Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. október 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/916/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110216850
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6110216850.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu L. G., nar.
XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom A. XXXX/XX, XXX XX N. N., právne zastúpeného JUDr. Vladimírom
Varinským, advokátom, so sídlom Nám. SNP č. 13, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanej Slovenská
republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO: 001 664 81, o
zaplatenie 1 276,45 Eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
č.k. 17C/147/2010-310 zo dňa 17. 09. 2015 takto

r o z h o d o l :

Rozsudokokresnéhosúduvovýroku,ktorýmuložilžalovanejpovinnosťzaplatiť žalobcovisumu1276,45

Eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne od 22. 11. 2010 až do zaplatenia v lehote 3 dní od
nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia (druhý výrok) a v súvisiacom výroku o trovách konania,
ktorým uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 634,33 Eur spočívajúce
v trovách právneho zastúpenia v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia na
špecifikovaný účet právneho zástupcu žalobcu (tretí výrok) p o t v r d z u j e.

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný

súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 17. 09. 2015 nepripustil zmenu žaloby zo sumy 1
276,45 Eur na sumu 1 358,11 Eur, t.j. o sumu 81,66 Eur (prvý výrok). Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1 276,45 Eur spolu s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne od 22. 11. 2010 až do
zaplatenia v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia (druhý výrok). Žalovanej
uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 634,33 Eur spočívajúce v trovách právneho
zastúpenia v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia na špecifikovaný účet
právneho zástupcu žalobcu (tretí výrok).

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že voči žalobcovi bolo uznesením Okresného
riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície, oddelenie skráteného vyšetrovania Banská Bystrica
- západ dňa 15. 01. 2008, č.k. ČVS: ORP-2314/1-OSV-BB-2007 vznesené obvinenie z prečinu krádeže
podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona, voči ktorému žalobca podal dňa 24. 01. 2008
sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Banská Bystrica zo dňa 04. 02. 2008, č.k. Pv
893/07-7 ako nedôvodná zamietnutá.
Žalobca si svoj nárok na náhradu škody uplatnil v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších právnych predpisov
(ďale aj „zák. č. 514/2003 Z.z.“) u Ministerstva spravodlivosti SR. Ministerstvo spravodlivosti SR jeho
žiadosť odstúpilo žalovanej, a teda požiadal o predbežné prerokovanie nároku. Žiadosť žalobcu bola
zamietnutá listom žalovanej zo dňa 08. 07. 2010, č.k. XV/5 Spr 38/10-7.Podľa názoru okresného súdu v danom prípade za škodu zodpovedá Generálna prokuratúra SR, t.j.
žalovaná v zmysle § 4 ods. 1 písm. e/ zákona č. 514/2003 Z.z., pričom ku škode žalobcu došlo v
trestnom konaní. Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom

konaní vykonáva prokurátor. Pri výkone tohto dozoru, okrem iného, je prokurátor oprávnený zrušiť
nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastným rozhodnutím.
Na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania je zavŕšený
podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ PZ, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady
škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci

v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. Z
hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je
rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Vzhľadom k tomu, že v danom prípade bola žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
zo strany Ministerstva spravodlivosti SR odstúpená Generálnej prokuratúre SR, okresný súd mal za
to, že pasívne legitimovanou v tomto spore je Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou

SR. Okresný súd žalobe žalobcu vyhovel a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sumy 1 276,45 Eur z titulu
nezákonného rozhodnutia, pričom za nezákonné rozhodnutie treba považovať uznesenie o vznesení
obvinenia, o sťažnosti proti ktorému rozhodol prokurátor. Trestné stíhanie žalobcu bolo ukončené tak,
že žalobca bol spod obžaloby oslobodený. Pri vyhovení žaloby okresný súd vychádzal aj z právneho
názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici vysloveného v zrušujúcom uznesení zo dňa 29. 01. 2015, č.k.

