Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 13. marec 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoE/106/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615208637
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6615208637.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov
senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Márie Podhorovej, v exekučnej veci oprávneného: M. S.,
a. s., so sídlom XXX XX S., Q. C.. X, Y.: XX XXX XXX, proti povinnému: K. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX U., N. X/X, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., so sídlom
Exekútorského úradu 979 01 Rimavská Sobota, Kálmana Mikszatha 268, pod sp. zn. EX 7140/15, o

vymoženie 2.147,86 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Lučenec č. k. 9Er/492/2015-28 zo dňa 07.08. 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Súd rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), v nadväznosti na ustanovenia § 53 ods. 1,
2, a ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj ako „OZ). Súd zmluvný
vzťah medzi zmluvnými stranami (podnikateľom vs. fyzickou osobou nepodnikateľom) zo zmluvy o
úvere zo dňa 08. 08. 2011 (ďalej aj „Zmluva“) posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval na danú
situáciu ustanovenia zaručujúce povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami. Súd pri posudzovaní rozhodcovskej doložky dospel k záveru, že ustanovenie

10.2.2 obsiahnuté v Všeobecných obchodných podmienkach spôsobuje značnú nerovnováhu medzi
účastníkmi právneho vzťahu. Okresný súd poukazuje predovšetkým na to, že rozhodcovská doložka
nebola individuálne dojednaná a teda povinný ju nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do
Všeobecných obchodných podmienok. Okresný súd poukázal na znenie článku 3 ods. 1 smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, z ktorej
vyplýva, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú. Z daného

vyplýva, že ak povinný chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať, v dôsledku čoho sa
bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť si svoje nároky alebo brániť svoje práva
pred všeobecným súdom. Súd konštatoval, že takéto dojednanie rozhodcovskej doložky vykazuje
charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súd mal za zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval takýmto
koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené
na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho

sťaženia uplatnenie práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť
miesta konania a na svoje majetkové a zárobkové pomery, nemá právo relevantne sa proti návrhu
zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej
je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, čo je v demokratickom
zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Okresný súd dospel k záveru, že na
základe uvedených skutočností a v zmysle výkladu smernice v rozsudku Océano Grupo Editorial,

rozhodcovská doložka bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou, a ako taká bola už od
začiatku neplatnou. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilobez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní
nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Z uvedených skutočností okresný súd
považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú

prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie. Na základe toho súd žiadosť súdneho exekútora zamietol.

2. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieva
sa, že rozhodnutie súdu bolo vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia. Okresný súd,
ako exekučný súd predovšetkým nebol oprávnený posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky a

prekročil zákonný limit pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, ktorý pripúšťa výslovné znenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať
podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z. má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu.. Z povahy veci nemožno priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej
preskúmavacejpôsobnosti,nežakouvprospechinterpretácieustanovenia§37ZoRK svedčiajazykové,
logické, axiologické a systematické dôvody. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský

súd a oprávnený tak namieta prekážku rozsúdenej veci, ktorá bráni tomu, aby opätovne bola vec
exekučným súdom posúdená. Z dôvodu nerešpektovania prekážky „res iudicata“ konaním súdu došlo
k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy SR. V rámci skúmania a posudzovania zákonných predpokladov
pre vydanie poverenia pre súdneho exekútora nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú
správnosť(skutkovéaprávnezávery)rozsudkuvšeobecnéhosúdu,anirozsudkurozhodcovskéhosúdu.

Oprávnený ako právny nástupca M. S. bol povinný postupovať v súlade so zákonom č. 483/2001 Z.z.
o bankách a ustanovenie § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách zakotvovalo povinnosť bánk
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy s tým, že klientovi je
daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych
nástupcovstrán.Oprávnenýnamietaltaktiežporušeniezákazuretroaktivity,pretožeObčianskyzákonník

v čase uzatvorenia zmluvy o úvere taxatívnym spôsobom vymedzoval, na aké zmluvné typy sa piata
hlava vzťahuje. Oprávnený ďalej namietal, že v dôsledku neprávnej aplikácie ustanovenia § 53 ods. 4.
Občianskeho zákonníka a porušením § 153 ods. 1 O.s.p., absenciou akýchkoľvek dôvodov pre právne
závery v rozhodnutí považuje rozhodnutie exekučného súdu za arbitrárne, ktorým sa oprávnenému
odňala možnosť konať pred súdom. Zároveň sa súd nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom,

