Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/848/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215201437
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2215201437.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: Friendly Finance Slovakia,
s.r.o., Bratislava - mestská časť Staré mesto, Tallerova 4, IČO: 47 243 368, zastúpenej advokátom: Mgr.
Henrich Schindler, Banská Bystrica, Janka Kráľa 7, proti žalovanej: F. Q. V., nar. XX. Z. XXXX, bytom
L. Q., Z. X. XXXX/XX, o 261,66 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda z 9. júla 2015 č. k. 8C/66/2015-56 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti určenia neplatnosti zmluvnej podmienky
p o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napádaným rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 150
eur s úrokom z omeškania 5,25% ročne od 15. februára 2014 do zaplatenia. Súčasne určil neplatnosť
zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti v článku IV. bod 5 rámcovej zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru, iného úveru a pôžičky a s tým spojených ďalších služieb o tom, že spracovanie
a urgencie pri omeškaní s úhradou úveru vrátane vypracovania prvej upomienky: celkové náklady
vo výške 15 eur, spracovanie a urgencie pri omeškaní s úhradou úveru vrátane vypracovania druhej

upomienky: celkové náklady vo výške ďalších 10 eur, spracovanie a urgencie pri omeškaní s úhradou
úveru vrátane vypracovania tretej upomienky: celkové náklady vo výške ďalších 10 eur, spracovanie
a urgencie pri omeškaní s úhradou úveru vrátane vypracovania štvrtej upomienky a prípravy prípadu
na predanie externej inkasnej spoločnosti: celkové náklady vo výške ďalších 30 eur. V zostávajúcej
časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, § 53 ods. 2, 3, 4,
5, § 517 ods. 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 153 ods.

4 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna
2016), § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O.
z., v znení účinnom od 1. februára 2013. Vecne zdôvodnil uzavretou rámcovou zmluvou o poskytnutí
spotrebiteľského úveru, iného úveru a pôžičky a s tým spojených ďalších služieb a súčasne zmluvou
o poskytnutí spotrebiteľského úveru (podľa tvrdenia žalobkyne zo dňa 14. januára 2014), na základe
ktorej bol žalovanej poskytnutý krátkodobý bezúročný úver vo výške 150 eur, ktorý žalovaná nevrátila v
dohodnutej lehote do 14. februára 2014. Bola jej tak uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 150 eur.

Nasledujúcim dňom sa žalovaná dostala do omeškania s plnením dlhu, preto žalobkyni vznikol nárok
aj na priznané úroky z omeškania. V časti žalobou uplatňovanej sumy 65 eur, ako skutočné náklady
žalobkyne, súd prvej inštancie konštatoval nedôvodnosť nároku. Na základe rámcovej zmluvy (čl. IV.
bod 5) si žalobkyňa neuplatnila skutočné náklady, ale tzv. paušalizované náklady, konkrétne platbuza prvú upomienku 15 eur, za ďalšiu v poradí druhú a tretiu vo výške 10 eur (za každú) a za štvrtú
upomienku sumou 30 eur. Zo zmluvy, ako ani z jednotlivých výziev žalobkyne, nebolo možné zistiť, aké
sújejskutočnénákladyspojenésvymáhanímdlhu,vdôsledkuomeškaniažalovanej.Podľazmluvymalo

ísť o náklady personálne, na prevádzku kancelária, telefonické výzvy, sms, e-mailové správy, písomné
výzvy a iné. Žalobkyňa tieto žiadnym spôsobom nešpecifikovala, nepredložila listiny preukazujúce
výšku skutočne vynaložených nákladov. V prípade skutočných nákladov tieto musia byť vyšpecifikované
jednotlivo pre každého klienta, preukázané reálnymi výdavkami na žalovanú, hodnovernými listinami, z
ktorých uvedené údaje budú vyplývať. Paušalizovaná suma uvedená v čl. IV. bod 5 rámcovej zmluvy

však nepredstavovala skutočne vyčíslené a vynaložené náklady, pričom nebolo ani zrejmé, prečo sú
vyčíslené tromi rôznymi sumami. K argumentu žalobkyne, že malo ísť o určité zabezpečenie a sankciu
za omeškanie, súd prvej inštancie uviedol, že ak mala žalobkyňa v úmysle zabezpečiť si pohľadávku,
mala tak urobiť riadnym zabezpečovacím úkonom. Ak bolo zámerom sankcionovať omeškanie, mala
tak žalobkyňa učiniť platným dojednaním o sankciách spojených s omeškaním. Okrem toho, že nebolo
možné z rámcovej zmluvy posúdiť výšku skutočných nákladov, ktorá má byť uhradená, súd prvej

