Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. február 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/490/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112233717
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4112233717.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.

Romana Greguša a Mgr. Erika Németha v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky,Župnénámestie13,Bratislava,onáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,naodvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 13C/273/2012 - 53 zo dňa 05.12.2014 a proti
uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 13C/273/2012 - 81 zo dňa 18.05.2015, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 13C/273/2012 - 53 zo dňa 5. decembra 2014 p

o t v r d z u j e .

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 13C/273/2012 - 81 zo dňa 18. mája 2015 p o
t v r d z u j e .

Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej
škodyanemajetkovejujmyzamietol,azároveňodporcoviakoúspešnémuúčastníkovinepriznalnáhradu

trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal, aby súd zaviazal
odporcu k zaplateniu majetkovej škody vo výške 175,-- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 165,96 eur.

Exekúciu navrhovateľ navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č.: 4030619 dlžníkom: Z. O., nar. XX.XX.XXXX.

Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX
2097/2003. Exekútor postupoval podľa procesnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku, najmä
podľa ust. §-u 44 ods. 1 Exekučného poriadku a predložil návrh navrhovateľa na vykonanie exekúcie
spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu (Okresný súd Nitra) - pritom
ho požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Navrhovateľ pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky spísal dňa 18.11.2010 a podal postupom

podľa ust. §-u 44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Legitímne
pritom očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom predpokladanej
kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote.
V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená zákonná povinnosťexekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenom čase.

Opísaný postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom,
konkrétne ustanovením §-u 44 ods. 7 Exekučného poriadku, resp. od 01.12.2006 s ustanovením §-u
44 ods. 8 Exekučného poriadku.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si navrhovateľ uplatňuje náhradu
majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočnenou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom.

Nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 165,96 eur si navrhovateľ uplatňuje ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav
predpokladaný zákonom.

Odporca v písomnom vyjadrení k podanému návrhu uviedol, že návrh považuje za právne
neopodstatnený a žiada, aby súd návrh proti odporcovi v celom rozsahu zamietol a nepriznal
navrhovateľovi náhradu trov konania z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných
podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z..

Tiež odporca poukázal na to, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak navrhovateľ
namieta „nezákonné konanie“ v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. K
uvádzaným prieťahom v konaní poznamenal, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na ich
odstránenie.

Odporca pripúšťa, že v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch
oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30 dňovej lehoty od
doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému
súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30 dňovú

lehotu.

Poukázal na ust. §-u 44 ods. 8, 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor
vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora,
resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v

súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný súdny
exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s ohľadom na
zachovanie kontinuity konania.

Súd konal a prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, pričom navrhovateľ predvolanie mal riadne

a včas doručené a navrhovateľ dňom 18.08.2014, právny zástupca navrhovateľa dňom 18.08.2014,
neúčasť súdu ospravedlnil právny zástupca navrhovateľa emailovým podaním zo dňa 04.12.2014 o
16.14 hod., ktoré bolo predložené súdu 05.12.2014 z dôvodu kolízie pojednávaní, pričom požiadal
o odročenie pojednávania z tohto dôvodu, pretože klient trvá na účasti splnomocneného advokáta a
vylučuje substitúciu.

Neúčasť navrhovateľa a jeho právneho zástupcu súd neospravedlnil a ani neakceptoval žiadosť
právneho zástupcu navrhovateľa, o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s iným pojednávaním,
ale konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Urobil tak preto, že navrhovateľ svoje ospravedlnenie
predložil súdu v deň pojednávania, nevyplýva z neho kedy sa dozvedel o kolízii, čo rozhodne nie je

ospravedlnenímriadnymavčasnýmvzmysle§119ods.1,2O.s.p..Neobstojíaniprekážkaspočívajúca
v nesúhlase navrhovateľa so substitúciou, nakoľko v plnomocenstve zo dňa 13.09.2012 (č. l. 5 spisu)
navrhovateľ vyslovil súhlas s tým, aby si splnomocnená spoločnosť ustanovila za seba zástupcu, a ak
ich ustanoví viac, súhlasí aby každý z nich konal samostatne.Súd sa oboznámil s obsahom pripojeného exekučného spisu Okresného súdu v Nitre sp. zn.
11Er/28/2003, s písomným návrhom zo dňa 17.09.2012, s písomným vyjadrením odporcu k návrhu zo

dňa 24.02.2014, znaleckým posudkom č. 1/2014, ktorý vyhotovila Ekonomická univerzita v Bratislave,
znalecký ústav dňa 01.03.2013.