ktorý majú iné súdy toho istého stupňa, nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. Súd sa taktiež
nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci dokázala náležite
naplánovať, ak by konanie prebiehalo na „štátnom“ súde. Oprávnený potom zoširoka uviedol procesný
postup na rozhodcovskom súde. Konštruovaním nového skutkového stavu bez účasti oprávneného
a odňatím možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu súd prvého stupňa uprel

oprávnenému právo byť účastným na konaní, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR. Oprávnený taktiež namietal aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Súdneho
dvora EÚ súdom prvého stupňa. Nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o
Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou unijného práva,
je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona

je výlučne indikatívny a v žiadnom prípade nie interpretačný. Postupom súdu došlo k neprijateľnému
zvýhodňovaniu povinného pred exekučným súdom a naopak oprávnenému súd znemožnil uplatniť svoje
právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného
rozsudku. Oprávnený na podporu svojho stanoviska citoval z viacerých rozhodnutí a nálezov Ústavného
súdu SR. V závere odvolania oprávnený zdôraznil, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s.,

zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný titul, je členom záujmového združenia zapísaného v zozname
vedenom MS SR a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade
s ust. § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Navrhuje preto, aby odvolací
súd uznesenie okresného súdu zmenil tak, že vydá poverenie pre súdneho exekútora, prípadne aby
rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 380 CSP a bez nariadenia

pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario uznesenie okresného súdu podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil.5. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

6. Podľa § 9a ods. 3 Exekučného poriadku na účely tohto zákona sa pojem žaloba podľa povahy veci
vykladáakonávrhnavykonanieexekúcie,námietkyprotiexekúcii,návrhnazastavenieexekúcieanávrh
na odklad exekúcie.

7. Podľa § 9a ods. 4 Exekučného poriadku na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako

účastník konania a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.

8. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

10. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016
nadobudolúčinnosťnovýprocesnýpredpisCivilnýsporovýporiadok,ktorýsavzmyslevyššieuvedených
prechodných a záverečných ustanovení, ako aj v zmysle ustanovenia § 9a ods. 1 Exekučného poriadku
použije aj v právoplatne neskončených exekučných konaniach.

11. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2) je
zrejmé,žesúdjepovinný,atovkaždomštádiuvedeniaexekúcie,obzvlášťvšakpredvydanímpoverenia
pre súdneho exekútora, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.

Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom,
neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto
rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj
beznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienkymateriálnejaleboformálnejvykonateľnosti

exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách vyslovil, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj
bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom

úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je
úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s
cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Odvolací súd poznamenáva,
že totožný právny názor vyplýva aj z konštantnej judikatúry a početných rozhodnutí Najvyššieho súdu

SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných exekučných veciach (napr. sp. zn. 3MCdo 11/2010 z
26.09.2011, 3Cdo 146/2011 z dňa 13.10.2011). Ústavný súd SR výslovne judikoval, že okresný súd
je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to
napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie

zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. 11. 2011, č. k. I. ÚS 456-/2011-19).
Okrem záverov obsiahnutých v predmetných rozhodnutiach odvolací súd upriamuje pozornosť aj na
právne závery obsiahnuté v uznesení Najvyššieho súdu SR č.k. 6 MCdo 9/2012 zo dňa 16.01.2013,
ktorým Najvyšší súd SR rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR vo veci
oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave v skutkovo a právnej totožnej

veci a mimoriadne dovolanie ako nedôvodené zamietol.

12. Odvolací súd pre úplnosť, v súvislosti s neskoršou právnou úpravou obsiahnutou v Exekučnom
poriadku (v dôsledku novely vnesenej do Exekučného poriadku zák. č. 438/2015 Z.z.), poukazuje naznenie ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017), v zmysle
ktorého súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v spotrebiteľskom spore preskúma okrem súladu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa
podmienky ustanovené právnymi predpismi, či bolo rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom
spore vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania zapísaný v
zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, a pred stálym rozhodcovským
súdom,ktorývčasespotrebiteľskéhorozhodcovskéhokonaniamalpovolenierozhodovaťspotrebiteľské

