Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. marec 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/42/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200884
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1013200884.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a

zo sudcov JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobcu: ETRANSA
Slovakia s.r.o., so sídlom Prokopa Veľkého 52, 811 04 Bratislava, IČO: 35 749 857, zastúpený: KPMG
Legal s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Dvořákovo nábrežie 10, 811 02 Bratislava, IČO: 47 238
623, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/131983/2013/5094 zo dňa 28. marca
2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/123/2013-188 zo
dňa 27. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/123/2013-188 zo dňa
27. februára 2015 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozsudku aj „krajský súd“) podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu a neúspešnému žalobcovi

náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 OSP nepriznal.

Podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného
č. 1100301/1/131983/2013/5094 zo dňa 28.03.2013, ktorým žalovaný na základe odvolania žalobcu
potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (ďalej len „správca
dane“) č. 9900403/5/1427125/2012/JanS zo dňa 03.07.2012. Týmto správca dane vyrubil žalobcovi
rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2008 v sume 150

628,06 Eur. Dôvodom dodatočného určenia daňovej povinnosti bola na základe výsledkov daňovej
kontroly a súvisiaceho vykonaného dokazovania správcom dane konštatovaná skutočnosť, že žalobca
nepreukázal poskytovanie služby, prenájmu železničných vagónov, obchodným spoločnostiam na
území Ruskej federácie z jeho prevádzkarne umiestnenej na území Ruskej federácie. Keďže žalobca
neposkytovalslužbynauvedenomúzemíprostredníctvomsvojejprevádzkarne,nímzriadenejzaúčelom
realizácie ekonomickej činnosti na území tretieho štátu, bolo potrebné kvalifikovať ním deklarované
poskytnutie služieb ako tuzemské zdaniteľné plnenia podliehajúce zdaneniu. Z uvedeného dôvodu

žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty bol povinný za dodanie služby prenájmu železničných
vagónov pre zahraničných odberateľov za kontrolované zdaňovacie obdobie priznať daň z pridanej
hodnoty a túto daň odviesť do štátneho rozpočtu v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).Krajský súd rozsah súdneho prieskumu vymedzil v intenciách žalobných dôvodov na preverenie
spornej skutočnosti, či žalobcom tvrdené Zastupiteľstvo spoločnosti ETRANSA Slovakia s.r.o. v Ruskej

federácii, zriadené na základe Dohody o poskytnutí podpory zo dňa 14.12.2007 uzavretej medzi
ruskou spoločnosťou Kargotrans a žalobcom, spĺňa definičné prvky prevádzkarne žalobcu ako platcu
DPH, slúžiacej na žalobcom poskytované služby na území Ruskej federácie. Krajský súd vychádzal z
hmotnoprávnych ustanovení § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 7 a § 15 ods. 1 zákona o DPH, z ktorých vyvodil, že
prevádzkareň ako organizačnú zložku si podnikateľ zriaďuje na prevádzkovanie vlastnej podnikateľskej

činnosti, teda činnosti vykonávanej vo vlastnom mene a na vlastný účet, pričom prevádzkareň označuje
vlastným obchodným menom.

V nadväznosti na určenie miesta zdaňovania pri zdaniteľných plneniach poskytovaných prevádzkarňou
platiteľa DPH, krajský súd s poukazom na právne závery rozsudkov Súdneho dvora EÚ (napr. C-190/95,
C-390/96, C-73/06 a mnohé ďalšie), ako i obsah napádaných rozhodnutí a administratívneho spisu,

konštatoval, že pri výklade pojmu prevádzkareň žalovaný dôsledne vychádzal z európskej úniovej
regulácie spoločného systému DPH, ktorá je nastavená smernicami a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
Táto regulácia sa premieta i do vnútroštátneho práva Slovenskej republiky, ktoré vychádza z cieľov
predmetných smerníc a v aplikačnej praxi musí byť interpretované v súlade s ich zamýšľaným účelom.

V tejto súvislosti krajský súd poukázal na dikcie zákona o DPH, že ak má zahraničná organizačná zložka
platiteľa so sídlom na území SR spĺňať kritériá prevádzkarne na daňové účely, musí mať personálne
a materiálne vybavenie potrebné na výkon ekonomickej činnosti. Krajský súd sa stotožnil so závermi
žalovaného, že v zmysle právne záväznej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa za prevádzkareň považuje
stále miesto vykonávania samostatnej a nezávislej ekonomickej činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem a

ktorá disponuje materiálnym vybavením potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta
(napr. kancelárske priestory, v ktorých alebo z ktorých poskytuje svoje plnenie) a tiež personálnym
vybavením (pracovníkmi, ktorí sú stále k dispozícii na danom mieste). Prevádzkareň musí byť spôsobilá
z miesta svojho zriadenia dojednávať obchody, uskutočňovať manažérske rozhodnutia, uzatvárať a
vyhotovovať zmluvy, prijímať platby a pod., teda samostatne generovať príjem, ktorý sa na účely dane

z príjmov osobitne vykazuje. Pre nadobudnutie postavenia prevádzkarne na účely zákona o DPH
nepostačuje, ak takáto organizačná štruktúra podnikateľa vykonáva činnosť len pre svojho zriaďovateľa.

