Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. december 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/892/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214222214
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214222214.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:

JUDr. Silvia Hýbelová a Mgr. Fedor Benka, v právnej veci žalobcu: AB 2 B. V., so sídlom: Amsterdam,
Strawinskylaan 933, PSČ 1077XX, Holandské kráľovstvo, registračné číslo: 572 79 667, zastúpený
splnomocnencom: GOLIAŠOVÁ Gabriela, s.r.o., AK so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 47
234 679, proti žalovanému: Y. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, o zaplatenie 1.858,06 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 3. marca
2015 č.k. 9C/547/2014-45 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o

náhrade trov konania p o t v r d z u j e a v napadnutej časti určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky
zakotvenej vo Všeobecných podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. pod Hlavou 18, § 2
r u š í .

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1.459,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške8,50 % ročne zo sumy 1.459,00
eur od 29.11.2014 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 70,73 eur titulom zaplateného

súdneho poplatku za podaný návrh a sumu 122,30 eur titulom trov právneho zastúpenia, do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku, keď vo zvyšku návrh zamietol a zároveň určil, že zmluvná podmienka
uvedená vo Všeobecných podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. pod hlavou 18 Sankcie
účtované v dôsledku omeškania klienta § 2 v znení: „ V prípade omeškania klienta, je spoločnosť
oprávnená klientovi vyúčtovať a klient je povinný na základe tohto vyúčtovania uhradiť spoločnosti
zmluvnú pokutu vo výške 17 eur, táto pokuta bude spoločnosťou vyúčtovaná maximálne jeden krát za
dobu trvania zmluvy“, je neplatná z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k),
§ 10 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2,
3, 4, 5, § 54, § 517 ods. 2, § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 142 ods. 2 O.s.p., keď vecne
svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver. Ide o dočasné
poskytnutie finančných prostriedkov vo forme úveru. Podľa zák. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy tak ide o spotrebiteľský úver. Z tohto spolu s okolnosťou, že ide o

vzťah veriteľa - dodávateľa a spotrebiteľa je potom nutné vyvodiť záver, že ide o vzťah podliehajúci
režimu nielen zákonnej úprave podľa ust. Obč. zák. ale najmä zák. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Na základe uvedeného vyplýva, že takáto zmluva musí spĺňať
zákonom dané podmienky uvedené v ust. § 9 ods. 1,2zákona o spotrebiteľských úveroch v zneníúčinnom v čase uzavretia zmluvy. Absencia niektorých má za následok to, že úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, teda bez akéhokoľvek navýšenia, len v hodnote poskytnutej služby, teda
výšky spotrebiteľského úveru. Súd uznal žalobcovi iba reálne poskytnuté peňažné prostriedky 1.459,00

Eur s príslušenstvom. ( 2.000 eur - 541 eur). Žalobca v návrhu uviedol, že eviduje voči žalovanému dlh
v nasledovnej výške, istinu vo výške 273,79 eur, úrok vo výške 108,7 eur, zosplatnenú istinu vo výške
1.417,90 eur, upomienku I vo výške 5 eur, upomienku II vo výške 24 eur, zmluvnú pokutu vo výške 17
eur, upomienku vo výške 12 eur, teda spolu 1.858,06 eur. Pokiaľ sa týka dojednaní o zmluvnej pokuty v
úverových zmluvných podmienkach ( hlava 18 § 1,2 ) ide o dojednanie absolútne neplatné. Sú písané

veľmi drobným, voľným okom skoro nečitateľným písmom ako aj celé úverové zmluvné podmienky.
Naviac dojednanie o zmluvnej pokute, ako to vyplýva z obsahu úverových zmluvných podmienok, je
zapracované medzi menej podstatné a menej významné úverové zmluvné podmienky, čo môže vyvolať
u spotrebiteľa dojem, že aj táto je tak nedôležitá a nehovoriac o tom, že taký dojem vyvoláva aj veľkosť
( alebo skôr malosť, drobnosť ) písma, ktorým sú tieto podmienky písané. Úverové zmluvné podmienky
sú prakticky nečitateľné, teda nejasné, neurčité a teda aj neplatné. Naviac je nutné uviesť, že dohodu

