Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. december 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/216/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215207452
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215207452.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v exekučnej veci
oprávneného: Poštová banka, a. s., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890,
proti povinnému: Q. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., S. XXX/XX, o vymoženie 1.724,80 eura s
príslušenstvom, o odvolaní spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Bratislava,

Vajnorská 100/A, IČO: 36 432 105 proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 29. júna 2015 č.
k. 8Er/637/2015-36 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, IČO: 36 432 105 o d m i e t a .

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána
Gaspera, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 14. 04. 2015. Rozhodnutie odôvodnil
ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods.
1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 4 a 5,
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 a č. k. 6Cdo 143/2011 zo dňa 18. 01. 2012. Súd prvej
inštancie preskúmal Zmluvu o úvere č. 9883805810 zo dňa 19. 04. 2010, ako aj predložené obchodné
podmienky pre úver, kde v článku 11 - Prechodné a záverečné ustanovenia je uvedené: „11.2 Zmluvné
strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ budú riešené dohodou. V prípade
nedosiahnutia dohody sa uplatní na riešenie sporov rozhodcovská doložka uvedená vo VOP, na základe
ktorej dochádza k mimosúdnemu riešeniu týchto sporov." V časti II. bode 10.2.2. VOP je obsiahnutá

rozhodcovská doložka. Súd prvej inštancie mal z predložených dokladov za preukázané, že súčasťou
zmluvy o splátkovom úvere boli všeobecné obchodné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol,
nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Súd prvej inštancie posúdil predloženú
zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu. Bol toho názoru, že v danom prípade nie je možné formuláciu
rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku.
Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného
sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi
výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie
vnúti, ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.
Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda

aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na
začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach apovinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle Občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň súd prvej
inštancie poukázal na skutočnosť, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by povinný,
teda spotrebiteľ, bol zvlášť upozornený, ktoré by bolo s povinným zvlášť dojednané, on by bol s týmto

ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil by svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve nemožno,
podľa názoru súdu prvej inštancie, považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou,
najejplatnosťjenevyhnutnéjejindividuálnedojednanieaindividuálnyprejavvôleúčastníkovzmluvného
vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde
o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a

nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad. Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia
vzdal vopred svojich práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tým,
že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
neplatná. Dospel k záveru, že ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok.

Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý
byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Pri preskúmavaní toho, či je preložené rozhodnutie
vykonateľným exekučným titulom, sa súd prvej inštancie zameral najmä na zistenie, či bol predložený
rozsudok vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné po formálnej a materiálnej stránke. S poukazom na

uvedené skutočnosti súd prvej inštancie zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní
ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal
právomoc vo veci konať a rozhodovať. Vzhľadom na to je možné vychádzať z toho, že ak neexistuje
rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z
hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie v mene oprávneného BENCONT
INVESTMENTS,s.r.o.,sosídlomBratislava,Vajnorská100/A,IČO:36432105,namietajúcprekročenie
zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to skúmaním iných listín ako pripúšťa

výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že ak exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo
veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale
práve a len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať exekučnému súdu väčší
rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len

jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Uvedené
podľa neho potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 16. júna 2009 sp. zn. 4Cdo
159/2009. V ďalšej časti odvolania oprávnený namietal prekročenie zákonných limitov pre skúmanie
exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážku rozsúdenej veci, a to
skúmaním rozhodcovskej doložky. S poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom

konaní mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul len v zákonom určených medziach. Okrem toho bol toho názoru, že o platnosti rozhodcovskej
doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne
posúdená. Vzhľadom na to, že tu bola prekážka res iudicata, konaním súdu došlo k porušeniu článku
2 odsek 2 Ústavy SR, pretože súd svojím konaním išiel nad rámec zákona. V tejto súvislosti poukázal

aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000 a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením nálezu
Ústavného súdu II.ÚS 499/2012 a nálezu sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009.
Okrem toho namietal, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a. s. bol povinný postupovať
v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dal pritom do pozornosti, že v zmysle ustanovenia
II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s. postupovala v súlade s

§ 93b Zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky
s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku.
Mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a to najmä
porušením zákazu retroaktivity vychádzajúcej z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Vytýkajúc nesprávnu aplikáciu
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie § 153 ods. 1 OSP sa opätovne stotožnil s nálezom

