Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/88/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2510211985
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2510211985.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov
senátu: JUDr. Anton Jaček a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci navrhovateľa: JUDr. T. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F., W. XXXX/X, F., proti odporcom: 1. CETELEM SLOVENSKO, a. s., Panenská 7,
Bratislava, IČO: 35 787 783, zastúpeného spoločnosťou: Nagyová Tenkač, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Ružinovská 42, IČO: 36 862 169, 2. M. B. A. Financie, s. r. o., so sídlom Bratislava, Vysoká 19, IČO:

36 754 404, 3. TRANSCOM WORLDWIDE SLOVAKIA, s. r. o., so sídlom Bratislava, Boženy Němcovej
8, IČO: 35 974 141, o ochranu osobnosti - náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 10.1.2012, č. k. 10C/201/2010-227, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d
z u j e a v časti o náhrade trov konania r u š í a v zrušenom rozsahu vec v r a c i
a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh zamietol a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov

nemá nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou § 1
ods. 1, § 4 ods. 1, 2 písm. a) až i) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k
21.4.2005,§369ods.1Obchodnéhozákonníka,§11,§13ods.2,3,4,§16,§544ods.1,2Občianskeho
zákonníka, § 3 ods. 5 zák č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ako i čl. 19 ods. 2, čl. 154 c) Ústavy
SR a čl. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento
Dohovor nadväzujúcich.

Na základe vykonaného dokazovania následne prvostupňový súd uzavrel, že navrhovateľ preukázal
spôsob chovania sa odporcov k nemu formou výziev, telefonátov a SMS správ a súd toto konanie
vyhodnotil ako amorálne a v rozpore s dobrými mravmi. Na druhej strane ale navrhovateľ nepreukázal
takú závažnosť a intenzitu ich konania, že by vyvolali jemu ujmu. Neuniesol dôkazné bremeno, že by mu
reálne nejaká škoda na osobnostných právach vznikla a že by konanie odporcov ovplyvnilo správanie
sa jeho okolia takým spôsobom, že by to podstatne ovplyvnilo jeho spôsob života. Z týchto dôvodov

súd prvého stupňa návrh zamietol. Samotní odporcovia nepopierali svoje zrealizované úkony, ako ich
opísal navrhovateľ, len im nepripisovali takú váhu a charakter ako navrhovateľ. Pokiaľ by navrhovateľ
žiadal satisfakciu formou ospravedlnenia, súd prvého stupňa by jeho návrhu vyhovel, a to i v časti
zverejnenia rozsudku v Piešťanskom týždenníku. Prvostupňový súd v prvom rade riešil predbežnú
otázku, v akom rozsahu je platná alebo neplatná zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa
21.4.2005 uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom 1. Zistil, že na základe zmluvy o poskytnutí

spotrebiteľského úveru č. 260103766793977 zo dňa 21.4.2005 navrhovateľovi poskytol odporca 1
spotrebiteľský úver vo výške 32.792,- Sk ( 1.088,49 Eur), ktorú sumu navrhovateľ riadne splatil.
Navrhovateľovi odporca 1 odovzdal kreditnú kartu s úverovým rámcom 900 Eur, z ktorej navrhovateľvyčerpal finančnú hotovosť 917,95 Eur a zaplatil v splátkach v období 10/2007 - 12/2009 spolu sumu
911,04 Eur, teda mu vznikol nedoplatok na istine 7,44 Eur. Odporca 1 uvádzal, že na základe časti C
predmetnej zmluvy poskytol odporcovi revolvingový úver. Pretože z obsahu samotnej zmluvy nevyplýva,

že by navrhovateľ prejavil vôľu uzatvoriť s odporcom v 1. rade revolvingový úver, prvostupňový súd
čerpanie na strane navrhovateľa nad rámec poskytnutého úveru v sume 7,44 Eur vyhodnotil ako
bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný odporcovi 1 vrátiť. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom
úvere má charakter spotrebiteľského úveru, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.
z. v znení neskorších predpisov. Zmluva obsahovala podľa zistenia súdu prvého stupňa údaj o ročnej

percentuálnej miere nákladov, avšak v nesprávnej výške, čo súd prvého stupňa vyhodnotil tak, ako
keby v zmluve ročná percentuálna miera nákladov nebola uvedená, preto sa predmetný spotrebiteľský
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Preto je navrhovateľ povinný doplatiť navrhovateľovi
z poskytnutého úveru len nesplatenú istinu v sume 7,44 Eur. Vzhľadom na túto sumu, podľa súdu
prvého stupňa sú spôsob vyzývania, ako i počet výziev odporcu 1, splnomocnenie odporcov 2 a 3 na
vymáhanie pohľadávok, charakter a forma výziev odporcu 2 písomne i telefonicky, neprimerané výške

nesplatenej istiny. Hoci navrhovateľ svoj návrh označil ako žalobu na ochranu osobnosti v zmysle §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka, prvostupňový súd vzhľadom na charakter zistených skutočností
posúdil uplatnený nárok v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa z titulu
nekalej obchodnej praktiky a uviedol, že je potrebné aplikovať § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa
ako lex specialis k Občianskemu zákonníku. Konania odporcov prvostupňový súd vyhodnotil ako nekalé

praktiky. Navrhovateľ však nepreukázal, že by mu bola konaním odporcov spôsobená škoda. Jeho
vyjadrenia súd prvého stupňa vyhodnotil ako subjektívne, lebo neuviedol konkrétny zásah napr. že by
ho okolie a konkrétny ľudia vnímali inak a inak sa k nemu správali, alebo by stratil potenciálnych klientov.
Navrhovateľ mal v rámci svojho dôkazného bremena preukázať, že sú splnené zákonné predpoklady
pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak navrhovateľ nepreukázal, že by vôbec v nejakej

miere (nieto ešte v značnej) bola znížená jeho dôstojnosť a vážnosť spoločnosti, či už ako fyzickej
osoby alebo v ďalších rolách, v ktorých sa navrhovateľ nachádzal: advokátsky koncipient, advokát,
občan mesta Piešťany. Tiež nepreukázal, že by konanie odporcov poškodilo jeho meno, dobrú povesť,
česť. Zásah prostredníctvom poštových zásielok, súd prvého stupňa vyhodnotil ako konanie v rozpore
s dobrými mravmi. Prvostupňový súd bral ohľad na to, že navrhovateľa na pošte v Piešťanoch poznali,