17Co/171/2012-288.
Pretože žalobca sa domáhal aj zaplatenia 9 %-ného úroku z omeškania ročne od 22. 11. 2010, okresný
súd aj v tejto časti návrhu žalobcu vyhovel a žalovanú zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania ročne
zo sumy 1 276,45 Eur od 22. 11. 2010 až do zaplatenia. Podľa názoru okresného súdu žalovaná mala
možnosť zaplatiť náhradu škody už na základe žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku,

pričom úrok z omeškania je v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“).
Žalovaná sa dostala do omeškania dňom nasledujúcim po uplynutí 6-mesačnej lehoty na predbežné
prerokovanie nároku, ktorá uplynula dňa 21. 11. 2010.
Na pojednávaní dňa 17. 09. 2015 okresný súd nepripustil zmenu žaloby spočívajúcu v rozšírení žaloby
o sumu 81,66 Eur t.j. zo sumy 1 276,45 Eur na sumu 1 358,11 Eur, pretože nárok žalobcu pre zaplatenie

sumy 81,66 Eur okresný súd nepovažoval za dôvodný. Predmetom predbežného prerokovania nároku
bola len suma 1 276,45 Eur a nie suma 1 358,11 Eur.
O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „O.s.p.“). Žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal právo na náhradu trov konania
proti žalovanej, ktorá v konaní úspešná nebola. Okresný súd uviedol, že trovy konania pozostávajú z

trov právneho zastúpenia vo výške 634,33 Eur za 8 úkonov po 61,41 Eur z priznanej sumy: rok 2009 -
16. 10. 2009 - príprava a prevzatie + RP vo výške 6,95 Eur + 20 %-ná DPH vo výške 13,67 Eur, rok 2010
- 06. 08. 2010 - podanie žaloby + RP vo výške 7,21 Eur + 20 %-ná DPH vo výške 13,72 Eur, rok 2011
- 20. 03. 2011 - písomne vyjadrenie k stanovisku žalovanej + RP vo výške 7,41 Eur + 20 %-ná DPH vo
výške 13,76 Eur, rok 2012 - účasť na pojednávaní dňa 20. 03. 2012, 24. 04. 2012, podanie odvolania

12. 06. 2012, t.j. 3 x po 61,41 Eur + 3 x RP po 7,63 Eur + 20 %-ná DPH vo výške 41,42 Eur + úkon
10. 07. 2012 vo výške 61,41 Eur - vyjadrenie k odvolaniu žalovanej + RP vo výške 7,63 Eur, rok 2015
- účasť na pojednávaní dňa 17. 09. 2015 + RP vo výške 8,39 Eur.

2. Proti rozsudku okresného súdu, konkrétne do výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 1.276,45 Eur s príslušenstvom (druhý výrok) a v súvisiacom výroku o
trovách konania (tretí výrok), žalovaná včas podala odvolanie. Žiadala, aby odvolací súd v odvolaním
napadnutých výrokoch rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa jej
názoru sa okresný súd s otázkou nezákonnosti rozhodnutia nezaoberal, pričom všeobecný súd musí
dbať na celkovú presvedčivosť rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia.

Uviedla, že zodpovednosť štátu za škodu je upravená v zák. č. 514/2003 Z. z. a je jednou z
foriem objektívnej zodpovednosti štátu. Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia zákonných
podmienok, ktorými sú 1. nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, 2. existencia škody, 3.
príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom.
Existencia týchto podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nestačí len

pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich. Podľa jej názoru nie je možné automaticky každé
vznesenie obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok pokladať za nezákonné
rozhodnutie. Či v okamihu vznesenia obvinenia boli splnené podmienky na vznesenie obvinenia, nie
je možné posudzovať len s ohľadom na výsledok konania. Ak uznesenie o vznesení obvinenia bolovydané v súlade s Trestným poriadkom, nie je nezákonným rozhodnutím. Ak pri trestnom stíhaní
postupujú orgány činné v trestnom konaní v súlade s ustanoveniami trestného poriadku, nejde o
neoprávnený zásah do práv obvineného. Pri objasňovaní trestných činov prevláda nad individuálnymi

záujmami fyzickej osoby vyšší záujem na tom, aby bol trestný čin riadne zistený a jeho páchateľ
spravodlivo potrestaný. Ak bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, resp. bolo voči nemu zastavené
trestné stíhanie, ešte neznamená nezákonnosť vedeného trestného stíhania. V danom prípade zistené
skutočnosti a dôkazy dôvodne postačovali na vznesenie obvinenia voči žalobcovi, a preto boli splnené
všetkyzákonnépredpokladynavydanieuzneseniapríslušníkaPolicajnéhozboruOkresnéhoriaditeľstva

PPZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Banskej Bystrici z 15. 01. 2008, ČVS: ORP-2314/1-
OSV-BB-2007. Z uvedeného dôvodu považuje predmetné uznesenie za zákonné, pričom dôkazy
zhromaždené v rámci prípravného konania neumožňovali prokurátorovi urobiť iné rozhodnutie, ako
podať obžalobu vo veci, aby súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní rozhodol o vine,
či nevine žalobcu. Uvedené tvrdenie podporuje aj skutočnosť, že v danom prípade súd obžalobu prijal,
čo znamená, že mlčky konštatoval, že prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby, bolo

lege artis. Ďalej poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 163/2013-50 z 13. 11. 2013. Podľa
jej názoru trestné konanie prebehlo zákonne, podanie obžaloby na súd bolo zákonné a aj konanie pred
súdom bolo zákonné, preto podľa jeho názoru nárok na náhradu škody žalobcovi nevznikol.
V zmysle ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z. prokuratúra koná za štát, ak škodu
spôsobila prokuratúra v daných prípadoch v trestnom konaní. V prípadoch uznesenia o vznesení

obvinenia vydaného vyšetrovateľom PZ, na ktorom sa prokurátor žiadnym spôsobom nepodieľal, ani
nič pri jeho vydaní neopomenul, nie je možné, aby škodu spôsobil prokurátor, ako to predpokladá
zákon. Uznesenie o vznesení obvinenia, ako titul náhrady škody, je účinné a vykonateľné už jeho
vydaním bez ohľadu na to, kedy ho prokurátor obdrží, preto jeho účinkom, ktoré nastali už jeho vydaním,
nemôže v tomto štádiu zabrániť a už vôbec nie škodu spôsobiť. Podľa jej názoru v danej veci malo

v mene štátu konať ministerstvo spravodlivosti, a to v prípade, ak súd prijme obžalobu na konanie,
vytýči hlavné pojednávanie, prípadne vydá trestný rozkaz, a to z dôvodu, že príslušný súd preskúmal
podanú obžalobu a s ňou súvisiace spisy a uznal zákonnosť prípravného konania v danej trestnej veci,
a teda odobril a potvrdil zákonnosť prípravného konania a podanie obžaloby. Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky zastupuje štát vtedy, ak trestné konanie bolo ukončené v prípravnom konaní v

dôsledku rozhodnutia prokurátora, prípadne v dôsledku rozhodnutia sudcu pri preskúmaní obžaloby,
prípadne senátu pri predbežnom prejednaní obžaloby za podmienky, že nedôjde k nariadeniu hlavného
pojednávania, prípadne k vydaniu trestného rozkazu a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v tom
prípade, ak prokurátor nezamietne sťažnosť a nepodá v danej trestnej veci obžalobu.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť. Zároveň si
uplatnil trovy odvolacieho konania. Poukázal na to, že predmetom konania o sťažnosti pred Ústavným
súdom SR vedeným pod sp. zn. II.ÚS 163/2013 bolo posúdenie, či v príčinnej súvislosti s napádaným
postupom Najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5MCdo 1/2011 a jeho rozsudkom z 20. 10.
2012 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 5 Ústavy SR a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v Dohovore, k porušeniu ktorých malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že
Najvyšší súd SR sa vo vzťahu k žalobcom uplatneným nárokom náležite nevysporiadal s otázkou
plynutia premlčacej doby, čo bola podľa sťažovateľ primárna otázka pre rozhodnutie o včasnosti ich
uplatnenia, s ktorou sa mal Najvyšší súd SR vysporiadať prv, než vôbec pristúpil k preskúmaniu a ich

vecnej dôvodnosti. Z daného vyplýva, že Ústavný súd SR v konaní vedeným pod sp. zn. II.ÚS 163/2013
sa vecne nezaoberal otázkou, či judikatúrou všeobecných súdov ustálený právny názor spočívajúci
v tom, že je potrebné považovať za rozhodnutie nezákonné také uznesenie o vznesení obvinenia,
ktoré sa neskôr v priebehu trestného stíhania ukázalo ako mylné a zároveň „zrušené“ rozhodnutím
o zastavení trestného stíhania, či oslobodením obvineného spod obžaloby. Naopak, pri dôslednom