spory, rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu44 ods. 3 EP a či je
vykonateľné. Ak súd dospeje k záveru, že nie je splnená ktorákoľvek z podmienok podľa prvej vety,
žiadosť o udelenie poverenia zamietne. Z hľadiska neskoršej právnej úpravy je zásadná skutočnosť,
či bola dodržaná ochrana spotrebiteľa v danom exekučnom konaní aj s prihliadnutím na splnenie
povinnosti súdneho exekútora vyplývajúcej mu z ustanovenia § 48 ods. 2 EP v znení účinnom
do 31.03.2017, podľa ktorého exekútor poverený vykonaním exekúcie na podklade rozhodcovského

rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní podľa osobitného predpisu4ead) v
upovedomení o začatí exekúcie poučí povinného, ktorý je spotrebiteľom, o možnosti podať v lehote
na podanie námietok proti exekúcii žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa osobitného
predpisu. Poučenie musí obsahovať aj vzor žaloby podľa osobitného predpisu. Odvolací súd v súvislosti
s uvedenými ustanoveniami Exekučného poriadku konštatuje, že pokiaľ bola spotrebiteľovi súdom

poskytnutá zákonná ochrana vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 3 EP a súd poverenie na vykonanie
exekúcie nevydal, nakoľko zistil (čo i len jeden) z zákonných dôvodov brániacich vydaniu poverenia
pre súdneho exekútora vyplývajúcich z prvej vety tohto zákonného ustanovenia a v dôsledku tohto
zistenia žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, nevznikol už potom dôvod,
aby sa odvolací súd za danej procesnej situácie zaoberal možnosťou do úvahy pripadajúceho postupu

súdneho exekútora podľa ustanovenia § 48 ods. 2 Exekučného poriadku smerujúceho k ochrane práv
povinného-spotrebiteľa,pretožetentouždoúvahyprichádzaťnebude,ak uznesenie,ktorýmsažiadosť
o udelenie poverenia zamietla, sa stane právoplatné.

13. Odvolací súd s poukazom na obsah odôvodnenia rozhodnutia exekučného súdu v konkrétnej veci

odmieta argument odvolateľa poukazujúci na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry
Súdneho dvora ES, ktorý nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu
zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu
dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie
článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, v nadväznosti na výklad danej smernice

obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

14. Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie
ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na
zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej

podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených
samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie práva
prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá žiadne

zákonné opodstatnenie argument oprávneného, že sa exekučný súd vo svojom rozhodnutí nijako
nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa. Rozhodnutia súdov
toho istého stupňa nie sú pre súd totožného stupňa žiadnym spôsobom právne záväzné, naopak,
ako už odvolací súd zdôraznil, judikatúra tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky v otázke oprávnenosti (v zmysle citovaného rozhodnutia ÚS SR č. k. I. ÚS 456-/2011-19

dokoncapovinnosti)exekučnéhosúduskúmaťplatnosťazákonnosťvydaniarozhodcovskéhorozsudku,
ako exekučného titulu v exekúcii, je ustálená a jednoznačná a táto je pre súd 1. stupňa, ako judikatúra
súdov vyššieho stupňa, právne smerodajná.

15. Návrhom datovaným dňa 23.03.2015 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe

právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol Rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovskéhosúduzriadenéhopriRozhodcovskej,arbitrážnejamediačnej,a.s.sosídlomvBratislave
spisovej značky : Y.-J. zo dňa 14.05.2014. Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským
rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy o úvere Q. M. č.XXXXXXXXXX zo dňa 08.08.2011, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky M. S.. Súd
prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy,
ako aj Všeobecných obchodných podmienok M. S., podobnejšie upravujúcich rozhodcovskú doložku

v čl. 10.2, vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti,
že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a
následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, svoje
rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v
súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05,

C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa.

16. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 3 [5] zmluvy a zo
Všeobecných obchodných podmienok M. S., podobnejšie upravujúcich rozhodcovskú doložku v čl.
10.2, podľa ktorej v prípade vzniku sporu a nedosiahnutia dohody sa zmluvné strany „dohodli“, že

akékoľvek vzájomné spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere alebo súvisiacich s ňou, vrátane sporov o
platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere, budú riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní, navyše s vopred
určeným jediným konkrétnym rozhodcovským súdom, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú a s
poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Takéto dojednanie celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa, ktorý sa
takouto „dohodou“ vopred vzdal svojho ústavného práva na spravodlivý súdny proces pred nezávislým
všeobecným súdom. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne
odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom
a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského

súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Neobstojí ani
argumentácia oprávneného, že povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy obsahovala osobitná právna norma, konkrétne ustanovenie § 93b ods.
1 zák. č. 483/2001 o bankách. Bolo povinnosťou dodávateľa dôsledne rešpektovať okrem osobitnej
právnej normy upravujúcej postavenie, práva a povinnosti bánk, aj ustanovenia osobitných právnych

noriem, upravujúcich a zabezpečujúcich ochranu práv spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka celkom zjavne nebola so
spotrebiteľomvopred individuálnedojednanáa spotrebiteľtaknemalreálnumožnosťobsahpredloženej
formulárovej zmluvy, a teda aj obsah rozhodcovskej doložky, vopred ovplyvniť. Za takúto možnosť
nemožno považovať ani dojednanie vymienené v čl. 10.2.3., podľa ktorého ak klient, najneskôr pri

uzavretí bankového obchodu, alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou
doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Rozhodcovskú doložku ani vzhľadom na takéto dojednanie
nemožno považovať za individuálne dojednanú a to najmä s osobitným dôrazom na spochybnenú
reálnosť uplatnenia tohto práva odmietnuť ju zo strany spotrebiteľa s ohľadom na okolnosti uzatvárania
zmluvy. Je ťažko prijateľný záver, že by spotrebiteľ, ktorý sa mal možnosť len pri podpise zmluvy

oboznámiť s konkrétnym znením obsahu vopred pripravenej formulárovej zmluvy, súčasne bol v stave
ihneď uplatniť svoje právo písomne oznámiť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou, ktoré právo bolo
viazané výlučne len na moment najneskôr do uzavretia zmluvy o úvere. Zákonodarca v § 93b zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy určil bankám povinnosť
ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich vzájomné spory budú

rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zároveň stanovil, že klient nie je povinný prijať takýto predložený
návrh a v prípade, že návrh neprijme, prípadné spory sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.
Použitím logického výkladu tohto ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že banka má povinnosť
ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky a klient má právo uvedený návrh prijať
alebo aj neprijať, pričom prípadné odmietnutie (neprijatie) návrhu na riešenie sporov v rozhodcovskom

konaní nemá žiadny vplyv na vznik resp. existenciu záväzkovo-právneho vzťahu založenom Zmluvou. V
prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka nemá povahu návrhu na uzavretie rozhodcovskej
doložky, ktorú by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť, pričom jeho rozhodnutie by nemalo vplyv na
uzavretie alebo neuzavretie Zmluvy. Uvedené dojednanie je totiž súčasťou Všeobecných obchodných
podmienok, ktoré sú súčasťou Zmluvy. Klient svojim podpisom na Zmluve vyjadruje súhlas tak so

Zmluvou, ako aj so Všeobecnými obchodnými podmienkami, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v
nich obsiahnutou. Preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez
toho, aby tým nezmaril uzavretie Zmluvy. Z uvedených dôvodov dojednanie o rozhodcovskej doložke
obsiahnuté vo Všeobecných obchodných podmienkach nemožno považovať za návrh na uzavretierozhodcovskej zmluvy tak, ako to má na mysli § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení
účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy, a teda nemožno súhlasiť s názorom oprávneného, že jeho právny
predchodca si zakotvením rozhodcovskej doložky do Všeobecných obchodných podmienok plnil len

povinnosť vyplývajúcu z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia
Zmluvy. Naopak možno konštatovať, že právny predchodca oprávneného si povinnosť vyplývajúcu z
citovaného ustanovenia nesplnil.

17. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

18. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a
2 CSP ako vecne správne potvrdil. Tým v prípade návrhu na exekúciu podaného v súlade s § 243d ods.

1 vety prvej Exekučného poriadku v spojení s § 46 ods. 3 zák. č. 335/2014 Z.z. odpadol právny dôvod
na postup podľa § 48 ods. 2 Exekučného poriadku, ak spotrebiteľovi bola poskytnutá ochrana skôr už
v rámci postupu podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).