účastníkov o zmluvnej pokute ťažko možno akceptovať ako súčasť všeobecných úverových podmienok.
Podľa zák. ust. Obč. zák. zmluvná pokuta musí mať pre svoju platnosť písomnú formu. Už len z toho
vyplýva, že zákonodarca zmluvnú pokutu považuje za sankciu, ktorá má byť osobitne dojednaná v
zákonom predpísanej písomnej forme. Nie ako napr. úroky z omeškania, kde tieto vôbec nemusia byť
súčasťou zmluvy a napriek tomu pri omeškaní dlžníka veriteľ má podľa zákonného ust. § 517 Obč. zák.

požadovať úroky z omeškania v zákonom stanovenej a určenej výške. Preto jej obsiahnutie v úverových
zmluvných podmienkach ( všeobecných ) nemožno akceptovať z hľadiska jej vážnosti a dôležitosti.
Okrem toho obchodné podmienky sú tzv. typovými, kde ich obsah a rozsah a to, čo v nich bude alebo
nebudeavakejformeapodobeurčujevýlučnelennavrhovateľakododávateľ,ktorýtietopodmienkyrobí
a formuluje. V podstate žalovaný ako spotrebiteľ ich obsah zásadným spôsobom ani meniť nemôže. Ak

chce spotrebiteľský úver získať, má možnosť len všetko podpísať a akceptovať. Nemá možnosť výberu
a voľby podmienok. Preto dospel súd k záveru, že dojednanie o zmluvnej neplatné absolútne. Na dôvod
absolútnej neplatnosti pritom musí súd prihliadnuť z úradnej povinnosti aj keď sa toho nikto nedovolá.
Napriek tomu, že ide o absolútnu neplatnosť súd aj vyhlásil vo výrokovej časti tohto rozsudku ako
neprijateľné podmienky. Súd dospel k záveru, že v danom prípade absentuje náležitosť podľa § 9 ods. 2

písm. k) preto sa úver považuje v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) zák. .č 129/2010 Z.z. za bezúročný a
bez poplatkov. Žalovaný je preto povinný zaplatiť žalobcovi len skutočnú výšku poskytnutého úveru bez
zmluvných úrokov, prípadne poplatkov. Výška poskytnutého úveru predstavuje sumu 2.000 eur na čl. 30
v spise sa nachádza splátkový kalendár, z ktorého je zrejmé, že žalovaný uhradil splátky spolu vo výške
541 eur. Preto súd uznal nárok žalobcu, čo do sumy 1.459 eur za opodstatnený a v ostatnej časti a to

v sume 399,06 eur návrh zamietol spolu s prísl. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142
ods. 2 O.s.p. Žalobca mal čiastočný úspech vo veci, preto súd rozdelil podľa pomeru úspešnosti trovy
konania. Žalobca žiadal 1.858,06 eur. Priznané mu bolo 1.459 eur. Úspešný bol v 78,52 %. Neúspešný
bol v časti 21,48 %. Pomer úspechu a neúspechu predstavuje 57,04 %. Hodnota jedného úkonu právnej
služby: 81,33 eur, režijný paušál za rok 2014: 8,04 eur. Boli vykonané 2 úkony a 2x režijný paušál: + 20%

DPH = 214,49 eur. Z tejto sumy 57,04 % = 122,35 eur na ktorú sumu bol zaviazaný žalovaný titulom trov
právneho zastúpenia a zo sumy 124 eur 57,04 % =70,73 eur, na ktorú bol žalovaný zaviazaný titulom
súdneho poplatku za podaný návrh.