rešpektovaní prezumpcie neviny predstavuje každé trestné konanie významný zásah do súkromného
a osobného života trestne stíhanej osoby a negatívne sa dotýka jeho cti a dobrej povesti. Takýto
zásah je o to intenzívnejší, ak sa následne preukáže, že skutok, zo spáchania ktorého bol jednotlivec
obvinený, resp. obžalovaný, sa nestal, nespáchal ho obvinený, alternatívne nebol trestným činom. Ten,
proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený má teda v

zásade právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená vydaným uznesenia o vznesení obvinenia.
Takéto uznesenie o vznesení obvinenia sa teda považuje za nezákonné v zmysle ust. § 3 ods. 1
písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z.. Zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby z
dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin totiž znamená, že podozreniezo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení
obvinenia. Ak totiž došlo k zastaveniu trestného stíhania, prípadne k oslobodeniu spod obžaloby, treba
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že trestný čin nebol spáchaný, resp.

nešlo o konanie v rozpore s trestným zákonom, teda trestní stíhanie proti obvinenému nemalo byť
začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej vznesením obvinenia sa teda musí posudzovať ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za
konanie svojich orgánov, ktorým konaním priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát nielen,
že nemá slobodnú vôľu, naopak, tento je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu

nespôsobujúcej) interpretácii. Na jednej strane síce je povinnosťou štátu trestnú činnosť vyšetrovať a
stíhať, na strane druhej sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup svojich orgánov, ak sa neskôr
ukážeakomylný,zasahujúcidozákladnýchpráv.Rozhodujúcimmeradlomopodstatnenosti(zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je teda neskorší výsledok trestného konania. Za ústavne konformný
treba preto považovať taký výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania

alternatívne oslobodenie spod obžaloby z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným, má tie isté dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
Právoplatnosťou uznesenia o zastavení trestného stíhania, alternatívne nadobudnutím právoplatnosti
oslobodzujúceho rozsudku sa trestné konanie končí, čo znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o
vznesení obvinenia a zrušenia takéhoto rozhodnutia sa z tohto dôvodu stáva bezpredmetným. V tejto

právnej veci je súd viazaný rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 1T/6/2009-275 zo dňa
04. 06. 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3To/241/2009 zo dňa
23. 09. 2009, ktorými bol spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený a tieto majú tie isté dôsledky
ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a teda v tomto konaní súd už nie je
príslušný zaoberať sa viac otázkou zákonnosti, či nezákonnosti uznesenia, ktorým mu bolo obvinenie

vznesené, tak ako to namieta žalovaná. Podľa jeho názoru Generálna prokuratúra SR má oprávnenie
v tomto konaní konať za štát. Prokurátor svojím aktívnym konaní spočívajúcim v zamietnutí sťažnosti
a podaním obžaloby zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, hoci mu právny poriadok
poskytoval oprávnenie konať aj inak, napr. na základe sťažnosti zrušiť napadnuté uznesenie o vznesení
obvinenia. Pri záverečnom preštudovaní trestného spisu dňa 30. 05. 2008 prostredníctvom obhajcu

opakovanie požiadal o zastavenie trestného stíhania a napriek tomu bola voči nemu podaná obžaloba
na Okresný súd v Banskej Bystrici. Taktiež proti oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu v Banskej
Bystrici dozorujúci prokurátor podal odvolanie, a tým mu vznikli trovy obhajoby, náhrady ktorých sa v
tomto konaní domáha.

3. Odvolanie žalovanej bolo podané dňa 30. 10. 2015, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 30. 06. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015
Z.z. Civilným sporovým poriadkom (ďalej aj „CSP“). Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový
procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok, ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1
uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia

jehoúčinnosti.“PretožeodvolaciekonanieprebiehaužvdobeúčinnostiCSP,bolopotrebnénaodvolacie
konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP,
v zmysle ktorého ostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti CSP zachované.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a
contrario a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku (druhý výrok) a v súvisiacom
výroku o trovách konania (tretí výrok) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na stranejednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý
proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich

náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé.

9. Pretože odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá
kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 2
CSP konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Odvolací súd na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty,
ktorými reaguje na argumenty žalovanej v odvolaní.

10. Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i
praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu

týchto predpokladov (podmienok): 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), prípadne právne
relevantná udalosť spôsobujúca škodu (škodná udalosť); 2. nepriaznivý následok protiprávneho
úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma); 3. príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou
spôsobujúcou škodu (škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).

11. Súčasná právna úprava ako podmienku uplatniteľnosti nároku na súde obligatórne vyžaduje v
prípadenáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímalebo
iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody. Obligatórnosť predbežného prerokovania nároku spočíva v tom, že podľa
ustanovenia § 16 ods. 1, s použitím § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. sa poškodený môže (úspešne)
domáhať uplatnenia nároku (alebo jeho neuspokojenej časti) na súde len v prípade, ak príslušný orgán
neuspokojí jeho nárok na náhradu škody (alebo jeho časť) do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Z daného vyplýva, že predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody predstavuje zákonom stanovenú podmienku procesného charakteru pre to, aby tento
nárok mohol byť prejednaný v občianskom súdnom konaní.

12. V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením)
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Ten, proti

komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne
právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. I keď jedným zo základných
predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods.
1veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola
spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu

zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola
odčinená. Síce zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade
oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba
vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej

nezákonným rozhodnutí. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia
prenezákonnosťmávtomtozmysletiežzastavenietrestnéhostíhaniaalebooslobodeniespodobžaloby.
Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení.
Podstata nároku na náhradu škody sa totiž neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v
trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania.

13. Odvolací súd ďalej zotrváva na svojom závere, že Slovenská republika zastúpená Generálnou
prokuratúrou SR je pasívne vecne legitimovaná v tomto konaní v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zák. č.
514/2003 Z.z., ktorá v zmysle § 15 a nasl. predbežne prerokovala nárok žalobcu na náhradu škody.14. Pri určovaní príslušných orgánov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zák. č.
514/2003 Z. z. explicitne odkazuje na konkrétne orgány, ktoré sú v jednotlivých zodpovednostných

vzťahoch oprávnené konať za štát (§ 4).

15. Vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa ustanovenia § 3
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu (zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších

právnych predpisov) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní.

16. Ako už bolo uvedené, Generálna prokuratúra SR písomnú žiadosť žalobcu v pozícii poškodeného
na predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v
trestnom konaní prerokovala s tým, že neuspokojila jeho nárok .

17. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak príslušný orgán neuspokojil nárok poškodeného na náhradu škody
(alebo jeho časť), poškodený sa po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa ako oprávnený orgán prijal jeho
žiadosť (t. j. odo dňa keď mu bola fakticky doručená), môže domáhať uspokojenia nároku (alebo jeho
neuspokojenej časti) na súde (§ 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.), a to voči štátu v mene ktorého koná
orgán, príslušný na prerokovanie nároku poškodeného, ktorý neuspokojil nárok poškodeného, teda v

tomto prípade voči Generálnej prokuratúre SR.

18. Podporne tomuto záveru zodpovedá i znenie ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003
Z.z. novelizované zák. č. 412/2012 Z.z., účinné od 01. 01. 2013, podľa ktorého orgánom konajúcim v
mene štátu je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky jedine v prípadoch „ak v trestnom konaní škodu

spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a 1. prokurátor
nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka
Policajnéhozboruanepodalvtrestnejveciobžalobupríslušnémusúdualebo2.vyšetrovateľPolicajného
zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.

19. Odvolací súd výšku priznanej náhrady škody, príslušenstva pohľadávky, vrátane výšku náhrady
trov konania nepreskúmaval, pretože je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a žalovaná v odvolaní
nenamietala (resp. kvalifikovaným a konkrétnym spôsobom nespochybnila) výšku priznanej náhrady
škody, príslušenstva pohľadávky, ani správnosť výpočtu žalobcovi priznaných trov konania, resp. trov
právneho zastúpenia.

20. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku
(druhý výrok) ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil vrátane súvisiaceho
výroku o trovách konania (tretí výrok), pretože okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore
podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. (§ 255 ods. 1 CSP).

22. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku okresného súdu (prvý výrok) zostal nedotknutý (§ 367 ods.
2 CSP).

23. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1

v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti
za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V predmetnom prípade bol
v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo
na náhradu trov odvolacieho konania.
V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej

inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).