Krajský súd pri aplikácii pojmu prevádzkareň na účely ustálenia miesta dodania služby nevychádzal len
z doslovného znenia § 4 ods. 7 zákona o DPH, ale i z kontextu jednotného systému DPH stanoveného

právom Európskej únie. Dôvodil, že vnútroštátne právo je potrebné vykladať v duchu a v súlade s cieľmi
smerníc, ktorých obsah sa premietol do zákona o DPH vrátane definičných znakov pojmu prevádzkareň
vyplývajúcich zo smerníc a z judikatúry Súdneho dvora EÚ. Argumentáciu žalobcu, ktorý sa dovolával
gramatického výkladu § 4 ods. 7 zákona o DPH tvrdiac, že výklad tohto ustanovenia v súlade s cieľom
smernice neprípustne rozširuje vnútroštátnu právnu úpravu, krajský súd vyhodnotil ako nesprávnu,

nakoľko sa prieči Zmluve o fungovaní európskej únie a všeobecným aplikačným pravidlám práva EÚ.

Krajský súd uzavrel, že ak daňové orgány pri výklade a aplikácii pojmu prevádzkareň ako „stáleho miesta
podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania“ (§ 4 ods. 7
zákona o DPH), hodnotili aj samostatnosť a nezávislosť ekonomickej činnosti zastupiteľstva žalobcu v

Ruskej federácii, postupovali podľa práva.

V uvedenej súvislosti dôvodil, že na to, aby bolo možné určitú službu považovať za dodanú
zo zahraničnej prevádzkarne podnikateľa, musí byť takáto prevádzkareň organizačne odčlenená a
nezávislá, spôsobilá ako samostatná organizačná zložka podnikateľa vstupovať vo svojom mene do

právnych vzťahov s tretími subjektmi. Žalobca v priebehu daňovej kontroly preukázal, že na základe
Dohody o poskytnutí podpory zo dňa 14.12.2007 uzavretej so spoločnosťou Kargotrans sa vyčlenení
zamestnanci tejto spoločnosti podieľali na realizácii obchodov žalobcu v Ruskej federácii, podliehali
riadiacej právomoci žalobcu a využívali materiálne a technické zabezpečenie spoločnosti Kargotrans.
Krajský súd uviedol, že nemá dôvod pochybovať o tom, že práve tieto osoby sa pričinili o uskutočnenie

preverovaných zdaniteľných plnení v priebehu kontrolovaného zdaňovacieho obdobia a že predmetné
obchody nezorganizoval žalobca so svojho sídla v Bratislave. Faktom však je, že predmetné zmluvy
uzatváral žalobca, a nie jeho zastúpenie v Ruskej federácii, pričom žalobca vystavil aj faktúry a prijímal
plnenia za poskytnuté služby.Aktivity, ktoré vykonávali vyčlenení zamestnanci spoločnosti Kargotrans, nemožno považovať za
dodanie služby prevádzkarňou žalobcu v Ruskej federácii, nakoľko vo vzťahu k tretím osobám išlo

o podnikanie spoločnosti Kargotrans, z ktorého ako dodávateľ služby benefitoval na území Ruskej
federácie žalobca. Na tom nič nemení skutočnosť, že žalobca bol spoluvlastníkom spoločnosti
Kargotrans. Personálny a materiálny substrát, ktorý na podnikanie v oblasti prenájmu železničných
vagónov v Ruskej federácii využíval, totiž nepatril jemu, ale spoločnosti Kargotrans.

Zistené okolnosti podľa krajského súdu nasvedčujú tomu, že ani sám žalobca nepovažoval predmetné
zastúpenie za svoju organizačnú zložku, nakoľko táto nefiguruje v žiadnych daňovou správou
posudzovaných obchodných dokumentoch žalobcu a nebola evidovaná ani v žalobcovom účtovníctve
na účely dane z príjmov právnických osôb, keď podľa zistení daňových orgánov príjmy dosiahnuté z
podnikania z prenájmu železničných vagónov v Ruskej federácii žalobca nevykazoval ako príjmy zo
služieb dodaných svojou prevádzkarňou v Rusku.

Krajský súd zároveň bral do úvahy skutočnosť, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že by
predmetné obchody zdaňoval v Rusku tamojším ekvivalentom DPH. Niet pochýb o tom, že ak by žalobca
daň z predmetných obchodov v Rusku zaplatil, bol by to jeho prvý argument v rámci daňovej kontroly.

