Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. január 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3CoE/180/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615204304
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slavoj Sendecký
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6615204304.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: Rapid Life životná poisťovňa, a.s., so
sídlom Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904, proti povinnému: F. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. F. č. XX, XXX XX O. F., právne zast. JUDr. Zuzanou Šimovou, advokátkou, so sídlom
Komenského 18, 984 01 Lučenec, vedenej pod sp. zn. EX 50/2015 súdnym exekútorom JUDr. Jurajom
Kovácsom, Exekútorský úrad Rimavská Sobota, so sídlom Hviezdoslavova 1, 979 01 Rimavská Sobota,

o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 155,19 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k. 4Er/214/2015-20 zo dňa 30.06.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa ust. § 44 ods. 2/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) zamietol žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie je
vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp.
zn. 3C/2937/2012 zo dňa 19.01.2012, ktorý bol vydaný na základe poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX
zo dňa 26.11.2008, neoddeliteľnou súčasťou ktorej sú aj Všeobecné poistné podmienky pre poistenie
zjednané Prvou česko-slovenskou poisťovňou Rapid, a.s. (ďalej aj VPP). Všeobecné poistné podmienky
za poslednou časťou XVII obsahujú Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 k poistnej zmluve č.

XXXXXXXXXX, ktoré v bode 2 ustanovili vôľu zmluvných strán, že v prípade vzniku akéhokoľvek
sporu medzi nimi sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia
rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti týchto Všeobecných poistných podmienok, kde je upravené
rozhodcovské konanie.

Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že poistná zmluva uzavretá medzi oprávneným ako veriteľom

a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok je
spotrebiteľskou zmluvou, z uvedeného dôvodu na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia § 52 a nasl.
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len Občiansky zákonník) upravujúce spotrebiteľské
zmluvy. Okresný súd poukázal aj na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a na judikatúru Európskeho súdneho dvora. Konštatoval, že
spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm.

q) bodu 1 Prílohy k smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný
prostriedokriešeniasporovzozmluvy.VychádzajúczčastiXV.VPPjevšakzrejmé,ževeriteľodpočiatku
sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy
boli tieto vždy riešené na ním zvolenom rozhodcovskom súde, ktorý sa spravidla nachádza v mieste
jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.
Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou teda napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k

narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to samozrejme v neprospech
spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v zmluve oúvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v
zmysle § 53 ods. 5/ Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy, exekučný titul preto
nie je vykonateľný, čo je dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých
smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči uzneseniu okresného
súdu. Namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a napadnutým

uznesením došlo k porušeniu jeho ústavného práva uvedeného v čl. 48 ods. 2/ Ústavy SR, a tiež
k porušeniu čl. 36 Listiny. Uviedol, že súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ustanovenie
§ 44 ods. 2/ Exekučného poriadku. Exekučný súd je pritom oprávnený preskúmať, či rozhodcovský
rozsudok má nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Ďalšie dôvody šetrenia dôvodov predstavujúcich materiálnu stránku exekučného titulu nie

sú exekučnému súdu zverené. V tomto smere oprávnený poukázal na uznesenie Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 18CoE/132/2013 zo dňa 26.06.2013. Ani z judikatúry Súdneho dvora EÚ (prípad
C-40/08 Asturcom), nemôže exekučný súd čerpať oprávnenie na taký postup, aký zvolil v napadnutom
konaní a rozhodnutí. Skúmať ex offo neprijateľnosť zmluvnej podmienky, rozhodcovskej doložky, môže
len súd členského štátu, ktorý je na to zmocnený podľa vnútroštátnych procesných pravidiel, pričom

Exekučnýporiadoktakútoprávomocexekučnémusúdunepriznáva.Konajúcisúdtakflagrantneprekročil
svoje právomoci priznané mu Exekučným poriadkom, čím porušil čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Oprávnený
ďalej uviedol, že okresný súd si nad rámec zákona vlastnou iniciatívou zabezpečil listinné dôkazy
(Všeobecné poistné podmienky s Osobitnými zmluvnými dojednaniami), a to bez účasti oprávneného.
Tieto vykonané dôkazy hodnotil a na ich základe sformuloval skutkový a právny záver, pričom neumožnil

oprávnenému sa k týmto skutkovým zisteniam vyjadriť, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. K
uvedenému poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.07.2013.
Namietal tiež, že postupom exekučného súdu mu bolo odňaté právo na zákonného sudcu, pretože
iba sudca je oprávnený vykonať dokazovanie, avšak v prejednávanej veci vykonal dokazovanie a
rozhodoval vyšší súdny úradník, ktorého činnosť pozostávala nielen z preskúmavania podkladov podľa