Súd na základe vykonaného dokazovania zistil tento skutkový stav:

Zo spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 11Er/28/2003 vyplýva, že dňa 10.07.2003 bola doručená
žiadosťsúdnehoexekútoraJUDr.ĽubomíraPekárasosídlom92701Šaľa,P.Pázmáňa51/19oudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pod č. EX/2097/2003 v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o. so sídlom 831 02 Bratislava, Račianska 42/A, IČO: 35 807 598, proti povinnej: Z. O., nar.
XX.XX.XXXX trvale bytom XXX XX X., H. XXXX/XX, pre vymoženie istiny vo výške 31.070,-- Sk s
príslušenstvom, a to na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu, ktorým bol platobný rozkaz

Okresného súdu v Nitre vydaný 18.11.2002 č. k. 2Rob/1532/2002.
Okresný súd Nitra poveril súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára vykonaním exekúcie vydaným
poverením zo dňa 07.08.2003

Dňa 18.11.2010 bol Okresnému súdu v Nitre doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho

exekútora, ktorým žiadal exekučný súd poveriť vykonaním prebiehajúcej exekúcie JUDr. Rudolfa
Krutého súdneho exekútora so sídlom 821 08 Bratislava, Záhradnícka 60. Exekučný súd zaslal
predmetný návrh súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi dňa 25.11.2010 a súčasne ho vyzval,
aby v lehote 14 dní predložil vyúčtovanie trov exekúcie v predmetnej exekučnej veci ak si ich uplatňuje
ako aj exekučný spis EX/2097/2003 za účelom preukázania uplatnených trov exekúcie, vyjadril sa k

návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Súdny exekútor JUDr. Ľubomír Pekár prevzal výzvu Okresného súdu v Nitre dňa 19.01.2011.

Dňa 31.01.2011 súdny exekútor JUDr. Ľubomír Pekár zaslal súdu stanovisko k návrhu na zmenu

súdneho exekútora a súčasne predložil súdu špecifikáciu trov exekúcie ako aj originál exekučného spisu
sp. zn. EX/2097/03.

Okresný súd Nitra uznesením zo dňa 18.02.2011 pod č. k. 11Er/28/2003-12 povolil zmenu súdneho
exekútora, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.08.2012.

Podľa §-u 3 ods.1 písm. d/ zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov platného a účinného ku dňu rozhodnutia o zmene súdneho
exekútora t. j. k 18.02.2011 štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci

nesprávnym úradným postupom.

Podľa §-u 9 ods. 1 vyššie cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa §-u 9 ods. 2 vyššie cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa §-u 44 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti Exekučný
poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonom v znení a platnom a účinnom ku dňu 10.07.2003,
kedy bola Okresnému súdu Nitra doručená žiadosť o udelenie poverenia ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie

poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.Podľa§-u235ods.1Exekučnéhoporiadkuexekúciezačatédodňavyhláseniatohtozákonasadokončia
podľa tohto zákona.

Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu
nedôvodný, a preto ho zamietol.

Otázku či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade s ustálenou judikatúrou

preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto
základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Opačný výklady by
znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu ohľadne vzniku zbytočných prieťahov. Nebolo vedené žiadne konanie, v ktorom
by bolo skonštatované, že došlo k prieťahom v konaní.

