzdal M., M., predchodkyňa odporkyne,
nikdy nenadobudla vlastníctvo vo väčšom podiele ako je 7/16-ín, pričom vychádzajúc z úplného výpisu z
pozemnoknižnej vložky č. 4 podľa zápisu pod B. 64 a 65 z roku 1935 sa oddelili pozemky pre pôvodných
spoluvlastníkov J. S. a manželku M. v 1/8-ine, a preto spoluvlastnícky podiel Š. J. F. bol 8/16-in, t.j.
42/84-ín, ktorý podiel ako reštitučný nárok nadobudla matka odporkyne. Ako vyplýva zo zápisu v tejto
pozemnoknižnej vložke od roku 1916 ďalšími spoluvlastníkmi v podiele 14/84-ín bol G. K., v tom istom
podiele jeho manželka E. K. a ďalší podiel po 7/84-ín vlastnili M. L. s manželkou K..
Pokiaľ odporkyňa sa bránila, že v roku 1944 bola spísaná kúpnopredajná zmluva, ktorá mala byť akousi
obranou pred pripravovanou konfiškáciou majetku J. F. a s touto zmluvou mali predávať predchodcovia
odporkyne M. a J. J. F. nehnuteľnosti vo vložke č. 4, parcely č. 22, 23, 24, 25 určitým obmedzením parcely
22 s tým, že predávajú aj podiely vedené pozemnoknižne na G. K. s manželkou a M. L. s manželkou, ale
„následkom starého podielu patria už dávno odpredávateľom“, predmetná zmluva nikdy nebola zapísaná
v pozemkovej knihe, hoci do roku 1950 platil tzv. intabulačný princíp, podľa ktorého zmena vlastníctva
prechádzala až zápisom v pozemkovej knihe, Vládne nariadenie č. 218/1938 Zb. Odporkyňa ničím
nepreukázala svoje tvrdenie čo malo byť obsahom tejto zmluvy, čo bolo mienené výrazom „následkom
starého podielu patria už dávno odpredávateľom“. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že M. J. F. a J.
J. F. predsa nemohli predávať to, čo nevlastnili, t.j. to, čo vlastnili manželia K. na základe kúpnej zmluvy
z roku 1916.
Súd preto nemal za preukázaný titul dobromyseľnej držby a nepretržitej držby odporkyňou, pretože
odporkyňa aj jej právni predchodcovia, matka M. P., boli celý čas vo vedomí spoluvlastníctva s
predchodcami navrhovateľov, rodinou K. a L., aj keď predmetom sporu je len spoluvlastnícky podiel
navrhovateľov, na právnych nástupcov po manželoch K. a nikdy nenastala skutočnosť, ktorá by v nich
mohla vyvolať presvedčenie, že nadobudli sporné nehnuteľnosti v celosti do výlučného vlastníctva. Súd
mal za preukázané, že predchodkyňa odporkyne, jej matka, mala vedomie, že vlastní iba spoluvlastnícky
podiel k predmetným nehnuteľnostiam, a to vylučuje, aj keby užívala celú nehnuteľnosť výlučne sama,
dobromyseľnosť v tom, že jej patrí vec celá, nehnuteľnosti v celosti, ak nedošlo k udalosti, ktorá
odôvodnene mohla v nej vyvolať presvedčenie, že sa stala vlastníčkou aj ostatných spoluvlastníckych
podielov. M. P. v roku 1996 z titulu reštitučného nároku nadobudla spoluvlastníctvo v predmetných
nehnuteľnostiach v 1-ici na základe svojich tvrdení, ktoré mal Pozemkový úrad v L. M. za preukázané.
Odporkyňa ničím nepreukázala, že jej matka, M. P. niekedy tvrdila, že je vlastníčkou aj druhej polovice
predmetných nehnuteľností a že tieto v roku 1996 mala odovzdať svojej dcére, odporkyni. Toto tvrdenie
odporkyne je výlučne subjektívneho charakteru a súd nemôže považovať jej držbu za oprávnenú,
pretože nepreukázala všetky náležitosti, ktoré má spĺňať oprávnená držba.
Rozhodnutie o náhrade trov konania je podľa § 142 ods. 1, § 145 a § 150 O.s.p.
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákona účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu
trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.
Podľa § 145 Občianskeho zákona účastníkovi, ktorému súd prizná náhradu trov konania, prizná aj
náhradu trov predbežného opatrenia a zabezpečenia dôkazov.
Podľa § 150 Občianskeho zákona ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.
