Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. júl 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/85/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217622
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217622.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, v mene ktorej koná konateľ advokát Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti odporkyni:
Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné
námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného
súdu Nitra z 12. septembra 2013 č. k. 7C/11/2013-110, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni
domáhala zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 298,73 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá jej
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 14Er/655/2010. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil
ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a § 19

ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2 písm. c/,d/,i/ a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinných v
čase začatia exekučného konania - Exekučný poriadok (ďalej aj ako „EP“). Z hľadiska skutkového
stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn.
14Er/655/2010 podal súdny exekútor súdu dňa 05.08.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, exekučným titulom, úverovou zmluvou, všeobecnými
podmienkami poskytnutia úveru a výpisom z obchodného registra na oprávnenú, ktorá bola uznesením

Okresného súdu Levice zo dňa 08.10.2010 č. k. 14Er/655/2010-15 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Nitre zo dňa 24.08.2011 č. k. 15CoE/200/2011-41 zamietnutá po tom, čo na výzvu súdu zo dňa
18.08.2010 navrhovateľka v postavení oprávnenej požadovaný originál alebo overenej fotokópie zmluvy
o úvere a zmenky predložila súdu dňa 29.09.2010. Exekučné konanie bolo zastavené uznesením zo
dňa 29.05.2012 č. k. 14Er/655/2010-49, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26.09.2012. Konštatoval,
že písomná žiadosť navrhovateľky na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola odporkyni
doručená dňa 25.09.2012, pričom odporkyňa v zákonnej 6-mesačnej lehote jej nárok neuspokojila.

Ďalej preto skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľky z pohľadu ňou tvrdeného nesprávneho úradného
postupu, ktorý navrhovateľka vzhliadla v tom, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej
lehote, resp. lehote primeranej. Opierajúc sa o ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase
začatia exekučného konania dôvodil, že z jeho slovného a logického výkladu vyplýva, že 15-dňoválehota sa vzťahuje len na rozhodnutie súdu v prípade, keď súd poverí súdneho exekútora vykonaním
exekúcie, avšak v prípade zamietnutia žiadosti zákonodarca nestanovil žiadnu lehotu. V tejto súvislosti
argumentoval, že v prípade exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, bol súd zo zákona

oprávnený skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom, ale aj, či pôvodný
titul tohto rozhodnutia (zmluva o úvere) neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka
bola dojednaná v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými predpismi
upravujúcimi spotrebiteľské právo. Prvostupňový súd teda správne skúmal exekučný titul, ktorým bol
rozhodcovský rozsudok. Uzavrel preto, že ak exekučný súd rozhodol v lehote 73 dní a nie 162 dní

ako uvádzala navrhovateľka, od predloženia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
bezprostredne po predložení požadovanej zmluvy o úvere a zmenky potrebnej pre rozhodnutie, učinil
tak v primeranej lehote, z ktorého dôvodu nedošlo v exekučnom konaní k nesprávnemu úradnému
postupu. Zdôraznil tiež, že prípadné nedodržanie primeranej lehoty automaticky nezakladá nárok na
náhradu škody a tiež, že v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nie je všeobecný súd
oprávnený konštatovať, že došlo k prieťahom v konaní, keď táto kompetencia prináleží len Ústavnému

súdu SR, pričom žiadne takéto konanie sa neviedlo. V prípade, že predmetom rozhodcovského konania
je spor zo spotrebiteľského vzťahu, bol preto exekučný súd oprávnený a zároveň i povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade nedostatku v tomto smere konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto
exekučného titulu. Uviedol tiež, že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle

zák. č. 514/2003 Z. z. je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že oprávnený subjekt
musí preukázať vznik škody a že táto je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu, pričom nesprávny
úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku,
ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom. Nakoľko dospel k
záveru, že zo strany exekučného súdu v označenej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,

neboltakdanýprávnyzákladzodpovednostiodporkynezaškodu,apretosaďalejaninezaoberalvýškou
navrhovateľkou uplatnenej škody, ani nemajetkovej ujmy. Dodal len, že škoda nemôže byť uplatnená
v paušálnej čiastke, v tomto smere navrhovateľka neprodukovala žiadne dôkazy a tiež nepreukázala
príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pokiaľ navrhovateľka
požadovala znalecké dokazovanie znaleckým ústavom na riešenie otázky týkajúcej sa interpretácie a

