Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. január 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3CoE/177/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6215205470
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slavoj Sendecký
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6215205470.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slavoja
Sendeckého a členov senátu JUDr. Alojza Palaja a JUDr. Jozefa Ryanta, v exekučnej veci oprávneného:
PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zast.
JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, so sídlom AK Martinčekova 13, 821 01 Bratislava,
korešpondenčná adresa Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 42 174 716, proti povinným: 1/ S.

A., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX/XC, D., adresa pre doručovanie P.O.A. X, XXX XX J. pri F., 2/
P. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX/XX, XXX XX M. K. vedenej pod sp. zn. EX 7567/2015
súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., Exekútorský úrad Rimavská Sobota, so sídlom
Kálmana Mikszatha 268, 979 01 Rimavská Sobota, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške
5.093,32 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš
č.k. 2Er/558/2015-53 zo dňa 01.10.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd podľa ust. § 44 ods. 2/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné
konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok STÁLEHO

ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri ROZHDODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ,
a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. IA-A/1012/0038 zo dňa 14.06.2013. Súd prvej inštancie vychádzal
zo záveru, že Zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a
povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok je
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, preto na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia § 52 a nasl.
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len Občiansky zákonník) upravujúce spotrebiteľské

zmluvy. Okresný súd poukázal aj na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere,
ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z
jej zaradenia do obchodných podmienok ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere, resp. do predtlače
formulárovej zmluvy, kde povinný ako spotrebiteľ nemal možnosť pri podpise zmluvy podpísať zmluvu
bez takto dojednanej rozhodcovskej doložky. Oprávnený od počiatku sledoval takýmto koncipovaním

rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý
sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia
práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou teda napriek jej formálnemu zneniu
dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania, ako aj na
svoje majetkové a zárobkové pomery nemal možnosť relevantne sa proti návrhu zo strany žalobcu

brániť. Na základe uvedeného mal súd za to, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej
uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4/Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. V dôsledku toho súd považoval exekučný
titul za materiálne nevykonateľný, preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol.

2. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých
smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči uzneseniu okresného
súdu. Namietal, že okresný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia, a
to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku. V zmysle

uvedeného ustanovenia je súd oprávnený skúmať výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, nemá teda žiadne oprávnenie skúmať a
hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ďalej uviedol, že ak
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o
opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Zatiaľ čo rozhodcovia pri postupe v zmysle

§ 37 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK) môžu preskúmať rozhodcovský
rozsudok v plnom rozsahu, súd v konaní o neplatnosť rozhodcovského rozsudku tento preskúmava z
dôvodov podľa § 40 ZoRK. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §
37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu
podľa ustanovení § 159 ods. 2/ O. s. p. Súd nemôže vec prejednávať znova, nanovo skúmať skutkový

stav, vykonávať dôkazy a tie následne právne hodnotiť- navyše bez účasti oprávneného. O platnosti
rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu,
aby bola opätovne posúdená. Je tu teda prekážka „res iudicata“. Uvedeným konaním súdu dochádza
k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Ďalej uviedol, že oprávnený postupoval v súlade § 93b ods. 1/
zákona o bankách, ktorý mu ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že

klientovi je daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku a to, že ju neodmietol, je prejavom
jeho osobnej a zmluvnej slobody. Podľa oprávneného tiež došlo k porušeniu zákazu retroaktivity, keď
súd na vec aplikoval ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení pred účinnosťou tohto znenia.
V rozhodnutí absentujú akékoľvek dôkazy pre právne závery, ktoré sú v ňom uvedené. Zároveň sa
exekučný súd nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého

stupňa, dokonca samotný exekučný súd. Poukázal na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym
rozhodcovským súdom rozhoduje vždy trojčlenný sená, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá
každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu. Rozhodcami sú
pritom výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z
geograficky rôznych oblastí SR, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových

strán, dlžník ako spotrebiteľa nevynímajúc. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 499/2012. Namietal, že súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného
a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Ak exekučný súd pri
rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy než
tie, ktoré sú výslovne uvedené v tomto ustanovení, ako aj v prípadoch, keď na ťarchu oprávneného

reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k
takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej situácii vyjadriť. Ďalej namietal, že súd v danej veci
aplikoval smernicu Rady č. 93/13/EHS a judikatúru Európskeho súdneho dvora. Smernica je záväzná
pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom
sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu.

Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Pokiaľ by aj súd považoval
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej
doložky oprieť o smernicu Rady č. 93/13/EHS, nakoľko ide o akt výlučne sekundárnej povahy, ktorého
priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade
nie interpretačný. Taktiež pri úvahe o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy

judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo
rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom- a teda ani voči účastníkom
tohto konania bezprostredne záväzná. Podľa oprávneného dochádza k porušeniu právnej istoty a
legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie vydajú
aj zamietajú. Naviac exekučný súd povinného na základe jeho postavenie neprimerane zvýhodňuje.

Exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa
v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Poukázal tiež na to, že rozhodcovský súd, ktorý
vydal exekučný titul, je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory v súlade s ust. § 73 ods. 5/
zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto oprávnenýnavrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že vyhovie žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo alternatívne aby napadnuté uznesenie zrušil a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods.
1/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) v rozsahu podaného odvolania,

bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
5. Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU
zriadeného pri ROZHDODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s., so sídlom v Bratislave, sp.
zn. IA-A/1012/0038 zo dňa 14.06.2013. Oprávnený uplatnil svoj nárok na rozhodcovskom súde na
základe Zmluvy o úvere pôžička na bývanie uzavretej dňa 11.05.2010 medzi právnym predchodcom

oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom.