Súd návrhu navrhovateľov v celom rozsahu vyhovel, a preto im priznal aj náhradu trov konania, a to
z titulu zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 3 530,- Sk, z titulu hotových výdavkov 11
543,- Sk, ktoré výdavky boli preukázané listinnými dôkazmi a platia platby za vyhotovenie úradných
prekladov z jazyka maďarského do jazyka slovenského vo výške 1 557,- Sk, správne poplatky, kolky
za vyhotovenie fotokópie Osvedčenia zo zbierky listín Správy katastra Liptovský Mikuláš 150,- Sk a
správny poplatok za vyhotovenie fotokópie pozemnoknižnej vložky číslo 4 - kolok 100,- Sk, poplatok
súdu za vyhotovenie fotokópií zo spisu vo výške 36,- Sk. Ďalšími trovami boli trovy právneho zastúpenia
navrhovateľov advokátom, pričom pokiaľ advokát navrhovateľov vyčíslil tieto trovy konania, tieto boli v
súlade s príslušnými zákonnými predpismi až na vyčíslenie odmeny za úkony pri zastupovaní štyroch
navrhovateľov. Súd preto rozhodol, že patria navrhovateľom trovy konania z titulu právneho zastúpenia
vo výške 127 826,- Sk, spolu trovy konania vo výške 142 359,- Sk.
Hodnota sporu je v sume 70 600,- Sk, keď v čase podania návrhu navrhovateľov platil zákon o súdnych
poplatkoch číslo 71/92 Zb. v znení zmien a doplnkov v takom znení, že podľa § 7 ods. 1 tohto zákona pri
percentnej sadzbe je základom poplatku cena predmetu poplatkového úkonu. Ak je základom poplatku
cena nehnuteľností, touto sa rozumie cena zistená podľa osobitného predpisu, vtedy Vyhlášky MS
SR číslo 492/2004 v ustanovení všeobecnej hodnoty majetku, účinnej od 1.9.2004. Podľa sadzobníka
súdnych poplatkov, spoločné poznámky k položke 1 a 2, ak ide o určenie vlastníctva, poplatok sa vyrubí
z ceny predmetu, ku ktorému sa má vlastníctvo určiť. V danom prípade navrhovatelia predložili znalecký
posudok, ktorý určil všeobecnú cenu majetkového podielu, ktorý je predmetom sporu v uvedenej výške
70 600,- Sk, a preto aj súd vyrubil súdny poplatok navrhovateľom, pôvodne len navrhovateľovi v 1. rade,
vo výške 5 % tejto hodnoty sporu, a to 3 530,- Sk podľa položky 1, písm. a) zákona o súdnych poplatkoch.
Preto aj sa odvíja hodnota sporu pre určenie trov právneho zastúpenia z tejto hodnoty.
Prvé dva úkony zástupcu navrhovateľov boli vykonané za účinnosti Vyhlášky číslo 163/2002 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a tieto úkony sa týkali vtedy len
jedného navrhovateľa. Odmena za jeden úkon podľa § 13 ods. 1 je 2 768,- Sk a za účinnosti tejto
vyhlášky boli vykonané dva úkony podľa § 16 ods. 1, písm. a), c) tejto vyhlášky, a to príprava zastúpenia
a prevzatie a podanie návrhu na súd. Ku každému úkonu patrí režijný paušál po 136,- Sk podľa § 19
ods. 3 tejto vyhlášky. K odmene za zastupovanie patrí 19 % DPH podľa § 22 ods. 3 tejto vyhlášky, spolu
za túto časť úkonov 6 860,- Sk.
Ďalšie úkony zástupcu navrhovateľov boli vykonávané už za účinnosti Vyhlášky číslo 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1.1.2005. Po dobu
vykonávania prvých piatich úkonov bol stav účastníkov konania len jeden z navrhovateľov a odmena
za jeden úkon predstavovala podľa § 10 ods. 1 tejto vyhlášky 3 050,- Sk, úkonmi podľa § 14 ods. 1,
písm. c) a d) bola účasť na pojednávaní dňa 10.5.2005 a 10.1.2006, vyjadrenie vo veci zo dňa 5.2.2007
a účasť na pojednávaní dňa 13.2.2007. K prvému úkonu patrí režijný paušál 150,- Sk, k ďalšiemu úkonu
164,- Sk a k ďalším dvom úkonom po 178,- Sk podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky. K odmene za
úkon patrí 19 % DPH podľa § 18 ods. 3 tejto vyhlášky, spolu za túto ďalšiu časť konania, teda ďalšie
štyri úkony za zastupovanie jedného účastníka patria trovy právneho zastúpenia vo výške 15 188,- Sk.