aplikácie Smernice Rady č. 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho
dvora EÚ, tento jej návrh zamietol s ohľadom na to, že ide o riešenie právnej otázky, čo je úlohou súdu. V
súvislostisnavrhovateľkouuplatnenounemajetkovouujmouodkázalnaust.§17ods.3zák.č.514/2003
Z.z. a mal za to, že nie sú splnené podmienky pre jej priznanie. Na námietku premlčania vznesenú
odporkyňou v konaní neprihliadol po zistení, že nárok navrhovateľky premlčaný nie je s ohľadom na

skutočnosť, že od doručenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia navrhovateľke do
podaniajehožiadostiopredbežnéprerokovanienárokuneuplynula3-ročnápremlčacialehota.Otrovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporkyni, ktorá mala vo veci úspech, nepriznal
náhradu trov konania, keďže tieto odporkyňa nešpecifikovala v zákonom stanovenej lehote.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa ním jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie zdôvodnila ust. § 221 ods. 1
OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo k
vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.
1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §
221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia
súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
V prvom rade navrhovateľka zdôvodnila odvolanie ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla,

že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie
novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jej názoru, súd bol
jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto

aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej jej nárok
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný značnou nedôveryhodnosťou a nemôže
založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
na nedôveryhodnosti údajov. Nemala k dispozícii exekučný spis a tak mohla niektoré skutočnosti lenusudzovať. Preto označila ako dôkaz exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. K otázke trvania stavu právnej neistoty súd

vôbec nevysvetlil, prečo tento názor zastáva, keď právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Právna istota ohľadne riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. V závere podotkla, že súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať platné

právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy
konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej
činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo

na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie
vzniknutejkritickejsituácie.Nedostatoktakýchtoopatrenínemôžebyťdávanýzavinujejatovoformetej,
že nepresadzovala vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť
svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k prerokovaniu veci v primeranej lehote. Ona takýto záväzok nemá.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je

dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny
potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a
vyvodil z neho i správny právny záver.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni domáhala zaplatenia sumy

125 eur z titulu náhrady škody a sumy 298,73 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých jej v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súdu pod
sp. zn. 14Er/655/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľka vzhliadla v nevydaní rozhodnutia o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-

dňovej lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 162 dní a vykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak
máodvolacísúdzato,žeprvostupňovýsúdnielenvecnesprávnerozhodol,alevodôvodnenísasprávne

argumentačne vyporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné
rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 OSP, ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti
preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti
práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty

účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.
V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje nasledovné.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej v
odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP). Odňatím možnosti
konať v zmysle uvedeného ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkoviznemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky:
1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v

dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej
skutočnosti,žezákonbližšievžiadnomzosvojichustanovenípojemodňatiamožnostikonaťpredsúdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených
záujmov priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených

záujmov. Navrhovateľka v dôvodoch svojho odvolania ani nezdôvodnila, v čom videla uvedenú vadu
konania. Odvolací súd preto podrobil preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľky a dospel k záveru, že
prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady namietanej navrhovateľkou v dôvodoch
svojho odvolania. Vzhľadom na to, že nezistil vady konania, pre ktoré by musel zrušiť rozhodnutie
prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa meritórnemu preskúmaniu a zaoberal
sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľky spočívajúcimi v tom, že prvostupňový súd nesprávne zistil

skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je zrejmé, že súdny exekútor JUDr.
Rudolf Krutý podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd Levice dňa
05.08.2010. Návrh na vykonanie exekúcie oprávnená spísala do zápisnice pred súdnym exekútorom

dňa 09.06.2010. Súd vyzval súdneho exekútora na predloženie originálu alebo overenej fotokópie
zmluvy o úvere a zmenky, na čo oprávnená reagovala prípisom doručeným súdu dňa 29.09.2010.
Prvostupňový súd následne uznesením zo dňa 08.10.2010 č. k. 14Er/655/2010-15 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 24.08.2011 č. k. 15CoE/200/2011-41 žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Následne uznesením zo dňa

29.05.2012 č. k. 14Er/655/2010-49, prvostupňový súd exekučné konanie zastavil a toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 26.09.2012.

