Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. júl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/121/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221778
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyaková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221778.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so
sídlom Bratislava I. Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o návrhu na zaplatenie
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Komárno zo dňa 14. októbra 2014 pod č. k. 6C/631/2012-78 a uzneseniu Okresného súdu Komárno zo
dňa 9. januára 2015 pod č. k. 6C/631/2012-98

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ sa domáhal, aby súd zaviazal
odporcu na zaplatenie majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 1.155 eur s tým,
že Okresný súd Nové Zámky viac ako 9 mesiacov nerozhodol o vydaní poverenia vo veci vedenej pod
exekučným číslom 4Er/582/2009. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dňa 22.07.2009 u
súdneho exekútora začalo exekučné konanie na základe návrhu oprávneného POHOTOVOSŤ, proti
povinnému - odporcovi pre vymoženie sumy 221,06 eura s príslušenstvom. Dňa 22.07.2009 bola
okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Exekučný súd vyzval oprávneného na priloženie zmluvy o úvere, pričom táto
bola súdu doložená 28.09.2010 a súd 18.01.2011 vydal poverenie pre súdneho exekútora. Súd pri
posudzovaní dôvodnosti žaloby zisťoval, či sú splnené všetky zákonné podmienky vzniku zodpovednosti
za škodu. Uplatnený nárok bolo potrebné posudzovať podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa
ktorého za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Je nepochybné, že exekučný súd nerozhodol
v zákonom stanovenej lehote, a preto došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Samotný nesprávny
úradný postup (v danej veci spočívajúci v tom, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia v zákonom stanovenej lehote) bez ďalšieho nemá za následok vznik práva na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 9 ods. 1, 2 a § 17 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z.. V konaní o tomto nároku navrhovateľ mal preukázať vznik škody a konkrétne označiť
a preukázať ujmu, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom, musí byť preukázané, z
akých dôvodov samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a musí byť

preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy.
Keďže navrhovateľ tieto rozhodujúce skutočnosti len tvrdil, avšak nepreukázal, neboli splnené zákonné
predpoklady pre vznik nároku na náhradu majetkovej škody, ale ani na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd dospel
k záveru, že všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu podľa §514/2003 Z. z. súčasne
splnené nie sú, preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. Riešiť otázku, či v tejto exekučnej
veci bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v
článku 48 Ústavy SR je kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý je v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto
troch základných kritérií: zložitosť veci, procesné správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02).
Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003
Z. z. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tomto
istom preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo
smerovať aj k porušeniu inštančného princípu súdnictva. Súd konštatuje, že v predmetnej exekučnej
veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ a domáhal sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa vec nesprávne
právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na
základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Ďalej uviedol, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú
neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. V závere uviedol,
že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o
rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval
aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V závere uviedol, že ak bol súdu doručený
návrh na prerušenie konania, bol súd povinný pred rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne
rozhodnúť.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia 125 eur z
titulu náhrady škody a 1.155 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutej mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod sp. 4Er/582/2009.
Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, v prieťahoch v
konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac, ako 9 mesiacov.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len zák. č. 514/2003 Z. z.), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok stanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci : a/ nezákonným rozhodnutím, b/

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo d/ nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonnom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmom fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto
postupom spôsobená škoda (§ 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

V preskúmavanom prípade niet sporu o tom, ako to vyplýva aj z obsahu spisu Okresného súdu Nové
Zámky sp. zn. 4Er/582/2009, že exekučnému súdu bola dňa 22.07.2009 doručená žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného
POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnému Jánovi Šmigurovi, o vymoženie 221,06 eura s príslušenstvom
na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 13.05.2009 č.
k. SR 14187/08. Exekučný súd dňa 24.02.2010 vyzval oprávneného na predloženie zmluvy o úvere.
Predloženie tejto zmluvy urgoval 08.09.2010 a 28.09.2010 bola súdu prvého stupňa zmluva o úvere
predložená. Následne exekučný súd dňa 18.01.2011 vydal poverenie pre súdneho exekútora. Podľa
navrhovateľa, takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k
rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty
a s takým časovým oneskorením (9 mesiacov), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a
potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010 súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu (prvá a druhá veta).