Ďalším úkonom bol úkon z titulu predmetu zastúpenia ďalších troch účastníkov na strane navrhovateľa,
u každého je to odmena 3 050,- Sk, spolu 9 150,- Sk, avšak podľa § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky znížená
o 20 %, t.j. 7 320,- Sk, pretože podľa tohto ust. základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %, ak ide
o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Spolu s 19 % DPH a režijným paušálom
190,- Sk patria trovy právneho zastúpenia za tento úkon 8 900,- Sk. Ďalších 5 úkonov, z toho jeden za
dvojnásobnú odmenu, bolo vykonávaných už pri zastúpení štyroch navrhovateľov, pričom odmena za
jeden úkon predstavuje 9 760,- Sk (4 x 3 050,- Sk - 20 %). Pokiaľ zástupca navrhovateľov si vykladal
ust. § 13 ods. 3 tak, že za zastupovanie prvého navrhovateľa mu patrí pevná výška 3 050,- Sk a 20
% zníženie patrí len pri druhom, treťom a štvrtom navrhovateľovi, podľa názoru súdu to nie je správny
postup, a to v zmysle vyššie citovaného ust. § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky, pretože sa musí o 20 %
znížiť celá odmena všetkých štyroch navrhovateľov. Týmito úkonmi bolo vyjadrenie vo veci z 19.12.2008,
účasť na pojednávaní 27.2.2008, 17.4.2008, toto pojednávanie trvalo viac ako dve hodiny, a preto patrí
odmena dvojnásobná, t.j. 19 250,- Sk, vyjadrenie vo veci zo dňa 24.4.2008 a termín pojednávania zo
dňa 24.6.2008. Spolu teda za týchto päť úkonov, jeden dvojnásobný, patrí odmena 9 760,- Sk x 6, čo
je 58 560,- Sk, s 19 % DPH ďalších 11 126,- Sk, spolu 69 686,- Sk a 5-krát režijný paušál po 190,- Sk,
ďalších 950,- Sk, spolu za túto časť piatich úkonov 70 636,- Sk. Podľa vyhlášky § 10/1, 14 ods. 1, písm.
c), d), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3.
Ďalšími trovami konania bola náhrada cestovného na tri pojednávania podľa ust. § 15 citovanej vyhlášky,
pričom na dve pojednávania 27.2. a 17.4.2008 pricestoval právny zástupca navrhovateľov osobne
motorovým vozidlom na trase B. - L. M. a späť, pri jednej ceste ubehol 530 km so spotrebou 11 litrov/100
km a cenou benzínu 38,95 a 94,26 Sk za liter. Náhrada cestovného podľa zákona číslo 283/2002 Z.z.
o cestovných náhradách predstavuje náhradu za prvú cestu 2 271,- Sk a druhú cestu 2 288,- Sk, k
tomu paušálna náhrada za cesty pri sume základnej náhrady 6,20 Sk podľa opatrenia MP SVR SR
číslo 260/2004, účinného od 8.4.2004 do 13.5.2008, za dvakrát 530,- Sk, ďalších 6 572,- Sk a pri účasti
na poslednom pojednávaní 24.6.2008 pricestoval zástupca navrhovateľov vlakom, preukázal zakúpený
cestovný lístok obojsmerný vo výške 1 232,- Sk. Spolu náhrada cestovného 11 131,- Sk.
Nakoniec je to náhrada za stratu času podľa § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky, ktorá predstavovala náhrada
za 1 polhodinu 317,60 Sk, pri trvaní jednej cesty z B. do L. M. je to 7 polhodín (3,5 hodiny), oboma
smermi 14 polhodín, na tri pojednávania celkom 4 446,40 Sk x 3 = 13 339,- Sk.
Súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania z titulu zaplatenia súdneho poplatku za návrh na
nariadenie predbežného opatrenia, to podľa § 145 O.s.p. v spojení s § 150 O.s.p., pretože tento návrh
na nariadenie predbežného opatrenia navrhovateľa bol zamietnutý a súd tento dôvod videl ako dôvod
hodný osobitného zreteľa za nepriznanie tejto časti náhrady trov konania.
Pri rozhodnutí o priznaní náhrady trov konania celkom alebo sčasti navrhovateľom proti odporkyni súd
sa zaoberal aj dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, avšak nezistil, že by na strane odporkyne boli dané
takéto dôvody, pre ktorý by súd celkom alebo sčasti náhradu trov konania navrhovateľom nepriznal.
Súd zistil, že v podstatnej časti konania čo do dĺžky konania vystupoval len navrhovateľ v 1. rade,
pričom navrhovateľ v 1. rade, aj odporkyňa sú vo veku starobných dôchodcov, obaja si splnomocnili
na svoje zastupovanie advokátov, obaja sú vlastníkmi, spoluvlastníkmi nehnuteľností. Navrhovatelia v
2. a 4. rade vstúpili do konania z dôvodu doplnenia účastníka na strane navrhovateľa vzhľadom na
ich hmotnoprávnu aktívnu legitimáciu potrebná pre predmet sporu. Súd preto nezistil dôvody hodné
osobitného zreteľa na strane žiadneho z účastníkov vzhľadom na ich správanie sa, keď obaja, či už
navrhovateľ, alebo odporkyňa v priebehu konania navrhovali a predkladali viaceré dôkazy, čo viedlo aj k
viacerým pojednávaniam, ich písomným vyjadreniam vo veci, a teda aj k viacerým úkonom ich právnych
zástupcov. Dopad nepriznania náhrady trov konania navrhovateľom vzhľadom na ich pomery a postoj
ako účastníka v konaní by bol nepriaznivý pre ich majetkovú sféru.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku, alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.