Ďalej krajský súd na základe výsledkov daňovej kontroly a daňového konania konštatoval, že žalobca
nepreukázal a ani netvrdil, že by prevádzkareň so sídlom v Moskve oficiálne zaregistroval resp.
jej zriadenie oznámil príslušným ruským úradom. Pokiaľ ide o jeho argumentáciu v súvislosti s
nezaregistrovaním jeho prevádzkarne na území Ruskej federácie, krajský súd poukázal na skutočnosť,
že daňové orgány nepostavili svoj právny názor o neexistencii stálej a samostatnej prevádzkarne

na tom, či si žalobca túto prevádzkareň dal zaregistrovať príslušnými ruskými autoritami lebo nie.
Krajský súd vyslovil názor (bez znalosti relevantného práva Ruskej federácie), že podnikateľ so sídlom
v Slovenskej republike celkom iste má povinnosť oficiálnym spôsobom dať ruskej daňovej správe
na vedomie, že podniká na území jej jurisdikcie. Pokiaľ tak žalobca neurobil a svoje podnikanie na
území Ruskej federácie realizoval prostredníctvom ruskej spoločnosti a jej zamestnancov, nemalo

zastupiteľstvo žalobcu prakticky žiaden právny dôvod vystupovať ako subjekt právnych vzťahov vo
vlastnom mene vo vzťahu k ruským úradom. Ruská daňová správa sa preto nemusela o jeho podnikaní
v Ruskej federácii a príjmoch z neho vyplývajúcich vôbec dozvedieť. Voči slovenskej daňovej správe
však žalobca vystupoval ako subjekt s vlastnou zriadenou prevádzkarňou v Rusku, ktorá tam dodávala
služby prenájmu železničných vagónov tvrdiac, že tieto obchody nemajú byť v zmysle § 15 ods. 1 zákona

o DPH zdanené daňou z pridanej hodnoty v Slovenskej republike. Tento postup, umožňujúci vyhýbanie
sa daňovej povinnosti za dodanie služieb tak v mieste sídla spoločnosti, ako aj v mieste uskutočnenia
služieb, krajský súd označil za neakceptovateľný.

Procesné námietky žalobcu, napádajúce porušenie § 48 ods. 2 zákona o správe daní, ako aj zásad

primeranosti a zákonnosti postupom žalovaného v súvislosti s nedodržaním zákonom stanovenej lehoty
na rozhodnutie o odvolaní proti prvostupňovému platobnému výmeru, krajský súd vyhodnotil ako
nedôvodné a nestotožnil sa s ich dôvodmi. V tejto súvislosti konštatoval zrejmé súvislosti, že v konaní
o odvolaniach žalobcu proti dvanástim výmerom správcu dane za rok 2008 bolo potrebné posúdiť
veľký počet dokladov súvisiacich s dodaním služieb prenájmu železničných vagónov zahraničným

odberateľom v Ruskej federácii, dôsledne vyhodnotiť množstvo relevantných skutočností, dôkazov,
písomností a vyjadrení žalobcu počas daňovej kontroly, písomne sa vysporiadať s desiatkami námietok
žalobcu, naštudovať a vyhodnotiť aplikáciu relevantného práva EÚ, najmä rozhodnutí Súdneho dvora.
Tieto okolnosti nepochybne umožňovali žalovanému konštatovať mimoriadnu zložitosť prípadu a
požiadať ministerstvo o primerané predĺženie lehoty na rozhodnutie. Napriek tomu, že vo včas zaslanom

upovedomení žalobcu o nemožnosti rozhodnúť v lehote 60 dní žalovaný výslovne neoznačil okolnosti
prípadu za mimoriadne zložité a ani ich explicitne nepomenoval, možno považovať jeho postup za
zodpovedajúci zákonu. Lehotu, ktorú Ministerstvo financií SR predĺžilo o 90 dní, žalovaný dodržal, keď
o odvolaní žalobcu rozhodol dňa 28.03.2013.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods.
2 písm. b), d) a f) OSP a navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj dodatočnýplatobný výmer správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov
konania.

Žalobca napádal nesprávne právne posúdenie veci súdom vo vzťahu k aplikácii a právnemu posúdeniu
prevádzkarne pre účely DPH, iné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako
i nesprávne skutkové zistenia súdu na základe vykonaných dôkazov.