3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie

žalobca, ktorý ho navrhol zmeniť tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu, resp. ho zruší a vec vráti
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, uplatniac si náhradu trov konania s uvedením odvolacích
dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d) O.s.p. Poukázal na to, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a to výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, výška splátky bola dohodnutá na sumu 63,- eur, počet

splátok 40, splatnosť 20. dňa v mesiaci, dátum prvej splátky 09.05.2012. Zároveň žalobca poukázal
na skutočnosť, že žalovaný mal možnosť si od žalobcu vypýtať kedykoľvek výpis z účtu vo forme
amortizačnej tabuľky. Ďalej poukázal na skutočnosť, že úverovú zmluvné podmienky sú neoddeliteľnou
súčasťou predmetnej úverovej zmluvy tak, ako je to uvedené na lícnej strany zmluvy a na základe
vyššie uvedených skutočností žalobca považuje náležitosť v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm.

k) zákona č. 129/2010 za splnenú. Ďalej žalobca namietal výrok rozsudku, kde súd vyhlásil a citoval
neprijateľné podmienky uvedené v úverových zmluvných podmienkach a je toho názoru, že súd prvého
stupňa neuvádza presvedčivé a relevantné dôvody vyhlásením neprijateľných podmienok a podľa
jeho názoru súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 157 O.s.p. V tejto súvislosti poukázal narozhodnutie Ústavného súdu SR a to III.ÚS 328/05, III.ÚS 116/06, III.ÚS 107/07, IV.ÚS 14/07, I.ÚS
265/05 atď. V týchto rozhodnutiach okrem iného sa uvádza, že povinnosťou všeobecného súdu
je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Musí

sa to týkať tak skutkovej ako i právnej stránky rozhodnutia. Ďalej žalobca poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 29.07.2010 sp. zn. 2 MCdo 7/2009, v ktorom sa okrem iného uvádza, že
účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Argument, že akákoľvek individuálne

dojednaná zmluvná podmienka je neplatná nemá oporu v ustanovení § 53 O.z. ani v Smernici Rady
93/13/EHS (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Obo R 35/2013. Žalobca je toho
názoru, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky, ktoré by spôsobovali
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach tak, ako uvádza súd. Podstatným znakom „conditio sine
qua non“ neprijateľná podmienka je skutočnosť, že zakladá nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom a to takej kvality, ktorá musí byť značná, nie malá či nepatrná

v neprospech spotrebiteľa. Štát prostredníctvom súdnej moci nemôže za spotrebiteľa suplovať jeho
rozhodovací proces a rozhodovať, ktoré ponuky sa môžu dostať do jeho dispozície a ktoré nie sú
vhodné z hľadiska ich domnelej výhodnosti z pohľadu neosobného štátu. Spotrebiteľ má právo sa sám
rozhodnúť, či daný produkt alebo ponuku využije a v prípade že áno, je zodpovedný za svoje konanie.
Podľa názoru žalobcu nie je možné neprijateľnú podmienku vnímať jednostranne, najmä z pohľadu akú

majetkovú ujmu bude spotrebiteľ pociťovať, ale je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že žalobcovi
nebola do dnešného dňa zaplatená žiadna splátka dohodnutá v predmetnej úverovej zmluve.

4. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie nezaslal.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou,
v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP)

a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, f/ OSP, ktoré má
ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, e/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne
dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a rozhodnutie súdu prvej
inštancie v napadnutej časti určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok v Hlave 18, § 2 Úverových

zmluvných podmienok s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušiť a vo zvyšnej napadnutej
zamietajúcej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania ako vecne správny s použitím ustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania mu predchádzajúceho, z obsahu

spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec v prevažnej miere správne právne posúdil.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 9C/547/2014 je návrh žalobcu,

ktorým sa domáha od žalovaného zaplatenia sumy 1.858,06 eur, úrok z omeškania vo výške 216,35
eur, úrok z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 1.858,06 eur od 29.11.2014 do zaplatenia.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý a to v sume 399,06 eur spolu s príslušenstvom, ako