inštancie konštatoval, že paušalizované náklady za výzvy (15 eur, 2 x 10 eur a 30 eur) sú neprimerané v
pomere k výške úveru (predstavujú 43,33% z poskytnutého úveru). Žalobkyňa taktiež nepreukázala, že
by šlo o individuálne dojednané podmienky. Z uvedeného vyplýva, že ide o neprijateľnú podmienku a z
toho dôvodu i podmienku neplatnú (na dôvod absolútnej neplatnosti bol súd povinný prihliadať z úradnej
povinnosti), pre ktorú nepriznal súd prvej inštancie žalobkyni plnenie vo výške 65 eur a v tejto časti

žalobu zamietol. Bolo preto povinnosťou súdu aj bez návrhu vysloviť neplatnosť zmluvnej podmienky
vo výroku rozsudku. Nedôvodnou bola aj časť žaloby o zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru vo
výške 46,66 eur (ktorá suma v rámcovej zmluve nebola vôbec uvedená, zmluva obsahuje len zmienku
o záväzku žalovanej zaplatiť poplatok spojený so spracovaním a poskytnutím úveru, ktorého výška je
určená individuálne a je zverejnená na internetovej stránke veriteľa). Až v zmluve o poskytnutí úveru

je uvedená výška poplatku. Z obsahu zmluvy, ako i rámcovej zmluvy, je jednoznačné, že text obidvoch
zmlúv bol vyhotovovaný vopred, pre bližšie neurčený okruh spotrebiteľov. Nejedná sa o individuálne
dojednané podmienky (dopĺňajú sa len údaje o výške úveru, výške poplatku, dobe splatnosti). Žalobkyňa
nepreukázala ani to, že žalovanú oboznámila s výškou poplatku. Aj výška tohto poplatku je neprimeraná,
v rozpore s dobrými mravmi (predstavuje takmer jednu tretinu výšky pôžičky). Vzhľadom na čiastočne

nedôvodný nárok žalobkyne, nemohla sa žalovaná s jeho plnením dostať do omeškania. O náhrade trov
konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania, vychádzajúc z pomeru úspechu a neúspechu strán v konaní, pretože obidve strany mali
čiastočný úspech i neúspech, pričom bolo nutné zohľadniť aj neúspech žalobkyne v časti vyslovenia
neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa len v časti určenia neplatnosti neprijateľnej
zmluvnej podmienky, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Odvolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci. Žalobkyňa poukázala na ustanovenie
§ 53 ods. 11 O. z., v zmysle ktorého neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom

na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, i na všetky okolnosti súvisiace s
uzatvorením zmluvy v dobe jej uzatvorenia, na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo inú zmluvu,
od ktorej závisí. K žalobe boli priložené upomienky, ktoré boli odoslané žalovanej. Je logické, že
nemožno preukázať telefonické a sms výzvy. Rovnako nemožno preukázať doručenie upomienok
žalovanej, pretože neboli zasielané do vlastných rúk s návratkou (takúto povinnosť nestanovuje žiadne

zmluvné dojednanie). S výškou nákladov bola žalovaná oboznámená pred uzavretím rámcovej zmluvy.
Podpisom zmluvy vyjadrila súhlas s nákladmi a preto žalobkyňa nepristupovala k individuálnemu
dojednávaniu odlišnej výšky nákladov (ktoré nie sú v rozpore s ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa
a nemožno ich kvalifikovať ako neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve). Žiadne zákonné
ustanovenie neurčuje, že skutočné náklady musia byť v zmluve špecifikované položkovito, rovnako ani

obchodné zvyklosti. Náklady musia byť vopred vyčíslené paušalizovanou sumou (ich výška vychádza zo
skutočných nákladov), práve z dôvodu ochrany spotrebiteľa, aby bol o tejto ich výške riadne informovaný
vopred.Oneprijateľnúpodmienkubyšlo,akbyvzmluvenákladyuvedenéneboli.Ideoštandardnúvýšku
nákladov aj v obchodnej praxi, čo vyplýva zo štatistiky bankových poplatkov za zaslanie upomienok,
ktoré banky nešpecifikujú. V prevažnej väčšine sú nižšie ako poplatky za upomienky v bankách. Súd