Za nesprávny úradný postup v dôsledku, ktorého vznikla navrhovateľovi škoda, navrhovateľ považuje
nevydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej u súdneho exekútora pod
č. EX 2097/2003 do 30 dní odo dňa doručenia tohto návrhu exekučnému súdu.

Dňa 25.11.2010 súd zasielal prípis pre súdneho exekútora. Súdny exekútor zaslal stanovisko k návrhu
na zmenu súdneho exekútora dňa 31.01.2011 s vyčíslením trov exekúcie, ktoré došlo na Okresný súd
v Nitre dňa 08.02.2011. Súd návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel uznesením
zo dňa 18.02.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.08.2012. Z takéhoto postupu exekučného
súdu nemožno vyvodiť jeho dlhodobejšiu nečinnosť a ani zbytočné prieťahy, ktoré by v predmetnej veci

konštatoval iný príslušný orgán. Vzhľadom na potrebu realizovať nevyhnutné úkony predchádzajúce
vydaniurozhodnutiaozmenesúdnehoexekútora,ktoréboliviazanénasúčinnosťpôvodnéhoexekútora,
ktorú tento poskytol 31.01.2012 a 18.02.2011 exekučný súd o zmene súdneho exekútora rozhodol.
Navrhovateľ v tejto súvislosti nepreukázal, že by musel za obdobie od podania návrhu na zmenu
súdneho exekútora až do jeho rozhodnutia o ňom vynaložiť osobitné náklady na správu pohľadávky.

S prihliadnutím na okolnosti prípadu súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade bolo o návrhu
na zmenu exekútora rozhodnuté ešte stále v primeranej lehote.

Bolo jednoznačne preukázané, že súd pri rozhodovaní o zmene exekútora postupoval v zmysle zákona,

a vo veci rozhodol v primeranej lehote.

Navrhovateľom uvádzaná majetková škoda nebola nijakým spôsobom preukázaná, navrhovateľ
nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku.

Zaúčelompreukázaniavýškyspôsobenejškodynavrhovateľpredložilsúduznaleckýposudokč.1/2014,
ktorý však neodzrkadľuje, neodráža údajnú škodu vzniknutú mu v exekučnom konaní, ale sa len
všeobecne vzťahuje na škodu ohraničenú na obdobie rokov 2009 až 2012. S výškou škody vyčíslenou v
tomto posudku sa súd bližšie nezaoberal, keďže nezistil príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu, ku ktorému nedošlo a škodou, resp. nemajetkovou ujmou, ktorú mal

navrhovateľ nerozhodnutím exekučného súdu v zákonnej lehote údajne utrpieť.

Je potrebné poukázať aj na to, že exekučné konanie bolo začaté 10.07.2003, pričom podľa § 235 ods. 1
Exekučného poriadku sa exekúcie začaté do dňa vyhlásenia tohto zákona dokončia podľa tohto zákona.
K 10.07.2003 v ustanovení § 44 nebola stanovená lehota 30 dní na rozhodnutie o zmene exekútora,

a preto navrhovateľ neodôvodnene argumentuje, že malo dôjsť ku škode nedodržaním zákonnej 30
dňovej lehoty.

Odporca mal v konaní plný úspech, a preto má právo proti navrhovateľovi na náhradu trov konania.
Odporca si trovy konania uplatnil, tieto ale nevyčíslil ani v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia

rozsudku, zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, a preto súd odporcovi žiadne trovy nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil
svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má

dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný
ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z.,
a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nevysvetlil, prečo zastáva

názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny

poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Súd prvého stupňa následne uznesením č. k. 13C/273/2012-81 zo dňa 18.05.2015 uložil navrhovateľovi
povinnosť, aby v lehote 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za
podané odvolanie, ktorý je 20,-- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov s
poučením o možnosti podania odvolania.

Aj proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac
ho tým, že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. Keďže
napadnuté uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu,
môže navrhovateľ len hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje
za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci

alebo nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu
podliehalopodaniežalobynanáhraduškody.Spoplatneniunepodliehajúďalšieúkonyvovecisamej,ako
sú odvolanie, dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s

publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp.
zn. 4Cdo 39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore
s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany

súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm.
a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdnehopoplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o
súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po

30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01.10.2012, konanie teda
začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil bez

náhrady.