aj v časti určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky zakotvenej v Hlave 18, § 2 všeobecných zmluvných
podmienok a v závislom výroku o náhrade trov konania.9. Z obsahu spisu a to z Úverovej zmluvy č. 4203033070, ktorej súčasťou sú Úverové zmluvné
podmienky, uzavretej dňa 19.03.2012, vyplýva, že Home Credit, a.s. poskytol žalovanému úver vo výške
2.000,- Eur, ktorý mal žalovaný splatiť v 40 mesačných splátkach po 63 Eur s termínom splatnosti

prvej splátky dňa 09.05.20012, lehota splatnosti: 20.08.2015 a nasledujúcich splátok vždy 20. deň v
kalendárnommesiaci,pričomcelkováčiastkasplatnáspotrebiteľomje2.520,-eur,ročnáúrokovásadzba
13,11 %, ročná percentuálna miera nákladov 14 % a priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery
nákladov 21,06 %. Z výzvy k splateniu celého dlhu zo dňa 28.06.2013 vyplýva, že právny predchodca
žalobcu vyzval žalovaného na zaplatenie celého úveru vo výške 1.858, 06 eur do 15 dní od odoslania

tejto výzvy. Z výpisu čerpania, splátok a úhrad vyplýva, že dňa 09.03.2012 žalovaný čerpal úver 2.000
eur, uhradil 8 splátok po 63,- eur, a k zosplatneniu úveru došlo k 28.06.2013.
10. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sa jedná o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú príslušné
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať k) výšku, počet a termíny splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa
odseku 2 písm. a), b), d) až j), k)al), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (ods.
3 veta druhá).Ustanovenie § 9 zákona 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch stanovuje, že zmluva
spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a taxatívne stanovuje, aké náležitosti musí zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Absencia niektorých týchto náležitostí nespôsobuje neplatnosť

predmetnej zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo ak bol
dodaný tovar alebo poskytnutá služba, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa. Sankcia neplatnosti by totiž
neprimerane tvrdo dopadala na spotrebiteľa, ktorý by tým stratil výhodu splátok, a mohol by sa tak dostať
do ťažko riešiteľnej situácie, pretože spravidla finančné prostriedky z úveru už použil a nemá možnosť
ich bezprostredne splatiť v celej výške.

11. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že zmluva neobsahovala rozčlenenie splátok úveru na
istinu, úroky a iné poplatky (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona). Nerozčlenenie jednotlivých splátok na istinu,
úroky a iné poplatky nemôže byť považované za splnenie povinností, ktoré expresis verbis vyplýva
z vyššie citovaného ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákonom stanovené členenie a
uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie jej svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností

dlžníka tak, aby dokázal zorientovať v ponuke a zároveň, aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať
aj nároky, na ktoré nemá právo. Analyzujúc túto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere je potrebné
dospieť k záveru, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva, ktorým je
zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana tohto z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu,
zodpovedá len taký výklad citovaného ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone

slovami výška, počet a termíny splátok viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru,
majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k listine, tak aj k úrokom a tiež prípadným iným
poplatkom. Na plnenie uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie
čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo je navzdory odchylnosti takejto
úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne, práve dôkazom zvýšenej pozornosti

venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný
ani problematickými údajmi, z ktorých nemusí byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy
reálne mu poskytnutej a teda aj celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi
vrátiť).

