Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. apríl 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/310/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7715203248
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7715203248.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu H.. Y. Č., narodený XX.X.XXXX, trvale
bytom V. XXX, zastúpeného Mgr. Michalom Gargulákom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Kpt.
Nálepkuč.8,protižalovanejSlovenskejrepublike,vmenektorejkonáGenerálnaprokuratúraSlovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody v sume 969,92 € s príslušenstvom,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 7. mája 2015, č.k. 24C
93/2015-85, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 7. mája
2015, č.k. 24C 93/2015-85 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 969,92 € spolu
s 5,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 969,92 € od 12.3.2014 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Zároveň žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške
319,20 €, z toho súdny poplatok vo výške 20 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 299,20 € k rukám
právneho zástupcu žalobcu (Mgr. Michala Garguláka - poznámka odvolacieho súdu), do troch dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru, Okresného riaditeľstva
PZ Michalovce, Odboru kriminálnej polície, Oddelenia ekonomickej kriminality zo dňa 25.7.2011, ČVS:
ORP-583/OEK-MI-2011, bolo začaté trestné stíhanie vo veci a podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku
bolo tým istým uznesením vznesené obvinenie voči žalobcovi H.. Y. Č. a spol. pre prečin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a pre prečin podvodu

podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení citovaného
uznesenia. Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 25.7.2011 bolo žalobcovi doručené dňa 16.8.2011.
Dňa 18.8.2011 si žalobca podľa § 39 Trestného poriadku zvolil obhajcu JUDr. Ľuboša Kizivata, so sídlom
v Michalovciach, kpt. Nálepku 8, pre celé trestné konanie. Žalobca (prostredníctvom svojho právneho
zástupcu) podal v zákonom stanovenej lehote dňa 19.8.2011 proti uzneseniu o vznesení obvinenia
zo dňa 25.7.2011 odôvodnenú písomnú sťažnosť zo dňa 18.8.2011. Uznesením prokurátora Okresnej
prokuratúry v Michalovciach zo dňa 7.9.2011 sp. zn. Pv 559/11 bola sťažnosť žalobcu zamietnutá. Aj

napriek sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 25.7.2011 a svojej obhajobe
počasprípravnéhokonaniaatvrdeniamosvojejnevine,bolazostrany prokurátoraOkresnejprokuratúry
v Michalovciach podaná na žalobcu obžaloba zo dňa 9.11.2011. Po vykonanom dokazovaní na hlavnom
pojednávaní bolžalobcarozsudkomOkresnéhosúduMichalovcezodňa7.6.2012,č.k.1T195/2011-258oslobodený spod obžaloby, a to spod všetkých skutkov, nakoľko skutky, pre ktoré bolo vedené trestné
konanie voči žalobcovi, nie sú trestnými činmi. Voči uvedenému rozsudku zahlásil prokurátor na hlavnom
pojednávaní dňa 7.6.2012 odvolanie, ktoré následne odôvodnil podaním zo dňa 3.8.2012. Uznesením

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.5.2013, č.k. 8To 8/2013-295 bolo podľa § 319 Trestného poriadku
odvolanie prokurátora zamietnuté. Rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 7.6.2012 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.5.2013 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
13.5.2013. V súvislosti s obhajobou žalobcu mu bola zo strany obhajcu JUDr. Ľuboša Kizivata vo vyššie
uvedenom trestnom konaní vyúčtovaná tarifná odmena podľa § 12 ods. 3, písm. a/ vyhlášky MS SR č.

655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktorých výška
bola reprezentovaná sumou 969,92 €. Trovy poskytnutých právnych služieb žalobca uhradil právnemu
zástupcovi, o čom svedčí fotokópia príjmového pokladničného dokladu zo dňa 6.8.2013, pričom úhrada
za poskytnuté právne služby v predmetnom trestnom konaní bola riadne zaúčtovaná v účtovníctve
obhajcu žalobcu vo vyššie uvedenom trestnom konaní v roku 2013.

3. Žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. Ľuboša Kizivata požiadal príslušný orgán
- Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky listom zo dňa 9.9.2013 - žiadosťou poškodeného o
predbežnéprerokovanienárokupodľa§15ods.1Zákonač.514/2003Z.z.,abyuspokojilžalobcovnárok
na náhradu škody pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia vo výške 969,92 €. Generálna prokuratúra
SR oznámila právnemu zástupcovi žalobcu listom zo dňa 23.9.2013, že nie je príslušným orgánom konať

o predmetnej žiadosti, a že uvedenú žiadosť postúpila na Ministerstvo spravodlivosti SR. Ministerstvo
spravodlivosti SR vrátilo žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody späť Generálnej
prokuratúre SR listom zo dňa 27.9.2013, a to z dôvodu, že nie je príslušné na konanie o uvedenom
nároku, ktorá skutočnosť bola oznámená žalobcovi listom Generálnej prokuratúry SR zo dňa 8.10.2013.
V liste zo dňa 8.10.2013 Generálna prokuratúra SR konštatovala, že nie je príslušným orgánom na

konanie v predmetnom prípade, a že žalobcovi neuhradí trovy právneho zastúpenia, pričom žiadosť
žalobcu bola riadne prerokovaná.

4. Po citácii § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.), §

4 ods. 1 písm. b/, písm. f/, písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., § 15 ods.
1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., § 553 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z.z. Tr. por. a § 517 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) súd konštatoval, že zodpovednou osobou za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu je Slovenská republika, v mene ktorej vystupuje príslušný ústredný orgán. Vo veci náhrady
škody spôsobenej v trestnom konaní sa orgán konajúci za štát považuje Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len SR) alebo Generálna prokuratúra SR alebo Ministerstvo spravodlivosti SR.

5. Na nejasnosť úpravy o tom, ktorý orgán je príslušný konať za štát v konaní o náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, reflektovala súdna prax viď Najvyšší súd SR
v rozsudku sp.zn. 3 Cdo 194/2010. Pri určovaní orgánu štátu oprávneného konať za štát v konaniach

o náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím vydaným
v trestnom konaní policajtom v prípade, že podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu
príslušnému súdu, bolo možné na určenie príslušného štátneho orgánu využiť jednoznačné kritérium
podaniažiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodyzostranypoškodenémujednémuz
dvoch do úvahy prichádzajúcich štátnych orgánov (Ministerstvo vnútra SR alebo Generálna prokuratúra

SR). Podľa právnej úpravy účinnej od 1.1.2013 bola však táto nejednoznačnosť uspokojivo odstránená,
tak, že od 1.1.2013 zákonodarca stanovil jednoznačne v prospech Generálnej prokuratúry SR, bez
ohľadu na skutočnosť, že nezákonné rozhodnutie nevydal priamo prokurátor.

6. Súd prvej inštancie poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17 Co

984/2013 (ktorý riešil dovolaciu otázku pre Najvyšší súd SR tak), že štátnym orgánom oprávneným
konať za štát, teda za Slovenskú republiku v súdnom konaní začatom do 31.12.2012, v prípade
uplatneného nároku na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003
Z.z., ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia vydaného príslušníkom policajného zboru, proti ktorému
podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu, a poškodený podal žiadosť

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody príslušnému orgánu podľa predpisov účinných do
31.12.2012, je s účinnosťou od 1.1.2013 Generálna prokuratúra SR.7. Zároveň súd konštatoval, že zodpovednosť štátu za škodu je koncipovaná ako objektívna, teda bez
ohľadu na akékoľvek zavinenie (§ 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.) a štát sa jej nemôže
zbaviť.

8. Súd poznamenal, že nie je nutné posudzovať správnosť rozhodnutia orgánov štátu z hľadiska, či pri
rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti rozhodnutia
vydaného orgánom verejnej moci, je výsledok tohto konania. V konaní bolo nepochybne preukázané,
že žalobca bol oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora a táto skutočnosť je rozhodujúcou pre

posúdenie nároku na náhradu škody. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
začatím a vedením trestného stíhania, aj keď zákon výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v
prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby.

9. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby,
pričom v súvislosti s právnym zastupovaním mu vznikla škoda na majetku vo výške ustálenej v konaní

na sumu 969,62 €, a to zaplatením trov obhajoby. Je zrejmá príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. oslobodením spod obžaloby a vyplatenými trovami obhajoby, čím podľa názoru
súdu boli splnené všetky podmienky pre priznanie náhrady škody na zaplatených nákladoch obhajoby.
Všetky úkony obhajoby považoval súd za účelné a podmienené úkonmi orgánov činných v trestnom
konaní, bez ktorých by tieto trovy konania nevznikli. Predmetné úkony boli vyúčtované a ich výška je

v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v čase vyúčtovania a vzniku týchto trov. Nárok žalobcu považoval súd za dôvodný a boli splnené
všetky podmienky pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Zároveň
súd priznal žalobcovi aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 969,92 € vo výške 5,25%
do zaplatenia. Žalovaná sa dostala do omeškania deň nasledujúci po uplynutí 6-mesačnej lehoty na

predbežné prerokovanie nároku, teda dňom 12.3.2014.

10. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p.

11. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie. Neuviedla odvolací návrh.

Vyčítala súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci. Uviedla, že v minulosti vznikali a
neustále vznikajú aplikačné problémy a spornou otázkou zostáva, ktorý orgán má konať v mene štátu v
prípade, ak škoda vznikla v dôsledku trestného stíhania, t.j. ak titulom na vznik nároku na náhradu škody
je nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia. Aj napriek tomu, že uznesenie
o vznesení obvinenia nebolo formálne zmenené ani zrušené (t.j. nedalo sa považovať za nezákonné),

judikatúra súdov dospela systematickým a logickým výkladom § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. k
záveru, že v prípade, ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania, prípadne k oslobodeniu spod obžaloby,
je potrebné takéto rozhodnutie považovať za nezákonné. Ostatná novela zákona č. 514/2003 Z.z.
(platná a účinná od 1.1.2013) vyriešila otázku, kedy koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky. Otázkou však zostáva, kto má konať v prípade, ak prokurátor zamietol sťažnosť obvineného

voči uzneseniu o vznesení obvinenia a v prípade, ak prokurátor podal obžalobu.

12. Po citácii § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. a gramatickom výklade tohto ustanovenia sa
odvolateľke javí, že v súlade s § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je možné určiť, ktorý orgán má
vo veci konať v mene štátu, a tak podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bude konať v mene štátu

Ministerstvo spravodlivosti SR.

13. V časti odvolania venovanej systematickému a logickému výkladu ustanovení zákona č. 514/2003
Z.z.odvolateľkadospelakzáveru,žekonaťvmeneštátuvprípade,akzatitulnáhradyškodysapovažuje
nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia by malo:

- Ministerstvo vnútra SR vtedy, ak prokurátor nezamietne sťažnosť a nepodá v danej trestnej veci
obžalobu,
-Generálna prokuratúra SR vtedy, ak trestné konanie bolo ukončené v prípravnom konaní v dôsledku
rozhodnutia prokurátora prípadne v dôsledku rozhodnutia sudcu pri preskúmaní obžaloby, prípadne
senátu pri predbežnom prejednaní obžaloby za podmienky, že nedôjde k nariadeniu hlavného

pojednávania, prípadne k vydaniu trestného rozkazu,
-Ministerstvo spravodlivosti SR vtedy, ak súd prijme obžalobu na konanie, vytýči hlavné pojednávanie,
prípadne vydá trestný rozkaz, a to z dôvodu, že príslušný súd preskúmal - prejednal podanú obžalobu auznalzákonnosťprípravnéhokonaniavdanejtrestnejveci,tedaodobrilapotvrdilzákonnosťprípravného
konania a podania obžaloby.

14. Na podporu svojich tvrdení poukázala na rozhodnutia Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa
1.10.2009 sp.zn. 16C 64/2009 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.3.2010 sp.zn.
17 Co 11/2010 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.7.2011 sp.zn. 16 Co 121/2011.