Odvolací súd prejednal odvolania navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP, pričom vo
veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolaní, rozhodnutí
súduprvéhostupňa,akoajkonania,ktoréimpredchádzalo,dospelodvolacísúdkzáveru,žeodvolaniam
navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Predmetomtohtokonaniajesuma175,--eur,ktorejzaplateniasanavrhovateľdomáhazdôvodunáhrady
škody a suma 165,96 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Ako právny základ
návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nitra v exekučnom konaní vedenom pod. sp. zn. exekučného spisu

EX 2097/2003. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný súd nerozhodol o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obsahuje právnu úpravu zodpovednosti štátu za
činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej
samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť
fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť
orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu

územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiaducim a spoločensky
neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré
bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona alebo za ich každý
nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve
príbuzné,navzájomnezávislépráva,atoprávonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím

orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán
a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako
čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví zákon.

Vyššiespomínanýmzákonomjeprávezákonč.514/2003Z.z.,rozlišujúcimedzizodpovednosťouštátua
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobenáorgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy podľa osobitného predpisu.

Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva

verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci

zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným

postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.

Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti

(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná

súvislosť medzi konaním a škodou).

Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter

absolútnej zodpovednosti.

Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie

rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.

Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že

úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich

predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyťškodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.

Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní ako
dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni a nie pred
Ústavným súdom SR alebo Európskym súdom pre ľudské práva.

Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a taktiež vec správne právne posúdil. Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Nitra vedeného pod
sp. zn. 11Er/28/2003 vyplýva, že súdny exekútor písomným podaním doručeným exekučnému súdu
dňa 10.07.2003 požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade

exekučného titulu - platobný rozkaz Okresného súdu Nitra č. k. 2Rob/1532/2002 zo dňa 18.11.2002.
Dňa 07.08.2003 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa
18.11.2010 doručil oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora. Dňa 25.11.2010
exekučný súd vyzval súdneho exekútora na vyčíslenie trov exekúcie, nakoľko bol podaný návrh na
zmenu súdneho exekútora. Súdny exekútor reagoval dňa 31.01.2011, keď exekučnému súdu doručil

odpoveď na výzvu súdu spolu s vyčíslenými trovami exekúcie. Následne exekučný súd dňa 18.02.2011
rozhodol tak, že žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie

poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005, oprávnený môže kedykoľvek v

priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Podľa § 44 ods. 8 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň

vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 30.11.2006, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Podľa § 44 ods. 9 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 240 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa
doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis 20) neustanovujú inak.

Podľa § 240 ods. 2 citovaného zákona, ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred 1.

decembrom 2006, v ktorých súd ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie.
V konaniach začatých pred 1. decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie
na vykonanie exekúcie, ale neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd
určí túto výšku na žiadosť exekútora.Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku s účinnosťou
od 01.09.2005 (s účinnosťou od 01.12.2006 ods. 8) upravuje 30-dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera
ajnávrhnavrhovateľažiadajúcnáhraduškodyvzmyslezákonač.514/2003Z.z..Navrhovateľvosvojom
návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote.

K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že viazanosť rozsahom a dôvodmi
odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu
zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen
zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté
konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací

súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného

odvolania je odvolací súd viazaný vždy.