lebo viacero rokov tam brigádne pracoval počas štúdia na vysokej škole. Listy odporcu 2 vzhľadom
na ich obsahovú stránku prvostupňový súd vyhodnotil ako neprípustné, v rozpore s dobrými mravmi
a obmedzujúce navrhovateľa či už v pohybe, alebo v jeho vôli platiť či neplatiť sumu, ktorá sa od
neho žiada. Konanie odporcu 3 zašlo ešte ďalej, keď zasielal výzvy formou SMS správ, a to nielen
navrhovateľovi, ale jednu i jeho otcovi. Telefonovanie zamestnancov odporcov susedom navrhovateľa

prvostupňový súd vyhodnotil ako nátlakové a arogantné, keďže volali i opakovane tým istým susedom.
Konanie zamestnancov odporcov, ktorí telefonovali susedom súd zhodnotil ako nemorálne a v rozpore
s dobrými mravmi a s elementárnymi pravidlami slušnosti. Prvostupňový súd vyhodnotil obsah všetkých
týchto výziev síce v rozpore s dobrými mravmi, ale dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že
zasiahli do jeho osobnostných práv v rozsahu, ktorým by bola poškodená jeho povesť, česť, dobé meno

a dôstojnosť. Odporca 2 poňal charakter vymáhania ako „hon“ na navrhovateľa. Konanie odporcu 3 bolo
nátlakové. Konaním odporcom tak bolo zasiahnuté do osobnostných práv navrhovateľa, ale nie v takom
rozsahu, aby vyvolal objektívnu škodu. Navrhovateľove tvrdenia o poškodení jeho mena, dôstojnosti,
povesti prvostupňový súd vyhodnotil len za jeho subjektívny názor, lebo ničím nepreukázal, že by sa
postoj okolia k nemu zmenil, či už ako k občanovi mesta Piešťany, advokátskemu koncipientovi alebo

advokátovi. Preto prvostupňový súd návrh navrhovateľa zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 O.s.p., pričom úspešným
odporcom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mal za to, že v konaní bolo preukázané,
že ich konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi, preto by priznanie im náhrady trov konania nebolo

spravodlivé.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, prípadne, aby rozsudok zmenil. Dôvodil, že konaním odporcov 1 až 3 došlo k

neoprávneným difamačným zásahom, čím vážne došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v
spoločnosti. Konaniami odporcov boli uvádzané nepravdivé informácie, ktoré sú faktom, nie hodnotiacim
úsudkom, či názorom. Tieto informácie, konania a spôsoby vymáhania 7,44 Eur sú zásahmi do
osobnostných práv. Odporcovia teda musia preukázať, že je proti navrhovateľovi vedený súdny proces,exekúcia majetku, alebo že je navrhovateľ delikvent. Uvedené šírené informácie sú a boli nepravdivé a
na ich základe navrhovateľa tretie osoby skreslene posudzujú. Uverejnenie tejto nepravdivej informácie
prostredníctvom obálok je neoprávneným zásahom do navrhovateľových osobnostných práv a nič na

tom nemení fakt, že navrhovateľ nie je verejne činná osoba. Uvedením týchto nepravdivých informácií
do obehu, odporca 2 neoprávnene zasiahol do navrhovateľových práv na ochranu osobnosti, konkrétne
ohrozil, narušil a v značnej miere znížil jeho vážnosť, profesionálnu česť a dôstojnosť. Zadosťučinenie
len vo forme ospravedlnenia nie je postačujúce a v podstate neúčinné, preto navrhovateľ žiadal
nielen uverejnenie celého rozsudku v tlači, ale i finančné zadosťučinenie v peniazoch podľa § 13

ods. 2 Občianskeho zákonníka. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy spočíva v tom, že odporca
2 navrhovateľa obvinil, že je delikvent, pričom odporca 1 mu to svojím poverením umožnil. Odporca 3
oznamoval, zasielal sms správy tretej osobe - otcovi navrhovateľa, čím zasiahol do práva na súkromie
navrhovateľa. Odporca 2 navrhovateľa verejne a adresne označil za delikventa, povinného v exekúcii
a účastníka súdneho procesu. Ide o závažné obvinenia, ktorými bola verejnosť dezinformovaná a
navrhovateľ bol vážne poškodený. Česť, dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa je pre jeho úspešné

pôsobenie najmä v pracovnom a osobnom živote nevyhnutná. Odporcovia o navrhovateľovi vytvorili
obraz nezodpovedného človeka a páchateľa trestnej činnosti. Je pritom známe, že verejnosť odsudzuje
páchateľov trestnej činnosti. Zasielať obálky s uvedením predmetných slovných spojení a skutkových
tvrdení tak, že niekoho označím za páchateľa trestného činu a neviem, či je to tak, je mimoriadnym
zásahom do osobnostných práv kohokoľvek, ktorým prirodzene dochádza k zníženiu dôstojnosti alebo

vážnosti v spoločnosti. Navrhovateľ poukazoval na snahu odporcov ho škandalizovať a prinútiť ho k
plneniu, ktoré je protiprávne a nezákonné, a to i za cenu difamácie osoby navrhovateľa. Vyhrážkami
o osobných návštevách a vyžadovaním zaplatenia nereálnej peňažnej sumy bolo narušené psychické
zdravie navrhovateľa. Odporca 2 zverejňoval vo forme zasielania obálok nepravdivé informácie aj
napriek tomu, že nemal preukázané, že sú pravdivé. Formulovanie slovných spojení informuje každého,

kto môže prísť s týmito informáciami do kontaktu o názore odporcov, podľa ktorého je navrhovateľ
páchateľom trestnej činnosti. Nepravdivé informácie boli uverejnené takým spôsobom, že nikto nemá
žiadnu možnosť overiť si pravdivosť týchto informácií a ani si vytvoriť o ňom vlastný názor iný ako ten,
ktorý im vnútil odporca 1 až 3. Okrem toho odporca 1 vyvolal dojem, že navrhovateľ je nezodpovedný
a delikvent viackrát, a to tým, že vytiahol do boja proti navrhovateľovi cez dve inkasné spoločnosti. O

tom svedčí i hon vo forme x-násobných telefonátov po susedoch, ale i pre navrhovateľovi neznámych
osobách, zasielaní difamačných obálok a bezprávnych vyhrážok až hrubým nátlakom. Navrhovateľ toto
konanie považuje za veľký zásah do jeho občianskej cti a dôstojnosti, na ktorých si zakladá. Jeho rodina
reagovala na konanie odporcov negatívne, pýtali sa ho či má exekúcie, alebo či spáchal trestný čin.
Navrhovateľ poukazoval na to, že aj vymáhanie pohľadávok má svoje hranice. Ak podklady nie sú