15. Pre ten prípad, že krajský súd potvrdí napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie žiadala,

aby odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, lebo aplikačná prax jednotlivých súdov je
rozdielna a neexistuje k tejto otázke žiadne zjednocujúce stanovisko.

16. Žalobca v písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 194/2010, v ktorom bolo konštatované, že vo veci náhrady škody
spôsobenej v prípravnom konaní, t.j. aj v danom prípade orgánom verejnej moci, preto ako orgán

konajúci v mene štátu prichádzajú do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra
SR. Ako vyplýva aj z odvolania samotnej žalovanej, povinnosť konať Ministerstvu vnútra SR neprichádza
do úvahy v danom prípade, a to z dôvodu, že došlo k zamietnutiu sťažnosti žalobcu voči uzneseniu o
vznesení obvinenia a k podaniu obžaloby zo strany prokurátora, čím je vylúčená povinnosť konať za
štát Ministerstvu vnútra SR. Poznamenal, že zákon č. 412/2012 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, tento jednoznačne
stanovil, ktorý orgán je povinný konať v mene štátu v prípade vzniku škody v danej veci a nevytvoril
žiadne predpoklady na to, aby došlo k akýmsi nejasnostiam, ba práve naopak, predmetný zákon
precizoval postavenie toho ktorého orgánu konať za štát v tom ktorom prípade. Podľa názoru žalobcu
súdna prax sa dostatočne vyporiadala s najproblematickejšími právnymi otázkami, týkajúcimi sa jednak

nezákonnosti rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia, ako aj s orgánom oprávneným konať za
štát, ktorým je v danom prípade Generálna prokuratúra SR. Uviedol, že predložil v súdnom konaní
množstvo súdnych rozhodnutí, ktoré vyvracajú tvrdenia Generálnej prokuratúry SR o tom, ktorý orgán
je povinný konať za štát. V tejto súvislosti žalobca predložil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
22.10.2014, sp.zn. 9 Co 110/2013, v zmysle ktorého je zrejmé, že súdy v obdobných súdnych veciach

postupujú rovnako.

17. Žalobca poukázal aj na ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého koná v
mene štátu orgán, kde bola žiadosť o predbežné prerokovanie podaná ako prvá, aj keď z dôvodu prijatia
zákona č. 412/2012 Z.z. podľa názoru žalobcu súd musí konať s Generálnou prokuratúrou SR, a to aj

napr. v prípade, ak by účastník konania nesprávne označil štátny orgán, ktorý je oprávnený konať za
štát. Žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania.

18. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej bolo doručené žalovanej.

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP účinného od 1. júla 2016 ďalej len „CSP“)
prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v
rozsahu vyplývajúcom z ustanovení § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie
je dôvodné.

20. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.4.2017 o 12.10 hod. v

pojednávacej miestnosti č. dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli zverejnené dňa 21.4.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 ods. 1, 3 CSP
a § 378 ods. 1 CSP.

22. Žalovaná podala odvolanie 26.6.2015, ktoré doplnila podaním zo dňa 5.10.2015, teda za účinnosti

Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd prejednával vec v čase účinnosti zákona č. 160/2015
Z.z. CSP, účinného od 1.7.2016.23. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

24. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

25. Keďže odvolanie žalovanej bolo podané pred 1. júlom 2016, krajský súd posúdil vec podľa právneho
stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku.

26. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivej
ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty,
vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo
za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Článok 2 ods. 1, 2 CSP), ako aj o potrebe ústavne

konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Článok 3 ods. 1 CSP).

27. Žalovaná v odvolaní neoznačila odvolací dôvod, ale podľa obsahu odvolania možno vyvodiť, že
uplatnila odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

28. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,

než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

29. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený.
Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných

dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul
niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho
hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p. účinných v čase
jehorozhodovaniaalebo,žebynazistenýskutkovýstavaplikovalnesprávnezákonnéustanoveniaalebo

použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

30. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané
dôkazyvyhodnotilpodľa§132O.s.p.,t.j.každýdôkazhodnotiljednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnej
súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

strany sporu.

31. Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

32.Súdprvejinštanciesprávneprávnekvalifikovalžalobouuplatnenýnárokakonároknanáhraduškody
spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a skúmal splnenie jednotlivých
predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle tohto právneho predpisu.

33. V zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR „každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradnýmpostupom“.CitovanéustanovenieÚstavySRzakladáprávoosobyvočištátunanáhraduškody,
ktorá tejto osobe bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Toto
právo je potom konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. V zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.34. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku
zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá.

35. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť (bez
ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení
troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

36.Predpokladomkvalifikácierozhodnutiaako„nezákonného“je,žesajednáoprávoplatnérozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť), je súd rozhodujúci o náhrade škody
viazaný (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.).

37. Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v

tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a
škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je
objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
peňažného. Pre posúdenie zodpovednosti je významné, že škoda ako predpoklad vzniku zodpovednosti
štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej súvislosti s

nezákonným rozhodnutím.

38. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O
vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny
úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, ak

protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba
pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba
vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non

spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti,príčinnásúvislosťjedanávtedy,akješkodapodľavšeobecnejpovahy,obvykléhochoduvecía
skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a

konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne
okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je
právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako
príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má
pretozásadnývýznamotázka,včomkonkrétnespočívaškoda(majetkováujma),zaktorújepožadovaná

náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním
škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje
príčinná súvislosť.

39. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je

jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom
prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku
(konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou
došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. V tejto súvislosti možno poukázať aj na Princípy
európskeho deliktného práva (Principiles of European Tort Law - PETL), ktoré (ako dielo popredných

predstaviteľov európskej civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej praxe) právnicky vymedzujú
príčinnú súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj Luboš Tichý, Jiří Hrádek et al.,
Prokazování příčinné souvislosti multikauzálních škod, Univerzita Karlova v Prahe 2010, str. 89). Podľa
týchto princípov (čl. 3:104, bod 1), ak určitá skutočnosť viedla neodvratne k spôsobeniu škody, následná
skutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú škodu, nemôže byť braná do úvahy (nemožno na ňu brať

zreteľ).40. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri
splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zák. č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.

41. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z..
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania (viď rozsudok NS SR z 30. novembra 2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009). Súdna judikatúra

dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková
ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola
odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok NS SR z 28. júna 1993, sp. zn. 1 Cdo
53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR, ročník 1994). Tieto závery,
prijaté v čase platnosti zák. č. 58/1969 Zb., sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (porovnaj
rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 64/2008, sp. zn. 4 Cdo 183/2009, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).

42. Oslobodenie spod obžaloby má taký istý význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre
jeho nezákonnosť. Iný výklad by odporoval zmyslu právnej úpravy o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

43.Zmyslomaúčelomzák.č.514/2003Z.z.boloustanoviťvsúladesčl.46ods.3ÚstavySRpodmienky,

za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to spôsobom, ktorý
umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím,
ktoré sa neskôr ukázalo nezákonným (nález Ústavného súdu SR z 24. marca 2011, sp. zn. II.ÚS
25/2011).

44. V právnom štáte právny poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi. Právny poriadok v právnom
štáteurčujepostuporgánovverejnejsprávytak,abyneboliporušovanéprávaobčanov(nálezÚstavného
súdu SR z 14. júla 1999, sp. zn. II.ÚS 62/1999).

45. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo

zastavené(arovnakoajvprípade,keďdošlokoslobodeniuspodobžaloby),trebavykladaťnielenvčl.46
ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v
princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať

trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak
sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo (rozsudok NS SR z 1. novembra 2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, R 37/2014).

46.Vprejednávanejvecibolobezakýchkoľvekpochybnostípreukázané,žerozsudkomOkresnéhosúdu
Michalovce sp.zn. 1T 195/2011 zo dňa 7.6.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach,
sp. zn. 8 To 8/2013 z 13.5.2013 bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Z uvedeného dôvodu, aj keď
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie tak, že jeho výsledkom bolo uznesenie
o vznesení obvinenia, ich podozrenie sa v trestnom konaní nepotvrdilo, čoho dôsledkom je existencia

nezákonného rozhodnutia.