Vo svojom odvolaní navrhovateľ v prvom rade namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,
nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu s poukazom na ustanovenia §
205 ods. 2 písm. a) a c) a § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení

každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom

je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého

základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované
vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k

namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden
takýto dôvod nezistil.Odňatie možnosti konať pred súdom odvolací súd nevzhliadol ani v postupe súdu prvého stupňa
týkajúceho sa znaleckého dokazovania. Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná.
To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou
spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací
dôvod. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by

bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa ustálenej
právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej
tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. Účastník má
jednak povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkaznú (§ 120 ods. 1 prvá veta OSP). Táto skutočnosť
ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Uvedená zásada, ako protipól
zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 OSP, podľa ktorého súd rozhodne na základe

skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta OSP len súd má právo rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu

skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný
vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je
zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver, ktorý v konečnom
dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v zmysle ktorých je potrebné vykladať

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces, ktorý bol v súlade so základnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť za konanie zabezpečujúce právo
na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkom
konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci význam pre ozrejmenie
skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa vo vzťahu k návrhu na vypracovanie znaleckého posudku
uviedol, že ak navrhovateľovi vznikla škoda, mal by mať dôkazy, ktorými by ju preukázal a za daného
stavu nie je zrejmé ako mohol navrhovateľ dospieť k výške ním tvrdenej škody. Znalecký posudok je na
preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa

návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárny zamietol, i s poukazom na
ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu (t. j. nesplnenie podmienok zodpovednostného právneho vzťahu).

V tomto postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie
možnosti konania pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvého

stupňa rozhodol v zmysle zákona a svoje rozhodnutie v tomto smere aj dostačujúco odôvodnil. Odňatie
možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať
výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal, resp. ak ich vyhodnotenie nie podľa
predstáv navrhovateľa.

Vo vzťahu k námietke navrhovateľa, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou
úpravou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
citoval a na vec aplikoval v správnom znení, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná.

Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 11Er/28/2003, z ktorého listín
a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a nie nedôveryhodnosť údajov
tak ako to uvádza navrhovateľ vo svojom odvolaní.

Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami, odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania
konštatuje, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je kompetentný Ústavný súd SR, čo správne uviedol aj súd prvéhostupňa. Odvolací súd ešte dopĺňa, že judikatúra Ústavného súdu SR sa ustálila v tom, že otázka, či v
konkrétnom prípade bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na

konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a
faktická zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP sa
prihliada aj na premet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len
samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného
práva účastníka konania, nakoľko je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Súd prvého stupňa

v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu iba
preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie. Posudzoval teda splnenie
podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.

Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď
podľa jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia

(rozpor exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že aj táto námietka navrhovateľa
nekorešponduje s odôvodnením rozhodnutia.

Vo vzťahu k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu, ktoré navrhovateľ v odvolaní veľmi
nešpecifikoval, odvolací súd konštatuje, že hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu na začatie

konania je nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z., ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o

zmene súdneho exekútora. Súd prvého stupňa síce vo svojom odôvodnení konštatoval jej nedodržanie,
avšak ako odvolací súd uvádza nižšie, v tomto konkrétnom prípade ani žiadnou lehotou exekučný súd
viazaný nebol. V tomto smere je potrebné uviesť, že ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31.08.2005 (v znení účinnom v čase začatia predmetného exekučného konania)
neupravovalo lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora, táto bola zavedená do

Exekučného poriadku až novelou účinnou od 01.09.2005. V zmysle § 238 ods. 1 Exekučného poriadku,
konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak
odsek 2 neustanovuje inak. Odsek 2 v tomto prípade vo vzťahu k ustanoveniu § 44 neustanovuje inak,
pretoplatíprváčasťvety§238ods.1,t.j.žekonaniazačatépred1.septembrom2005sadokončiapodľa
práva platného do 31. augusta 2005, čo je aj tento prípad. Exekučné konanie začalo dňa 10.07.2003,

za účinnosti ustanovenia § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu
o zmene súdneho exekútora neupravovalo. V prebiehajúcich exekučných konaniach sa a priori totiž
uplatnia doterajšie právne predpisy. Všeobecne sa týmto vychádza z prísneho dodržania ústavných
princípov zákazu retroaktivity.