pravdivé, či pravdu skresľujú a v dôsledku toho je skutkové tvrdenie znevažujúce, nemožno konanie
odporcov 1 až 3 považovať za prípustné. V prípade navrhovateľa prichádzala do úvahy iba satisfakčná
žaloba a je bez významu, či podľa Občianskeho zákonníka, alebo podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa.
Zadosťučinenie v peniazoch nastupuje až vtedy, keď morálna satisfakcia je už nepostačujúca, napr. ak
primárny spôsob zadosťučinenia je v dobe rozhodovania súdu už natoľko oslabený, že už neplní svoju

funkciu, čo je i tento prípad, nakoľko k zásahom došlo pre viac ako 1 a pol rokom. Zverejnenie rozsudku
žiadal navrhovateľ z dôvodu ochrany práv spotrebiteľov. Ospravedlnenie by bolo kontraproduktívne a
neúčinné. Pokiaľ ide o podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to zníženie
dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, ide o podmienku, ktorá je
len akousi pomocnou a nebráni, aby pri konkrétnej úvahe o priznaní finančného zadosťučinenia súd

prihliadol k iným aspektom prípadu, ako je to i v tomto prípade. Prežívanie a pociťovanie ujmy treba vždy
hodnotiť objektívne s prihliadnutím na konkrétnu situáciu. Podľa navrhovateľa by nemajetkovú alebo
psychickú ujmu v jeho prípade pociťoval každý. Odporcovia vyvíjali na navrhovateľa tlak v priebehu
jedného roka, napriek tomu, že navrhovateľ ich žiadal o zastavenie týchto útokov a prosil ich, aby na
neho podali žalobu. Navrhovateľ teda objektívne prežíval a pociťoval nemajetkovú ujmu. Pokiaľ ide

o to, že dôstojnosť fyzickej osoby, resp. jej vážnosť v spoločnosti má byť znížená v značnej miere,
navrhovateľ poukazoval na to, že v jeho prípade nešlo o bežnú alebo krátkodobo pôsobiacu ujmu.
Pôvodca neoprávneného zásahu sa nemôže zbaviť sankcií len preto, že si nebol vedomý nepravdivosti
svojho tvrdenia, spoliehal sa pri rozširovaní svojich tvrdení na serióznosť svojich podkladov. Občiansky
zákonník nevyžaduje k úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti zavinenie toho, kto sa

dopustil neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Rovnako nie je potrebné, aby k zásahu
o osobnosti formou tvrdenia došlo s úmyslom pôsobiť difamačne, rozhodujúca je objektívna spôsobilosť
zásahu difamačne pôsobiť. Prvostupňový súd mal za preukázané, že výsledkom konaní odporcov sú
nepravdivé tvrdenia. Pravdivosť uvedených informácií mali súdu preukázať odporcovia a už len z tohohľadiska došlo k zásahu do osobnosti navrhovateľa. Ani jeden z odporcov nepreukázal pravdivosť
uvedených informácií a oprávnenosť vymáhania pohľadávky, ktorú si uplatňoval cez odporcov 2 a
3 odporca 1. Odporcovia mali v súdnom konaní osvedčiť pravdivosť tvrdení verejne uvádzaných a

šírených. Možnosti zmierniť nepriaznivý následok, t. j. nemajetkovú ujmu na osobnosti, zodpovedá za
určitých podmienok právo fyzickej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože v určitých
prípadoch žiadnym iným právnym prostriedkom nemožno ujmu primerane a účinne zmierniť, napr. len
uvedenímospravedlnenia.Podmienkouprepriznaniezadosťučineniavpeniazochjetedanepostačujúce
morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a najmä preto, že neoprávneným

zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti. V danej veci nie
je postačujúce samotné morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia v tlači, pretože by pôsobilo
kontraproduktívne, keďže by nanovo vyvolalo otázky zo strany verejnosti. Preto sa navrhovateľ domáhal
uverejnenia celého rozhodnutia, aby sa poukázalo na praktiky spoločností. Zverejnenie rozhodnutia
súdu malo plniť funkciu generálnej prevencie. K zásahu do osobnosti navrhovateľa došlo sms-kami,
telefonicky, zasielaním výziev v obálkach pôsobiacich difamujúco. Takto uvedené a tvrdené nepravdivé

informácie boli nepochybne spôsobilé vyvolať u každého dojem, že navrhovateľ je v súdnom procese,
povinný v exekúcii, prichádza o majetok a je delikvent, teda páchateľ trestnej činnosti. Tak podľa Zákona
o ochrane spotrebiteľa ako aj podľa Občianskeho zákonníka patrí navrhovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie. Hoci súd prvého stupňa uviedol, že vec bude posudzovať podľa zákona č. 250/2007
z. z. o ochrane spotrebiteľa, vec právne posúdil podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak by

postupoval podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa, zo zisteného skutkového stavu by musel vyvodiť,
že k porušeniu povinnosti na strane odporcov došlo. Pri následnom postupe by zistil, že ak ide o
domáhanie sa ochrany práva spotrebiteľa proti porušovateľovi, primerané finančné zadosťučinenie pri
úspešnom uplatnení práva navrhovateľovi patrí. Pri správnom postupe súd mal vysloviť neplatnosť
zmluvy, vysloviť neprijateľnosť zmluvných podmienok a postupov porušiteľov, s následným právom na

primerané finančné zadosťučinenie. Navrhovateľ má teda nárok nielen podľa lex specialis, ale aj podľa
lex generalis. To v akej miere každý z nich zodpovedá za neoprávnené zásahy do jeho osobnosti, mal
súd vyhodnotiť pri ukladaní výšok náhrad nemajetkovej ujmy.

Odporcovia odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrili

odporcovia 1 a 3.