§ 44 ods. 2/ Exekučného poriadku, ale aj z toho, že zhromaždil iné listinné dôkazy, a teda nanovo
konštatoval skutkový stav, na podklade vykonaného dokazovania. Vyšší súdny úradník tak prekročil
svoje právomoci zverené mu zákonom č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch. Oprávnený nesúhlasil
ani so záverom okresného súdu o neplatne dojednanej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve.
Mal za to, že okresný súd aplikoval na nesprávne a neúplne zistený skutkový stav nesprávnu právnu

normu, a preto vec nesprávne právne posúdil. Rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s §
3, § 4/ zákona č. 244/2002 Z. z. rozhodcovskom konaní, pričom v čase jej uzavretia bolo možné
v zmysle tohto zákona rozhodovať aj spotrebiteľské veci. Dojednaním rozhodcovskej doložky sa
spotrebiteľ s dodávateľom dohodli, že vzájomné spory sa prejednajú najprv, a teda prednostne v
rozhodcovskom konaní. V prípade, že by so skutkovými a právnymi závermi rozhodcovského súdu

nebola jedna zo zmluvných strán spokojná, môže sa žalobou o zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu
domáhať preskúmania jeho zákonnosti na všeobecnom súdu. Uvedená argumentácia je podporená
rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-32/13 Szebestyéni, podľa ktorého národný súd je povinný pri
posudzovaní podmienky písmena q) Anexu Smernice 93/13/EHS dôsledne verifikovať, či je záverom
spornej klauzuly vylúčiť alebo sťažiť právo spotrebiteľa podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný

prostriedok na všeobecný súd. Oprávnený uviedol, že v podmienkach slovenského vnútroštátneho
poriadku uvedené riešil Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 394/2012. Oprávnený v súvislosti
s namietanou nevyhnutnosťou tzv. eurokonformného výkladu spotrebiteľského práva konštatoval, že
Smernica nie je na zvrchovanom území Slovenskej republiky voči jej občanom priamo zaväzujúca a jej
priamy účinok nastáva len za predpokladu, že štát smernicu do svojho právneho poriadku neaplikoval.

Smernica zakladá právo občana, nie však jeho povinnosť a jedná sa o vertikálny vzťah občan - štát.
Jednotlivec sa ustanovení smerníc nemôže dovolávať voči inému jednotlivcovi. Aj vzhľadom na uvedenú
skutočnosť oprávnený považoval právny záver súdu, opierajúci sa o písm. q) Anexu Smernice 93/13/
EHS, za nesprávny. Pokiaľ ide o individuálnosť dojednanej rozhodcovskej doložky oprávnený uviedol,
že poistné podmienky v zmysle § 788 ods. 3/ Občianskeho zákonníka tvoria neoddeliteľnú súčasť

poistnej zmluvy. Upravujú však množstvo ustanovení, ktoré sa súčasťou poistného vzťahu stávajú
vtedy, ak tak konkretizuje poistná zmluva. Poistník svojim podpisom deklaruje prevzatie súvislého
textu VPP a ďalším samostatným podpisom v časti Osobitné zmluvné dojednania prejavil vôľu, aby
bol spor s poisťovňou prejednaný v rozhodcovskom konaní s odkazom na XV. časť VPP. Zo zneniaVPP a Osobitných zmluvných dojedaní je podľa oprávneného zrejmé, že v tomto prípade išlo medzi
účastníkmi o platne dojednanú rozhodcovskú doložku, ktorá bola dojednaná individuálne. Oprávnený
ďalej namietal, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie dôkazy, ktoré doteraz

neboli uplatnené. Za takýto dôkaz oprávnený označil Záznam o potrebách a požiadavkách klienta, ktorý
zaznamenáva a osvedčuje priebeh predzmluvného rokovania sprostredkovateľa poistenia s občanom.
Záznam preukazuje, že predzmluvné jednanie s občanom prebehlo v súlade so zákonom č. 340/2005 Z.
z. o sprostredkovateľoch poistenia. S poukazom na § 45 ods. 1, 2 ZoRK, v zmysle ktorého je exekučný
súd oprávnený preskúmavať rozhodcovský rozsudok oprávnený uviedol, že z rozhodnutia exekučného