V danom exekučnom konaní preto zo strany exekučného súdu pri vydaní rozhodnutia o zmene súdneho
exekútora nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Exekučný
súd zistiac dôvody na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol
v čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci. Navyše možno konštatovať, že žiadnou
lehotou na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora ani nebol viazaný. Navrhovateľ tak jednu

z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nepreukázal,
nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa ani odvolací súd nezistil, že by sa exekučný
súd dopustil nesprávneho úradného postupu z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty.

Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný spis, z ktorého údajov pri svojom

rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa
vyplýva, že zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo
zákona, a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného pre úspešnosť žaloby, preto s
ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Exekučný
súd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v primeranom čase v súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva neporušiac tým ani právo na spravodlivý súdny proces a právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Ani vo vzťahu k ďalším zákonným podmienkam pre úspešnosť návrhu nemožno konštatovať ich
splnenie. Navrhovateľ totiž od tohto postupu súdu uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy vyčíslenú v podanom návrhu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nákladov, ktoré musel vynaložiť

v období do rozhodnutia exekučného súdu (správa pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnancov, udržiavanie a správa informačného systému a administrácia listín a komunikácia s
pôvodným súdnym exekútorom). Nemajetkovú ujmu v peniazoch si uplatnil nakoľko pre neho nie
je samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru navrhovateľa neskorým ukončením
procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného, riziko
zmarenia účelu pre stratu kontaktu s povinným a taktiež aj riziko insolvencie povinného. Poukázal pritom
na právo garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR majúc za to, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy
má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy za

porušeniezákladnýchprávaprincípovprávnehoštátu.Sumunemajetkovejujmynavrhovateľvyčíslilako
alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania exekučného súdu na základe aplikácie doktríny
Ústavného súdu 663,88 eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,32 eura, t. j. 165,96 eura (bezdôvodná
nečinnosť súdu viac ako 92 dní).

Niejemožnésúhlasiťanistvrdenímnavrhovateľaohľadomvznikuškodyanemajetkovejujmyvyčíslenej
v podanom návrhu, nakoľko navrhovateľ dôvody vzniku škody a nemajetkovej ujmy a jej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu nijako nepreukázal. Navrhovateľ nepredložil súdu
relevantné dôkazy preukazujúce a dokumentujúce skutočnú reálnu výšku jeho škody. V tomto prípade
je potrebné preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom reálnej

konkrétnej škody, ktorá mala navrhovateľovi skutočne vzniknúť. Navrhovateľ musí totiž preukázať
konkrétnu sumu, ktorú si uplatňuje ako škodu a nie minimálnu výšku škody, ktorá by mu mohla
vzniknúť a taktiež musí preukázať, že škoda, ktorá mu vznikla je v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom súdu. V tomto prípade nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom vznikom škody (v akejkoľvek výške), t. j. nie je splnená ani ďalšia z podmienok

zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Navrhovateľ ním vyčíslené
sumy ničím nepodložil a odvolaciemu súdu z obsahu súdneho spisu nie sú známe ani skutočnosti, že
by v dôsledku omeškania exekučného súdu došlo k riziku zániku povinného, k zmareniu účelu pre stratu
kontaktu s povinným a taktiež nie je preukázané že by došlo k riziku insolvencie povinného. Taktiež sa
v súdnom spise nenachádza ani jedna urgencia od oprávneného. Taktiež navrhovateľ nepreukázal ani

dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, keďže ani jeden dôvod, ktorý uvádza v návrhu ničím nepodložil
a ničím nepreukázal. Nestačí samotné tvrdenie navrhovateľa o tom aké náklady mu vznikli, ktoré iba
vyčíslil bez predloženia relevantného dôkazu o tom. Aj vo vzťahu k nemajetkovej ujme sa jedná iba
o hypotetické konštatovanie bez preukázania priameho zásahu do sféry navrhovateľa. V občianskom
súdnom konaní platí koncentračná zásada, t. j. navrhovateľ mal všetky potrebné dôkazy uplatniť do

vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie vyhlásilo za skončené.