Odporca 1 vo svojom písomnom vyjadrení navrhoval rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať
mu náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že návrh navrhovateľa na ochranu osobnosti nie je
dôvodný. Za účelom predídenia súdnemu konaniu a minimalizácie nákladov spojených s uplatnením

pohľadávky na súde, odporca 1 sa snažil vymôcť svoju pohľadávku voči navrhovateľovi mimosúdnou
cestou. Podľa odporcu 1 jeho pohľadávka voči navrhovateľovi naďalej existuje vo výške 1.061,15 Eur s
prísl. Skutočnosť, že odporca 1 vymáha svoju pohľadávku voči navrhovateľovi, nemôže mu byť na ujmu,
nakoľko je legálnym výkonom jeho subjektívnych práv. K zásahu do sféry osobnosti fyzickej osoby môže
dôjsť za situácie, keď sa tak koná v rámci výkonu subjektívnych práv alebo v rámci plnenia zákonom

stanovenej povinnosti. Odporca 1 sa domáhal splnenia povinnosti navrhovateľom a zaplatenia dlžnej
sumy 1.061,15 Eur, a to v rámci mimosúdneho vymáhania pohľadávky. Pokiaľ ide o údaje uvádzané
na obálkach - súdny proces, exekúcia majetku, alebo oddelenie delikvencií, odporca 1 uviedol, že
subjektívne spájanie akejkoľvek reklamy s osobou adresáta na obálke je pri posudzovaní prípadného
neoprávneného zásahu do osobnostných práv vylúčené. Odporca 1 niky neoznačil navrhovateľa

žiadnym vulgárnym alebo inak poškodzujúcim výrazom, nikdy mu nezaslal zásielku s označením
súdny proces, exekúcia majetku, alebo oddelenie delikvencií, preto medzi navrhovateľom a odporcom
1 nevznikol hmotno-právny vzťah týkajúci sa osobnostných práv navrhovateľa. Pokiaľ ide o obálky
odporcu 2, označenie súdny proces, exekúcia majetku a oddelenie delikvencií sa žiadnym spôsobom
nevzťahovali k menu navrhovateľa a podávali doplňujúcu informáciu k osobe odosielateľa zásielky

- odporcu 2, ktorý sa zaoberá inkasom pohľadávok. Odporca 1 nezasiahol do osobnostných práv
navrhovateľa, pretože po odstúpení od zmluvy s ním už viac nekomunikoval. Odporca 1 preto nie je
pasívne vecne legitimovaný. Zaplatenia čiastky 1.061,15 Eur sa odporca 1 domáha voči navrhovateľovi
aj v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 8C/130/2011, ktoré zatiaľ nie je
ukončené.Niejesprávnetvrdenienavrhovateľa,žeodporca1umožnilodporcom2a3uvedenékonanie,

títo zodpovedajú za svoje skutky samostatne. Navrhovateľ nepreukázal, že by odporca 1 uskutočnil
voči nemu zásah, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, nepreukázal neoprávnenosť
takéhoto zásahu ani príčinnú súvislosť medzi týmito skutočnosťami. Splnomocnenie udelené odporcom
1 - odporcom 2 a 3 nie je možné kvalifikovať ako neoprávnený zásah do osobnostnej sféry navrhovateľa,objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu. Je absolútne legálne, ak sa veriteľ domáha uspokojenia
svojej pohľadávky. Vo vzťahu navrhovateľ - odporca 1 absentuje kauzálny nexus medzi splnomocnením
pre odporcom 2 a 3 a prípadným neoprávneným konaním odporcov 2 a 3 voči navrhovateľovi. Podľa

odporcu 1 je tiež navrhovateľom požadované finančné zadosťučinenie neopodstatnené. Posúdenie
skutkového stavu daného prípadu navrhovateľom je subjektívne, rovnako ako aj jeho požiadavka na
zadosťučinenie. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by zo strany odporcu 1
došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, alebo že by prípadným zásahom
bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť, či vážnosť v spoločnosti. Takisto náhrada nemajetkovej

ujmy v peniazoch prichádza do úvahy až vtedy, ak zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nie je postačujúce. Ani táto podmienka však splnená nebola.

Odporca 3 navrhoval rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdiť. Podľa neho je rozsudok
súdu prvého stupňa vecne správny. Z odvolania navrhovateľa nevyplýva, v čom považuje rozsudok súdu
prvého stupňa za nesprávny, opakuje iba svoje pôvodné tvrdenia, neuvádza však relevantný dôvod,

prečo by mal byť rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi 3 zmenený, resp. zrušený. Podľa
odporcu 3 neboli splnené žiadne podmienky pre to, aby bola navrhovateľovi priznaná akákoľvek forma
zadosťučinenia, najmä keď navrhovateľ dostatočne netvrdil, ani nepreukázal, ako konkrétne zasiahol
odporca 3 do osobnostných práv navrhovateľa.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania
(§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po
skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v
odvolaní vo veci samej podľa obsahu použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f)

O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku
bol zverejnený min. 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.)
a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§
21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania odporcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd
prvého stupňa skutkovo a právne správne posúdil nárok navrhovateľa na priznanie nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania mu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa mal zistený skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku, no vec čiastočne nesprávne právne posúdil tým, že zo správnych skutkových
záverov vyvodil nie celkom správne právne závery, čo ale nemalo vplyv na správnosť verdiktu súdu.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpreto V predmetnej veci sa navrhovateľ domáha priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,

z dôvodu porušenia práva na ochranu jeho osobnosti konaním odporcov 1 až 3 pri mimosúdnom
vymáhaní pohľadávky odporcu 1 voči navrhovateľovi zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo
dňa 21.4.2005, ďalej sa navrhovateľ domáhal priznať právo uverejniť rozsudok, pri súčasnom uložení
povinnosti odporcom zložiť preddavok na tento účel.

Prvostupňový súd návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu, že navrhovateľ síce preukázal spôsob
chovania sa odporcov k nemu formou výziev, telefonátov a SMS správ, ktoré konanie prvostupňový
vyhodnotil ako amorálne a v rozpore s dobrými mravmi, avšak nepreukázal takú závažnosť a intenzitu
ich konania, že by vyvolali navrhovateľovi ujmu, alebo by mu reálne nejaká škoda na osobnostných
právach vznikla a že by konanie odporcov ovplyvnilo správanie sa jeho okolia takým spôsobom, že by to

podstatne ovplyvnilo jeho spôsob života. Uviedol, že na rozdiel od navrhovateľa posúdil uplatnený nárok
v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa z titulu nekalej obchodnej praktiky
(konanie odporcov). Navrhovateľ podľa súdu prvého stupňa nepreukázal, že by mu bola konaním
odporcov spôsobená škoda, neuviedol konkrétny zásah napr., že by ho okolie a konkrétny ľudia vnímaliinak a inak sa k nemu správali, alebo by stratil potenciálnych klientov. Navrhovateľ mal v rámci svojho
dôkazného bremena preukázať, že sú splnené zákonné predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch, avšak navrhovateľ nepreukázal, že by vôbec v nejakej miere, nieto ešte v značnej, bola

znížená jeho dôstojnosť a vážnosť spoločnosti, či už ako fyzickej osoby alebo v ďalších rolách, v ktorých
sa navrhovateľ uvádzal: advokátsky koncipient, advokát, občan mesta Piešťany. Tiež nepreukázal, že
by konanie odporcov poškodilo jeho meno, dobrú povesť, česť. Preto návrh navrhovateľa zamietol.