súdu nie je zrejmý obmedzený rozsah preskúmavania materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.
Napriek tomu, že exekučný súd nedisponuje legitimáciou určovať existenciu, či neexistenciu práva,
skúmať podmienky, ktoré predchádzali vzniku exekučného titulu, konštatovať neprijateľnosť zmluvných
podmienok, súd tak v napadnutom uznesení činí, čo treba odmietnuť, ako neprípustné. Súdy v
exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú
svoje oprávnenie vyplývajúce z ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom formulovanými požiadavkami. Exekučný súd riadne
nezdôvodnil svoje zistenia o tom, že v prejednávanej veci ide o spotrebiteľský vzťah, a že preto bolo
potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva aj v rámci exekučného konania, v ktorom je okruh
účastníkov vymedzený v § 37 Exekučného poriadku, na báze akého zákonného ustanovenia a akých
dôkazov vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neplatnú, ani okolnosti zamietnutia žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený považoval absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutia
za porušenie jeho základného práva na spravodlivý súdny proces a odňatie možnosti konať pred súdom.
V danom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, nie zmluva a predmetom exekučného
súdu má byť len plnenie vyplývajúce z exekučného titulu, ktoré v prejednávanej veci zaväzuje povinného
na vrátenie dlhu s príslušenstvom, ktorý nik nespochybnil. Z hľadiska § 35 ZoRK ide o vec rozhodnutú

a z tohto pohľadu nie je zrejmé, čo viedlo exekučný súd k nerešpektovaniu tejto procesnej prekážky
vedenia konania. Z napadnutého uznesenia nie je zrejmé ani to, ako sa exekučný súd pri určení, že
dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou vysporiadal
s požiadavkou preukázania naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. Na základe
uvedeného preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

K odvolaniu oprávneného sa vyjadril povinný. Uviedol, že s napadnutým rozhodnutím v plnom rozsahu
súhlasí a má za to, že súd správne vychádzal zo Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nakoľko je priamo vykonateľným prameňom

komunitárneho práva aj v dôsledku nedostatočnej alebo neúplnej transpozície do právneho poriadku
SR. Podľa povinného súd správne považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu
tejto vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vedení exekúcie, čo je dôvodom na zamietnutie
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto smere poukázal na
judikatúru Európskeho súdneho dvora. Poukázal tiež na to, že rozhodcovská zmluva v danom prípade

nebola individuálne dojednaná, rozhodcovská doložka a poistná zmluva sú podľa povinného absolútne
neplatné. Na základe uvedeného preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne
správne potvrdil.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Lučenec. Zákonný sudca predložil vec na

rozhodnutie krajskému súdu podľa § 374 ods. 4/ O.s.p. s vyjadrením, že podanému odvolaniu nemieni
vyhovieť.

Krajský súd, ako súd odvolací v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach daných ust. §
212 ods. 1/ O.s.p. a postupom podľa § 214 ods. 2, § 219 ods. 1/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania

uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe exekučného
titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3C/2937/2012 zo dňa
19.01.2012Rozhodcovskýmrozsudkombolorozhodnutéopohľadávkežalobcuvočižalovanémutitulom

dlžného poistného, ktorá vznikla z poistenia uzatvoreného poistnou zmluvou č. XXXXXXXXXX zo dňa
26.11.2008, súčasťou ktorej boli Všeobecné poistné podmienky pre poistenie zjednávané Prvou česko-
slovenskou poisťovňou Rapid a.s.V zmysle ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného
titulu je zisťovanie toho, či medzi zmluvnými stranami bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva,

a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4
zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky
pre exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Uvedeným
postupom exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku tak, ako to namietal
oprávnený, iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný

titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, pričom skúmal aj
platnosť dojednania rozhodcovskej doložky. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým,
ako ju posúdil rozhodcovský súd.

Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka

konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ
teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného,
podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval

súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19
zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie

dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti
na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek

tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Podľa § 52 ods. 1/ Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzatvorenia zmluvy), je spotrebiteľskou
zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľaodseku3citovanéhoustanovenia,dodávateľjeosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľaodseku4citovanéhoustanoveniaspotrebiteľjeosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 a 2/ Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia
alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné

ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom
zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 5/ Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Podľa § 40a Občianskeho súdneho poriadku súdny úradník môže v rozsahu ustanovenom osobitným
zákonom vydávať rozhodnutia a vykonávať iné úlohy súdu. Osobitný zákon ustanovuje, kedy môže
súdny úradník konať samostatne a kedy na základe poverenia vydaného sudcom.Podľa § 3 ods. 3/ zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, sudca môže písomne poveriť vyššieho
súdneho úradníka konaním a rozhodovaním vo vymedzenom okruhu vecí podľa rozvrhu práce, alebo

v určitej veci.

Podľa § 5 písm. g) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, v občianskom súdnom konaní vyšší
súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu v exekučnom konaní podľa osobitného
predpisu okrem schválenia príklepu súdom.

Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že
poistná zmluva uzavretá dňa 26.11.2008 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom
je spotrebiteľskou zmluvou, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským
subjektom a že by pri uzatváraní poistnej zmluvy bol konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej

činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi
spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto
postupoval správne, v súlade s právnou úpravou Slovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď skúmal
rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

Všeobecné poistné podmienky, ktoré boli súčasťou poistnej zmluvy uzavretej s povinným majú 12 strán
a v závere sú podpísané poistníkom (povinným). Na poslednej, 12-tej strane VPP sa pod kolonkou
čitateľný podpis poistníka, teda pod podpisom povinného nachádzajú Osobitné zmluvné dojednania č.
01/2007 k poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX. Osobitné zmluvné dojednania majú 2 odseky, a to odsek

1: „Zmluvné strany sa v súlade s článkom 9 ods. 1 prvá veta II. časti VPP dohodli, že poistenie zanikne
aj tak, ak poistné za ďalšie poistné obdobie nebude uhradené do 2 mesiacov od jeho splatnosti; túto
lehotu možno písomnou dohodou predĺžiť. Poistenie zanikne uplynutím tejto lehoty. To isté platí, ak
bola zaplatená len časť poistného. Znenie ods. 2 týchto osobitných zmluvných dojednaní je nasledovné:
Poistník (poistený) a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý zároveň svojim podpisom

samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto
súdnehokonaniazdôvoduúčelnosti,praktickostiarýchlostipodrobiarozhodcovskémukonaniuvzmysle
XV. časti týchto VPP. Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku“. Osobitné
zmluvné dojednania sú v závere podpísané povinným a oprávneným.

V časti XV. VPP je upravené „Rozhodcovské konanie“. Podľa textu tejto časti sa zmluvné strany okrem
iného dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom
konaní pred rozhodcovským súdom, ktoré sa zásadne riadi zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní s výlukami a odchýlnou právnou úpravou vykonanou týmto článkom, štatútom rozhodcovského
súdu a jeho rokovacím poriadkom. Pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo

výberom špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. nezriadi stály rozhodcovský súd, bude
rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými
na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto
vyjadruje poistník podpisom týchto všeobecných poistných podmienok.

Oprávnený v odvolaní tvrdil, že v tomto prípade bola rozhodcovská doložka individuálne dohodnutá,
a to v Osobitných zmluvných dojednaniach, ktoré povinný osobitne podpísal. Osobitné zmluvné
dojednania sú v tomto prípade pripojené na str. 12 VPP hneď za rubrikou určenou na dátum a podpis
poistníka a sú obsiahnuté vo formulárovej predtlači pripravenej oprávneným. Vychádzajúc z textu
formulárovej predtlače poistnej zmluvy povinný nemal možnosť tieto ovplyvniť, mohol len túto časť

zmluvy, v ktorej sú obsiahnuté dve dojednania, okrem rozhodcovskej doložky aj dojednanie o ukončení
poistenia neuhradením poistného, nepodpísať. Navyše, v ods. 2 Osobitných zmluvných dojednaní, ktoré
podľa predtlače chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku, je odkaz na rozhodcovské konanie
upravené v časti XV. VPP. V časti XV. VPP je upravené rozhodcovské konanie celkovo v 8 bodoch.
Len samotná skutočnosť, že tzv. Osobitné zmluvné dojednania sú odčlenené od VPP nadpisom a že

ich povinný osobitne podpísal v ten istý deň ako VPP ešte neznamená, že tieto osobitné zmluvné
dojednania, a v rámci nich pod bodom 2 aj rozhodcovská doložka, boli individuálne dojednané. Pod
pojmom „individuálne dojednanie zmluvných ustanovení“ je potrebné rozumieť osobitne dohodnuté
práva a povinnosti zmluvných strán, čo znamená, že sa o právach a povinnostiach obsiahnutýchv jednotlivých ustanoveniach zmluvy, resp. v konkrétnom ustanovení zmluvy rokuje a obe zmluvné
strany, teda aj spotrebiteľ, majú možnosť obsah konkrétnych ustanovení ovplyvniť. Pokiaľ sú zmluvné
podmienky dodávateľom vopred pripravené, naformulované, pričom spotrebiteľ ich obsah ovplyvniť

nemôže a nemá ani žiadnu možnosť alternatívnej voľby pre rozhodovanie prípadných sporov, nejde o
individuálne dohodnuté podmienky. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd dospel k záveru, že v
tomto prípade nebola rozhodcovská doložka individuálne dojednaná.

Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá určuje, že spory zo zmluvy budú

riešené výlučne rozhodcovským súdom, je neprijateľná. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky
a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu,
že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Odvolací súd preto súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že rozhodcovská doložka
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5/
Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodnutie rozhodcovského súdu, vydané na základe neplatnej

rozhodcovskej doložky, je rozhodnutím vydaným nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt,
ktorý nie je možné v exekúcii vykonať.

Pokiaľ oprávnený v súvislosti s dojednaním rozhodcovskej doložky pripisuje dôležitosť a odkazuje
na osobitný dokument nazvaný „Záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách

klienta“, ktorého spísanie bolo podľa vyjadrenia oprávneného vyžadované zákonom, a ktorý by mal
v tomto prípade potvrdzovať, že povinný mal vedomosť o obsahu poistenej zmluvy a o možnosti
uplatnenia eventuálnych výhrad k obsahu poistnej zmluvy, tak takéto výhrady, a to ani k rozhodcovskej
doložke z tohto dôkazu nevyplývajú. Z dokumentu spísaného sprostredkovateľom poistenia, ktorý
oprávnený predložil súdu v odvolacom konaní nemožno mať za preukázané, že sprostredkovateľ

poistenia upozornil, resp. poučil povinného o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, o
pravidláchrozhodcovskéhokonania,akoajodôsledkoch,ktorémázmluvnédojednanieorozhodcovskej
doložke obsahovať.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku oprávneného o porušení jeho ústavného práva na

zákonného sudu, tým že vo veci vykonal dokazovanie a rozhodol vyšší súdny úradník. Z ust. § 40a
Občianskehosúdnehoporiadkuvyplýva,ževyššísúdnyúradníkmôževrozsahuustanovenomzákonom
č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch vydávať rozhodnutia. V exekučnom konaní tak v zmysle § 5
písm. g) môže konať a rozhodovať na základe poverenia sudcu, okrem rozhodnutia o schválení príklepu
súdom. V prejednávanej veci zákonný sudca v zmysle § 3 ods. 3/ zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych

úradníkoch preniesol časť svojej rozhodovacej právomoci na stanoveného vyššieho súdneho úradníka,
ktorý vydal napadnuté uznesenie, čo vyplýva z rozvrhu práce na rok 2015, a teda mal právomoc vykonať
v prejednávanej veci aj dokazovanie. Odvolací súd preto dospel k záveru, že právo oprávneného na
zákonného sudcu v prejednávanecj veci porušené nebolo.

Taktiež námietku oprávneného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia považoval
odvolací súd za nedôvodnú, nakoľko súd prvého stupňa napadnuté uznesenie zdôvodnil dostatočne
a jasne, pričom jeho skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a
nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 46 ods.
1/ Ústavy Slovenskej republiky. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2/ O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2/ O.s.p.. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/60/2013 zo dňa
22.05.2013, v ktorom Najvyšší súd vyslovil záver, že „za porušenie základného práva zaručeného v čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že súd prvého stupňa neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávneného“.

V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej
republiky odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6
ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „ak by za porušenie zásady
kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po

vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so
svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru
dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení
exekúcie, alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania,treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku
skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym
záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia

uvedenéhonedostatkuinaknežzrušenímrozhodnutíodvolaciehoaexekučnéhosúduavrátenímvecina
opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne
zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s
jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality“.

Pokiaľ ide o námietkou oprávneného, že súd prvého stupňa nemal pri určení, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou preukázaný naliehavý
právny záujem odvolací súd uvádza, že platnosť rozhodcovskej doložky, resp. jej neplatnosť súd
posudzoval ex offo, preto naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. nebolo potrebné
skúmať.

Námietka oprávneného ohľadom aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora ES nie je z hľadiska správnosti
rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadná, nakoľko exekučný súd v
rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a
ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na výklad danej Smernice obsiahnutý v ustálenej

judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Odvolací súd sa ďalšími námietkami oprávneného, ktoré sa týkali aplikácie ust. § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní podrobnejšie nezaoberal z dôvodu, že okresný súd na prejednávanú vec
neaplikoval uvedené ustanovenie a aplikovať ho ani nemohol, keďže od 01.01.2015 je platná a účinná

novela zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, vykonaná zákonom č. 336/2014 Z. z., ktorá
zrušila ustanovenie § 45 tohto zákona, v dôsledku čoho tieto námietky považoval za irelevantné.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel
k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre začatie (vedenie) exekúcie, preto

napadnuté uznesenie podľa ust. § 219 ods. 1/ O. s. p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.