Posúdenie existencie prevádzkarne žalobcu pre účely DPH v Ruskej federácii krajským súdom žalobca

považoval za nesprávne z dôvodov, že:
·prvostupňový súdvychádzalzdefiníciípojmuprevádzkareňpodľa§7ods.3Obchodnéhozákonníka a
§ 17 Živnostenského zákona, pričom tieto právne predpisy neupravujú podmienky podnikania na území
Ruskej federácie a ani nemôžu slovenským podnikateľom určovať povinnosti označovania svojej ruskej
prevádzky obchodným menom,
· podnikanie žalobcu na území Ruskej federácie sa riadi právnymi predpismi Ruskej federácie, nemá

vplyv na posúdenie transakcie z pohľadu slovenského zákona o DPH,
· definícia prevádzkarne, tak ako je vymedzená v Obchodnom zákonníku a Živnostenskom zákone je pre
posúdenie pojmu prevádzkareň pre účely DPH irelevantná, pričom krajský súd pre účely určenia miesta
zdaniteľného plnenia použil rozširujúci výklad pojmu prevádzkareň (§ 4 ods. 7 zákona o DPH), odlišný od
definície podľa zákona o DPH, pretože na definície prevádzkarne obsiahnuté v Obchodnom zákonníku

a Živnostenskom zákone zákon o DPH neodkazuje, s týmito definíciami nepracuje a na posúdenie danej
transakcie z hľadiska DPH nemajú z tohto dôvodu žiaden vplyv,
· skutočnosť, že zmluvy neboli uzatvárané zastúpením žalobcu, ale žalobcom, je podľa žalobcu len
formálna záležitosť, ktorá nemôže mať vplyv na posúdenie nezávislosti a samostatnosti zastúpenia
žalobcu v Ruskej federácii, pretože zmluvné podmienky každej zmluvy (vrátane určenia ich predmetu,

cenových a dodacích podmienok) dojednávali so zákazníkmi výlučne pracovníci predmetného
zastupiteľstva, pričom manažment sídliaci v Bratislave sa podnikateľsky do týchto rokovaní nezapájal,
· manažment žalobcu v Slovenskej republike zabezpečoval fakturáciu nájomného, keďže, vzhľadom
na medzinárodnú povahu podnikania žalobcu bolo potrebné tieto podporné administratívne služby
zabezpečovať centrálne,

· žalobca bez akýchkoľvek pochybností preukázal, že aj fakturácia nájomného prebiehala výlučne na
základe výkazov a informácií poskytnutých zastupiteľstvom,
· krajský súd nemohol brať do úvahy skutočnosť, že nesplnenie povinnosti odviesť DPH v Ruskej
federácii má vplyv na určenie miesta dodania služieb pre účely DPH, nakoľko použitie zrkadlového
posúdenia má určité relatívne opodstatnenie iba pri transakciách medzi dvoma členskými štátmi

Európskej únie. Pri službách uskutočňovaných medzi členským a nečlenským štátom môže vzniknúť
situácia, ktorá vedie k dvojitému zdaneniu alebo dvojitému nezdaneniu, a to v závislosti od právneho
poriadku štátu, ktorý nie je členom Európskej únie. Skutočnosť, že podnikanie žalobcu z územia Ruskej
federácie nevyústilo do platenia priamych alebo nepriamych daní v Ruskej federácii nemôže slúžiť
ako argument pre vyvodenie záverov z pohľadu slovenského zákona o DPH. Predmetné služby neboli

poskytnuté v rámci Slovenskej republiky, ale v rámci Ruskej federácie a skutočnosť či takéto služby
podliehajú zdaneniu v Ruskej federácii alebo nie, je záležitosťou príslušných právnych predpisov Ruskej
federácie.

Argumentáciu krajského súdu, poukazujúcu na možné nezaplatenie DPH v Ruskej federácii žalobcom

za uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení, žalobca označil za novú skutočnosť, ktorá nebola
predmetom preskúmavaného daňového konania. Podľa žalobcu krajský súd týmto postupom, ktorý je
v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nahrádza činnosť správneho
orgánu, nakoľko ho možno hodnotiť ako prejav snahy doplniť alebo nahradiť dôvody rozhodnutia
žalovaného. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že zdanenie jeho obchodov v Ruskej federácii

správca dane ani žalovaný neskúmali, na preukázanie zaplatenia takejto dane žalobcu nikdy nevyzvali,
ani sa v napadnutých rozhodnutiach platením ekvivalentu DPH v Ruskej federácii žalobcom nezaoberali
a túto skutočnosť právne nevyhodnocovali.

Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v tejto veci súdom prvého stupňa, žalobca namietal porušenie zásady

právnej istoty, spočívajúcej v nejednotnosti rozhodovania Krajského súdu v Bratislave v rovnakých
veciach žalobcu vedených na tomto súde v súvislosti so súdnym prieskumom rozhodnutí žalovaného
vydaných v rámci odvolacích konaní dodatočného dorubenia daňovej povinnosti za rôzne mesačné
zdaňovacie obdobia DPH v roku 2008 s rovnakou právnou otázkou. V nadväznosti na uvedenúnámietku žalobca poukázal na rozsudky Krajského súdu v Bratislave vo veciach vedených pod sp. zn.
1S/123/2013, 1S124/2013, 5S/122/2013, 5S/123/2013, 5S 124/2013 a 5S/125/2013, v ktorých krajský
súd napadnuté rozhodnutia zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

Ďalej žalobca vytýkal nezákonnosť a nesprávnosť postupu predchádzajúceho vydaniu preskúmavaného
rozhodnutia žalovaného. Dôvodí, že proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie dňa 20.07.2012, ktoré
následne, na základe výzvy správcu dane, doplnil dňa 04.10.2012. Vzhľadom na to, že správca dane
odvolaniu žalobcu proti výmeru nevyhovel, doručil dňa 13.11.2012 odvolanie žalovanému. Listom zo dňa
20.12.2012, doručeným žalobcovi dňa 02.01.2013, žalovaný upovedomil žalobcu o tom, že pre zložitosť

prípadu nemôže vo veci rozhodnúť do 60 dní. Dňa 15.04.2013 žalovaný doručil predmetné rozhodnutie
žalobcovi.

Žalobca mal za to, že uvedený postup žalovaného bol v rozpore s ustanovením § 30a zákona o správe
daní, pretože podľa § 30a ods. 2 citovaného zákona, odvolací orgán je povinný vo veci rozhodnúť do 30
dní odo dňa doručenia podania tomuto orgánu. V osobitne zložitých prípadoch je odvolací orgán povinný

tak urobiť do 60 dní. Podľa § 30a ods. 3 zákona o správe daní, ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť
prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu tohto prípadu nemožno rozhodnúť ani v
lehote 60 dní, môže túto lehotu na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo.

Nezákonnosť namietaného postupu žalobca videl v tom, že žalovaný neinformoval žalobcu o

mimoriadnej zložitosti prípadu ani o existencii závažných okolností brániacich vydaniu rozhodnutia,
zároveň žalovaný v oznámení nepoukázal na akékoľvek dôvody mimoriadnej zložitosti prípadu alebo
iné závažné okolnosti, ani na osobitnú povahu prípadu, ktorá by mu bránila o odvolaní rozhodnúť a o
predĺžení lehoty nad 60 dní nerozhodlo ministerstvo.

III.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu, s poukazom na zhodu odvolacích námietok so žalobnými a na svoje
vyjadrenie k žalobe, navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v celom rozsahu ako vecne
správny potvrdil.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových orgánov

oboch stupňov a konania predchádzajúce ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§
212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok).

Odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení

s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok), keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa§492ods.2zákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadokodvolaciekonaniapodľapiatejčasti

Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
podľa doterajších predpisov.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,

aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 250ja ods. 7 OSP, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej
veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na
podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu
rozhodovať v obdobných veciach rovnako, ktorá úzko súvisí s princípom právnej istoty.

Senát najvyššieho súdu už v skorších rozsudkoch sp. zn. 6Sžf/18/2015, 6Sžf/19/2015, 6Sžf/27/2015,
6Sžf/28/2015, 6Sžf/44/2015, 6Sžf/65/2015, všetky zo dňa 28. septembra 2016, zmenil zrušujúce
rozsudky Krajského súdu v Bratislave tak, že žaloby žalobcu zamietol, pričom v týchto veciach bola
predmetom konania rovnaká právna otázka prevádzkarne žalobcu v Ruskej federácii pre účely DPH.

Senát najvyššieho súdu so zámerom zamedziť vytvoreniu stavu právnej neistoty a v záujme zjednotenia
rozhodovania najvyššieho súdu vo veciach s rovnakou právnou otázkou a na rovnakom skutkovom
základe,vsúladesustanovením§250jaods.7OSPodkazujenarozsudokNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp. zn. 6Sžf/19/2015 zo dňa 28. septembra 2016, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom
rozsahu uvádza:

„Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov v § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto
zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v
konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a

dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorá je
vyjadrená v čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane
zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo
vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia

dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného
zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona alebo kontrola použitia
tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 29 ods. 1, 2 zákona o správe daní a poplatkov, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinné uvádzať v priznaní, hlásení a

vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania,
ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým
subjektom.