Navrhovateľ v odvolaní naďalej trval na tom, že odporcovia sa dopustili veľkého zásahu do jeho

občianskej cti a dôstojnosti, na ktorých si zakladá. K zásahu do osobnosti navrhovateľa došlo sms-
kami, telefonicky, zasielaním výziev v obálkach pôsobiacich difamujúco. Namietal aj to, že hoci
súd prvého stupňa uviedol, že vec bude posudzovať podľa zákona č. 250/2007 z. z. o ochrane
spotrebiteľa, vec právne posúdil podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pritom ak by postupoval
podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa, zo zisteného skutkového stavu by musel vyvodiť, že k
porušeniu povinnosti na strane odporcov došlo, ide o domáhanie sa ochrany práva spotrebiteľa proti

porušovateľovi, preto primerané finančné zadosťučinenie pri úspešnom uplatnení práva navrhovateľovi
patrí. Prvostupňový súd mal vysloviť neplatnosť zmluvy, vysloviť neprijateľnosť zmluvných podmienok
a postupov porušiteľov, s následným právom na primerané finančné zadosťučinenie. Navrhovateľ má
nárok nielen podľa lex specialis, ale aj podľa lex generalis.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života

a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa§13ods.1,2a3Občianskehozákonníka,fyzickáosobamáprávosadomáhať,abysaupustilood
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané finančné zadosťučinenie (ods.1). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby

alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
(ods.2). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo (ods. 3).

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje
práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov
verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo
zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov cenami.

Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s
cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho
konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy
spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených

porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom
(ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

Podľa § 7 zák. č. 250/2007 Z. z., nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas aj po
vykonaní obchodnej transakcie. (ods. 1) Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s
požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické
správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je

adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu
spotrebiteľov. (ods.2) Obchodná praktika, ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie skupiny
spotrebiteľov, ktorí sú osobitne zraniteľní z dôvodu ich duševnej poruchy alebo telesnej vady, veku
alebo dôverčivosti, spôsobom, ktorý môže predávajúci rozumne predpokladať, sa posudzuje z pohľadu
priemerného člena tejto skupiny. Tým nie je dotknutá bežná a oprávnená reklamná praktika, akou je

zveličujúce vyhlásenie alebo vyhlásenie, ktoré nie je mienené doslovne. (ods. 3) Za nekalú obchodnú
praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna
obchodná praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za
nekalé, je v prílohe č. 1. (ods.4) Používanie nekalých obchodných praktík sa zakazuje aj v súvislostis plnením záväzku spotrebiteľa vrátane vymáhania pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy.
(ods.5)

Podľa § 9 zák. č. 250/2007 Z. z., pri určení, či sa v agresívnej obchodnej praktike používa obťažovanie,
nátlak vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraný vplyv, berú sa do úvahy
a) jej načasovanie, miesto, povaha alebo dĺžka trvania,
b) použitie hrozby alebo hanlivého jazyka alebo správania,
c) zneužívanie predávajúcim osobného nešťastia alebo okolnosti, ktoré sú predávajúcemu známe a

ktoré sú také vážne, že môžu zhoršiť úsudok spotrebiteľa, na ovplyvnenie rozhodnutia spotrebiteľa so
zreteľom na výrobok,
d) sťažujúce alebo neprimerané mimozmluvné prekážky, ktoré dáva predávajúci, ak si spotrebiteľ
želá vykonať práva podľa zmluvy vrátane práva vypovedať zmluvu alebo zmeniť výrobok alebo
predávajúceho,
e) hrozba podniknúť kroky, ktoré nemožno podniknúť legálne.

Ochranu osobnosti upravujú viaceré odvetvia práva. Základ súkromnoprávnej ochrany osobnostných
práv obsahuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 11 až 16. Predmetom ochrany sú imateriálne
hodnoty a stránky osobnosti človeka, akými sú napr. meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita
a pod. Predmetom práva na ochranu cti a dôstojnosti je česť občana v jeho rozmanitých spoločenských

vzťahoch jednak vo vzťahu k spoločnosti a jednak vo vzťahu k ostatným spoluobčanom, ako aj jeho
česť v odborných kruhoch, v ktorých je známy svojou odbornou prácou a činnosťou. Ak došlo k
neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť tejto
osobe ujmu, dotknutá osoba môže uplatniť právne prostriedky na ochranu. K zásahu do cti a dôstojnosti
môže dôjsť rôznym konaním či prejavmi. Ochrana práva na súkromie zahŕňa širokú oblasť týkajúcu

sa súkromného života, intímnej sféry, vnútorného myšlienkového či citového života. K zásahom do
súkromia dochádza aj v dôsledku zásahov do mena a priezviska alebo v dôsledku zásahov do cti a
dôstojnosti. Právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a
v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jeho súkromného života sprístupnené iným. Zásahom do práva
na súkromie môže súčasne dôjsť aj k zásahu do práva na dôstojnosť fyzickej osoby a aj k zníženiu jej

vážnosti v spoločnosti.

Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je
neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska jej postavenia v spoločnosti
(v rodine, na pracovisku a v odborných kruhoch, na verejnosti a vo verejných funkciách). K vzniku

občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby
podľa § 13 Občianskeho zákonníka tak musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka
existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení
alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť
neoprávnený (protiprávny) a musí tu byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom

a neoprávnenosť (nezákonnosťou) zásahu. Nenaplnenia ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje
možnosť nástupu sankcií podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka Neoprávneným zásahom je
zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, tj s právnym poriadkom.

Návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia potom sleduje priznanie satisfakcie fyzickej osobe,

ktorej osobnostné právo bolo porušené, a to so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemožno odčiniť
obnovením pôvodného stavu. Zákon rozlišuje pritom morálnu satisfakciu (§ 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) a finančnú satisfakciu (§13 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Nemajetkovú ujmu v peniazoch môže súd priznať, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca a

ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. O zníženie
dôstojnosti postihnutej fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde
za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako aj s
prihliadnutím na dotknutú fyzickú osobu, možno spoľahlivo vyvodiť, že by nemajetkovú ujmu vzhľadom
na intenzitu a trvanie nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení jej dôstojnosti či vážnosti v

spoločnosti, pociťovala ako závažnú zvyčajne každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a v
postavení postihnutej fyzickej osoby.Z vyššie citovaných ustanovení zákona a z ich uvedeného výkladu vyplýva, že prvou podmienkou pre
priznanie ochrany osobnosti navrhovateľa je existencia neoprávneného zásahu zo strany odporcov, teda
takého zásahu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom.

Vychádzajúc z listinných dôkazov založených v spise, početných listov adresovaných navrhovateľovi
odporcom 1 v období od 17.2.2010 do 21.6.2010 - 15 listov, neskôr odporcom 2 od 12.8.2010 do
4.10.2010 - 6 listov a napokon odporcom 3 od 17.12.2010 do 19.1.2011 - 4 listy, zo zavádzajúceho
označenia listín na prvý pohľad snažiaceho sa navodiť dojem, že už ide o súdne konanie i exekúciu,
obracanie sa pritom na príbuzných a susedov navrhovateľa, naplnilo skutkovú podstatu podľa cit. § 7

zák. č. 250/2007 Z. z., zakázanej nekalej obchodnej praktiky, konkrétne agresívnej obchodnej praktiky
podľa § 9 zák. č. 250/2007 Z. z., vo forme obťažovania a nátlaku vzhľadom na načasovanie, miesto,
povahu i dĺžku trvania krokov smerujúcich k mimosúdnemu vymoženiu dlhu.

Tu je potrebné si uvedomiť, že samotnú snahu odporcu 1 o mimosúdne vyriešenie sporu s
navrhovateľom(zaplateniedlhu),keďmedziúčastníkmijedlhminimálnevovýškecca7,-Eurnesporným

(vychádzajúc zo zisteného súdom prvého stupňa odporca 1 už vymáha svoju pohľadávku i súdnou
cestou), nemožno považovať za nekalú, preto odporca 1 ako veriteľ mal právo sa splnenia dlhu domáhať
bez ohľadu na jeho výšku, i mimosúdnou cestou, avšak primeranou formou. Pri vymáhaní jestvujúcej
pohľadávky, istá forma nátlaku je prirodzená aj potrebná, najmä ak dlžník opakovane na výzvy nereaguje
úhradou. Avšak konkrétne popísané konanie odporcu 1 i odporcov 2 a 3 ako mandatárov povinných v

zmysle § 566 Obchodného zákonníka obstarať určitú obchodnú záležitosť v mene mandanta - odporcu
1, prekračujúce medze primeranosti, je objektívne ho možné považovať za nekalú agresívnu obchodnú
praktiku pri vymáhaní pohľadávky, ktorá je zákonom zakázaná, čím je daná neoprávnenosť zásahu
odporcov do osobnosti navrhovateľa.

Otázku, kto je v tom - ktorom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu, musí súd v konaní
o ochranu osobnosti riešiť vždy medzi prvými. Je totiž logické, že spornosť v otázkach nedovolenosti
zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou
nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok
pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného zadosťučinenia

a pod., môže byť v tomto konaní riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka - medzi
tým, do práv ktorého bolo zasiahnuté a tým, kto sa dopustil konania zasahujúceho do chránených práv.
Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je zistenie, že navrhovateľ je osobou,
ktorého osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, a že odporca sa dopustil konania, ktorým bolo
spôsobené toto porušenie alebo ohrozenie. Toto zisťovanie je súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne

legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je
jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej
povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy
kzamietnutiunávrhunazačatiekonaniameritórnymrozhodnutím.Pokiaľsaajodporca1bránil,žemedzi
ním a navrhovateľom nevznikol hmotno-právny vzťah týkajúci sa osobnostných práv navrhovateľa, tu

odvolací súd poukazuje, že i keď navrhovateľa priamo kontaktovali odporcovia 2 a 3, títo v zmysle
mandátnej zmluvy uzatvorenej s odporcom 1 konali v jeho mene, teda realizovali jeho priame zastúpenie
podľa jeho pokynov ako mandanta, od ktorých sa mohli odchýliť len v prípade, ak to ustanovuje zákon,
teda v prípade, ak sú splnené súčasne dve zákonné podmienky, a to že musí isť o takú situáciu, že
súhlas mandanta nie je možné získať včas a jednak musí ísť o nevyhnutne naliehavú situáciu v záujme

mandanta, pričom takýto postup je možné vylúčiť výslovným zakotvením v zmluve, čo odporca 1 netvrdil,
a tým ani nepreukázal.

Odvolací súd z výsledkov dokazovania súdom prvého stupňa potom uzatvára, že navrhovateľ si v konaní
splnil dôkaznú povinnosť a preukázal predloženými listinnými dôkazmi neoprávnený zásah objektívne

spôsobilý vyvolať mu nemajetkovú ujmu a to konanie odporcov, ktoré je v rozpore s objektívnym právom,
konkrétne v rozpore s cit. ust. § 7 ods. 1, 4 a 5, v spojení s § 9 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa.

Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, ako už bolo konštatované,

postačuje aj len ohrozenie osobnosti postihnutého a prejavuje sa v jednej z požiadaviek na vznik
zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorým je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať
ujmu na osobnosti fyzickej osoby, teda narušiť alebo ohroziť jej osobnosť. Naplnenie podmienok vzniku
zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby však so sebou prináša iba priznanie morálnejsatisfakcie ako sankcie v prípade, ak je súčasne preukázané, že zásah do osobnosti fyzickej osoby
bol neoprávnený, bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na osobnosti fyzickej osoby a existuje príčinná
súvislosť medzi zásahom a takýmto ohrozením osobnosti. To však ešte neznamená, že súčasne musia

byť iba týmto splnené podmienky aj na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože pre
takéto rozhodnutie súdu ustanovuje zákon osobitné podmienky v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zasa osobitné kritériá v § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka.