Súd prvého stupňa na daný prípad správne aplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa
ktorého o preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu mal súd do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora
vykonaním exekúcie.

Z ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. totiž jednoznačne vyplýva, že za nesprávny úradný
postup sa okrem iného považuje aj porušenie povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote
a ako ďalší možný spôsob - zbytočné prieťahy v konaní. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa
konštatoval, že v exekučnom konaní konal súd bez zbytočných prieťahov.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala, bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch,
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu zakotvuje i článok 6 ods. 1 prvej vety
Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či
vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci,

o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať
a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci
sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Hodnotiac postup exekučného súdu z
hľadiska týchto kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená
exekučnému súdu 22.07.2009 a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného
na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul exekučný
súd vyzval oprávneného na predloženie zmluvy o úvere, ktorú navrhovateľ zaslal exekučnému súdu
až 28.09.2010. Následne exekučný súd dňom 18.01.2011 vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
Odvolaciemu súdu je známe, že navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcie v radovo tisíckach
obdobných vecí a už pri podávaní návrhu nemohol nepočítať s tým, že s ohľadom na exekučný titul bude
exekučným súdom vyzvaný na predloženie konkrétnej úverovej zmluvy, čo aj s dobou, kým tak učinil
(takmer 7 mesiacov) sa podstatnou mierou podieľal na dĺžke konania do rozhodnutia exekučného súdu.
Je preto namieste konštatovať, že navrhovateľ ako účastník exekučného konania v pozícii oprávneného
práve svojim správaním výrazne ovplyvnil dĺžku exekučného konania, a preto v postupe exekučného
súdu, hoci rozhodol po 18 mesiacoch odo dňa doručenia žiadosti s ohľadom na okolnosti danej veci
nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že mal preukázaný nesprávny úradný postup. Nesprávny úradný
postup je však len jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je teda nesprávny úradný postup.
Druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi
konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné
bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie,
štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Rozhodovanie o
náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti
medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody.
Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku, a o starostlivé zváženie všetkých
príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy,
ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so
vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že navrhovateľ
nepreukázal vznik škody. A keďže neboli naplnené všetky predpoklady pre vznik škody, správne žalobu
zamietol a odvolací súd rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil. K otázke
prerušenia konania odvolací súd len poznamenáva, že žiadny takýto návrh sa v spise nenachádza, a
preto ani nebolo povinnosťou súdu o ňom rozhodovať.

Záverom odvolací súd opätovne konštatuje, že skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní
sú bez právneho významu, keď v odvolaní uvádza také odvolacie dôvody, ktoré sa preskúmavaného
rozsudku vôbec netýkajú a to aplikácia novej právne úpravy v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z a taktiež
otázka vierohodnosti údajov a trvania stavu právnej neistoty, keď súd prvého stupňa svoje rozhodnutie
na takýchto záveroch vôbec nezaložil, čo potvrdzuje len vyššie uvedený záver, že navrhovateľ podáva
návrhy v radovo tisíckach obdobných veciach a odvolania podáva paušálne, bez konkrétnych znalostí
každého jednotlivého prejednávaného prípadu.

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 09.01.2015 č.k. 6C/631/2012-98 uložil navrhovateľovi povinnosť,
aby v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo
výške 20 eur a to podľa položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov. Zároveň uviedol, že ak sa
poplatok v určenej lehote nezaplatí bude ho súd vymáhať.

Uznesenie súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ a domáhal sa,
aby prvostupňový súd s poukazom na ust. § 210a OSP napadnuté uznesenie zrušil prípadne, ak
súd prvého stupňa tento postup nevyužije, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. V
dôvodoch svojho odvolania uviedol, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť a tým
je odôvodnenie, a preto napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné pre úplnú absenciu dôvodov jeho
vydania. Ďalej uviedol, že mu bol vyrubený súdny poplatok vo výške 20 eur za podané odvolanie v zmysle
položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov. Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa

poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenú nezákonným úradným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného
úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie
úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych
poplatkov. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť vyzvaný
na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/39/2007, z ktorého vyvodil, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zo
zákona č. 71/1992 Zb. (sadzobník súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú. V takomto prípade
poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. V
sadzobníku súdnych poplatkov nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi bola preto v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb.
uložená poplatková povinnosť v prípade, keď ju nemal. V tejto súvislosti zdôraznil, že použitie analógie
legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené. V závere
uviedol, že podľa ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkov, z úkonov navrhnutých alebo za konania
začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú
splatnými po 30.09.2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych
poplatkoch konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa (§ 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné a napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vecne správne potvrdil.