Podľa § 4 ods. 7 zákona o DPH, na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto

podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona o DPH, zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle
akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.
Ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem

a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a
poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov,
duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku
a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovomspoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v
rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o DPH, miestom dodania služby je miesto, kde má dodávateľ služby svoje
sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň, z ktorej sa služba dodáva; ak dodávateľ nemá sídlo,
miesto podnikania alebo prevádzkareň, je miestom dodania služby miesto, kde má bydlisko alebo kde
sa obvykle zdržiava, ak sa v odsekoch 2 až 10 a v § 16 neustanovuje inak.
S poukazom na citované ustanovenia zákona najvyšší súd s uvedeným názorom krajského súdu

nesúhlasí.Daňovéorgányvdanejvecipostupovalivsúladesozákonomkeďspoukazomnaust.§4ods.
7 zákona o DPH dospeli k záveru, že neboli splnené kritéria pre posúdenie Zastupiteľstva spoločnosti
žalobcu v Rusku ako prevádzkarne, keď aj podľa najvyššieho súdu žalobca hodnoverným spôsobom
nepreukázal, že Zastupiteľstvo spoločnosti ETRANSA Slovakia s.r.o. v Rusku:
- skutočne z uvedeného miesta samostatne uzatváralo a vyhotovovalo zmluvy, uskutočňovalo
manažérske rozhodnutia, dojednávalo obchody, prijímalo platby a vykonávalo konkrétnu ekonomickú

činnosť na území Ruskej federácie v súvislosti s poskytnutím preverovaných faktúr za prenájom
železničných vozňov pre konkrétnych odberateľov, že disponovalo stálym miestom podnikania, ktoré
malo personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania;
- na dostatočnej úrovni skutočne zabezpečovalo stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského a
materiálneho vybavenia poskytovala predmetný prenájom železničných vagónov samostatne.

Najvyšší súd v zhode s názorom krajského súdu (rozsudky 2S/123/2013 a 2S/124/2013, oba zo dňa
13.07.2015; rozsudky 6S/121/2013, 6S/123/2013, 6S/122/2013, všetky zo dňa 11.06.2015) poukazuje
na to, že problematika prevádzkarne na účely DPH (v súvislosti s miestom zdaňovania) bola riešená
viacerými rozsudkami Súdneho dvora EÚ (napr. C-190/95, C-390/96, C-73/06). Pri výklade pojmu

prevádzkareň, žalovaný aj podľa názoru najvyššieho súdu dôsledne vychádzal z európskej úniovej
regulácie spoločného systému DPH, ktorá je nastavená vyššie uvedenými smernicami a judikatúrou
Súdneho dvora. Táto regulácia sa premieta i do vnútroštátneho práva Slovenskej republiky, ktoré
vychádza z cieľov predmetných smerníc a v aplikačnej praxi musí byť interpretované v súlade s ich
zamýšľaným účelom.

Zákon o DPH stanovuje, že ak má zahraničná organizačná zložka platiteľa so sídlom na území SR
spĺňať kritéria prevádzkarne na daňové účely, musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné
na výkon ekonomickej činnosti. Najvyšší súd sa taktiež stotožňuje so závermi žalovaného, že v zmysle
právne záväznej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa za prevádzkareň považuje stále miesto vykonávania

samostatnejanezávislejekonomickejčinnosti,zktorejsadosahujepríjemaktorádisponujemateriálnym
vybavením potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta (napr. kancelárske priestory,
v ktorých alebo z ktorých poskytuje svoje plnenie) a tiež personálnym vybavením (pracovníkmi, ktorí
sú stále k dispozícii na danom mieste). Prevádzkareň musí byť spôsobilá z miesta svojho zriadenia
dojednávať obchody, uskutočňovať manažérske rozhodnutia, uzatvárať a vyhotovovať zmluvy, prijímať

platby a pod., teda samostatne generovať príjem, ktorý sa na účely dane z príjmov osobitne vykazuje.
Pre nadobudnutie postavenia prevádzkarne na účely zákona o DPH nepostačuje, ak takáto organizačná
štruktúra podnikateľa vykonáva činnosť len pre svojho zriaďovateľa.

Podľa čl. 288 tretí odsek Zmluvy o fungovaní EÚ (bývalý čl. 249 Zmluvy o založení ES) je smernica

záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,
pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo Slovenskej republiky
v Európskej únii s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo

EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri
rozsudok Súdneho dvora EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb. s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora
EÚ.

Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomoci vždy usilovať o

eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie
jej cieľa (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. 1-6057, bod 111), bez
ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Použitie priameho
účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratiovtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný (pozri napr.
rozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99 22.5.2003, Zb. s. 1-5197, bod 40).

Je nepochybné, že zákon o DPH v znení platnom a účinnom v čase kontrolovaného zdaňovacieho
obdobia (2008) a jeho ustanovenie § 4 ods. 7 bolo výsledkom implementácie smernice Rady 77/388/
EHS a smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH. Žalobca sa preto nemýlil, keď tvrdí,
že požiadavky uvedených smerníc boli v relevantnom čase implementované do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Z toho však aj podľa názoru najvyššieho súdu nevyplýva, že by pri aplikácii pojmu