12. Na práve uvedené, treba usudzovať predovšetkým preto, že vyššie spomínanému záujmu na
čo najväčšej prehľadnosti dojednaní pre spotrebiteľa doslova odporujú formulácie, vyžadujúce od
spotrebiteľa uvažovať s matematickými operáciami a navyše za použitia viacerých pojmov, nezriedka
roztrúsených v rôznych častiach listín spotrebiteľovi predkladaných (ale aj nepredložených) na podpis,
v ktorých sa tak logicky možno stratiť. Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu v zmysle

citovaného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských
úveroch je nevyhnutné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, pričom podľa dokladov
predložených žalobcom, žalovaný ku dňu podania návrhu uhradil sumu 541,- eur. Je teda zrejmé, že
správne súd prvej inštancie uznal nárok žalobcu čo do istiny 1.459,- eur a v ostatnej časti a to v sume
399,06 eur návrh žalobcu spolu s príslušenstvom ako nedôvodný zamietol.

13. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v tejto napadnutej zamietajúcej časti ako aj závislý výrok o náhrade trov konania ako vecne správny v
zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.14. Odvolací súd sa zaoberal odvolaním žalobcu v časti týkajúcej sa vyhlásenia neprijateľnosti zmluvnej
podmienky zakotvenej v Hlave 18, § 2 úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit

Slovakia, a.s. týkajúcej sa zmluvnej pokuty vo výške 17,- eur, v ktorej časti súd vyhlásil túto zmluvnú
podmienku za neprijateľnú z dôvodu, že nebola splnená podmienka jej individuálneho dojednania,
tak aby bolo zrejmé, že o výške zmluvnej pokuty jednali účastníci zmluvy. Z listinných dôkazov bolo
preukázané, že táto bola stanovená žalobcom, ktoré spotrebiteľ - žalovaná nemala možnosť žiadnym
spôsobom ovplyvniť, čím nebola splnená podmienka v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

15. V tejto časti dospel odvolací súd k záveru, že v časti, v ktorej súd určil túto zmluvnú podmienku
za neprijateľnú, z dôvodu, že je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka riadne
neposudzoval túto časť úverových podmienok v zmysle ustanovenia § 544 Občianskeho zákonníka a
následne v zmysle § 39 a § 40 Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o dohodu o zmluvnej pokute.

16. Podľa § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v
dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

17. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje
zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

18. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že čo sa týka rozhodnutia súdu prvej

inštancie ohľadne určenia neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky, tak v danom prípade na takéto
určenie nebol zo strany súdu prvej inštancie právny dôvod, nakoľko toto dojednanie o zmluvnej pokute
v Úverových zmluvných podmienkach v Hlave 18, § 2 je absolútne neplatné. Na základe uvedeného,
odvolací súd vyzval účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 382 CSP k možnému použitiu na vec
súdom prvej inštancie neaplikovaného ustanovenia § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k

uplatňovanej zmluvnej pokute dohodnutej v Úverových podmienkach spol. Home credit Slovakia a.s.
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Úverovej zmluvy z 09.03.2012.
20. Odvolací súd považuje zmluvnú pokutu, dojednanú v Hlave 18 v § 2 Úverových zmluvných
podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. za dojednanie absolútne neplatné a neúčinné na
základe toho, že dohodu účastníkov o zmluvnej pokute nemožno akceptovať ako súčasť všeobecných

úverových podmienok. Podľa zákonných ustanovení § 544 Občianskeho zákonníka zmluvná pokuta
musí mať pre svoju platnosť písomnú formu. Už len z toho vyplýva, že zákonodarca zmluvnú pokutu
považuje za sankciu, ktorá má byť osobitne dojednaná v zákonom predpísanej písomnej forme. Na
platné dohodnutie zmluvnej pokuty je tak potrebná písomná dohoda o tejto zmluvnej pokute v ktorej bude
špecifikované porušenie zmluvnej povinnosti, ktoré je zabezpečené zmluvnou pokutou ako aj výška

alebo spôsob určenia výšky tejto zmluvnej pokuty. Z ust. § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že
písomná forma právneho úkonu je dodržaná, ak text právneho úkonu podpíše konajúca osoba. V danom
prípade úverovú podmienky nie sú účastníkmi podpísané. Nedodržanie písomnej formy právneho úkonu
s poukazom na § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka je dôvodom absolútnej neplatnosti. Na dôvod
absolútnej neplatnosti pritom musí súd prihliadnuť z úradnej povinnosti aj keď sa toho nikto nedovolá.