Občiansky zákonník priznanie uvedenej náhrady podmieňuje tým, že kvalifikovaná ujma na
osobnostných právach skutočne nastala a je so zásahom spojená nie iba ako možný (do úvahy
prichádzajúci) následok, ale ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho
pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej osoby.

Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým,

že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky. Podľa § 120 ods.
1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v preskúmavanej veci, sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník
má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe

vecnenepriaznivéhorozhodnutianesietenúčastníkkonania,ktorýtietopovinnostinesplnil.Abyúčastník
mohol splniť svoju povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí najskôr splniť svoju povinnosť tvrdenia.
Neunesením dôkazného bremena sa pritom rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to,
že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej
v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých

prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva (či už z dôvodu
nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú
v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná
vôbec).

Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o ochranu osobnosti má
žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol do jeho osobnosti a že zásah bol objektívne

spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných práva; pokiaľ sa domáha aj náhrady nemajetkovej
ujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu
vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii zásahu; v prípade, že sa
domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že
zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu (následné reakcie) napríklad v jeho

rodinnom, pracovnom či inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať,
že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia
a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne
okolnosti prejednávanej veci.

V danom prípade mal navrhovateľ tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu uvedené v
predchádzajúcom odseku. Zo spisu vyplýva, že primerane splnil svoju povinnosť tvrdenia. Podľa
právneho názoru odvolacieho súdu však nepredložil dôkazy o konkrétnych následných reakciách
vyvolaných zásahom vo sfére jeho osobného, rodinného, pracovného a spoločenského života.
Negatívne dopady zásahu síce tvrdil, ale na preukázanie svojich tvrdení nepredložil, resp. nenavrhol

vykonať dokazovanie na to, čo zásah v tejto oblasti jeho života vyvolal a spôsobil. Navrhovateľ
tak nepreukázal, ako konkrétne sa zmenilo správanie jeho okolia k nemu, či už v rodinnom, alebo
pracovnom prostredí, nepreukázal konkrétne následky konania odporcov, ktorými mala utrpieť česť,
dôstojnosť, renomé, či súkromie navrhovateľa. Z tohto hľadiska bolo zamietnutie návrhu navrhovateľa
na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch dôvodné. Na to, aby mohlo byť priznané finančné

zadosťučinenie je potrebné preukázanie konkrétnej ujmy, nestačí iba predpokladanie následkov, alebo
objektívnu spôsobilosť určitého konania ujmu privodiť. V tomto sa líši tento prostriedok právnej ochrany
osobnosti od ostatných, keď všeobecne pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti stačí
zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť, alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11(nevyžaduje sa vyvolanie následkov). V prípade, že sa osoba dotknutá neoprávneným zásahom do
práva na ochranu osobnosti domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, podmienkou priznania
materiálnej satisfakcie je preukázanie, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť človeka a jeho

vážnosť v spoločnosti. Keďže spôsobenie takýchto konkrétnych následkov navrhovateľ nepreukázal,
nemožno mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
priznať. Tu odvolací súd poukazuje aj na ustálenú rozhodovaciu prax súdov (napr. uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 23. 6. 2011, sp. zn. 4 Cdo 144/2010, uznesení Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 30
Cdo 2625/2007, rozsudek z 7.10.2009 Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 30 Cdo 4431/2007).

V neposlednom rade bolo potrebné tiež prihliadnuť na to, že k zásahom do osobnosti navrhovateľa
malo dôjsť pri mimosúdnom vymáhaní pohľadávky z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Navrhovateľ ako
zmluvná strana mal jednoznačne postavenie spotrebiteľa, avšak zároveň treba prihliadnuť na jeho
vzdelanie a povolanie, keď navrhovateľ je právnik, v čase neoprávnených zásahov bol advokátskym
koncipientom. Z uvedeného možno usudzovať, že by mal zaujať profesionálny prístup, mal by vedieť

správne reagovať na podobné neoprávnené zásahy a odolávať zvoleným postupom mimosúdneho
vymáhania pohľadávok najmä odporcov 2 a 3. Navrhovateľ sa tiež mohol brániť prostriedkami, ktoré sú
dostupné bežným spotrebiteľom - obrátiť sa na Slovenskú obchodnú inšpekciu, združenie na ochranu
spotrebiteľov a pod. Zásadným však v danom prípade bolo, že navrhovateľ nepreukázal spôsobenie
konkrétnej ujmy. Pokiaľ tiež poukazoval na to, že bola poškodená jeho povesť tým, že na listových

zásielkach mu určených boli uvádzané slovné spojenia ako „súdny proces, exekúcia majetku, či
oddeleniedelikvencií,“ pričomnavrhovateľvminulostipôsobilakopoštovýdoručovateľ,trebaprihliadnuť
na skutočnosť, že poštoví doručovatelia sú povinní zachovávať poštové tajomstvo (§ 8 zák. č. 507/2001
Z.z. o poštových službách v znení neskorších predpisov), teda nesmú rozširovať informácie o zásielkach
pre adresáta poštových služieb. Okrem toho vymáhateľ tým označil výslovne rozsah svojich činností.

Tu je mieste poukázať aj na to, že označenie delikvencia nemožno zamieňať s pojmom kriminalita a
označuje porušenie právnych i morálnych noriem i antisociálne jednanie, ktoré ani nemusí byť spojené
s právnymi následkami, teda zahŕňa aj nezaplatenie splatnej pohľadávky.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že hoci navrhovateľ svoj návrh označil

ako žalobu na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, posúdil navrhovateľom
uplatnený nárok podľa § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pretože konanie
odporcov vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku. V zmysle tohto ustanovenia, proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva, zároveň spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie

práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

Ak teda súd prvého stupňa posúdil nárok navrhovateľa podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane

spotrebiteľa, mal podľa kritérií stanovených týmto ustanovením posudzovať aj uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, inak povedané primeraného finančného zadosťučinenia, na ktoré sa už
neuplatňujú požiadavky v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale iba ustanovenia lex specialis,
ktorým je práve ust.§ 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z.