Navyšejepotrebnézdôrazniťajtúskutočnosť,žeaždorozhodnutiaexekučnéhosúduozmenesúdneho
exekútora (do jeho právoplatnosti) je povinný exekúciu vykonávať pôvodný súdny exekútor. Exekučný
súd až v rozhodnutí o zmene exekútora zároveň vykonaním exekúcie poverí nového exekútora, ktorého

navrhne oprávnený, a vec mu následne postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol
vykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhuoprávnenéhonavykonanieexekúcie
zostávajú zachované. Preto v čase od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora až po právoplatné
rozhodnutie exekučného súdu, exekúciu vykonáva pôvodný súdny exekútor.

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ nesplnil ani jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. V danom prípade bolo na navrhovateľovi preukázať skutočnosti
uvedené v návrhu a to, že exekučný súd svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil také konanie,
ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so škodou vyčíslenou v návrhu. Rovnako tak mal postupovať a
preukázať dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy.

Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdnypoplatok za podané odvolanie, ktorý je 20,-- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych
poplatkov s poučením o možnosti podania odvolania.

Vo vzťahu k námietke navrhovateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutiasúduprvéhostupňaopoplatkovejpovinnostiodvolacísúdkonštatuje,žetátoniejedôvodná.
Argumentačne sa pritom stotožnil s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 294/2013 zo
dňa 24.10.2013, v ktorom je uvedené, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry

ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra
práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 OSP, v spojení s ustanovením
§ 167 ods. 2 OSP.

Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že vyrubuje súdny poplatok za podané odvolanie,

ktorý je 20,-- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením o možnosti
podania odvolania. V tomto prípade súd prvého stupňa uviedol z akého dôvodu poplatkovú povinnosť
uložil, v akej výške a podľa akej položky. Stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti
tak zodpovedá a vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Pri tvorbe
súdneho rozhodnutia nesmie prevládať prílišný formalizmus.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za
jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy
súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je
podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,

pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ

a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie
sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo
veci samej.

Podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie
námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu
3f) a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa Položky 7a Sadzobníka zákona o súdnych poplatkov, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20,-- eur.Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa toho, že súdny poplatok sa platí za žalobu a nie za odvolanie, odvolací
súd poukazuje na § 6 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. V tomto prípade je podané odvolanie vo veci samej, preto

bolo dôvodné súdny poplatok podľa rovnakej sadzby aj v odvolacom konaní vyrubiť.

Podľa § 18ca citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov bola do sadzobníka včlenená novelou účinnou od
01.10.2012. Ustanovenie § 18ca je ustanovením intertemporálnym v súvislosti s účinnosťou novely
zákona o súdnych poplatkoch č. 286/2012 Z. z.. Aby sa toto ustanovenie chápalo správne, treba
vychádzať z celého kontextu zákona o súdnych poplatkoch a použiť definíciu pojmu poplatkový úkon,
ako aj vznik poplatkovej povinnosti a ostatnú terminológiu používanú zákonom. Ak bol poplatkový

úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny poplatok za konanie,
a to bolo začaté pred 01.10.2012, vyberajú sa poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012. V
prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 zákona o súdnych poplatkoch až
podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom podľa § 1 ods. 1. Preto ak bolo odvolanie podané po
01.10.2012,ajkeďsamokonanievovecisamejsazačalopred01.10.2012,použijesaprávnystavúčinný

po01.10.2012.Idetotižozakotvenieprincípuzákazuretroaktivityvovzťahukúkonomnavrhnutýmalebo
konaniam začatým pred 01.10.2012.

Poplatkový úkon (§ 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch) vznikol poplatníkovi - navrhovateľovi, ktorý
podalodvolanie(§2ods.4zákonaosúdnychpoplatkoch)podanímodvolania(§5ods.1písm.a)zákona

o súdnych poplatkoch), ktoré podal dňa 04.03.2015, a to vo výške 20,-- eur, t. j. v rovnakej sadzbe ako
vo veci samej, nakoľko bolo podané proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej.

Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutia ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.