Navrhovateľ v dôvodoch svojho odvolania proti uzneseniu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť
súdny poplatok podľa položky 7a sadzobníka o súdnych poplatkov za podané odvolanie v sume 20
eur uviedol, že nie je riadne odôvodnené. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súčasťou
základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na
spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd je nielen garancia a poskytnutia ochrany ohrozených alebo porušených práv
zo strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany v určitom rozsahu a predovšetkým kvalite. K určujúcim
znakom práva na spravodlivé súdne konanie patria aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i
na rozhodujúce (relevantné argumenty) jednotlivých strán. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia vyplýva nielen z potreby účastníkov mať možnosť dozvedieť sa o dôvodoch a príčinách,
pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo a právne argumentovať
proti vydanému rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. V
tejto súvislosti už Ústavný súd SR vyslovil, že všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV ÚS 115/03, I ÚS 241).

V danom prípade stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v
citácie aplikovanej právnej úpravy zákona o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu
odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
V danom prípade je predmetom rozhodovania len deklarovanie vzniku poplatkovej povinnosti za
navrhovateľom podané odvolanie, čo z obsahu zákonných ustanovení, zákona o súdnych poplatkoch,
ktoré boli v napadnutom uznesení vymenované (t.j. ustanovenie o vzniku poplatkovej povinnosti
podaním odvolania o sadzbe poplatku v odvolacom konaní, o poplatníkovi v odvolacom konaní,
o konkrétnej položke zo sadzobníka súdnych poplatkov) vyplýva v plnej miere a bez akejkoľvek
pochybnosti. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s tvrdením, že dôvody rozhodnutia možno
hádať, ako z obsahu odvolania vyplýva. Nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje ucelenú časť s
výslovným uvedením nadpisu „odôvodnenie“ alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne po výrokovej

časti ako je to v predmetnom prípade. Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej
právnej ochrany dotknutých práv, nie prepiaty formalizmus pri koncipovaný súdneho rozhodnutia.

K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak
spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že
tento výklad navrhovateľa ignoruje ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch a to § 2 ods. 4 tohto
zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a/, podľa ktorého
poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej
sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľa je účelový v rozpore
so zákonom i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie
by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolania voči žiadnej žalobe v
sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Je zjavné, že navrhovateľom prezentovaný výklad je
tendenčný. Ani z dôvodovej správy, na ktorú odkazuje nemožno žiadnym spôsobom vyčítať zámer
zákonodarcu oslobodiť predmetný druh konania od súdneho poplatku za odvolanie. Zavádzajúca je aj
citácia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý hovorí len to, že iné súdne konania
(nie odvolacie konania), než ktoré sú uvedené v prílohe zákona o súdnych poplatkoch nemôžu byť
analogicky spoplatnené. Záver o vylúčení analógie v poplatkových veciach je ustálený a nesporný,
nemá však žiadnu vecnú súvislosť so súdeným prípadom (poplatková povinnosť nebola stanovená
analogicky).

Nesprávnym je aj stanovisko odvolateľa k aplikácii ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch riešiaceho
určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach začatých do 30.09.2012 (ako je tomu i v predmetnom
prípade). Predmetné prechodné ustanovenia s cieľom predísť nežiaducej retroaktivite ustanovuje, že z
úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté (pričom, ak je sadzby poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni - § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch) do 30.09.2012
sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012 (kedy bolo konanie o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od platenia súdnych poplatkov) a to i keď sa
stanú splatnými po 30.09.2012.

V danom prípade však úkon - odvolanie bol navrhnutý 06.12.2013, preto správne okresný súd pristúpil
k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti. Keďže
v danej veci ide o súdny poplatok (odvolacie konanie), pričom bolo podané po 30.09.2012 nešlo ani o
úkon a o konanie začaté do 30.09.2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi za podané
odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov jeho rozhodnutie je
vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a §142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.