47. K ďalším odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie
správne ustálil (aj) orgán, ktorý je v tejto veci oprávnený konať za Slovenskú republiku.

48. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu
Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo
poverenýpríslušníkPolicajnéhozborua1/prokurátornezamietolsťažnosťprotiuzneseniuvyšetrovateľaPolicajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu
príslušnému súdu alebo 2/ vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru
nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.

49. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zák.č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny
orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom
konaní.

50. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že s účinnosťou od 1.1.2013 je orgánom oprávneným
konať v prejednávanej veci pred súdom za štát Generálna prokuratúra SR, pretože tu nie sú splnené
podmienky určené ustanovením § 4 ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré by odôvodňovali konanie Ministerstva
vnútra SR v mene štátu. Keďže novelizácia uvedeného zákona vykonaná s účinnosťou od 1.1.2013
neobsahuje prechodné ustanovenia vzťahujúce sa na danú procesnú situáciu, je potrebné vykladať

znenie ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f/ zák.č. 514/2003 Z.z. tým spôsobom, že od 1.1.2013 vo (všetkých)
veciach predpokladaných novým znením zákona bude konať Generálna prokuratúra SR.

51. K odvolacej námietke žalovanej, že v minulosti vznikali a neustále vznikajú aplikačné problémy a
spornou otázkou zostáva, ktorý orgán má konať v mene štátu v prípade, ak škoda vznikla v dôsledku

trestného stíhania, t.j. ak titulom na vznik nároku na náhradu škody je nezákonné rozhodnutie v rozsahu
uznesenia o vznesení obvinenia, odvolací súd poznamenáva, že odpoveď na tieto rozdielne názory
v súdnej praxi dal Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 14.10.2015, sp.zn. 8 Cdo 289/2014, ktorý bol
publikovaný pod rozhodnutím R 6/2016 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 1/2016.

52. V rozhodnutí R 6/2016 je konštatované, že ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným
odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného
zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému
súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č.

514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z., je od 1.1.2013 Generálna prokuratúra SR. Na prípadnú zmenu
orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti.

53. K ďalším námietkam žalovanej, v ktorých poukazuje na rozhodnutia Okresného súdu v Rimavskej

Sobote a Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, odvolací
súd poznamenáva, že je podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len
„nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry
navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom Najvyššieho súdu SR uverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „publikované rozhodnutie“).

54. Pokiaľ nepublikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vyjadruje iba názor členov senátu (resp.
väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v
publikovanom rozhodnutí je zároveň zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny), členov kolégia
Najvyššieho súdu SR, ktoré vždy tvorí viacero senátov.

55. Odvolací súd sa stotožnil s názorom publikovaným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 6/2016 a nemá dôvod sa od uvedeného publikovaného
rozhodnutia odkloniť.

56. Podľa vedomostí odvolacieho súdu, uvedený právny názor publikovaný pod R6/2016 nebol dosiaľ
prekonaný a nebol tak ani v preskúmavanej veci daný dôvod pre jeho nezohľadnenie.

57. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že pod pojem náhrady škody podľa zákona 514/2003
Z.z. sa zahŕňa aj náhrada účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v

ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktoré sa určia ako tarifná
odmena advokáta. Nepochybné za takéto účelné vynaložené trovy konania treba považovať aj tie, ktoré
vznikli žalobcovi v priebehu spomínaného trestného konania.58. Žalovaná v podanom odvolaní nespochybnila správnosť prisúdených trov prvostupňového konania
a odvolací súd je aj v tejto časti viazaný dôvodmi podaného odvolania, aj keď týmto odvolaním proti

zaväzujúcemu výroku vo veci samej bol napadnutý aj závislý výrok o náhrade trov konania.

59. Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

60. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu
úspešný, a preto mu odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej
žalovanej. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP) zohľadňujúc ust. § 251 CSP.

61. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).