Ústavného súdu II.ÚS 499/2012, ako aj poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 242/207
z 3. júla 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. N23 Cdo
1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 04. 2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2009. Zároveň
bol toho názoru, že OSP, ani Exekučný poriadok, ani Zákon o rozhodcovskom konaní neposkytujúabsolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku
rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie
alebo rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. V neposlednom rade vytkol porušenie právnej istoty a

legitímnych očakávaní, pričom poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj
namietal neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia,
pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 23/2013-8. S poukazom na uvedené dospel
k záveru, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom,
ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Okrem toho poukázal na

skutočnosť, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný
titul, je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a.s., zapísaného v zozname stálych
rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR a je držiteľom povolenia rozhodovať
spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s § 73 ods. 5 Zákona o spotrebiteľskom
rozhodcovskomkonaní,apretonavrhol,abypríslušnýsúdnapadnutéuznesenievcelomrozsahuzmenil
tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne,

aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

3. Sudkyňa súdu prvej inštancie predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu s tým, že odvolanie
je podané neoprávnenou osobou.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie spoločnosti BENCONT
INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 36 432 105 je potrebné odmietnuť

podľa § 386 písm. b) CSP z dôvodu, že bolo podané neoprávnenou osobou.

5. Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú
účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o
trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Počnúc dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý
zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok.
Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na

konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na
danú právnu vec aplikovať právnu úpravu CSP. Zároveň však uvedený právny predpis v ustanovení
§ 470 ods. 2 stanovuje výnimky z tohto základného pravidla. Podľa tohto ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.

10. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

11. Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

12. V odvolacom konaní sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá znamená, že odvolacie konanie môže
byť začaté len na návrh. Podanie odvolania je procesným úkonom strany, resp. účastníka, v ktorého
neprospech bolo rozhodnutie vydané. Kto je účastníkom konania v exekučnom konaní vymedzuje

Exekučný poriadok v § 37. V danom prípade účastníkom konania sú oprávnený a povinná. Po podaní
odvolania inou ako oprávnenou osobou je povinnosťou odvolacieho súdu odmietnuť odvolanie v zmysle
§ 386 písm. b) CSP.13. Podľa § 89 ods. 1 CSP strana sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Zvolený
zástupca sa nemôže dať zastúpiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

14. Právo strany dať sa v konaní zastupovať zástupcom upravuje ustanovenie § 89 CSP. Stranu
môžu zastupovať tieto subjekty: ktorákoľvek osoba spôsobilá na riadne zastupovanie (tzv. všeobecný
zástupca, napr. rodinný príslušník, priateľ a pod.), advokát, v spotrebiteľských sporoch právnická osoba
založenáalebozriadenánaochranuspotrebiteľa (§291CSP),vantidiskriminačnýchsporochosoba
oprávnená na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou

(§ 308 CSP), v individuálnych pracovnoprávnych sporoch môže zamestnanca zastupovať
odborová organizácia (§ 317 CSP) a Centrum právnej pomoci (§ 5b ods. 3 zákona č. 327/2005 Z. z. o
poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi). Z uvedeného vyplýva, že splnomocnencom
strany v konaní pred súdom môže byť výlučne fyzická osoba spôsobilá na právne úkony. Výnimku zo
zastupovania účastníka fyzickou osobou stanovujú ustanovenia § 291, § 308 a § 317 CSP, ako i §
5b ods. 3 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, v zmysle

ktorých môžu byť procesným zástupcom strany konania iba zákonom určené právnické osoby.

15. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie v mene oprávneného podala spoločnosť BENCONT
INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 36 432 105, avšak v súdnom spise
sa nenachádza plnomocenstvo, z ktorého by mal odvolací súd preukázané, že oprávnený splnomocnil

uvedenú spoločnosť na zastupovanie v danom konaní.

16. Odvolací súd v danej veci poznamenáva, že oprávnený dňa 29. 03. 2016 doručil súdu prvej
inštancie podanie označené ako „Vyjadrenie k výzve“, v ktorom uviedol, že spoločnosť BENCONT
INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava v predmetnom konaní nie je

zástupcom oprávneného a súd nemal za preukázané, že spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r.
o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava bolo udelené procesné plnomocenstvo na doručovanie
zásielok.

17. Záverom odvolací súd dodáva, že ani prípadné predloženie plnomocenstva spoločnosti BENCONT

INVESTMENTS, s. r. o., na zastupovanie oprávneného v exekučnom konaní by nemalo za následok
jej oprávnenie platne zastupovať oprávneného v tomto exekučnom konaní vzhľadom na to, že uvedená
spoločnosť nespĺňa zákonné predpoklady právnickej osoby, ktorá môže byť splnomocnená na procesné
zastupovanie strany konania v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku, prípadne iných
právnych predpisov.

18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r.
o., ako podané neoprávnenou osobou odmietol podľa § 386 písm. b) CSP a nemohol sa už zaoberať
dôvodmi odvolania a vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V
odvolacom konaní úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia §
262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o

výškenáhradytrovkonaniapoprávoplatnostirozhodnutiamuselrozhodovaťpodľa§262ods.2CSPsúd
prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá
v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.