prevádzkareň na účely ustálenia miesta dodania služby bolo možné riadiť sa len doslovným znením
§ 4 ods. 7 zákona o DPH a nehľadieť na kontext jednotného systému DPH stanoveného právom EÚ.
Práve naopak vnútroštátne právo je potrebné vykladať v duchu a v súlade s cieľmi smerníc, ktorých
obsah sa premietol do zákona o DPH vrátane definičných znakov pojmu prevádzkareň vyplývajúcich
zo smerníc a z judikatúry Súdneho dvora. Argumentáciou žalobcu, ktorou sa dovolával gramatického
výkladu § 4 ods. 7 zákona o DPH tvrdiac, že výklad tohto ustanovenia v súlade s cieľom smernice

neprípustne rozširuje vnútroštátnu právnu úpravu, považoval aj najvyšší súd za nesprávnu, nakoľko
sa prieči Zmluve o fungovaní európskej únie a všeobecným aplikačným pravidlám práva EÚ. Pokiaľ
teda daňové orgány pri výklade a aplikácii pojmu prevádzkareň ako „stáleho miesta podnikania, ktoré
má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania“ (§ 4 ods. 7 zákona o DPH),
hodnotili aj samostatnosť a nezávislosť ekonomickej činnosti zastupiteľstva žalobcu v Ruskej federácii,

postupovali aj podľa názoru najvyššieho súdu v súlade so zákonom.

Z uvedených záverov vyplýva, že na to, aby bolo možné určitú službu považovať za dodanú
zo zahraničnej prevádzkarne podnikateľa, musí byť takáto prevádzkareň organizačne odčlenená a
nezávislá, spôsobilá ako samostatná organizačná zložka podnikateľa vstupovať vo svojom mene do

právnych vzťahov s tretími subjektmi. Žalobca v priebehu daňovej kontroly preukázal, že na základe
Dohody o poskytnutí podpory zo dňa 14.12.2007 uzavretej so spoločnosťou Kargotrans sa vyčlenení
zamestnanci tejto spoločnosti podieľali na realizácii obchodov žalobcu v Ruskej federácii, podliehali
riadiacej právomoci žalobcu a využívali‚ materiálne a technické zabezpečenie spoločnosti Kargotrans.

Aktivity, ktoré vykonávali vyčlenení zamestnanci spoločnosti Kargotrans, nemožno však podľa názoru
Najvyššieho súdu SR považovať za dodanie služby prevádzkarňou žalobcu v Ruskej federácii, nakoľko
vo vzťahu k tretím osobám išlo o podnikanie spoločnosti Kargotrans, z ktorého ako dodávateľ
služby benefitoval na území Ruskej federácie žalobca. Na to nič nemení skutočnosť, že žalobca
bol spoluvlastníkom spoločnosti Kargotrans. Personálny a materiálny substrát, ktorý na podnikanie v

oblasti prenájmu železničných vagónov v Ruskej federácii využíval, totiž nepatril jemu, ale spoločnosti
Kargotrans.

Najvyšší súd SR poukazuje aj na to, že ani sám žalobca nepovažoval predmetné zastúpenie za svoju
organizačnú zložku, nakoľko táto nefunguje v žiadnych daňovou správou posudzovaných obchodných

dokumentoch žalobcu a nebola evidovaná ani v žalobcovom účtovníctve na účely dane z príjmov
právnických osôb, keď podľa zistení daňových orgánov, príjmy dosiahnuté z podnikania z prenájmu
železničných vagónov v Ruskej federácii žalobca nevykazoval ako príjmy zo služieb dodaných
prevádzkarňou v Rusku. Naviac žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že by predmetné obchody
zdaňovalvRuskutamojšímekvivalentomDPH.Taktiežnepreukázalaanitonetvrdil,žebyprevádzkareň

so sídlom v Moskve oficiálne zaregistroval, resp. jej zriadenie oznámil príslušným ruským úradom.

Najvyšší súd SR poukazuje tiež na to, že žalobca nepredložil žiadny relevantný doklad podpísaný
riaditeľkou Zastupiteľstva, ktorý by sa vzťahoval k službám prenájmu železničných vagónov
poskytnutých žalobcom a ktorý by s predmetným fakturovaným prenájmom železničných vagónov

priamo súvisel. Žalobca nepredložil žiadnu zmluvu súvisiacu s poskytnutým prenájmom železničných
vagónov, ktorá by bola podpísaná riaditeľkou Zastupiteľstva a ktorá by priamo zaväzovala žalobcu k
určitým plneniam a povinnostiam. Zároveň činnosti vedenia účtovníctva žalobcu, činnosti súvisiace s
prijímaním a odosielaním úhrad, činnosti vyhotovenia faktúr boli sústredené v sídle žalobcu na území
Slovenskej republiky. Zmluvy za prenájom železničných vagónov boli uzatvorené konateľom žalobcu a

nie riaditeľkou Zastupiteľstva.