Navrhovateľkasadomáhalasvojhonárokutitulom,ženebolovydanérozhodnutievzákonomstanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia

ustanovená v § 44 ods. 2 zák. č. 233/2005 Z. z. neplatí od 01.06.2010, pretože rozhodcovský rozsudok
bol exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ a novela zák. č. 144/2010 Z. z. sa vzťahuje aj
na konanie začaté pred účinnosťou tohto zákona. K vydávaniu poverení na základe rozhodcovského
rozsudku dochádzalo a dochádza podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Z ust. §
41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.05.2011 vyplýva, že podľa tohto zákona

možno vykonať exekúcie aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených a podľa písm. i/, iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých
výkon pripúšťa zákon. Od 01.06.2011 bolo novelizované citované znenie tak, že do písm. d/ bolo
zakotvené: vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených. Písmeno i/ citovaného ustanovenia zostalo bez zmeny. Predtým však zákonodarca zmenil

ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Do 31.05.2010 v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo
zakotvené, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Novelou uskutočnenou zák. č. 144/2010 Z.
z. s účinnosťou od 01.06.2010 zákonodarca upravil citované ustanovenie tak, že doplnil znenie; že do
15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak
ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Z uvedeného postupu zákonodarcu vyplýva, že od

01.06.2010 zrušil lehotu na vydanie poverenia v prípade, ak je exekučným titulom exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Až následne v roku 2011 upravil ust. § 41 ods. 2 písm. d/ tak, že za exekučné
tituly sa považujú vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených. Z uvedeného dôvodu má odvolací súd za to, že až do novely do 31.05.2011 boli
exekučnými titulmi rozhodcovské rozsudky aj podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku. Stotožnil

sa s názorom prvostupňového súdu v tom, že neexistovala 15 - dňová lehota na zamietnutie návrhu
na vydanie poverenia.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (platného od 01.06.2010), súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľky o extenzívnom výklade ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, pretože toto ustanovenie nie je možné vykladať extenzívne. Upravuje totiž 15 -
dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje tretia veta, do ktorej
zákonodarcasamostatneupravilzamietnutiepoverenia.Akbyboloúmyslomzákonodarcuupraviťlehotu
na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej vete citovaného ustanovenia a nie
samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že

tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného práva, upravujúcou postup súdneho
exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie núteného výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu
tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len
na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca
neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z doslovného jazykového výkladu

citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15 - dňová lehota vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ
by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15 - dňová lehota na vydanie poverenia upravená v druhej vete §
44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, bol by to
výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v
niektorýchďalšíchustanoveniachExekučnéhoporiadku,napr.vust.§44ods.8,§50ods.2Exekučného

poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne alebo negatívne v tam stanovenej
lehote.

Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že 15
- dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany

exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej
právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový
súd v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia citoval ust. § 9 ods. 1 a § 9 ods. 2 do novely

prijatej zák. č. 412/2012 Z. z. a po novele prijatej zák. č. 412/2012 Z.z. Citované ustanovenie je platné
od 01.01.2013 a návrh na začatie konania bol podaný v roku 2012. Predmetné ustanovenie novely
citovaného zákona však bral do úvahy ako výklad pôvodného znenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia. Z obsahu zdôvodnenia
rozhodnutia prvostupňového súdu teda jednoznačne vyplýva, že na daný právny stav správne aplikoval

platnú právnu normu, preto odvolanie navrhovateľky v tejto časti nie je dôvodné. Odvolací súd v tejto
časti poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z., z ktorej vyplýva, že súdne
konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.
z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci
súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,

znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy
v konaní, odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu v tom, že ju použil výkladovo pri
aplikácii pôvodného znenia zákona.

Ďalším dôvodom odvolania navrhovateľky bolo zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom založeným
na nedôveryhodnosti údajov. Odvolací súd sa s týmto odvolacím dôvodom vôbec nestotožnil, pretože
prvostupňový súd vo veci vykonal riadne dokazovanie, oboznámil sa s obsahom celého spisu
exekučného súdu, správne zistil skutkový stav, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval

na daný prípad. Svoje rozhodnutie nezaložil na uvedenom dôvode tvrdenom navrhovateľkou v dôvodoch
svojho písomného odvolania.K odvolaniu navrhovateľky, týkajúceho sa stavu trvania právnej neistoty odvolací súd dodáva, že
navrhovateľke nemohol vzniknúť stav právnej neistoty, nakoľko právna neistota je odstránená až
vydaním rozhodnutia vo veci. Exekučné konanie bolo právoplatne zastavené 26.09.2012, pričom

odvolací súd poznamenáva, že titulom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský
rozsudok. Navrhovateľka uplatňovala svoj nárok na vydanie poverenia na základe nulitného právneho
aktu, pre ktorý bolo exekučné konanie zastavené.

Súd prvého stupňa vo veci dostatočne a riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania

vyhodnotil správne a vyvodil z neho aj správny právny záver. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.