Vzhľadom na to, že neexistuje platné dojednanie o zmluvnej pokute, nemá žalobca právo požadovať
od žalovaného zaplatenie zmluvnej pokuty. V tejto súvislosti odvolací súd podporne poukazuje na
argumentáciu obsiahnutú v Náleze Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 3512/11, ktorý poukázal na to,
že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo
fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to aj so zreteľom na možnosť stanovovať

zmluvné podmienky jednostranne, cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať
túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzení autonómie vôle (Nález Ústavního soudu
z 15.06.2009, sp. zn. I.ÚS 342/09, N 144/53 SbNU 765). V spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo
fakticky výhodnejšom postavení, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby
poskytuje. Preto okrem obmedzení vyplývajúcich z princípu rovnosti prostriedkov možno od dodávateľa

tiežočakávať(prípadneivyžadovať),žesavovzťahukspotrebiteľovibudesprávaťvovšeobecnejrovine
poctivo. Pokiaľ nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného
vzťahu v poctivosť jeho správania a takémuto nepoctivému správaniu nemožno poskytnúť právnu
ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, obzvlášťak ide o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a
logicky usporiadaný. Napríklad zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť
vo výrazne menšej veľkosti, než okolitý text, nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem

nepodstatného charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných
podmienok. Je potrebné zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel
napríklad od obchodných zmlúv, majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej
zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nemôžu slúžiť na to,
aby do ich často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme ukryl dodávateľ

dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa
najskôruniknú,napríkladrozhodcovskádoložkaalebodojednanieozmluvnejpokute.Pokiaľtakinapriek
tomu dodávateľ postupuje, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať
právnu ochranu. V rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu zásadne
nemôže byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale len samotnej spotrebiteľskej listiny
(listiny, ktorú spotrebiteľ podpisuje).

21. Vzhľadom na to, že dojednanie o zmluvnej pokute v Hlave 18, § 2 Úverových zmluvných podmienok
spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. je absolútne neplatné, nebol daný žiaden zákonný dôvod skúmať
neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka a preto aj
bolo nadbytočným vo výroku súdneho rozhodnutia určiť neplatnosť tejto zmluvnej podmienky z dôvodu

jej neprijateľnosti v zmysle ustanovenia § 153 OSP. Z dôvodu tejto nadbytočnosti určenia vyhlásenia
neprijateľnosti podmienky odvolací súd napadnutý rozsudok s použitím ustanovenia § 388 CSP zmenil
tak, že ho v tejto časti podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušil bez potreby vrátenia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

22. Pokiaľ odvolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo riadne odôvodnené, ani s touto
odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožnil.
23. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. ( platné a účinné v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie) v odôvodnení
rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci
nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia
musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p.,

pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce
závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.
Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované
zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie
spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z
21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo

svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c.
Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z
23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však
nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Porovnajúc
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku s cit. ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s jeho vyššie uvedeným
výkladom je zrejmé, že súd prvej inštancie sa ním dôsledne riadil. Z odôvodnenia rozhodnutia je

možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil, odôvodnenie rozsudku
je v tejto časti dostatočné, v dôsledku čoho nemožno rozsudok v napadnutej časti považovať za
arbitrárny či nepreskúmateľný. Z rozsudku súdu prvej inštancie je jednoznačne zrejmé, ako dospel k
záveru,že predmetná úverová zmluva neobsahuje zákonné náležitosti a preto je potrebné predmetný

úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový.
24. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. Už podľa konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania ale na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu otázku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (pozri
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04), III. ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na
ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

25. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2, CSP.

26. Odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval podľa ustanovenia §
255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

V odvolacom konaní žalobca úspešný nebol, preto odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).