6. V čl. 4 bode 4.10 Zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy
o úvere, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou
doložkou uvedenou v článku 10., II. Časti Všeobecných obchodných podmienok. Dlžník berie na

vedomie, že rozhodnutie rozhodcovského súdu je konečné a záväzné a jeho zrušenia žalobou na súde
sa môže domáhať len z dôvodov vymedzených v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

7. Podľa časti II čl. 10 bodu 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok sa Banka a Klient
dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú

z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo vykonávaní
bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy, a to tak, že
pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie
Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné
v čase začatia rozhodcovského konania, zatiaľ čo Klient je oprávnený tento spor predložiť na

prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu alebo všeobecnému súdu. Podľa bodu 10.2.3 ak
klient, najneskôr pri uzavretí bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie,
že z rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal.

8. Podľa časti I čl. 2 Všeobecných obchodných podmienok je rozhodcovským súdom Stály rozhodcovský

súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO 35 862 882.

9. Podľa § 9a ods. 1/ Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

10. Podľa § 470 ods. 1/ CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 470 ods. 2/ CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

12. Oprávnený podal odvolanie proti napadnutému uzneseniu okresného súdu ešte za účinnosti zákona

č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený k 30.06.2016. Odvolací súd o
tomto odvolaní rozhoduje podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016, ktorý sa v zmysle vyššie uvedených prechodných a záverečných ustanovení, ako aj v
zmysle § 9a ods. 1/ Exekučného poriadku použije aj v tomto exekučnom konaní, pričom podľa § 470
ods. 2/ CSP zostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho

účinnosti zachované.

13. V zmysle ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučnéhotitulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to
či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre

exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa okresný
súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať
a rozhodnúť, zo strany okresného súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a jeho postup nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.

14. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ
teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného,

podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval
súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19
zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a

nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti
na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po

stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

15. Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že zmluva o úvere uzavretá
dňa 11.05.2010 medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom je

spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase podpísania
zmluvy, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by pri
uzatváranízmluvyoúverebolkonalvrámcipredmetusvojejobchodnejčinnostialeboinejpodnikateľskej
činnosti, pričom právny predchodca oprávneného pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej
činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi

spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto
postupoval správne, keď na právne vzťahy vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy aplikoval ustanovenia
spotrebiteľského práva a posudzoval rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či
nevyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

16. Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvej inštancie, že rozhodcovskú doložku, ktorá
mala založiť legitimitu pre exekučný titul je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti

a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho,
aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne
dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie
rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver odmietnuť alebo ho prijať a
podrobiť sa tak všetkým podmienkam zmluvy a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská

doložka- zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá určuje, že spory zo zmluvy
budú v prípade, že žalobcom bude dodávateľ riešené výlučne rozhodcovským súdom a v prípade,
ak žalobcom bude spotrebiteľ riešené alternatívne buď pred rozhodcovským súdom alebo pred
všeobecným súdom, je neprijateľná. Dodávateľ, ktorý vo väčšine prípadov podáva žaloby z obdobných
úverových zmlúv nadobudol voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že v podstate v dopredu

naformulovanej zmluve určil, kto s konečnou platnosťou vzájomný spor rozhodne a vylúčil tak ochranu
práv spotrebiteľa všeobecným súdom. V zmysle bodu 10.2.3 Všeobecných obchodných podmienok
síce spotrebiteľ mal možnosť vyjadriť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou, avšak s tým, že uvedený
nesúhlas bolo potrebné vyjadriť formou písomného oznámenia doručeného banke najneskôr pri uzavretízmluvy, čo nezodpovedá zákonnej úprave o individuálne dohodnutej zmluvnej podmienke, pričom nie je
zrejmé, či klient- spotrebiteľ mal vôbec vedomosť o takejto možnosti. Takto koncipovaná rozhodcovská
doložka ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku
škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto
prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 5/ Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzatvorenia zmluvy neplatná.

17. K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej s ust. § 93b ods. 1/ zákona o
bankách odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú
doložku priamo vo formulárovej zmluve, v obchodných podmienkach, resp. všeobecných obchodných
podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky môže
banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade spotrebiteľovi dojednať

rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom na formulárovej zmluve, ktorej
súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky upravujúce rozhodcovskú doložku, vyjadruje súhlas
tak so samotnou zmluvou, ako aj s Všeobecnými obchodnými podmienkami, a tým aj s rozhodcovskou
doložkou v nich obsiahnutou a preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej
doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy.

18. V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6
ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „ak by za porušenie zásady
kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po

vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so
svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru
dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení
exekúcie, alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania,
treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku

skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym
záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia
uvedenéhonedostatkuinaknežzrušenímrozhodnutíodvolaciehoaexekučnéhosúduavrátenímvecina
opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne
zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s

jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality“.

19. Taktiež argument oprávneného poukazujúci na aplikáciu Smernice Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Európskeho súdneho
dvora krajský súd nepovažoval za dôvodný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom

rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len
podporne poukázal na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

20. Námietkami oprávneného, ktoré sa týkali aplikácie ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní sa
odvolací súd podrobnejšie nezaoberal z dôvodu, že okresný súd na prejednávanú vec neaplikoval

uvedené ustanovenie a aplikovať ani nemohol, keďže od 1. januára 2015 je platná a účinná novela
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, vykonaná zákonom č. 336/2014 Z. z., ktorá zrušila
ustanovenie § 45 tohto zákona, v dôsledku čoho považoval tieto námietky za irelevantné. V tejto
súvislosti odvolací súd považoval za potrebné dodať, že ak sa okresný súd zaoberal otázkou, či v tomto
konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany okresného súdu

sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, ale o posúdenie, či
rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný, bola platne dojednaná.

21. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie
dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre začatie (vedenie) exekúcie,

preto napadnuté uznesenie podľa ust. § 387 ods. 1/ CSP potvrdil.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1/ CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1/ CSP).