prvejinštanciebezpreskúmaniavýškynákladov,príp.dožiadaniažalobkyneoichupresnenie,označilich
zaneprijateľnúpodmienku.Neuviedolvšaknazákladeakýchdôkazovalebozistenídospelkuvedenému
záveru, a preto jeho rozhodnutie žalobkyňa označila za nedostatočné a rozporné s ustanovením § 157
ods. 2 O. s. p.. Keďže sa jednalo o skutočné náklady, ich výška sa v závislosti od výšky pohľadávkynemení. Poskytovanie úverov je predmetom podnikania veriteľa, pričom tým podstupuje riziko, ktoré
je vyvážené odplatou a v prípade nesplnenia záväzku nákladmi spojenými s vymáhaním pohľadávky.
Nejedná sa preto o hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa a dodávateľa. Súd prvej

inštancie neprijateľnosť podmienky v nijakých súvislostiach neskúmal. Zmluva bola uzavretá na dobu
určitú so splatnosťou 30 dní, neobsahovala žiadne sankcie, zmluvné pokuty, skryté poplatky, dohody
o zrážkach zo mzdy na zabezpečenie úveru. V prípade neprijateľnosti zmluvnej podmienky, šlo by o
neprimerané zvýhodnenie dlžníkov a pre žalobkyňu by takýto výrok mohol byť likvidačný.

3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných

rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

5. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po
1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia už podľa tohto zákona. Keďže
odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné

posúdiťpodľaprávnehostavuexistujúcehovčasepodaniaodvolania,tedapodľapríslušnýchustanovení
O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinného do 30.
júna 2016). Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o
spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp
právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré začalo,

avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 18. augusta 2016 sp. zn. 6Cdo 177/2014).

7. Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi
žalobkyňou a žalovanou ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce

jej subjekty, a to spotrebiteľa (osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti).

8. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol.

9.Úpravaspotrebiteľskejzmluvytvoríprávnyzákladochranyspotrebiteľavsúkromnoprávnychvzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Ak by sa jej úprava obsiahnutá v smerniciach

komunitárneho práva prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol
by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie
a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Vzhľadom na nadradenosť
komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6
ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu
formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou
rovnováhou), bolo povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany
spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, ako aj vnútroštátne normy na ochranu spotrebiteľa.

10. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu
dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu
profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahyje charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom
spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment
prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv

je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia autonómie vôle.
Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne
absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda
spotrebiteľa, ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav (porov. rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).

11. Prioritne bolo potrebné vychádzať zo základnej požiadavky, že každá spotrebiteľská zmluva má
vyjadrovať rešpekt k dodržiavaniu všeobecných zásad spotrebiteľského práva, a to náležitou obsahovou
aj formálnou úpravou zmluvných podmienok, ktoré jednotlivo i vo svojom súhrne nenarušujú zmluvnú
rovnováhu strán v neprospech spotrebiteľa.

12. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd
nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na
ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu, rozsah a spôsob formulácie textu (rozsudky Súdneho dvora

Európskej únie C-240/98 až C 244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro).

13. Ustanovenie § 53 O. z. sa týka podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky
poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich používanie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods.
5 O. z.). Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v

súlade s dobrými mravmi. Spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov
bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných
podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pritom často vzhľadom na ich rozsiahlosť
a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať alebo pochopiť ich obsah. Je
potrebné zdôrazniť, že ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré dodávateľ vopred

pripravil a používa vo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

14. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere, ako i rámcová zmluva, sú typicky štandardnými
formulárovými listinami, na ktoré zásadne dopadá súdna kontrola. Zmluvná podmienka obsiahnutá
v článku IV. bod 5 rámcovej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, spoplatňujúca náklady za

spracovanie a urgencie pri omeškaní s úhradou úverov, vrátane upomienok, bola vopred zo strany
žalobkyne naformulovaná bez možnosti jej zmeny zo strany žalovanej ako spotrebiteľky. Podmienka sa
nepovažuje za individuálne dohodnutú, pretože bola navrhnutá vopred dodávateľom a spotrebiteľ preto
nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou
zmluvou. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza

z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom
postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so
všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných zmluvných
podmienok zo strany spotrebiteľa je preto len zdanlivá a je zrejmé, že ide o zmluvnú rovnováhu len
formálnu.Faktickúrovnováhutakmožnodosiahnuťlenvonkajšímzásahom(rozhodnutieSúdnehodvora

Európskej únie C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial a Salvat Editores).

15. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľné zmluvné podmienky).
Preto v danom prípade bola správne súdom prvej inštancie vyslovená neprijateľnosť zmluvnej

podmienky o opakovanom spoplatňovaní urgencií pri omeškaní s úhradou úveru, štyrmi upomienkami.

16.Odvolacianámietkažalobkyneosúhlasežalovanejsdojednanímovýšketýchtonákladovvrámcovej
zmluve, s ktorou bola oboznámená pred jej uzavretím, nebola dôvodná.

17.Zmluvnáslobodaspotrebiteľapriurčovaní,ktoréustanoveniebudeuvedenévzmluve,jeleniluzórna,
keďže zmluvu vo formulárovej podobe pripravovala žalovaná ako zmluvný partner spotrebiteľa a s
ohľadom na nepomer vo vyjednávacej sile zmluvného partnera a spotrebiteľa je zjavné, že sa spotrebiteľ
len s ťažkosťou môže domôcť zmeny vopred pripravených zmluvných dojednaní. V jednotlivýchodboroch podnikania postupujú pritom zmluvní partneri spotrebiteľov obdobne a preto spotrebiteľ, ktorý
by sa rozhodol nepristúpiť na vopred pripravené zmluvné podmienky, by odsúdil sám seba k životu mimo
bežnú spoločnosť, bez využívania jednotlivých služieb. Po spotrebiteľovi nič také nemožno požadovať.

Od jeho zmluvného partnera však naopak požadovať možno, aby sa vo svojej činnosti choval voči
spotrebiteľovi poctivo (porov. rozsudok Okresného súdu Chebe sp. zn. 15C 410/2009). Ako je už
vyššie uvedené dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade narušenia
súd nahradil zdanlivú (formálnu) zmluvnú rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z
úradnej povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v zmluve. Uvedeným princípom je

modifikované i právo účastníkov rozhodnúť, ktoré časti zmluvných dojednaní, vrátane hmotnoprávnych
inštitútov, budú včlenené do zmluvy.

18. Preto pokiaľ žalobkyňa zahrnula zmluvné dojednanie o opakovanom paušálnom spoplatňovaní
nákladov za spracovanie a urgencie pri omeškaní s úhradou úveru, bolo dôvodné jej správanie
vyhodnotiť ako spreneverenie sa vyššie uvedenému princípu dôvery a takémuto správaniu žalovanej

nebolo možné priznať ochranu, pre spôsobenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

19. Zákaz ustanovení (v spotrebiteľských zmluvách) spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky) neplatí,

ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa odseku 2 § 53 O. z. za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa
pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala opak,
zmluvné ustanovenie dohodnuté medzi žalobkyňou ako dodávateľom a žalovanou ako spotrebiteľom
sa nemohlo považovať za individuálne dojednané (podľa § 53 ods. 3 O. z. dôkazné bremeno spočíva

na dodávateľovi).

20. Zmluvné podmienka dojednaná v čl. IV. bod 5 vychádza z generálnej klauzuly (obsiahnutej v
prvej vete dotknutého ustanovenia), že v prípade omeškania klienta so splátkami úveru je povinný
zaplatiť veriteľovi skutočne vynaložené náklady spojené s ich vymáhaním (personálne náklady, náklady

za prevádzku kancelárií, náklady za telefonické výzvy, sms, e-mailové správy, písomné výzvy, ako aj
ďalšie náklady vynaložené veriteľom z dôvodu omeškania). V rozpore s uvedenou definíciou je potom
ďalšia časť zmluvného dojednania, o paušálnej kvantifikácii štyri krát opakovaných úkonov veriteľa (s
minimálnymi rozdielmi), označená ako „spracovanie a urgencie pri omeškaní s úhradou úveru, vrátane
vypracovania upomienky“ (v prípade prvej upomienky 15 eur, druhej upomienky 10 eur, tretej upomienky

10eur,štvrtejupomienky30eur,spojenejsprípravouprípadunapredanieexternejinkasnejspoločnosti).

21. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že sa nejednalo o konkrétne vynaložené náklady spojené s
vymáhaním, pričom neboli zrejmé dôvody ich opakovaného vynakladania a vyčíslenia rôznymi sumami.
Porušenie elementárnej zmluvnej rovnováhy účastníkov zmluvy tak spočívalo okrem uvedeného aj v

generovaní upomienok a ich následnom spoplatňovaní, pričom ich opakované vyhotovovanie postrádalo
racionalitu, efektivitu a nesledovalo ani záujmy spotrebiteľa (nebol dôvod, aby veriteľ si uvedeným
spôsobom„vyrábal“náklady,ktoréformálneoznačilakokonkrétne,vymedzenímrôznychmožnýchtypov
komunikácie so spotrebiteľom).

22. Ak žalobkyňa mala opodstatnený dôvod komunikovať so spotrebiteľom pred uplatnením nároku
žalobou na súde, mohla by jej prislúchať zákonná náhrada účelne vynaložených nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky. Za takéto dôvodne vynaložené náklady však nemožno považovať opakované
upomínanie čo do počtu, ako i rôznej formy.

23. Odvolací argument žalobkyne o vyvažovaní podnikateľského rizika (spojeného s poskytovaním
úverov) nákladmi spojenými s vymáhaním pohľadávky, len potvrdzuje záver o neprijateľnosti
predmetného zmluvného dojednania. Za poskytovanie úverov náleží veriteľovi odplata, nie však jej
navyšovanieformouskrytýchpoplatkovoznačenýchakonákladyspojenésvymáhanímpohľadávky.Súd
prvej inštancie tiež správne konštatoval, že ak mala žalobkyňa v úmysle zabezpečiť si pohľadávku, príp.

sankcionovať omeškanie, mala a mohla tak urobiť platným dojednaním o zabezpečovacích úkonoch a
sankciách za omeškanie.24. Poukaz žalobkyne na obchodnú prax iných veriteľov, vrátane peňažných ústavov, bol bez právneho
významu, pretože ani v prípade väčšinovej obchodnej praxe, nie je vylúčený obligatórny prieskum
neprijateľných zmluvných podmienok podľa komunitárneho i vnútroštátneho práva. Predmetom

prieskumu však v danom prípade bolo zmluvné dojednanie medzi účastníkmi konania, nie zmluvné
dojednania iných veriteľov.

25. Náležité bolo aj označenie paušálneho spoplatnenia nákladov, súdom prvej inštancie, za
neprimerane vysoké (predstavujúce 43,33% z poskytnutého úveru). Žalobkyňa ako veriteľ sa rozhodla

(vzhľadom na svoje tvrdenie v žalobe) poskytnúť žalovanej bezúročný úver (vo výške 150 eur), a preto
absenciu tejto odplaty za úver nemohla skryto kompenzovať paušálnym spoplatňovaním neefektívnych
a nadbytočných upomínacích úkonov adresovaných dlžníkovi (keďže žalobkyňa tvrdí, že v prípade
označenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú, by takýto výrok súdu mohol byť pre ňu likvidačný).

26. Je potrebné uviesť, že žalobkyňa odvolaním nenapadla nepriznané plnenie z dôvodu predmetnej

neprijateľnej podmienky (v zamietajúcej časti vo veci samej), ale len v časti formálneho určenia
neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorú bol súd prvej inštancie povinný uviesť vo výroku rozsudku
podľa § 153 ods. 4 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016). Podľa uvedeného ustanovenia ak súd určil
niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (alebo všeobecných obchodných podmienkach)
za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto

podmienky, aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako
bolo dojednané v spotrebiteľskej zmluve.

27. V poradí druhý odsek výrokovej časti napádaného rozhodnutia bol preto dôsledkom tretieho
odseku tohto výroku, ktorým nebolo priznané plnenie žalobkyne, z dôvodu takejto neprijateľnej zmluvnej

podmienky.

28. V kontexte vyššie uvedeného neobstojí ani odvolací argument žalobkyne o nedostatočnosti
napádaného rozhodnutia (bez preskúmania výšky nákladov) a o jeho rozpore s ustanovením § 157
ods. 2 O. s. p..

29. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil.
Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a
rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

30. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne

správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O. s.
p. (pomer úspechu a neúspechu vyhodnotený súdom prvej inštancie nebol žiadnou zo strán namietaný),
podľa ktorého žiaden z účastníkov nemal právo na náhradu trov konania.

31. Vzhľadom k tomu, že žalovaná bola úspešná aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v

spojení § 255 ods. 1 CSP, vznikol jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto
rozhodol tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.

32. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ <. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.