V danom prípade bolo rozhodujúce, čo pozornosti súdu prvého stupňa zrejme ušlo, že podľa cit.
§ 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa až v prípade a za splnenia podmienky, že osoba v
postavení spotrebiteľa - tu navrhovateľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné
zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane

spotrebiteľaaosobitnýmipredpismizodpovedá.Znávrhunazačatiekonaniaalenevyplýva,žebysaním
navrhovateľ domáhal nároku z porušenia jeho práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane
spotrebiteľa a osobitnými predpismi a následne v súvislosti s týmto nárokom z tohto porušenia aj práva
na primerané finančné zadosťučinenie. Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a
spravidla začína na základe návrhu na začatie konania (žaloby). Iba v prípadoch, v ktorých to zákon

expressis verbis pripúšťa, občianske súdne konanie môže začať aj na základe rozhodnutia súdu (nejde
však o daný prípad). Vo veciach, v ktorých sa konanie môže začať iba na základe návrhu (vždy tomu tak
je v „sporovom“ konaní), je podanie návrhu nevyhnutným predpokladom začatia konania. Ustanovenia
§ 42 ods. 3 O.s.p., a § 79 ods. 1 O.s.p. vymedzujú obsahové náležitosti návrhu na začatie konania. Zdispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej
a právnej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva,
že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, ako sa domáhajú. Napriek tomu, že znenie

zákona to neuvádza, je nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom vyžaduje i to, aby súd neprisúdil
iné plnenie, ako ktorého sa účastníci domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený
žalobnýmnávrhom,čoznamená,žeplnenienemôžepriznaťanizinéhoskutkovéhozákladu,nežakýbol
vymedzený v žalobnom návrhu. Naopak, nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak
právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle

zásady iura novit curia, preto ani právna kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby (§ 79 O.s.p.).
Rovnako nie je porušením ne ultra petitum, ak súd formulačne upraví petit návrhu vo výrokovej časti
rozhodnutia, keď návrhu žalobcu vyhovuje. Súd musí výrokovú časť rozhodnutia formulovať tak, aby
bola jasná, stručná, výstižná a predovšetkým materiálne vykonateľná. Pokiaľ však navrhovateľ návrhom
na začatie konania neuplatnil nárok z porušenia jeho práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o
ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, príp. nepreukázal úspešné uplatnenie takéhoto práva v

inom konaní, čo je podmienkou pre priznanie mu práva na primerané finančné zadosťučinenie podľa §
3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, bolo potom nadbytočné súdom prvého stupňa v rámci právnej
kvalifikácie zaoberať sa uplatneným nárokom navrhovateľa na priznanie nemajetkovej ujmy aj podľa
citovaného ustanovenia zákona a tým ďalej už nepotrebné zaoberať sa týmto právnym posúdením
súdom prvého stupňa odvolacím súdom v rámci ďalších odvolacích námietok navrhovateľa.

V konečnom dôsledku však súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď návrh odporcu zamietol,
i keď vec čiastočne odlišne právne posúdil, pričom ale použil ustanovenia právneho predpisu pre
rozhodnutie veci rozhodujúce, preto odvolací súd preskúmavaný rozsudok vo veci samej, s použitím §
219 O.s.p. potvrdil.

Inak tomu bolo v časti, ktorou súd rozhodol o náhrade trov konania. Odvolací súd musí konštatovať,
že táto časť odôvodnenia rozsudku je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. nedostatočným spôsobom
odôvodnená v dôsledku čoho rozhodnutie v tejto časti sa stalo nepreskúmateľným pre nedostatok
dôvodov. Tu je pre odvolací súd nepochopiteľné, na základe čoho súd prvého stupňa aplikoval na danú

vec ust. § 142 ods. 2 O.s.p., s odkazom, že súd prihliadol na to, že navrhovateľ preukázal, že odporcovia
konali vo vzťahu k nemu v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd dáva do pozornosti znenie ust. § 142
ods. 2 O.s.p., podľa ktorého, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania; z citovaného
ustanovenia nevyplýva možnosť rozhodnúť o nepriznaní náhrady trov konania, žiadnemu účastníkovi,

pokiaľ by niektorý z nich konal v rozpore s dobrými mravmi.

Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho rozhodnutia ako celku a je samo
osebe spôsobilé zasiahnuť do práva účastníka podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v rozhodnutí zo

dňa 6. 2. 1954 vo veci B. proti R., resp. v rozhodnutí zo dňa 7. 10. 2004 vo veci B. proti R. (č. 30428/96,
resp. 7689/01). Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov civilného sporového
procesu, je zásada úspechu vo veci vyjadrená v ust. § 142 ods. 1 O.s.p. V tejto zásade sa premieta
myšlienka, že ten, kto dôvodne uplatňoval alebo bránil svoje subjektívne právo alebo právom chránený
záujem, mal by mať právo na náhradu trov, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil proti

účastníkovi, ktorý do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahoval. Súd v takomto prípade uplatňuje zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu). Predpokladmi, za splnenia ktorých vznikne nárok na
náhradu trov konania, sú : a) plný úspech vo veci, ktorý sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu)
a výroku rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, b) účelnosť trov potrebných na uplatňovanie
alebo bránenie práva, c) čiastočný úspech vo veci zakladá nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov

konania alebo na to, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pričom nárok na
čiastočnú náhradu trov konania sa vypočíta tak, že úspech účastníka konania, ktorému vzniká povinnosť
na náhradu trov konania, sa odpočíta od úspechu účastníka, ktorému vzniká právo na náhradu trov
konania a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo
bránenie práva a d) neúspech v pomerne nepatrnej časti veci zakladá nárok na celú náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, pričom pomerne nepatrná časť sa môže týkať
nároku na príslušenstvo v časti uplatneného nároku, ktorá podľa súdnej praxe neprevýši 5 až 10 % z
uplatneného nároku vyjadreného v peniazoch.Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal,

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia

v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné
zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné
rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou
náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv
účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo

na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj
s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr.
rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a
dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na

každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c.
Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy
a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd
vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia.“

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku v časti o náhrade trov konania s vyššie citovaným
§ 157 ods. 2 O.s.p. a uvedenými kritériami je zrejmé, že prvostupňový súd sa ním v tejto časti rozsudku
dôsledne neriadil, keď z odôvodnenia rozhodnutia o náhrade trov konania nie sú zrejmé pre rozhodnutie
relevantné skutočnosti, v dôsledku čoho je rozsudok v tejto časti i nepreskúmateľným a takýmto

postupom súdu bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd preto rozsudok súdu
prvého stupňa v časti, ktorou rozhodol o náhrade trov konania s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f)
O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu bude opätovne o náhrade trov konania rozhodnúť, pričom
rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí
rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.