Napokon súd nezistil, že by žalovaný porušil ust. § 48 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkoch, ako aj
zásad primeranosti a zákonnosti v súvislosti s nedodržaním zákonom stanovenej lehoty na rozhodnutieoodvolaníprotiprvostupňovémuplatobnémuvýmeru.Jezrejmé,ževkonaníoodvolaniachžalobcuproti
dvanástim výmerom správcu dane za rok 2008 okolnosti prípadu nepochybne umožňovali žalovanému
konštatovať mimoriadnu zložitosť prípadu a požiadať ministerstvo o primerané predĺženie lehoty na

rozhodnutie. Napriek tomu, že vo včas zaslanom upovedomení žalobcu o nemožnosti rozhodnúť v
lehote 60 dní, žalovaný výslovne neoznačil okolnosti prípadu za mimoriadne zložité a ani ich explicitne
nepomenoval, možno považovať jeho postup za zodpovedajúci zákonu. Lehotu, ktorú Ministerstvo
financií SR predĺžilo o 90 dní, žalovaný dodržal, keď o odvolaní žalobcu rozhodol dňa 28.03.2013.
Vzhľadom k vyššie uvedenému najvyšší súd dospel k záveru, že daňové orgány v danej veci neporušili

zákon, keď dostatočne zistili skutkový stav veci a zistený skutkový stav veci správne právne posúdili a
svoje závery aj náležite odôvodnili zo všetkých relevantných hľadísk.

Najvyšší súd v konaní žalovaného nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).“

Až po vydaní vyššie uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu, doručil žalobca dňa 09.12.2016 k
prejednávanej veci návrh na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“).

Využitie postupu podľa čl. 267 ZFEÚ žalobca dôvodil tvrdením, že krajský súd vykladá pojem stálej

prevádzkarne v rozpore s únijným právom, nakoľko za dôvody neexistencie stálej prevádzkarne na
území Ruskej federácie považuje absenciu vlastného personálu a materiálu, neexistenciu zmlúv o
prenájmevozňovpodpísanýchriaditeľkouzastupiteľstvažalobcuanesplnenieoznamovacíchpovinností
a neodvedenie ekvivalentu DPH v Ruskej federácií.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody žalobca navrhol položiť Súdnemu dvoru EÚ nasledovné
prejudiciálne otázky:

· Rozumie sa na účely zdaňovania príjmov z prenájmu železničných vozňov, ktoré slovenská spoločnosť
prenajíma na území Ruskej federácie v prípade, ak slovenská spoločnosť využíva na túto svoju

ekonomickú činnosť materiálnu a personálnu infraštruktúru inej spoločnosti na území Ruskej federácie
v zmysle Dohody o podpore, na základe ktorej zamestnanci tejto inej spoločnosti sprostredkúvajú
obchodné zmluvy a vykonávajú ďalšie služby súvisiace s prenájmom vozňov, pod miestom, kde
sa nachádza stála prevádzkareň slovenskej spoločnosti, miesto, kde má sídlo táto iná spoločnosť
nachádzajúca sa na území Ruskej federácie?

· Môže byť prekážkou naplnenia definičných znakov stálej prevádzkarne to, že zmluvy o prenájme
vozňov sprostredkovávané zastupiteľstvom slovenskej spoločnosti podpisovala priamo slovenská
spoločnosť?
· Môže byť prekážkou naplnenia definičných znakov stálej prevádzkarne to, že slovenská spoločnosť
neoznámila zriadenie zastúpenia na území Ruskej federácie ruským úradom alebo to, že neodviedla

ekvivalent DPH v Ruskej federácií?

Vyššie uvedený návrh žalobcu na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ odvolací súd
vyhodnotil ako oneskorené doplnenie odvolania (§ 205 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP),
podané po lehote na odvolanie, preto sa ním nebude zaoberať.

Odvolací súd zároveň konštatuje, že s prihliadnutím na už vydané skoršie rozhodnutia, ktorými najvyšší
súd zamietol žaloby žalobcu v identických veciach, možno návrh žalobcu na položenie predbežných
otázok považovať za snahu obísť koncentračnú zásadu ovládajúcu súdne konanie v rámci správneho
súdnictva (zároveň aj odvolacieho konania), ako i za účelovú obranu v snahe zvrátiť predpokladaný

výsledok prebiehajúceho odvolacieho konania. Navyše, argumentačné dôvody žalobcu sú v priebehu
súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí rovnaké, pričom žalobca mal v priebehu
konania dostatok priestoru uplatniť takýto návrh včas.

Vzhľadom k tomu, že súčasťou návrhu na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ nie je

petit na prerušenie odvolacieho konania pre prípad vyhovenia návrhu, odvolací súd o návrhu výrokom
nerozhodoval.Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu
ako vecne správny a v súlade so zákonom postupom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení
s § 219 ods. l, ods. 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c veta prvá OSP
a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže v
odvolacom konaní nebol úspešný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.